Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206068
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206068.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s. r.
o. , so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného splnomocnenou
advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátska kancelária v Bratislave, Martinčekova 13,
proti povinnému V.. M. C.,
nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. S. XX, t. č. na neznámom mieste, zastúpeného ustanovenou

opatrovníčkou Katarínou Sekerešovou, zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Rimavská Sobota,
Kálmána Mikszátha 268, pod sp. zn. EX 5064/2015, o vymoženie 2.360,00 EUR s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 21Er/76/2015-9 zo dňa 2. 6. 2015,

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti
na ustanovenia § 53 ods. 1, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako
„OZ“). Zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zo zmluvy o poskytnutí
spotrebného úveru zo dňa 8. 4. 2010 (ďalej aj „Zmluva“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval,

že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z
jej zaradenia do všeobecných podmienok ako súčasti adhéznej formulárovej zmluvy. Vychádzajúc z
uvedeného je zrejmé, že veriteľ od počiatku takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval
to, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa
nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na svoje majetkové pomery nemá možnosť relevantne sa voči návrhu

navrhovateľabrániť.Kzávažnémunarušeniurovnováhypritomdochádzaužlentým,žespotrebiteľovizo
zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa
možnosti uskutočniť konanie na súde civilnom v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom
súdnom konaní. Spotrebiteľ sa tak podpisom Zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka,
reálne vopred vzdáva svojho práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo z nemožnosti
vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe

uvedeného mal okresný súd za to, že rozhodcovská doložka v Zmluve už v čase jej uzavretia bola
neprijateľná zmluvná podmienka, a preto od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 1, 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské
konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.

Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V prvom
rade spochybnil legitimitu exekučného súdu na skúmanie rozhodcovskej doložky pri rozhodovaní oudelení poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda rovnakým spôsobom je s ním potrebné
aj nakladať. Konkrétne to znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný

rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade exekučný súd pristúpil k hmotnoprávnemu posúdeniu
právneho titulu, na ktoré exekučný súd nemá oprávnenie, navyše exekučný súd takto v rozpore so
zákonom nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Povinný však nevyužil procesné
práva, ktoré mu zákon v nachádzacom konaní priznával - nepodal žalobnú odpoveď a ani žalobu

proti rozhodcovskému rozsudku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“), a keďže mu neprináleží
konaťozrušenírozhodcovskéhorozsudku,nemázákonnéoprávnenieumožňujúcezamedzenieúčinkov
rozhodcovského rozsudku. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či je exekučný titul

vykonateľný tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bol
exekučný titul vydaný), ako aj po stránke materiálnej
(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia). V rámci tohto skúmania exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského súdu. Tvrdil, že bolo
porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez

toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
processdodržanímzásady„rovnostizbraní“.Exekučnýsúdnavyšeneumožnilúčastníkomkonaniaviesť
kontradiktórne konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a právnym otázkam,
ktoré súd nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Zdôraznil, že v období do

31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu
o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa §
55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy
o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného
zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom k súdom

vyslovenej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukázal na to, že do § 53 Občianskeho zákonníka
bolo ustanovenie o rozhodcovskej doložke doplnené pod písmenom r) s účinnosťou od 01.01.2008,
zatiaľ čo zmluva o úvere bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Preto pokiaľ
okresný súd neprijateľnosť zmluvného dojednania obsahujúceho rozhodcovskú doložku odvodzoval od
znenia § 52 OZ nepostupoval správne a porušil zásadu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Ďalej

poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách bol veriteľ (právny predchodca oprávneného) dokonca povinný ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti odvolateľ
zároveň poukázal na viaceré výhody rozhodcovského konania ako aj na skutočnosť, že rozhodcovská
doložka, ktorá zakladá riešenie sporov pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň

ochrany práv sporových strán. V závere odvolania dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že je vylúčené
priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo smernice Rady č. 93/13/EHS, keď sa jedná o sekundárny zdroj
práva, a teda nie je na zvrchovanom území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo záväzná. Na
základe uvedeného odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a poveriť súdneho
exekútora vykonaním exekúcie alebo zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s.
p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah anásledne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na články
smernice Rady č. 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že
vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr.

C-240/98 až
C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy podľa
ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, pričom uviedol, že

v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na
zmluvu podľa § 55 OZ, avšak nie na zmluvu o úvere upravenú v § 497 a nasl. zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka, uvedenú argumentáciu považoval odvolací súd za zmätočnú. Ako už
totiž bolo uvedené vyššie, zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bol
založený zmluvou o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 8. 4. 2010 (a nie zo dňa 9. 12. 2007 ako

to v rámci odvolania nesprávne uvádza oprávnený) a teda je naň plne aplikovateľné ust. § 52 ods.
OZ v znení účinnom do 31. 10. 2008 (v znení: „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom“). Preto ak mal okresný súd správne za
preukázané, že predmetná zmluva bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom (čo navyše
v odvolaní nespochybnil ani oprávnený), nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že je zmluvou

spotrebiteľskou, ktorá s poukazom na § 53 ods. 1 OZ nesmie obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa(neprijateľné
zmluvné podmienky).
Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či

rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie

sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára
2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť,
zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá
sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto

rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh
účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o
oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v
judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES)
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť,
či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a
v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu tak, ako to uvádzal
oprávnený. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo
„zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných
účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanoveniastrácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany

práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmať či exekučný titul
je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon

nebol nikdy uzavretý.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný

súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho
exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhunavykonanieexekúciejevykonateľné,jeexekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R
46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho

účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci tak, ako sa mylne domnieval oprávnený.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu

a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho
súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný
exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju
vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania

bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené
v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011). Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie,
vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného poriadku. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi

oprávneným citovaných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými rozhodnutiami navyše odvolací súd
nebol ani viazaný.
Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciurozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku IX ods. 3 Všeobecných
obchodných podmienok VÚB, a. s., na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom

(ďalej aj „VOP“), v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s
ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v rozhodcovskom konaní, čím sa spotrebiteľ
vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom,
správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho
zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a

to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom
zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu,
pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači VOP je

vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory
vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi -
povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi
všeobecným súdom a súdom rozhodcovským, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či
rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných
podmienok, navyše uzatvorená nie v čase „zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného
vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v
dôsledku svojej nevedomosti či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou
doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si

rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).
Na správnosti vyššie uvedeného záveru nič nemení ani poukaz odvolateľa na povinnosť vyplývajúcu z §
93bzákonač.483/2001Z.z.obankáchvzneníúčinnomvčaseuzatvoreniaZmluvy,ktorúsipredložením
návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca mal len plniť. Zákonodarca v § 93b
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy určil bankám povinnosť

ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený
návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať

alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom Zmluvou. V
prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej
doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv
na uzavretie alebo neuzavretie Zmluvy. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou VOP, ktoré sú súčasťou

Zmluvy. Klient svojím podpisom na Zmluve vyjadruje súhlas tak so Zmluvou, ako aj so VOP, a tým aj s
rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie Zmluvy. Z uvedených dôvodov dojednanie
o rozhodcovskej doložke obsiahnuté vo VOP nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase

uzatvorenia Zmluvy, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si
zakotvením rozhodcovskej doložky do VOP plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy. Naopak možno konštatovať, že právny
predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil.
Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,

ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6
ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluváchuzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho
účinkutak,akotovyplývazčl.6Smernice,jetátozáväznáajpreSlovenskúrepubliku,atrebajupoužívať

ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské
právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci
C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde
Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd
musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej
smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional

de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia
boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej
miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom
3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde
vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva

spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83
zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci
79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH platí, že povinnosť členských štátov
vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5
Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie

tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z
tohovyplýva,žepriaplikáciivnútroštátnehoprávaanajmäustanovenívnútroštátnehoprávazavedených
osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd
povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť
výsledok podľa tretieho odseku článku 189. Akékoľvek, aj celkom správne legislatívne prevzatie

smernice do vnútroštátneho práva, vždy poskytuje priestor pre interpretáciu, pretože právne predpisy
sú zo svojej povahy abstraktné, a najmä úlohou súdov je ich výklad
s ohľadom na konkrétny prípad. Aj keď implementačná legislatíva sama osebe môže byť
v súlade so smernicou, vnútroštátny súd je vystavený v konkrétnom prípade riziku chybného výkladu, ak
pri výklade vnútroštátneho práva nevezme do úvahy aj príslušnú smernicu. Teda ak do úvahy pripadá

viacero alternatív výkladu vnútroštátneho práva, orgán aplikácie práva, ktorým je prípade ustanovení
o neprijateľných podmienkach súd, tento by mal vždy zvoliť ten výklad, ktorý požaduje smernica,
resp. ktorý zo smernice vychádza. V uvedených súvislostiach hovoríme o určujúcom eurokonfomnom
výklade, pretože právnoaplikačný orgán volí ten výklad, ktorý je v súlade s príslušnou smernicou.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí

aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Na záver je potrebné uviesť, že ak oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom
nebolo vedené kontradiktórne, odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil

dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného
o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Z
úradnej činnosti odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných
konaní,ktoréiniciujenazákladerozhodcovskýchrozsudkov(vydanýchtotožnýmrozhodcovskýmsúdom
na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej

spotrebiteľskej zmluvy o úvere) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o
názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienkyvobdobnýchprípadoch.Vtejtosúvislostiodvolacísúdlenpríkladmopoukazujenauznesenia
Okresného súdu Lučenec, č. k. 8Er/267/2013-25 zo dňa 7. 5. 2013, č. k. 12Er/207/2014 zo dňa 26. 3.
2014, č. k. 5Er/354/2013 zo dňa 25. 4. 2013 ako aj na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 14CoE/46/2014, sp. zn. 15CoE/34/2014, sp. zn. 16CoE/25/2013, sp. zn. 16CoE/108/2013, sp.
zn. 16CoE/209/2013, sp. zn. 17CoE/50/2014. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade
nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení), a to priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď§ 39 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo kedykoľvek do rozhodnutia okresného súdu. Právo tvrdiť
skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno
vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť

toto svoje právo využiť (pozri § 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby
tak účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom
predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej
veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný
oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo

známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a
dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu,
ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval okresný
súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.