Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 14, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/514/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112209254
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112209254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING, a.s.,
Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpenej: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava,
Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ K.. W. Z., nar. X. V. XXXX, bytom T., T. T. XXXX/
XX, 2/ D. Z., nar. XX. S. XXXX, bytom T., T. T. XXXX/XX, o 14.194,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. decembra 2014 č. k. 12C/103/2012-253 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č. k.
1Ro/99/2012-76 zo dňa 30. júla 2012. Žalovaným 1/ a 2/ uložil solidárnu povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 1.327,76 eur, s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 165,97 eur od 21. mája 2009 do
zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. júna 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. júla 2009 do
zaplatenia,zosumy165,97eurod21.augusta2009dozaplatenia,zosumy165,97eurod21.septembra
2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. októbra 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21.

novembra 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. decembra 2009 do zaplatenia a v zostávajúcej
časti žalobu zamietol. Žalovaným 1/ a 2/ nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2 a 3, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 2, §
524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 528 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov), § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 3
ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení do 21. mája 2009. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o splátkovom úvere č.
0178784316 dňa 13. decembra 2004 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa,
a.s.) a žalovaným 1/, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 9.958,18 eur (s dohodnutou
úrokovou sadzbou 9,80% ročne). Žalovaný 1/ prevzal záväzok poskytnutý úver splácať mesačnými

splátkami vo výške 165,97 eur, splatnými do 20. dňa v mesiaci, s dohodnutou splatnosťou prvej
splátky 20. januára 2005 a konečnou splatnosťou úveru 20. januára 2012. Na zabezpečenie záväzku,
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o ručení medzi právnou predchodkyňou
žalobkyne a žalovanou 2/, ktorá prevzala záväzok uspokojiť pohľadávku veriteľa zo zmluvy o úvere, vprípade ak ju neuhradí dlžník. Pri výklade definície spotrebiteľskej zmluvy súd prvej inštancie vychádzal
z nepriameho účinku smerníc na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým Smernice Rady č. 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, definujúcej spotrebiteľskú zmluvu

ako zmluvu uzavretú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vzhľadom na potrebu
eurokonformného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy vo vnútroštátnom práve. Smernica neurčila
zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, preto takúto povahu môže mať každá
zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná, ak vykazuje znaky určené smernicou. Na podporu svojej
argumentácie súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „NS SR“) sp. zn. 3 Cdo 157/2012, v zmysle ktorého ustanovenie § 52 a nasl. O. z. (v znení
účinnom do 31. decembra 2007) nemá taxatívny charakter. Vzhľadom na postavenie zmluvných strán
pri uzatváraní a plnení zmluvy, predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, bez ohľadu na
typ zmluvy o úvere, upravený v ObZ (tzv. absolútny obchod), pretože špeciálna právna úprava (§ 52
a nasl. O. z.) má prednosť pred všeobecnou úpravou v ObZ. Predmetná zmluva o úvere spĺňa tiež
definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. a/, b/ ZoSÚ). Súd prvej inštancie podrobil

prieskumu obsahové náležitosti predmetnej úverovej zmluvy a dospel k záveru, že úver je potrebný
považovať za bezúročnú a bez poplatkov, vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy podľa
§ 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ (ročnej percentuálnej miery nákladov). Žalobkyni tak neprislúchal nárok na
zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ako ani ostatných poplatkov. Vychádzajúc z výšky poskytnutého
úveru 9.958,18 eur, z ktorého časť bola žalovaným 1/ už uhradená (4.472,89 eur), žalovanému 1/

vznikla povinnosť zaplatiť zostatok nesplatenej istiny úveru. Súd prvej inštancie následne aplikoval
ustanovenie § 5b ZoOS o premlčaní, s prihliadnutím na jeho procesný charakter (v dôsledku čoho
bolo potrebné ustanovenie použiť, i keď sa súdne konanie začalo skôr, teda pred účinnosťou zákona).
Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje samostatný zmluvný typ. Ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže
byť prítomný v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Ani uzavretie absolútneho

obchodno-záväzkového vzťahu, vzniknutého na základe spotrebiteľskej zmluvy, sa ale nemôže odchýliť
od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa (na rozdiel od
právnej úpravy premlčania v ObZ). Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie a preto je
v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej úpravy. Z obsahu a formy zmluvy je zrejmé,
že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač mala právna predchodkyňa žalobkyne pripravenú a

dopisovala do nej iba konkrétne údaje, týkajúce sa žalovaného 1/, ktorý obsah tejto zmluvy žiadnym
podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Preto ustanovenie zmluvy o úvere týkajúce sa voľby ObZ (čl.
V bod 4), nemožno považovať za individuálne dojednanie. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke
premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila aj rozhodovacia prax súdov (uznesenie NS SR sp.
zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a sp.
zn. 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013). Dualizmus
právnej úpravy hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (premlčanie) bolo preto potrebné vyriešiť
v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, pre ktorého je výhodnejší kódex občianskeho súkromného
práva. Prihliadajúc na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, poskytnutý úver vo výške 9.958,18 eur

bol žalovaný 1/ povinný zaplatiť v dohodnutých 60-tich mesačných splátkach (9.958,18 eur : 165,97
eur, ako dohodnutá výška splátky). Ak prvá splátka bola splatná 20. januára 2005, splatnosť poslednej
60. splátky nastala 20. decembra 2009. Premlčacia doba pri jednotlivých splátkach začala plynúť odo
dňa ich splatnosti a keďže žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 4. mája 2012, premlčané
boli všetky splátky (dlžnej časti) poskytnutého úveru splatné do 4. mája 2009 (tri roky pred podaním

žaloby). Žalovaným 1/, 2/ uložil preto súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť žalobkyni 8 splátok vo
výške 165,97 eur mesačne, t. j. spolu 1.327,76 eur (splátky splatné v období od 20. mája 2009 do
20. decembra 2009). V zostávajúcej časti bola žaloba (o zaplatenie sumy 12.866,26 eur) zamietnutá,
spolu s príslušenstvom (úrokmi z omeškania). Z priznaných splátok úveru boli priznané žalobkyni aj
úroky z omeškania, určené v súlade s vykonávacím predpisom k O. z. (výška úrokov z omeškania je

o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k
prvému dňu omeškania s plnením dlhu). Žalovaná 2/ bola zaviazaná na úhradu dlhu spolu so žalovaným
1/ ako ručiteľka, na základe dohody o ručení. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., kvantifikujúc
pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania v prospech žalovaných v rozsahu 81,30 % (úspech

žalobkyne predstavoval 9,35%, v ktorej časti boli neúspešní žalovaní 1/, 2/ a úspech žalovaných 1/, 2/
činil 90,65%, v ktorej časti bola neúspešná žalobkyňa). Z dôvodu neuplatnenia si náhrady trov konania
žalovanými 1/, 2/ (podľa obsahu spisu žalovaným 1/, 2/ v konaní trovy nevznikli), nebolo im právo na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie priznané.Proti tomuto rozsudku, v zamietajúcej časti vo veci samej, podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc
jeho zmenu uložením povinnosti žalovaným 1/, 2/ zaplatiť žalobkyni sumu 7.468,65 eur, spolu s úrokmi z

omeškania(konkretizovanýmivodvolaní),akoizaplatenímsumy6.140,89eur,spoluskonkretizovanými
úrokmi z omeškania. Odvolanie obsahovo odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Súčasne
namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (nesprávnosť rozhodnutia mala spočívať v nesprávnom určení aplikovaného právneho
predpisu, ako i nesprávnom postupe vo vzťahu k premlčaniu a jeho následkom, určením trojročnej

premlčacej doby). Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 3 písm. b/ ObZ), v
dôsledku čoho bola daná pôsobnosť ObZ, bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. V čase uzavretia
úverovej zmluvy ustanovenie § 52 ods. 1 O. z. definovalo spotrebiteľské zmluvy konkrétnym zmluvným
typom (kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy).

Možno preto vyvodiť, že úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Podľa ustanovenia § 23a ods.
1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sú spotrebiteľskými zmluvami zmluvy uzavreté podľa
O. z., ako i ObZ (ale aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje).
Spotrebiteľskýúvernepredstavujepretojedenzmluvnýtyp,aleosobitnýsubtypzmluvnýchtypov,ktorých

kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom),
na úpravu ktorých sa majú použiť pri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných
typov aj ďalšie kogentné právne normy, vymedzené v zákone o spotrebiteľských úveroch (lex specialis).
Nie je preto vylúčená aplikácia ustanovení ObZ. Žalobkyňa nesúhlasila s výlučnou pôsobnosťou O.
z. na daný vzťah. Úverová zmluva, bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo

podnikateľovi, sa spravuje ObZ (žalobkyňa podporne poukázala na právne názory, ktoré odzneli v
odbornej literatúre JUDr. Jany Bajánkovej a prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc.). Spotrebiteľskou zmluvou je
preto aj absolútna obchodná zmluva, bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom ObZ. Ustanovenie
§ 54 O. z. neustanovuje aplikáciu O. z. na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak
ako v rozsahu § 52 - § 54 O. z., resp. § 60. Dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych spotrebiteľských

vzťahoch nemôže byť ani predmetom zmluvnej podmienky, keďže je upravená kogentnou právnou
normou. Na porovnanie žalobkyňa uviedla českú právnu úpravu, rozlišujúcu aplikáciu ustanovení O.
z. a ObZ v určitých oblastiach na absolútne obchody, umožňujúcu jeho širšiu použitie, ako je tomu v
rámci slovenského právneho poriadku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo
3337/2010, v zmysle ktorého úprava premlčania obsiahnutá v O. z. v § 101 a nasl. nepatrí medzi tzv.

iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa). Na vzťah ručiteľa zabezpečujúceho záväzok zo
spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať premlčanie obsiahnuté v ObZ, teda štvorročnú premlčaciu
dobu (podľa ustanovení ObZ ČR). Výklad ustanovenia § 262 ods. 4 prvej vety ObZ ČR, ktorý by
rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii majúcej povinnosť a podľa toho
umožňoval použitie príslušných ustanovení o premlčaní O. z. alebo v ObZ podľa konkrétnej situácie,

je neprijateľný. Ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa (podľa čl. 3 smernice) je potrebné
považovať za také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej (musí ísť o ustanovenie, ktoré by bolo
prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa alebo ustanovenie, ktorého charakter je taký, že zámerným
spôsobom chráni slabšiu stranu zmluvného vzťahu). Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách,
majúcich formu absolútneho obchodu, spravuje výlučne ObZ. Predchádzajúci záver neodporuje ani

rozhodnutiu NS SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 (podľa ktorého pri zmluve o pripojení uzavretej so
spotrebiteľom je premlčacia doba tri roky, pretože tento záver sa týka zmluvnej podmienky o voľbe práva
- ObZ, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná a preto neprijateľná bola aj dohoda o použití ustanovenia
o premlčaní v ObZ). Nešlo teda o obligatórne použitie ObZ, ako je tomu v prejednávanej veci. Žalobkyňa
v odvolaní poukazovala na obsah odôvodnenia rozhodnutí krajských súdov, zdôrazňujúcich prednostný

charakter ustanovení ObZ, upravujúcich inštitút premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy
(Krajský súd v Trnave sp. zn. 9Co/224/2011, sp. zn. 11Co/456/2012, sp. zn. 24Co/417/2012, Krajský
súdu v Trnave sp. zn. 9Co/162/2012, sp. zn. 25Co/297/2013, Krajský súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 14Co/142/2014, sp. zn. 14Co/163/2013, sp. zn. 17Co/170/2013, sp. zn. 15Co/28/2013 a Krajský
súdu v Žiline sp. zn. 8Co/428/2013). Zhodný právny názor bol vyjadrený aj v uznesení NS SR sp. zn.

6MCdo 4/2012. Pri aplikácii premlčania v trvaní štyroch rokov žalobkyni prislúcha nárok na zaplatenie
splátok splatných v období od 5.5.2008 do 20. januára 2012 (celkovo 45 splátok). Žalobkyňa súdu
prvej inštancie vytýkala aj nezhodu v odôvodnení napádaného rozhodnutia, pri uvádzaní rozhodného
dátumu splatnosti poslednej splátky (20. januára 2012) a dátumu konečnej splatnosti 20. decembra 2009(nekorešpondujúci s úverovou zmluvou a vykonaným dokazovaním). Následne žalobkyňa namietala
potrebu správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.

Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom

stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s
procesnými pravidlami O. s. p. (účinného do 30. júna 2016). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobkyne, odvolací súd

dopĺňa ďalšie dôvody.

Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky
označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je
osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52
ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Podľa ZoSÚ (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež
charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskomúvere(vychádzajúczvýpovedežalovanej2/oúčelovompoužitífinančnýchprostriedkov
zúveru,atonaúhradudlhunabývanie).Naviacžalobkyňasamapodriadilapredmetnúzmluvupodrežim
spotrebiteľských zmlúv s poukazom na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, obsahujúceho úplnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú
považuje zmluvy uzavreté podľa O. z., ako i ObZ, aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom

je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje.

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné

právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa
smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať

o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia
národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,

pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo
svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho
práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu
znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva

nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri
výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. vychádzať z rozšíreného výkladu definície
spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať akospotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže

žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami na

ochranuspotrebiteľa(§52-§54O.z.).Ažnovelizovanéznenieustanovenia§52ods.1O.z.predstavuje
správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne
vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné
od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť,
že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho
súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje

právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/126/2012,rozsudokKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.5Co/716/2014).Námietkažalobkyneonutnosti
favorizovať ObZ neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia
bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako

tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27.
januára 2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na
daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby,

je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa
ObZ). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a
žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych

vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre
neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16.
decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie,

bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z
19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako
absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O. z. na súdenú vec, upravujúceho

trojročnú premlčaciu lehotu. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou
(v zamietajúcej časti) ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote, keď uplatňované splátky (zostatku dlžnej časti poskytnutého úveru) splatné do 4.
mája 2009 (tri roky pred podaním žaloby) boli premlčané (v dôsledku čoho bol žalobkyni priznaný
nárok na zaplatenie splátok poskytnutého úveru, ktorých splatnosť nastala v období až od 20. mája

2009 do 20. decembra 2009, kedy bola splatná posledná splátka). Vychádzajúc z dátumu podania
žaloby na súde prvej inštancie (4. mája 2012), súd prvej inštancie správne konštatoval jej podanie po
uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho práva, vo vzťahu k uvedenej časti
uplatňovaných splátok úveru, a v tejto časti preto žalobu dôvodne zamietol.

Odvolací súd preto nemohol prihliadať na odvolacie námietky žalobkyne, týkajúce sa premlčania nároku
(nebol tak daný dôvod na priznanie nároku na zaplatenie splátok v žalobkyňou navrhovanom rozsahu).
Súd prvej inštancie pri uvádzaní dátumu splatnosti poslednej splátky v odôvodnení napádaného
rozhodnutia, na strane 2, 4 a 5, vychádzal z formulácie zmluvného dojednania podľa výslovnéhoznenia predmetnej zmluvy. Na strane 14 napádaného rozhodnutia uviedol údaj o splatnosti poslednej
splátky 20. decembra 2009 (nie o konečnej splatnosti úveru), ktorý náležite zdôvodnil a kvantifikoval (v
dôsledku nespornej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, bol žalovaný 1/ povinný zaplatiť len zostatok

nezaplatenej časti úveru, ktorý bol poskytnutý vo výške 9.958,18 eur, ktorá suma pri dohodnutých
mesačných splátkach 165,97 eur, po rozpočítaní poskytnutého úveru, predstavovala 60 splátok, s
dátumom splatnosti poslednej splátky 20. decembra 2009).

S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú

aplikáciu ustanovení ObZ aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť. K rozhodovacej
činnosti v odvolaní označených súdov (z obdobia pred ustálením súdnej praxe, týkajúcej sa
prednostnej aplikácie ustanovení O. z. pred ObZ, ako i pred prijatím legislatívnej zmeny, explicitne
upravujúcej prednostné použitie ustanovení O. z.), ako i k právnym názorom v odbornej literatúre,
je potrebné uviesť, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť
právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Vstupom Slovenskej

republiky do Európskej únie je však daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so
zachovávanímnepriamehoúčinkujednotlivýchsmerníc(prinapĺňanícieľovvysokejochranyspotrebiteľa
garantovaných komunitárnym právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa
ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku len iluzórnej slobody
spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa). Komparácia s českou právnou úpravou sa nejavila byť vhodná už vzhľadom
na odlišnosti dotknutých častí právnej úpravy, pomenovaných samotnou žalobkyňou v odvolaní.

Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil
zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti)

preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývaťnaichobsah,vrátanevýberuzmluvnéhotypu(rozsudkySúdnehodvoraEurópskejúnieC-240/98
až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).

Súd prvej inštancie správne konštatoval aj premlčanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z
neúspešne uplatňovaných mesačných splátok, keďže (úroky) tvorili príslušenstvo pohľadávky, sledujúce
osud hlavného záväzku.

Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešných žalovaných 1/ a 2/. Súd prvej
inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (účinné do 30. júna 2016), na základe
ktorého žalovaným 1/, 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania, vzhľadom na pomer úspechu a
neúspechu strán v konaní (ktorý bol aj správne kvantifikovaný). Z dôvodu nevyčíslenia náhrady trov

konania žalovanými 1/, 2/, nebola týmto úspešným účastníkom konania náhrada trov konania priznaná
(zo spisu žalovaným 1/ a 2/ vzniknuté trovy konania nevyplývali).

Z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ bolí úspešní aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení
§ 255 ods. 1 CSP, vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol

tak, že žalovaní 1/, 2/ majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.