Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 13, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 15C/201/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208727
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214208727.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: I. S., J.. XX.

M. XXXX, bytom N. E. XXX/XX, O. N., zastúpeného: JUDr. Tamás Puskás, advokát, Dunajská Streda,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o určenie,
že žalovaný nemá právo vykonávať zrážky zo mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Určujesa,žežalovanýnemáod24.júna2008právonavykonávanieavýplatuzrážokzomzdyžalobcu
podľa dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov podpísanej žalobcom a žalovaným 8. januára 2004.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 212,70 € (tvorenú len trovami
právneho zastúpenia) do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku do rúk JUDr. Tamása Puskása,

advokáta.
III. Náhrada trov konania prevyšujúcich 212,70 € (t. j. náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 115,52
€) sa žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 29. apríla 2014 po jej zmene, ku ktorej došlo na pojednávaní 11.
decembra 2014 a ktorú súd pripustil v rovnaký deň uznesením č.k. 15 C 201/2014-62), domáhal určenia,
že„žalovanýnemáprávonazrážkyzomzdyžalobcuvyplývajúcezdohodyozrážkachzomzdyuzavretej
medzi žalobcom a žalovaným 8. januára 2004 od 14. októbra 2007“. V žalobe (v rozsahu, v akom to
zostalo relevantné aj po jej zmene) žalobca predniesol, že 8. januára 2004 uzavrel so žalovaným zmluvu

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX, ktorej predmetom bol úver 10.000 býv. Sk, ktorý mal žalobca
splácať v 20 dvojtýždňových splátkach po 900 Sk (teda celkovo mal splatiť 18.000 Sk). Zmluva však
neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere náklade (RPMN), takže sa považovala za bezúročnú a
bez poplatkov a žalobca mal vrátiť len požičaných 10.000 Sk. Žalobca však reálne vrátil len 5.900 Sk,
vo vzťahu k zvyšku nároku (4.100 Sk) namietol jeho premlčanie.
Spolu s touto zmluvou žalobca a žalovaný uzavreli aj dohodu o zrážkach zo mzdy na samostatnom
formulári (hoci zhodná dohoda bola aj súčasťou formulára zmluvy o úvere). Žalovaný túto dohodu 15.

apríla 2014 predložil zamestnávateľovi žalobcu (spoločnosti DEICHMANN - Logistik SK, s.r.o.) a žiadal
výplatu zrážok zo mzdy žalobcu na úhradu časti svojho nároku, ktorý je už premlčaný. Pri zmene žaloby
žalobca svoj prednes doplnil v tom zmysle, že nárok žalovaného zo zmluvy o úvere sa premlčal 14.
októbra 2007 a dohoda o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací inštitút má akcesorický charakter, takže
sa premlčiava spolu s hlavným záväzkom. Preto po premlčaní hlavného záväzku je premlčané aj právo
žalobcu domáhať sa uspokojenia zo zrážok zo mzdy.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k (pôvodnej žalobe) žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že
dohoda o zrážkach zo mzdy je legitímny zabezpečovací inštitút, dohoda z 8. januára 2004 je výsledkom
konsenzu oboch účastníkov a je legitímnym prostriedkom zabezpečenia nároku žalovaného (veriteľa).
Predstavujesamostatnýdokumentaniejesúčasťouzmluvyoúvere.Vdôsledkutohojeplatnáaakotakáspôsobuje predpokladané právne následky. Žalovaný okrem toho spochybnil existenciu naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení.
Zmenená žaloba (odpis zápisnice z pojednávania, na ktorej došlo k zmene) bola žalovanému doručená

do vlastných rúk 2. januára 2015 spolu s uznesením, ktorým bola zmena žaloby pripustená. Žalovaný
však len odkázal na svoje predošlé vyjadrenie.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré
prebehlo v termínoch 7. novembra a 11. decembra 2014 a 13. februára 2015. Žalovaný sa na žiadne

pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť však ospravedlnil a nežiadal o odročenie, preto súd podľa
§ 101 ods. 2 O. s. p. vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti. Na pojednávaniach súd vykonal
dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi (zmluvou o úvere z 8. januára 2004, dohodou o
zrážkach zo mzdy a iných príjmov z 8. januára 2004, potvrdeniami o vklade na účet z 19. februára 2004,
3. a 15. marca 2004, 20. septembra 2004, 25. júla 2006, žiadosťou žalovaného o zrážky zo mzdy z
15. apríla 2014, dodatkom č. 2 k pracovnej zmluve z 30. septembra 2013, dodatkom č. 4 k pracovnej

zmluve z 30. septembra 2014, splátkovým kalendárom z 8. januára 2004) a v spojení so skutočnosťami
známymi všeobecne, známymi súdu z jeho úradnej činnosti, resp. nespornými (§ 121, § 153 ods. 1 O.
s. p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) Žalobca je spoločnosťou, ktorej predmetom podnikania je okrem iného poskytovanie úverov a
pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom.

b) Žalobca ako veriteľ (zastúpený mandatárom) a žalovaný ako dlžník podpísali 8. januára 2004 listinu

(na formulár žalovaného) označenú ako „Zmluva o úvere“ č. XXXXXXX, v ktorej sa veriteľ zaviazal
poskytnúť dlžníkovi úver v sume 10.000 Sk. Dlžník sa v nej sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu
zvýšenú o „príslušný poplatok“ 8.000 Sk, teda celkovo 18.000 Sk, v 20 dvojtýždňových splátkach
po 900 Sk počnúc 22. januárom 2004. Súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie pre advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra okrem iného na urobenie vyhlásenia vo forme notárskej zápisnice, ktorá bude slúžiť ako

exekučný titul. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by žalobca konal v rámci svojho podnikania, povolania
alebo profesie. Listina neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov.

c) V ten istý deň žalobca (zastúpený mandatárom) a žalovaný podpísali aj listinu označenú ako „Dohoda
o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov“. V časti I tejto listiny sa uvádza, že obaja uzavreli zmluvu o úvere

č. XXXXXXX, na základe ktorej sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi 18.000 Sk, ako aj úrok z omeškania
0,25 % z dlžnej sumy denne. Celková výška pohľadávky v písm. b) tejto časti však nebola vyplnená. V
časti II tejto dohody dlžník prejavil súhlas s tým, „aby sa uspokojenie pohľadávky veriteľa zabezpečilo
vykonaním pravidelných mesačných zrážok a aby jeho zamestnávateľ / vyplácateľ dôchodku: (nasledujú
údaje vtedajšieho zamestnávateľa, pozn.) zrážal mesačne z jeho mzdy / dôchodku čiastku ...1620... Sk

a uhrádzal ju na účet veriteľa... až do celkovej výšky pohľadávky uvedenej v čl. I písm. b) tejto zmluvy...“
V časti III bolo dohodnuté, že dohoda bude podkladom na vykonávanie zrážok aj u každého ďalšieho
zamestnávateľa, pričom dlžník sa (pod hrozbou zmluvnej pokuty 2.000 Sk) zaviazal bez meškania
upovedomiť zamestnávateľa o uvedenej dohode a veriteľa o novom zamestnávateľovi.

d) Okrem toho v ten istý deň žalobca a žalovaný podpísali tretiu listinu označenú ako „SPLÁTKOVÝ
KALENDÁR“, podľa ktorého bola prvá splátka 900 Sk splatná 22. januára 2004 a ďalšie boli splatné 5.
a 19. februára, 4. a 18. marca, 1, 15. a 29. apríla, 13. a 27. mája, 10. a 24. júna, 8. a 22. júla, 5. a 19.
augusta, 2., 16. a 30. septembra a 14. októbra 2004. Splátkový kalendár obsahoval ďalej ustanovenie,
podľa ktorého pri omeškaní splátky o 7 a viac dní je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu

300 Sk, a navyše pri omeškaní s dvoma po sebe idúcimi splátkami sa stáva splatným celý dlh.

e) Žalobca zaplatil žalovanému minimálne šesť splátok po 900 Sk, teda spolu 5.400 Sk. Vzhľadom na to,
že ďalšie splátky nesplácal, Mgr. Kušnír na základe udeleného splnomocnenia (v texte zmluvy o úvere)
spísal v mene žalobcu u notára 13. augusta 2004 vyhlásenie „o uznaní právneho záväzku a súhlase

s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z.“, ktoré notár osvedčil vo forme notárskej zápisnice. V ňom žalobca (zastúpený uvedeným
advokátom) uznal záväzok voči žalovanému vo výške 11.880 Sk s 0,25 % denným úrokom z omeškaniaod 14. apríla 2004 do zaplatenia. Na základe tejto zápisnice bola začatá exekúcia (sp. zn. tun. súdu 11
Er 1286/2004), v ktorej žalobca zaplatil žalovanému (minimálne) ďalších 500 Sk (25. júla 2006).
Uznesením tun. súdu č. k. 11 Er 1286/2011-20 z 26. januára 2011, potvrdeným uznesením Krajského

súduvTrnavesp.zn.6CoE191/2012z31.januára2013,bolauvedenáexekúciaprávoplatnezastavená
v podstate z dôvodu, že splnomocnenie udelené Mgr. Kušnírovi v zmluve o úvere je neplatné. V dôsledku
toho nemôže byť platná ani notárska zápisnica (úkony v nej obsiahnuté), na ktorej základe sa exekúcia
vykonávala. Zo skutkového stavu nebolo zistené, či a prípadne kedy sa žalobca domáhal od žalovanej
vrátenia vymožených súm.

f) Žalobca najneskôr od 1. októbra 2013 je v pracovnom pomere u spoločnosti DEICHMANN -
Logistik SK s.r.o., pričom od 1. októbra 2014 je jeho pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú.
Žalovaný listom z 15. apríla 2014 oznámil tejto spoločnosti (zamestnávateľovi), že so žalobcom uzavrela
zmluvu o úvere a tiež dohodu o zrážkach zo mzdy (ktorú pripojil), a požiadal ju, aby z jeho mzdy
vykonávala zrážky až do úhrnnej sumy 2.654,47 €. Pre prípad nerešpektovania tejto skutočnosti

žalovaný upozornil zamestnávateľa na uplatňovanie nárokov na náhradu škody voči nemu. Uvedený list
bol zamestnávateľovi nesporne doručený. Nebolo však zistené, či zamestnávateľ aj reálne so zrážkami
zo mzdy začal.

g) Predbežným opatrením tun. súdu č. k. 15 C 201/2014-16 z 20. mája 2014 bolo zamestnávateľovi

vykonávanie ďalších zrážok zakázané až do skončenia prebiehajúceho konania.

5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

a)Skutkovézistenievbode4písm.a)jeskutočnosťouvšeobecneznámou,resp.známousúduzúradnej
činnosti (množstvo exekučných návrhov, v ktorých žalovaný vystupuje ako spoločnosť poskytujúca úvery
nebankovým spôsobom).

b) Skutkové závery v bode 4 písm. b) až d) sú v podstate len reprodukciou listinných dôkazov (zmluvy o

úvere, dohody o zrážkach zo mzdy a splátkového kalendára), voči pravosti a pravdivosti ktorých neboli
námietky.

c) Skutkový záver v bode 4 písm. e) bol zistený z listinných dôkazov (kópií bankových zloženiek),
ako aj z obsahu uznesenia tun. súdu č. k. 11 Er 1286/2004-20, v ktorom boli skutkové okolnosti

exekúcie podrobne popísané a ktoré sa týkalo exekúcie medzi žalobcom ako povinným a žalovaným
ako oprávneným, takže im bolo obom známe.

d) Záver o trvaní pracovného pomeru vyplynul z obsahu listinných dôkazov - dodatkov k pracovnej
zmluve (je zrejmé, že pracovný pomer trval aj pred 1. októbrom 2013, avšak súd nepovažoval za

potrebné v tomto smere vykonávať ďalšie dokazovanie, keďže v tomto konaní je relevantné len obdobie
od15.apríla2014)avýzvyžalovanéhoadresovanéhozamestnávateľovi.Doručenietejtovýzvyžalovaný
nespochybnil, žalobca potvrdil a vyplynulo aj z toho, že žalobca disponoval kópiou z neho, ktorú mu
odovzdal jeho zamestnávateľovi (takže mu musela byť doručená).

e) Zistenie v bode 4 písm. g) je len reprodukciou doterajšieho konania v tu prerokúvanej veci.

Právne vec súd posúdil takto:

6. Žalobca sa v prerokúvanej veci po zmene žaloby domáha určenia, že žalovanému nesvedčí určité

právo, ktoré by mu malo svedčať v zmysle uzavretej dohody z 8. januára 2004, teda v podstate určenia,
žetutakétoprávo(žalovaného)nieje.Vzmysle§80písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkusaurčenia,
že tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, možno domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny
záujem. Podľa judikatúry ide pri skúmaní naliehavého právneho záujmu o posúdenie, či podaná žaloba
je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť

odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj
tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v
prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo
jeho právne postavenie neistým (porov. R 17/1972).Podľa názoru súdu žalobca v prerokúvanej veci preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Žalovaný svojím konaním (predloženie dohody o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi) totiž
celkom zreteľne ohrozuje práva žalobcu, a to konkrétne právo na mzdu za vykonanú prácu od svojho

zamestnávateľa. Z ustanovenia § 551 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že zamestnávateľ je
povinný vykonávať zrážky zo mzdy v podstate už na základe samotného predloženia dohody, a nie je
v zásade povinný posudzovať jej platnosť alebo účinky, resp. nie je povinný sám riešiť otázky prípadnej
spornostitejtodohodymedzijejstranami,keďžeonsámniejestranou.Prípadnésporymedziúčastníkmi
dohody o jej platnosť alebo účinky by mohol zamestnávateľ riešiť len plnením zrážok do súdnej úschovy

z dôvodu, že má pochybnosti o osobe veriteľa, čo by však pre žalobcu ako zamestnanca malo v podstate
ten istý následok, t. j. nevyplácanie časti mzdy, na ktorú má inak nárok. Len čo došlo k predloženiu
dohody z 8. januára 2004 zamestnávateľovi žalobcu, stalo sa právne postavenie žalobcu neistým, keďže
zamestnávateľ mu má začať krátiť reálne vyplatenú mzdu napriek tomu, že podľa jeho tvrdenia žalovaný
už nemá právo požadovať od žalobcu žiadne platby na uspokojenie svojich nárokov, ktoré sú podľa
žalobcu premlčané. V prerokúvanej veci je tak naliehavo potrebné ustáliť, či žalobca právo uplatňovať

dohodu o zrážkach zo mzdy má alebo nemá. Takýmto určením sa totiž odstráni spornosť tejto otázky
a odstránenie tejto spornosti bude mať za následok aj konečné vyriešenie otázky, či zamestnávateľ
žalobcu má alebo nemá vykonávať žiadané zrážky. Takýmto určením sa zároveň predíde žalobe/
žalobám na plnenie, ktoré by musel žalobca podávať voči žalovanému na vydanie (zaplatenie) sumy
inkasovanej na základe každej jednotlivej vykonanej zrážky.

Zuvedenýchdôvodovsúddospelkzáveru,ženaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčeníjedaný.

7. Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov bola uzavretá 8. januára 2004 v písomnej forme, pričom o
jej formálnej platnosti podľa názoru súdu niet pochýb. V danom čase neboli ešte účinné ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, na ktoré sa žalobca odvolával. Tie boli totiž

do Občianskeho zákonníka doplnené až novelou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou
od 1. apríla 2004. Podľa § 879f ods. 3 a 4 Obč. zák. však museli byť spotrebiteľské zmluvy uzavreté
pred 1. aprílom 2004 uvedené do súlade s touto novelizáciou do troch mesiacov, teda do 1. júla 2004,
v opačnom prípade strácali platnosť.

8. Podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2004 sa
spotrebiteľskými zmluvami rozumeli „kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené
v ôsmej časti tohto zákona“, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ (t. j. osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti) a na druhej strane spotrebiteľ (t. j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti),
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy. Spotrebiteľské zmluvy nesmeli podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(tzv. neprijateľné podmienky). Podľa ods. 2 tohto paragrafu sa to však nevzťahovalo na predmet alebo

cenu plnenia.

9. V prerokúvanej veci nie je podľa názoru súdu potrebné riešiť komplikovanú otázku, či zmluva o úvere
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 8. januára 2004 je spotrebiteľskou zmluvou alebo nie. Zmluva
o úvere sa v danom čase nepochybne považovala za tzv. absolútny obchod na základe § 261 ods. 3

písm. d) Obchodného zákonníka, ktorý sa spravoval Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
strán tohto záväzkového vzťahu (porov. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 50/2013).
Ustanovenie § 52 ods. 1 Obč. zák. však pomerne nešťastne vyhlasovalo za spotrebiteľské zmluvy len
zmluvyuzavreté„podľaôsmejčastitohtozákona“(t.j.Občianskehozákonníka).Podľanázorusúduvšak
uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy dlžníka nemožno samo osebe považovať za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Predovšetkým totiž sa podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. za neprijateľné podmienky považujú len
„ustanovenia“ spotrebiteľských zmlúv, teda v princípe nie zmluva samotná. V prerokúvanej veci však
dohoda o zrážkach zo mzdy nie je obsiahnutá (len) vo všeobecných zmluvných podmienkach, ale bola
uzavretá vo forme samostatnej listiny (aj keď na predtlači žalovaného). Netreba ani riešiť otázku, či sama
skutočnosť, že určité dojednanie sa uzatvára na samostatnej listine, automaticky vylučuje, aby bolo

takéto dojednanie považované za „individuálne dojednané“, k čomu by zrejme bolo potrebné predložiť
predbežnúotázkuSúdnemudvoruEurópskejúnie.Podľanázorusúduvšakvprípadedohodyozrážkach
zomzdyuzatvorenejzatakýchokolností,akésúvprerokúvanejveci,absentujesplneniekritéria„značnej
nerovnováhy“ v právach a povinnostiach zmluvných strán.Citované ustanovenie totiž nevyžuje len nerovnováhu, ale nerovnováhu „značnú“. Toto kvalifikované
kritérium vychádza z toho, že v podstate každej (aj synalagmatickej) zmluve je imanentný určitý
nerovnovážny prvok, keďže takmer žiadna zmluva sa neuzatvára v stave absolútnej (objektívnej)

vyváženosti. Každá zo strán pri vstupe do zmluvy očakáva určité výhody a za to je ochotná akceptovať
určité riziká či nevýhody, resp. ústupky v prospech druhej strany. Podstatná je tu jej vlastná úvaha o tom,
ktoré ústupky sú pre ňu akceptovateľné z hľadiska výhod, ktoré zmluvou získa, a nemôže byť úlohou
ani ambíciou súdu nastoľovať absolútnu (objektívnu) vyváženosť zmlúv podľa predstáv daného sudcu.
Zásah súdu musí prísť až vtedy, keď je nerovnováha „značná“. Navyše, § 53 ods. 2 Obč. zák. výslovne

vylučoval zo skúmania súdu ustanovenia o predmete plnenia alebo o jeho cene, teda elementárne
(hlavné) zložky každej zmluvy. Skúmaniu súdu tak boli z hľadiska tohto ustanovenia podriadené len
vedľajšie (pravidelné, náhodné) zložky zmluvy ako právneho úkonu.
Podľa názoru súdu veriteľ, ktorý poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky, má oprávnený a odôvodnený
záujemnatom,abysvojnárokzabezpečil.Veriteľnesledujesociálnupomocdlžníkovi,alesledujevlastný
zisk tým, že dlžníkovi dočasne poskytne prostriedky, očakáva ich vrátenie a primerané zhodnotenie (kde

hranicou je, samozrejme, zákon a dobré mravy). Naopak, dlžník úverom získava výhodu disponibilných
prostriedkov, ktoré môže spotrebovať ihneď, namiesto postupného sporenia a spotreby v budúcnosti.
Takto získaná výhoda kompenzuje záväzok dlžníka vrátiť sumu vyššiu než požičanú a tiež strpieť
zabezpečenie veriteľa pre prípad, že dlžník nebude schopný svoj záväzok splniť. Dohoda o zrážkach zo
mzdy predstavovala v čase 8. januára 2004 jeden zo zákonom pripustených spôsobov zabezpečenia

záväzku, pričom obsah a spôsob výkonu tohto zabezpečenia boli regulované zákonom. Navyše, po
vyslovení neplatnosti ostatných zabezpečovacích úkonov uzavretých v mene žalobcu Mgr. Kušnírom
(v tomto smere je tun. súd podľa § 159 ods. 2 O. s. p. viazaný právoplatným uznesením č. k. 11 Er
1286/2004-20, ktoré vyslovilo neplatnosť splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere, keďže ide
o rozhodnutie medzi zhodnými účastníkmi ako v tu prerokúvanej veci) dohoda o zrážkach zo mzdy

predstavuje v podstate jediný zostávajúci prostriedok zabezpečenia záväzku veriteľa - žalovaného.
„Značnú“ nerovnováhu pre dlžníka nespôsobuje sám osebe ani fakt, že veriteľ môže dohodu o
zrážkach zo mzdy uplatniť v podstate priamo, bez súdneho rozhodnutia. Súdny dvor EÚ v rozsudku
vo veci C-34/13 (Kušionová proti SMART Capital) vyslovil v podstate záver, že sama skutočnosť,
že presadzovanie nárokov zo zmluvy je možné aj bez ingerencie súdu (teda mimosúdne, priamo),

nie je v rozpore so smernicou 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, za
predpokladu, že existuje možnosť predbežne obmedziť takýto výkon a že existuje účinná následná
súdna kontrola. Rovnaké závery sú použiteľné aj v prerokúvanej veci - predbežnú kontrolu uplatňovania
práva veriteľa z dohody o zrážkach zo mzdy možno docieliť cestou predbežného opatrenia (aké bolo
vydané napr. aj v prerokúvanej veci a ktorým bolo zamestnávateľovi zakázané vykonávať zrážky

zo mzdy) a následnú súdnu kontrolu (formou žalôb o neplatnosť, o určenie zániku práva a pod.)
neobmedzuje žiadna právna norma.
Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že sama dohoda o zrážkach zo mzdy medzi žalobcom a žalovaným
8. januára 2004 nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a keďže súd nezistil ani iný dôvod jej
neplatnosti, považoval ju za platne dojednanú.

10. Dohoda o zrážkach zo mzdy je upravená v § 551 Obč. zák. Podľa ods. 1 tohto paragrafu sa dohodou
o zrážkach zo mzdy „zabezpečuje“ uspokojenie pohľadávky. Z uvedeného ustanovenia je tak zrejmá
zabezpečovacia povaha tohto právneho úkonu. Obsahom pritom v prípade dohody o zrážkach zo mzdy
nejde o nič iné, než o záložné právo na pohľadávku, resp. zabezpečovacie postúpenie pohľadávky sui

generis. Touto dohodou totiž zamestnanec ako dlžník dáva veriteľovi právo, aby sa uspokojil z jeho
budúcich pohľadávok (nárokov) na mzdu a iné príjmy, ktoré budú dlžníkovi vznikať v rámci pracovného
alebo iného pomeru k zamestnávateľovi, resp. platiteľovi príjmu. Veriteľ je na základe predloženia
dohody o zrážkach zo mzdy (§ 551 ods. 2 Obč. zák.) oprávnený inkasovať (nechať si vyplácať)
od zamestnávateľa zamestnancovu mzdu. Právny vzťah medzi zamestnancom, zamestnávateľom a

veriteľom je teda podobný, ako v zmysle § 151mb ods. 3 Obč. zák. právny vzťah medzi záložcom, jeho
dlžníkom (poddlžníkom) a záložným veriteľom pri záložnom práve na pohľadávky. Úprava samotného
§ 551 Obč. zák. je v porovnaní s úpravou záložného práva mimoriadne stručná, a to v takej miere, že
nemožno predpokladať, že by táto stručnosť úpravy bola zámerom zákonodarcu. Podľa názoru súdu
je tak potrebné vzniknutú medzeru právnej úpravy riešiť použitím analógie (§ 853 ods. 1 Obč. zák.).

Vzhľadom na uvedenú obsahovú podobnosť inštitútu zrážok zo mzdy s inštitútom záložného práva
prichádza do úvahy analogické použitie práve tých noriem, ktoré upravujú záložné právo.11. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že záložné právo podlieha premlčaniu,
no nepremlčuje sa skôr než zabezpečená pohľadávka. Citované ustanovenie treba použiť analogicky aj
na právo veriteľ vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy, teda právo žiadať od zamestnávateľa výplatu

zrážok zo mzdy. Aj toto právo (ako majetkové právo) sa tak premlčuje, no nie skôr než zabezpečená
pohľadávka. Na druhej strane však rovnako analogicky treba použiť ustanovenie § 151j ods. 2 Obč.
zák. podľa ktorého samo premlčanie pohľadávky nebráni výkonu záložného práva. V tomto zmysle tak
záložné právo nie je plne akcesorické, teda nezdieľa vždy bez ďalšieho právny osud zabezepečenej
pohľadávky,pretožepremlčaniezabezpečenejpohľadávkynevedieautomatickykpremlčaniuzáložného

práva. Naopak, premlčanie záložného práva plynie osobitne a nemožnosť jeho výkonu na uspokojenie
zabezpečenej pohľadávky nastupuje až v okamihu, keď je premlčaná tak pohľadávka, ako aj samo
záložné právo. Citované ustanovenia tak treba rovnako analogicky aplikovať aj na uplatnenie práva
veriteľa z dohody o zrážkach zo mzdy. Samo premlčanie zabezpečenej pohľadávky veriteľa voči
zamestnancovi (dlžníkovi) nemá za následok aj premlčanie práva veriteľa predložiť zamestnávateľovi
dohodu o zrážkach zo mzdy a žiadať výplatu zrážok zo mzdy zamestnanca.

12. V prerokúvanej veci bola dohoda o zrážkach zo mzdy z 8. januára 2004 uzavretá na zabezpečenie
pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere z rovnakého dňa. Zo skutkového stavu je zistené, že touto
zmluvou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi úver v podobe peňažnej sumy a žalobca sa zaviazal
vrátiť ho. Takáto právna konštrukcia napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, kedy ide o tzv. absolútny obchodný vzťah v zmysle § 261 ods. 3 písm. d), takže sa naň
vzťahuje celá tretia časť Obchodného zákonníka. Pretože však žalovaný ako veriteľ poskytoval tento
úver v rámci svojho podnikania a žalovaný ju neprijímal na takéto účely, spĺňa žalovaný definíciu veriteľa
a žalobca definíciu spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom k 8. januáru 2004. Zmluva o úvere z 8. januára 2004 je tak zároveň zmluvou o

spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom v
právnej forme úveru [§ 2 písm. a) cit. zákona]. Zmluva medzi účastníkmi tak musela spĺňať aj požiadavky
uvedeného zákona.

13.Podľa§4ods.2písm.g)zákonač.258/2001Z.z.muselazmluvaospotrebiteľskomúvereobsahovať

okrem iného ročnú percentuálnu mieru nákladov. Z toho istého ustanovenia však vyplývalo, že jej
absencia (ako podstatnej náležitosti) nemala za následok neplatnosť zmluvy, ale osobitný následok
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úroku. Vzhľadom na to sa v prípade absencie ročnej
percentuálnej miery nákladov neaplikovalo ani ustanovenie § 4 ods. 4 cit. zákona, ktoré pri absencii
určitých náležitostí zmluvy priznávalo jej platnosť za určitých podmienok. Logickým predpokladom

aplikácie tohto odseku je totiž absencia takej náležitosti, ktorá by spôsobovala neplatnosť zmluvy. Z už
cit. § 4 ods. 2 písm. g) však vyplýva, že absencia RPMN nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ale osobitný
právny následok. Vzhľadom na to podľa § 4 ods. 4 cit. zák. čerpanie úveru nehojí tento nedostatok
zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

14. V prerokúvanej veci bolo zistené, že zmluva o úvere z 8. januára 2004 neobsahovala údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov, pričom žalovaný túto skutočnosť nijako nespochybnil. V zmysle cit. § 4
ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z. sa tak táto zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. To
znamená, že veriteľ nemá nárok na plnenie dohodnuté v zmluve ako úrok alebo poplatok v najširšom
zmysle slova. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi len sumu 10.000

Sk, ktoré mal žalobca vrátiť zvýšené o príslušný „poplatok“ v sume 8.000 Sk. Absencia RPMN v tejto
zmluve však má za následok, že podľa § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona žalovaný na tento poplatok
nemá nárok. Žalobca tak bol povinný zaplatiť veriteľovi len sumu 10.000 Sk, zvýšenú o prípadné úroky
z omeškania v prípade neuhradenia splátok. Úroky z omeškania však ako akcesorický nárok podliehajú
rovnakému premlčaniu ako sám nárok na vrátenie istiny.

15. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca mal splatiť úver s poplatkom v dvojtýždňových
splátkach po 900 Sk. V zmysle záverov v predošlom bode však mal týmto spôsobom splatiť len 10.000
Sk. Záväzok žalobcu u žalovaného by tak v takomto prípade bol splatený najneskôr 12. splátkou (10000 :
900 = 11,11, teda 11 splátok po 900 Sk a posledná splátka 100 Sk). Z predloženého splátkového

kalendára vyplývalo, že 12. splátka v poradí by bola splatná 24. júna 2004. Žalobca svoj záväzok prestal
splácať už po šiestich splátkach, teda prvýkrát nezaplatil už splátku splatnú 15. apríla 2004. Zo zisteného
skutkového stavu však nevyplýva, že by bol žalovaný využil právo dané mu v § 506 Obch. zák. a preomeškanie so splátkami by bol odstúpil od zmluvy už po omeškaní s dvoma splátkami (15. a 29. apríla
2004).

16. Podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka plynie premlčacia doba na čiastkové plnenia pre každé
čiastkovéplneniesamostatne,atovzásadeodsplatnostijednotlivýchsplátok.Premlčaciadobajepritom
podľa § 397 Obch. zák. štvorročná. V prerokúvanej veci tak premlčacia doba ohľadom poslednej splátky
na sumu 100 Sk splatnú 24. júna 2004 začala plynúť až v tento deň a uplynula až o štyri roky, teda
24. júna 2008.

Túto premlčaciu dobu nepredĺžilo (porov. § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka) ani uznanie dlhu v
notárskej zápisnici z 13. augusta 2004. Ako konštatoval tunajší súd v uznesení č. k. 11 Er 1286/2011-20,
ako aj odvolací súd v uznesení sp. zn. 6 CoE 191/2012, bolo toto uznanie spísané splnomocnencom
na základe splnomocnenia, ktoré je neplatné. V dôsledku toho nebol splnomocnenec oprávnený tieto
úkony za žalobcu vykonať a takéto úkony tak voči žalobcovi nemôžu mať právne následky.

17. Plynutie a dĺžka premlčacej doby práv z dohody o zrážkach zo mzdy sa podľa § 261 ods. 4
Obch. zák. posudzuje tiež podľa Obchodného zákonníka, pretože zabezpečeným záväzkom je záväzok
zo zmluvy o úvere (pozri bod 12 vyššie). Podľa názoru súdu je však ustanovenie § 100 ods. 2
druhej vety Občianskeho zákonníka subsidiárne použiteľné aj v obchodnoprávnych vzťahoch (§ 1
ods. 2 Obch. zák.). Obchodný zákonník totiž neupravuje premlčanie záložného práva, pretože záložné

právo (ako vecné právo) v ňom vôbec nie je upravené. V § 297 a nasl. Obchodného zákonníka boli
až do 29. februára 1996 upravené len „niektoré ustanovenia“ o záložnom práve, teda nie úplná a
komplexná úprava. Z tohto dôvodu nemožno ani predpokladať, že zámerom Obchodného zákonníka
bolo komplexne regulovať vecné práva, a teda ani ich premlčanie. To dosvedčuje aj § 387 ods. 2 Obch.
zák., ktorý výslovne odkazuje na premlčanie práv zo záväzkových vzťahov, teda nie vecných práv.

Pri premlčaní vecných práv tak treba principiálne subsidiárne aplikovať tie ustanovenia Občianskeho
zákonníka o premlčaní, ktoré sa svojou povahou výslovne vzťahujú na špecifické aspekty premlčania
vecných práv. Takým ustanovením je aj § 100 ods. 2 druhej vety Obč. zák., ktorý upravuje špecifickú
otázku „súbehu“ premlčania pohľadávky a zabezpečujúceho záložného práva.

18. V zmysle už citovaného § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s analogickou aplikáciou §
151j ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi právo na predloženie dohody a inkaso zrážok zo
mzdy najskôr okamihom, keď zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Toto predloženie
je vo svojej podstate právnym úkonom, pretože ním veriteľ prejavuje voči zamestnávateľovi vôľu využiť
existujúcu dohodu o zrážkach zo mzdy; z § 551 ods. 2 Obč. zák. navyše vyplýva, že takýto právny

úkon je vo vzťahu k zamestnávateľovi konštitutívny, teda až jeho vykonaním vzniká právo veriteľ voči
zamestnávateľovi. Podľa § 391 ods. 2 Obch. zák. tak týmto okamihom (kedy zabezpečená pohľadávka
nie je riadne a včas splatená) môže veriteľ svoje právo vykonať po prvý raz a od tohto momentu plynie
podľa § 397 Obch. zák. štvorročná premlčacia doba na jeho uplatnenie.

19. V prerokúvanej veci mohol žalovaný ako veriteľ prvýkrát uplatniť právo z dohody o zrážkach zo mzdy
so žalobcom v okamihu, kedy žalobca nezaplatil prvú splátku (15. apríla 2014), avšak len na uspokojenie
tejto splátky. Uspokojenie nárokov na ďalšie splátky prichádzalo do úvahy až následne, pri splatnosti
jednotlivých ďalších splátok. Ako už bolo uvedené, posledná splátka (ktorou by žalobca uspokojil istinu
úveru žalovaného, ktorú jedinú bol povinný splatiť) bola splatná 24. júna 2004 a premlčala sa 24. júna

2008. Podľa § 101 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Obch. zák. sa
tak vo vzťahu k tejto splátke nemohlo právo veriteľa na uplatnenie práv z dohody o zrážkach zo mzdy
premlčať skôr, než sa premlčala táto splátka, teda skôr než 24. júna 2008. Keďže premlčacia doba vo
vzťahu k právam zo samotnej dohody o zrážkach zo mzdy nezačala plynúť neskôr, je tento deň zároveň
premlčaním nárokov zo zmluvy o úvere z 8. januára 2004, ako aj nárokov z dohody o zrážkach zo mzdy

z toho istého dňa medzi žalobcom a žalovaným.

20. Podľa § 390 Obch. zák. platí, že premlčanie práva vykonať právny úkon má za následok, že jeho
právne účinky nenastanú voči osobe, ktorá namietne premlčanie. Ako už bolo v prerokúvanej veci
odôvodnené, právo veriteľa predložiť dohodu zamestnávateľovi a inkasovať zrážky zo mzdy podľa §

551 ods. 2 Obč. zák. je v podstate právom vykonať právny úkon s určitými následkami. Aj keď tento
právny úkon sám osebe smeruje voči zamestnávateľovi, jeho právnym základom, t. j. základom, ktorý
tomuto úkonu dáva účinky, je dohoda medzi veriteľom a dlžníkom (zamestnancom zamestnávateľa).
Právny úkon, ktorým veriteľ predloží dohodu o zrážkach zo mzdy a nadobudne právo na inkaso (výplatu)zrážok zo mzdy zamestnanca, má však prvoradé právne účinky voči zamestnancovi (dlžníkovi). Z jeho
mzdy sa totiž vykonávajú zrážky a vyplácajú sa (oprávnene) veriteľovi. Inak povedané, okamihom
predloženia dohody zamestnávateľovi nastáva ten právny účinok, že jediným oprávneným prijímateľom

(výplatným miestom, inkasantom) časti mzdy zodpovedajúcej sume zrážky sa stáva veriteľ namiesto
zamestnanca. Voči zamestnávateľovi má takéto predloženie právne účinky len sprostredkovane, a to v
tom, že zamestnávateľ je v dôsledku presunu inkasného oprávnenia zo zamestnanca na jeho veriteľa
oprávnený (a povinný) plniť jedine veriteľovi a jedine plnenie veriteľovi má v takom prípade účinky
riadneho splnenia. Ide vo svojej podstate o podobnú situáciu, aká nastáva pri notifikácii poddlžníka podľa

§ 151mb Obč. zák. a pri preukázaní sa dlžníkovi dohodou o postúpenia pri cesii podľa § 526 ods. 1 a
2 Obč. zák.
Premlčanie tohto práva tak môže namietať aj zamestnanec (dlžník) a toto premlčanie má podľa §
390 Obch. zák. za následok, že tieto účinky nenastanú. Nenastane teda účinok spočívajúci v prenose
inkasného oprávnenia z dlžníka (zamestnanca) na veriteľa. Dôsledkom toho, že tieto účinky nenastanú,
je to, že ani zamestnávateľ nemôže platne a s účinkom splnenia dlhu platiť časť mzdy zodpovedajúcu

zrážkam do rúk veriteľa.

21. V prerokúvanej veci žalovaný svoje právo z dohody o zrážkach zo mzdy z 8. januára 2004 uplatnil
až listom adresovaným zamestnávateľovi žalobcu z 15. apríla 2014, teda celkom zjavne po uplynutí
premlčacej doby (pozri bod 19). Žalobca v podanej žalobe a neskôr v jej zmene výslovne namietol, že

toto právo žalovaného uplatňovať nároky z dohody o zrážkach zo mzdy sa premlčalo. Tým v zmysle §
390 Obch. zák. voči žalobcovi nenastali účinky právneho úkonu uvedeného v § 551 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, čo ale znamená, že nenastali tam uvedené následky. Žalovaný tak nenadobudol právo, aby
mu namiesto žalobcu bola vyplácaná časť mzdy žalobcu zodpovedajúca vykonaným zrážkam. Inak
povedané, toto právo v čase vyhlásenia rozsudku nemá, toto právo neexistuje (§ 154 ods. 1 Obč.

zák.). Žaloba, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd v tomto zmysle vyniesol určovací rozsudok, je preto
opodstatnená a súd jej vyhovel (výrok I).

22. Žalobca mal vo veci úspech, preto mu súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov konania.
Vzhľadom na to, že žalobca je ako spotrebiteľ oslobodený od súdneho poplatku, sú účelne vynaloženými

trovami, ktoré sa mu majú nahradiť, len trovy právneho zastúpenia.

a) Žalobca si vo vyčíslení zo 16. februára 2015 uplatnil trovy právneho zastúpenia za celkovo 3 úkony
právnej služby po 101,25 €, pričom za tarifnú hodnotu veci vzal sumu 2.654,47 €, ktorú žalovaný žiadal
v liste z 15. apríla 2014 adresovanom zamestnancovi žalobcu. Hoci takýto postup má svoju vnútornú

logiku a v podstate rešpektuje aj znenie § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1.
júla 2013, nie je v súlade s konštantnou judikatúrou v tejto otázke.
Citované ustanovenie do 30. júna 2013 ustanovovalo, že za tarifnú hodnotu sa považuje okrem iného
cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku. Napriek tomu judikatúra Najvyššieho súdu SR (porov. napr. uznesenie 2 MObdoV

3/2012, 6 Obo 26/08 a pod.) dospela k záveru, že v sporoch, ktorých predmetom je určenie neplatnosti
zmluvy alebo pravosti pohľadávky, nie je tarifnú hodnotu možné určiť. Tieto závery sú v plnej miere
použiteľné aj na žalobu o určenie, že tu určité právo nie je, keďže aj v tomto prípade je predmetom
určenia určité právo (nárok), aj keď v jednom prípade žalobca jeho existenciu tvrdí, v druhom popiera.
Ide teda vo svojej podstate rovnaký spor, len jeho „strany“ sú vymenené.

Na tom nič nezmenila ani novela vykonaná vyhl. č. 184/2013 Z. z., ktorá do cit. § 10 ods. 2 len doplnila
ustanovenie týkajúce sa určovacích sporov o vlastníctvo k nehnuteľnosti. Ostatných určovacích sporov
(iných než určenie vlastníctva alebo vydanie veci) sa uvedená novela nedotkla. Preto je pri určovaní
sadzby tarifnej odmeny v prerokúvanej veci potrebné vychádzať z toho, že jej tarifnú hodnotu nemožno
určiť [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.], a základná sadzba tarifnej odmeny je vo výške 1/13

výpočtového základu (t.j. 804 € v roku 2014 a 839 € v roku 2015). V dôsledku toho ani nie je relevantná
výnimka v § 11 ods. 2 cit. vyhl., keďže dôvodom uvedeného určenia základnej sadzby nie je to, že
žalobca je spotrebiteľ, ale to, že tarifnú hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch.

b) Súd za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia považoval sumu 212,70 €, ktorá pozostáva zo

- základnej sadzby odmeny za dva úkony právnej služby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a účasť na pojednávaní 11. decembra 2014 - § 13a ods. 1 písm. a/ a d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení
účinnom od 1. júla 2013) po 61,85 € a za jeden úkon právnej služby v roku 2015 (účasť na pojednávaní
13. februára 2015 - § 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za 64,53 €, teda celkovo 188,23 €,- paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za dva úkony v roku 2014 po 8,04 € a za jeden
úkon v roku 2015 v sume 8,39 €, teda celkovo 24,47 €,
Súd považoval za účelne vynaložené aj trovy na pojednávanie 11. decembra 2014, aj keď muselo byť

odročené kvôli zmene žaloby. Ak by totiž žalobca zmenu žaloby podal písomne (a pojednávanie by sa
nekonalo), patrila by mu náhrada trov konania za tento úkon, čiže v konečnom dôsledku v rovnakej
výške ako je vyčíslená vyššie.
Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. sa náhrada trov konania platí do rúk advokáta, a to bez ohľadu na to, o
ktorú časť náhrady trov ide (súdny poplatok alebo trovy právneho zastúpenia). Preto bolo rozhodnuté

tak, ako sa uvádza vo výroku II.

c) Keďže žalobca si celkovo uplatnil nárok na náhradu trov vo výške 328,22 € (vychádzajúc z tarifnej
hodnoty 2.654,47 €), súd žalobcovi náhradu trov konania vo zvyšnej časti 115,52 € nepriznal (výrok III).
V tejto súvislosti sa len dodáva, že doplnenie výroku III do rozsudku nie je v rozpore s § 156 ods. 4
O. s. p., pretože súd v zmysle § 151 ods. 5 O. s. p. pri vyhlásení neurčil výšku trov. Ak následne zistil,

že boli návrhom (§ 151 ods. 1 O. s. p.) uplatnené vyššie trovy, je súd povinný rozhodnúť o celom takto
uplatnenom nároku (§ 152 ods. 2 per analogiam cez § 167 ods. 2 O. s. p.). Výrok o trovách má povahu
uznesenia, ktoré sa nemusí vždy vyhlasovať (§ 168 ods. 1 O. s. p.). Keďže súd pri vyhlásení rozsudku
13. februára 2015 nevedel, že žalobca si uplatní vyššie trovy, než mu náležia, nemal v danom momente
dôvod vyhlasovať výrok III. Potreba jeho vydania vyvstala až po vyčíslení trov advokátom žalobcu, kedy

už žiadni účastníci prítomní neboli. Preto tento výrok postačí pojať do písomného vyhotovenia rozsudku
(ako v podstate samostatné uznesenie) a oznámiť ho účastníkom doručením (§ 168 ods. 2 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.