Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/481/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233810
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233810.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa -
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Ul. Gr?sslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 6C/262/2012-76 zo dňa 28.1.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 495 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky
súdneho exekútora Ex 4363/2009 (povinný G. E. - dlžník zo zmluvy o úvere č.5840307). Navrhovateľ v
návrhu tvrdil, že okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie až 5.3.2010, keď poverenie vydal, stalo sa tak po uplynutí 15 dňovej lehoty, konkrétne s
omeškaním súdu viac ako 9 mesiacov. Postup exekučného súdu je v rozpore s ustanovením § 44 ods.
2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, pritom v exekučnej veci neexistovala a
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu majetkovej

škody v celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom
období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval
tým, že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti jetakej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv navrhovateľa (poškodeného). Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a

taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. Akúkoľvek náhradu
nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv. Neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou
nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov

spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si
uplatňoval sumu 495 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch
Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi
v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 20Er/2265/2009 ( spis. zn. u súdneho exekútora Ex 4363/2009) zistil, že žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 23.7.2009,

oprávneným v dotknutej exekúcii je Pohotovosť s.r.o. a povinný G. E., exekučným titulom je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 01105/09 zo dňa
19.5.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 1.6.2009 a vykonateľnosť 4.6.2009. Okresný súd Žilina listom
zo dňa 5.8.2009 vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. o zapožičanie
spisu sp. zn. SR 01105/09, prípadne o predloženie fotokópie zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou

a kópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému na účely skúmania podmienok v
súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. a súčasne
skúmania podmienok vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to v lehote 10 dní.
Okresný súd, ako súd exekučný, listom zo dňa 21.10.2009 urgoval Stály rozhodcovský súd

spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. na predloženie listín uvedených v liste zo dňa 5.8.2009.
Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 19.1.2010 žiadal o predlženie lehoty na predloženie požadovaných písomností. Napokon
rozhodcovský súd podaním doručeným exekučnému súdu dňa 22.2.2010 doručil fotokópiu dotknutej
zmluvy o úvere spolu s doručenkou potvrdzujúcou doručenie dotknutého rozhodcovského rozsudku

povinnému. Následne Okresný súd Žilina dňa 5.3.2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému na vykonanie exekúcie pod č. 5511065004. Dňa 5.12.2013 súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý vrátil Okresnému súdu Žilina poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučné
konanie sa skončilo vymožením pohľadávky navrhovateľa s príslušenstvom a trovami exekúcie.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9
ods. 1,2, § 15 ods. 1,2 § 16 ods. 1,4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, aplikoval
zároveň i ustanovenia § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej Exekučný poriadok) v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.2.2002

do 31.5.2010. Prioritne zvýraznil, že uplatnený nárok navrhovateľa je potrebné posúdiť ako nárok
vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 písm.
d/ v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pritom navrhovateľ si uplatnil tak nárok na náhradu
skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 označeného právneho predpisu, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 17 ods. 2 právneho predpisu. Navrhovateľ je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie

a odporca je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie.

Bolinaplnenéajpodmienkykonaniapredsúdom,keďženavrhovateľ(vyplynulozozistenéhoskutkového
stavu) požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s §15 ods. 1zákonač.514/2003Z.z.,avšakjehonárokuspokojenývpredbežnomkonanínebol.Odporcomvznesenú
námietku o predčasnosti návrhu navrhovateľa vyhodnotil súd za nedôvodnú.

Okresný súd uvádza základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorými sú: porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva
v nesprávnom úradnom postupe, vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym
úradným postupom) a škodou (resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 23.7.2009. O tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 5.3.2010 tak, že exekučný súd poveril súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie. Súd konštatoval, že k povereniu súdneho exekútora zo strany exekučného súdu
došlo 225 dní (cca 7 a pol mesiaca) po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie dňa 23.7.2009. Je možné konštatovať vzhľadom na znenie ustanovenia § 44 ods. 2
EP v účinnom znení od 1.2.2002 do 31.5.2010, že exekučný súd formálne vzaté vychádzajúc izolovane
zo znenia ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Následne
v ďalšom súd sa tak zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Okresný súd vychádzal zo skutkových tvrdení navrhovateľa uvedených v návrhu vo vzťahu k
uplatňovanej náhrade majetkovej ujmy. Navrhovateľ náhradu majetkovej ujmy v sume 125 eur označil
ako náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti
exekučného súdu. Navrhovateľ v konaní nekonkretizoval, ktoré z ním uvedených nákladov v návrhu
v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Na preukázanie svojich skutkových
tvrdení navrhovateľ spolu s návrhom nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz. Navyše ani akýmkoľvek
spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný

dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval. Pre
prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku
takýchto nákladov. Tento vznik musí byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný, t. j. musí
byť bezpochybne preukázaná skutočná škoda. Navyše režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť
považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou

činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval,
poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s
realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z
hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade
preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval

akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom
súde Žilina pod spis. zn. 20Er/2265/2009. Je možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ
v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek
informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľ nepreukázal), takéhoto
zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by

exekučný súd v dotknutej veci poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej
lehote. Navrhovateľ rovnako neprodukoval jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že mu v dotknutom
období vznikli akékoľvek náklady spojené s akýmkoľvek podaním, ktoré zaslal exekučnému súdu
(urgencia, či sťažnosť). Z obsahu dotknutého spisu exekučného súdu nevyplýva vznik uvedených
nákladov navrhovateľa.

Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na
preukázanie ním produkovaných skutkových tvrdení, ktorými odôvodňoval vznik ním tvrdenej majetkovej
škody. Pokiaľ ide o dôkaz - znalecký posudok, ktorý navrhovateľ len všeobecne označil tesne pred
pojednávaním dňa 10.12.2013, súd postupujúc podľa. § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. rozhodol o

nevykonaní tohto dôkazu, keďže tento mal len špecifikovať navrhovateľom uplatnenú a paušálne určenú
výšku škody, ako to navrhovateľ napokon aj sám v návrhu uviedol, avšak nemohol preukázať základ
samotného nároku.Vzhľadom na horeuvedené závery okresný súd vyhodnotil navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu
majetkovejškodyzanedôvodný,keďženepreukázalnaplnenieďalšíchdvochpredpokladov(vznikškody
a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik

zodpovednosti odporcu za škodu. Uvedené úvahy viedli súd k zamietnutiu návrhu navrhovateľa v časti
o zaplatenie sumy 125 eur z titulu majetkovej škody.

Vo vzťahu k hodnoteniu nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, okresný súd prioritne
poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z.z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Okresný súd poukazuje na § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 1.2.2002
do 31.5.2010, keď je daná povinnosť exekučného súdu preskúmať žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore so
zákonom. Exekučným titulom v konkrétnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok priznávajúci
navrhovateľovi plnenie voči povinnému zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako
veriteľom a povinným v exekúcii ako dlžníkom. Za opodstatnený hodnotil súd postup exekučného
súdu, keď vyžiadal spis Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., ako

aj doručenku potvrdzujúcu doručenie rozhodcovského rozhodnutia povinnému. Súd plnil iba svoju
povinnosť v rámci ex offo prieskumu, či neexistuje rozpor so zákonom, teda vykonal úkony smerujúce
k tomuto posúdeniu. Činnosť exekučného súdu v danej exekučnej veci treba považovať za činnosť
smerujúcu k posúdeniu, či v danom prípade neexistovali okolnosti podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. v spojení s doktrínou ochrany spotrebiteľa, ako bola táto formulovaná vo viacerých

rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora (konkrétne rozhodnutia okresný súd aj uvádza na č.l. 15
písomného odôvodnenia rozhodnutia). Súd dodáva oprávnenie ale zároveň i povinnosť exekučného
súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. (poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011).
Okresný súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR v nálezoch I.ÚS 16/02, I.ÚS

63/00, teda že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Samotná dĺžka konania
sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012,
IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k

priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch.

S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že exekučný súd v dotknutej exekučnej
veci po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie urobil dňa
5.8.2009 (t. j. 13 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie) a následne opakovane pre nečinnosť Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. úkon smerujúci k naplneniu jeho povinnosti vyplývajúcej z § 44 ods. 2 EP a v
ďalšom po obdŕžaní požadovaných písomností od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. (k čomu došlo dňa 22.2.2010) do 11 dní dňa 5.3.2010 rozhodol a poveril súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, na tomto základe súd dospel k záveru, že v danom prípade je

postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Pri
tomto závere súd prihliadol na to, že celková dĺžka doby od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o nej sa nevyznačovala
absolútnou nečinnosťou exekučného súdu a bola vo veľkej miere ovplyvnená oneskorenou súčinnosťou
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., od ktorého exekučný súd

žiadal listiny potrebné na jeho prieskum podľa § 44 ods. 2 EP. Napokon pri formulovaní svojho názoru
okresný súd nemohol bez akéhokoľvek povšimnutia ponechať skutočnosť, že v konečnom dôsledku
došlo k uspokojeniu navrhovateľovej pohľadávky, čo vyplýva z toho, že súdny exekútor dňa 5.12.2013
po vymožení pohľadávky navrhovateľa vrátil exekučnému súdu poverenie.
Vychádzajúc z horeuvedených úvah súd zamietol návrh navrhovateľa aj v časti o zaplatenie sumy 495

eur z titulu nemajetkovej ujmy pre jeho nedôvodnosť.Okresný súd sa nezaoberal so vznesenou námietkou premlčania odporcu, konštatoval, že takúto
námietku je možné skúmať iba u existentného nároku a v súdenom prípade existencia uplatnených
nárokov navrhovateľa preukázaná nebola.

Okresný súd v samostatnom výroku rozhodoval aj o procesnom návrhu navrhovateľa, ktorým sa
domáhal prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej
sťažnosti namietajúc porušenie práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd uznesením
Krajského súdu v Žiline č.k. 9NcC/232/2013-18 zo dňa 19.2.2013. Uvedený procesný návrh

navrhovateľa okresný súd zamietol, nezistil dôvod na prerušenie konania ani z pohľadu ustanovenia §
109 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p. a ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Z pohľadu § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ide o obligatórny dôvod prerušenia konania a to v prípade,
ak rozhodnutie súdu závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v danom konaní riešiť ani ako otázku
predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v § 135 ods. 1 O.s.p. O otázke nestrannosti sudcu
už právoplatne rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 9NcC/232/2013-18 zo dňa 19.2.2013,

rozhodovanie krajského súdu podľa § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 O.s.p. je v zmysle judikatúry NS SR
rozhodovaním mimo inštančný postup, teda krajský súd v takomto prípade nerozhoduje ani ako súd
prvého stupňa a ani ako súd druhého stupňa (odvolací súd). Teda o otázke nestrannosti sudcu bolo už
zákonom predpokladaným spôsobom rozhodnuté. Pokiaľ navrhovateľ k svojmu návrhu na prerušenie
konania pripojil kópiu predmetnej sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zo dňa 25.7.2013,

bez ohľadu na to, že nepreukázal doručenie tejto sťažnosti Ústavnému súdu SR, súd poukázal na
ustanovenie § 52 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z.z. účinnom od 20.3.2002, v zmysle označeného
ustanovenia podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Napokon do meritórneho pojednávania nebolo
okresnému súdu doručené žiadne rozhodnutie Ústavného súdu SR o vydaní dočasného opatrenia, resp.

súd nemal o takomto rozhodnutí Ústavného súdu SR žiadnu vedomosť.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. má charakter fakultatívny, kreuje len prípadnú možnosť (teda
nie povinnosť) rozhodnutia procesného súdu o prerušení konania, ak dospeje k záveru, že prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, alebo ak dal na takéto
konanie podnet. Súd mal za to, že ak aj prebieha konanie na Ústavnom súde SR o predmetnej sťažnosti

navrhovateľa, nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu
vo veci. Ak by aj Ústavný súd SR konštatoval nálezom namietané porušenie práva navrhovateľa a
zruší súčasne uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 9NcC/232/2013-18 zo dňa 19.2.2013, pričom
následne by Krajský súd v Žiline novo rozhodol o vylúčení sudcu, ktorému vec bola pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, navrhovateľovi zostáva zachovaná možnosť namietať v podanom odvolaní

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p., teda, že v konaní prvostupňového súdu došlo k vade spočívajúcej v tom, že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pritom konštatoval úspech
odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa.
Odporca náhradu trov konania v lehote podľa § 151 os. 1 O.s.p. nevyčíslil, a ani z obsahu spisu
nevyplynulo, že by mu boli nejaké trovy vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný
súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že postupom súdu
mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
Podrobne argumentoval ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že okresný súd nemal splnené
podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. Navyše on (navrhovateľ) riadne a včas
požiadal súd o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s

označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo
požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v zmysle ktorých boli vylúčení
v právne zhodných veciach všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej

argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS
27/98, III.ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jehonázorunasplneniezákonnejlehoty,resp.nakonaniebezzbytočnýchprieťahov bezneodôvodnenej
nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol
o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Súd porušil jeho
právo (právo odvolateľa) na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť

dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi, sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Dodal,
že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k

návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Odvolateľ
vytýkal ďalej okresnému súdu, že vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd predsa sám zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, avšak pre túto nečinnosť a nesprávny

úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu je
vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmy.Rozhodnutiezaloženénaskutkovejaprávnej
chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec vrozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 i

nasl. O.s.p., a vec aj správne právne posúdil. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov
navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Krajský
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na
zvýraznenie správnosti vecného záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
podstatným odvolacím argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné krajský súd hodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť súdu
a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonný sudca,
ktorémuvecbolapridelenánaprejednaniearozhodnutieMgr.AndrejKekelyneboluznesenímKrajského
súdu v Žiline (nadriadený súd) sp. zn. 9NcC/232/2013-18 zo dňa 19.2.2013 vylúčený z prejednania
a rozhodovania veci. O uvedenom závere nadriadeného súdu navrhovateľ získal vedomosť z obsahu

dotknutého uznesenia, ktoré mu okresný súd doručil 12.6.2013. Ďalej z obsahu spisu vyplynulo, že
navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu, odpovedal v podaní zo dňa 26.10.2012 (č.l. 11 spisu),
keď výslovne uviedol, že on námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Uvedené vyhlásenie
navrhovateľ opakuje i v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým mu súd vyrubil súdny poplatok
za vznesenú námietku zaujatosti. Za tejto procesnej situácie je plne opodstatnený záver, že neexistuje

rozhodnutie, ktorým by zákonný sudca Mgr. Andrej Kekely, ktorý meritórne rozhodnutie vo veci vydal,
bol/mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Treba preto uzavrieť, že z tohto pohľadu súd prvého stupňa mal splnené všetky procesné
podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov aplikáciou postupu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal

a vo veci meritórne rozhodol.

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ mal vytvorený súdom prvého stupňa procesný priestor na to,
aby sa meritórneho pojednávania zúčastnil, argumentoval či už k rozsahu vykonaného dokazovania,
ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany. Navrhovateľovi boli známe i vecné argumentácie

odporcu k prejednávanému prípadu, vedomosť o týchto argumentáciách navrhovateľ získal z obsahu
písomného vyjadrenia odporcu, ktoré súd doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa 2.1.2014. Bolo na
navrhovateľovi či využije súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať
priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako je zrejmé, o uvedenú
procesnú účasť a procesné prostriedky sa navrhovateľ svojou bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní

obral sám.

Za účelové a mylné hodnotil krajský súd odvolacie tvrdenie navrhovateľa o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania. Okresný súd rozhodoval v meritórnom rozhodnutí o jeho procesnom návrhu na
prerušeniekonania.Vrámciodvolaciehoprieskumukrajskýsúdkonštatujevecnúsprávnosťrozhodnutia

súdu prvého stupňa i v tejto procesnej otázke. Je evidentné, že neboli splnené zákonné podmienky pre
prerušenie konania ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ani z pohľadu ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Svoje závery súd prvého stupňa k týmto otázkam v písomnom odôvodnení
rozhodnutia podrobne rozoberá, argumentácie súdu prvého stupňa majú zákonný rámec a s nimi sa
odvolací súd i stotožňuje a na ne poukazuje.

Okresný súd bol dôsledný i v dôkaznom konaní, keď vychádzal z podstatného dôkazu, ktorým bol obsah
exekučného spisu, tento dôkaz v podstate navrhovateľ označil priamo v návrhu na začatie konania.
Okresný súd exekučný spis pre účely konania pripojil a oboznámil sa s jeho obsahom. Skutkové zistenia
súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v dotknutom exekučnom spise.

Všetky procesné úkony súdu prvého stupňa, ktoré boli v exekučnej veci vykonané, sa uskutočnili
priebežne. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na
všetky skutkovo i právne významné otázky, z ktorých vychádzal, uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacichprávnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Odôvodnenie rozhodnutia po obsahovej stránke je v
súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací argument navrhovateľa poukazujúci na aplikáciu § 114 ods. 3 O.s.p. a na spôsob rozhodovania
rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.) svoje opodstatnenie nemá. V súdenej veci odporca sa k
návrhu na začatie konania totiž vyjadril, uvedené vyjadrenie okresný súd i navrhovateľovi doručoval,
navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom dokazovania preukázaný ako neopodstatnený.

Okresný súd pri právnom posúdení správne aplikoval súvisiace ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z. na riešenú problematiku. Jednoznačne ide o zodpovednostný vzťah, ktorý prioritne si vyžaduje
splnenie základnej podmienky - musí existovať nesprávny úradný postup. Okresný súd v súdenej veci
konštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu, čo videl v tom, že okresný súd nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora v lehote 15 dní, avšak uvedená okolnosť bola dôsledkom objektívnej
existujúcej skutočnosti a to, že súd vykonal procesné úkony, ktoré bolo jeho povinnosťou v rámci

ex offo prieskumu v štádiu exekučného konania o to viac, že v konaní exekučný titul riešil nároky
plynúce zo spotrebiteľsko-právneho vzťahu v rámci ex offo prieskumu. Podľa názoru odvolacieho súdu
postupy okresného súdu smerovali k finálnemu záveru k posúdeniu dôvodnosti žiadosti o vydanie
poverenia a procesné postupy okresného súdu v štádiu exekučného konania boli účelné. Ide o
objektívne procesné postupy, ktorých výsledkom bolo vydanie poverenia súdnemu exekútorovi. Je

potom zavádzajúci odvolací argument navrhovateľa, ktorý vytýka súdu prvého stupňa nekonštatovanie
nesprávneho úradného postupu, pretože okresný súd v konkrétnej súdenej veci existenciu nesprávneho
úradného postupu konštatoval. Následne podrobne a veľmi dôsledne sa okresný zaoberal ďalšími
špecifickými podmienkami daného zodpovednostného vzťahu. Svoje rozhodnutie i v tejto časti okresný
súd vyargumentoval vyčerpávajúco. Obdobne je tomu tak i v prípade nepriznania nároku navrhovateľa

na náhradu nemajetkovej ujmy. Nemožno rozhodnutiu okresného súdu vytýkať nepreskúmateľnosť,
resp. vnútornú rozpornosť. Navyše v súdenej veci bolo jednoznačne preukázané, že v exekučnom
konaní uplatnená pohľadávka navrhovateľa - v pozícií oprávneného bola vymožená exekútorom, o čom
svedčí i vrátenie poverenia z dôvodu vymoženia tejto pohľadávky.
Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa neboli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu

prvého stupňa.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu má oporu v aplikovanom
ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. l
O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca síce
bol v odvolacom konaní úspešný a ako úspešná procesná strana by mal právo aj na náhradu trov tohto
odvolacieho konania, tie si však neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli vznikli v
súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .