Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 1P/284/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112238778
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1112238778.17

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej
veci maloletého dieťaťa J. S. I., nar. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo Slovenskej a Talianskej republiky,
zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately, Krajinská cesta 5053/13, 921 01 Piešťany, pracovisko Hlohovec,
Jarmočná 3, 920 01 Hlohovec, dieťa rodičov: matky V.. D. S. I., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX

R., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fons iuris, s.r.o., so sídlom
Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava a otca I. Z. S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. T. C. XX int. XX, I-
XXXXX G. H. S. U. (AP), U. republika, štátny občan Talianskej republiky, zastúpeného MORANDINI E
ASSOCIATI s.r.o., so sídlom Michalská 7, 81101 Bratislava, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do
krajiny obvyklého pobytu takto

r o z h o d o l :

Súd návrat maloletého J. S. I., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, na územie Talianskej

republiky n e n a r i a ď u j e.
Súd štátu náhradu trov konania nepriznáva.
Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 21.11.2012, bol tunajšiemu súdu doručený návrh otca maloletého J. S. I. nar. XX.XX.XXXX, na
nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu do Talianskej republiky.

Svoj návrh odôvodnil tým, že maloletý J. S. I. sa narodil XX.XX.XXXX v U. Slovenská republika,
z manželstva rodičov. Rodičia maloletého sa po svadbe presťahovali do bytu patriaceho rodičom
navrhovateľa v meste C. d´Z. v U.. Matka v júni 2010 odišla na Slovensko, aby tu porodila maloletého
J. a po troch mesiacoch v októbri 2010 sa opäť vrátila do Talianskej republiky aj s dieťaťom. V priebehu
roku 2011 po narodení syna sa manželia vzájomne citovo a názorovo odcudzili. Dňa 13.07.2011 sa
matka pokúsila opustiť s dieťaťom Taliansku republiku, avšak bola otcom zadržaná a následne došlo

k podaniu návrhu na rozvod a konaniu o zverenie maloletého do starostlivosti pred príslušným súdom
v Talianskej republike. Obaja rodičia žiadajú o zverenie dieťaťa do svojej výlučnej starostlivosti. Zo
zápisnice Súdu v Z. C. zo dňa 18.10.2011 v konaní č. 1394/11, ktorý sa pokúsil o zmierenie sporových
strán, vyplýva vyjadrenie matky, že po uzatvorení manželstva s manželom prišli bývať do Talianska do
Z., kde sa usadili a žili v jedno izbovom byte patriacom manželovým rodičom. V rámci predmetného
zmierovacieho konania súd rozhodol, že manžel a manželka majú žiť oddelene, zároveň bolo určené,

že v byte bude bývať matka s maloletým J. a obaja rodičia majú určenú spoločnú starostlivosť o syna,
otcovi bolo určené právo navštevovať syna v prítomnosti matky a výživné vo výške 450 eur mesačne na
výživu matky a syna. Dňa 23.2.2012 sa konalo ďalšie pojednávanie v tejto veci a sudca potvrdil právo
návštev syna otcom za prítomnosti matky 3 poobedia v týždni na krytom ihrisku, pričom toto zhodne
navrhli obaja rodičia dieťaťa, vyživovacia povinnosť bola rozdelená tak, že navrhovateľ je povinný platiť
mesačné výživné pre navrhovateľku vo výške 300 eur a mesačné výživné pre maloletého J. vo výške

150 eur. Zároveň bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým bola matke uložená povinnosť vyžiadať si
predchádzajúci súhlas pred vycestovaním s dieťaťom do zahraničia. Taktiež bolo nariadené Polícií v Z.C., aby uviedla meno J. S.. narodený XX.XX.XXXX do zoznamov hraničnej polície všetko s účinnosťou
od01.03.2012.Otecudáva,žematkasanaúnosdieťaťapripravovala,očomsvedčiaajemailovésprávy,
ktoré adresovala na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v období mája 2011

a júna 2011, v ktorých sa dožaduje informácií ako postupovať pri presťahovaní dieťaťa na Slovensko.
Dňa 13.08.2012 matka napriek predbežnému opatreniu príslušného súdu v Talianskej republike, ktorým
jej bolo zakázané premiestniť dieťa z Talianskej republiky do iného štátu bez predchádzajúceho súhlasu
otca, premiestnila dieťa z Talianskej republiky bez vedomia a súhlasu otca maloletého. Dňa 31.08.2012
otec maloletého podal na príslušnú centrálnu autoritu v Talianskej republike, Ministerstvo spravodlivosti

Talianskej republiky oddelenie maloletých, žiadosť o návrat dieťaťa maloletého J..
Matka nedala navrhovateľovi vedieť, že sa presťahovala s dieťaťom na Slovensko, nezdvíhala mu
telefón, neposlala žiadnu správu. Otec sa pokúšal kontaktovať rodinných príslušníkov matky, tí však
rovnako neodpovedali na pokusy otca o telefonický kontakt. Od opustenia Talianskej republiky otec
opakovane písal neustále emailové správy matke na jemu naposledy známu emailovú adresu matky
a žiadal ju o informácie, kde sa s dieťaťom nachádza, ako sa maloletý J. má a žiadal ju o návrat s

dieťaťom do Talianskej republiky. Matka vôbec nereagovala. Zaslala navrhovateľovi len jednu správu,
kde písala, že syn sa má dobre a robí pokroky, avšak kde sa s dieťaťom nachádza neuviedla. Otec
požiadal o pomoc pri zistení pobytu matky s dieťaťom aj zastupiteľstvo Talianskej republiky v Slovenskej
republike.Otecoslovilpísomnedňa02.10.2012prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuCentrumpre
medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže /Centrum/ so žiadosťou o poskytnutie informácie ohľadne

uskutočnenýchkrokovzostranyCentravovecižiadostiotcaonavráteniedieťaťadoTalianskejrepubliky.
CentrumvediekonanievtejtovecipodsvojouznačkouUS42/12malol.J.DiI..Zároveň 02.10.2012otec
prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne požiadal matku o oznámenie bankového spojenia
pre platbu výživného určeného otcovi súdnym rozhodnutím príslušného talianskeho súdu. Otec platil
výživné v súdom určenej výške 450 eur mesačne na jemu naposledy známu adresu matky v Talianskej

republike aj po neoprávnenom premiestnení dieťaťa z Talianskej republiky, po 13.08.2012 na adresu
jej trvalého pobytu, kde s dieťaťom bývala a síce G. H. S. U., D. N. C. XX, Talianska republika, keďže
nemal žiadnu vedomosť, kde matka s dieťaťom je. Otec od 13.08.2012 dieťa nevidel a nemal možnosť
ho navštíviť napriek svojmu záujmu sa s dieťaťom stretnúť a opakovaným mailovým správam matke.
Taktiež otec v uvedenom liste požiadal matku o umožnenie návštevy dieťaťa za účasti matky so

žiadosťou, aby mu matka oznámila v predstihu miesto, dátum a čas návštevy, aby mohol navrhovateľ
pricestovať na Slovensko. Dňa 15.10.2012 matka prvý krát písomne odpovedala na otcovu žiadosť
a uviedla, že jej adresou je D. XX, XXX XX R. a na túto adresu má navrhovateľ zasielať mesačné
výživné. Centrum potvrdilo na 31.10.2012 stretnutie rodičov za účelom mediácie v priestoroch Centra
v Bratislave. Otec zároveň žiadal Centrum o pomoc pri sprostredkovaní návštevy dieťaťa, keďže sa s

matkou nemohol dohodnúť na čase a mieste stretnutia s dieťaťom napriek tomu, že navrhoval stretnutie
s dieťaťom na 30.10.2012 v R., aby matka nemusela s dieťaťom cestovať do Bratislavy, kde sa konalo
31.10.2012 mediačné stretnutie. Stretnutie právnika Centra s rodičmi a ostatnými pracovníčkami Centra
sa uskutočnilo dňa 31.10.2012 v priestoroch Centra bez prítomnosti právnych zástupcov rodičov.
Výsledkom stretnutia bol návrh Rodičovskej dohody, ktorá žiadnym spôsobom neriešila otcovu žiadosť

o návrat dieťaťa do Talianskej republiky a z uvedeného dôvodu tento návrh otec nepodpísal.
Otec v návrhu poukazuje na zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, na ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ), na
čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Matka vo svojom vyjadrení doručenom súdu 11.01.2013 uviedla, že nesúhlasí s návratom maloletého
na územie Talianskej republiky z dôvodu, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by maloletého

vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Poukázala na
to, že s manželom žili na území Talianskej republiky pred narodením syna a táto situácia mala byť len
dočasným riešením. Maloletý sa narodil na území Slovenska, kde sa manželia po narodení dieťaťa
zdržiavali. V septembri 2010 vycestovali do Talianska a späť na Slovensko sa vrátili v novembri 2010.
Následne 8.1.2011 opäť vycestovali do Talianskej republiky avšak len na krátku dobu, mali plány žiť na

Slovensku alebo v Rakúsku, kde si vybavovali hypotéku. Po krátkej dobe asi 1 mesiaca sa matka mala
v úmysle vrátiť s maloletým na Slovensko, avšak rodičia otca odmietali matku s maloletým Slovensko
pustiť, následne jej mali vziať z bytu telefón, sledovať poštu a zamedzovali jej prístup na internet. V tejto
situácii matka kontaktovala Centrum so žiadosťou o pomoc, taktiež požiadala o pomoc aj VeľvyslanectvoSR v Ríme. Matka udáva, že ako rodina nemali vytvorené vhodné podmienky na život v Taliansku. Otec
maloletého je pod silným vplyvom svojich rodičov a nie je sám schopný sa o dieťa postarať. Matka tvrdí,
že spleťou konaní - ekonomické, finančné, psychické a fyzické týranie, činností otca a jeho rodiny, jej

bolo zabránené sa vrátiť v roku 2011 na Slovensko. Matka tvrdí, že otec matku s maloletým vedome
zadržiaval v Taliansku, čím si zámerne vynútil vznik obvyklého pobytu. Matka poukazuje na to, že jej
manželbolagresívnyavjejprípadezjehostranyišloopsychoteror,akoajfyzickéútoky.Manželsanetají
sympatizovanímsorganizáciamiazdruženiamismerujúcimikpotláčaniuzákladnýchprávaslobôd.Otec
sa mal vyjadriť, že bude dieťa vychovávať v duchu nacizmu a tiež si želal, aby sa syn volal Z.. Medzi

rodičmi došlo k niekoľkým incidentom, ktoré boli riešené za asistencie polície, otec dieťa matke vytrhával
z náručia a nosil ho do vedľajšieho bytu k svojim rodičom, dňa 9.7.2011 bolo dieťa matke odovzdané
za asistencie polície. Otec taktiež napadol matku matky maloletého o čom svedčí lekárska správa zo
dňa 14.7.2011 a trestné oznámenie. Dňa 18.07.2011 otec bez súhlasu matky spolu so svojimi rodičmi
odviezol dieťa na neznáme miesto v Taliansku. Až za asistencie polície približne po 2 týždňoch bolo
zistené, že sa otec s dieťaťom nachádza v T.. Po tomto incidente už nebola vôľa rodičov žiť spolu, matka

iniciovala konanie o rozvod manželstva pred príslušným súdom v Taliansku. Ani na základe separácie
manželov sa podľa udania matky nič nezmenilo, otec dieťaťa naďalej vyvolával konflikty, vykonával na
matke psychické týranie a to aj za pomoci svojich kamarátov, ktorí matku osočovali a verbálne napádali.
Matkasanemohlaodrodinydostať,nakoľkobolaodmanželaekonomickyzávislá,dostávalaodmanžela
iba vydelené peniaze. Matka poukazuje na to, že otec nekoná v záujme maloletého a jeho iniciatíva

nevyplývazjehootcovskéhoinštinktu.Matkapoukazujenanaviazaniemaloletéhonasociálneprostredie
na Slovensku a nevidí žiaden dôvod, aby bolo dieťa vrátené do prostredia ktoré je mu cudzie a kde
nemá vytvorené sociálne ani citové väzby. Matka má za to, že v danom prípade sú splnené podmienky
č.13 písm. a) a b) Dohovoru vzhľadom na všetky skutočnosti a protiprávneho konania zo strany otca
maloletého voči matke a tým aj voči maloletému, ktoré umožňujú súdu návrat maloletého nenariadiť v

jeho záujme.
Kolízny opatrovník uviedol, že podmienky pre starostlivosti zo strany matky o dieťa sú vhodné a
nezmenili sa za celú dobu pobytu na Slovensku. Maloletý J. má na Slovensku vytvorené všetky vhodné
podmienky a vytvorené väzby na matku a rodinných príslušníkov. Kolízny opatrovník žiadal, aby súd
zvážil, či vzhľadom na uvedené skutočnosti je v záujme dieťaťa jeho návrat do Talianska.

Okresný súd Bratislava I. uznesením 1P 284/2012-872 zo dňa 03.06.2013 nariadil návrat maloletého
J. S. I., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu do Talianska. V čase rozhodnutia súdu
prvého stupňa otec maloletého v rámci navrhovaných primeraných opatrení podľa ust. čl. 11 ods. 4
Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 preukázal uzavretie zmluvy uzavretie zmluvy o prenájme bytu a
financovanie nákladov s tým spojených, pričom táto skutočnosť bola potvrdená i v správe sudkyne

W. G. vedúcej Centrálneho orgánu Talianskej republiky zo dňa 6.5.2013. Za primerané opatrenia
súd považoval aj rozhodnutie súdu pre maloletých v Z. zo dňa 22.04.2013, ktorý za J. opatrovníka
vymenoval Úrad sociálnej starostlivosti mesta G. H. del U. a taktiež nariadil miestnemu Rodinnému
poradenskému centru, aby pomáhal dieťaťu a monitoroval jeho rodičov pri výkone starostlivosti o dieťa.
Za primerané opatrenie súd vyhodnotil aj odovzdanie poštovej poukážky matke v hodnote 2700 eur,

ktorá zodpovedala výživnému pre matku a to i napriek tomu, že podľa rozhodnutia súdu matka po
neoprávnenom premiestnení dieťaťa stratila tento nárok, ako aj zaplatenie dopravy matky a maloletého
do Talianska letecky, prostredníctvom otvorených leteniek. Na prebiehajúce konanie Štátnej prokuratúry
pri súde v Z. C. voči matke maloletého, súd ako na okolnosť v prospech matky prihliadnuť nemohol,
keďže v danom prípade ide postup štátnych orgánov pre skutok matky a to nedodržanie opatrenie

súdu v Z. C. č. R.G.1394/11 zo dňa 24.02.2012, týkajúceho sa zákazu vycestovania. Súd v súvislosti s
posúdením podmienok pre bezpečný návrat maloletého prihliadol aj na skutočnosť, že rodinnú situáciu
v súvislosti s výkonom rodičovských práv a povinnosti k maloletému niekoľkokrát vyhodnotil príslušný
taliansky súd, ktorý v danom prípade nariadenými predbežnými opatreniami na čas do konečného
rozhodnutia vo veci samej, poskytol maloletému a matke primeranú ochranu.

Súd prvého stupňa mal v čase svojho pôvodného rozhodnutia za preukázané, že maloletý J. mal obvyklý
pobyt v Taliansku, hoci krajinu obvyklého pobytu matka spochybňovala tým, že sa v Taliansku s dieťaťom
musela zdržiavať proti jej vôli. Z písomností a úradných listín dospel súd k záveru, že obvyklý pobyt
maloletého je nesporný, nakoľko matka bola v Taliansku hlásená na trvalý pobyt už od roku 2006,
dieťa bolo v starostlivosti rodinného pediatra, matke boli vyplatené talianskymi úradmi sociálne dávky.

Napokon v čase odchodu matky s maloletým na Slovensko, viac ako jeden rok vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností konali ako vecne a miestne príslušné talianske súdy.
Otázku posúdenia výkonu opatrovníckeho práva zo strany otca maloletého, súd vyhodnotil tak, že obaja
rodičia teda aj otec svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnostia spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletého, otec zväčša po materiálne stránke ako živiteľ
rodiny, (keďže matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o dieťa), od októbra 2011 otec vykonával svoje
opatrovnícke právo k maloletému po rozhodnutí zo strany súdu, ktorý predbežným opatrením zveril síce

dieťa do spoločnej starostlivosti rodičov avšak s tým, že osobnú starostlivosť bude zabezpečovať matka,
ktorá má právo užívať spoločný byt a otec mal okrem vyživovacej povinnosti k matke a maloletému
upravenéprávostykusmaloletým,ktorérealizoval.Ďalšiezrozhodnutítalianskehosúdurozšíriloúpravu
styku otca s maloletým a rozhodlo, že matka bez súhlasu otca nemôže s maloletým vycestovať mimo
územia Talianskej republiky. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával

ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého dieťaťa.
Otázku neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania maloletého dieťaťa matkou na území
Slovenskej republiky uzavrel súd tým, že v danom prípade na základe konania matky došlo k
neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa matkou na územie Slovenskej republiky, nakoľko
otec súhlas s vysťahovaním maloletého J. na Slovensko nedal a s neoprávneným zadržiavaním
dieťaťa sa nezmieril. O nahradenie súhlasu s vysťahovaním maloletého z Talianskej republiky matka

nepožiadala príslušný súd. Matka mala všetky dostupné informácie (viď emailová komunikáciu s
Centrom už v roku 2011 a dlhodobá spolupráca s miestnymi sociálnymi úradmi) a preto vedela,
alebo mohla vedieť, za akých okolností môže maloleté dieťa z územia Talianska premiestniť. Matka
disponovala rozhodnutím talianskeho súdu zo dňa 23.2.2012, z ktorého jej vyplýval výslovný zákaz
opustiť s dieťaťom Taliansku republiku bez súhlasu otca a tiež vedela, že dieťa je zapísané do zoznamu

hraničnej polície od 01.03.2012. Otec neodkladne podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu
návratu dieťaťa, dňa 21.11.2012 podal otec na príslušnom súde návrh na vydanie rozhodnutia o návrate
maloletého dieťaťa. Matka doposiaľ dieťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nevrátila, čím porušila právo
otca na starostlivosť o dieťa. Súd názor maloletého k otázke návratu nezisťoval, nakoľko vzhľadom
na vek maloletého v čase rozhodovania súdom prvého stupňa (tri roky) usúdil, že maloletý nie je ešte

schopný samostatne vyjadriť svoj názor.
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 442/2013-1041 zo dňa 26.11.2013 zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa tak, že návrat maloletého J. S. I., nar. XX.XX.XXXX nenariadil. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že po zhodnotení dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa a prihliadnuc
na odvolacie námietky matky dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť.

Návrat by podľa odvolacieho súdu znamenal pre maloletého nebezpečenstvo vystavenia fyzickej alebo
duševnej ujme alebo by ho mohol inak priviesť do neznesiteľnej situácie. V konaní podľa jeho názoru
neboli prijaté účinné opatrenia, ktoré by znamenali možnosť beztrestného návratu matky spoločne s
dieťaťom do Talianska. Taktiež zabezpečenie dostatočných sociálnych podmienok pre matku a dieťa,
kde by mohli spokojne na dôstojnej úrovni v Taliansku žiť preukázané v potrebnej miere neboli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v
Bratislave č. k. 11CoP 442/2013-1041 zo dňa 26.11.2013 uznesením pod sp. zn. 3 Cdo 39/2014
(č.l.1162) zo dňa 21.07.2014 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil Krajskému súdu v
Bratislave na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd bez dôsledného postupu
podľa § 213 ods. 3 O.s.p. rozhodol na podklade zistení, ktoré sú sčasti odlišné od zistení súdu prvého

stupňa (že násilie voči matke bolo jednoznačne preukázané, že neboli prijaté účinné opatrenia pre
beztrestný návrat matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky, že nie je doložené zabezpečenie
sociálnych podmienok pre matku a dieťa, ktoré by im v Talianskej republike zabezpečili dôstojnú životnú
úroveň, a že otec sympatizuje s takým extrémistickým hnutím, orientácia na ktoré sa priči správnej
výchove a záujmom maloletého). Nerešpektovaním uvedeného ustanovenia odvolacím súdom došlo

k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.).
Odvolaciemu súdu tiež dovolací súd vytkol nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, nakoľko odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 167 ods. 2 O.s.p..
VzhľadomnazrušenieuzneseniaodvolaciehosúduNajvyššímsúdomSlovenskejrepublikyodvolacísúd

opätovne vo veci rozhodol uznesením č.k. 11CoP 356/2014-1243 zo dňa 02.12.2014, ktorým opätovne
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu nenariadil.
Odvolací súd potom čo doplnil dokazovanie v smere zistenia podmienok pre nariadenie návratu, riadiac
sa zásadou, že záujem dieťaťa má byť prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní o všetkých veciach dieťaťa
uzavrel, že z dokazovania vyplynulo, že dieťa nemá k miestu obvyklého pobytu citové ani sociálne väzby,

neovláda jazyk, Slovensko považuje za svoj domov a nie je preto v záujme dieťaťa, aby bývalo odlúčené
od matky, naviac v prostredí, ktoré je pre neho nové a nepozná ho. Jeho kontakty s otcom sú občasné,
naopak citová väzba na matkou, ktorá je v tomto veku prirodzená a potrebná, je natoľko intenzívna,
že oddelené bývanie maloletého od matky by jednoznačne tak maloletému dieťaťu spôsobilo duševnútraumu. Rodičia vzhľadom na vyslovenú rozluku, bývať spolu nemôžu. Vylučujú to aj ich vzájomné
vzťahy, ktoré boli v rozhodnutí o rozluke označené ako napäté. Dieťa podľa priložených posudkov nemá
byť zaťahované do sporov rodičov a žiť v napätí. Pobyt matky, ktorá by mala maloletého sprevádzať

sa javí ako neistý, keď bývanie v dome pre slobodné matky nepovažuje odvolací súd za dôstojné.
Skutočnosť, že matka nemá v Taliansku zamestnanie možno tiež vyhodnotiť v neprospech maloletého,
pretože matka by nemala prostriedky na úhradu svojich potrieb a hlavne na úhradu výživného. V takomto
prípade by nemohla žiť v blízkosti maloletého, čo by maloletý J. zle znášal. Sporná sa odvolaciemu
súdu javila aj beztrestnosť matky, pričom sa podľa jeho názoru nemožno uspokojiť s tvrdením, že matke

hrozí " len podmienečné odsúdenie ", keď trestnú zodpovednosť matky nemá v kompetencii odvolací
súd posudzovať ani ovplyvňovať. Odvolací súd v rozhodnutí konštatoval, že neboli splnené materiálne
podmienky na návrat maloletého a už vôbec nie podmienky citových a sociálnych potrieb maloletého
vyplývajúcich z naviazanosti na matku a skutočnosť, že dieťa sa začlenilo do sociálneho i rodinného
prostredia na Slovensku. Nízky vek maloletého a dĺžka pobytu na Slovensku, kde sa maloletý integroval,
neumožňuje podľa odvolacieho súdu vyhovieť návrhu otca a nie je v súlade s najlepším záujmom

dieťaťa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v
Bratislave č. k. 11CoP 356/2014-1243 zo dňa 02.12.2014 uznesením pod sp. zn. 3 Cdo 176/2015
(č.l.1314) zo dňa 27.04.2015 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí odvolaciemu súdu vytkol, že vo svojom rozhodnutí

akcentoval aj to, čo z hľadiska posúdenia podmienok pre návrat maloletého nebolo významné (že
dieťa sa na Slovensku integrovalo a adaptovalo na tunajšie podmienky). Odvolací súd sa podľa
dovolacieho súdu riadil právnym názorom, ktorý dôsledne a v plnej miere nezohľadňuje sprísnenie
kritérií pre nenariadenie návratu dieťaťa v zmysle č. 11 ods. 4 nariadenia, odvolací súd vo vzťahu k
dieťaťu (ktoré jediné je tu významné) dostatočne neskúmal a nevysvetlil, v čom sú nepostačujúce tie

opatrenia prijaté v Talianskej republike, ktoré za primerané označil súd prvého stupňa, prípadne ktoré
vyplývajú z rozhodnutia o rozluke (najmä zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti otca, s ktorým bude
spoločne bývať v byte otca s tým, že matka bude prispievať na jeho výživu a bude jej zachovaná
možnosť navštevovať dieťa), z dôvodu ktorých zistení dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo
k procesným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. B)

O.s.p.) a napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§241
ods. 2 písm. c) O.s.p.). Vo svojom rozhodnutí vyslovil tiež dovolací súd právny názor, že výnimky v
zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že
vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru, ktorým je zabezpečenie okamžitého
návratu neoprávnene premiestneného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu) a mali by sa preto

využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v
zmysleuvedenéhočlánkuHaagskehodohovoru,neposkytujesúduštátu,doktoréhobolodieťaunesené,
možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, rozhodnutie o tom je vyhradené
konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom. Poukázal
tiež na to, že Nariadenie rady Brusel II bis vzťahujúce sa na interkomunitárne vzťahy posilňuje ešte viac

zásadu, podľa ktorej súd musí nariadiť okamžitý návrat dieťaťa. Možnosť zohľadnenia fyzickej alebo
duševnej ujmy dieťaťa zužuje v č. 11 ods. 4 nariadenia len na prípad, že orgány v členskom štáte, do
ktorého sa má dieťa vrátiť, nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate.
Odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom rozhodol uznesením č.k. 11CoP 245/2015-1479 zo
dňa 14.10.2015 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade ide o dieťa útleho veku, ktoré v
čase premiestnenia malo dva roky. Uvedená skutočnosť, aj keď Haagsky dohovor striktne nariaďuje
rozhodovať vo veciach návratu neoprávnene premiestneného dieťaťa a ani napriek krátkej lehote
stanovenej v Haagskom dohovore, nezbavuje súd povinnosti preskúmať námietky matky maloletého,
najmä vzťah maloletého a viazanosť maloletého na ňu, ako aj skutočnosť, že v Taliansku matke

hrozia reštrikcie, pre ktoré by mohol byť maloletý od matky odlúčený, čo by nebolo v najlepšom
záujme maloletého. Z obsahu celého spisu vyplýva, že maloletý je viazaný na matku a takéto
oddelenie od matky by na neho priaznivo nepôsobilo. Odvolaciemu súdu sa nepodarilo zistiť, primerané
opatrenia podľa čl. 11 Nariadenia, pretože napriek vykonanému dotazu na ústredný orgán Talianska v
zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR tento na žiadosť súdu nereagoval. V danej situácii odvolací

súd nemohol vyhodnotiť primerané opatrenia posudzované súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí, keď medzičasom sa tieto stali neaktuálne a zmenili sa ďalšími rozhodnutiami Talianskeho
súdu o rozluke manželstva a následne ďalšími predloženými opatreniami zo strany navrhovateľa. Pre
neoznámenie uvedených skutočností zo strany ústredného orgánu Talianska, odvolací súd nemoholposudzovať primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate, keď v tejto súvislosti
nepostačuje,ževčlenskomštátepôvoduexistujúpostupynaochranudieťaťa,alemusísapreukázať,že
orgány v členskom štáte pôvodu podnikli na ochranu dotyčného dieťaťa konkrétne opatrenia. Uvedenie

toho, či sa v danej krajine prijali ochranné opatrenia a či sa týmito opatreniami dokáže zabezpečiť
primeraná ochrana dieťaťa po jeho návrate, bude veľmi dôležitá pomoc zo strany ústredných orgánov
členského štátu pôvodu. Odvolací súd uviedol, že bude preto úlohou súdu prvého stupňa zabezpečiť
si stanovisko ústredného orgánu štátu pôvodu a uvedené opatrenia vyhodnotiť. Bude potrebné, aby
súd prvého stupňa zistil stav trestného stíhania matky v Taliansku, pretože domnienky o tom, či a aký

matke hrozí trest a hrozí len podmienečný trest sú nedostačujúce. Odvolací súd vyslovil vo svojom
zrušujúcom uznesení tiež právny názor, že v tomto štádiu konania, keď bola zistená naviazanosť
dieťaťa na matku má za to, že odlúčenie maloletého dieťaťa od matky nie je v jeho najlepšom záujme,
pričom pri rozhodovaní o nariadení návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je potrebné
skúmať celú rodinnú situáciu v kontexte nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu. V súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( čl. 8 ). Európsky súd

pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor)
musia byť interpretované v súlade bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem
dieťaťa. Vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o
vážnej ujme, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť a toto preskúmanie musia vnútroštátne

súdy vo svojich rozhodnutiach aj náležite odôvodniť. Ďalej Európsky súd uviedol, že v prípade potreby
by vnútroštátne súdy mali zabezpečiť poskytnutie vhodných opatrení v krajine obvyklého pobytu,
najmä v podobe jasných ochranných opatrení v prípade známej hrozby. V neposlednom rade je
potrebné podľa odvolacieho súdu zvážiť aj zabezpečenie stanoviska maloletého dieťaťa, ktoré už síce v
predchádzajúcom konaní zabezpečoval odvolací súd cestou kolízneho opatrovníka, avšak Nariadením

sa posilňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v konaní. Toto nebude možné, ak súd prvého stupňa s ohľadom
na vek alebo stupeň vyspelosti dieťaťa by považoval vyjadrenie dieťaťa za nevhodné. Nariadením nie
sú stanovené kritériá na určenie požadovaného veku alebo stupňa vyspelosti ani postupy vypočutia
dieťaťa. Treba mať na zreteli, že práva dieťaťa sú veľmi významné z hľadiska konania, ktoré sa ho týka
pokiaľ ide o jeho najlepší záujem. Je to fakt, ktorý platí pre deti všetkých vekových kategórií. Dieťa môže

vypočuť aj príslušný orgán v súlade s predpismi. V prípade únosu dieťaťa je účelom vypočutia zistenie
charakteru námietok dieťaťa voči návratu, odhalenie príčin a ich vzniku a zistenie toho, či by v prípade
návratu mohlo byť dieťa ohrozené. Je teda úlohou súdu prvého stupňa zistiť a posúdiť, či v prípade
návratu hrozí dieťaťu vážne nebezpečenstvo fyzickej alebo psychickej ujmy alebo vznik neznesiteľnej
situácie, vyhodnotiť všetky námietky účastníkov a zistiť a posúdiť primerané opatrenia na zabezpečenie

maloletého po jeho návrate pri zohľadnení najlepšieho záujmu dieťaťa. Napriek tomu, že Európsky
súd pre ľudské práva nevyžaduje dokazovanie aké sa vykonáva v konaní o opatrovníckom práve, je
nevyhnuté, aby vnútroštátne súdy dôkladne preskúmali podmienky na život v krajine obvyklého pobytu
dieťaťa, do ktorých sa má dieťa vrátiť a v každom štádiu vnútroštátneho konania preskúmali najlepší
záujem dieťaťa s ohľadom na všetky existujúce okolnosti v momente rozhodovania.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku)
vec opätovne prejednal za účasti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, kolízneho opatrovníka,
doplnil dokazovanie v naznačenom smere, ustálil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre
rozhodnutie a na pojednávaní dňa 29.04.2016 opätovne vo veci rozhodol.
Súd prvého stupňa v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu vo veci vykonal

ďalšie dokazovanie a to písomným vyjadrením matky maloletého doručeným súdu dňa 16.10.2015,
listinnými dôkazmi doručenými súdu dňa 23.11.2015 zo strany ústredného orgánu talianskej republiky
prostredníctvom Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a to potvrdením
psychologičky Dott. I. U., potvrdením Dott. C. Marcelliho - lekára pediatra, vyhlásením o záväzku o
vyplácaní príspevku starými rodičmi zo strany otca maloletého zo dňa XX.XX.XXXX, oznámenie o prijatí

žiadosti o zápis do materskej školy pre školský rok 2015/2016 zo dňa 16.07.2015, predbežnou zmluvou
o nájme zo dňa 31.07.2015, uznesením Súdu Z. C., č. 507/2014 vo veci rozluky manželov zo dňa
06.06.2014, Dekrétom o stanovení termínu pojednávania por. Č. 8075/2015 zo dňa 19.06.2015, správou
UPSVaR Piešťany, pracovisko Hlohovec zo dňa 16.03.2016, výsluchom pred súdom dňa 29.04.2016
zisťoval názor maloletého, za účelom posúdenia miery schopnosti maloletého vyjadriť svoj názor si

vyžiadal správu materskej školy maloletého, ďalej doplnil dokazovanie správou LDI UNICEF poverenej
realizáciou styku otca s maloletým, vyžiadal si správu zo súdu v Ascoli Piceno ohľadom trestných
konaní vedených v Taliansku voči matke maloletého, opätovne vypočul rodičov maloletého, vypočul
si prednesy ich právnych zástupcov, pričom opätovne prihliadol na výsledky doterajšieho dokazovaniavykonaného v konaní pred vrátením veci odvolacím súdom a to výsluchom otca, matky, vyjadrením
kolízneho opatrovníka, správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec
z 04.12.2012 o prešetrení pomerov u matky, sobášnym listom, rodným listom maloletého J. Di I.,

zápisnicou súdu Ascoli Piceno zo dňa 18.10.2011, č. k. 1394/11 emailovými správami matky s CIPC,
Certifikátom mesta G. H. detl U., Taliansko z 23.08.2012, potvrdením o výplate materského príspevku
zo dňa 12.11.2010, žiadosťou o materský príspevok zo dňa 15.10.2010, rozhodnutím sudcu Ascoli
Piceno registrované dňa 24.02.2012, žiadosťou otca voči CIPC zo dňa 02.10.2012, žiadosťou otca voči
matke zo dňa 02.10.2012, odpoveďou matky zo dňa 15.10.2012, žiadosťou o návrat dieťaťa, mailom

CIPC o potvrdení termínu konania mediácie v priestoroch CIPC 24.10.2012, rodičovskou dohodou, ktorá
bola výsledkom mediačného stretnutia zo dňa 31.10.2012, potvrdením o navštevovaní predškolského
zariadenia, znaleckým posudkom nariadeným v konaní pred talianskym súdom vo veci rozhodovania o
výkone rodičovských práv k maloletému, zápisnicou o trestnom oznámení zo dňa 18.07.2011podanom
matkou maloletého, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 19.7.2011 a to za fyzický útok
otca proti matke matky maloletého, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 12.10.2011 pre

psychické a fyzické násilie voči matke zo strany otca a jeho rodičov, lekárskymi správami o zdravotnom
stave matky zo dňa 6.4.2012, 29.10.2011 a 21.5.2012, správou sociálnych služieb mesta San Benedetto
del Tronto vyžiadanej súdom pre maloletých regiónu Merche zo dňa 2.10.2011, na základe čoho zistil
skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Súd po opätovnom vyhodnotení všetkých preukázaných skutočností, výsluchov rodičov a predložených

listinných dôkazov ustálil, so záverom ktorým sa stotožnil aj odvolací súd a nedostatky v tomto smere
vytýkané neboli ani dovolacím súdom, že maloletý J. Di I., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je štátnym občanom
Slovenskej republiky a Talianskej republiky sa narodil v Trnave, počas trvania manželstva rodičov
uzavretého dňa 29.07.2006 v Hlohovci. Po uzavretí sobáša manželia žili v byte patriacom rodičom otca
maloletého v meste C. d´Z. v Taliansku. Matka v júni 2010 odišla na Slovensko z dôvodu, aby jej po

pôrode maloletého J. bola poskytnutá pomoc matky a blízkych príbuzných. Matka spolu s maloletým
sa v septembri 2010 vrátila do Talianskej republiky, matka však udáva že išlo o návštevu na obdobie
niekoľkých týždňov, neskôr však pricestovala do Talianska s dieťaťom v januári 2011 a od tej doby sa
s maloletým zdržiavala na území Talianskej republiky. Podľa Certifikátu o narodení zo dňa 23.8.2012,
občianstve, občianskom stave, trvalého pobytu a rodinnom stave, ktoré vydalo mesto San Benedetto

del Tronto vyplýva, že maloletý J. S. I., narodený XX.XX.XXXX v Trnave v Slovenskej republike má
talianske štátne občianstvo a je registrovaný v záznamoch obyvateľov mesta, býva na adrese Via N.
C., XX. Z listín predložených otcom spolu s návrhom na návrat vyplýva, matka dňa 15.10.2010 vyplnila
a podpísala žiadosť o vyplatenie materského príspevku, pričom tam uviedla, že býva na adrese G. H.
del U., D. N. C. n.XX v Taliansku, dňa 12.11.2010 bol matke vyplatený v Taliansku materský príspevok

vo výške 1556,35 eur. Počas konania pred talianskym súdom dňa 17.05.2012 napísala vyhlásenie,
ktorým súhlasila s pozbavením mlčanlivosti svojej právnej zástupkyne voči súdnej úradníčke v Talianskej
republike v tam prebiehajúcom konaní, pričom uviedla, že trvale býva na adrese G. H. S. U., D. N. C. XX,
Talianska republika. Z emailových správ, ktoré matka adresovala na Centrum pre medzinárodnoprávnu
ochranu detí a mládeže / Centrum / z 13.mája 2011 a 3.júna 2011 vyplýva, že žiada Centrum o radu, ako

postupovať, keď sa bude chcieť s dieťaťom presťahovať na Slovensko, keďže ako matka výslovne píše,
že dieťa sa narodilo na Slovensku, žilo tu 3 mesiace a následne s ním matka odišla s za manželom
do Talianska, kde s dieťaťom žila od októbra 2010. Otec maloletého pracuje ako fyzioterapeut, má
vlastnú ambulanciu, matka maloletého nepracovala, zabezpečovala osobnú starostlivosť o dieťa, otec
zabezpečoval rodinu po finančnej stránke.

Z výsluchu oboch rodičov a predložených listinných dôkazov vyplýva, že rodičia maloletého nežili v
harmonickom zväzku a nevytvárali vhodné prostredie pre výchovu maloletého dieťaťa. Dňa 27.7.2011
matka v Taliansku podala návrh na rozvod manželstva.
Dňa 18.10.2011 súd v Ascoli Piceno v konaní č. 1394/11, predbežným opatrením rozhodol, že manžel
a manželka majú žiť oddelene a rešpektovať jeden druhého, zároveň bolo určené, že byt manželov

je pridelený do užívania matky s maloletým J. a súčasne zveril dieťa do spoločnej starostlivosti obom
rodičom s tým, že dieťa bude bývať s matkou. Otcovi bolo určené právo navštevovať syna raz týždenne
od 16.00 hod do 18.00 hod. v prítomnosti matky a výživné na manželku a syna vo výške 450 eur.
Na pojednávaní konanom dňa 23.2.2012 súd potvrdil právo návštev maloletého otcom za prítomnosti
matky 3 poobedia v týždni na krytom ihrisku a otec bol povinný platiť mesačné výživné pre manželku

vo výške 300 eur a pre maloletého J. vo výške 150 eur. Predbežným opatrením súd matke uložil
povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas pred vycestovaním s dieťaťom do zahraničia, zároveň bolo
Polícií v Ascoli Piceno nariadené, aby uviedla meno maloletého do zoznamov hraničnej polície všetko
s účinnosťou od 01.03.2012.Dňa 15.11.2012 súd v Ascoli Piceno vo veci súdnej rozluky manželov - rodičov maloletého vyhlásil na
základe premiestnenia maloletého matkou z Talianskej republiky, jeho premiestnenie a zadržiavanie
na Slovensku za neoprávnené a nariadil okamžitý návrat maloletého do Talianska, zároveň zveril

maloletého do opatery sociálnych pracovníkov mestského úradu v San Benedetto del Tronto, zrušil
pridelenie manželského bytu a výživného v prospech matky.
Dňa 25.06.2014 súd v Ascoli Piceno vo veci rozluky manželov - rodičov maloletého rozhodol o súdnej
rozluke manželov s recipročným posúdením zodpovednosti a za podmienok, že spoločný byt manželov
je prisúdený otcovi, ktorý v ňom bude žiť spoločne so synom, maloletého syna zveril súd do opatery

Sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto, s tým, že bude žiť u otca v byte manželov a matka
ho môže kedykoľvek navštevovať. Matke určil povinnosť platiť výživné v sume 450,- Eur mesačne.
Mimoriadne výdavky spojené s výživným, vopred dohodnuté medzi stranami určil súd znášať rovným
dielom, teda vo výške 50% a určil, že povinnosť výživného a manžela/manželku nevznikla.
Z výsluchu otca maloletého súd zistil, že jeho manželka prišla do Talianska v roku 2006. Keďže sa
podrobili Talianskej tradícii, že sobáš prebehne v mieste odkiaľ pochádza nevesta, sobáš uzavreli v roku

2006 v Hlohovci. Po sobáši žili v Taliansku, dieťa sa narodilo na Slovensku, pretože matka chcela pri
pôrode a bezprostredne po ňom mať pri sebe svoju matku. Matka s dieťaťom dňa 15.9.2010 pricestovali
do Talianska, v tom čase bývali ako rodina v spoločnej domácnosti, matka bola doma s dieťaťom, jeho
rodičia bývajúci vedľa pomáhali v starostlivosti o dieťa. Otec pracuje ako fyzioterapeut v súkromnej
ambulancii. Problémy v manželstve začali v roku 2011, pretože manželka nechcela zostať v Taliansku

a chcela sa vrátiť na Slovensko a dňa 27.07.2011 podala návrh na rozvod manželstva. Dňa 13.07.2011
si matkina matka chcela zobrať dieťa na Slovensko a zároveň mu manželka oznámila, že sa vracia
na Slovensko. Otec zavolal políciu, ktorá vzniknutú situáciu riešila. Vzťahy medzi manželmi boli veľmi
napäté, matkina matka zostala v Taliansku viac ako rok, bývali v jednom byte. Otec býval u svojich
rodičov, s dieťaťom sa stretávať tri krát do týždňa, platil výživné 300 eur na manželku a 150 eur na

dieťa. Nakoľko zistil, že matka kontaktuje Centrum na Slovensku a žiada informácie o tom, akým
spôsobom môže odísť z Talianska, taliansky súd uložil matke povinnosť pred vycestovaním s dieťaťom
do zahraničia vyžiadať si predchádzajúci súhlas, zároveň súd informoval hraničnú políciu do zoznamov
rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení dňa 18.10.2011 otec byt opustil, v byte zostala bývať manželka
so svojou matkou. Do odchodu matky s dieťaťom na Slovensko sa so synom pravidelne stretával,

naposledy ho videl 12.8.2012, následne sa mali stretnúť 15.8.2012, ale matka dňa 13.8.2012 odišla na
Slovensko spolu so svojou matkou, ktorá s ňou stále v tom čase bývala v byte. Dňa 15.8.2012 otec
zavolal políciu, na otvorenie bytu potrebovali rozhodnutie súdu. Prostredníctvom talianskeho konzulátu,
ktorýposlalpolíciunaprešetreniedodomuvHlohovcisadozvedel,žematkasdieťaťomjenaSlovensku.
S manželkou sa snažil skontaktovať telefonicky aj emailom, ale neodpovedala, prvý krát komunikoval s

manželkouaž10.10.2012prostredníctvomjehoprávnejzástupkyne.Sdieťaťomsastretolaž02.11.2012
za prítomnosti kolíznej opatrovníčky.
Otec prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dôvodil v konaní po vrátení veci odvolacím súdom tým,
že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre nariadenie návratu maloletého a to, že
bolo ustálené, že jeho obvyklý pobyt je v Taliansku, že rozhodnutím talianskeho súdu bolo opatrovnícke

právo zverené navrhovateľovi a že toho času bolo opatrovnícke právo aj reálne vykonávané, že boli
prijaté všetky opatrenia požadované súdom pre bezpečný návrat maloletého a že nebolo preukázané,
že by mu po návrate v Taliansku hrozila ujma. Čo sa týka najlepšieho záujmu maloletého právna
zástupkyňa otca poukázala na to, že v konaní nebolo preukázané, že nariadenie návratu nie je v záujme
maloletého. Právnazástupkyňaotcauviedla,žeskutočnosť,žemaloletýjenaviazanýnamatku nemôže

paušalizovať to, že v prípade že bude umiestnený k otcovi toto nebude v jeho záujme, poukázala pritom
na skutočnosť, že maloletý sa neustále pocikáva. Na poslednej návšteve mu otec kupoval z podnetu
matky plienky. Pred pár mesiacmi podľa tvrdení matky pokakal celý dom, prišiel na stretnutie s modrými
nalakovanýminechtamiapočasskyperozhovorovnadávaotcovi,čoniejeprimeranéjehovekuanavyše
podľa medzinárodných zmlúv a dohôd má dieťa právo na výchovu oboma rodičmi, preto podľa nich nie

je v záujme dieťaťa, aby nebol nariadený návrat.
Z výsluchu matky maloletého súd zistil, že s manželom sa zoznámila počas jej dovolenky v Taliansku
v roku 2005, manželstvo uzavreli v roku 2006 na Slovensku a po uzavretí manželstva žili v Taliansku
v garsónke jeho rodičov, ktorá slúžila na letné pobyty ich rodiny. Živil ju manžel, v lete pracovala
ako delegátka v cestovnom ruchu. Počas tohto obdobia navštevovali rodinu na Slovensku, nemali v

manželstve problémy. Matka udáva, že mala rizikové tehotenstvo, musela ležať, chodila jej pomáhať
matka.Prednarodenímdieťaťasarozhodla,žedieťaporodínaSlovensku,keďžepopôrodepotrebovala
pomoc, manžel s tým súhlasil. Prvý krát po narodení dieťaťa vycestovala do Taliansku v septembri
2010 a zdržala sa približne dva mesiace. V čase ich pobytu na Slovensku ich manžel navštevoval.Matka udáva, že manžel proti jej vôli dieťa v septembri 2010 prihlásil na trvalý pobyt v Taliansku a
zaevidoval ho u detského lekára. Manželov otec jej vybavil jednorazový materský príspevok. Matka
tvrdí, že zákony nepoznala. V januári 2011 opäť vycestovala s dieťaťom do Talianska za účelom ako

tvrdí návštevy rodiny a opäť ukázať dieťa. S dieťaťom cestovala letecky, spiatočnú letenku nemala
vybavenú, nepredpokladala žiadne problémy s návratom. Po tom, čo prišla s dieťaťom do Talianska,
sa manželovo správanie rapídne zhoršilo, mával výbuchy hnevu, strkal ju, sácal, rodičia manžela často
krát ukľudňovali situáciu. Keď im oznámila, že sa chce vrátiť na Slovensko, manžel a jeho rodičia stále
zamietali jej návrat na Slovensko. Požiadala Centrum na Slovensku o pomoc, aby jej poskytli právnu

radu, ako sa môže s dieťaťom vrátiť na Slovensko, nechcela urobiť žiadnu chybu, nepoznala zákony.
Nevedela, že jej manžel kontroluje poštu, sledoval ju on, alebo jeho otec, neskôr im jeho rodičia z bytu
zobrali telefón. Matka udáva, že v Taliansku nemali kde žiť, bývali v jednej izbe na rovnakom poschodí
vedľa bytu rodičov manžela, pričom zvažovali, že sa po narodení dieťaťa presťahujú na Slovensko,
alebo do Rakúska. Boli dohodnutí, že si vybavia hypotéku v Rakúsku na bývanie, matka sa však starala
o dieťa a myslela si, že to zabezpečí manžel, ktorý si v decembri 2011 vybavoval aj overenie svojej

profesie. Narodenie dieťaťa bolo veľkým zlomom v ich živote a pre manžela to znamenalo veľký pocit
zodpovednosti, z čoho mal podľa matky depresie, nevedel čo má s dieťaťom robiť, často trávil dni po
príchode z práce u rodičov. Často krát sa stávalo, že jej dieťa surovo vytrhol z náruče a odniesol ho do
bytu k rodičom. Matka o pomoc požiadala aj honorárneho konzula v Taliansku. Dňa 09.07.2011 napadol
jej matku, ktorá od júla 2011 bývala s nimi, pri incidente sám zavolal políciu, dieťa sa nenachádzalo

v byte, polícia musela dohovárať jeho rodičom, že si nemôžu dieťa iba tak zobrať. Manžel mal vážne
depresie, začal navštevovať psychológa. Manžel je posadnutý nacizmom, túto tematiku stále študoval
a v tomto duchu chce vychovávať aj syna, chcel aby sa dieťa volalo Z.. Matka tvrdí, že počas celého
obdobia bola prenasledovaná zo strany jeho rodiny a neustále zastrašovaná. Po incidente s jej matkou,
šla na políciu, kde oznámila, že tam ďalej s dieťaťom nemôže žiť. Chcela z toho bytu odísť, bola

to jej spontánna reakcia, nevedela kam pôjde, chcela sa ubytovať u známych a potom si rozmyslieť
ako sa vráti na Slovensko. Dňa 13.07.2011 šla na políciu oznámiť, že sa bojí naďalej žiť s manželom
v jednej domácnosti, manžel vytrhol dieťa z kočíka a zobral jej ho, v tú noc prespala u známych a
kvôli dieťaťu sa vrátil späť do bytu. Dňa 18.07.2011 jej ráno manžel povedal, že ide s dieťaťom na
prechádzku, keď ho kontaktovala pred obedom oznámil, že šiel s dieťaťom na dovolenku a že každý deň

bude v inom meste. Následne si našla právnika, spísali podanie, že otec zobral dieťa bez jej vedomia.
Nevedela kde sa syn nachádza, neskôr polícia zistila, že sú v Neapole. Matka kontaktovala súd pre
deti v Ancone, ktorý rozhodol o okamžitom návrate dieťaťa do miesta jeho bydliska. Dňa 01.08.2011
boli obaja rodičia predvolaní na súd ohľadne mediácie a dohody rodičov a až po skončení súdneho
pojednávania si mohla ísť pre dieťa k jeho rodičom a za pomoci právnych zástupcov je bolo dieťa

odovzdané. Starostlivosť o dieťa bola následne monitorovaná sociálnym pracovníkom, u ktorého sa
obidvaja rodičia mali každý týždeň hlásiť, tiež chodil k nim do rodiny. Nakoľko jediným riešením bola
separácia od manžela, matka podala návrh na rozvod manželstva na taliansky súd. Na základe súdneho
rozhodnutia zo dňa 18.10.2011 manžel musel opustiť ich spoločný byt. Otec mal možnosť stretávať sa
so synom v prítomnosti matky. Po začatí separačného konania pred súdom pre maloletých v Ancone,

bolo nariadené vyšetrenie obidvoch rodičov psychológom ako aj starých rodičov. Dňa 24.11.2011 súd
v Ancone rozhodol, že môže s dieťaťom vycestovať a ruší zápis dieťaťa na pohraničnej listine, zároveň
prebiehalo ďalšie psychologické vyšetrenie, nakoľko manžel žiadal o zápis dieťaťa na hranici, hneď na
to, v krátkom čase iný sudca rozhodol a zapísal dieťa na pohraničnú listinu. Matka udáva, že manželovi
neustále hovorila, že sa vráti na Slovensko, že nemá podmienky pre starostlivosť o dieťa, bola neustále

atakovaná zo strany manžela a jeho známych, jeho svedkov, scény prebiehali pred dieťaťom, údajne
pľuli do kočíka, prepichovali kolesá. Chodila na políciu, hľadala pomoc, pomáhala jej charita. Nakoľko
táto situácia bola zo strany matky neúnosná, rozhodla sa aj s dieťaťom odísť. Dňa 13.8.2012 prišli do
Talianska jej známi zo Slovenska, zdržiavali sa vo vedľajšom meste a v ranných hodinách sa jej podarilo
s dieťaťom opustiť byt, odcestovala do vedľajšieho mesta, nasadla s dieťaťom k známym do auta a

vycestovala na Slovensko. Manžel si sám dal preveriť políciou, že je na Slovensku.
Matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu dôvodila v konaní po vrátení veci tým, že okrem iných
skutočností týkajúcich sa obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj fyzického a psychického násilia, ktoré na
základe predložených dôkazov je v tomto konaní preukázané nie je daný dôvod na nariadenie návratu
maloletého, resp. je daný dôvod na zamietnutie tohto návrhu a to najmä z dôvodu, že maloletému

bude spôsobená ujma, už len na základe skutočnosti, že v Taliansku bude odtrhnutý od matky na
základe rozhodnutia talianskych súdov, ktoré rozhodovali bez akéhokoľvek prešetrenia veci, rovnako tak
v súvislosti s vedenými trestnými konaniami v Taliansku voči matke, mala tiež za to, že neboli splnené
primerané podmienky zo strany otca, kde listinné dôkazy predložené otcom ohľadom primeranýchopatrení nie sú dostatočné a sú absolútne v rozpore s tým čo otec tvrdil v rámci konania v Taliansku.
Matka by v prípade nariadenia návratu mala platiť výživné vo výške 450,-Eur mesačne, dieťa by bolo
matke odňaté, matka by musela okrem výživného znášať aj iné náklady okrem výživného, prišla by o

prácu a musela by tiež zaplatiť pokuty v trestných konaniach. Takýto postup voči matke je podľa nich
absolútne neprijateľný a jednoznačne by mal vplyv na samotného maloletého. Poukázala tiež na to,
že taliansky ústredný orgán ani iné príslušné orgány Talianska sa nevyjadrili k splneniu podmienok na
návrat, z čoho podľa nich jednoznačne vyplýva, že matke by ako občianke cudzieho štátu neposkytli ani
len základnú pomoc a to rovnako ani maloletému, kde prístup orgánov napriek niekoľkým žiadostiam

spočíva v tom, že na ne absolútne nereagovali. Právny zástupca matky poukazoval tiež na to že z listín,
ktoré súdu predložili od psychológov je evidentné, že maloletému by bola spôsobená ujma, ohľadom
ktorej otázky sa právny zástupca odvolával na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva.
Zo správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec a z výsluchu kolízneho
opatrovníka na pojednávaní dňa 24.09.2016 súd zistil, že matka s maloletým žije v rodičovskom dome na
adreseR.,D.XX.Matkamávytvorenévhodnépodmienkyprestarostlivosťavýchovuomaloletého,dieťa

navštevuje v Hlohovci materskú školu, dieťa je v kontakte so širšou rodinou matky, ktorí sa mu venujú,
dieťa vyrastá v kľudnom a harmonickom prostredí, je zdravé. Kolízny opatrovník vo svojej výpovedi
poukázal na to, že maloletý sa na území Slovenskej republiky nachádza takmer štyri roky, v prípade,
že by súd nariadil návrat, tak by bol maloletý vystavený v podstate pre neho neznámemu prostrediu a s
tým spojeným zmenám, ktoré by nepriaznivo mohli ovplyvniť jeho ďalší vývoj, preto návrat maloletého

neodporučil súdu nariadiť.
Zo správy materskej školy T. XX, R., ktorú si súd vyžiadal za účelom získania relevantného podkladu pre
posúdenie schopnosti maloletého vyjadriť pred súdom svoj názor vyplynulo, že maloletý J. navštevuje
materskú školu od 01.09.2013, chodí do nej pravidelne a zvyčajne ho do škôlky vodia a vyberajú jeho
starí rodičia z matkinej strany. Maloletý sa aktívne zapája do edukačných aktivít, pri sebaobsluhe je

samostatný, ľahko sa prispôsobuje prechodom od jednej činnosti k druhej. Uznáva autoritu, rešpektuje
pravidlá triedy. Mentálna vyspelosť je primeraná veku šesť ročného dieťaťa. Je skôr tichšej povahy, s
deťmi však komunikuje bez problémov, má kamarátov, prispôsobuje sa hre, vie vyjadriť svoj názor. Veľmi
rád si prezerá detské encyklopédie, má záujem o nové poznatky.
Súd s poukazom na uznesenie odvolacieho súdu zvážil, že v danom prípade je na mieste zisťovať názor

maloletého, ktorý mal v čase rozhodovania takmer šesť rokov a bol teda spôsobilý vyjadriť svoj názor a
to aj s poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a to aj napriek tomu, že
v čase pôvodného konania súd zisťoval názor maloletého prostredníctvom kolízneho opatrovníka, avšak
v tom čase mal maloletý dva roky a vzhľadom na skutočnosť, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia ( ust. § 154 O.s.p.) súd usúdil, že sa podstatným spôsobom zmenili podmienky

pre posúdenie názoru maloletého, pričom vykonanie výsluchu maloletého dal prvostupňovému súdu na
zváženie aj odvolací súd. Maloletý J. dňa 29.04.2016 pred súdom uviedol, že do Talianska ísť nechce,
pretože sú tam sopky a zemetrasenia, že ho tatko ukradol a maminka ho zachránila, čo mu mal údajne
povedať jeho kamarát S.. Uviedol tiež, že "tatka nemá moc rád", lebo mu kupuje hračky, aby odišiel do
Talianska, čo on nechce, lebo chce byť len tam, kde bude jeho maminka. J. sa vyjadril, že po taliansky

rozprávaťnevie,vielenjednoslovo,sotcomsabavíposlovenskyazpobytuvTalianskusiničnepamätá.
Súd ešte v pôvodnom konaní vykonal dokazovanie listinami, ktoré v konaní predložila matka maloletého
na preukázanie existencie domáceho násilia a to: zápisnicou o trestnom oznámení zo dňa 18.07.2011
podanom matkou maloletého z dôvodu odobratia maloletého matke otcom a to bez jej vedomia a
jeho zdržiavanie na neznámom mieste, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 19.7.2011

a to za fyzický útok otca proti matke matky maloletého, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo
dňa 12.10.2011 pre psychické a fyzické násilie voči matke zo strany otca a jeho rodičov, lekárskymi
správami o zdravotnom stave matky zo dňa 6.4.2012 a 29.10.2011 z ktorých vyplýva, že u matky
sa prejavuje úzkostlivo - depresívny syndróm komplikovaný záchvatmi paniky, trvajúcej približne rok,
liečená nedefinovanými anxiolytikami. Z lekárskej správy zo dňa 21.5.2012 vyplýva, že matka udáva,

že je obeťou domáceho násilia, lekár potvrdil edém s ľahkou podliatinou pravého ramena a reaktívna
úzkosť.
Zo správy sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto vyžiadanej súdom pre maloletých regiónu
Merche zo dňa 2.10.2011 vyplýva, že situácia manželského páru je veľmi konfliktná a nebol priestor
pre mediáciu, pracovníci sociálnych služieb v snahe chrániť maloleté dieťa sa po vypočúvaní rodičov

snažili prekonať určité infantilné prekážky zo strany jedného aj druhého rodiča pri výkone ich rodičovskej
úlohy. Charakter a poloha bytu, kde rodina bývala nepomohol k spolužitiu, naopak mohol byť príčinou
výskytu konfliktov manželov aj vo veciach, ktoré sa týkali starostlivosti o dieťa. Otec maloletého potvrdil
v rozhovore sympatizovanie s nacistickou ideológiou.Zo správy psychologického vyšetrenia rodičov maloletého psychológom Dr. I. X. z Centra rodinného
poradenstva pre oblasť Marche vyžiadanú súdom pre maloletých Ancona zo dňa 10.02.2012 vyplýva
záver,žeobajarodičiapotrebujúbyťsprevádzaníprivýkonevlastnýchrodičovskýchfunkciíkmaloletému

synovi, matke treba priznať väčšiu empatickú kompetenciu, avšak hnev, ktorý cíti, by mohol byť
prekážkou, aby si maloletý mohol svojho otca správnejšie užiť. Psychoemocionálne ťažkosti otca
maloletého si určite vyžadujú starostlivosť, aby sa naučil vedomejšie plniť svoju otcovskú úlohu.
Zo záznamu o prípade Centra proti násiliu v Ascoli Piceno z 02.07.2012 vyplýva, že matka uvedenú
organizáciu kontaktovala a dala súhlas so spracovaním údajov.

Z oznámenia vyšetrovanej osobe o ukončení predbežného vyšetrovania Štátnej prokuratúry pri súde v
AscoliPiecenoz02.09.2012vyplýva,ževočimatkemaloletéhobolozačatékonaniepreskutoktrestného
činu v zmysle trestného zákona čl. 388 a574, keďže nedodržala opatrenie súdu v Ascoli Piceno č.
R.G.1394/11 zo dňa 24.02.2012, týkajúce sa zákazu vycestovania, proti vôli manžela od ktorého je
odlúčená a bez súdneho rozhodnutia premiestnila dvojročné dieťa, ktoré uniesla z určeného bydliska
na Slovensko, čím zabránila otcovi výkon rodičovských práv a povinností.

Z návrhu na začatie súdneho konania pred zmierovacím sudcom Štátnej prokuratúry pri súde Ascoli
Piceno zo dňa 18.09.2012 vyplýva, začatie konania voči otcovi maloletého na základe podnetu S. I.
starej matky maloletého. Takéto konanie je pred štátnymi orgánmi Talianska iniciované i voči pani S. I.
zo strany otca maloletého. Z rozsudku talianskeho súdu v San Benedetto del Tronto zo dňa 9.4.2013
vyplýva, že otec maloletého bol oslobodený pre skutok proti starej matke pre nedostatok dôkazov.

Na základe žiadosti Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2015(ešte v odvolacom konaní) ohľadom
primeraných opatrení prijatých talianskymi orgánmi pre prípad návratu maloletého adresovanej Centru
pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC) boli dňa 23.11.2015 (teda potom čo bola vec
vrátená prvostupňovému súdu) doručené listiny od ústredného orgánu Talianskej republiky, z ktorých
vyplynulo:

ZosvedčeniarodinnéhopediatraDott.C.I.vyplynulo,žedieťabolozapísanédozoznamujehopacientov
dňa 17.09.2010 do 22.04.2013. V uvedenom období bolo dieťa vyšetrené v jeho ambulancii. Pediater v
osvedčení vyhlásil, že je ochotný na žiadosť otca maloletého postarať sa o maloletého pacienta.
Z potvrdenia vydaného Dott. I. U., psychologičky - psychoterapeutky vyplynulo, že na základe žiadosti
otca maloletého je pripravená poskytnúť maloletému psychickú podporu, pripravená uspokojiť emočné,

citové a vzťahové potreby maloletého a podporiť ho v integrácii v taliansku, ako aj dohliadať na vzťah
medzi synom a otcom.
Z vyhlásenia o záväzku M. I. a V. U. (rodičov otca maloletého) zo dňa 31.07.2015 vyplynulo, že v prípade
návratu matky maloletého do Talianska s maloletým sa budú podieľať na výživnom menovanej, pričom
jej budú vyplácať príspevok vo výške 200,- Eur mesačne po dobu 6 mesiacov.

Z písomného vyjadrenia Spojeného štátneho inštitútu "Sud", San Benedetto del Tronto vyplynulo, že
následne na žiadosť otca o zápis maloletého do materskej školy zo dňa 16.07.2015 bola žiadosť prijatá
pre školský rok 2015/2016. Za účelom procedúry zápisu očakávajú podpis oboch rodičov.
Z predbežnej zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom, otcom maloletého (budúci nájomca) a
pani G. K. dňa 31.07.2015 sa budúca prenajímateľka (G. K.) zaviazala dať do nájmu byt nachádzajúci sa

vSanBenedettodelTrontonaviaW.H.č.XX,zapísanýnalisteXX,kategóriaA/3,trieda4,pozostávajúci
z dvoch miestností, ktorý je zariadený. Ročné nájomné bolo od času uzavretia predbežnej zmluvy
stanovené vo výške 6 000,- Eur ročne, dohodnuté splácať v mesačných splátkach vo výške 500,- Eur.
Uzavretie "definitívnej" nájomnej zmluvy bolo medzi stranami podmienené návratom matky maloletého
do Talianska spolu s maloletým. Termín pre uzatvorenie definitívnej nájomnej zmluvy sa dohodol medzi

stranami na jeden rok počnúc 31.07.2015, po uplynutí ktorého predbežná zmluva stratí účinnosť.
Súd vzhľadom na doposiaľ vykonané rozsiahle dokazovanie zamietol návrh matky na doplnenie
dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či maloletému hrozí ujma,
výsluchom S. I., ako aj dokazovania zameraného na zabezpečenie vyjadrenia príslušných orgánov
Talianskej republiky k otázke sociálneho zabezpečenia v prípade návratu, možnosti sociálneho bývania

a pracovných príležitostí pre matku, zabezpečenie vyjadrenia Ústredného orgánu Talianskej republiky k
podmienkam maloletého po návrate a vykonanie dokazovania zisťovaním majetkových a zárobkových
pomerov otca, pretože tieto považoval za nadbytočné.
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie

medzinárodnoprávne záväzky.Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu
dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod
č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ), cieľom tohto dohovoru je

a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 3 Dohovoru

Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho

poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Dohovoru
Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred
justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa

neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite
návrat dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým
prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené
na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru
Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu

nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho
vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičnýalebosprávnyorgánmôžeodmietnuťnariadiťnávratdieťaťaajvtedy,akzistí,žedieťanesúhlasí
s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie

o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého
pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 19 Dohovoru
Rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení
opatrovníckeho práva.

Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia
tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská
republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že návrhu
otca nie je v danom prípade možné vyhovieť.

Súd pokiaľ ide o otázku obvyklého pobytu maloletého, výkone opatrovníckeho práva otcom a otázku
neoprávneného premiestnenia dieťaťa matkou zotrval na svojich doterajších záveroch ustálených v
pôvodnom konaní, s ktorými závermi sa stotožnil aj odvolací súd, nakoľko mal za preukázané, že
maloletý J. Di I., narodený počas trvania manželstva jeho rodičov matky D. Di I. rod. I. štátnej občiankySlovenskej republiky a otca I. Z. Di Marco, štátneho občana Talianskej republiky, je štátnym občanom
oboch štátov. Hoci sa maloletý na základe dohody rodičov narodil na Slovensku, v septembri 2010
vycestoval s rodičmi do Talianska, od 8.1.2011 sa v Taliansku zdržiaval nepretržite až do 13.08.2012.

Rodičia s maloletým synom bývali v jednej domácnosti v byte rodičov otca maloletého a to až do
rozhodnutia súdu o nariadení predbežného opatrenia zo dňa 18.10.2011, ktorým súd okrem iného
rozhodol, že dieťa bude žiť s matkou, ktorá je oprávnená s dieťaťom predmetný byt užívať a otec mal
právo styku 1 krát týždenne, po rozhodnutí súdu z 23.2.2012 3 krát týždenne na detskom ihrisku.
V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva
v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne

vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade
rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to sociálnou a rodinnou situáciou a zisťoval

rozsiahlym dokazovaním všetky skutočnosti na možné vylúčenie, alebo preukázanie domáceho násilia,
ktoré malo byť podľa udania matky na nej páchané zo strany otca a jeho rodičov a ktorého preukázanie
by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka
odvolávala.
Z vykonaného dokazovania mal súd za dostatočne preukázané, že rodičia maloletého nežili v

harmonickom zväzku a nevytvárali vhodné prostredie pre výchovu maloletého dieťaťa. Otec maloletého
jednoznačne pochybil, keď bez vedomia matky v jeho útlom veku ( jedného roka ) vzal dieťa od
matky bez jej súhlasu na neznáme miesto. Miera schopností každého z rodičov zabezpečovať výchovu
a starostlivosť o dieťa a ich rodičovské kompetencie sú predmetom dokazovania pred talianskym
súdom, ktorý vo veci koná a vykonáva aj primerané dokazovanie a opatrenia na zabezpečenie ochrany

maloletého s úmyslom podporovať rodičov pri rozvoji ich rodičovských zručností v prospech maloletého.
Súd na tomto mieste konštatuje, že súdu nebol predložený jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz,
že otec sa na matke dopúšťal či psychického alebo fyzického násilia, avšak súd dospel k záveru, že
vzhľadom na predložené listinné dôkazy, ako sú trestné oznámenia a lekárske správy, taktiež správy
zo šetrení v domácnosti príslušnými sociálnymi orgánmi Talianskej republiky, existenciu domáceho

násilia nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na
zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z
27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, ktoré ako právo
Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl.

13 písm. b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Súd preto konštatuje, že má povinnosť pri svojom rozhodnutí zohľadniť
nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady ES, tzv. "Brusel II bis", ktorého vzťah k Dohovoru je
komplementárny, t.j. v rámci európskej únie sa prednostne použije "Brusel II bis", pre rovnaký okruh
otázok, ktoré rieši aj Dohovor.

Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti
riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru
a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o
právach dieťaťa, čl. 24 ods.2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do
členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade,

že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania vyžaduje
okrem výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20
Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa.
V súvislosti s posúdením najlepšieho záujmu dieťaťa vo vzťahu k článku 13 Haagskeho dohovoru v
spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia poukazuje súd na právny názor Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len "Ústavný súd SR") vyslovený v náleze vydaným pod č.k. IV.ÚS 100/2014-94 zo
dňa 23.05.2014, v ktorom Ústavný súd SR poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj "ESĽP") v "návratových" veciach, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013
vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru. Uviedol, že v konaní, ktoré predchádzalovyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa otec maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska
domáhal nariadenia jeho návratu do Austrálie, odkiaľ ho matka neoprávnene premiestnila. Krajský
súd v Rige potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý nariadil návrat maloletého dieťaťa do

Austrálie, pričom neprihliadal na znalecký posudok vypracovaný psychológom na žiadosť matky, v
ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky môže vzniknúť u dieťaťa
psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený znalecký posudok odôvodnil
KrajskýsúdvRigetým,žesatýkameritakonaniaoopatrovníckompráve,ktorénebolosúčasťoukonania
o návrat dieťaťa. Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí najskôr vo všeobecnosti

konštatoval, že dohovor (o ochrane práv dieťaťa) a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade
a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol,
že lotyšské súdy nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o
"vážnej ujme", ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne
súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o "vážnej ujme", ktorá by
dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť

vo svojich rozhodnutiach.

V označenom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu,
že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý
signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická

trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol
o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita
konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť
na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a
preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Krajský súd v

Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie
druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že
potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány
zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia.
Ústavný súd ďalej vo vzťahu k posúdeniu otázky adaptácie, novonadobudnutých rodinných a sociálnych

väzieb dieťaťa v Slovenskej republike a jej vplyvu na posúdenie podmienok pre nenariadenie návratu
nespochybnil síce názor odvolacieho súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa v danom
prípade maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama
osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu, uviedol však, že je ale napriek tomu potrebné čo
najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku pobytu dieťaťa, ale tiež

sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby
medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne
vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy,
faktory psychologickej povahy a pod. Podľa názoru Ústavného súdu nie je možné sa uspokojiť len
so zjednodušenou všeobecnou úvahou v tomto prípade odvolacieho súdu, podľa ktorej ak by mal

dôsledne skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené faktory, mohol by "ktorýkoľvek rodič, ktorý by
svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním", čím mal
na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania a tiež možnosť "zneužitia" tohto inštitútu rodičom
- únoscom.
Ústavný súd SR v náleze tiež uviedol, že cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť

okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú
v ňom zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. V ostatnom období sa však
v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že "návrat
dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo
mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí

od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie
rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného
preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej
a pod. povahy" (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010). Uvedené
podľa Ústavného súdu SR naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v

širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20
Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat..
Konajúci súd, nadväzujúc na uvedené právne názory Ústavného súdu, ako aj odvolacieho súdu, ktorý
sa vo svojom zrušujúcom uznesení vyjadril, že prípadné odlúčenie dieťaťa od matky po jeho návrate doTalianska by pre maloletého vzhľadom na prirodzenú naviazanosť na matku, ktorá je pre dieťa nositeľom
jeho pocitu istoty a bezpečia by maloletého priviedla do neznesiteľnej situácie, s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania, z ktorého jednoznačne aj vzhľadom na vyjadrenie otca prezentované v

konaní, že po návrate by trval na realizácii rozhodnutia talianskeho súdu o rozluke manželstva v rámci
ktorého bol maloletý zverený do opatery Sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto, s tým, že
bude žiť u otca v byte manželov, pričom matke bolo priznané právo neobmedzených návštev, usúdil, že
separácia maloletého od matky bezprostredne po návrate by maloletého bezpochyby vzhľadom na jeho
prirodzenú väzbu k matke priviedla do neznesiteľnej situácie s priamym rizikom vzniku psychickej ujmy,

pre elimináciu ktorej primerané opatrenia v konaní preukázané neboli. Odlúčenie maloletého od matky
po návrate a postoj otca maloletého k tejto otázke vyhodnotil súd síce za absolútne legitímny, avšak
spôsobilý privodiť maloletému návratom psychickú ujmu následkom ktorej by sa ocitol v neznesiteľnej
situácii. Je potrebné si totiž uvedomiť, že bez ohľadu na všetky okolnosti týkajúce sa konania matky,
ktorábezpochybydieťaneoprávnenepremiestnilaazasiahlatakneoprávnenýmspôsobomdoprávotca,
zdôrazňujúc pritom súčasné štádium konania, kedy je dieťa de facto štyri roky výlučne v prítomnosti

matky za absencie otca, s ktorým sa dieťa len sporadicky počas tohto obdobia stretávalo, s poukazom
na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP zohľadnenú aj v náleze Ústavného súdu SR nemožno z pohľadu
najlepšieho záujmu dieťaťa na základe skutočností zistených vykonaným dokazovaní návrat maloletého
do Talianskej republiky nariadiť.
Sumarizujúc uvedené závery, súd potom čo v ďalšom konaní starostlivo preskúmal celkovú rodinnú

situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy (poukazujúc
pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP v návratových veciach) dospel k záveru, že v danom prípade je
potrebné rozhodnúť tak, že súd návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nenariadi.
O trovách štátu súd rozhodol podľa 148 ods.1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania
proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre

oslobodenie od súdnych poplatkov.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie sa mohlo začať i bez návrhu.
V danom prípade dospel súd vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci k záveru, že konanie o
nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je treba v súvislosti s posudzovaním

náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové, aj napriek tomu, že môže
začať len na návrh účastníka, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú
aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré je možné začať len na návrh a je zrejmé, že v týchto
konaniach možno len ťažko hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pre
rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a § 143). Analogicky je preto podľa

súdu potrebné aj v konaní o návrat maloletého dieťaťa postupovať podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm.
a/ O.s.p. a nie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd s poukazom na uvedené preto žiadnemu z účastníkov
konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom

súde Bratislava I v Bratislave, trojmo. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Súčasne je v ňom potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.