Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 18, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/728/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614202663
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614202663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING,
a.s., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. splnomocnenkyňou: HMG & PARTNERS, s.r.o.,
Bratislava, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: V. X., nar. XX. Q. XXXX, bytom Y.,
o 3.109,03 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 4. júna
2015 č. k. 7C/150/2014-64, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie I/ konanie v časti o zaplatenie 2.498,91 eur a príslušenstva
zastavil, II/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 87,16 eur s 9 % p.a. úrokom z omeškania
zo sumy 43,58 eur od 21. marca 2011 do zaplatenia, s 9 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 46,58
eur od 21. apríla 2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; III/ vo zvyšku
návrh; IV/ rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobkyni za návrh v sume 142,80 eur prostredníctvom
Slovenskej pošty, a.s. a V/ o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na

ich náhradu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2 a 3, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, §
101, § 103, § 517 ods.1 a 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov),
§ 497 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a/, b/, §
3 ods. 1, 2 a 5, § 4 ods. 1, 2 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vecne zdôvodnil
uzavretou zmluvou o splátkovom úvere č. 0252801250 dňa 3. mája 2006 medzi právnou
predchodkyňoužalobkyne(Slovenskásporiteľňa,a.s.)ažalovaným,nazákladektorejmubolposkytnutý
úver vo výške 50.000 Sk (s dohodnutou úrokovou sadzbou 17,7% ročne). Predmetnú úverovú zmluvu
uzatvoril právny predchodca žalobkyne s žalovaným podľa § 497 Obch.z. a zároveň je potrebné na
danú zmluvu aplikovať ZoSÚ, keďže žalovaný uzatváral zmluvu ako spotrebiteľ. Uvedenú zmluvu ako
spotrebiteľskú definuje zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v § 23a ods. 1, keď uvádza,

že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy uzavreté podľa O.z., Obch.z., ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je nepochybné, že žalovaný obsah zmluvy podstatným
spôsobom ovplyvniť nemohol. Keďže zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od1. mája 2014, ktorý je špeciálnym zákonom vo vzťahu k O.z. a má pred ním prednosť, zaviedol povinnosť
súdu prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských zmluvách ex offo, tak súd musel posúdiť, či pohľadávka
žalobkyne nie je premlčaná. Je nutné poukázať na to, že uvedený zákon neobsahuje žiadne prechodné

ustanovenia k uvedenému zákonnému ustanoveniu a preto je ho potrebné aplikovať s účinnosťou od
1. mája 2014 vo všetkých konaniach. Žalobkyňa si v konaní po čiastočnom späťvzatí návrhu uplatnila
splátky úveru splatné od 20.3.2010 do 20.4.2011, teda 14 splátok po 43,58 eur v celkovej výške 610,12
eur. Rozhodujúcim pre posúdenie, či pohľadávka žalobkyne je čiastočne premlčaná bolo posúdiť, či
ohľadom premlčacej doby je potrebné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu podľa O.z. alebo štvorročnú

premlčaciu dobu podľa Obch.z.. Od 1.4.2015 je účinné zákonné ustanovenie, konkrétne § 52 ods. 2
O.z., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené zákonné
ustanovenie neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by obmedzovali jeho účinnosť iba na
zmluvy uzavreté po 1.4.2015. Uvedené použitie zákonného ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety O.z. na
všetky právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou konštatoval vo svojom rozsudku aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo/ 14/2014. Rozhodnutia vyšších súdov, na ktoré
poukazovala žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení, boli vydané pred účinnosťou tohto zákonného
ustanovenia. Súd preto aplikoval trojročnú premlčaciu dobu podľa O.z.. Trojročná premlčacia doba v
prípade splátok splatných od 20.3.2010 do 20.2.2011 teda uplynula skôr ako si žalobkyňa uplatnila
právo na súde podaním návrhu dňa 19.3.2014, teda návrh podala v dobe, kedy pohľadávka už bola

sčasti premlčaná, súd preto návrh žalobkyne vo výške 522,96 eur s príslušenstvom zamietol. Súd
prvej inštancie priznal žalobkyni dve splátky splatné 20.3.2011 a 20.4.2011 spolu vo výške 87,16 eur.
Žalobkyňa požadovala priznať úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 43,58 eur od 20.3.2011 do
zaplatenia a zo sumy 43,58 eur od 20.4.2011 do zaplatenia. Uvedené splátky boli splatné dňa 20.3.2011
a 20.4.2011, teda v tento deň sa nemohol žalovaný dostať do omeškania. Do omeškania sa žalovaný

dostal až deň nasledujúci po dni splatnosti týchto splátok, teda dňa 21.3.2011 a 21.4.2011, preto priznal
žalobkyni 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 43,58 eur od 21.3.2011 do zaplatenia a zo sumy 46,58
eur od 21.4.2011 do zaplatenia. Vo zvyšnom rozsahu uplatnený úrok z omeškania zamietol. O trovách
konania na súde prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov

nemá na náhradu trov právo.

2. Proti predmetnému rozsudku v zamietajúcej časti t. j. výroku III/ ako aj v časti trov konania, t.
j. výroku V/ podala odvolanie žalobkyňa s návrhom na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť jej
sumy 522,96 eur (14 splátok po 43,58 eur splatných v období od 20.3.2010 do 20.4.2011, úrok z

omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 43,58 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur
od 21.4.2010 do zaplašenia, zo sumy 43,58 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od
21.6.2010dozaplatenia,zosumy43,58eurod21.7.2010dozaplatenia,zosumy43,58eurod21.8.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od 21.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od 21.10.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od 21.12.2010

do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od 21.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 43,58 eur od 21.2.2011 do
zaplatenia, náhrady trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 36,50 eur, trov
právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 114,92 eur, (1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia
- 39,84 eur + 8,04 eur rež. paušál + 9,58 eur DPH, t.j. spolu 57,46 eur, 2/ písomné podanie na súd
- 39,84 eur + 8,04 eur rež. pauš. + 9,58 eur PH; t.j. spolu 57,46 eur) na účet právneho zástupcu

žalobcu vedený vo M., a.s. číslo: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXXX, alternatívne navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Taktiež si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie
obsahovo odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a zároveň namietala, že z prvej inštancie
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Namietala, že zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 3
písm. b/ ObZ), v dôsledku čoho bola daná pôsobnosť ObZ, bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy.
V čase uzavretia úverovej zmluvy ustanovenie § 52 ods. 1 O. z. definovalo spotrebiteľské zmluvy
konkrétnym zmluvným typom (kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8.

časti zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
stranespotrebiteľ,ktorýnemoholindividuálneovplyvniťobsahdodávateľomvopredpripravenéhonávrhu
na uzavretie zmluvy). Možno preto vyvodiť, že úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sú spotrebiteľskými zmluvamizmluvy uzavreté podľa O. z., ako i ObZ (ale aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje). Spotrebiteľský úver nepredstavuje preto jeden zmluvný typ, ale osobitný

subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi
za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť pri kogentnej, či dispozitívnej
zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, vymedzené v zákone
o spotrebiteľských úveroch (lex specialis). Nie je preto vylúčená aplikácia ustanovení ObZ. Žalobkyňa
nesúhlasila s výlučnou pôsobnosťou O. z. na daný vzťah. Úverová zmluva, bez ohľadu na to, či je úver

poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľovi, sa spravuje ObZ (žalobkyňa podporne poukázala na
právne názory, ktoré odzneli v odbornej literatúre JUDr. Jany Bajánkovej a prof. JUDr. Petra Vojčíka,
CSc.). Spotrebiteľskou zmluvou je preto aj absolútna obchodná zmluva, bez ohľadu na to, že sa riadi
právnym režimom ObZ. Ustanovenie § 54 O. z. neustanovuje aplikáciu O. z. na spotrebiteľské zmluvy
vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54 O. z., resp. § 60. Dĺžka premlčacej
doby v občianskoprávnych spotrebiteľských vzťahoch nemôže byť ani predmetom zmluvnej podmienky,

keďže je upravená kogentnou právnou normou. Na porovnanie žalobkyňa uviedla českú právnu úpravu,
rozlišujúcu aplikáciu ustanovení O. z. a ObZ v určitých oblastiach na absolútne obchody, umožňujúcu
jeho širšiu použitie, ako je tomu v rámci slovenského právneho poriadku (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010, v zmysle ktorého úprava premlčania obsiahnutá
v O. z. v § 101 a nasl. nepatrí medzi tzv. iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa). Na

vzťah ručiteľa zabezpečujúceho záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať premlčanie
obsiahnuté v ObZ, teda štvorročnú premlčaciu dobu (podľa ustanovení ObZ ČR). Výklad ustanovenia
§ 262 ods. 4 prvej vety ObZ ČR, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v
pozícii majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušných ustanovení o premlčaní O. z.
alebo v ObZ podľa konkrétnej situácie, je neprijateľný. Ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa

(podľa čl. 3 smernice) je potrebné považovať za také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej (musí
ísť o ustanovenie, ktoré by bolo prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa alebo ustanovenie, ktorého
charakter je taký, že zámerným spôsobom chráni slabšiu stranu zmluvného vzťahu). Premlčanie sa
teda aj v spotrebiteľských zmluvách, majúcich formu absolútneho obchodu, spravuje výlučne ObZ.
Predchádzajúci záver neodporuje ani rozhodnutiu NS SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 (podľa ktorého pri

zmluve o pripojení uzavretej so spotrebiteľom je premlčacia doba tri roky, pretože tento záver sa týka
zmluvnej podmienky o voľbe práva - ObZ, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná a preto neprijateľná
bola aj dohoda o použití ustanovenia o premlčaní v ObZ). Nešlo teda o obligatórne použitie ObZ, ako
je tomu v prejednávanej veci. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na obsah odôvodnenia
rozhodnutí krajských súdov, zdôrazňujúcich prednostný charakter ustanovení ObZ, upravujúcich inštitút

premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy (Krajský súd v Trnave sp. zn. 9Co/224/2011,
sp. zn. 11Co/456/2012, sp. zn. 24Co/417/2012, Krajský súdu v Trnave sp. zn. 9Co/162/2012, sp. zn.
25Co/297/2013, Krajský súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/142/2014, sp. zn. 14Co/163/2013, sp. zn.
17Co/170/2013, sp. zn. 15Co/28/2013 a Krajský súdu v Žiline sp. zn. 8Co/428/2013).

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. (Civilný sporový poriadok zák. č. 160/2015) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje

zákonom stanovené náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v
dostatočnomrozsahuzistilskutočnostirozhodnépreposúdeniedanejveciasvojerozhodnutieodôvodnil
v súlade s procesnými pravidlami O.s.p. (Občiansky súdny poriadok zák. č. 40/1963 Zb. v znení účinnom

do 30. júna 2016). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a zároveň na potrebu
vyporiadania sa s odvolacími námietkami žalobkyne, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky
označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je
osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52
ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Podľa ZoSÚ (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež
charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskomúvere(vychádzajúczvýpovedežalovanej2/oúčelovompoužitífinančnýchprostriedkov
z úveru a to na úhradu dlhu na bývanie). Naviac žalobkyňa sama podriadila predmetnú zmluvu
pod režim spotrebiteľských zmlúv s poukazom na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, obsahujúceho úplnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy,
za ktorú považuje zmluvy uzavreté podľa O. z., ako i ObZ, aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje.

8. Ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O. z. normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred
ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované

znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca
nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného
právavsúvislostiskonaním,vktoromsauplatňujeprávoprotispotrebiteľovi,ustálilaajdouvedenejdoby
prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012,

rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať ObZ neobstojí, pretože všetky režimy a
opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy
a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

9. Keďže uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na daný prípad aplikovať
občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaného ako
spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa ObZ). Nič na tom
nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je

tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu na povahu
zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o osobitný
druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch.
Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ

si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho
priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16.
decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie,
bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z
19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako

absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

10. Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O. z. na súdenú vec, upravujúceho
trojročnú premlčaciu lehotu. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou
(v zamietajúcej časti) ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej

premlčacej lehote, keď uplatňované splátky (zostatku dlžnej časti poskytnutého úveru) splatné do 20.
februára 2011 boli premlčané (v dôsledku čoho bol žalobkyni priznaný nárok na zaplatenie splátok
poskytnutého úveru, ktorých splatnosť nastala v období až od 20. marca 2011 a 20. apríla 2011.
Vychádzajúc z dátumu podania žaloby na súde prvej inštancie (19. marca 2014), súd prvej inštancie
správne konštatoval jej podanie po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho

práva, vo vzťahu k uvedenej časti uplatňovaných splátok úveru, a v tejto časti preto žalobu dôvodne
zamietol.11. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú
aplikáciu ustanovení ObZ aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť. K rozhodovacej
činnosti v odvolaní označených súdov (z obdobia pred ustálením súdnej praxe, týkajúcej sa

prednostnej aplikácie ustanovení O. z. pred ObZ, ako i pred prijatím legislatívnej zmeny, explicitne
upravujúcej prednostné použitie ustanovení O. z.), ako i k právnym názorom v odbornej literatúre,
je potrebné uviesť, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť
právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie je však daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so

zachovávanímnepriamehoúčinkujednotlivýchsmerníc(prinapĺňanícieľovvysokejochranyspotrebiteľa
garantovaných komunitárnym právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa
ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku len iluzórnej slobody
spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa). Komparácia s českou právnou úpravou sa nejavila byť vhodná už vzhľadom
na odlišnosti dotknutých častí právnej úpravy, pomenovaných samotnou žalobkyňou v odvolaní. Súd

prvejinštanciesprávnekonštatovalajpremlčanienárokunazaplatenieúrokovzomeškaniazneúspešne
uplatňovaných mesačných splátok, keďže (úroky) tvorili príslušenstvo pohľadávky, sledujúce osud
hlavného záväzku.

12. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, kde súd prvej inštancie dôvodne
aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (účinné do 30. júna 2016), na základe ktorého vzhľadom k
výsledku konania nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na ich náhradu.

13. Z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255

ods. 1 C.s.p., vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak,
že žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).