Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 11, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/645/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415200431
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6415200431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci
žalobcu H. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. Q. XX, XXX XX T. Q., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47234466, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, v konaní o zaplatenie 392 €
s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/16/2015-26
zo dňa 04. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 392 € spolu
s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 392 € od 18. 01. 2015 do zaplatenia, v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 zák.
č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu titulom náhrady trov právneho zastúpenia sumu 72,87 €, do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

2. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol: „Žalobca prostredníctvom svojho
splnomocneného právneho zástupcu podal na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 20.1.2015 návrh,
v ktorom navrhoval, aby súd zaviazal žalovaného vydať mu bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo
na strane žalovaného z toho titulu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá náležitosti vyžadované
Zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto ju treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, ak si
požičal sumu 400 € bolo jeho povinnosťou vrátiť len túto sumu a pretože vrátil 796 €, rozdiel predstavuje

na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie.

Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť a to z toho dôvodu, že zmluvu o úvere nemožno považovať za
spotrebiteľský úver ale za úver v zmysle Obchodného zákonníka, na jeho strane nevznikla žiadna z
foriem bezdôvodného obohatenia a zároveň vznášal aj námietku miestnej nepríslušnosti súdu.

Vzhľadom na námietku žalovaného súd skúmal miestnu príslušnosť. Okresný súd Žiar nad Hronom

zistil, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, žalobca má bydlisko v obvode Okresného súdu Žiar nad
Hronom a preto v zmysle § 87 písm.f je príslušný na konanie Okresný súd Žiar nad Hronom, preto nebol
dôvod postúpiť vec inému súdu v zmysle § 105 ods. 2 O. s. p.Žalobca i žalovaný sa na pojednávanie nedostavili, ospravedlnili svoju neprítomnosť a preto súd konal
v ich neprítomnosti, aj keď zostali nečinní (§ 101 ods. 2 O. s. p.).

Z listinných dôkazov nie je sporné, že účastníci dňa 12.4.2012 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 600200808,
na základe ktorej žalovaný poskytol úver žalobcovi vo výške 400 € a žalobca sa zaviazal zaplatiť túto
sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 392 €, celkove teda 792 € v 12 mesačných splátkach po
66 € počnúc dňom 16.5.2012. Nie je sporné, že žalobca dňa 16.8.2013 zaplatil žalovanému sumu 792
€ z tejto zmluvy.

V čase uzatvárania zmluvy platil Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon upravuje práva
a povinnosti súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a

ďalšie opatrenie na ochranu spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu
a okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti uvedené
v § 9 ods. 2 uvedeného zákona. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý žalovaným takúto charakteristiku spĺňa a preto má súd za dokázané, že poskytnuté finančné

prostriedky nie sú vzťahom obchodno právnym ale občiansko právnym zo spotrebiteľského úveru.
Žalobca sa bránil tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá povinnú náležitosť zmluvy v podobe
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
S týmto názorom súd nesúhlasí a to z toho dôvodu, že z obsahu zmluvy je dokázané, že dlžník sa
zaväzuje veriteľovi zaplatiť požičanú sumu v 12 mesačných splátkach po 66 € počnúc dňom 16.5.2012.

Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním
alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto
deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň (§ 122 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Ustanovenie Občianskeho zákonníka o počítaní lehôt obsahujú výkladové pravidlá na
počítanie hmotno - právnych lehôt obsiahnutých nielen v Občianskom zákonníku ale aj v ostatných

občiansko- právnych predpisoch patriacich do systému súkromného práva. Tieto pravidlá sa používajú
na počítanie lehôt, na plnenie záväzkov vzniknutých na základe občiansko- právnych skutočností, ako aj
na počítanie lehôt, ktoré sú ustanovené v zmluvách. Z týchto výkladových pravidiel má súd za dokázané,
že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
(§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zmluva o spotrebiteľskom úvere však okrem všeobecných

náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru,
podmienky, ktoré upravuje uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene
výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa
za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto

informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i
Zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvárania zmluvy). Ďalej musí obsahovať aj ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítanej na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j).

Z obsahu zmluvy o úvere (čl.5) má súd za dokázané, že v tejto zmluve nie je uvedená úroková sadzba
spotrebiteľského úveru a ročná percentuálna miera nákladov tak ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. i a j
Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platné v čase uzatvárania zmluvy.

Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.a až k, r, y
a § 10 ods. 1 (§ 11 ods. 1 písm. a Zákona o spotrebiteľskom úvere).

Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zmluva o úvere nemá náležitosti uvedené vyššie

apretojutrebapovažovaťzabezúročnúabezpoplatkov.Toznamená,žeakžalovanýposkytolžalobcovi
úver 400 €, žalobca bol povinný vrátiť iba sumu 400 €. Pretože v skutočnosti vrátil 792 €, žalovaný získal
o 392 € viac a to na základe plnenia bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 Občianskeho
zákonníka). Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 392 €.

Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak
ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výška
úrokov z omeškanie je stanovená § 3 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca mal vo veci úspech a preto
mu súd priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie svojho práva voči odporcovi, ktorý vo
veci úspech nemal. Trovy žalobcu predstavujú trovy právneho zastúpenia advokáta za úkony právnej
pomoci podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Základná sadzba za zastupovanie advokáta v občianskom
konaní predstavuje sumu 28,22 € (§ 10 ods. 1 Vyhlášky), advokát uskutočnil 2 úkony právnej služby

(§ 13a ods. 1 písm. a, c Vyhlášky) spolu s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 8,04 € v roku 2014 a 8,39 € v roku 2015 (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) spolu
trovy predstavujú vo výške 72,87 €. Platobným miestom na náhradu trov konania účastníka zastúpeného
advokátom je advokát (§ 149 ods. 1 O. s. p.)“.

3. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP, pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1. písm. d) OSP, ďalej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP,
ako aj z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP.

4. K jednotlivým dôvodom odvolania žalovaný v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s tým, že súd
prvej inštancie posúdil Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 ako zmluvu spotrebiteľskú,
pretože žalobcom predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko zmluvné
strany sa v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú
spravovať Obchodným zákonníkom, pričom táto zmluva sa uzatvárala podľa § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka ako nepomenovaná zmluva. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že súdna
prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo
zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na
základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda podľa žalovaného a maiori ad minus nepochybné, že zmluva
o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm.

d)), pričom vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom základe, čo
znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku všeobecným a podporným
právnym predpisom s tým, že kombinácia oboch právnych predpisov má niekoľko rovín:
1. vzťahy, ktoré v Obchodnom zákonníku nie sú upravené vôbec,
2. vzťahy upravené tak v Obchodnom, ako aj v Občianskom zákonníku

3. vzťahy, ktoré v Občianskom zákonníku nie sú upravené vôbec
4. vzťahy, ktoré sú upravené v Občianskom a čiastočne aj v Obchodnom zákonníku. V uvedenej
súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka ako všeobecnej
občianskoprávnej úpravy možno v obchodnoprávnom vzťahu pokiaľ Obchodný zákonník danú
problematiku komplexne upravuje osobitným spôsobom, pokiaľ Obchodný zákonník vylučuje aplikáciu

Občianskeho zákonníka alebo jeho konkrétneho ustanovenia a tiež pokiaľ dohoda zmluvných strán
vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže Obchodný zákonník
aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje
osobitným spôsobom, pričom ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je podľa žalovaného
nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať. Nie je pritom podstatné, či ide o

relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že z ustanovenia § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka nie sú pre obchodné
záväzkové vzťahy vylúčené. Okrem toho, Obchodný zákonník sa výslovne spotrebiteľmi v niektorých
ustanoveniach zaoberá (výkladové pravidlo v § 266 ods. 5 a určenie výšky úroku z omeškania v § 369

ods. 1).

5. Žalovaný okresnému súdu v odvolaní ďalej vytkol, že svoj záver o tom, že Zmluva o úvere
č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 je zmluvou spotrebiteľskou odôvodnil len s poukazom nacitáciu ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie sa riadne
nevysporiadal s charakterom predmetnej Zmluvy o úvere č. 600200808, preto jeho rozhodnutie je
nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je podľa žalovaného vôbec zrejmé,

akými úvahami sa súd riadil a aké ustanovenia právnych predpisov na daný skutkový stav aplikoval.
Žalovaný sa v odvolaní zaoberal aj s poplatkom za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy pričom poukázal
na ust. § 499 Obchodného zákonníka a uviedol, že citované ustanovenie umožňuje dojednanie tzv.
poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov. Naviac, požadovanie takéhoto poplatku umožňuje
podľa žalovaného aj novela zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch uskutočnená zákonom

132/2013 Z. z., účinným od 10. 06. 2013. Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 však
nie je podľa žalovaného možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. Pokiaľ ide o absenciu údaja o RPMN v zmluve, žalovaný v odvolaní uviedol, že údaj o
RPMN nemožno považovať za obligatórnu obsahovú náležitosť Zmluvy o úvere č. 600200808 zo dňa
12. 04. 2012, pri absencii ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože predmetná
zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V závere odvolania žalovaný zdôraznil, že žalobca

nemá postavenie spotrebiteľa, preto vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a
uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na mieste. Navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. K obsahu odvolania žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a vo

vyjadreníuviedol,žepokiaľžalovanývosvojomodvolanítvrdí,žepredmetnúzmluvuoúvere,uzatvorenú
medzi žalobcom a žalovaným nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú a to z toho dôvodu, že
zmluvné strany sa podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že ich právne vzťahy sa budú
spravovať Obchodným zákonníkom, pričom ide o nepomenovanú zmluvu, tak s predmetným tvrdením
žalovaného žalobca nemôže súhlasiť a trvá na tom, že tento vzťah je vzťahom spotrebiteľským, čo

znamená, že na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V uvedenej súvislosti poukázal
žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na to, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva
vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak
ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pokiaľ to samotný právny predpis

nevylučuje. Na právny vzťah založený Zmluvou o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 4. 2012 je teda podľa
žalobcu nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že podľa ust. § 657 Občianskeho

zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze
a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu, čo je podľa
žalobcu reálna zmluva. Podľa ust § 497 Obchodného zákonníka, sa zmluvou o úvere veriteľ zaväzuje,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť a zaplatiť úroky, čo je podľa žalobcu

konzenzuálna zmluva. V danom prípade ide podľa žalobcu o reálnu zmluvu, nakoľko pri podpise
zmluvy došlo k odovzdaniu peňazí. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že právne vzťahy
vyplývajúce z predmetnej úverovej zmluvy sa spravujú Obchodným zákonníkom, tak podľa žalobcu
zo strany žalovaného ide len o snahu vyhnúť sa posudzovaniu absencie obligatórnych náležitostí
zmluvy. V súvislosti s aplikáciou Občianskeho zákonníka poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu

žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 329/2013-15, kde sa okrem
iného uvádza: „Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia
Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd nepopiera,
že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na
špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky spotrebiteľskej zmluvy

(t. j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní
ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy ovplyvniť) bolo potrebné tento záväzkovo-
právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy (lex specialis) spotrebiteľského práva, ktorá
je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.“ V
závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné

jednoznačne radiť medzi spotrebiteľské zmluvy, pričom sa na ňu vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. V dôsledku absencie údaja o RPMN v zmluve je potrebné úver na základe
predmetnej zmluvy poskytnutý považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že žalovaný
má nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru, teda nárok na vrátenie sumy 400 €. Žalobcavšak uhradil na účet žalovaného sumu 792 €, to znamená, že uhradil o 392 € viac ako mal, preto v
rozsahu sumy 392 € došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Na základe uvedených
skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške
36,61 €.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 a §
380 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len CSP), bez nariadenia pojednávania

podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd z
hľadiska procesného postupoval podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok(ďalejvtextelenOSP),t.j.podľaprávnejúpravyplatnejaúčinnejdo30.06.2016.Dňom01.07.

2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte CSP), kde sa v
Piatej časti označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia v § 470 ods. 1 a 2, veta prvá
uvádza: „Ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákonazostávajúzachované“.Zuvedenéhojezrejmé,žeprávneúčinkyodvolaniapodanéhožalovaným

za predchádzajúcej právnej úpravy uskutočnenej Občianskym súdnym poriadkom zostali zachované,
avšak odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal podľa príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku, t. j. podľa právnej úpravy účinnej od 01. 07. 2016.

10. Žalovaný okresnému súdu v odvolaní vytkol: a) že Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12.

04. 2012 posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, s čím sa žalovaný nestotožnil argumentujúc tým, že sa
nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pozn. odvolacieho súdu: uvedená úvaha žalovaného je
sama osebe nesprávna, pretože vo všeobecnosti - bez ohľadu na konkrétne okolnosti daného prípadu
platí, že to že zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere ešte neznamená, že nie je zmluvou
spotrebiteľskou), že zmluvné strany sa dohodli na aplikácii Obchodného zákonníka a že žalobca nemá

postavenie spotrebiteľa, b) že svoj záver o tom, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú nedostatočným
spôsobom odôvodnil, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, c) že súd prvej inštancie
zaujal nesprávny právny názor k poplatku za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, ktorý zákonodarca
nevylučuje, čo podľa žalovaného vyplýva aj zo samotného ust. § 9 ods. 10 zák. č. 129/2010 Z. z. v
znení zák. č. 132/2013 Z. z., d) že záver súdu prvej inštancie o tom, že na strane žalovaného vzniklo v

rozsahu sumy 392 € bezdôvodné obohatenie nie je správny, pretože absencia údaju o RPMN v zmluve
nespôsobuje bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, vzhľadom k tomu, že sa v danom prípade nejedná
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

11. Po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalovaného

odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu
záveru, že Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 je zmluva spotrebiteľská a zároveň zmluva
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, „ktorý upravuje
práva a povinnosti súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytnutím spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa“. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie predmetnú zmluvu
o úvere správne podrobil kontrole z hľadiska obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy uvedených v
§ 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorých absencia
v zmluve (v danom prípade údaj o RPMN - písm. j/ a údaj o úrokovej sadzbe úveru vrátane podmienok,

ktoré upravujú jej uplatňovanie - písm. i/), má podľa ust. § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. za následok
bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. V nadväznosti na uvedené okresný súd správne ustálil, že pokiaľ
žalobca vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru zaplatil žalovanému o 392 € viac ako mal,
tak na strane žalovaného vzniklo v rozsahu uvedenej sumy bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka a to plnením bez právneho dôvodu, ktoré je podľa ust. § 451 ods. 1

Občianskeho zákonníka žalovaný povinný vydať žalobcovi.

12. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 nie
je zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože zmluvné strany sa v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodnéhozákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (prvá veta
bodu I. odvolania) a tiež preto, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa (predposledný odsek bodu I.
odvolania), pričom žalovaný v odvolaní poukázal na to, že súdna prax zhodne určila v prípade zmluvy

o úvere použitie Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že s uvedeným tvrdením žalovaného
nie je možné sa stotožniť, pretože judikatúra v oblasti ochrany spotrebiteľa sa vyvíja, pričom reaguje
na vývoj právnej úpravy týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa. Prednosť aplikácie Občianskeho zákonníka
na spotrebiteľské právne vzťahy napokon vyplýva aj z uznesenia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 zo
dňa 02. 06. 2013, na ktoré poukázal vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca ako aj z rozsudku

NS SR sp. zn. 3 MCdo zo dňa 21. 04. 2015, kde sa uvádza: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ Aplikáciu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy nespochybňuje v konečnom dôsledku v
odvolaní ani samotný žalovaný, keď uvádza, že „ Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy

inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o
kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych
vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny
obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný vzťah“. Uvedené tvrdenie žalovaného s ktorým
sa v každom prípade možno stotožniť je v rozpore s argumentáciou žalovaného uvedenou v úvode

odvolania, kde tak ako bolo vyššie uvedené žalovaný nesprávne uvádza, že súd prvej inštancie pochybil,
keď predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, napriek tomu, že zmluvné strany sa dohodli,
ženaichprávnevzťahysabudúaplikovaťustanoveniaObchodnéhozákonníka.Nesprávnejeajtvrdenie
žalovaného o tom, že predmetná zmluva o úvere nie je zmluva spotrebiteľská, pretože nie je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že žiadne dojednanie v zmluve

o úvere týkajúce sa aplikácie Obchodného zákonníka nemôže mať a ani nemá vplyv na to, či zmluva
o úvere spĺňa alebo nie charakteristiku zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak ako táto charakteristika
vyplýva z ust. § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy, kde sa uvádza: „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“, pričom spotrebiteľom
je podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. „fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho
podnikania alebo povolania“, veriteľom je podľa ust. § 2 písm. b) cit. zákona „fyzická alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti“ a
spotrebiteľským úverom je podľa ust. § 1 ods. 2 veta prvá zák. č. 129/2010 Z. z. „dočasné poskytnutie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej formy pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi“. Žalovaný v odvolaní žiaden
z uvedených atribútov zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespochybnil a okrem nesprávnej argumentácie
týkajúcej sa aplikácie Obchodného zákonníka žiaden právne relevantný dôvod nesprávnosti záverov
okresného súdu o tom, že Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2015 je potrebné považovať za

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v odvolaní neuviedol.

13. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa poplatku za spracovanie a uzatvorenie
predmetnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie nevyplýva, že by súd postavil svoje rozhodnutie o vzniku bezdôvodného obohatenia

na strane žalovaného, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi na závere o tom, že zmluvné strany
za dohodli na poplatku za spracovanie a uzatvorenie zmluvy, ktorý je z hľadiska ochrany spotrebiteľa
neprípustný a preto je Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2015 neplatná. Naopak súd prvej
inštancieveľmijasneazreteľnevodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,že„predmetnázmluvaoúvere
neobsahuje náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. i) a písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, preto je úver na jej základe poskytnutý
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že pokiaľ žalobca uhradil žalovanému
o 392 € viac, než koľko predstavuje istina úveru, tak v rozsahu sumy 392 € vzniklo na strane žalovaného
bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, ktoré je v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníkažalovanýpovinnývydaťžalobcovi. Zuvedenéhojezrejmé,žeodvolacianámietkažalovaného

týkajúca sa poplatku za spracovanie a uzavretie zmluvy neobstojí, pretože nemá svoje opodstatnenie,
rovnako ako neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho rozhodnutia
postupoval v súlade s vtedy platným a účinným ust. § 157 ods. 2 OSP, ktorému v zmysle právnejúpravy účinnej od 01. 07. 2016 zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd prvej inštancie
postupoval, keď jasne a zreteľne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil z akého skutkového stavu
pri svojom rozhodovaní vychádzal, ako vec právne posúdil a na základe akých skutkových a právnych

úvah rozhodol.

14. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 CSP, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože žalobca
bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu; o výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

16. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).