Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/117/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5106221456
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5106221456.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Adrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa: J..

Š. V., N.. XX.XX.XXXX, A. T. XXXX, XXX XX Č., Š. Y. B., právne zastúpený JUDr. Tatianou Polkovou,
advokátkou s miestom výkonu činnosti Na Priekope 174/13, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Nám. Slobody č. 6, 810 05 Bratislava,
o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eur, a
to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom označeným ako návrh na ochranu osobnosti doručeným Okresnému súdu
Čadca dňa 17.05.2006 domáhal, aby súd určil, že právo navrhovateľa priznané ust. § 11 Občianskeho
zákonníka sprístupnením jeho osobných údajov, ktoré sa nachádzali v dokumentácii o disciplinárnom
konaní navrhovateľa bolo porušené Okresným súdom Čadca ako pôvodne v návrhu označeným
odporcom I. a odporcom ako pôvodne v návrhu označeným odporcom II. a v ďalšom, aby zaviazal
každého z pôvodne označených odporcov I. a II. zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 10.000,- Sk. Zároveň sa navrhovateľ domáhal, aby boli pôvodne označení odporcovia solidárne

zaviazaní nahradiť mu trovy konania.
Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tým, že v občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde
Čadca pod spis. zn. 12C/75/2003 na pojednávaní dňa 27.10.2004 predložil právny zástupca odporcov
JUDr. Jozef Varmus ako listinné dôkazy rozhodnutia disciplinárnych komisií pri služobnom úrade
bývalého zamestnávateľa navrhovateľa Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. V priebehu
pojednávania v označenej veci boli tieto dokumenty prečítané ako listinné dôkazy. Navrhovateľ podal
sťažnosť na Úrad pre ochranu osobných údajov vzhľadom k tomu, že existovalo dôvodné podozrenie,

že došlo k porušeniu zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších
predpisov. Podľa oznámenia č. XXXXX/XXXXUi-W. o vybavení sťažnosti Úradom na ochranu osobných
údajov zo dňa 30.03.2005: „možno konštatovať, že súbor údajov v rozsahu dôvody na začatie
disciplinárneho konania, odôvodnenie výrokovej časti rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v
spojitostismenom,priezviskom,dátumomnarodenia,adresou,zamestnávateľomapracovnoupozíciou,
ktoré sú súčasťou jedného dokumentu, na účely tohto konania možno považovať za osobné údaje“.
Podľa zistení Úradu na ochranu osobných údajov sa osobné údaje navrhovateľa spracovávané v

dokumentoch na účely disciplinárneho konania nachádzali na Ministerstve výstavby a regionálneho
rozvoja SR (ďalej len MVRR SR) na osobnom úrade u riaditeľa legislatívno-právneho odboru, ktorý bol
predsedom disciplinárnej komisie rozhodujúcej v disciplinárnom konaní vedenom proti navrhovateľovi
na sekretariáte vedúceho služobného úradu na odbore kontroly. Predmetné dokumenty boli zaslané dňa14.10.2003 z faxového čísla XX/XXXXXXXX, pričom fax s týmto číslom je umiestnený na legislatívno-
právnom odbore MVRR SR. Pri neoprávnenej manipulácii s osobnými údajmi navrhovateľa došlo
dokonca k spáchaniu skutku, ktorý zakladá znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom páchateľ

je v súčasnosti pre policajné orgány neznámy. Nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že MVRR
SR objektívne zodpovedá za ochranu osobných údajov navrhovateľa, za bezpečnosť spracovávaných
osobných údajov a za ochranu práv navrhovateľa ako osoby dotknutej v zmysle ust. § 4 ods. 5 zák.
428/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov. MVRR SR hrubým spôsobom porušil práva navrhovateľa
súvisiace s ochranou jeho osobných údajov. V ďalšom tak navrhovateľ s odkazom na ust. § 7 ods. 7 zák.

č. 428/2002 Z.z. uviedol, že MVRR SR porušil práva navrhovateľa, pretože zverejnil jeho osobné údaje
v zrejmom rozpore s oprávnenými záujmami navrhovateľa. Rozhodne nie je a nebolo v jeho záujme,
aby MVRR SR zverejnil dokumenty, ktoré sa dotýkali disciplinárneho konania vedeného proti nemu.
Nikdy nedal súhlas bývalému zamestnávateľovi - MVRR SR na zverejnenie jeho osobných údajov. Za
obzvlášť závažnú možno označiť skutočnosť, že jeho osobné údaje boli bez jeho súhlasu sprístupnené
fyzickým osobám a takto nezákonne sprístupnené údaje boli dokonca použité a zneužité voči nemu

v občianskom súdnom konaní. V rozpore so zákonom konal aj Okresný súd Čadca, ktorý vykonal
dokazovanie vo veci vedenej pod sp. zn. 12C 75/2003, prečítaním dokumentov, ktoré obsahovali osobné
údaje navrhovateľa napriek tomu, že tieto dokumenty boli získané spôsobom, ktorým boli porušené
práva navrhovateľa na ochranu osobných údajov. Povinnosťou súdu bolo overiť legálnosť spôsobu
získania takýchto dokumentov a až po tom, po splnení ďalších zákonných podmienok, sprístupniť

osobné údaje navrhovateľa, ktoré obsahovali dokumenty ich prečítaním na pojednávaní. Navrhovateľ
tak právne kvalifikoval svoj uplatnený nárok v zmysle ust. § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Navrhovateľ k návrhu pripojil uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, ÚJKP, odbor skráteného
vyšetrovania Čadca, ČVS:ORP-1331/1-OSV-CA-05 zo dňa 25.04.2006. Kópiu oznámenia o vybavení
sťažnosti Úradu na ochranu osobných údajov zo dňa 30.03.2005. V ďalšom ako na dôkaz navrhovateľ

odkázal na spis Okresného súdu Čadca vedený pod sp. zn. 12C/75/2003.
KrajskýsúdvŽilineuznesenímč.k.5NcC/39/2006-28zodňa07.08.2006vylúčilsudcovOkresnéhosúdu
Čadca z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a vec prikázal na prejednávanie a rozhodovanie
Okresnému súdu Žilina.
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR sa ako odporca II. k návrhu písomne vyjadril podaním

zo dňa 23.01.2007, v ktorom uviedol, že faxový prístroj, z ktorého boli predmetné dokumenty odoslané,
bol umiestnený v kancelárii sekretárky riaditeľa odboru, pričom počas pracovnej doby malo k tomuto
prístroju prístup 9 ľudí - pracovníci legislatívno-právneho odboru a takisto k nemu mal prístup akýkoľvek
iný zamestnanec odporcu II., keďže nebolo stanovené, že uvedený faxový prístroj môžu využívať len
pracovníci legislatívno-právneho odboru. Ďalej uviedol, že do styku so spornými dokumentmi týkajúcimi

sa osoby J.. Š. V. sa mohol dostať aj iný pracovník odporcu II. a takisto aj pracovníci NR SR, Úradu
pre štátnu službu, Úradu vlády SR a Prezidentskej kancelárie, nakoľko tieto dokumenty boli na základe
sťažnosti J.. Š. V. týmto predložené. Ďalej upozornil, že podľa vyjadrenia technikov zodpovedných
za informačné technológie na MVRR SR je technicky možné zaslať dokument z akéhokoľvek faxu s
uvedením iného čísla faxu, nakoľko je možné údaje týkajúce sa čísla odosielacieho faxového prístroja

naprogramovať podľa vôle užívateľa daného faxového prístroja. Napriek tomu, sa na základe tejto
udalosti vykonali u odporcu II. rozsiahle organizačné a hmotné opatrenia, aby sa v budúcnosti takýto
prípad nemohol stať. Podľa názoru navrhovateľa postupom odporcu II. došlo k zásahu do osobnostných
práv, došlo k poškodeniu jeho občianskej cti, dobrého mena a povesti, pričom zadosťučinenie vo forme
morálnej satisfakcie vzhľadom na hrubosť zásahu nie je dostatočné a z tohto dôvodu navrhovateľ

požaduje, aby odporca II. zaplatil navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy. K tomu odporca II. uviedol,
že podmienkou priznania materiálnej majetkovej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v
značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti a odporca II. sa domnieva, že k
takémuto vážnemu zníženiu dôstojnosti u navrhovateľa nedošlo.
Podanímzodňa08.08.2008navrhovateľnavrhol,abysúdpripustilzmenunávrhutak,abypovykonanom

dokazovaní zaviazal odporcu I. na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur) a
odporcu II. na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eur).
Súd uznesením č. k. 6C/117/2006 zo dňa 09.02.2009 navrhovanú zmenu návrhu pripustil.
Okresný súd Žilina po vykonanom dokazovaní na pojednávaniach v dňoch 02.06.2008, 01.06.2009,
06.11.2009 a napokon dňa 02.03.2010 rozhodol rozsudkom č. k. 6C/117/2006-168 zo dňa 02.03.2010

tak, že návrh v časti smerujúcej proti Okresnému súdu Čadca ako odporcovi I. v plnom rozsahu
zamietol. Súčasne o návrhu v časti smerujúcej proti Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR
ako odporcovi II. rozhodol tak, že určil, že právo navrhovateľa na ochranu osobnosti podľa ust. § 11
Občianskeho zákonníka bolo odporcom II. porušené, a to sprístupnením osobných údajov navrhovateľa,ktoré sa nachádzali v dokumentácii v disciplinárnom konaní navrhovateľa vedenej odporcom II. a vo
zvyšku (o uloženie povinnosti odporcovi II. zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
6.638,78 eur) návrh zamietol.

Čo sa tak týka rozhodnutia o návrhu v časti smerujúcej proti Okresnému súdu Čadca ako odporcovi
I., Okresný súd Žilina toto odôvodnil s poukazom na to, že navrhovateľ skutkovo vymedzil konanie
odporcu I., ktorým mal neoprávnene zasiahnuť do jeho chráneného práva tak, že tento mal sprístupniť
jeho osobné údaje nachádzajúce sa v dotknutých listinách na pojednávaniach. Súd sa tak zameral
na vyriešenie otázky, či zo strany odporcu I. vôbec došlo k sprístupneniu údajov, ktoré obsahovali

dotknuté listiny predložené JUDr. Jozefom Varmusom (č.l. 45 až 67 spisu Okresného súdu Čadca spis.
zn. 12C/75/2003) iným osobám s výnimkou dotknutej osoby alebo oprávnenej osoby podľa ust. § 4 ods.
1 písm. c) zákona č. 428/2002 Z. z. Z obsahu zápisníc z dotknutých pojednávaní Okresného súdu
Čadca vo veci vedenej pod spis. zn. 12C/75/2003 zo dňa 27.10.2004 a 19.09.2009 však nevyplynulo,
že by na týchto pojednávaniach došlo k oboznámeniu s predmetnými listinnými dôkazmi ich prečítaním.
Zo zápisnice o pojednávaní dňa 27.10.2004 vyplýva iba skutočnosť, že právny zástupca odporcov I.

až III. na pojednávaní predložil predmetné listinné dôkazy a že tieto boli následne založené do spisu
na č.l. 45 až 67. Obdobná skutočnosť vyplýva aj z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 19.09.2008, a
to, že právny zástupca JUDr. Varmus predložil listinné dôkazy týkajúce sa sťažností na navrhovateľa
a spôsob vybavovania sťažnosti, ktoré sa následne v zápisnici uvádzajú, ďalej, že tieto boli založené
na č.l. 225 a krátkou cestou boli doručené JUDr. Polkovej (právnej zástupkyni navrhovateľa). Vzhľadom

ku skutočnosti, že zápisnica súdu o jeho úkone (pojednávaní) je verejnou listinou, súd vychádzal z
toho, že jej obsah je pravdivý, dokiaľ nebol preukázaný opak (ust. § 134 O.s.p.). Navrhovateľ v konaní
neprodukoval dôkazy o tom, že by mal odporca I. na uvedených pojednávaniach prostredníctvom
konajúceho sudcu prečítať uvedené listiny. Čo sa týka pojednávania dňa 13.05.2005, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok č. k. 12C/75/2003-121 (tento bol následne v odvolacom konaní zrušený), z obsahu

zápisnice o tomto pojednávaní (č. l. 117 až 118 spisu Okresného súdu Čadca spis. zn. 12C/75/2003)
vyplýva, že súd oboznámil obsah spisu č. l. 1 až 116 a následne vyhlásil rozsudok. Z obsahu zápisnice
ďalej vyplýva, že na tomto pojednávaní okrem samotného navrhovateľa (odporcovia, ako ani právny
zástupcovia účastníkov prítomní neboli) a úradných osôb nebola prítomná verejnosť. Teda, ak aj v rámci
oboznamovania s obsahom spisu boli prečítané predmetné listinné dôkazy, údaje v nich obsiahnuté

neboli sprístupnené inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ako to má na mysli ust. § 4 ods. 1
písm. c) zákona č. 428/2002 Z. z. Rovnako nemožno odvodzovať tvrdenú skutočnosť, že odporca
I. sprístupnil osobné údaje navrhovateľa z toho, že v písomnom vyhotovení rozsudku sa konajúci
súd zaoberal skutočnosťami vyplývajúcimi z predmetných listín a vyvodzoval z nich závery, keďže
rozsudok bol zasielaný len samotným účastníkom a ich právnym zástupcom, ktorý mali o skutočnostiach

obsiahnutých v dotknutých listinách už pred tým vedomosť a sami tieto listiny súdu predložili (odporcovia
prostredníctvom svojho právneho zástupcu).
Svoje rozhodnutie o návrhu v časti proti Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR ako odporcovi
II. Okresný súd Žilina odôvodnil s tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o porušení práva
na ochranu osobnosti navrhovateľa namietaným konaním odporcu II. Bol však toho názoru, že odporca

II. porušil právo navrhovateľa na ochranu osobnosti nie zverejnením dotknutých údajov, ale iba ich
sprístupnením. V konaní totiž nevyšlo najavo, že by došlo zo strany odporcu II. ku konaniu, ktoré by
naplňovaloznakypodľaust.§4ods.1písm.d)zákonač.428/2002Z.z.,ktoréobsahujelegálnudefiníciu
pojmu zverejnenie osobných údajov. Teda odporca II. ani nepublikoval, ani neuverejnil alebo nevystavil
osobné údaje na verejnosti prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, verejne prístupných

počítačovýchsietí,verejnýmvykonanímalebovystavenímdiela(§13zákonač.383/1997Z.z.),verejným
vyhlásením, uvedením vo verejnom zozname, v registri alebo v operáte (napríklad ust. §§ 27 až 34
Obchodnéhozákonníka,ust.§§8a68zákonač.162/1995Z.z.),ichumiestnenímnaúradnejtabulialebo
na inom verejne prístupnom mieste. Súd mal však za to, že odporca II. v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm.
c) zákona č. 428/2002 Z. z. sprístupnil inej právnickej osobe, resp. fyzickej osobe odlišnej od dotknutej

osoby (§ 4 ods. 5 zákona č. 428/2002 Z. z.) alebo oprávnenej osoby (§ 4 ods. 4 zákona č. 428/2002
Z. z.) dotknuté dokumenty. Súd rovnako ako Úrad na ochranu osobných údajov dospel k záveru, že
súbor údajov v rozsahu dôvody na začatie disciplinárneho konania a odôvodnenie výrokovej časti
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v spojitosti s menom, priezviskom, dátumom narodenia,
adresou, zamestnávateľom a pracovnou pozíciou navrhovateľa, ktoré sú súčasťou jedného dokumentu,

možno považovať za osobné údaje. Ďalej mal súd z dôvodu nespornosti týchto tvrdení navrhovateľa,
ako aj z dôvodu, že dotknuté dokumenty boli vydané odporcom II. za preukázané, že osobné údaje
navrhovateľa spracovávané v dokumentoch na účely disciplinárneho konania sa nachádzali u odporcu
II. na osobnom úrade u riaditeľa legislatívno-právneho odboru, ktorý bol predsedom disciplinárnejkomisie rozhodujúcej v disciplinárnom konaní vedenom proti navrhovateľovi. Aj keď nebolo s určitosťou
preukázané, že JUDr. Jozefovi Varmusovi, resp. odporcom v predmetnom konaní Okresného súdu
Čadca, boli dotknuté dokumenty zaslané priamo odporcom II. (jeho zamestnancom), t. j., že boli týmto

zaslané prostredníctvom telefaxovej linky č. XX/XXXXXXXX, ktorý prístroj sa nachádzal na legislatívno-
právnom odbore odporcu II., súd vychádzal z toho, že odporca II. bol objektívne zodpovedný za prípadné
porušenie povinnosti zabezpečiť ochranu osobných údajov navrhovateľa (ust. § 15 ods. 1 zákona č.
428/2002 Z. z.) a z toho vyplývajúci prípadný zásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Keďže
odporca II. neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by logicky zdôvodňovali a preukazovali jeho tvrdenia, že

dotknuté dokumenty boli ním poskytnuté iným oprávneným osobám (napr. pracovníci NR SR, Úradu pre
štátnu službu, Úradu vlády SR a Prezidentskej kancelárie) a že tieto dokumenty boli zo strany uvedených
oprávnených osôb, resp. ich zamestnancov, sprístupnené odporcom v predmetnom konaní Okresného
súdu Čadca, resp. ich právnemu zástupcovi, súd vychádzal z toho, že dotknuté dokumenty týkajúce sa
navrhovateľa sa dostali do dispozičnej sféry právnemu zástupcovi odporcov JUDr. Jozefovi Varmusovi
ich sprístupnením zo strany odporcu II.

Čo sa týka návrhu v časti, ktorou sa domáhal navrhovateľ proti odporcovi priznania náhrady
nemajetkovej ujmy, Okresný súd Žilina svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil s poukazom na to,
že sa mu javili navrhnuté dôkazy zo strany navrhovateľa na preukázanie intenzity zásahu do práva
na ochranu osobnosti - svedecké výpovede svedkov J.. Q. D. a Q.. W. W. ako nedôveryhodné a
nepresvedčivé, a to jednak z dôvodu, že obaja svedkovia si nevedeli bližšie spomenúť na čas, kedy

sa mali dozvedieť o skutočnostiach vyplývajúcich z dotknutých dokumentov, ktoré boli sprístupnené
odporcom II., obaja tiež uviedli, že to bolo asi pred tromi až štyrmi rokmi, pričom k predloženiu listinných
dôkazov v konaní Okresného súdu Čadca spis. zn. 12C/75/2003 došlo v októbri 2004, teda päť rokov
pred výpoveďou oboch svedkov a obaja svedkovia sa vyjadrili, že sa dozvedeli nejaké informácie
o potrestaní navrhovateľa v práci, resp. o problémoch navrhovateľa v práci, ktoré sa mali skončiť

prepustením navrhovateľa zo služobného pomeru. S poukazom na to sa súdu potom javilo ako dosť
nepravdepodobné, že by svedkovia (ako sa obaja vyjadrili) v priateľskom vzťahu s navrhovateľom len
na základe neoverenej a započutej informácie bez požiadavky na navrhovateľove bližšie objasnenie
a vysvetlenie, zmenili svoj vzťah k navrhovateľovi založený na rokoch poznania z priateľského na
negatívny. Ak by tak aj napriek tomu bolo, keďže reakcie konkrétnych osôb nemožno zo strany súdu

predpokladať a verifikovať len na základe toho, k čomu za obdobných skutočností z pohľadu súdu
obvykle dochádza, potom sa súdu javilo ako nelogické a nedôveryhodné, že by svedkovia, pokiaľ ako
sami uviedli, prerušili komunikáciu s navrhovateľom a vyhýbali sa mu, bez ďalšieho zrazu navrhovateľovi
na jeho požiadanie prisľúbili svedectvo v danej veci. Logika veci by skôr nasvedčovala tomu, že o návrhu
na svoj výsluch v prejednávanej veci by sa tak mali dozvedieť až zo strany súdu a nie na základe

požiadavky samotného navrhovateľa. V ďalšom súd poukázal na to, že v dotknutom konaní Okresného
súdu Čadca boli legálnou cestou predložené, ako aj súdom zabezpečené listiny, z ktorých rovnako
vyplýva skutočnosť, že voči navrhovateľovi bolo vedené disciplinárne konanie, a to na základe sťažností
odporcov, pričom sťažnosť bola vybavená príslušným orgánom ako opodstatnená s uvedením, že skutky
uvedené v sťažnosti sa nepochybne stali. Pritom odporcom v uvedenom konaní toto bolo oznámené v

súlade s ust. § 19 ods. 1 zákona č. 152/1998. Aj bez toho, aby boli v konaní predložené dotknuté listiny
získané spôsobom odporujúcim všeobecne záväzným právnym predpisom (č.l. 46 až 65 predmetného
spisu), by z listín na č.l. 45 a 67 predmetného spisu predložených právnym zástupcom odporcov na
pojednávaní dňa 27.10.2004 vyplynula skutočnosť, o ktorej sa mali svedkovia dozvedieť. Teda súd mal
z tohto dôvodu za to, že v konaní v ďalšom nebola ani bezpochybne preukázaná príčinná súvislosť

medzi konaním odporcu II., navrhovateľom označeným ako neoprávneným, a tvrdeným následkom
tohto konania, t. j. znížením dôstojnosti navrhovateľa v osobnom a spoločenskom živote. Súčasne
súd poukázal na to, že navrhovateľ v ďalšom iné dôkazy o zásahu do jeho spoločenského postavenia
neprodukoval. Rovnako neprodukoval dôkazy o negatívnych dôsledkoch porušenia svojho práva v
oblasti jeho rodinného života a v zásade ani takúto skutočnosť netvrdil. Z výpovede navrhovateľa

o svojich zamestnaniach po ukončení jeho služobného pomeru u odporcu II. (najskôr ako manažér
s riadiacou funkciou v spoločnosti Domino Žilina s.r.o., následne ako odborný referent špecialista
pre výkon dohľadu nad zdravotnými poisťovňami Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a
následne ako riaditeľ odboru rezortnej kontroly Ministerstva životného prostredia SR) nevyplynulo, že by
došlo k negatívnym dôsledkom vo sfére navrhovateľovho pracovného života. Z uvedeného ma lsúd za

to, že nedošlo k naplneniu hypotézy právnej normy uvedenej v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
t. j., že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa alebo jeho vážnosť v spoločnosti v
takej miere, ktorá by u navrhovateľa odôvodňovala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch.Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal, že napadnuté
rozhodnutie v častiach, v ktorých bol jeho žalobný návrh zamietnutý, obsahuje úvahy, ktoré nemajú
skutkový základ vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie súdu je arbitrárne, svojvoľné, a preto

nezákonné. K zamietnutiu návrhu proti Okresnému súdu Čadca ako odporcovi I. zdôraznil, že podľa
návrhu tento zasiahol do osobnostných práv sprístupnením jeho osobných údajov a nie je mu zrejmé,
prečo sa súd zaoberal zverejnením údajov, keď takýto petit nežaloval. Primárne poukázal na svoje
skutkové okolnosti uvedené v návrhu, ako aj tie na ktoré poukazoval v priebehu konania. Navrhovateľ tak
argumentoval, že podľa neho povinnosťou súdu prvého stupňa - Okresného súdu Čadca v dotknutom

konaní bolo nevykonať označené dôkazy a nie dokonca na nich založiť svoje rozhodnutie. Okresný súd
Čadca tak nielenže prijal dôkazy, zabezpečením ktorých došlo k porušeniu jeho práv, ale tieto dôkazy aj
vykonal a na nich založil svoje rozhodnutie. Niet teda pochybnosti o tom, že Okresný súd Čadca vo veci
vedenej pod sp. zn. 12C/75/2003 sprístupnil jeho osobné údaje z dôkazov, ktoré boli získané porušením
právnych predpisov iným účastníkom občianskeho súdneho konania a návrh aj proti tomuto odporcovi
I. tak považuje navrhovateľ za dôvodný.

Pokiaľ sa týka ďalšieho zamietajúceho výroku voči Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR
ako odporcovi II., poukázal na to, že prvostupňový súd svojimi subjektívnymi a ničím nepodloženými
úvahami označil svedecké výpovede J.. D. a Q.. W. za nedôveryhodné a nepresvedčivé. Súd tento záver
neodôvodnil žiadnym pragmatickým dôkazom, ale svojvoľne vyhlásil výpovede bezúhonných svedkov
za nedôveryhodné a nepresvedčivé. Podľa neho súd nemôže založiť svoje úvahy na tom, že sa mu javí

niečo ako dosť nepravdepodobné. Súd prekrútil výpoveď svedka, keď vzťah Q.. W. k navrhovateľovi
označil za blízky až dôverný, keď svedok sám takto vzťah s navrhovateľom nehodnotil. Svedkovia
vypovedali o tom, že mali výhrady k navrhovateľovi a tieto mu oznámili. Je prirodzené, že navrhovateľ
označil a navrhol výsluch svedkov, ktorí mali o čom svedčiť. Nemohol predsa navrhnúť výsluch svedkov
jemu neznámych, pričom svedkovia nevypovedali pre niekoho alebo proti niekomu, ale popisovali svoj

vzťah a dôvody zmeny tohto vzťahu k navrhovateľovi. V tomto smere navrhovateľ ďalej poukázal na
odbornú problematiku výkladu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka rozoberanú viacerými autormi,
ako aj na rozsudky NS SR sp. zn. 2Cdo/209/2004, 1Cdo/80/1997 a 5Cdo/136/2004, nálezy Ústavného
súdu SR a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom uviedol, že s poukazom na vykonané
dokazovanie prvostupňový súd mu mal priznať náhradu nemajetkovej ujmy s ohľadom na závažnosť

vzniknutej ujmy na jeho strane, ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania nepriaznivého
následku. Žiadal tak, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Odporcovia I. a II. sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č. k. 8Co/224/2010-213 zo dňa 30.11.2010 rozsudok

Okresného súdu Žilina vo výroku, ktorým návrh voči odporcovi I. zamietol, podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil ako vecne správny. Rozsudok vo výroku, ktorým súd v časti voči odporcovi II. náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eur zamietol a o trovách konania podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h)
a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval znenie ust. § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho

zákonníka, pričom uviedol, že z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak došlo k zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, kde intenzita tohto zásahu nie
je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé
priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Primerané zadosťučinenie v peniazoch súdom v zmysle ust. §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t.

j. a) ak morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a po b/ neoprávneným
zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle ust. § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka taxatívne stanovené dve kritéria, z ktorých súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať ex
offo. Je to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému

zásahudoosobnostifyzickejosoby.Závažnosťvzniknutejnemajetkovejujmysapritomposudzujenajmä
so zreteľom na jej intenzitu, rozsah na ohlas ako aj dĺžku jej trvania. Povinnosť prihliadať aj na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovená zámerne veľmi všeobecne ako vo vzťahu k postihnutej
osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby
pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v

súlade s princípmi spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca
účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania
tohto právneho inštitútu na neprimerané obohacovanie. V prejednávanej veci z návrhu navrhovateľavyplynulo, že žiadal, aby odporca II. bol povinný nahradiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 6.638,78
eur majúc za to, že odporca II. porušil jeho právo na ochranu osobnosti sprístupnením jeho osobných
údajov. Keďže rozhodnutie Okresného súdu Žilina o tom, že právo navrhovateľa na ochranu osobnosti

podľa § 11 Občianskeho zákonníka bolo odporcom II. porušené a stalo sa právoplatným, lebo odporca
II. sa proti tomuto výroku rozsudku neodvolal a z okolností daného prípadu vyplýva, že v danom prípade
neprichádza do úvahy odstránenie následkov zásahu do ochrany osobnosti navrhovateľa konaním
odporcu II., je potrebné, aby prvostupňový súd v danej veci rozhodol o nároku navrhovateľa o náhradu
nemajetkovej ujmy. V danom prípade prvostupňový súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov,

ktoré svedecké výpovede považoval za nedôveryhodné a nepresvedčivé s tým, že navrhovateľ iné
dôkazy o zásahu do jeho spoločenského postavenia neprodukoval. V ďalšom odvolací súd uviedol,
že v prejednávanej veci prvostupňový súd, pokiaľ vykonal dokazovanie na zistenie, či na priznanie
nemajetkovej ujmy navrhovateľa sú splnené podmienky, nepostupoval v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p.
Dôkazy, ktoré produkoval navrhovateľ, nevyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Odvolací
súd bol toho názoru, že prvostupňový súd nevyhodnotil všetky dôkazy v nadväznosti na svoj výrok o
nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, preto v tejto časti odvolací súd rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom odvolací súd uložil prvostupňovému súdu, aby vyzval
navrhovateľa, ktorého zaťažuje dôkazná povinnosť, aby na ním tvrdený skutkový stav a v súvislosti s

nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy označil ďalšie dôkazy - akým spôsobom bola znížená jeho
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a označil, u koho došlo k následnej reakcii, ktorú zásah odporcu
II. vyvolal v rodinnom, pracovnom alebo inom prostredí navrhovateľa. Súčasne odvolací súd dal do
pozornosti prvostupňovému súdu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 uverejnené
v ZSP 3/2010. Napokon po doplnení dokazovania v naznačenom smere uložil prvostupňovému súdu

opätovne vo veci ohľadne nároku navrhovateľa voči odporcovi II. na náhradu nemajetkovej ujmy
rozhodnúť a v novom rozhodnutí rozhodnúť súčasne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.
Čo sa týka časti rozsudku, ktorou prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi I.,
odvolací súd uviedol, že sa s týmto rozhodnutím v plnom rozsahu stotožnil. V tomto smere odvolanie
navrhovateľa považoval za nedôvodné. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia, pokiaľ sa týka zamietnutia návrhu voči odporcovi I., je
vecne správne, a preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. tieto výroky rozsudku okresného
súdu potvrdil.
Na záver odvolací súd uviedol, že výrok rozsudku v odvolaní nenapadnutý, ktorým prvostupňový súd

určil,žeprávonavrhovateľanaochranuosobnostipodľaust.§11Občianskehozákonníkaboloporušené
odporcom II., a to sprístupnením osobných údajov navrhovateľa, ktoré sa nachádzali v dokumentácii v
disciplinárnom konaní navrhovateľa vedenej odporcom II., zostal nedotknutý.
Keďže počas konania došlo k zániku pôvodne označeného odporcu II. Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja SR v zmysle zákona č. 37/2010 Z. z., súd s poukazom na príslušné ustanovenia

zákonov č. 37/2010 Z. z. a č. 403/2010 z. z., ktorými bol zmenený a doplnený zákon č. 575/2001 Z.z.,
ako aj s poukazom na obsah Dohody uzavretej medzi Ministerstvom hospodárstva SR a Ministerstvom
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, konal vo veci ďalej miesto zaniknutého Ministerstva
výstavby a regionálneho rozvoja SR pôvodne označeného ako odporcu II. podľa ust. § 107 ods. 4 O.s.p.
s jeho právnym nástupcom Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej už len

ako „odporca“).
Súd tak vec vo zvyšnom rozsahu opätovne prejednal na pojednávaniach 10.05.2011, dňa 21.06.2011 a
napokon dňa 20.09.2011, na ktorom verejne vyhlásil rozsudok. Na pojednávaniach doplnil dokazovanie
vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých navrhovateľom, a to výsluchmi svedkov Q. V. a V.. Q. V.,
dopočutím navrhovateľa a oboznámením s navrhovateľom predloženou lekárskou správou zo dňa

27.09.2010.
Navrhovateľ v zásade zotrval na svojej skutkovej, ako aj právnej argumentácii produkovanej počas
celého konania, pričom túto zhrnul prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v záverečnom prednese,
v ktorom táto uviedla, že z vykonaného dokazovania na pojednávaní jednoznačne vyplynulo, že odporca
ako bývalý zamestnávateľ navrhovateľa neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv tým, že

neoprávnene sprístupnil tretej osobe osobné údaje navrhovateľa. Navrhovateľ nikdy nedal súhlas
bývalému zamestnávateľovi na zverejnenie osobných údajov. Osobnostné údaje boli dokonca zneužité
a použité voči navrhovateľovi v súdnom konaní vedenom na OS v Čadci pod sp. zn. 12C/75/2003 v
rozsudku, ktorý je verejnou listinou. V priebehu konania boli vypočutí svedkovia, konkrétne manželkanavrhovateľa, ktorá podrobne opísala a uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 21.06.2011,
ako sa zmenili rodinné pomery v rodine, aké to malo negatívne dôsledky. Zanechalo to i dôsledky na
ich synoch, hlavne na toho mladšieho, ktorý je postihnutý mentálne, je veľmi vnímavý na prostredie,

v ktorom žije, zostal agresívny a výbušný. Starší syn je študentom vysokej školy. Správa sa k otcovi
tiež odmerane. Predtým mali priateľské vzťahy. V práci tiež od svojich kolegov pociťovala manželka
navrhovateľa dusnú atmosféru. Stále sa hovorilo o tom, že navrhovateľa vyhodili z práce, že je
nezamestnaný, nakoľko voči nemu sa vedie disciplinárne konanie. Ďalej bol vypočutý svedok V.. V.,
ktorý pracoval v tom čase na Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že

navrhovateľa poznal ako človeka pracovitého, poctivého, mal s ním priateľský vzťah, ale na základe
nových skutočností sa tieto vzťahy zmenili. Už k nemu nemá, nechová žiadne priateľské vzťahy a
proste nestýka sa s ním. V priebehu súdnych pojednávaní boli preukázané negatívne dôsledky, ktoré
spočívali v znížení kreditu navrhovateľa. Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne
sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného
života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušenie práva na ochranu súkromia nejde nielen v

prípade neoprávneného získavania vedomosti a poznatkov o súkromní fyzickej osoby, ale aj v prípade
neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Dôvody priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch sú v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené len demonštratívne. Zákon
ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy,
keď sa nemateriálne zadosťučinenia nezdá postačujúce. Zároveň poukazuje na uznesenie NS SR spis.

zn. 3Cdo/137/2008.
Odporca rovnako zotrval na svojej obrane v konaní, pričom v záverečnom prednese len uviedol,
že vzhľadom na to, že pôvodný rozsudok č. k. 6C/117/2006-168 zo dňa 02.03.2010 nadobudol v
časti, v ktorej súd deklaroval porušenie práva navrhovateľa na ochranu osobnosti bolo podľa ust. §
11 Občianskeho zákonníka zo strany bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR, sa

domnieva s poukazom na svedecké výpovede a predložené dôkazy, že nedošlo k naplneniu ust. § 13
Občianskeho zákonníka v tom, že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v
spoločnosti, teda, že je tu právo navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Preto navrhol
v tejto časti návrh zamietnuť.
Súd rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 20.09.2011 opätovne návrh navrhovateľa v časti o

uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eur
ako nedôvodný zamietol.
Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s poukazom na podmienky podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka,
ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dotknutej osobe na osobnostných právach vzniknúť právo voči
zodpovednostnému subjektu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Týmito podmienkami tak sú

neoprávnený zásah zodpovedného subjektu, vznik ujmy na osobnosti fyzickej osoby (nemajetkovej
ujmy) a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy, ku ktorým
pristupuje ďalšia podmienka, a to, že musí ísť o takú ujmu, ktorú fyzická osoba pociťuje a prežíva
- objektívne posudzované - ako ujmu v značnej miere. Po naplnení týchto predpokladov môže
byť zadosťučinenie len podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačujúce. Súd v

ďalšom konštatoval, že v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním nezistil naplnenie všetkých
uvedených podmienok. Primárne poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
neoprávneným zásahom odporcu do jeho práva a tvrdenou ujmou, ktorá mala nastať v jeho osobnostnej
sfére. Navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi okolnosťami preukazovanými výpoveďami
jednotlivých svedkov a dotknutým konaním odporcu. Všetci svedkovia totiž vo svojich výpovediach

ako zdroj informácií, po ktorých zistení sa podstatne kvalitatívne negatívne zmenil ich osobný, či už
priateľský(usvedkovD.,W.aV.),rodinnýalebointímny(usvedkyneV.)vzťahknavrhovateľovi,neuviedli
právneho predchodcu odporcu a ani nevypovedali, že tento ich postoj bol spôsobený tým, že by sa
dostali do ich dispozičnej sféry dotknuté doklady z disciplinárneho konania navrhovateľa. Všetci títo
vypovedali, že sa o dotknutých skutočnostiach dozvedeli len zbežne a vo všeobecnej rovine, a to buď

od bližšie neurčených osôb, alebo konkrétnych osôb zo svojho okolia (ani u zamestnancov Štátneho
fondu rozvoja bývania nemožno hovoriť ako osobách konajúcich v rámci činnosti odporcu, keďže Štátny
fond rozvoja bývania je podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 607/2003 Z. z. právnickou osobou s vlastnou
právnou subjektivitou, aj keď v riadiacej pôsobnosti v tom čase Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja). V tomto smere tak ku zásahom do osobnostných práv navrhovateľa, v príčinnej súvislosti

s ktorými vznikla nemajetková ujma založená na svedkami uvedených okolnostiach, mohlo dôjsť zo
strany týchto svedkami určite, alebo neurčite označených subjektov (je možné sa domnievať, že práve
z prostredia sťažovateľov, t. j. predstaviteľov Združenia Región Beskydy), avšak bezpochyby iných ako
právny predchodca odporcu. Súd v ďalšom poukázal na to, že sa mu javí, že navrhovateľ, ako sa sámna pojednávaní dňa 02.06.2008 vyjadroval o svojich pocitoch ako osoby trestanej, nedôveryhodnej,
o ktorej sa šíri zlá povesť, tieto subjektívne pociťuje nielen v príčinnej súvislosti so sprístupnením
dotknutých dokumentov právnym predchodcom odporcu, ale aj z toho, že sa vôbec nejaké disciplinárne

konanie voči nemu zo strany právneho predchodcu odporcu ako také viedlo. V tomto smere je
však potrebné uviesť, že právny predchodca odporcu ako disciplinárny orgán zákonom aprobovaným
spôsobom vykonával voči navrhovateľovi len svoju pôsobnosť. V ďalšom ani nemožno prisvedčiť
navrhovateľovi, že sprístupnením len časti dokumentov z disciplinárneho konania, ktoré sa netýkali
zastavenia konania, došlo v konaní na Okresnom súde Čadca k zámernej diskreditácii jeho osoby zo

strany právneho predchodcu odporcu, a to vzhľadom k tomu, že spolu s týmito dokladmi bolo právnym
predchodcom odporcu v konaní oficiálne na žiadosť Okresného súdu Čadca produkované aj vyjadrenie,
ktoré práve objasňovalo zastavenie disciplinárneho konania voči navrhovateľovi. V konečnom dôsledku
právny predchodca odporcu dotknuté listiny v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Čadca ani
nepredkladal. Ak by bolo možné hovoriť o zámernej diskreditácii jeho osoby, mohlo k nej prípadne dôjsť
len zo strany odporcov v dotknutom konaní, resp. ich právneho zástupcu JUDr. Varmusa. Napokon súd

poukázal opätovne ako v rozsudku zo dňa 02.03.2010 na to, že právny predchodca odporcu pokiaľ
poskytoval informácie V. T. a J.. Q. A. o tom, že sťažnosť Združenia Región Beskydy je opodstatnená
a že na základe výsledku prešetrenia je podaný voči navrhovateľovi návrh na disciplinárne konanie
(teda mimo sprístupnenia ďalších konkrétnych dokumentov z osobného spisu navrhovateľa týkajúcich
sa vedeného disciplinárneho konania), len plnil svoju povinnosť podľa citovaného ust. § 19 ods. 1 zákona

č. 152/1998 Z. z. Ďalej sa súd vyjadril k tvrdeniu navrhovateľa, že v dôsledku neoprávneného zásahu do
jeho osobnostných práv právnym predchodcom odporcu došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Na
preukázanie tohto tvrdenia navrhovateľ predložil lekársku správu svojho všeobecného lekára. Podstatné
z tejto správy je to, že navrhovateľ bol hospitalizovaný s diagnózou arteriálna hypertenzia v dňoch
28.03.2004 až 29.03.2004, ktorá bola u neho počas hospitalizácie novodiagnostikovaná. Následne bol

na túto diagnózu naďalej liečený. Súd v tomto kontexte poukazuje na to, že z tejto správy absolútne
nemožno vyvodiť určitý záver o príčinách predmetného ochorenia navrhovateľa a teda ani o tom,
že k dlhotrvajúcemu zvýšeniu tlaku v tepnách krvného obehu nad stanovené hodnoty (= arteriálna
hypertenzia) došlo v priamej príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom odporcu do osobnostného
práva navrhovateľa. Napokon súd upriamil pozornosť na časť výpovede navrhovateľa na pojednávaní

dňa 06.11.2009 o svojich zamestnaniach po ukončení jeho služobného pomeru u právneho predchodcu
odporcu (najskôr ako manažér s riadiacou funkciou v spoločnosti Domino Žilina s.r.o., následne ako
odborný referent špecialista pre výkon dohľadu nad zdravotnými poisťovňami Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou a následne ako riaditeľ odboru rezortnej kontroly Ministerstva životného
prostredia SR), z ktorej nevyplynulo, že by došlo k vzniku značných negatívnych dôsledkov vo sfére

navrhovateľovho pracovného života. Navrhovateľ naopak opätovne pracoval v riadiacich funkciách, a to
aj na inom ministerstve. Z uvedeného podľa názoru súdu vyplynulo, že nedošlo k naplneniu hypotézy
právnej normy uvedenej v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j., že navrhovateľ utrpel v dôsledku
porušenia svojho práva na ochranu osobnosti právnym predchodcom odporcu takú ujmu, zasahujúcu
niektorú hodnotu jeho osobnosti, ktorú by vzhľadom k intenzite, k trvaniu, zvlášť k širokému verejnému

ohlasu nepriaznivých následkov v spoločnosti (v rodine, v bydlisku, na pracovisku, v podnikaní, v
politickom, či inom verejnom živote atd.) mohla ktorákoľvek fyzická osoba v postavení navrhovateľa
pociťovať a prežívať ako ujmu v značnej miere a že na kompenzáciu tejto ujmy nie sú postačujúce
prostriedky demonštratívne uvedené v ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Proti rozsudku opätovne podal v zákonnej lehote dňa 05.12.2011 odvolanie navrhovateľ. Žiadal, aby

odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 6.638,78 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku alebo alternatívne navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu ďalšie konanie. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku zopakoval svoju argumentáciu, ktorú použil v rozsudku zo dňa
02.03.2010, ktorý bol zrušený odvolacím súdom rozsudkom sp. zn. 8Co 224/2010 zo dňa 30. 11.2 010,

kde krajský súd jasne naznačil svoj právny názor. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku ignoroval
už vyslovený právny názor odvolacieho súdu a porušil tak princíp kasačnej zásady, ktorá ovláda
Občiansky súdny poriadok. Namietal, že súd prvého stupňa svojím rozsudkom mu nezabezpečil reálnu
súdnu ochranu oprávnených nárokov a záujmov. Pri realizácii práva na súdnu ochranu treba odmietnuť
prepjatý formalizmus, ktorého dôsledkom je sofistikované odôvodňovanie zjavnej nespravodlivosti.

Ústavný súd uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka
racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (PL. ÚS 15/1998). Uvádzal, že odvolací súd
v rozsudku zo dňa 30.11.2011 dal súdu prvého stupňa do pozornosti rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Cdo/137/2008. Z označeného rozhodnutia vyplýva, že právo na súkromie spočíva v práve fyzickejosoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti
z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia
ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale

aj v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Dôvody priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené len demonštratívne.
Zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená
vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Poukázal na to, že v danom prípade
nesporne došlo k neoprávnenému zásahu do práva na jeho súkromie, pričom právny predchodca

žalovanej strany neoprávnene zasiahol do práva na jeho súkromie zverejnením jeho súkromných údajov
v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, o čom svedčí aj záver Úradu pre ochranu osobných
údajov. Bol to práve právny predchodca odporcu, ktorý citlivé údaje o ňom nezákonne sprístupňoval,
a teda nesie primárnu zodpovednosť za nezákonný postup. Súd prvého stupňa sa mýli, keď konanie
bývalého zamestnávateľa navrhovateľa bagatelizuje tým, že údaje o ňom boli sprístupnené "len"
JUDr. Varmusovi. V rovnakej vete už do zátvorky akoby mimochodom uvádza ale ďalšie mená (V.

T., J.. Q. A.) osôb, ktorým boli neoprávnene sprístupnené osobné údaje žalobcu. V tomto smere
poukázal na literatúru, a to komentár k Občianskemu zákonníku EPP, 1-2/1999, strana 15-16 od autora
Svoboda, J. a od autorov Švestka J., Jehlička O., Pavlík P., Plecitý V., Knap K. "Ochrana osobnosti
podľa občianskeho práva, vydavateľstvo LINDE, Praha, 1996, strana 112, 230-235. K problematike
vzniku nemajetkovej ujmy považoval za potrebné uviesť z hľadiska odbornosti nasledovné skutočnosti:

Odvolávajúc sa na prechádzajúcu literatúru a k vzniku nemajetkovej ujmy na ochranu osobnosti
fyzickej osoby môže dôjsť, vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobností tvoriacich ich
fyzickú a morálnu jednotu, rôznym spôsobom. Väčšinu bude vznik nemajetkovej ujmy spadať časovo
do jedného momentu a už uskutočnením samotného neoprávneného zásahu (napr. s obmedzením
osobnej slobody, vyfotografovaním fyzickej osoby na ulici, použitím cudzej podobizne, obstaraním si

zvukového záznamu rozhovoru a atď.). Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej ochrany
podľa § 13 Občianskeho zákonníka v týchto prípadoch nie je, aby spolu s neoprávneným zásahom
došlo zároveň vždy k zníženiu vážnosti postavenia postihnutej osoby v spoločnosti. Navrhovateľ s
poukazom na literatúru, a to od autora Doležílek J.: Prehľad judikatúry vo veciach ochrany osobnosti,
ASPI, strana 13 a 14, uviedol, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti

v značnej miere nie je jediným prípadom, kedy postihnutej fyzickej osobe vznikne právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podmienky pre vznik tohto
práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa
nejaví postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste potom
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 209/2004 zo dňa 31.05.2005, ktorým bol

zrušený rozsudok KS v Bratislave zo dňa 03. 12. 2003 spis. zn. 10Co 68/2003, ako aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR 1Cdo 89/97 zo dňa 28.04.1998, rozsudok NS SR zo dňa 29.11.2005 spis. zn.
5Cdo 136/2004. Konštatoval, že v prejednávanej veci bolo porušené jeho osobnostné právo vo forme
neoprávneného zásahu do ústavou priznaných práv orgánom verejnej moci, ktorá skutočnosť zvýšila
závažnosť ujmy, ktorá mu vznikla. Zároveň poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorá v rámci rozhodovania o priznaní peňažného zadosťučinenia požadovaného sťažovateľom podľa
čl. 41 Dohovoru okrem satisfakčnej povahy samotného rozsudku považuje za dovŕšenie satisfakcie
- priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ale aj priznanie trov konania. Poukázal na to,
že z uvedeného nevyplýva, že ak všeobecný súd rozhodne, že právo na ochranu osobnosti bolo
porušené, je zároveň povinný zaoberať sa a rozhodnúť o uplatnení finančného zadosťučinenia a jeho

zamietnutie nemôže odôvodniť svojou voľnou úvahou. Záverom uviedol, že s poukazom na citované
rozhodnutia všeobecného (odvolacieho) súdu a už konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR nemôže
obstáť právny názor vyslovený v napadnutom rozsudku vo vzťahu k nepriznaniu satisfakcie vo forme
nahradenia nemajetkovej ujmy. Uvádzal, že každý štát poskytuje ochranu základným ľudským právam.
Možnosti priznať náhradu nemajetkovej ujmy možno teda vyvodiť zo všeobecných zásad platných v

demokratických právnych štátoch, pričom princíp, že obete činov porušujúcich ľudské práva by mali
dostať účinnú nápravu vyplývajúcu aj z medzinárodných dokumentov, ktorých signatárom je Slovenská
republika. S ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy na jeho strane, ktorá je daná mierou intenzity
zásahu a časom trvania nepriaznivého následku, sa právom domáha nahradenia nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Táto hmotná satisfakcia je zároveň prejavom slušnosti a spravodlivosti.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť
ako vecne správny. Podľa jeho názoru okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolanie
navrhovateľa považoval za nedôvodné a súhlasil s odôvodnením rozsudku, podľa ktorého v súdnomspore vykonaným dokazovaním nebolo súdom zistené naplnenie všetkých podmienok uvedených v
ust. § 13 Občianskeho zákonníka k tomu, aby navrhovateľovi ako dotknutej osobe mohlo vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd konal v súlade s právnym názorom

vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 8Co 224/2010 zo dňa 30.11.2010. Okresný
súd v odôvodnení rozsudku vyhodnotil správne všetky dôkazy, ktoré boli v uvedenom súdnom konaní
predložené a vykonané pred vyhlásením rozsudku, pričom odôvodnenie rozsudku správne nadväzuje
na výrokovú časť rozsudku o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací o odvolaní navrhovateľa rozhodol uznesením č. k.

8Co/44/2012-308 zo dňa 28.12.2012 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 1, 2 O. s. p.) z nasledovných dôvodov. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil
s poukazom na dovtedajší priebeh konania a rozhodnutia (rozsudky zo dňa 02.03.2010 a 20.09.2011)
prvostupňového súdu tým, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to,
že došlo k neoprávnenému zásahu, a to že tento zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na
právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky

dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať: a) aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do
práva na ochranu jej osobnosti, b) aby sa odstránili následky týchto zásahov, c) aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Funkciu náhrady
nemajetkovej ujmy je: 1. náhrada nemajetkovej ujmy je efektívnym vyvažovacím prostriedkom proti
neoprávneným zásahom pri nedostatku iných prostriedkov, 2. preventívna funkcia finančnej náhrady,
3. ak veľký časový odstup od zásahu do osobnosti spôsobuje neúčinnosť iných foriem satisfakcie.
Odvolací súd mal ďalej po preskúmaní spisu prvostupňového súdu a odvolania odvolateľa za to,

že odvolanie je dôvodné. Tým, že rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 6C/117/2006-168 zo dňa
02.03.2010 sa stal vo výroku, ktorým bolo určené, že právo navrhovateľa na ochranu osobnosti podľa §
11Občianskehozákonníkaboloporušenéodporcom,atosprístupnenímosobnýchúdajovnavrhovateľa,
ktoré sa nachádzali v dokumentácii o disciplinárnom konaní navrhovateľa vedenom u odporcu sa
stal právoplatný, prvostupňový súd viac nemal vykonávať dokazovanie alebo vykonané dokazovanie

vyhodnocovať v súvislosti s tým, či právo navrhovateľa na ochranu osobnosti bolo porušené, tak ako
to uviedol prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 20.09.2011: „...Napokon súd
poukazuje, opätovne ako v rozsudku zo dňa 02. 03. 2010 na to, že právny predchodca odporcu pokiaľ
poskytol informácie V. T. a J.. Q. A. o tom, že sťažnosť Združenia Región Beskydy je opodstatnená
a že na základe výsledku prešetrenia je podaný voči navrhovateľovi návrh na disciplinárne konanie,

len plnil svoju povinnosť podľa citovaného ust. § 19 ods. 1 zákona č. 152/1998 Z. z...“. Odvolací
súd poukázal ďalej na tú skutočnosť, že prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nerozlíšil dôsledne
osobnostné právo, do ktorého bolo navrhovateľovi zo strany odporcu zasiahnuté. Prvostupňový súd
neprihliadol na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva navrhovateľa došlo, pričom tieto okolnosti sú
významné najmä u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá takýto neoprávnený zásah spôsobila.

Odvolací súd poukázal na tú skutočnosť, že vzhľadom na odstup času kedy došlo k porušeniu ochrany
osobnosti navrhovateľa konaním odporcu, a to sprístupnením jeho osobných údajov, ktoré sa nachádzali
vdokumentáciiodisciplinárnomkonanínavrhovateľa,niejemožné,abysanavrhovateľdomáhal,jednak
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, alebo aby sa odstránili
následky týchto zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade

neprichádzajú do úvahy iné právne prostriedky nápravy zo strany odporcu, ktorý zasiahol do ochrany
osobnostinavrhovateľa,apretojeopodstatnenéaspravodlivé,abyvdanomprípadebolanavrhovateľovi
priznaná nemajetková ujma v peniazoch, tak ako to ustanovuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Na vznik občiansko-právnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito zákonnými predpokladmi

sú: a) existencia zásahu, ktorý vyvolala alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení
alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, b) neoprávnený
protiprávny charakter tohto zásahu, c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou
ujmou. V prejednávanej veci jednoznačne k zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu
spočívajúcu v porušení alebo ohrození navrhovateľových osobnostných práv chránených ust. § 11

Občianskeho zákonníka, došlo. Rozsudok okresného súdu č. k. 6C/117/2006-168 zo dňa 02.03.2010,
tak ako bolo uvedené vo výroku, ktorým bolo určené, že právo navrhovateľa na ochranu podľa § 11
Občianskeho zákonníka zo strany odporcu bolo porušené sa stal právoplatným. Uvedeným výrokom,
ako aj skutkovými okolnosťami v tomto smere zistenými bol preukázaný neoprávnený charakter zásahu,ktorý spôsobil porušenie osobnostných práva navrhovateľa. Odvolací súd tak s poukazom na vykonané
dokazovanie pred prvostupňovým súdom mal za to, že prvostupňový súd nedostatočným spôsobom
vyhodnotil dôkazy produkované navrhovateľom ktorými tento preukazoval existenciu príčinnej súvislosti

medzi zásahom zo strany odporcu a jemu vzniknutou ujmou. Odvolací súd sa stotožnil s navrhovateľom
v tom smere, že z použitia znenia ust. § 11 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné ustáliť, že
prvostupňovému súdu nič nebránilo, aby v tomto konkrétnom prípade prihliadol pri svojej úvahe o
priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch aj k iným aspektom prípadu, a to konkrétne k sporu, ktorý
vedie navrhovateľ o ochranu osobnosti proti Združeniu Regiónu Kysuce, J.. Q. A. a V. T. v konaní pred

Okresným súdom v Čadci sp. zn. 12C/75/2003. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s argumentáciou
odvolateľa ktorou poukázal aj na nález Ústavného súdu III.ÚS 273/08 zo dňa 10.02.2009. S poukazom
na nedostatočné vyhodnotenie vykonaného dokazovania odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom tak súd po rozhodnutí odvolacieho súdu prejednal vec na pojednávaní dňa 28.05.2013, a to
za prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní

ospravedlnil z pracovných dôvodov, pričom súhlasil s pojednávaním aj za jeho neprítomnosti. Súd tak
vec opätovne prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní.
Súd konštatuje, že ani jedna zo sporových strán nemala už žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Pokiaľ sa týka zhrnutia argumentácie navrhovateľa v spore, právny zástupca navrhovateľa na
pojednávaní uviedol, že sa pridržiava všetkých doterajších podaní a prednesov urobených v konaní a

navrhuje návrhu vyhovieť, ako aj priznať navrhovateľov náhradu trov konania.
Odporca v záverečnom prednese uviedol, že rovnako zotrváva na všetkých svojich písomných, ako aj
ústnych vyjadreniach urobených v konaní. Aj napriek vyslovenému názoru odvolacieho súdu zastáva
názor, že nebola navrhovateľovi v značnej miere znížená dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, a teda
nevzniklo mu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak však má mať súd za to, že

navrhovateľovi patrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka, je podľa jeho názoru výška navrhovateľom požadovanej náhrady neprimerane
vysoká vzhľadom k tomu, že nebola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v
spoločnosti tak, ako to predpisuje ust. § 13 Občianskeho zákonníka.
Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa ust. § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd tak pri svojom v poradí už treťom rozhodnutí vo veci vychádzal jednak z toho, že už v rozsudku
č. k. 6C/117/2006-168 zo dňa 02.03.2010 bolo rozhodnuté, že právo navrhovateľa právo navrhovateľa
na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka bolo odporcom II. porušené, a to

sprístupnením osobných údajov navrhovateľa, ktoré sa nachádzali v dokumentácii v disciplinárnom
konaní navrhovateľa vedenej odporcom II. Rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa
11.05.2010. Ďalej súd vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom - Krajským súdom
v Žiline v uznesení č. k. 8Co/44/2012-308 zo dňa 28.12.2012, ktorý sa cítil byť súd v súlade s ust. §
226 O.s.p. viazaný. Podľa tohto právneho názoru v danom prípade „vzhľadom na odstup času kedy

došlo k porušeniu ochrany osobnosti navrhovateľa konaním odporcu, a to sprístupnením jeho osobných
údajov, ktoré sa nachádzali v dokumentácii o disciplinárnom konaní navrhovateľa, nie je možné, aby
sa navrhovateľ domáhal, jednak aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, alebo aby sa odstránili následky týchto zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti. Z
uvedeného vyplýva, že neprichádzajú do úvahy iné právne prostriedky nápravy zo strany odporcu,

ktorý zasiahol do ochrany osobnosti navrhovateľa, a preto je opodstatnené a spravodlivé, aby v danom
prípade bola navrhovateľovi priznaná nemajetková ujma v peniazoch, tak ako to ustanovuje § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka.“. V ďalšom súd poukazuje aj na právny názor odvolacieho súdu, že v danej
veci je potrebné vychádzať z právnych záverov vyslovených Ústavným súdom SR v náleze č. k. III.ÚS 273/08-22 zo dňa 10.02.2009, podľa ktorého: „Súčasťou rozhodnutia o žalobe o ochranu osobnosti
je priznanie porušenia základného práva (deklarovanie v petite), rozhodnutie vo veci samej, a tiež na
dovŕšenie nápravy aj priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd tak poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá v rámci rozhodovania o priznaní peňažného zadosťučinenia
požadovaného sťažovateľom podľa čl. 41 dohovoru okrem satisfakčnej povahy samotného rozsudku
považuje za dovŕšenie satisfakcie priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ale aj priznanie
trov konania (Punzelt c. Česká republika z 25. apríla 2000, Malhous c. Česká republika z 12. júla 2001,
Lucá c. Taliansko z 27. februára 2001).“. Vychádzajú z takto vyjadrených právnych záverov odvolacieho

súdu tak mal súd za to, že je potrebné považovať uplatnený nárok navrhovateľa na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za daný.
Preto sa súd v ďalšom konaní zaoberal už len otázkou primeranosti uplatnenej výšky nároku, teda či
táto zodpovedá zneniu ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
V kontexte s riešením otázky primeranosti navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch si súd dovolí poukázať aj na iné rozhodnutia najvyšších súdnych inštancií, napr.

rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo 89/1997 zo dňa 28.04.1998, podľa ktorého právnej vety:
„Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto
výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu
byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“. V ďalšom

Najvyšší súd SR v cit. rozhodnutí dodal, že: „Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch
sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri
svojom rozhodovaní vychádzať ex offo. Sú to:a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a b) okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na

dĺžku jej trvania. Skutočnosť, že ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ukladá súdu výslovne prihliadať
aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, vedie k záveru, že sama závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v
peniazoch. Povinnosť prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovená
zámerne veľmi všeobecne, ako vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu,

ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného
zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť
k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a
tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú
nemajetkovú ujmu.“. Ďalej súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2 Cdo 209/2004

zo dňa 31.05.2005, v ktorom Najvyšší súd SR vyjadril právny názor: „občiansko-právna ochrana
osobnosti môže byť v súčasných podmienkach v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška
plnenia uložená rušiteľovi bude postihnutej fyzickej osobe zaisťovať nielen primerané zadosťučinenie
zodpovedajúce závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale zároveň bude odstrašujúcim účinkom
pôsobiť preventívne ako na rušiteľa a tak na všetkých ostatných“.

Súd v ďalšom pri určovaní výšky primeranosti navrhovateľom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vychádzal z nasledovných skutkových dôvodov. Po prvé je potrebné poukázať na to, že od
konštatovaného zásahu odporcu (resp. jeho právneho predchodcu) do práva navrhovateľa na ochranu
osobnosti došlo v roku 2003, čo vyplýva z datovania telefaxovej správy, ktorou boli zaslané dotknuté
dokumenty z disciplinárneho konania navrhovateľa (uvedené vyplýva z oznámenia Úradu na ochranu

osobných údajov o vybavení sťažnosti zo dňa 30.03.2005, ako aj zo samotných listín žurnalizovaných
v spise Okresného súdu Čadca spis. zn. 12C/75/2003 na č. l. 46 až 50, 52 až 65). Od tohto času
tak uplynulo doposiaľ takmer 10 rokov. Okrem deklarovania súdom, že k zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa došlo dotknutým neoprávneným konaním odporcu (resp. jeho právneho predchodcu),
nebola doposiaľ navrhovateľovi poskytnutá iná forma satisfakcie. Ďalej je z hľadiska skutkového

potrebné poukázať na to, že neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa sa dopustil
ústredný štátny orgán - ministerstvo. Súd poukazuje na to, že je legitímnym očakávaním každého
subjektu práva, že všetky štátne orgány budú voči nemu, ako aj vo všeobecnosti postupovať a konať
len v medziach všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a nebudú naopak
ich porušovateľmi. Uvedené platí o to viac v prípade, že konajúcim štátnym orgánom je ústredný orgán

štátnejsprávy-ministerstvo(podľazákonač.575/2001Z.z.).Vychádzajúcztýchtoskutkovýchokolností
je možné dôvodne predpokladať, že tieto mohli vyvolať a po dlhšiu dobu upevňovať u navrhovateľa ako
u každej priemernej osoby v jeho postavení stav beznádeje a frustrácie z porušenia jeho osobnostného
práva ústredným orgánom štátnej správy, práve od ktorého sa očakáva, že by mal pri vykonávaní svojejprávomoci veľmi obozretne a zodpovedne prihliadať na ochranu jednotlivých osobnostných práv každej
fyzickej osoby podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ teda v danom prípade neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa práve odporca

(ako ústredný orgán štátnej správy) je nevyhnutné, a to aj s poukazom na právny názor obsiahnutý
v cit. rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo 89/1997 zo dňa 28.04.1998, ako aj spis.
zn. 2 Cdo 209/2004 zo dňa 31.05.2005, pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy na takúto
skutočnosť dôrazne prihliadať. Teda s ohľadom na charakter a postavenie tohto subjektu, ktorý sa
dopustil neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, sa musí javiť poskytnuté peňažné

zadosťučinenie ako primerané v tom zmysle, že nebude len akýmsi symbolickým odškodnením (ktoré
tento subjekt v jeho materiálnej sfére v zásade nijako nepocíti). Treba tiež prihliadať na to, aby výška
poskytnutého peňažného zadosťučinenia bola vo svojej podstate zároveň pre tento orgán, ako aj pre iné
subjekty verejnej moci, dostatočne účinným preventívnym prostriedkom na to, aby sa už v budúcnosti
nedopustili rovnakého, prípadne obdobného zásahu do osobnostných práv ktorejkoľvek inej osoby.
Už len na základe uvedených úvah a zisteného skutkového stavu sa tak súdu javilo navrhovateľom

požadované peňažné zadosťučinenie ako primerané bez toho, aby sa zaoberal ďalšími navrhovateľom
tvrdenými následkami protiprávneho zásahu odporcu do jeho osobnostných práv, ktoré sa mali prejaviť
v sfére jeho rodinného, pracovného a spoločenského života. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na
právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení spis. zn. 3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010,
podľa ktorého: „zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere je potrebné považovať

len za jeden z viacerých (prípadne) do úvahy prichádzajúcich následkov neoprávneného zásahu do
osobnostných práv, nie však za jediný určujúci následok, výlučne ktorý by opodstatňoval priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“. Zároveň Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí sa taktiež
vyslovil,žeprizásahudoprávanasúkromieniejeprocesnoupovinnosťounavrhovateľapreukazovať,že
neoprávnený zásah odporcu pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti

v spoločnosti. S poukazom na toto citované rozhodnutie a súčasne na vyššie uvedené dôvody tohto
rozhodnutia súd považoval za nadbytočné uvádzať v odôvodnení tohto rozhodnutia prípadné jednotlivé
skutkové zistenia vyplývajúce z navrhovateľom produkovaných dôkazov.
Na základe uvedených úvah a záverov súd napokon návrhu navrhovateľa aj v tejto časti vyhovel a
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eur.

Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.