Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 19, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/119/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216767
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715216767.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu, v exekučnej veci oprávneného:
PRO CIVITAS, spol. s r.o., so sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený
splnomocnenou advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so
sídlom 821 01 Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému: D. F., narodený XX.XX.XXXX, bytom

XXX XX B., Y. XXX/X, na vymoženie pohľadávky v sume 1483,84 eur s príslušenstvom, v exekučnom
konanívedenomsúdnymexekútoromJUDr.PavelHalás.,sosídlomExekútorskýúrad82201Bratislava,
Popradská70podspisovouznačkouEx2484/2015,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresného
súdu Zvolen číslo konania 11Er/572/2015-67 zo dňa 15.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 2484/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku),
v nadväznosti na ustanovenia § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase
uzatvorenia zmluvy. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným z úverovej zmluvy posúdil ako
spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv aj Smernicu

Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd
bral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a konštatoval,
že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do v čl.
10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok. Vyššie dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k
narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom zmluvy sa
spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti

ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Exekučný
súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako
taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku
toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je
neodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd,
ako exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a
prekročil zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať

podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002Z.z.). Z povahy veci nemožno priznať exekučnémusúdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech interpretácie ustanovenia
§ 37 ZoRK svedčia jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej
doložky rozhoduje rozhodcovský súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni

tomu, aby opätovne bola vec exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky
„res iudicata“ konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a
posudzovania zákonných predpokladov pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený ako právny nástupca U. Q. bol povinný postupovať v

súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán. Oprávnený namietal taktiež porušenie
zákazu retroaktivity, pretože Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o úvere taxatívnym
spôsobom vymedzoval, na aké zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje. Oprávnený ďalej namietal, že

v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4. Občianskeho zákonníka a porušením § 153
ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie
exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň
sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa,
nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia

strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“
súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním
nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel oprávnenému právo byť účastným na konaní,
čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikáciu

sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ súdom prvého stupňa. Nie je
možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento
nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom
prípade nie interpretačný. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred

exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu
svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania
oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom

povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu
zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného súdu podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

5. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

6. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci
vykladáakonávrhnavykonanieexekúcie,námietkyprotiexekúcii,návrhnazastavenieexekúcieanávrh
na odklad exekúcie.

7. Podľa § 9a ods. 4 Exekučného poriadku na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako

účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

8. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016

nadobudolúčinnosťnovýprocesnýpredpisCivilnýsporovýporiadok,ktorýsavzmyslevyššieuvedených
prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku
použije aj v právoplatne neskončených exekučných konaniach.

11. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je
zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia

pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,

neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je

úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19).
Okrem záverov obsiahnutých v predmetných rozhodnutiach odvolací súd upriamuje pozornosť aj na

právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013,
ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR vo veci
oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave v skutkovo a právnej totožnej
veci a mimoriadne dovolanie ako nedôvodené zamietol.

12. Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci
odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry
Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie

článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993.

13. Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie právaprístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne
zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov

toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,
ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19
dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra

súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.

14. Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriRozhodcovskej,arbitrážnejamediačnej,a.s.sosídlomvBratislave
spisovej značky : ID-C/1210/0582 zo dňa 14.02.2014. Základný právny rámec nároku priznaného

rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere
Dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.02.2009, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky U.
Q. pre úver- dostupná pôžička (verzia 1/2009) a Všeobecné obchodné podmienky. Súd prvého stupňa
vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, Obchodných
podmienok, ako aj Všeobecných obchodných podmienok U. Q., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú

doložku v čl. 10.2, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a
v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,

C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa.

15. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z Obchodných podmienok pre úver,
ako aj Všeobecných obchodných podmienok U. Q., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku v

čl. 10.2, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia dohody sa zmluvné strany „dohodli“, že
akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo súvisiacich s ňou, vrátane sporov o
platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, budú riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní, navyše s vopred
určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s
poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa
takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom

a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Neobstojí ani
argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná právna norma, konkrétne ustanovenie § 93b ods.
1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem osobitnej

právnej normy upravujúcej postavenie, práva a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných právnych
noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so
spotrebiteľomvopred individuálnedojednanáa spotrebiteľtaknemalreálnumožnosťobsahpredloženej
formulárovej zmluvy, a teda aj obsah rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Za takúto možnosť

nemožno považovať ani dojednanie vymienené v čl. 10.2.3., podľa ktorého ak klient, najneskôr pri
uzavretí bankového obchodu, alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou
doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Rozhodcovskú doložku ani vzhľadom na takéto dojednanie
nemožno považovať za individuálne dojednanú a to najmä s osobitným dôrazom na spochybnenú
reálnosť uplatnenia tohto práva odmietnuť ju zo strany spotrebiteľa s ohľadom na okolnosti uzatvárania

zmluvy. Je ťažko prijateľný záver, že by spotrebiteľ, ktorý sa mal možnosť len pri podpise zmluvy
oboznámiť s konkrétnym znením obsahu vopred pripravenej formulárovej zmluvy, súčasne bol v stave
ihneď uplatniť svoje právo písomne oznámiť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, ktoré právo bolo
viazané výlučne len na moment najneskôr do uzavretia zmluvy o úvere.16. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1
a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).