Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 5, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/657/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208791
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208791.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
S. XXX, o zaplatenie 773,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 6.februára 2015, č.k. 14C/256/2014-41, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento proti
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 773,01 eur s príslušenstvom.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím § 261 ods. 6 písm. d), § 497 ods. 1, § 502
ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 a § 506 Obchodného zákonníka, ustanoveniami zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100, § 101, § 103, § 107

ods. 1 a 2, § 451 ods. 2, § 457, § 458 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
žalobca sa domáhal plnenia zo zmluvy o úvere, pričom išlo o zmluvu podľa § 476 a nasl. ustanovení
Obchodného zákonníka, resp. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka v časti dohodnutých produktov a
služieb. Žalobca odvíjal svoj nárok od zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, ku ktorému
pripojil však podmienky k zmluve o pôžičke. Svojím charakterom ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože poskytnutím splátkovej platobnej karty s úverovým

rámcom, pôvodný postupca vlastne poskytuje úver spotrebiteľovi, ktorý sa zaväzuje splácať za určitých
podmienok stanovených dodávateľom (bankou). Súd zistil, že nie sú vzájomne dohodnuté podstatné
náležitosti zmluvy o úvere, výška úveru, výška zmluvného úroku, súvisiacich poplatkov a podobne.
Okrem toho je takéto dojednanie neplatné aj v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola dohodnutá individuálne, pretože všetky podmienky
poskytnutého prečerpania určuje jednostranne banka bez vôle dlžníka a bez naplnenia písomnej
formy spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná zmluva je typovou formulárovou zmluvou vopred pripravenou

predchodcom žalobcu, v ktorej sú naformulované predchodcom žalobcu stanovené zmluvné podmienky
a tieto žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť, ale mal možnosť ich len prijať alebo neprijať.
V zmluve neboli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere a to výška úveru, výška zmluvného
úroku a ďalšie náležitosti podľa § 4 zákona 258/2001 Z. z. Nejestvuje určitá a zrozumiteľná dohoda (vzmysle písomného návrhu - oferty a jeho písomného prijatia - akceptácie žalovaným) v písomnej forme
obsahujúca podstatné náležitosti zmluvy o úvere uvedené konkrétnymi údajmi. Žalobca nepredložil súdu
takýto dôkaz (takúto dohodu) a dokonca ani iný dôkaz, z ktorého by uvedené konkrétne náležitosti boli

zrejmé. Súd je preto toho názoru, že predmetná zmluva, ktorá neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2
zákona 258/2001 Z.z. (konečnú splatnosť, ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, priemernú hodnotu percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa ň 7a ods. 2 za príslušný

kalendárny štvrťrok), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd ako už uviedol
vyššie je toho názoru, že uzavretím zmluvy zo dňa 19.januára 2009 nedošlo k platnému uzavretiu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme. Žalobca má procesnú povinnosť tvrdiť skutočnosti,
ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj procesnú povinnosť navrhovať dôkazy na
preukázanie tvrdených skutočností (prejednacia zásada). V danom prípade nepredložil žiaden dôkaz
o tom, že došlo k platnému uzavretiu určitej a zrozumiteľnej dohody v písomnej forme obsahujúcej

podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z predloženého výpisu z pôžičkovej karty je
zrejmé, že žalovaný čerpal sumu v celkovej výške 937,74 eur a zaplatil na splátkach sumu 328,57
eur. Takisto z tohto výpisu je zrejmé, že žalovaný naposledy čerpal - vybral prostredníctvom platobnej
karty 50 eur, dňa 3. júna 2009, pričom zostatok účtu ani po jednej z transakcií nie je vykázaný. Vôbec
posledný údaj na tomto výpise bol zo dňa 24. septembra 2010, a to debetná položka s popisom

zmluvná pokuta za postúpenie pohľadávky k vymáhaniu vo výške 33,19 eur. Žaloba však bola podaná
až 29. apríla 2014. V predmetnej veci došlo k poslednému výberu 3. júna 2009, trojročná objektívna
premlčacia doba tak začala plynúť dňa 4. júna 2009 a uplynula najneskôr dňa 4. júna 2012. Keďže
návrh žalobca podal na súd až dňa 29. apríla 2014, uplatnil nárok až po uplynutí objektívnej trojročnej
premlčacej doby. Súd vzhľadom na uvedené žalobu v celom rozsahu zamietol. Neobstojí ani žalobcova

argumentácia, že došlo k zosplatneniu istiny 4. mája 2010, pretože túto skutočnosť nepreukázal. Pričom
však úroky z omeškania si uplatnil až postúpením pohľadávky, t.j. od 7. decembra 2013 (podľa petitu
žaloby), zmluvu o postúpení pohľadávky však podpísali 18. októbra 2013, avšak bolo dohodnuté, že
dňom účinnosti je deň úhrady celej kúpnej ceny (bod 1), to však žalobca opäť súdu nepreukázal.
Všeobecná trojročná premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý

raz. Možnosť vykonať právo po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v momente,
keď je právo žalovateľné. Zákon určuje objektívne stanovený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý
nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je
objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý je odvodený od slova „mohlo“ a nie od

slova „mohol“. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený
vedel alebo nevedel o svojom práve (pozri R 1/1998). V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je
potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy)
na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Podľa vyššie
cit. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ sa nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú

súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci, má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi

podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na

všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov
súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník),
ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnejúprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce
neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni
strane ani regulácii, akú predstavuje ust. § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia

spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ. Súd je toho názoru, že akékoľvek
ustanovenie zmluvy alebo jeho súčastí, ktoré je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ, zhoršuje postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa, keďže výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka sa prakticky vylučuje
použitie ust. Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka
by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam,

ktoré priznáva Občiansky zákonník narozdiel od Obchodného zákonníka. Na dôvažok súd dodáva, že
pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 1. mája 2014, je možné aplikovať
aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má
(aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny charakter, procesná
povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý
je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť

v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď
sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje
procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie
prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase rozhodovania
súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd

je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti, súd má za to, že premlčacia doba, na ktorú je súd povinný prihliadnuť ex
offo, uplynula ešte pred podaním návrhu na začatie konania, preto súd rozhodol tak, že žalobu zamietol
v celom rozsahu. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci

úspech nemal. Podľa ods. 2, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď po procesnej stránke bol vo väčšom rozsahu úspešný žalovaný,
v konaní mu však žiadne trovy nevznikli, ktoré by vyplývali zo súdneho spisu, ani si žiadne neuplatnil.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a
nedostatočným zistením skutkového stavu. Nesúhlasil s názorom súdu, že v danom prípade nedošlo
k platnému uzavretiu zmluvy o poskytnutí pôžičky v písomnej forme pre jej chýbajúce náležitosti, v

dôsledku čoho je nutné daný právny vzťah považovať za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.
Medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcom došlo k uzavretiu zmluvy dňa 19.01.2009, a preto
je potrebné na túto zmluvu aplikovať ustanovenia účinné v čase podpisu zmluvy. Ako vyplýva z ust.
§ 43 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, prípady zmlúv o spotrebiteľských úveroch,
pri ktorých síce nie sú splnené náležitosti predpokladané ustanovením § 4 ods. 2 cit. zákona, avšak

zároveň sú splnené podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 3 cit. zákona, zákon nesankcionuje neplatnosťou
takýchto zmlúv. Ďalej nesúhlasil s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle ust. § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. V tejto súvislosti
poukázal i na Nález Ústavného súdu SR z 08.03.2011, č.k. III.ÚS 348/2006-42. Bol toho názoru, že
aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípu právneho

štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR a k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1
a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/256/2014 je zaplatenie sumy
773,01 eur s príslušenstvom.6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu, ktorým bola
žaloba v celom rozsahu zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiadal dodať už len nasledovné:

8. Z obsahu zmluvy a obchodných podmienok vyplýva, že text zmluvy bol vopred pripravený právnym
predchodcom žalobcu ako dodávateľom. On určil, čo všetko v zmluve bude uvedené, v akom znení,
a to aj čo sa týka obchodných podmienok. Obchodné podmienky sú vypracované pre vopred bližšie
neurčeného dlžníka - spotrebiteľa. Spotrebiteľ, teda ani žalovaný, sa na ich príprave nepodieľal a ani by
nemohol docieliť nejakú zásadnejšiu zmenu vopred pripravených podmienok. Žalobca nepreukázal, že

by obchodné podmienky zmluvy boli žalovaným individuálne vyjednané, a preto obchodné podmienky
zmluvy nie je možné považovať za individuálne dojednané, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa a tiež zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka.

9. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec

neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľaninemôževzdať.Spoukazomnatoajnapriektomu,ževdanomprípadesajednáozmluvný
typ upravený Obchodným zákonníkom s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim

zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného
zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva žalobcu.

10. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

11. Vyššie citované ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu §

100 ods. 1 OZ, a preto je treba ho aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo
spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. povinný z úradnej povinnosti skúmať,
či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, teda aj bez toho, aby
sa žalovaný premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka. Právna úprava v ustanovení § 5b

zák. č. 250/2007 Z.z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, pričom
vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je
pritom ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a
teda aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany
spotrebiteľa, a preto sa súd najskôr zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby

skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva žalobcu.

12. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,
že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom

premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,
jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu
donucujúcemu zákroku zo strany súdov.13. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že predmetný záväzkový vzťah
medzi účastníkmi je potrebné posúdiť v zmysle ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka. Správnym bol tiež záver súdu prvého stupňa o absolútnej

neplatnosti uzatvorenej zmluvy, s prihliadnutím na čo sú si strany v zmysle § 457 Občianskeho
zákonníka povinné vrátiť, čo na základe nej dostali. Rovnako správne prvoinštančný súd posúdil i
plynutie premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a správnym bol záver o
premlčaní nároku žalobcu.

14. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods.
2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

15. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný.

16. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).