Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/93/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512214871
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2512214871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: B. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXXX/X, G., právne zastúpený advokátom Mgr. Radovanom Ulehlom, so sídlom Winterova 62,
Piešťany, proti žalovanému: P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. E. XXX/XX, C. L. E., právne zastúpený
advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom, so sídlom Nitrianska 5, Piešťany, o zaplatenie 7.306,39 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 11. júna 2015,
č.k. 12C/265/2013-57, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 7.306,39 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,024% denne zo sumy 2.987 eur
od 01.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.000 eur od 01.01.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 0,023% denne zo sumy 3.319,39 eur od 01.01.2013 do zaplatenia a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100% k rukám právneho zástupcu žalobcu a to do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods.
2, § 563, § 657 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že
žalobca poskytol žalovanému dňa 22.03.2010 peňažnú pôžičku vo výške 1.000 eur, ktorú skutočnosť
žalovaný potvrdil v písomnom podaní zo dňa 29.03.2010 označenom ako „prebratie finančnej pôžičky“,
vrátane toho, že mu bola vyplatená v hotovosti. V tomto potvrdení sa žalovaný zaviazal uvedenú pôžičku

žalobcovi vrátiť najneskôr do konca predmetného kalendárneho roka, t.j. roka 2010, pričom z uvedenej
sumy žalovaný nesplatil žiadnu čiastku. Zároveň mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním a to
písomnou zmluvou o pôžičke zo dňa 15.07.2008 ako aj svedeckými výpoveďami preukázané, že dňa
15.07.2008 poskytol žalobca žalovanému peňažnú pôžičku vo výške 6.638,78 eur (200.000,- Sk), ktorú
sa žalovaný zaviazal vrátiť najneskôr do septembra 2010, pričom z uvedenej pôžičky zostala nesplatená
časť vo výške 2.987,45 eur. Súd prvej inštancie mal rovnako vykonaným dokazovaním preukázané, že
dňa 11.01.2006 bola medzi účastníkmi uzavretá zmluva o pôžičke vo výške 3.319,39 eur (100.000,- Sk),

ktorúsažalovanýzaviazalvrátiťzapodmienokšpecifikovanýchvlistineoznačenejako„prevzatiefinancií
na kúpu automobilu - podmienky“. Z tohto rukou písaného dokumentu vyplýva, že na základe vzájomnej
dohody dňa 11.01.2006 žalovaný prevzal od žalobcu jednorazovo v hotovosti uvedený finančný obnos
100.000,-Sknakúpuosobnéhoautomobilupodľajehovlastnéhovýberustým,ževprípadeneskoršiehopredaja tohto auta uvedené poskytnuté financie sa môžu použiť k ďalšej kúpe iného auta. V prípade
definitívneho predaja posledného auta, t.j. „nekúpy“ už žiadneho - odobratie vodičského oprávnenia, zlý
zdravotný stav a pod. alebo ako aj pri nečakanej životnej alebo rodinnej zmene, dlžník vráti celú túto

dlžnú čiastku v hotovosti veriteľovi podľa jeho pokynu, k čomu sa čestne zaväzuje a obsahu tejto dohody
rozumie, čo potvrdzuje svojim podpisom. Aj táto listina rovnako ako predchádzajúce dve pôžičky bola
podpísaná oboma zmluvnými stranami.

3. Súd prvej inštancie mal z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp.zn. 5C/371/2012 zistené,

že návrhom, doručeným súdu dňa 03.12.2012 sa žalobca domáhal určenia splatnosti posledne
menovanej pôžičky zo dňa 11.01.2006, o ktorom návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 03.10.2013
( právoplatným 26.11.2013) tak, že návrh žalobcu bol zamietnutý, keď súd dospel k záveru, že z
písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 11.01.2006 pomenovanej ako „prevzatie financií na kúpu automobilu
- podmienky“, hodnotiac ju podľa jej obsahu ako zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 O.z., mal súd za
preukázané, že žalobca poskytol žalovanému sumu 100.000,- Sk na kúpu osobného automobilu s tým,

že čas vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov bol v zmluve určený tak, že žalovaný ako dlžník
vráti celú túto prebratú finančnú čiastku bezúročne v hotovosti žalobcovi ako veriteľovi a to v prípade
definitívneho predaja posledného auta, t.j. nekúpy už žiadneho, odobratia vodičského oprávnenia, zlého
zdravotného stavu a pod. alebo ako aj pri nečakanej životnej alebo rodinnej zmene podľa pokynu
veriteľa.

4. Žalovaný v konaní popieral, že by mu reálne bola odovzdaná suma 1.000 eur z prvej pôžičky,
rovnako popieral, že by mu reálne bola odovzdaná suma z druhej pôžičky vo výške 200.000,- Sk
pričom skutočnosť, že predmetné zmluvy resp. potvrdenia podpísal zdôvodňoval tým, že dôveroval
svojej vtedajšej manželke (žalobcovej dcére), ktorá tieto dokumenty pripravovala a vždy mu povedala,

že potrebujú peniaze. Rovnako zdôvodnil súdu aj podpísanie potvrdenia o prevzatí financií zo dňa
11.01.2006, pričom súdu potvrdil, že obsah tejto listiny mal potvrdiť ich dohodu so žalobcom, obsahom
ktorej boli peniaze na auto, ktoré sa išlo kupovať. Vo vzťahu k sume žalovanej titulom neuhradenej
poslednej pôžičky vzniesol žalovaný tiež námietku premlčania, poukazujúc na § 563 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo

určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal,
pričom však všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz. Podľa názoru žalovaného, keďže zmluva o pôžičke bola uzavretá 11.01.2006, právo sa mohlo
prvý krát vykonať v deň nasledujúci po vzniku právneho vzťahu, t.j. 12.01.2006, takže premlčacia doba
uplynula 12.01.2009 a keďže právo bolo na súde uplatnené až 02.12.2013, je premlčané. Tvrdil, že ak

by sa aj pripustila relevancia splatností, žiadna zo skutočností ešte nenastala, t.j. ani definitívny predaj
posledného auta, ani odobratie vodičského oprávnenia, ani zlý zdravotný stav, ani nečakaná životná
zmena alebo rodinná zmena, odhliadnuc od toho, že nie je možné ani jednoznačne určiť, čo je obsahom
týchto skutočností a u koho majú tieto podmienky nastať. Tvrdil tiež, že je nutné veriteľovi v zmysle
§ 3 ods. 1 O.z. odmietnuť ochranu uplatneného práva a to nielen s poukazom na konanie vedené na

tunajšom súde pod sp.zn. 5C/371/2012, ale najmä na nedôvodne dlhú dobu uplatnenia na súde, t.j.
takmer osem rokov po vzniku záväzku.

5. Súd prvej inštancie pokiaľ ide o určenie splatnosti poslednej z citovaných pôžičiek, poukázal na závery
súdu vyslovené v konaní sp.zn. 5C/371/2012, keď dospel k záveru, že z určenia času vrátenia peňazí

ako je definovaný v tejto zmluve o pôžičke zo dňa 11.01.2006 nemožno výkladom dospieť k záveru,
že by bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka teda žalovaného. Tento záver podporuje i samotné
správanie žalobcu (veriteľa), ktorý sám v návrhu ako i vo svojom výsluchu v konaní 5C/371/2012 uviedol,
že vyzval žalovaného na vrátenie požičanej sumy potom, čo sa dozvedel o údajnom útoku žalovaného
na jeho dcéru resp. nevhodnom sa správaní k jeho osobe a osobe jeho manželky, čo považoval za

takú zmenu rodinných pomerov, ktorá ho oprávňuje žiadať o splatenie predmetnej pôžičky. Výkladom
predmetnej zmluvy o pôžičke preto nemožno dospieť k záveru, že by čas plnenia bol ponechaný na vôli
dlžníka a to i s prihliadnutím na to ustanovenie predmetnej zmluvy, ktoré hovorí, že dlžník vráti prebranú
finančnú čiastku veriteľovi podľa jeho pokynu. Čas plnenia by bol ponechaný na vôli dlžníka napríklad
v tom prípade, ak by bolo uvedené, že peniaze dlžník vráti až bude chcieť alebo môcť, ale žiadne

takéto ustanovenie sa v predmetnej zmluve o pôžičke nenachádza. Naopak, v zmluve sú ustanovenia
určujúce čas vrátenia peňažných prostriedkov naviazaný na určité skutočnosti. Pri niektorých týchto
ustanoveniach možno mať pochybnosti o ich určitosti, no všetky tieto uvádzané skutočnosti sú ukončené
tým, že dlžník vráti celú prebranú finančnú čiastku podľa pokynu veriteľa. V nadväznosti na uvedenésúd prvej inštancie považoval námietku premlčania vrátenia pôžičky zo dňa 11.01.2006 za nedôvodnú,
pričom súd zdôraznil, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá
otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako

prejudiciálnu, súd viazaný jej skorším posúdením. V citovanom právoplatne skončenom konaní sp.zn.
5C/371/2012 teda súd dospel k záveru, že nešlo o prípad, kedy by nebol určený čas splnenia ako
to predpokladá § 563 O.z. a preto súd pri posúdení času splatnosti predmetnej pôžičky vychádzal z
právneho posúdenia vysloveného súdom v citovanom súvisiacom konaní. Vykonaným dokazovaním
mal potom súd preukázané, že žalobca vyzval dňa 18.03.2012 písomne na vrátenie predmetnej pôžičky

žalovaného do 30.04.2012 a nakoľko návrh na začatie konania týkajúci sa vrátenia pôžičky zo dňa
11.01.2006, bol súdu doručený dňa 02.12.2013, nie je právo na vrátenie premlčané, keďže s poukazom
na vyššie uvedené nie je možné tvrdiť, že právo sa mohlo prvýkrát vykonať nasledujúci deň po poskytnutí
tejto pôžičky.

6. Keďže potom žalobca preukázal poskytnutie všetkých troch pôžičiek žalovanému ako boli

špecifikované vyššie, pričom z pôžičiek zo dňa 11.01.2006 a zo dňa 22.03.2010 žalovaný neuhradil
žiadnu sumu a z pôžičky zo dňa 15.07.2008 predstavuje nesplatený a v konaní uplatnený zostatok
sumu 2.987 eur, preto podanému návrhu vyhovel v celom rozsahu, keďže žalobca žiadnym
právne relevantným spôsobom nepreukázal, že by účastníci neboli tieto tri pôžičky uzavreli, hoci
ich vlastnoručne podpísal, resp. podpísal potvrdenie o prijatí finančných prostriedkov a rovnako

nepreukázal, že by mu zo strany žalobcu pri podpise zmlúv resp. pri uzavretí týchto pôžičiek neboli
žalobcom peniaze odovzdané. Naopak, tieto tvrdenia žalovaného sú vyvrátené predloženými listinnými
dôkazmi, ktoré sám podpísal a ako sám uviedol, pred podpisom sa s nimi oboznámil, ako aj výsluchom
svedkýň a žalobcu.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý ho navrhol
zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne navrhol vrátiť vec súdu prvej
inštancienaďalšiekonanie.Dôvodil,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivésúdnekonanie,kodňatiu
možnosti konať pred súdom a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré sa týka vyhodnotenia
začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k nároku z pôžičky zo dňa 11.01.2006, pričom vytkol

súdu prvej inštancie, že samotnú zmluvu o pôžičke nepodrobil preskúmaniu jej podmienok. Tvrdil, že
v predmetnej zmluve o pôžičke nebola dohodnutá žiadna reálna splatnosť, o čom svedčí i právoplatne
skončené konanie vedené pod sp.zn. 5C/371/2012, pretože ak by splatnosť bola dohodnutá, žalobca
by sa nebol domáhal určenia splatnosti predmetnej zmluvy, ktoré konania podľa názoru žalovaného
zahájilžalobcalenzdôvoduvedomostipremlčaniaatýmtospôsobomchcelurčiťnovúsplatnosťpôžičky.

Podľa žalovaného je však nárok premlčaný, pretože v tomto prípade čas splnenia nebol dohodnutý,
v zmluve sa síce objavujú v náznakoch časy splnenia, avšak tie sú neurčité, nemožné a rozporné s
dobrými mravmi, preto sú neexistujúce, takže v tejto časti je zmluva o pôžičke neplatná. V zmysle § 563
O.z., ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je
dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, avšak všeobecná trojročná

premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, čím je objektívne vymedzený
začiatok plynutia premlčacej lehoty, pričom tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej
okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (R 1/98). V takom prípade je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať
vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t.j. hneď ako dlh

vznikol. Takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu
zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky (R 28/1984). Odvolateľ
vytkol súdu prvej inštancie , že v tejto súvislosti použil takú aplikáciu ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, vytkol tiež, že rozhodnutie nedáva
odpoveď na zásadné otázky a námietky žalovaného, čím došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred

súdom. I v prípade, ak by sme pripustili, že takto určené splatnosti sú jasné, určité, zrozumiteľné a
súladné s dobrými mravmi (čo súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil), tak žiadna zo skutočností ešte
v čase pred žalobou nenastala a to ani definitívny predaj posledného auta ani odobratie vodičského
oprávnenia, ani zlý zdravotný stav, ani nečakaná životná zmena alebo rodinná zmena, odhliadnuc od
toho, že nie je možné ani jednoznačne určiť, čo je obsahom týchto skutočností a u koho majú tieto

podmienky nastať, či na strane dlžníka alebo veriteľa a preto je v tejto časti zmluva o pôžičke neplatná
a je treba vychádzať z toho, že čas splnenia nebol medzi účastníkmi dohodnutý. Súd prvej inštancie
ďalej spomenul, že o niektorých ustanoveniach zmluvy o pôžičke možno mať pochybnosti, ale neuviedol
o ktorých, pričom práve odpoveď na túto otázku je dôležitá na posúdenie plynutia premlčacej doby.Žalovaný je toho názoru, že predmetná pôžička neobsahuje splatnosť, čo má za následok plynutie
premlčacej doby odo dňa nasledujúceho po jej uzavretí t.j. od 12.01.2006 a uplynula dňa 12.01.2009.
Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal ani s argumentmi žalovaného týkajúcimi sa napr.

zmluvy o kúpe auta dcérou žalobcu v období pred pôžičkou zo dňa 16.05.2008, jej údajným vrátením
a následnou zmluvou zo dňa 15.07.2008, výpismi z účtov preukazujúcimi nepotrebnosť požičiavať si
akékoľvek sumy a súd nedal odpoveď ani na otázku budúceho odovzdania peňazí, ku ktorému nedošlo.
Súd vychádzal len z účelových výpovedí svedkov, ktoré sledovali pomstu bývalému zaťovi a bývalému
manželovi.

8. Žalobca považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhol ho v celom rozsahu
potvrdiť s tým, že tvrdenie žalovaného o neprevzatí finančných prostriedkov nie je pravdivé, žalobca
žalovanému veril a opakovane mu požičiaval časť svojich celoživotných úspor, ktoré mu dnes žalovaný
nielen odmieta vrátiť, ale aj klame.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoby - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za
to, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených

nárokov, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentami strán sporu, a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust.
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov

prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý rovnaké skutočnosti
ako uvádza v odvolaní, namietal už v konaní na súde prvej inštancie.

11. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie mal
za preukázané, že medzi stranami sporu boli platne uzavreté tri zmluvy o pôžičke, ktoré žalovaný

vlastnoručne podpísal, resp. podpísal potvrdenie o prijatí finančných prostriedkov z nich, pričom sumu
poskytnutých peňazí z pôžičky zo dňa 22.03.2010 vo výške 1.000 eur nevrátil ani čiastočne, rovnako
sumu poskytnutých peňazí z pôžičky zo dňa 11.01.2006 vo výške 3.319,39 eur nevrátil ani čiastočne
a napokon sumu 6.638,78 eur z poskytnutých peňazí z pôžičky zo dňa 15.07.2008 žalovaný vrátil iba
čiastočne pričom zostala nesplatená časť vo výške 2.987,45 eur, preto dlh žalovaného predstavuje

celkovo 7.306,39 eur, čo je žalobou uplatnený nárok. Tvrdenie žalovaného, že nie je pravdou, že by
bol peniaze z predmetných pôžičiek reálne prevzal ( tvrdiac, že bol len signatárom zmlúv na základe
dôvery medzi ním a manželkou, ktorá je dcérou žalobcu), odporuje predloženým listinným dôkazom, z
ktorých je nepochybné, že žalovaný sám svojím podpisom prevzatie súm potvrdil. Vyvrátiť potom tieto
žalobcom predložené listinné dôkazy sa žalovanému nijako nepodarilo, keď neprodukoval žiadny taký

relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý s predloženými listinnými dôkazmi súperiť ( navrhnuté dôkazy
ako napr. výpisy z účtov preukazujúce údajnú nepotrebnosť požičiavať si akékoľvek sumy a pod., na ich
vyvrátenie nepostačujú), preto treba dať za pravdu súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že
by peňažné prostriedky vo výške poskytnutých pôžičiek neprevzal.

12. Ako z obsahu spisu ďalej vyplýva, zatiaľ čo u pôžičky zo dňa 22.03.2010 vo výške 1.000 eur nebola
splatnosť sporná ( do konca roka 2010), rovnako nebola sporná splatnosť u pôžičky zo dňa 15.07.2008
vo výške 6.638,78 eur ( do septembra 2010), pokiaľ ide o pôžičku zo dňa 11.01.2006 vo výške 3.319,39
eur, otázka jej splatnosti bola predmetom rozličných právnych názorov strán sporu a práve právnemu
posúdeniu tejto otázky zo strany súdu prvej inštancie je venovaná aj podstatná časť výhrad žalovaného

v podanom odvolaní. Žalovaný považuje posledne citovanú pôžičku za premlčanú, keď sa nestotožňuje
s právnym názorom súdu prvej inštancie, že by v zmluve bola bývala dohodnutá náležitým spôsobom
splatnosť, keď síce čas plnenia je podľa neho v určitých náznakoch uvedený, ale tieto náznaky súneurčité, nemožné a rozporné s dobrými mravmi, preto treba považovať zmluvu v tejto časti za neplatnú
a pre čas splnenia potom je nutné aplikovať ust. § 563 O.z.

13.Odvolacísúdsanestotožnilsprávnymnázoromodvolateľaaodkazujenaodôvodnenienapadnutého
rozhodnutia, v ktorom k uvedenej argumentácii žalovaného už správne dôvodil súd prvej inštancie. K
tam uvedenému odvolací súd dodáva iba nasledovné:

14.Rozhodujúcouotázkoupreposúdeniepremlčaniauplatnenéhopráva,bolaotázka,čiboladohodnutá

splatnosť v zmluve o pôžičke zo dňa 11.01.2006 a ak áno, či táto splatnosť nastala a kedy. Čas vrátenia
peňazí nemusí byť v zmluve o pôžičke určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že je
možné ho určiť. V predmetnej zmluve o pôžičke označenej ako „prevzatie financií na kúpu automobilu
- podmienky“, sa strany dohodli, že žalovaný ako dlžník preberá od žalobcu ako veriteľa v hotovosti
sumu 100.000,- Sk na kúpu osobného automobilu podľa jeho vlastného výberu a rozhodnutia s tým,
že „dlžník vráti celú túto prebratú finančnú čiastku bezúročne v hotovosti veriteľovi a to v prípade

definitívneho predaja posledného auta, t.j. nekúpy už žiadneho - odobratie vodičského oprávnenia, zlý
zdravotný stav a podobne alebo ako aj pri nečakanej životnej alebo rodinnej zmene podľa pokynu
veriteľa“. Takto vyjadrený čas splnenia nie je síce určený presným dátumom, nemožno však súhlasiť
s názorom žalovaného, že by čas splnenia nebol určený vôbec, alebo tak neurčito, že by bolo treba
považovať dohodu o splatnosti za neexistujúcu. Splatnosť je tu dohodnutá tak, že keď nastane niektorá

z uvedených skutočností ( a to buď z okruhu skutočností, viažúcich sa k motorovému vozidlu, majúcich
za spoločného menovateľa rovnaký následok - odpadnutie možnosti používať vozidlo z týchto peňazí
kúpené, ako aj nasledujúce motorové vozidlo až po posledné, kúpené z týchto požičaných peňazí,
alebo z okruhu skutočností osobného charakteru - nečakaná životná zmena alebo rodinná zmena -
a to buď na strane dlžníka alebo veriteľa, keďže osoba jedného alebo druhého nie je uvedená), je

veriteľ oprávnený vyzvať dlžníka na splnenie. Vo všetkých prípadoch je teda pre splatnosť rozhodujúci
pokyn veriteľa. Nie je pravdivá námietka odvolateľa, že žiadna zo skutočností podmieňujúcich možnosť
veriteľa domáhať sa vrátenia pôžičky v čase pred žalobou nenastala, keď z obsahu spisu vyplýva, že
po uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke došlo k rozvratu manželstva žalovaného s dcérou žalobcu
( už toto možno považovať za nečakanú životnú zmenu alebo rodinnú zmenu), ktorý rozvrat napokon

aj viedol k rozvodu ich manželstva, a rovnako došlo k rozvratu vzťahov medzi žalobcom s manželkou
a žalovaným ako ich zaťom. V uvedenom prípade veriteľ vyzval dlžníka na splnenie dlhu po jeho
nevhodnom správaní k veriteľovej dcére, pričom odvolací súd nepovažuje výkon práva žalobcu za
rozporný s dobrými mravmi, keďže tento postupoval v zmysle dohody zmluvných strán. Žalovaný mal
podľa dohody vrátiť peňažné prostriedky podľa pokynu veriteľa, týmto pokynom potom bola písomná

výzva žalobcu zo dňa 18.03.2012, adresovaná advokátovi žalovaného na splatenie pôžičky, v ktorom
žiadal vrátenie pôžičky do 30.04.2012. Keďže návrh na začatie konania o vrátenie predmetnej pôžičky
podal žalobca na súd dňa 02.12.2013, je zrejmé, že jeho právo nie je premlčané, pretože bolo uplatnené
v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť od 01.05.2012, t.j. odo dňa, kedy sa právo mohlo
vykonať po prvý raz, preto záver súdu prvej inštancie bol aj v tejto časti správny. Súčasne nemožno

nedať za pravdu prvoinštančnému súdu aj čo do argumentu o nutnosti zabezpečenia právnej istoty
rešpektovaním výsledku v súvisiacom právoplatne skončenom súdnom konaní sp. zn. 5C/371/2012,
ktorý dal odpoveď na predmetnú právne relevantnú otázku ( otázku dohodnutej splatnosti) a preto
iný výklad v prejednávanej veci, ktorá otázku splatnosti tej istej zmluvy rieši ako predbežnú, by bol
len ťažko obhájiteľný. Takéto rozhodnutie súdu by aj podľa názoru odvolacieho súdu neprispelo k

naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie, pričom
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane pripomína, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí
byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti
aplikácie práva. Aj Najvyšší súd SR napríklad v uznesení sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010
uviedol, že ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie

v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať... Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok
(predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym
rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s
predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní
pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec

sama) je týmto vyriešením viazaný. Aj v ďalšom uznesení sp. zn. 1 Cdo 44/2010 z 31. januára 2012
Najvyšší súd SR vyslovil, že ak v občianskoprávnom konaní už bola právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako
prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.15. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd posúdil odvolacie dôvody žalovaného ako neopodstatnené a
keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd

prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný

žalobca.

17. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).