Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/443/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203535
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203535.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

Jozefa Mačeja a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o 5226,59 eur, o odvolaniach
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 2. decembra 2014 č. k. 9C/162/2014-135
a proti uzneseniu rovnakého súdu z 2. decembra 2014 č. k. 9C/162/2014-133 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu (ktorou
žalobou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 4355,49 eur,
nemajetkovej ujmy v sume 871,10 eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo
veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v

exekučnom konaní vedenom takým súdom pod sp. zn. 15Er/674/2010, majúcom spočívať v nevydaní
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, s následným vyvodzovaním z toho
zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do
31.12.2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/) v znení účinnom od
1.6.2010 do 31.5.2011; poukazom na § 152 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
10.10.2012 sp. zn. 6Cdo/105/2011, z 18.9.2012 sp. zn. 5Cdo/230/2011, uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 3.11.2011 č. k. I. ÚS 429/2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 9.10.2013 sp. zn. II. ÚS 24/2013; vecne potom najmä tým, že vo vyššie označenom exekučnom
konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený

rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané
až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia
rozporu titulu so zákonom (o aký tu nešlo). Navyše rozhodcovské rozsudky bolo treba vždy považovaťza exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ E. p., v prípade týchto exekučných titulov táto lehota
(15 dní) neplatí ani pre vydanie poverenia a ani nedodržanie lehoty (ak by tu aj bola ustanovená)
by automaticky nezakladalo nárok na náhradu škody. Žalobkyňa nepredložila žiadne rozhodnutie

príslušného orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy v exekučnom konaní ani sťažnosť na
prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobkyne,
že ak exekučný súd skúmal konanie predchádzajúce vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku, postupoval nesprávne, nezákonným spôsobom, že nemal na to právomoc. Exekučný súd
totiž nielenže mohol, ale bol povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, ktorá povinnosť mu

vyplývala priamo zo zákona, keď už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 E. p. oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (ako tomu
bolo aj v prejednávanej veci), je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych

predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Žalobkyňa nepreukázala
existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup exekučného súdu, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup. Absenciou rozhodnutia
oprávneného orgánu o existencii prieťahov tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie

o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nebola, žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o existencii nesprávneho úradného postup ako prvej z troch zákonných
podmienok, preto nemohla byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi
prípadnou škodou žalobkyne vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje.
Žalobkyňa z tohto dôvodu neuniesla dôkazné bremeno ani o existencii jej nároku na nemajetkovú
ujmu, ktorá prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva
nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní

však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, pretože žalobkyňa nepreukázala existenciu
nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené nepovažoval za potrebné pre účely tohto
konania skúmať existenciu škody, je rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa žalobkyňa
domáhala. Žalobkyňou navrhnuté doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku, ktorý si
pre účely tohto konania dala vypracovať nevykonal s odôvodnením, že by išlo o dokazovanie nad

rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania, keďže nebola splnená ani len prvá
z troch podmienok a to nesprávny úradný postup a akékoľvek ďalšie dokazovanie o existencii škody, o
príčinnej súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto
konania, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
o svojom tvrdení, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu konaním exekučného súdu v exekučnej

veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bola jej žaloba ako nedôvodná zamietnutá v celom
rozsahu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.,
vecne úspechom žalovanej, ktorej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala že by jej
v konaní nejaké trovy vznikli.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvej
inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa nej
rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v
ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia
hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej

skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná.
Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi
nevznikol stav právnej neistoty a tiež, že zamietol návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnilobjektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie
založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú

neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvej
inštancie svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť
štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú

„mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Taktiež uviedla, že
ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci

samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (takýto návrh v prejednávanej veci nebol podaný, poznámka
odvolacieho súdu).

3. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., vecne dôvodil, že potom čo bolo v

predmetnej veci vytýčené pojednávanie na 2.12.2014, žalobkyňa podaním z 27.11.2014 navrhla prerušiť
konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dôvodiac, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len
„OS Prešov“) pod sp. zn.: 7C/6/2010 prebieha konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej
únie, ktorého porušenia sa mal podľa návrhu na začatie konania vedeného na OS Prešov pod sp.
zn.: 7C/6/2010 dopustiť OS Prešov v exekučnom konaní, v ktorom na základe neprijateľnej zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) došlo k vymoženiu plnenia v rozpore so zákonmi schválenými
z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom
trhu. OS Prešov v danom konaní uznesením zo 7.10.2013 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD“)
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol predložiť účastník konania vedeného na OS Prešov pod

sp. zn.: 7C/6/2010 v nasl. znení: „Či môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie
komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce
mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový
stav veci môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením
konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného

obohatenia? V prípade ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva
konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na
absolútnu nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy
umožnených právom členského štátu? Ak ide v tomto prípade o dostatočné závažné porušenie
komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský

štát, možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným
obohatením? Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred
náhradou škody?“ Zodpovedanie predložených prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na OS Prešov
pod sp. zn.: 7C/6/2010 má podľa žalobkyne pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní v prejednávanej
vecizásadnývýznam,nakoľkoprevzniknárokunanáhraduškodymáfundamentálnyvýznamposúdenie

správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvej inštancie po preskúmaní
obsahu spisu ako i návrhu na prerušenie konania dospel k záveru, že konanie vedené na OS Prešov
pod sp. zn.: 7C/6/2010 nie je konaním, ktorého výsledok by privodil zodpovedanie predbežnej otázky,
ktorú nie je oprávnený riešiť konajúci sudca (§ 109 ods. 1 písm. b/, prvá veta O. s. p.), ani ktorého

výsledok by privodil záver o súlade, resp. nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý
by sa týkal veci, s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná. Posudzoval i možnosť prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 2 pím. c/ O. s. p. a dospel
k záveru, že v konaní vedenom na OS Prešov pod sp. zn.: 7C/6/2010 sa nerieši otázka, ktorá môže
mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o žalobe žalobkyne v predmetnom konaní,

keďže predmetom konania vedeného pod sp. zn.: 9C/162/2014 je žaloba žalobkyne na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, charakterizovaným nevydaním
rozhodnutia (uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia) v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a konanie sa netýka totožnýchúčastníkov konania ako v konaní vedenom na OS Prešov, z čoho vyvodil, že podmienky pre prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. ani podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nie
sú splnené, návrh na prerušenie konania zamietol a v súlade s ust. § 209 ods. 2 O. s. p. pokračoval v

konaní bez vyčkania právoplatnosti takéhoto uznesenia.

4. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením
návrhu na prerušenie konania. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/, § 205 ods. 2 písm. b/, c/ a f/ O. s. p.. Opodstatnenosť návrhu na

prerušenie konania do zodpovedania prejudiciálnych otázok videla žalobkyňa v tom, že v danom konaní
bude zodpovedaná otázka, či postup exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcienazákladeprávoplatnéhorozsudkurozhodcovskéhosúdujevsúladeskomunitárnymprávom.
Predmetom konania, ktoré žalobkyňa navrhuje prerušiť, je náhrada škody za nesprávny úradný postup
exekučného súdu pri vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým bol právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu. Zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu SD bude mať význam pre

posúdenie postupu exekučného súdu v prejednávanej veci a s tým súvisiacim založením zodpovednosti
Slovenskej republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone verejnej moci.

5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniam žalobkyne sa nevyjadrila.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech boli rozhodnutia vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359

CSP), proti rozsudku a uzneseniu súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a
202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 a 2, § 357 n/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné
náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok i

napadnuté uznesenie treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správne, keď súd prvej
inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej
stránke.

8. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou

použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku i napadnutého uznesenia). U dôvodov
predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne
postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP),
odvolacísúdvšakajvtejtokonkrétnejvecimusíučiniťzadosťtiežpovinnostivyporiadaťsaspodstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaniach (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť
nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

K napadnutému rozsudku:

9. V prvom rade je potrebné uviesť, že súdu prvej inštancie nebol v prejednávanej veci doručený
návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na
základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, preto odvolacia námietkažalobkyne, že o tomto návrhu bol súd prvej inštancie povinný osobitne rozhodnúť pred samotným
rozhodnutím vo veci samej je nedôvodná.

10. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla
obstáť pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvej inštancie pri

svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.
Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie lehoty (ku
ktorému v predmetnej veci ani nedošlo), ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu.
Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky

a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný,
eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania
je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená

prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti

(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť).

11. Nech aj v tejto konkrétnej veci celkom neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvej inštancie
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí

za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len s
vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä 8. a 9. stranu
písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do
31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo

treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy
o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

12. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom

(zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci)
nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr)
a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké
dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou
uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne

postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

13. Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo strán súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu

nepochybne je, podmienky realizácie takýchto práv však na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.
Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutím

účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomnepoverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.
Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvej inštancie a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného

titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad

poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť
tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na

začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti

na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného
súdu Galanta jeho sp. zn. 15Er/674/2010 exekučný súd prvej inštancie na žiadosť súdneho
exekútora o poverenie z 15.6.2010, došlú mu 15.7.2010, zareagoval (po predchádzajúcom vyžiadaní
si z rozhodcovského súdu príslušného rozhodcovského spisu) uznesením z 20.1.2011 č. k.
15Er/674/2010-20, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, proti ktorému uzneseniu

oprávnená nepodala odvolanie, z čoho je zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti
vykonania rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (7.4.2011) a nasledovalo
po ňom zastavenie exekučného konania, pričom aj uznesenie tak činiace (uznesenie Okresného súdu
Galanta č. k. 15Er/674/2010-26 EX 7521/10), sa už stalo právoplatným (3.5.2011).
Súd prvej inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)

prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

K napadnutému uzneseniu:

14. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (v znení účinnom do 30.6.2016) pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 2 O. s. p. upravovalo prípady, kedy mal súd fakultatívnu možnosť prerušiť
prebiehajúce občianske súdne konanie ak dospel k záveru, že je to potrebné, pričom jednou z možností
bol prípad, ak sa v inom konaní riešila otázka, ktorá mala význam pre rozhodnutie súdu. Išlo o otázku,
ktorá musela byť podstatná pre rozhodnutie súdu a ktorú by si súd mohol vyriešiť aj sám, avšak súčasneprebiehalo iné konanie, ktorého bola táto otázka predmetom. Prerušenie konania z dôvodov uvedených
v ustanovení § 109 ods. 2 O. s. p. bolo fakultatívne, čo znamená, že súd nebol povinný prerušiť konanie a
vyhovieť návrhu účastníka na prerušenie konania. Účastník konania na prerušenie konania podľa tohto

ustanovenia preto nemal právny nárok na rozdiel od odseku 1, keďže záležalo výlučne na úvahe súdu,
aký postup zvolí. Pri rozhodovaní bolo určujúce hľadisko hospodárnosti, keďže zákon predpokladá i
možnosť iného vhodného opatrenia.
Ekvivalentom ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je § 164 CSP.
Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo

správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na také konanie podnet.
Ohľadom fakultatívneho rozhodnutia o prerušení konania podľa § 164 CSP je potrebné uviesť, že
na rozdiel od obligatórneho prerušenia podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP tu ide o otázky, ktoré by
súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne (pozri § 194 CSP ). Je však na vôli súdu, či tak urobí alebo
či počká na vyriešenie otázky v súdnom alebo správnom konaní, ak takéto konanie už prebieha, alebo

môže dať na takéto konanie aj sám podnet a následne konanie preruší. Proti rozhodnutiu o prerušení
konania podľa § 164 CSP je prípustné odvolanie.
Odvolacísúdpovažovalpostupsúduprvejinštancie,ktorýzamietolnávrhnaprerušenietohtokonaniaza
správny. Bolo totiž na súde prvej inštancie, aby v danom prípade sám posúdil, či konanie preruší, keďže
naprerušenietakéhotokonanianiejeprávnynárok.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalajnarozdielny

charakter konania vedeného na Okresnom súde Prešov a konania pred súdom prvej inštancie, odlišné
predmety týchto konaní, ako aj charakter uplatňovaných nárokov (na Okresnom súde Prešov je vedené
konanie o žalobe fyzickej osoby - spotrebiteľa o náhradu škody pre porušenie komunitárneho práva,
ktorého sa mal dopustiť exekučný súd a v konaní v prejednávanej veci žalobkyňa je právnickou osobou
vykonávajúcou v prevažnej miere podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov,

domáhajúca sa majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu). Skutočnosť, že predmetom dokazovania v obidvoch konaniach je zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je postačujúca na preukázanie významu,
ktorý by prípadné riešenie navrhnutých prejudiciálnych otázok mohlo mať pre predmetné konanie. Už
odlišný charakter žalobcu (v konaní pred OS Prešov spotrebiteľ a v konaní pred súdom prvej inštancie

poskytovateľ služby) vypovedá o rozdielnej povahe posudzovaných nárokov a s tým spojenej aplikácie
právnych predpisov. Základom právneho posúdenia veci teda bolo naplnenie zákonom stanovených
podmienok pre prerušenie konania, ku ktorému (naplneniu) nedošlo.

K obom napadnutým rozhodnutiam:

15. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie,
po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaniach, preto napadnutý rozsudok i
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil, u rozsudku vrátane vecne správneho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

17. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších

zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)