Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 29, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/367/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213341
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213341.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Žiar nad Hronom č.k. 12C/164/2012-84 zo dňa 23. júla 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/164/2012-84 zo dňa 23. júla 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti. Rovnako
zamietol aj jeho návrh na zaplatenie sumy 175,- Eur ako majetkovej škody a sumy 387,24 Eur
ako nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu
exekučného pri výkone verejnej moci. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý zákonného sudcu v prejednávanej veci z konania nevylúčil.
Samotná skutočnosť, že navrhovateľ nie je s týmto rozhodnutím spokojný, v dôsledku čoho podal
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, nie je dôvodom na prerušenie konania, preto jeho návrh
na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď navrhovateľ podal na súd návrh na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie jeho nároku stanovenej zák.č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý nebol zo strany odporcu uspokojený, v čase rozhodovania súdu o návrhu už táto uplynula,
čo nebránilo okresnému súdu preskúmať existenciu všetkých zákonných predpokladov pre uplatnený
nárok, ktorý si uplatnil navrhovateľ podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.. ktorým je predchádzanie
súdnym sporom v prípade, ak štát uspokojí nárok poškodeného v danej lehote.

Okresný súd bol toho názoru, že navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno ohľadom preukázania
zákonných predpokladov priznania nároku na náhradu škody, a to bez ohľadu na to, že pri prejednávaní
tejto veci vychádzal súd aj z konkrétneho exekučného spisu konajúceho súdu, ktorý si pripojil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, že námietka odporcu o premlčaní nároku
navrhovateľa nie je dôvodná a že exekučný súd neporušil práva navrhovateľa, preto nebolo potrebné
vyhodnocovať ani predpoklady na určenie výšky nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 cit. zák., pretože
neboli splnené ani základné predpoklady vzniku nároku poškodeného na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, ktoré mali spočívať v nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu a ani príčinná súvislosť
medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Okresný súd bol toho názoru,
že zo strany navrhovateľa nebol preukázaný prvý zákonný predpoklad, a to nesprávny úradný postup
exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 14Er 1731/2006 okresný súd zistil, že oprávnený doručil návrh na zmenu exekútora, ktorému
súd vyhovel. Aj keď tak neurobil v 30 dňovej lehote nešlo podľa názoru súdu o porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (Nález Ústavného SR zo dňa 07. 05. 2013, sp. zn. IV. US
471/2012). Uviedol tiež, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti prihliada na zákonom stanovené lehoty,
avšak ich nedodržanie nevyvoláva automaticky porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, pretože sa musí prihliadať na konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Exekučný súd postupoval v
súlade s § 44 Exekučného poriadku, keď vyčkal na konkrétne podklady od pôvodného exekútora, aby
následne mohol o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodnúť. Konal tak podľa jeho názoru bez
zbytočných prieťahov.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní
poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu
ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď
rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením
listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2
O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Poukázal na tú skutočnosť, že žiadal o prerušenie konania, čo okresný súd neakceptoval a nariadil
pojednávanie. Neakceptoval ani jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané
dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho
očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil
preto, že v konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom pojednávanie
súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti,
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu,
že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.

Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo
na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre
ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom
spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh
zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však
z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom
nevysporiadal ani so znaleckým posudkom o vzniku a výške vzniknutej škody, ktorý navrhovateľ predložil
súdu.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy
SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh
na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §
156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie
sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom
okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. Už v návrhu navrhovateľ žiadal,
aby z dôvodu námietky predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať z dôvodu, že svojim
konaním sám vyvolal skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa uplatňované týmto návrhom, a
to jeho nesprávnym úradným postupom, nemôže byť ako štátny orgán, ktorý je škodcom v spore
medzi navrhovateľom a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v prejednávanej veci, preto navrhol
postup podľa § 12 O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o jej
prikázaní inému súdu, pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej
navrhovateľom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu
by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže
neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný
súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom. Nadriadený
súd o nej rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý konal
v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a
rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ si návrhom uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho dôvodu,
že exekučný súd potom, ako dostal od oprávneného návrh na zmenu súdneho exekútora, nekonal v
súlade s § 44 ods.8 EP, keď nerozhodol o návrhu do 30 dní od jeho doručenia a keď o ňom rozhodol až
po uplynutí stanovenej lehoty. Nesprávny úradný postup, ktorý mal za následok vznik majetkovej škody
je preto daný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, a preto bol aj príčinou vzniku materiálnej škody a nemajetkovej ujmy.

Okresný súd vykonal dokazovanie aj obsahom exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal,
pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ
nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu
nedodržaním 30-dňovej lehoty pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora a nerozhodovanie
bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu
rozhodnúť.

Odporca v konaní namietal, že navrhovateľ nepreukázal jeho tvrdenie, že by činnosťou exekučného súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu nerozhodnutím o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej lehote, pretože ním nedošlo k porušeniu žiadnych jeho práv, keďže pôvodný súdny
exekútor musel svoju činnosť vykonávať až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene exekútora,
kedy v exekúcii pokračoval novoustanovený exekútor.

Odporca poukázal na nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, pretože
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú navrhovateľ doručil odporcovi nebola
v čase podania návrhu na súd ešte prejednaná, a teda navrhovateľ nepostupoval tak, ako to vyplýva
z § 15 a § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.č. 514/2003 Z.z.) cit.

zák. Podľa názoru odporcu bol preto návrh navrhovateľa podaný na súd predčasne. Uplatnený nárok
nemôže byť ani z dôvodu, že exekučný súd vyhovel návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora
a ani z dôvodu, že by bolo došlo k vydaniu tohto rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote dôvodný.
Nejedná sa ani o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pretože
týmto nemôže byť akýkoľvek postup súdu a ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, pretože podľa § 6 ods.1 cit. zák. je možné právo na náhradu škody z tohto dôvodu uplatniť
len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. Navyše exekučný
súd až do právoplatnosti rozhodnutia o zmene súdneho exekútora konal s pôvodným exekútorom,
preto navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna ujma. Vo vzťahu k prieťahom exekučného súdu v konaní
odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by bol podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
súdu, resp. žiadosť o prešetrenia vybavenia sťažnosti, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie
vydané v disciplinárnom konaní, prípadne iné právoplatné rozhodnutie ESĽP, resp. Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
tohto dôvodu nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov tak, ako to
navrhovateľ v konaní tvrdil. Odporca v konaní vzniesol aj námietku premlčania v súlade s § 19 ods.1
cit. zák. Namietal tiež, že z návrhu nevyplýva, či navrhovateľom uplatnená škoda vo forme vecných
nákladov predstavuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk tak, ako to vyplýva z § 17 ods.1 cit. zák., pričom
paušalizáciu vecných nákladov nepovažoval za zmenšenie majetku navrhovateľa ako poškodeného a
ani za ušlý majetkový prospech, preto nie je možné, aby sa ich podľa zák.č. 514/2003 Z.z. domáhal. Ani
náklady na udržiavanie systému ako položku majetkovej škody odporca neuznal za preukázanú, pričom
sa jedná o paušálne sumy za len všeobecne deklarované činnosti bez akýchkoľvek dôkazov. V časti
navrhovateľom uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na § 17 ods.2 a 3 zák.č. 514/2003
Z.z. a tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že by ho ním uvádzané porušenie práva oprávňovalo aj na
uplatnenie zadosťučinenia, pretože nedošlo k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani toho, že by
sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ako ani príčinnú súvislosť, vznik skutočnej škody a prípadnej
nemajetkovej ujmy, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav, aj keď sa
právnym posúdením odvolací súd v celom rozsahu nestotožnil, čo však nemá za následok nesprávne
rozhodnutie.

Na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza odvolací
súd ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale
aj hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti,
že vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého
stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.

Aj keď je podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu
k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a
rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a
miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len tá skutočnosť, že
postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo
102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ nesúhlasil s postupom okresného
súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku zaujatosti a žiadosti o prikázanie
veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa,
ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu porušenia jeho základného práva
zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu je z iných rozhodnutí Ústavného
súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už
rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že návrh
navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovania a rozhodnutie
odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania
tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je námietka navrhovateľa o tom,

že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací súd preto nepovažoval postup
okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré by mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.

Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že postupom okresného súdu, keď tento
predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania
z dôvodu rozhodovania o nestrannosti sudcu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože
okresný súd sa s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ navrhol prerušenie konania v prejednávanej veci až
do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti podrobne zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia,
ktorým jeho návrh na prerušenie konania zamietol sa s nimi vysporiadal. Okresný súd musel vychádzať
z právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým ho ako zákonného sudcu z prejednávania veci
nevylúčil, preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm.b/ a ods.2 písm.c/
O.s.p. nepovažoval správne za dôvodný. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na prerušenie konania v čase
rozhodovania súdu neexistoval, pretože okresný súd bol v čase rozhodovania tejto veci rozhodnutím
nadriadeného súdu o jeho nevylúčení, viazaný.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. je súd oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak dal súd na takéto konanie
podnet. Navrhovateľ prílohou k návrhu na prerušenie konania preukázal, že Ústavnému súdu SR doručil
sťažnosť na porušovanie jeho základného práva na súdnu ochranu, osobitne práva na zákonného
sudcu, ako aj práva na nestranný súd zriadený zákonom. Konanie na ústavnom súde by mohlo byť
považované za dôvod na prerušenie konania, pokiaľ by jeho výsledok mal význam pre rozhodnutie
súdu vo veci samej. Ako však vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo
a právne totožnej veci (Uznesenie I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, dostupné na www.concourt.sk
), obsahovo zhodná sťažnosť navrhovateľa bola ústavným súdom odmietnutá
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd SR v
cit. rozhodnutí uviedol, že k porušeniu práv navrhovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými
rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetnej veci napriek tomu, že škoda, ktorú si uplatnil v podaných žalobách vznikla v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu. Obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR však nie je povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania
veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a
rozhodnúť o ňom.

Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že sám vyslovil nedostatok svojej právomoci
rozhodnúť o sťažnosti, pre ktorú navrhovateľ žiadal prerušiť konania, a preto jeho rozhodnutie o
priloženej sťažnosti nemôže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej a nie sú dané ani dôvody na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania rozhodol preto súd správne, keď pre nesplnenie
zákonných podmienok stanovených v § 109 ods. 1 a 2 O.s.p. jeho návrh zamietol, s ktorým postupom
sa odvolací súd stotožňuje.

Podľa § 101 ods.1 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v
neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec
na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu
považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok
odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu
jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto
pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie
pojednávania je žiadosťou o jeho odročenie, pretože pre odročenie pojednávania musí účastník súdneho
konania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotil

dôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na
Ústavný súd SR proti rozhodnutiu nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňal
podmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase
pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.

Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým
odporcom, pretože to, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku
skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ
bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní na pojednávanie bol podrobne poučený
o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, o ktoré odročenie ani navrhovateľ súd nežiadal, bol postup okresného súdu pri vykonávaní
a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle
nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)

Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom
exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť
navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním 30-dňovej lehoty pre rozhodnutie
súdu o zmene súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by
nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného súdu
nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie, pretože
dôkazná povinnosť je výlučne na tom účastníkovi, ktorý porušenie práva tvrdí. V právomoci súdu, ktorý
prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom sám
zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120
ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).

Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo
odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol
zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.

K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku,
ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného
predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ založil na nedodržaní 30-
dňovej lehoty stanovenej Exekučným poriadkom v § 44 ods.2 pre vydanie rozhodnutia súdu o zmene
súdneho exekútora v exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k
záveru, že aj keď v exekučnom konaní nerozhodol súd o návrhu na zmenu exekútora v stanovenej
lehote, takýmto jeho postupom nedošlo k takým prieťahom, ktoré by bol svojim postupom zapríčinil
súd sám a tieto ani nemali za následok vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka
exekučného konania, ktorú navrhovateľ popísal od doručenia jeho návrhu na vydanie rozhodnutia o
zmene súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia exekučného súdu, ktorým exekučný súd jeho
návrhu vyhovel nebola neprimeraná, pretože exekučný súd bol povinný posúdiť oprávnenosť takto
navrhovanej zmeny a od pôvodného exekútora vyžiadať relevantné listiny potrebné pre pokračovanie v
konaní už s novým exekútorom. Odvolací súd považuje postup okresného súdu ako súdu exekučného
na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora za primerane dlhý vzhľadom na počet úkonov,
ktoré musel pred vydaním rozhodnutia vo vzťahu k pôvodnému exekútorovi vykonať. Okrem toho
v exekučnej veci výkonom exekúcie poverený exekútor vykonával túto funkciu až do rozhodnutia
exekučného súdu o zmene exekútora, preto následným rozhodnutím súdu o zmene exekútora nemohlo
dôjsť u oprávneného k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor pokračoval

vo vymáhaní pohľadávky až dovtedy, dokedy nenadobudlo právoplatnosť súdom vydané rozhodnutie,
na čo mal poverenie.

S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti, keď aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe hromadné podávanie návrhov na začatie exekúcií, následne žiadosti súdnych exekútorov o
udelenie poverení na vykonanie exekúcií návrhu, ako aj návrhov na zmenu súdneho exekútora v
relatívne krátkom čase v enormných množstvách, o čom vedel aj navrhovateľ, a teda mal a mohol
očakávať, že tieto budú vybavované postupne, nie je možné lehotu, ktorá uplynula od podania návrhu
na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o jej vyhovení exekučným súdom v žiadnom prípade
posudzovať ako neprimeranú a nie je možné ju považovať ani za neakceptovateľnú. Odvolací súd
nesúhlasí s tým, že by takáto dĺžka konania na exekučnom súde mala nutne za následok prieťah
v súdnom konaní, a tým porušenie práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
pretože exekučný súd nebol kapacitne schopný vybaviť viac návrhov, než vybavil (rozhodnutie ÚS SR
I. ÚS 42/2001).

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo 24/2004 pod termín „postup“ možno subsumovať ako činnosť štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie). Nesprávny úradný postup nie je v žiadnom právnom predpise
presne definovaný, preto v súlade s ustálenou súdnou praxou ho možno definovať tak, že ide o porušenie
právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu
štátneho orgánu, ktorý bez ohľadu na to, či súvisí s jeho rozhodovacou činnosťou alebo nie, nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je zodpovednosťou občianskoprávnou, osobitnou,
ktorá je upravená samostatným zákonom. Základnými predpokladmi jej vzniku, keďže má charakter
objektívnej zodpovednosti je nielen nesprávny úradný postup súdu, ale aj existencia škody a príčinná
súvislosť, ktoré podmienky musia byť splnené súbežne. Bez toho, aby nebol v konaní jednoznačne
preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
nie je dôvod zaoberať sa vznikom škody a ani príčinnej súvislosti. Keďže v prejednávanej veci nebol
nesprávny úradný postup v konaní exekučného súdu zistený a ani preukázaný, nemohlo dôjsť ani ku
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, preto okresný súd správne postupoval, keď aj s prihliadnutím
na zásadu hospodárnosti konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti, okrem predpokladu, či
skutočne exekučný súd nesprávne postupoval, keď nedodržal navrhovateľom tvrdenú zákonnú lehotu
a nerozhodol bez zbytočných prieťahov v konaní, neskúmal.

Ku skutočnostiam uvedeným v závere odvolania, ktoré sa týkali námietok navrhovateľa ohľadom
nezdôvodnenia rozhodnutia okresného súdu o škode, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu odvolací súd uvádza, že táto argumentácia navrhovateľa sa prejednávanej veci netýka.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že
ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.