Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 13, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoPr/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115201179
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3115201179.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobkyne Bc. O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H., C. XX, zastúpenej Advokátksou kanceláriou JUDr. O. N. - JUDr. Z. N., so sídlom H., A. XXXX proti
žalovanémuT.P.,zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouX.&A.,s.r.o.,sosídlomN.N.,Z.XX,onáhradu
mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. januára 2016, č. k.

20Cpr/1/2015-69, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdy náhradu mzdy za obdobie od 16.08.2013 do 15.01.2015 v celkovej sume 16.527,94 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške : 5,50 % ročne zo sumy 502,75 eur od 11.09.2013 do zaplatenia,
5,50 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 974,08 eur od
11.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne
zo sumy 974,08 eur od 11.01.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 974,08 eur od11.02.2014
do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.03.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo

sumy 974,08 eur od 11.04.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.05.2014
do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.06.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo
sumy 974,08 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.08.2014
do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.09.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo
sumy 974,08 eur od 11.10.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.11.2014 do
zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 974,08 eur od 11.12.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy

974,08 eur od 11.01.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 439,91 eur od 11.02.2015 do zaplatenia,
a nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 1.237,10 eur do rúk právneho zástupcu
žalobkyne, dotrochdníodprávoplatnostirozsudku. Zvykonanéhodokazovaniamalsúdzapreukázané,
že žalobkyňa ako zamestnanec vykonávala od 05.06.2006 pre právneho predchodcu žalovaného
a následne pre žalovaného ako zamestnávateľa prácu bankového poradcu v prevádzke odporcu v
H., pričom tento pracovný pomer medzi účastníkmi bol založený v zmysle § 42 ods. 1 Zákonníka

práce na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02.06.2006. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k.
15Cpr/9/2013-282 zo dňa 15.04.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 17CoPr/6/2014-312 zo dňa 05.11.2014, právoplatným dňa 15.12.2014 bolo určené, že okamžité
skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa 31.07.2013, ktorý
jej bol doručený 09.08.2013 je neplatné. Týmto rozhodnutím súdu je súd rozhodujúci o náhrade mzdy
podľa § 79 Zákonníka práce viazaný. S poukazom na uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na to, že

žalobkyňa oznámila písomne dňa 16.08.2013 žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával,
pracovný pomer žalobkyne nebol ukončený uvedeným jednostranným právnym úkonom žalovaného, ažalobkyni v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce vzniklo právo na náhradu mzdy v sume jej priemerného
zárobku. Toto právo patrí žalobkyni od 16.08.2013, kedy oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby
ju naďalej zamestnával až do 15.01.2015, kedy jej žalovaný umožnil pokračovať v práci. Uvedené

obdobie nepresahuje zákonom stanovený limit 36 mesiacov. Počas tohto rozhodného obdobia bola
žalobkyňa schopná a ochotná prácu pre žalovaného v zmysle pracovnej zmluvy vykonávať, nebránila
jej v tom práceneschopnosť, ani iné prekážky v práci na strane zamestnanca. Pri určení náhrady mzdy
postupovala žalobkyňa v súlade s ustanovením § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorých
sa priemerný zárobok zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období

a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, pričom rozhodujúcim obdobím
je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet
priemerného zárobku vychádzala žalobkyňa zo mzdy žalobkyne za mesiac apríl 2013 (828,04 eur), máj
2013 (1.301,06 eur), jún 2013 (793,14 eur) podľa mzdového listu žalobkyne, teda zo mzdy žalobkyne za
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, kedy bolo dané žalobkyni neplatné skončenie pracovného pomeru.
Náhrada mzdy potom predstavuje 974,08 eur za 1 mesiac. Žalovaný súhlasil s výškou tejto náhrady

mzdy za jeden mesiac, ako aj s výškou náhradu mzdy v sume 502,75 eur za obdobie od 16.08.2013
do 31.08.2013 a v sume 439,91 eur za obdobie od 01.01.2015 do 15.01.2015, a nespochybňoval ani
ich výpočet žalobkyňou. Keďže sa účastníci v tomto smere zhodli, nenavrhli doplniť dokazovanie, súd
aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania z týchto súm pri rozhodovaní o náhrade mzdy
vychádzal. Pretože celkový čas, za ktorý uplatnila žalobkyňa náhradu mzdy presahuje 12 mesiacov,

žalovaný podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce navrhol, aby súd žalobkyni nepriznal náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov. Skutočnosti tvrdené žalobkyňou však podľa názoru súdu nezakladajú dôvod
pre nepriznanie náhrady mzdy, prípadne pre jej zníženie za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce. Je pravda, že žalobkyňa sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny,
no faktom je , že nešlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, na ktorú skutkovú situáciu sa viaže

oprávnenie zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer. Pochybenie žalobkyne spočívalo v tom,
že nedodržala interné predpisy pri uskutočňovaní obchodu, ktorý však zodpovedal požiadavke klienta
žalovaného, vyjadroval jeho vôľu a formálne náležitosti obchodu neboli zrealizované z dôvodov na
strane klienta, no žalobkyňa bola pripravená ich splniť. Ako bolo konštatované v rozsudku sp. zn.
15Cpr 9/2013 žalobkyňa nekonala s nekalým úmyslom, ale v záujme klienta žalovaného a v dôsledku

porušenia interných predpisov nedošlo k žiadnym škodám na majetku žalovaného ani klienta. Súd
neuznal ani argument žalovaného spočívajúci v tom, že žalobkyňa počas obdobia, za ktoré uplatňuje
náhradu mzdy, pracovala po dobu 7 mesiacov pre iného zamestnávateľa. Bolo síce preukázané, že
žalobkyňa od 04.11.2013 do 19.06.2014 pracovala ako bankový poradca pre A. s hrubou mzdou 500
eur mesačne, no vo veci je rozhodujúca tá skutočnosť, že žalovaný neoprávnene skončil so žalobkyňou

pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru, a vzhľadom na okamžité účinky tohto
spôsobu skončenia pracovného pomeru, vystavil žalobkyňu, ktorá v tom čase bola slobodnou matkou,
nebezpečenstvu, že nebude schopná uspokojiť základné životné potreby svoje a svojho maloletého
dieťaťa. Keďže v dôsledku tohto nesprávneho postupu žalovaného žalobkyňa stratila pravidelný zdroj
príjmu, a žalovaný ju odmietol napriek jej žiadosti ďalej zamestnávať, žalobkyňa sa musela okamžite

zaevidovať na úrade práce, stala sa osobou odkázanou na pomoc zo strany štátu a členov rodiny, a je
logické a samozrejmé, že si žalobkyňa hľadala nové zamestnanie, a to nie len prostredníctvom úradu
práce,aleajsama,keďsazúčastňovalaviacerýchvýberovýchkonanívoviacerýchpeňažnýchústavoch.
Celú dobu, počas ktorej žalobkyňa nebola zamestnaná, bola riadne evidovaná v evidencii uchádzačov
o zamestnanie na úrade práce, s ktorým spolupracovala. Zodpovedný a aktívny prístup žalobkyne pri

hľadaní zamestnania, a následné dočasné zapojenie sa do pracovného procesu v období od 04.11.2013
do 19.06.2014, keď zastupovala zamestnankyňu v A., ktorá čerpala materskú dovolenku, teda súd
nemohol zohľadniť v tom smere, žeby jej znížil, prípadne nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov. Za daných okolností by to bolo nespravodlivé, a znamenalo by to popretie zmyslu
inštitútu náhrady mzdy ako sankcie pre zamestnávateľa za neplatné skončenie pracovného pomeru.

Súd potom uzavrel, že žalobkyňa sa dôvodne proti žalovanému domáhala zaplatenia náhrady mzdy za
celé obdobie od 16.08.2013 do 15.01.2015 v úhrnnej sume 16.527,94 eur. Ďalej dôvodil, že zákonník
práce v ustanovení § 129 ods. 1 Zákonníka práce preferuje dohodu zamestnávateľa a zamestnanca
o splatnosti mzdy. V danom prípade bola splatnosť mzdy zmluvnými stranami dohodnutá v pracovnej
zmluve zo dňa 02.06.2006 na 5. deň nasledujúceho mesiaca. S poukazom na ust. § 132 Zákonníka

práce splatnosť mzdy je rovnaká aj pre splatnosť náhrady mzdy (za zložku príjmu zamestnanca, ktorú je
povinný zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi treba považovať aj náhradu mzdy). Keďže žalovaný
žalobkyni neuhradil náhradu mzdy za obdobie od 16.08.2013 do 15.01.2015, dostal sa do omeškania so
zaplatením náhrady mzdy, ktorá predstavuje peňažné plnenie, a preto sa žalobkyňa podľa § 517 ods. 2Občianskeho zákonníka domáhala zaplatenia úroku z omeškania. S poukazom na ustanovenie § 1 ods.
4 Zákonníka práce v znení zákona č. 460/2008 Z.z. sa subsidiárne použijú na pracovnoprávne vzťahy
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Medzi takéto všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka patria podľa názoru súdu aj ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o povinnosti
dlžníka zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania v prípade, že dlžník je v omeškaní so splnením peňažného
dlhu, pretože Zákonník práce nemá osobitnú úpravu úrokov z omeškania. Nemožno za všeobecné
ustanovenia považovať len ustanovenia § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na ich
označenie. Súd zvolil výklad teleologický, prihliadal na podstatu a účel citovaného ustanovenia § 1 ods.

4 Zákonníka práce. Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou, ktorá má veriteľa
(zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej
strane mohol za čas meškania poberať dlžník, teda zamestnávateľ. Rovnako tak sa na pracovnoprávne
vzťahy použijú subsidiárne aj tie ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody, o bezdôvodnom
obohatení, ktoré Zákonník práce neupravuje osobitne. Úrok z omeškania uplatnila žalobkyňa v súlade s
vykonávacím predpisom, a to s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení nariadenia

vlády SR č. 20/2013 Z.z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Úrok z omeškania patrí až do zaplatenia istiny. Vzhľadom na dohodnutú
splatnosť mzdy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením náhrady mzdy 502,75 eur za august
2013od06.09.2013,náhradymzdy974,08eurzaseptember2013od06.10.2013,náhradymzdy974,08

eur za september 2013 od 06.10.2013, náhrady mzdy 974,08 eur za október 2013 od 06.11.2013 ,
náhrady mzdy 974,08 eur za november 2013 od 06.12.2013, náhrady mzdy 974,08 eur za december
2013 od 06.1.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za január 2014 od 06.02.2014, náhrady mzdy 974,08 eur
za február 2014 od 06.03.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za marec 2014 od 06.04.2014, náhrady mzdy
974,08 eur za apríl 2014 od 06.05.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za máj 2014 od 06.06.2014, náhrady

mzdy 974,08 eur za jún 2014 od 06.07.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za júl 2014 od 06.08.2014,
náhrady mzdy 974,08 eur za august 2014 od 06.09.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za september
2014 od 06.10.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za október 2014 od 06.11.2014, náhrady mzdy 974,08
eur za november 2014 od 06.12.2014, náhrady mzdy 974,08 eur za december 2014 od 06.01.2015,
náhradymzdy439,91eurzajanuár2015od06.02.2015.SadzbaECBbolaod08.05.2013do12.11.2013

vo výške 0,50% ročne, od 13.11.2013 do 10.06.2014 vo výške 0,25% ročne, od 11.06.2014 do
09.09.2014 vo výške 0,15% ročne a od 10.09.2014 vo výške 0,05% ročne. Žalobkyňa úrok z omeškania
ohľadom jednotlivých mesačných náhrad mzdy uplatnila pokiaľ ide o počiatok omeškania v menšom
rozsahu (rozdiel 5 dní), no keďže ide o návrhové konanie súd s poukazom na ust. § 153 ods. 2
O.s.p. nemohol priznať viac, ako žiadala. Súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalovaného o

tom, že priznanie náhrady mzdy je v danej veci dostatočná sankcia, a podľa neho žalobkyni nemá
byť priznaný úrok z omeškania z náhrady mzdy. Závery v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. II
ÚS 494/2013-9 zo dňa 09.10.2013, na ktoré poukázal žalovaný, nemožno použiť na prejednávanú
vec. Prípad, ktorý posudzoval Ústavný súd SR bol založený na odlišných skutkových okolnostiach.
Sťažovateľke ako zamestnankyni bola rozsudkami okresného a krajského súdu z dôvodu neplatného

rozviazania pracovného pomeru výpoveďou priznaná náhrada mzdy v sume 49.781,52 eur za obdobie
od 01.01.2003 do 26.08.2009 a jej návrh bol zamietnutý v časti úroku z omeškania z tejto náhrady
mzdy,atentozamietajúcivýroknapadlasťažovateľkavústavnejsťažnosti.ÚstavnýsúdSRnepovažoval
sťažnosť za opodstatnenú. Poukázal na to, že náhrada mzdy má byť určená v súlade s jej satisfakčnou,
sankčnou, sociálnou funkciou v sume, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Celkovo priznanú

náhradumzdyvsume49.781,52Eurnepovažovalústavnýsúdzanedostatočnúalebonezodpovedajúcu
účelu a funkciám inštitútu náhrady mzdy, a to aj po zohľadnení skutočnosti, že od splatnosti náhrady
mzdy v jednotlivých mesiacoch uplynul zjavne dlhší čas. Na rozdiel od veci posudzovanej ústavným
súdom, v ktorej bola sťažovateľke daná výpoveď a až uplynutím zákonnej výpovednej doby jej skončil
pracovný pomer, v prejednávanej veci bolo žalobkyni dané okamžité skončenie pracovného pomeru,

čo malo pre ňu za následok okamžitú stratu zdroja príjmu, ďalej žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy
niekoľkonásobne nižšia, za oveľa kratšie obdobie, pričom od omeškania s prvou mesačnou náhradou
mzdy neuplynula do vyhlásenia rozsudku ani doba 2 a pol roka. Preto mal súd za to, že vzhľadom
na okolnosti daného prípadu je pre zabezpečenie adekvátnej miery zadosťučinenia potrebné okrem
náhrady mzdy priznať žalobkyni aj úrok z omeškania, aby bol naplnený účel a funkcie inštitútu náhrady

mzdy. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009, na ktoré poukázal
žalovanývosvojompísomnomvyjadrení,neuvádzal,žesplatnosťnáhradymzdyzneplatnéhoskončenia
pracovného pomeru ako celku nemôže nastať skôr než o nej rozhodol súd. Ide o záver Krajského súdu
v Košiciach obsiahnutý v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 1Co 20/2008 zo dňa 19.06.2008, ktorýNajvyšší súd SR považoval za nesprávny a z toho dôvodu dovolaním napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn.
1 Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009 uzavrel, že vzhľadom na zákonnú úpravu (§ 129, § 132 Zákonníka

práce) splatnosť náhrady mzdy nastáva pozadu za mesačné obdobie rovnako ako splatnosť mzdy,
pokiaľ si zmluvné strany nedohodnú inak. Rozsudok súdu priznávajúci náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru má teda povahu deklaratórneho rozsudku, ktorý potvrdzuje už jestvujúce
hmotné práva a povinnosti; nekonštituuje žiaden nový právny stav. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť
zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť

náhrady mzdy teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného
práva.StýmtozáveromNajvyššiehosúduSRsastotožnilajÚstavnýsúdSRvuzneseníÚstavnéhosúdu
SR sp. zn. II ÚS 494/2013-9 zo dňa 09.10.2013, podľa ktorého sa zamestnávateľ dostáva do omeškania
s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym
uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, od kedy vzniká zamestnancovi
právo na úrok z omeškania. Preto súd vyhodnotil uplatnený úrok z omeškania za dôvodný v celom

rozsahu. Vzhľadom na plný úspech žalobkyne v konaní, jej v zmysle zásady úspechu podľa § 142
ods. 1 O.s.p. patrí plná náhrada trov konania. Trovy konania žalobkyne predstavujú trovy právneho
zastúpenia , ktoré jej právna zástupkyňa uplatnila vo výške 1.780,40 Eur za 5 úkonov právnej služby.
Iné trovy konania z obsahu spisu nevyplývajú. Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia súd
použil vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Z

obsahu spisu vyplýva, že právna zástupkyňa žalobkyne vykonala 5 účelných úkonov právnej služby, a
to spoločný úkon - prevzatie a príprava zastúpenia 14.08.2013, a ďalej úkony týkajúce sa len nároku o
náhradu mzdy - účasť na pojednávaní dňa 11.11.2015 (odročené bez prejednania), písomné podanie
protistrane - návrh dohody o urovnaní 01.12.2015 so špecifikáciou náhrad mzdy, písomné podanie na
súd 17.12.2015 (špecifikácia náhrady mzdy), účasť na pojednávaní dňa 13.01.2016. Výška náhrady

mzdy bola navrhovateľkou vyčíslená na sumu 16.527,94 eur až podaním zo dňa 01.12.2015 /návrh
dohody o urovnaní/, a preto za predchádzajúce úkony pri stanovení hodnoty konania súd vychádzal
z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Za spoločný úkon

- prevzatie a príprava zastúpenia 14.08.2013 týkajúci sa dvoch nárokov , a to o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a nešpecifikovanej náhrady mzdy by patrila podľa § 13 ods. 3 vyhl. č.
655/2004 Z.z. (pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z
tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá
by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach) tarifná odmena vo výške 60,07 eur + 1/3-ina z

60,07 eur (20,02 eur), t.j. 80,09 eur, a keďže uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 15Cpr/9/2013-322
zo dňa 11.02.2015 bola žalobkyni za tento úkon priznaná odmena 60,07 eur a režijný paušál 7,81 eur,
priznal súd žalobkyni zvyšnú časť tarifnej odmeny v sume 20,02 eur bez režijného paušálu, nakoľko by
sa jednalo o duplicitné odmeňovanie. Za účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 11.11.2015, kedy ešte
žalobkyňa nešpecifikovala náhradu mzdy patrí podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 4, § 16 ods. 3 vyhl.

č. 655/2004 Z.z. 1/4 ina tarify 64,53 eur, t.j. 16,13 eur, a režijný paušál 8,39 eur. Za písomné podanie
protistrane - návrh dohody o urovnaní 01.12.2015, písomné podanie na súd 17.12.2015 (špecifikácia
náhrady mzdy), účasť na pojednávaní dňa 13.01.2016 vzhľadom na uplatnenú náhradu mzdy 16.527,94
eur podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3, vyhl. č. 655/2004 Z.z. patrí základná sadzba tarifnej odmeny 320,34
eur x 3 úkony, režijný paušál vo výške 8,39 eur x 2 úkony z roku 2015, režijný paušál vo výške 8,58 eur

za 1 úkon z roku 2016. Režijný paušál a trovy právneho zastúpenia v úhrnnej výške 1.030,92 eur patria
zvýšené o 20% DPH /206,18 eur/ podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., keďže právna zástupkyňa
žalobkyne je platiteľom DPH. Súd zaviazal podľa § 142 ods. 1 O.s.p. žalovaného, aby žalobkyni zaplatil
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.237,10 eur, do rúk právnej zástupkyne žalobkyne podľa
§ 149 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zmeniť tak, že
odvolací súd neprizná žalobkyni náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov a ani nárok na úroky z
omeškania z náhrady mzdy, eventuálne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Za dôležitý faktor považoval, že v konaní o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebolo spornou skutočnosťou, že žalobkyňa svojím konaním
vo vzťahu s klientom žalovaného nepostupovala v súlade s internými predpismi žalovaného. Druhým,
nemenej dôležitým faktorom, podľa názoru žalovaného, je , skutočnosť zistená aj súdom prvej inštanciev tomto konaní, že žalobkyňa pred opätovným nástupom do práce u žalovaného pracovala u iného
zamestnávateľa (A.), a teda v období od 09.11.2013 až do 20.06.2014 bola v inom pracovnom pomere
u iného zamestnávateľa. Vzhľadom k tomu žalovaný žiadal, aby konajúci súd nepriznal žalobkyni

nárok presahujúci 12 kalendárnych mesiacov. Dôvodil, že uvedené obe skutočnosti jednoznačne
odôvodňovali, aby súd postupoval podľa žiadosti žalovaného v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
Súd prvej inštancie uvedené skutočnosti nezohľadnil. Ďalej namietal právne posúdenie nároku na úrok
z omeškania v danej veci súdom prvej inštancie. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR - II. ÚS
494/2013 a na rozdiel od právnej konštrukcie prezentovanej súdom prvej inštancie zostával názor, že

nepriznanie úrokov z omeškania predstavuje v tomto prípade zákonný rámec. Mal za to, že úroky z
omeškania totiž nemajú oporu v zákone a náhrada mzdy je dostatočnou satisfakciou pre zamestnanca,
ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne za dôležité považoval, že zamestnávatelia sú často
neúspešní v súdnych sporoch len pre formálne pochybenia (kedy je zreteľné, že dôvod, pre ktorý skončili
so zamestnancom pracovný pomer je daný alebo malo ísť o inú formu skončenia pracovného pomeru),
priznané úroky z omeškania ešte sťahujú ich postavenie, keďže okrem opätovného zamestnania platia

zamestnancom nemalé čiastky, úhrady, ktoré súvisia od rozhodnutia súdu. Ďalej poukázal na to, že
Zákonník práce priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie Zákonníka práce o zakotvení
subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne, t. j. občianskoprávne
úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy (čo potvrdil napr. aj
Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 5Co/133/2013). Všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka, ktoré sa majú podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce aplikovať totiž neobsahujú úroky z
omeškania. Namietal, že v tomto pomere tak súd rozhodol nad rámec zákona. Ďalej dôvodil, že keďže
úrok z omeškania svojou povahou môže vzniknúť len od splatnosti pohľadávky, treba uviesť, že sa
nejedná o mzdu, ktorá je splatná vo výplatnom termíne, ale o náhradu mzdy ako osobitný nárok podľa §
79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý nevznikne skôr než rozhodnutie súdu v konaní o náhradu mzdy. Preto

spätne priznanie úrokov z omeškania aj v tomto kontexte považoval za neprípustné a pre žalovaného
by to znamenalo sprísnenú sankciu vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Tvrdenia žalovaného uvádzané v odvolaní, považovala za účelové a tendenčné.

Poukázala na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo jednoznačne preukázané, že sa závažného porušenia
pracovnej disciplíny, nedopustila, a teda prístup žalovaného, ktorý s ňou okamžite skončil pracovný
pomer bol nesprávny. Absolútne nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že to bol ona, kto svojím riadnym
neplnením pracovných úloh dal podnet k skončeniu pracovného pomeru. Stotožnila sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku v plnom rozsahu, čo sa týka neuznania argumentu žalovaného na zníženie
náhrady mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov s zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ako aj právnym
posúdením splatnosti mzdy a priznania úrokov z omeškania, pokiaľ ide o náhradu mzdy.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku, zákona
č. 160/2015 Z. z. (ďalej len C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon (zák. č. 160/2015 Z. z. civilný
sporový poriadok účinný od 01.07.2016) aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle §

387 ods. 2 C.s.p., odvolacie námietky žalovaného sú totožné s jeho námietkami v prvoinštančnom
konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne a precízne vysporiadal, preto tieto nemôžu mať na
vecnú správnosť napadnutého rozsudku žiaden vplyv. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolací súd dodáva:

8. Súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, avšak poukaz žalovaného, že k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktoré dal žalobkyni, došlo len z formálnych nedostatkov tohto rozväzovacieho úkonu, resp., že žalobkyňa
svojím riadnym neplnením pracovných úloh dala podnet k skončeniu pracovného pomeru, je bezprávneho významu k možnosti aplikácie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď táto okolnosť mohla
mať vplyv len na to, či v konaní podľa § 77 Zákonníka práce bude neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ako podmienka vymáhateľnosti nároku podľa § 79 Zákonníka práce, určená. Ani

samotná okolnosť, že sa žalobkyňa zapojila do práce u iného zamestnávateľa (Privatbanka, a.s.) sama
o sebe nie je dôvodom k zníženiu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Tento aspekt
by mohol byť významným len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné vyvodiť,
že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u
iného zamestnávateľa za podmienok v súlade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších ako by mal

pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť túto prácu mu
prideľovať. V opačnom prípade by nebolo z hľadiska daného účelu možné od zamestnanca spravodlivo
požadovať, aby sa po neplatnom skončení pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil a pokiaľ
taknapriektomuučinil,nemôžetoviesťkzáveru,žemábyťnáhradamzdyznížená.Námietkaodvolateľa
je v tomto smere preto nedôvodné. Neobstojí ani námietka odvolateľa ohľadne priznania úrokov z
omeškania. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie, má za to, že za zložku príjmu

zamestnanca, ktorú je povinný zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi treba považovať aj náhradu
mzdy. S poukazom na ust. § 132 Zákonníka práce splatnosť mzdy je rovnaká aj pre splatnosť náhrady
mzdy. Keďže žalovaný žalobkyni neuhradil náhradu mzdy za obdobie od 16.08.2013 do 15.01.2015,
dostal sa do omeškania so zaplatením náhrady mzdy. Aj odvolací súd zastáva ten právny záver, že
rozsudok súdu priznávajúci náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu,

deklaratórneho rozsudku, ktorá potvrdzuje už jestvujúce hmotné práca a povinnosti; nekonštatuje žiaden
nový právny stav. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť náhrady mzdy teda nevzniká, až súdnym
rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 129, § 132 Zákonníka práce). Správne súd
prvej inštancie poukázal na to, že s týmto záverom sa stotožnil aj Ústavný súd SR, v uznesení Ústavného

súdu SR sp. zn. ÚS 494/2013 zo dňa 09.10.2013, podľa ktorého zamestnávateľ dostáva do omeškania s
vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym
uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, od kedy vzniká zamestnancovi
právo na úrok z omeškania.

9. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

10. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej

rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419

C.s.p.), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).