Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/239/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113221231
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113221231.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobcu: H. J., U. T. U. XXX, zastúpený
JUDr. Katarínou Leškovou, advokátkou advokátskej kancelárie v Prešove, Ul. Plzenská 2, proti
žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690 904, zastúpený
JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom advokátskej kancelária v Košiciach, Ul. Boženy Němcovej
22, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Občianske združenie „ochrana spotrebiteľom
a vlastníkom bytov", Škultétyho 3, Košice, IČO: 42 249 708, zastúpený JUDr. Darinou Solárovou,
advokátkou advokátskej kancelárie v Košiciach, Škultétyho 3, Košice, o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13C/191/2013-188 zo dňa
24.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd napadnutým rozsudok zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina
41, Košice zo dňa 19.01.2012, sp. zn. 3C/361/2012. Odložil vykonateľnosť tohto rozhodcovského
rozsudku do právoplatného skončenia tejto veci a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 233,24 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd podľa § 40 ods. 1
písm. c), g), j) v spojení s § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. odložil vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 3C/361/2012 z 19.01.2012 a zrušil rozhodcovský rozsudok
Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 3C/361/2012 z 19.01.2012. V žalobe uviedol, že 21.06.2013 prevzal
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/361/2012
z 19.01.2012, ktorým mu rozhodcovský súd uložil, aby do 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku

zaplatil žalobcovi peňažnú sumu vo výške 94,10 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,-
eur na účet žalobcu alebo, aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý tento rozhodcovský rozsudok
vydal. Ďalej žalobca citoval časti niektorých rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR a
uviedol, že vo veci ide o spotrebiteľský vzťah a neprijateľnú zmluvnú podmienku - rozhodcovskú doložku.
Ďalej uviedol, že táto nebola individuálne vyjednaná, išlo výlučne o využitie štandardnej formulárovej
zmluvy a podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné zmluvné podmienky upravené v spotrebiteľskej zmluve sú
neplatné.

2. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého 30.10.2007 uzatvoril
žalobca so žalovaným poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX. Z priloženej prílohy bolo zistené, že v
rovnaký deň žalobca podpísal všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednávané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s. marginálne, v spodnej časti označené ako všeobecné poistné
podmienky (21-05-07). Z tvrdení účastníkov a spisu Arbitrážneho súdu Košice vyplynulo, že žalobou
zo dňa 02.01.2012 označenou ako návrh na začatie konania o zaplatenie 94,10 eur a návrh na

splátkový kalendár, podanou na Arbitrážny súd Košice, Alžbetina 41, Košice, sa žalovaný domáhal,
aby rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým by žalobcovi (vtedy žalovanému) uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému (vtedy žalobcovi) dlžnú pohľadávku vo výške 94,10 eur a trovy konania
do 5 dní od jeho doručenia. Odôvodnil ju tým, že pohľadávka mu vznikla na základe časti XVII. ods.
7, resp. ods. 8 príslušných všeobecných poistných podmienok vo žalovanému (teraz žalobcovi), a to

pohľadávka vo výške 94,10 eur, ktorá mala zodpovedať nákladom poisťovne vynaloženým na uzavretie
poistenia,aktorúmužalobca(vtedyžalovaný)doterazneuhradil.Nedošloanikjejzápočtuvočiprípadnej
pohľadávke žalobcu (vtedy žalovanému) na odkupnú hodnotu alebo poistné plnenie. Poukázal pritom na
to, že podľa časti XV. poistných podmienok, ktoré sú súčasťou poistenia, sa vzájomné spory medzi nimi
prejednajú v rozhodcovskom konaní, podľa zákona č. 244/2002 Z.z. s tým, že rozhodcovská doložka
odkazujúca explicitne na časť XV. všeobecných poistných podmienok bola samostatne dohodnutá

v rámci osobitných dojednaní k poistenej zmluve. Poplatok za konanie podľa potvrdenia o prijatí a
spisovéhoprehľaduspisovArbitrážnehosúduKošicezaplatenýnebol.ArbitrážnysúdKošicetejtožalobe
s poukazom na časť XVII. ods. 7a, resp. ods. 8 znenia poistnej zmluvy a všeobecným odkazom na
ďalšie listiny predložené žalobcom, v celom rozsahu vyhovel a podľa jeho písomného vyhotovenia
dňa 19.01.2012 vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým žalobcovi (vtedy žalovanému) uložil povinnosť

zaplatiť požadovanú sumu alebo v tej istej lehote podať odpor. V odôvodnení poukázal aj na to, že
z písomného poverenia žalobcu z 01.01.2009, resp. z časti XV. poistných podmienok vyplýva, že
poisťovňa určila na prejednanie všetkých sporov Arbitrážny súd Košice a tento je orgánom príslušný
vo veci konať a rozhodnúť. Súčasťou rozhodcovského rozsudku bolo i poučenie, že podmienkou
prihliadania na odpor žalovaného je zaplatenie poplatku za podanie odporu, ktorý je vo výške 72,- eur

a je splatný spolu s podaním odporu. Rozhodcovský rozsudok bol podľa doručenky Arbitrážneho súdu
Košice žalovanému (teraz žalobcovi) doručený 21.06.2013. Ďalej v dôvodoch rozhodnutia, súd prvej
inštancie citoval ust. § 40 ods. 1 písm. a) až j) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
ďalej ust. § 41 ods. 1, ust. § 52 ods. 1, 2, ust. § 53 ods. 1 až 5 OZ a v tejto súvislosti zdôraznil,
že žalobca, okrem iného s poukazom na ust. § 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní,

popiera platnosť rozhodcovskej doložky. Podľa napadnutého rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie vychádzalo z časti XV. všeobecných poistných podmienok k poistenej zmluve uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným. Vzhľadom na skutočnosť, že poskytovanie poistenia bolo predmetom
podnikateľskej činnosti žalovaného a žalobca je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy
nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti je nepochybné, že poistná zmluva

uzavretá medzi účastníkmi spolu so všeobecnými poistnými podmienkami a rozhodcovskou doložkou
tvoriacimi jej súčasť, spadá pod režim spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ, u ktorých v
zmysle § 52 ods. 2 OZ, zmluvné podmienky nimi upravené sa nemôžu odchýliť od ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetkých iných ustanovení upravujúcich právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, nie v prospech spotrebiteľa a ktoré v zmysle § 53 ods. 1 OZ nesmú

obsahovať neprijateľné podmienky, ak neboli individuálne dojednané. Podľa rozhodcovskej doložky
a časti XV. všeobecných poistných podmienok, poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné
spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie nepochybne
zodpovedá definícii neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ
(ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní), čo nespochybnil ani žalovaný. V zmysle tohto
všeobecnezáväznéhoindikatívnehozoznamuneprijateľnýchpodmienok(§53ods.4OZ),jetedajednou
z neprijateľných podmienok, a pre posúdenie jej platnosti bolo preto rozhodujúce zistenie v zmysle
ust. § 53 ods. 1 OZ, či tak, ako to namieta žalovaný, bola individuálne dojednaná. Za individuálne
dojednanú podmienku, osobitne v prípade tzv. formulárových zmlúv, napísaných na vopred pripravených

tlačivách, ako tomu bolo aj v tomto prípade, možno pritom podľa súdu považovať iba takú podmienku,
ktorú si zmluvné strany vyjednali osobitne, na základe zvláštnej požiadavky zmluvnej strany, mimo
obvyklého štandardného rámca väčšiny zmlúv. Opačný prípad, keď je zmluvná podmienka prítomná
v drvivej väčšine, možno vo všetkých obdobných zmluvách uzatváraných dodávateľom, totiž indikuje
záver, že bola súčasťou štandardných zmlúv, v rámci obchodných praktík výsledného uzatvárania zmlúv,

teda nie individuálne dojednaná a druhej (slabšej) zmluvnej strane nejakým spôsobom nanútená. Je
totiž prakticky vylúčené, aby si spotrebitelia, individuálne odlišný, nachádzajúci sa v rôznych životných
situáciách, so svojimi rôznymi potrebami a z roho plynúcimi požiadavkami, individuálne vyjednali úplne
identickú podmienku. Toto má napokon svoje vyjadrenie aj ust. § 53 ods. 2 OZ, podľa ktorého zaindividuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, pri ktorých spotrebiteľ nemohol
ovplyvniť ich obsah. Žalovaný poukazoval na to, že rozhodcovská doložka bola dojednaná v osobitných
zmluvnýchdojednaniachč.01/2007kpoistnejzmluvežalobcu,ktorésúzaradenéažvsamotnomzávere

so znením VPP a sú výrazne oddelené od textu VPP práve z dôvodu, aby si ich žalobca všimol a
venoval im náležitú pozornosť. Žalobca mal podľa neho dve možnosti spolu s podpisom poistnej zmluvy
aVPP,podpísaťosobitnézmluvnédojednaniaobsahujúcerozhodcovskúdoložku,čímbyprijalzpodpisu
vyplývajúce ustanovenie čl. XV. VPP na svoj poistný vzťah alebo nepodpísať, čím by vylúčil použitie
ust. čl. XV. VPP, avšak jeho poistný vzťah by nebol v ostatnom dotknutý. Už z uvedeného je zrejmé,

že zmluvné ustanovenie o rozhodcovskej doložke bolo pripravené vopred, a hoci sa s ním žalobca
mohol oboznámiť pred jeho podpisom, nemal možnosť ovplyvniť jeho obsah, a toto ustanovenie tak
v zmysle § 53 ods. 2 OZ nemožno považovať za individuálne dojednané. Žalobca mal k osobitným
zmluvným dojednaniam na výber len, či predložený návrh podpíše alebo nie. Pri rozhodcovskej doložke
odkazujúcej na časť XV. všeobecných poistných podmienok však v tomto prípade nešlo len o to,
či sa účastníci podrobia rozhodcovskému konania alebo nie, ale aj o dohodu na osobe rozhodcu

(rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia podľa časti XV. všeobecných poistných
podmienok obsiahnutých v predtlačenom formulári a v konečnom dôsledku aj o dohodu o pravidlách
rozhodcovského konania, ktorých obsah však už žalobca nemohol ovplyvniť, a bol tak viazaný obsahom,
ktorý mu jednostranne, bez individuálneho dojednania nanútil žalovaný. Okrem toho, aj z formálnej
stránky, podľa gramatického výkladu, súd poukázal na to, že rozhodcovská doložka bola písomne

dojednaná v rámci tzv. ďalších zmluvných dojednaní súčasne s inými ustanoveniami (napr. o zániku
poistenia pre neplatenie). Obsahu pojmu individuálne dojednanie však, okrem vyššie uvedeného podľa
Slovníka slovenského jazyka, zodpovedá pojem jednotlivo, osobitne, svojrázne. V danom prípade teda
rozhodcovská doložka nebola dojednaná ani gramaticky jednotlivo a osobitne, a teda individuálne, ale
len spolu s ďalšími zmluvnými ustanoveniami v ich rámci, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť meniť

ich obsah, resp. pôsobenie niektorých z nich vylúčiť. Žalovaný na preukázanie tvrdení o individuálnom
dojednaní poukázal len na osobitné umiestnenie rozhodcovskej doložky oddelene od ostatného textu
s podpisom pod ňou a na informovanosť spotrebiteľa o všetkých podmienkach poistného vzťahu.
Samotná oddelenosť ďalších zmluvných dojednaní s rozhodcovskou doložkou od ostatného textu, keď
nebolo preukázané, že by spotrebiteľ mohol ovplyvniť ich obsah, a keď rozhodcovská doložka bola

zároveň súčasťou iných zmluvných ustanovení, však neznamená, tak ako bolo vysvetlené vyššie, že
bola individuálne dojednaná. Nič by na tom nezmenila ani prípadná výslovná informovanosť spotrebiteľa
o všetkých podmienkach poistného vzťahu, ku ktorej pritom žalovaný poukazoval len na všeobecný, a v
tomto smere nič nehovoriaci, záznam o požiadavkách a potrebách klienta vypracovaný spotrebiteľom.
S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody, zákonnú prezumpciu neindividuálneho dojednania

zmluvných ustanovení a neunesenie dôkazného bremena opaku zo strany žalovaného podľa § 53
ods. 2 OZ (podľa ktorého zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak), mal preto súd za to, že
rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, a preto je s poukazom na ust. § 53 ods. 4 písm.
r) OZ ako neprijateľná podmienka neplatná. Neplatnosť rozhodcovskej doložky však súd videl aj z

ďalších dôvodov. V tejto súvislosti citoval ust. 8 ods. 1, ust. § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom
konaní a ďalej ust. § 37 ods. 1 OZ. V zmysle rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných
podmienkach v časti osobitné zmluvné dojednania sa účastníci dohodli, že namiesto súdneho konania
sa z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle časti
XV. týchto všeobecných podmienok. Podľa tejto časti, pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú

osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály
rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma
fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Ustanovenie § 8 ods. 1, resp.
§ 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní, umožňujú zmluvným stranám v rozhodcovskej zmluve
dohodnúť sa na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo postupe jeho dodatočného ustanovenia, resp. že

svoj spor predložia určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Pokiaľ sa nedohodnú, platí podporne
postup v zmysle ust. § 8 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Z citovaného zmluvného ustanovenia
však podľa názoru súdu nevyplýva určite a zrozumiteľne, že sa zmluvné strany dohodli na osobe
rozhodcu (rozhodcov), prípadne na určitom postupe jeho dodatočného ustanovenia, alebo že svoj spor
predložia určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Zákon pritom vyžaduje dohodu o osobe sudcu,

postupe jeho ustanovenia, alebo o určitom stálom rozhodcovskom súde. Zo slovného vyjadrenia, a
ani z celkového obsahu časti XV. všeobecných poistných podmienok, tvoriacej súčasť rozhodcovskej
zmluvy,všakvtejtosúvislostižiadnakonkrétnadohodanevyplýva.Akoprejavvôle,vtomtodvojstrannom
právnom úkone, smerujúci k zloženiu rozhodcovského súdu, je tak toto vyjadrenie neurčité, akobyso zachovaním všetkých alternatív, prípadne ponechaním výberu na vôľu poisťovne. Neurčitosť tohto
dojednania preukazuje aj to, že dokonca i v prípade, ak by naopak druhá zmluvná strana chcela
na základe rozhodcovskej doložky svoj nárok a spor s poisťovňou uplatniť v rozhodcovskom konaní,

určenie resp. neurčenie rozhodcu alebo určitého stáleho rozhodcovského súdu z neho nevyplýva, a
musela by sa so žiadosťou o ich určenie alebo výklad obrátiť na poisťovňu. Takéto neurčité zmluvné
dojednanie je však v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ neprípustné, pre neurčitosť neplatné, a ako súčasť
rozhodcovskej doložky tak spôsobuje aj neurčitosť a neplatnosť časti rozhodcovskej zmluvy v zmysle
§ 37 ods. 1 OZ. Ďalej súd citoval ust. § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 52 ods. 2 OZ a

ust. § 39 OZ, a to v tom kontexte, že v nadväznosti na vyššie uvedené je tiež zrejmé, že časť XV. bod
2. všeobecných poistných podmienok, tvoriaca súčasť rozhodcovskej doložky, okrem svojej neurčitosti
vo vzťahu k zloženiu rozhodcovského súdu, zveruje určenie osoby rozhodcu alebo určitého stáleho
rozhodcovského súdu, resp. spôsobu ich ustanovenia, iba poisťovni. Takéto zmluvné ustanovenie je
však svojim obsahom a účelom v príkrom rozpore s ust. § 17 zákona o rozhodcovskom konaní,
podľa ktorého majú účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní rovné postavenie,

ako aj v zrejmom rozpore s ustanovením rozhodcu podľa § 8 ods. 1, prípadne § 12 ods. 6 zákona
o rozhodcovskom konaní dohodou zmluvných strán, resp. s ustanovením rozhodcu podľa § 8 ods. 2
zákonaorozhodcovskomkonaní rovnakýmpôsobenímzmluvnýchstrán(každázmluvnástranajedného
rozhodcu) alebo inou (nezávislou) osobou. Na zdôraznenie tohoto súd pripomenul, že v zmysle ust.
§ 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné, a teda zmluvné ustanovenia v spotrebiteľských
zmluvách sa nesmú odchýliť od žiadnych ustanovení upravujúcich právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, v neprospech spotrebiteľa. Pri tejto interpretácii, už len doplnkovo, súd poukázal aj na

súčasné znenie výkladového pravidla podľa § 54 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy
na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V danom prípade
sa však časť XV. bod 2. všeobecných poistných podmienok svojim obsahom a účelom odchýlila od

zákona určujúceho rovné postavenie zmluvných strán pri ustanovení rozhodcu, je s ním v rozpore, a
preto je v tejto časti (o ustanovení rozhodcu podľa vôle poisťovne) rozhodcovská zmluva pre rozpor
so zákonom neplatná aj podľa § 39 OZ. V ďalšom súd citoval ust. § 40 ods. 1 písm. g) a j) zákona o
rozhodcovskom konaní s tým, že poznámka 13a pod čiarou obsahuje iba príkladný výpočet niektorých
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, a rozsah posudzovania,

porušenia všeobecne záväzných predpisov v zmysle cit. ustanovenia, okrem toho, že sa majú vzťahovať
na ochranu práv spotrebiteľa, tak nie je nijako ohraničený. Pojem všeobecne záväzné predpisy na
ochranu spotrebiteľa pritom nemá žiadnu legálnu definíciu, a podľa súdu tak nimi možno rozumieť
všetky všeobecné záväzné právne predpisy ustanovené na ochranu práv rôznych subjektov, ktoré sa
v tom ktorom prípade dotýkajú subjektu v postavení spotrebiteľa. Na ochranu práv spotrebiteľa totiž

neslúžia iba osobitné predpisy vzťahujúce sa výlučne na spotrebiteľov, ale aj iné všeobecne záväzné
právne predpisy, ktoré sa v tom ktorom prípade dotýkajú práv spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené, vo
vzťahu k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a k porušeniu všeobecne záväzných právnych
predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, s dosahom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, by v danom
prípade podľa zisteného skutkového stavu a názoru ďalej bolo možné uvažovať aj o porušení rovnosti

účastníkov tým, že rozhodcu vyberala iba poisťovňa, bez ingerencie spotrebiteľa, o porušení rovnosti
účastníkov tým, že odpor spotrebiteľa proti rozhodcovskému rozsudku bol podmienený zaplatením
poplatku za podanie odporu, hoci druhej strane bolo umožnené rozhodcovské konanie a vydanie
rozhodcovského rozsudku bez toho, aby zo spisu vyplývala úhrada poplatku za návrh, o porušení
rovnosti účastníkov a zákona o rozhodcovskom konaní tým, že rozhodcovský súd vychádzal z tvrdení

iba jednej strany a bez dôkazov o dojednaní povinnosti zaplatiť províziu v konkrétnej výške, hoci podľa
§ 26 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní mal postupovať tak, aby skutkový stav zistil úplne,
podľa § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní i v prípade nečinnosti žalovaného pokračovať
bez toho, aby považoval tento nedostatok za uznanie tvrdení žalobcu, a podľa § 30 ods. 3 zákona o
rozhodcovskom konaní rozhodnúť na základe dôkazov, ktoré mu boli predložené, o porušení zákona o

rozhodcovskom konaní tým, že sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, keď
rozhodoval stály rozhodcovský súd, hoci podľa časti XV. bod 2 všeobecných poistných podmienok mal
byť rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami, a podľa
§ 26 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní mal rozhodcovský súd pripravovať a viesť rozhodcovskékonanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania, a o porušení zákona
o rozhodcovskom konaní a ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď
rozhodcovský súd prisúdil poisťovni osobitný provízny náklad na uzavretie poistenia, o ktorom nebol

spotrebiteľ preukázateľne informovaný, hoci podľa § 33 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
rozhodcovský súd nemôže prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovnaochranuprávspotrebiteľa,najmäakobsahujeneprijateľnú
podmienku, a podľa indikatívneho zoznamu § 53 ods. 4 písm. a) až v) OZ za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými

sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, a ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa
uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých
úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie. Hoci
všetky tieto ďalšie možné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, súd považoval za nemenej
dôležité, dotvárajú celkový obraz o markantnom zneužívaní práva a postavenia silnejšej zmluvnej
strany, vzhľadom na záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky, postačujúci už samostatne na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, sa týmito dôvodmi pre nadbytočnosť už bližšie nezaoberal, a rozhodcovský
rozsudok zrušil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pre neplatnosť rozhodcovskej
doložky podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní.

3. Žalobca požiadal súčasne o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku, a keďže

súd považoval jeho žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku za opodstatnenú a tento v celom
rozsahu zrušil, na doplnenie ochrany v zmysle ust. § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
zároveň vyhovel aj tomuto jeho návrhu a vykonateľnosť zrušovaného rozhodcovského rozsudku odložil
do právoplatnosti rozhodnutia o tejto veci.

4. Keďže dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku bol dôvod podľa § 40 ods.1 písm. c) zákona o
rozhodcovskom konaní , po právoplatnosti jeho zrušenia bude súd v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní pokračovať v konaní vo veci vedenej pôvodne v rozhodcovskom konaní v
rozsahu uvedenom v žalobe doručenej rozhodcovskému súdu.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd tento rozsudok
zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. podľa žalovaného súd nedostatočne
odôvodnil svoje rozhodnutie, a tým spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Zároveň vec nesprávne

právne posúdil. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, pretože súd určil, že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou podmienkou, ale vôbec neodôvodnil ako v konkrétnom prípade predmetná rozhodcovská
doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a teda dostatočne nevyložil v konkrétnom prípade, v čom spočíva jej neprijateľnosť. Súd vec nesprávne
posúdil, pretože nie je pravda, že rozhodcovskou doložkou je spotrebiteľ nútený riešiť svoje spory

s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 40 ods. 1 účinného v čase rozhodovania, sa účastník rozhodcovského konania môže v
prípadenespokojnostisrozhodnutímrozhodcovskéhosúdužaloboudomáhaťzrušeniarozhodcovského
rozsudku na súde, či už z dôvodu a až j. Žalovaný zdôraznil, že žiadne právo na súdnu ochranu žalobcovi
inštitútom rozhodcovského konania upreté nebolo a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho

dvora EÚC-342/13, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, a to uznesenie IV. ÚS 394/2012. Súd
nesprávne právne posúdil aj individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky a nesprávne aplikoval
právnu normu tým, že ju nesprávne interpretoval, resp. vytvoril novú definíciu, ktorá je v rozpore s
vnútroštátnou právnou normou a právom EÚ a tým neprípustne novelizoval právnu normu. Európske
princípy zmluvného práva, pojem individuálne dojednanie podmienky vymedzujú ako: „podmienka je

individuálne dojednaná, ak bola výslovným predmetom rokovaní medzi stranami. Tieto rokovania môžu
viesť ku zmene alebo k vypusteniu podmienky navrhnutej druhou stranou. Môže viesť aj k tomu, že
podmienka zostane nezmenená.“ Ako je uvedené, nie je podstatné, ktorá strana podmienku formulovala,
ide tu o to, že existuje právo oboch strán podmienku individuálne odmietnuť, prijať alebo modifikovať, a
to v dôsledku ich osobitného dojednania. Súd však vytvoril predpoklad, že ak sa podmienka nachádza v

štandardnej zmluve, nemôže byť individuálne dojednaná, a že dokonca vtedy túto podmienku dodávateľ
spotrebiteľovinejakýmspôsobomnanucuje.Súdtieždoplnilpredpoklad,žekindividuálnemudojednaniu
musí dôjsť na základe zvláštnej požiadavky zmluvnej strany, mimo obvyklého štandardného rámca
väčšinyzmlúv,čožiadnaanivnútroštátnanorma,aninormaEÚneuvádza.Súdtakopomenulvyhodnotiť,že podmienku môže navrhnúť ktorákoľvek strana, a teda aj dodávateľ, aj rámci štandardnej zmluvy. Súd
vytvoril nový predpoklad, že spotrebiteľ si musí sám vyjednať, resp. navrhnúť podmienku na to, aby
mohla byť považovaná za individuálne dojednanú. Nikde, ani v Európskych princípoch zmluvného práva,

ani v Občianskom zákone sa neuvádza predpoklad, že spotrebiteľ musí navrhnúť tú podmienku, teda si
jusámvymieniť,resp.vyjednať.Podstatnájelenmožnosťobochstránindividuálneovplyvniťpodmienku.
Ďalej súd vec nesprávne právne posúdil, keď vo svojom rozhodnutí mieša dokopy individuálnosť
prijatia rozhodcovskej doložky so samotnými pravidlami rozhodcovského konania. Súd vydal zmätočné
rozhodnutie, pretože tým, ako sa pokúšal vyvrátiť individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky,

tak ju vlastne sám vo svojich úvahách potvrdil. V rozhodnutí totiž uvádza, že rozhodcovská doložka
bola písomne dojednaná, v rámci tzv. ďalších zmluvných dojednaní súčasne s inými ustanoveniami
(napr. o zániku poistenia pre neplatenie). Súd vec nesprávne právne posúdil v oblasti určitosti dohody
výberu rozhodcu, pretože právne závery súdu spochybňujú aj určitosť samotných ustanovení zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Súd vec nesprávne právne posúdil aj preto, lebo nesprávne
interpretoval právnu normu, a to zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na to,

že strany sa dohodli podľa časti XV. VPP ods. 2, že žalovaný má povinnosť v prípade vzniku sporu
vybrať rozhodcu. V prípade, že si žalovaný túto povinnosť nesplní, má dokonca žalobca právo sa
takéhoto konania zo strany žalovaného domáhať na Všeobecnom súde. Strany tak dohodou založili
povinnosť žalovaného, ktorej splnenia sa žalobca môže domáhať na súde, čo je vlastne výhoda pre
žalobcu. Pritom platí, že ak sa raz strany dohodli na spôsobe výberu podľa platnej právnej úpravy,

nemôže súd označiť takýto spôsob výberu za dôvod neplatnosti, keďže zákon takýto spôsob výberu
umožňoval. Súd spochybnil právo strán dohodnúť si na základe vlastného uváženia práva a povinnosti
a zároveň spochybnil možnosť danú zákonom o rozhodcovskom konaní, dohodnúť si spôsob výberu
rozhodcu. Ďalej uviedol, že súd navodil právnu domnienku, že žalovaný koná nedobromyseľne, a teda
určite vyberie nejakého zaujatého rozhodcu, ktorý rozhodne v prospech jeho strany. Od toho potom

odvádza, že aj žalobca by mal mať právo vybrať asi rozhodcu, ktorý rozhodne v jeho prospech, čo
je jednak absurdný predpoklad súdu, navyše v rozpore s Občianskym zákonom. Súd žalovanému v
konaní nijako nedokázal, že konal nedobromyseľne, a teda mu nemôže bez všetkého prisudzovať
vo svojich úvahách, prípadne právnych záveroch takéto konanie. súd vyvodil skutkové zistenia bez
toho, aby vykonal dokazovanie k ďalším dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktoré súd akoby

mimochodom spomenul, pričom tieto skutočnosti nikto nenamietal ani neboli predmetom dokazovania.
Súd tak porušil jednu zo základným zásad právneho štátu, a to prezumpciu neviny, pretože nemôže
konštatovať porušenie práva, ak toto porušenie nebolo procesne dokázané. Súd konštatuje dôvody
zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktoré prichádzajú do úvahy bez toho, aby vykonal príslušné dôkazy
na ich potvrdenie. Súd uvádza 5 dôvodov, pričom minimálne 4 dôvody neboli predmetom dokazovania.

Súd tým, že nevykonal dokazovanie, pričom nahradil skutkové zistenie svojou úvahou, resp. priamo
domnienkou jednak porušil zásadu priamosti a zároveň stranám odňal možnosť konať pred súdom, a
tiež možnosť vyjadriť sa k dokazovaniu. Súd tak dokazovanie nahradil svojou úvahou bez toho, aby
takáto úvaha sudcu mala oporu v skutkových zisteniach. Súd svojím konaním porušil základné zásady
súdneho konania, čo v konečnom dôsledku viedlo k upretiu práva účastníkov na spravodlivé súdne

konanie. Aj z rozhodnutí Európskeho súdu možno vyvodiť, že porušením práva na spravodlivý proces
je aj urobenie skutkového zistenia bez toho, aby boli vykonané dôkazy, z ktorých by toto skutkové
zistenie vyplývalo. Poukázal ďalej na to, že súd vôbec nevyzval žalovaného, aby predložil doklad o
tom, že zaplatil poplatok za konanie, pričom tento takýmto dokladom disponuje. Súd naopak vytvoril
predpoklad, že aj, keď žalovaný nemusel platiť poplatok, tak žalobca by už určite takýto poplatok

zaplatiť musel pri podávaní odporu. Súd porušil princíp rovnosti účastníkov konania tým, že nariadil
vykonať dokazovanie výsluchom len jednej strany, a to žalobcu, pričom na základe tohto výsluchu sa
mala zistiť skutočnosť o tom, ako prebiehalo samotné uzatváranie zmluvy. žalovaný však navrhol ako
dôkazvýsluchsprostredkovateľkypoistenia,pričomvzápisniciopojednávanízdôvodnilpotrebnosťtohto
výsluchu. Ďalej súd svojou činnosťou zaťažil konanie množstvom procesných vád, čo vyplýva aj zo

zápisnice o pojednávaní. Žalovaný má za to, že súd dôkaz, ktorý údajne podľa zápisnice o pojednávaní
vykonal, vykonal v rozpore so zákonom, resp. ho vôbec nevykonal. Poukázal predovšetkým na dôkaz
vykonaný listinou v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p.. Súd nevykonal dôkaz čítaním listinných dôkazov, avšak
v rozhodnutí uvádzal skutkové zistenia aj zo spisu Arbitrážneho súdu Košice, mimo dvoch skutočností.
Súd sa týmto svojím konaním, kedy nevykonal dôkazy prečítaním listín dopustil takých procesných

vád konania, kedy niektoré skutkové zistenia nemal podložené procesne správnym dokazovaním, ktorý
určuje zákon. Súd tak nemal a nemohol mať pre svoje niektoré právne závery žiadne podklady. Súd si
ďalej nesplnil svoju procesnú povinnosť uloženú v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p.. Týmto opomenutím súd
zároveň spôsobil, že rozhodnutie bolo pre strany nepredvídateľné.7.Žalovanýnáslednýmpodanímdoplnilodvolanievtomzmysle,ženovelizáciouzákonač.233/1995Z.z.
sa za § 243c vložil nový § 243d, v ktorom je uvedené: exekučné konanie na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky
podľa osobitného predpisu, vydaného pred 01.01.2015, možno začať len do 3 mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote, nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Uvedené ustanovenie je platné a účinné od 01.01.2015. Rozhodcovský rozsudok

sp. zn. 3C/361/2012, o ktorého zrušenie sa v tomto konaní usiluje podanou žalobou žalobca, spĺňa
kumulatívne predpoklady obsiahnuté v tu uvedenej právnej norme, a to, že ide o rozhodcovské
rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu vydaného pred 01.01.2015, a že exekučné konanie na jeho základe ani do 3
mesiacov platnosti a účinnosti hore uvedenej novely exekučného poriadku nebolo zo strany žalovaného
iniciované. V dôsledku aplikácie dispozície tejto právnej normy danej § 243d Exekučného poriadku, sa

právne postavenie účastníkov tohto súdneho konania obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského
rozsudku - žalobca nie je viazaný povinnosťou založenou mu rozhodcovským rozsudkom a žalovaný
nemôže uplatňovať nárok mu rozhodcovským rozsudkom priznaný. Právoplatnosťou rozhodnutia
znamená, že rozhodnutie konečným a záväzným spôsobom upravuje právne pomery účastníkov
konania. Skutočnosť, že v dôsledku aplikácie § 243d Exekučného poriadku na uvedený rozhodcovský

rozsudok, prestáva tento účastníkov zaväzovať znamená, že uvedená novela Exekučného poriadku
anuluje právoplatnosť tohto rozhodcovského rozsudku. Dôsledkom uvedeného je, že obe strany konania
bez vlastného zavinenia, resp. pričinenia sú objektívne bez právneho záujmu na výsledku konania. V
nadväznosti na uvedené, žalovaný žiadal, aby žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn.
13C/191/2013 odvolací súd zamietol.

8. Žalobca trval na prejednaní žaloby, a to z toho dôvodu, že v prípade, že sa rozhodcovský rozsudok
zruší, má to ten následok, že sa v konaní pokračuje o návrhu žalovaného a v konečnom dôsledku sa
vyrieši otázka, ktorá je predmetom sporu.

9. Odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Žalovanému teda vzniklo právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov a
niet žiadnej zákonnej opory pre dokončenie konania podľa nových právnych predpisov. S ohľadom

na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty, odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu
podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo odvolanie podané. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že
v podmienkach právneho a demokratického štátu, majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti.
Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného
v čl. 1 ods. 1 Ústavy. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok

je aj zákaz retroaktivity. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a
ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie

nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 212 ods. 3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvej inštancie prihliada odvolací súd len, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k takým vadám, ktoré by
malizanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Súdprvejinštancienáležitezistilskutkovýstavavyvodil
správny právny záver, pokiaľ považoval rozhodcovskú doložku za neplatne uzavretú. Tento samotný
dôvod v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) postačuje na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Teda, pokiaľ by
aj ostatné dôvody, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje neboli dostačujúce na takéto rozhodnutie,

tento dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky spôsobujúci to, že účastník rozhodcovského konania sa
môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku je náležitý. Je treba zdôrazniť najmä tú okolnosť, že
rozhodcovská doložka je zahrnutá do textu všeobecných poistných podmienok pre poistenie zjednávané
Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s., pritom všeobecné poistné podmienky majú slúžiť lenna to, aby bližšie a podrobnejšie upravili niektoré vzťahy, ktoré sa týkajú hlavného zmluvného vzťahu,
a to zmluvného vzťahu poistenia. Ak teda do všeobecných obchodných podmienok je zahrnutá aj iná
zmluva, potom z uvedeného je zrejmé, že na texte všeobecných poistných podmienok sa nijako účastník

zmluvného vzťahu podieľať nemohol, a teda ani na texte rozhodcovskej doložky. Je pravdou, že v
zmysle§788ods.3Občianskehozákonníkasúčasťoupoistnejzmluvysúvšeobecnépoistnépodmienky
poistiteľa, na ktoré sa poistná zmluva odvoláva a ktoré sú k nej pripojené alebo boli pred uzavretím
zmluvy tomu, kto s poistiteľom zmluvu uzavrel oznámené, avšak je evidentné, že všeobecné poistné
podmienky sú pripravené poisťovňou a na ich obsahu sa poistník nijako nepodieľa. Teda záver o tom, že

rozhodcovská doložka nebolo individuálne dojednaná je správny. Pri neprijateľnej podmienke musí ísť
o také ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, pričom to neplatí, ak by bola neprijateľná podmienka individuálne dojednaná.
Odvolacísúdkonštatuje,žetátorozhodcovskádoložkanebolaindividuálnedojednanáanatomtozávere
nič nemení ani to, že všeobecné obchodné podmienky sú podpísané poistníkom. Uvedená zmluvná
podmienka je neprijateľná, a to aj s ohľadom na žalovaným uvádzané rozhodnutie Súdneho dvora z

03.04.2014 vo veci C-342/13, v závere ktorého sa konštatuje, že oznámenie všeobecných informácii o
rozdieloch medzi rozhodcovským konaním a bežným súdnym konaním spotrebiteľovi, pred uzatvorením
zmluvy, nemôže samo o sebe vylúčiť nekalý charakter tejto zmluvnej podmienky, ktorá sa týka
rozhodcovského konania. Z poistnej zmluvy ani zo všeobecných poistných podmienok nevyplýva, žeby
žalobca bol poučený a oboznámený s rozdielmi medzi rozhodcovským konaním a súdnym konaním.

Naviac z textu všeobecných poistných podmienok vyplýva, že rozhodnutie rozhodcovského súdu v
spore, je rozhodnutím konečným a nemožno ho preskúmať iným rozhodcom alebo rozhodcovským
súdom, s čím zákon o rozhodcovskom konaní jednoznačne ráta v ust. § 37, podľa ktorého účastníci
rozhodcovského konania sa môžu v rozhodcovskej zmluve dohodnúť, že rozhodcovský rozsudok môže
na základe žiadosti niektorého z nich preskúmať iný rozhodca. Ani len túto možnosť žalovaný žalobcovi

neposkytol, pri formulovaní rozhodcovskej doložky. Z týchto skutočností teda jednoznačne vyplýva, že
ide o zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. V súvislosti s úpravou rozhodcovskej doložky však odvolací súd
poukazuje aj na tú skutočnosť, že rozhodcovské konanie je upravené v XV. časti všeobecných poistných
podmienok, pričom text všeobecných poistných podmienok je podpísaný len žalobcom. Až následne

existuje osobitné zmluvné dojednanie č. 01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, kde sa znovu
odkazuje na vôľu účastníkov v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, namiesto
súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti sa podrobiť rozhodcovskému konaniu v
zmysle XV. časti všeobecných poistných podmienok, a až tento text je podpísaný oboma zmluvnými
stranami. Teda rozhodcovská doložka nebola uzavretá v písomnej forme ako to predpokladá zákon o

rozhodcovskom konaní v § 4 ods. 2, kde sa uvádza, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu
inak je neplatná. Umiestňovanie textu rozhodcovskej doložky na dvoch miestach všeobecných poistných
podmienok pôsobí mätúco a pri podpise osobitného dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve, mohol
spotrebiteľovi uniknúť text rozhodcovskej doložky, tak ako naň odkazuje v dobe 2 tohto dojednania, a to
rovnako ako pri podpise všeobecných poistných podmienok, ktoré zahŕňajú rôzne podrobnejšie úpravy

poistenia.

11. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil. Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s ust. § 243d Exekučného poriadku, tu odvolací súd
poznamenáva, že význam tohto rozhodnutia spočíva v tom, že po právoplatnosti rozsudku bude súd

v zmysle § 43 ods. 1 pokračovať v konaní vo veci, v rozsahu uvedenom v žalobe, a teda znova vo
veci samej rozhodne. Ust. § 243d Exekučného poriadku znamená len to, že rozhodcovský rozsudok
účastníkov nezaväzuje, ale to neznamená, že nejde o vec rozhodnutú, v prípade, ak by nedošlo k
zrušeniu tohto rozhodcovského rozsudku.

12. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).