Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/157/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815209500
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8815209500.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská
30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1. I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX M.
XXX, 2. D. C., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX M. XXX, o zaplatenie 4.944,94 Eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4C 359/2015-48 zo dňa 17.12.2015
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o povolení splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 50
Eur, vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) konanie

zastavil v časti o zaplatenie istiny 150,- eur, v časti úroku z úveru vo výške 4,69 eur ročne zo sumy 100,-
eur od 21.10.2015 do zaplatenia, v časti úroku vo výške 6,49 % ročne zo sumy 50,- eur od 14.11.2015
do zaplatenia, v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100,- eur od 21.10.2015 do
zaplatenia, v časti úroku z úveru vo výške 5 % ročne zo sumy 50,- eur od 14.11.2015. Žalovaným v
1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1670,82 eur spolu s 5 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 1820,82 eur od 20.12.2013 do 20.10.2015, zo sumy 1720,82 eur
od 21.10.2015 do 13.11.2015, zo sumy 1670,82 eur od 14.11.2015 do zaplatenia, a to všetko im povolil

uhradiť v mesačných splátkach mesačne po 50,- eur, začínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku, a to
vždy každého 30. dňa toho ktorého mesiaca k rukám žalobcu pod následkami straty výhody splátok. V
prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že podaním doručeným súdu dňa
2.11.2015 žalobca zobral späť žalobu v časti sumy 150 eur z dôvodu úhrady predmetnej sumy
žalovanými po podaní žaloby. Vzhľadom na uvedené súd konanie v rozsahu späťvzatia zastavil.

3.Nazákladevykonanéhodokazovaniasúdzistil,žežalobcaažalovanív1.a2.radeakodlžníciuzavreli
dňa 10.5.2010 zmluvu o medziúvere č. 1816740 3 05 a stavebnom úvere č. 1816740 6 04. V zmysle
zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol dlžníkovi medziúver na základe uzatvorenej zmluvy o stavebnom
sporení. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru vo výške 5300,- eur, ktorý sa po pridelení
cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok mal
zmeniť na stavebný úver pod číslom 1816740 6 04 vo výške 3180,- eur.

4. Keďže nastali podmienky predpokladané v zmluve tým, že dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca
dňa 22.11.2013 od zmluvy odstúpil a zároveň žiadal oboch žalovaných o okamžité vrátenie celého
zostatku úveru.5. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z

porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

6. Súd prvej inštancie mal v danej veci za preukázané, že žalovaným bol poskytnutý úver v sume
5167,40 eur, pričom títo uhradili žalobcovi sumu 3346,58 eur a po podaní žaloby uhradili spolu sumu

150 eur. Vyššie uvedené sumy sú zrejmé z písomného vyjadrenia žalobcu a výpisu z účtu odstúpeného
medziúveru. Keďže pri zrušení zmluvy si účastníci majú vrátiť len navzájom poskytnuté plnenie, žalovaní
majú žalobcovi vrátiť rozdiel týchto súm, t.j. sumu 5167,40 eur - 3346,58 eur -150 eur = 1670,82 eur.
Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaných na úhradu tejto sumy, pričom ohľadne sumy 150 eur
konanie zastavil a v prevyšujúcej časti, teda v časti o zaplatenie sumy prevyšujúcej 1820,82 eur, ako
aj žalobcom uplatneného úroku z úveru zo sumy 4582,30 eur od 1.9.2015 do zaplatenia, žalobu ako

nedôvodnú zamietol.

7. Žalovaní sa s plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po dni, ktorú im žalobca v
odstúpení od zmluvy poskytol, dostali do omeškania, preto ich súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť aj
úrok z omeškania v súlade s príslušným ustanovením Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením

vlády a to vo výške 5 % ročne dňom nasledujúcom po uplynutí lehoty poskytnutej žalovaným v
odstúpení od zmluvy, t.j. od 20.12.2013 zo sumy 1820,82 eur do úhrady sumy 100 eur dňa 20.10.2015
a zo sumy 1720,82 eur od 21.10.2015 (deň nasledujúci po úhrade sumy 100 eur) do úhrady sumy
50 eur dňa 13.11.2015 a zo sumy 1670 eur od 14.11.2015 do zaplatenia, teda zo sumy dôvodne
žalobcom požadovanej a priznanej súdom a čo do zvyšku žalobu v časti úroku z omeškania zamietol.

Bezprostredne vo výroku rozhodnutia je súd oprávnený určiť, že peňažné plnenie bude vykonané v
splátkach. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaných, ktorí sú nezamestnaní a značnú
sumu, na zaplatenie ktorej ich súd zaviazal, umožnil žalovaným dlžnú sumu žalobcovi splácať v
primeraných mesačných splátkach. Podľa zmluvy boli žalovaní zaviazaní splácať úver dokonca v nižšej
sume 39,27 eur. V danom prípade tak súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal

z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..

8. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povolení splácať dlžnú sumu v splátkach a výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V
odvolaní okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie i napriek skutočnosti, že ide o zmluvu o úvere

podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, kedy sa bez ohľadu na povahu
účastníkov konania majú na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia OBZ, aplikoval ustanovenia
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, teda nepríslušný právny predpis, v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil. Skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú začlenené práve
do Občianskeho zákonníka automaticky neznamená, že sa na právne vzťahy založené zmluvou o

úvere, hoci aj spotrebiteľskou zmluvou, majú aplikovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo
zákona, z kogentného ust. § 261 ods. 6 písm. d) OBZ, nejde o zmluvnú podmienku, prípadne zmluvné
dojednanie podľa § 52 a nasl. OZ. Na úverovú zmluvu bez ohľadu na povahu účastníkov je preto nutné
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Uvedené vyplýva aj z uznesenia NS SR sp. zn. 6MCdo

4/2012. Otázku, či aplikácia Obchodného zákonníka smeruje k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa je
potrebné hodnotiť z hľadiska celkového dopadu režimu Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 54 ods.
1 OZ umožňuje vylúčiť aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa v
zmluvnom vzťahu. Súd prvej inštancie však vyložil § 54 ods. 1 OZ tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie
nie zmluvných dojednaní, ale zákonných ustanovení, ktorých aplikácia je kogentne stanovená v prípade

určitého zmluvného typu; v danom konkrétnom prípade zmluvy o úvere podľa § 497 OBZ. Pred prijatím
novely § 52 ods. 2 OZ znenie OZ neposkytovalo základ pre prednostnú aplikáciu OZ. Nesprávne boli
posúdené aj účinky odstúpenia od zmluvy o úvere. Účinky odstúpenia od zmluvy, a teda zánik zmluvy
nastáva ex nunc, od okamihu doručenia odstúpenia od zmluvy o úvere, nie od okamihu ex tunc, ako
nesprávne uviedol súd prvej inštancie. Navyše nároky z odstúpenia od zmluvy o úvere vyplývajú priamo

zo zákona (§ 506 OBZ), nejde len o zmluvné dojednanie. Súd prvej inštancie tak pri posudzovaní
nárokov z odstúpenia od zmluvy o úvere opomenul ustanovenia § 344 a nasl. a § 506 OBZ, v dôsledku
čoho vec nesprávne právne posúdil. Nárok na úroky z úveru súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal
vôbec, nakoľko mal za to, že strany sú si povinné vrátiť vykonané plnenia. Odplata za poskytnutiepeňažnýchprostriedkovvšakveriteľoviprináležípriamozozákonaapodľanázoruodvolateľamupatríaž
do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, a to i v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere. Názor,
podľa ktorého veriteľovi prináleží úrok za úver za skutočnú dobu užívania poskytnutých peňažných

prostriedkov, teda do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, vyslovil aj Krajský súd v Banskej Bystrici
v uznesení zo dňa 16. 12. 2015, č. k. 41Cob 403/2015-201, či v rozsudku zo dňa 28. 1. 2016, č. k.
43Cob 239/2015-143. Nárok na úroky za úver vyplýva i z ustanovenia § 503 ods. 3 OBZ. Vzhľadom
na uvedené má odvolateľ za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil žalobcov nárok na úroky za
úver, keď mal za to, že mu prináleží iba nárok na sumu rovnajúcu sa rozdielu poskytnutých a vrátených

peňažných prostriedkov. Žalobca má za to, že jeho nárok na 6,49% p. a. úrok zo sumy istiny mu prináleží
od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia. Súd prvej inštancie nielenže
nesprávne aplikoval ustanovenie nepríslušného právneho predpisu, ale zároveň vec nesprávne právne
posúdil, keď mal za to, že požadovať nárok na úrok z úveru po odstúpení od zmluvy je v rozpore
s kogentným ustanovením § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.. Okrem
konštatovania, že nastal režim bezdôvodného obohatenia súd neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre

ktorý nárok na nezaplatené poplatky zamietol. Vzhľadom na uvedené odvolateľ je toho názoru, že
výrok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu v časti nezaplatených poplatkov, je nesprávny a
nepreskúmateľný.Nároknaúrokzomeškaniapretoprináležíveriteľovizcelejsumy,sozaplatenímktorej
je dlžník v omeškaní, teda nielen zo sumy rozdielu poskytnutých a vrátených peňažných prostriedkov,
ako rozhodol súd prvej inštancie. Žalobca je preto toho názoru, že úroky z omeškania vo výške 5%

p. a. mu prináležia z celej nezaplatenej sumy, teda nielen zo sumy istiny. Odvolateľ ďalej v odvolaní
uviedol, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, prečo súd prvej inštancie umožnil žalovaným
splácať priznanú sumu mesačnými splátkami práve vo výške navrhovanej žalovanými. Odvolateľ má za
to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým povolil plnenie priznanej
sumy v splátkach po 50 Eur mesačne. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti napadnutej

odvolaním tak odporuje princípom spravodlivého procesu, pokiaľ ide o jeho úplnosť, zrozumiteľnosť a
presvedčivosť, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné. Pri určení výšky splátky súd zrejme
nevzal do úvahy niektoré okolnosti na strane žalovaných, a to predovšetkým, či vlastnia nejaký majetok,
dobu splácania žalovanej sumy. Z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie
zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a ktoré vyšli najavo, najmä sa

nezaoberal možnosťami žalobcu efektívne vymôcť pohľadávku. Odvolateľ je napokon toho názoru, že
nesprávne bol posúdený aj jeho nárok na náhradu trov konania, nakoľko náhradu trov konania súd
prvej inštancie nepriznal vôbec. Súd prvej inštancie konštatoval úspech žalobcu vo výške 40,47 %, no
napriek tomu pri rozhodovaní o náhrade trov konania ponížil mieru úspechu žalobcu aj o mieru úspechu
žalovaných, v dôsledku čoho dospel k záveru, že nárok na náhradu trov konania vznikol len žalovaným.

Duplicitné zníženie náhrady trov konania nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnutý výrok II. rozsudku a výrok III. rozsudku a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby odvolací súd zaviazal žalovaných na náhradu trov súdneho
konania vrátane odvolacieho konania v plnom rozsahu.

9. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1

a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri
výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby. Nemali bybyť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a že žalovaní nepoužili predmet plnenia na podnikanie, rovnako, že žalobca je
podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti.

15. Žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka
upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

16. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

17. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

18. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie

§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

19. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali

byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

20. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so
zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

21. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu

nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

22. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a
plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu
obchodnoprávnu.

23. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.

24. Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v

inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

25. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

26. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej
zmluvy s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom
zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejavvôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v
dobe účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník
odlišuje od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku

zrušuje, ak nie je právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je
pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti
je právne významné ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.

27. Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to znamená,
či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže zhoršiť svoje
zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej
zmluve a taktiež je táto ochrana zakotvená v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tieto zákonné
ustanovenia zaručujú prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny vzťah,

ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie,právezaúčelomprincípuzákazuzhoršeniazmluvnéhopostavenia
spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

28. Ustanovenie čl. VII zmluvy vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je

upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1 a § 457
Občianskeho zákonníka.

29. Zmluvná klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte

nenastalo.

30. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od
zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom
prípade teda povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi.

31. Ak zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy (aj keď išlo o zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere), pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia právna úprava odstúpenia od
zmluvy upravená v Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku. Je to práve žalobca, ktorý
si zvolil spôsob riešenia situácie, kedy boli žalovaní v omeškaní s platením splátok a rozhodol sa

zmluvný vzťah ukončiť napriek tomu, že do úvahy prichádzal aj iný postup, napr. zosplatnenie úveru, t.j.
možnosť požadovať splatenie celkového dlhu žalobcov (istiny spolu s úrokmi) za súčasného zotrvania v
zmluvnom vzťahu. Z tohto dôvodu odvolaciu námietku žalobcu, že žalovaní sa týmto spôsobom dostali
do výhodnejšieho postavenia, keď nie sú povinní platiť úroky, odvolací súd považuje za nedôvodnú.

32. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyslovených vo svojom rozhodnutí zo dňa
14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
402/2011-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu
v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov
moholzakladaťdôvodnazásahústavnéhosúdudonamietanéhorozsudkuvsúladesjehoprávomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského
súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s
platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď vychádzal zo skutočnosti, že zmluvné strany sú povinné navzájom si vrátiť len to, čo podľa zmluvy
dostali,atedaprirozhodovaníovýškenárokužalobcubralzreteľnavýškuúveruposkytnutéhožalobcom
žalovaným a výšku úhrad žalovaných.

34. Žalovaní nepopierajú existenciu dlhu voči žalobcovi, majú záujem svoj záväzok plniť, avšak
ich finančná situácia s poukazom na nezamestnanosť a skutočnosť, že nemajú žiadny príjem, im
neumožňuje uhradiť celý dlh jednorazovo. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní nie sú, z hľadiskasvojichfinančnýchmožností, spôsobilízaplatiťnarazcelýdlh,čobolodôvodomna použitieustanovenia
§ 160 ods. 1 O.s.p., ktoré umožňuje vykonať peňažné plnenie v splátkach, v prejednávanom prípade
po 50 eur mesačne.

35. Povolené splátky dávajú určitý odklad žalovaným na získanie lepšej finančnej kondície na splatenie
dlhu. V prípade,že svoj dlh nebudú plniť spôsobom určeným rozsudkom, nastanú účinky predpokladané
v § 160 ods. 1 O.s.p. tak, že omeškanie jednej zo splátok má za následok zročnosť celého dlhu. To dáva
určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude dostatočnou motiváciou pre žalovaných, aby svoju zákonnú

povinnosť uhrádzať dlh v splátkach, plnili riadne a včas.

36. Vzhľadom na výšku dlhu žalovaných (1670,82 Eur s príslušenstvom), odvolací súd považuje výšku
splátok za primeranú, umožňujúcu úhradu dlhu v časovom horizonte, ktorý nie je možné považovať za
nadmerne dlhý (približne 3 roky) a ako správne poznamenal súd prvej inštancie, suma 50 eur prevyšuje
mesačnú splátku, ktorú boli žalovaní v zmysle zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere

povinní uhrádzať žalobcovi.

37. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu o nesprávnom znížení pomeru jeho úspechu v konaní,
od ktorého závisí výška priznanej náhrady trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania a ich
výške je za situácie, kedy ani jedna zo strán nie je úspešná v plnom rozsahu (ako je to v predmetnom

prípade) potrebné od úspechu úspešnejšej strany (t.j. žalovaných) odrátať úspech protistrany (žalobcu)
a náhradu trov konania priznať úspešnejšej strane v rozsahu tohto rozdielu. Postupom v zmysle úvah
žalobcu by totiž bolo nutné dospieť k záveru, že žalovaní by síce mali byť zaviazaní nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 40,47 %, ale zároveň žalobca by mal byť zaviazaný nahradiť žalovaným trovy
konania v rozsahu 59,53 %, išlo by teda o vzájomnú povinnosť strán sporu. Uvedený postup je však

neúčelný, nehospodárny, preto je potrebné pri výške náhrady trov konania vychádzať z tzv. čistého
úspechu strany v konaní. Keďže súd prvej inštancie pri určovaní rozsahu úspechu strán sporu a s
tým súvisiaceho rozsahu povinnosti náhrady trov konania postupoval správne, odvolací súd vyhodnotil
predmetnú námietku žalobcu ako nedôvodnú.

38. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP tak, že náhrada trov odvolacieho konania sa nepriznáva, keďže žalobca v odvolacom konaní

úspešný nebol a úspešní žalovaní si trovy odvolacieho konania neuplatnili, žiadne trovy odvolacieho
konania im zo spisu nevyplývajú.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).