Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 3, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/131/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234302
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113234302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EvyŠofrankovejačlenieksenátu
JUDr. Antónii Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa,
a. s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, v zastúpení F.. E. A., zamestnancom
Prvej stavebnej sporiteľne, a. s. proti žalovaným: 1. P. A., nar. XX. XX. XXXX, 2. F. A., nar. XX. XX.
XXXX, obaja bytom E. XX, XXX XX X., právne zastúpení JUDr. Viliamom Obšasníkom, advokátom, so

sídlom Švábska 35, 080 05 Prešov, v konaní o zaplatenie 3 832,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu a žalovaných v 1.a2.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 25. 01. 2016, č. k.
17C/131/2014-99 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom, rozhodol, cit:

„I. Žalovaní v rade 1, 2 s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi titulom
kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 5 % za obdobie od 1. 11. 2013 do 20. 5. 2015
z istiny 3.684,70 EUR, za obdobie od 21. 5. 2015 do 5. 10. 2015 z istiny 1.684,70 EUR a za obdobie od
6. 10. 2015 do 21. 1. 2016 285,70 EUR plus 34,15 EUR a plus 10,12
EUR, spolu 329,97 EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

III. Súd z a s t a v u j ekonanie, čo do zaplatenia istiny 3.832,88 EUR.

IV. Žalovaní v rade 1, 2 s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi na trovách
konania trovy za zaplatený súdny poplatok vo výške 229,50 EUR do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku“.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil zistením, že na základe zmluvy o stavebnom sporení bola
medzi účastníkmi konania uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere dňa 10.
10. 2006 v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným mimoriadny medziúver vo výške 3 319,39 Eur.
Žalovaní v 1.a 2. rade sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru

7,99 % p. a., pravidelnými mesačnými splátkami po 22,11 Eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy
vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 16,60 Eur. Po pridelení
cieľovej sumy na základe zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úvervrátane úrokov vo výške 4,70 % mesačnými splátkami po 29,04 Eur. Žalovaní porušili svoje zmluvné
povinnosti riadne a včas splácať splátky, preto listom zo dňa 03. 07. 2013 žalobca odstúpil od úverovej
zmluvy a vyzval žalovaných, aby do 7. dní vrátili zostatok úveru. Žalovaná suma 3 832,88 Eur pozostáva

z istiny 3 684,70 Eur a z nezaplatených zmluvných úrokov z omeškania od 11. 07. 2013 do 31. 10.
2013 vo výške 148,18 Eur.

3. V priebehu konania žalobca podaním zo dňa 26. 01. 2015 oznámil, že so žalovanými vstúpil do
mimosúdneho jednania a žiadal, aby súd do 31. 05. 2015 nepokračoval v konaní. Na pojednávaní

nariadenom na deň 25. 01. 2016 žalovaní v 1.a 2.rade súhlasili so späťvzatím žaloby, v časti zaplatenia
istiny 3 832,88 Eur, lebo túto istinu zaplatili. Pokiaľ ide o zostatok žaloby, a to plnenie z dvoch úrokov,
žalovaní žiadali, aby súd priznal len úrok z omeškania s tým, že zmluvný úrok nie je dôvodne žiadaný.
S poukazom na ust § 96 ods. 1, 2 O. s. p. súd konanie, čo do zaplatenia istiny 3 832,88 Eur zastavil z
dôvodu, že žalobca podaním zo dňa 22. 01. 2016 v tejto časti vzal žalobu späť.

4. S poukazom na ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. súd priznal žalobcovi žiadaný úrok z omeškania a zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi titulom úrokov z omeškania za obdobie od 01. 11. 2013 do 20. 05. 2015
5%-tný úrok z istiny 3 684,70 Eur, čo predstavuje 285,70 Eur, za obdobie od 21. 05. 2015 do 05. 10.
2015 z istiny 1 684,70 Eur, čo predstavuje 31,84 Eur a za obdobie od 06. 10. 2015 do 21. 01. 2016 vo

výške 10,12 Eur, spolu vo výške 329,97 Eur. Vo zvyšku súd návrh zamietol z dôvodu, že po vyhlásení
zosplatnenia a odstúpenia od zmluvy žalobcovi už nevzniká nárok na zmluvný úrok. V zmysle § 457
Občianskeho zákonníka si už v tomto štádiu účastníci vracajú len plnenie, každý to, čo od druhého
dostal. Z uvedeného dôvodu súd uzavrel, že žalobca už po zosplatnení a odstúpení od zmluvy nemá
nárok na zmluvné úroky.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p..

6. Proti tomuto rozsudku, len proti výroku, ktorým súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol, podal v
zákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Svojeodvolanieodôvodniltým,žeaplikáciaObchodného

zákonníka na zmluvu o úvere vyplýva priamo z kogentného ustanovenia Obchodného zákonníka a nejde
o žiadne zmluvné dojednanie žalobcu so žalovaným. Vzhľadom na to, že súd nesprávne posudzoval
uvedený záväzkový vzťah podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nesprávne posúdil žalobcov nárok
na úroky za úver, keď nevzal do úvahy príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 497, § 502,
§ 503 Obchodného zákonníka), z ktorých vyplýva nárok na úrok za úver až do vrátenia poskytnutých

peňažných prostriedkov, teda aj po splatnosti úveru, keď peňažné prostriedky ešte žalobcovi vrátané
neboli. Nárok na úrok za úver žalobcovi vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, a to z § 497, pričom
uvedené ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov, ale zároveň právo na úroky z úveru. Pri nároku na úrok z úveru nejde o žiadnu svojvôľu
žalobcu, ale o riadne uplatnenie práva, ktoré mu vyplýva z platného právneho predpisu. Priamo z ust. §

497 a § 502 Obchodného zákonníka totiž vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie
poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť úrok za skutočnú dobu užívania,
t. j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Žalobcovi sa zdá nelogické, prečo by dlžníci, ktorí
prestali splácať úver riadne a včas, mali užívať peňažné prostriedky, ktoré dostali od veriteľa bez toho,
aby boli povinní platiť odplatu za ich poskytnutie. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania, ale tento

predstavuje sankciu žalovaných za to, že porušili svoju povinnosť, no žalobca nevidí dôvod, prečo by on
mal byť sankcionovaný tým, že mu súd odoprie nárok na úrok za úver a pritom tento nárok mu vyplýva
priamo z platných právnych predpisov. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý II. výrok rozsudku zrušil a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaní v 1.a 2.rade odvolaním napadli výrok o trovách konania, navrhli, aby v tejto časti odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 6 % z čiastky 329,97 Eur, resp. aby súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Zároveňžiadali,abysúdrozhodolovráteníčastizaplatenéhosúdnehopoplatku,ktorýtvorírozdielmedzi
výškou súdneho poplatku zaplateného zo žalovanej čiastky 3 832,88 Eur a výškou požadovanej čiastky

vyplývajúcej z upraveného návrhu žalobcu zo dňa 22. 01. 2016.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu

Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolania nie sú dôvodné.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu podaného odvolania a po oboznámení
sa s dôvodmi odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku rozhodol na základe

správne zisteného skutkového stavu, na ktorý aplikoval správne právne ustanovenia. Zároveň svoje
rozhodnutie presvedčivo a jednoznačne odôvodnil. Z obsahu spisu nebolo sporné, že po poskytnutí
úveru žalobca listom zo dňa 03. 07. 2013 odstúpil od zmluvy z dôvodu, že žalovaní odúčtované peňažné
prostriedky neuhradili, a to ani v poskytnutej dodatočnej lehote. Zároveň oznámil žalovaným, že žiada
okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov (č. l. 6 - 7 spisu). Odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ sa týka zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie

úroku z úveru po tom, čo žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že veriteľ, teda žalobca po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru získava nárok na celú splatnú istinu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru pri neplnení podmienok zo strany žalovaných je však výlučne v rozhodovacej sfére veriteľa, teda
žalobcu, ktorý po takomto rozhodnutí má nárok požadovať celú splatnú istinu, v opačnom prípade by

mal nárok len na dovtedy splatné splátky, čo znamená, že sa neocitne v horšom postavení, nakoľko mu
tento inštitút umožňuje pristúpiť k vymáhaniu celej dlžnej sumy istiny. V takomto prípade má nárok na
istinu úveru, nie však na úrok (odplatu), ktorý by mu patril, ak by nechal pôvodnú splatnosť. Odvolací súd
považuje za dôležité poukázať aj na situáciu, ktorá by nastala v prípade priznania úroku z predčasne
zosplatneného úveru v prospech veriteľa, kedy by dlžník už nemal právny titul mať peňažné prostriedky

a tieto užívať, zároveň by musel platiť úrok, ktorý však by mal patriť veriteľovi, len za stavu oprávneného
držania finančných prostriedkov zo strany dlžníka, ktorý by bol vystavený sankciám v súvislosti s
vynútením jeho povinnosti vrátiť istinu a zároveň by veriteľ mal právo na inkasovanie úroku. Takýto stav
by nepochybne spôsobil dvojnásobné zaťaženie dlžníka, nakoľko v takomto prípade by vznikol veriteľovi
taktiež nárok na zaplatenie úroku z omeškania, a to by spôsobilo značnú nerovnováhu vo vzťahoch

medzi účastníkmi konania. V danom prípade nie je dôležité, či splatnosť pohľadávky nastala podľa
dohody zmluvných strán alebo či veriteľ využil svoje právo a zosplatnil poskytnutý úver pre nesplnenie
povinnosti zo strany dlžníka. Tieto závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo/143/1998.

10. Odvolateľ v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka
upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

11. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

12. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie

§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

13. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na
všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali

byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.14. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so
zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

15. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu
nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

16. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a
plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu
obchodnoprávnu.

17. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s

poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.

18. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej
zmluvy s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom
zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav

vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v
dobe účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník
odlišuje od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, ak nie je právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je

pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti
je právne významné ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.

19. Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to
znamená, či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54

ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené
v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom
princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

20. Ustanovenie čl. VII zmluvy vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je
upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1 a § 457
Občianskeho zákonníka.

21. Zmluvná klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo.

22. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od
zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom
prípade teda povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi.

23. Ak zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy listom zo dňa 03. 07. 2013 (aj keď išlo o zmluvu o

mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere), pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia právna
úprava odstúpenia od zmluvy upravená v Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku.

24. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, ktorý zamietnutie žaloby
odôvodnil tým, že po vyhlásení zosplatnenia a odstúpenia od zmluvy žalobcovi už nevzniká nárok na

zmluvný úrok, pretože v zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka si už v tomto štádiu účastníci vracajú
len plnenie, každý to, čo od druhého dostal. Z tohto dôvodu správne uzavrel súd prvej inštancie, že
žalobca po vyhlásení splatnosti a odstúpenia od zmluvy nemá nárok na zmluvné úroky. Preto odvolacísúd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

25. K odvolacej námietke žalovaných v 1.a 2.rade týkajúcej sa náhrady trov konania odvolací súd
poukazuje na ust § 146 ods. 2 O. s. p. platného v čase rozhodnutia vo veci, podľa ktorého nárok na
náhradu trov konania má ten, kto nezapríčinil zastavenie konania.

26. Je nepochybné, že žalobca podal návrh, ktorým žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3 832,88 Eur s prísl. Z procesného hľadiska došlo k
situácií, že žaloba bola podaná na súde dňa 26. 11. 2013 a žalovaný v 1.rade dňa 18. 05. 2015 uhradil
čiastku 2 000 Eur (č. l. 69 spisu) dňa 01. 10. 2015 uhradil čiastku 1 000 Eur (č. l. 80 spisu) a dňa
19. 01. 2016 uhradil čiastku 832,88 Eur (č. l. 94 spisu). Žalobca po úhrade každej z čiastok pristúpil k
čiastočnému späťvzatiu žaloby v zmysle § 96 O. s. p..

27. Tento prípade je klasickým prípadom z teórie práva, kedy žaloba bola podaná na súde dôvodne a
po splnení povinnosti protistranou došlo k späťvzatiu žaloby.

28. Neobstojí odvolacia námietka žalovaných v 1.a 2.rade, že k späťvzatiu žaloby o zaplatenie 3 832,88
Eur došlo pred začatím konania. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu už na prvom pojednávaní

nariadenom na deň 20. 10. 2014 súd skonštatoval po otvorení pojednávania, že žalovaní v1.a 2.rade
majúzáujemcelýsporvyriešiťmimosúdnoucestou,načopotrebujúčasnazabezpečeniecelejžalovanej
sumy (č. l. 33 spisu). Za tohto stavu správne postupoval súd prvej inštancie, ak s poukazom na ust. §
146 ods. 2 druhá veta O. s. p. zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade k náhrade trov konania predstavujúcich
zaplatený súdny poplatok zo žaloby vo výške 229,50 Eur.

29. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 2 CSP. Keďže žiadna zo strán nebola v odvolacom konaní úspešná, súd vyslovil, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).