Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/680/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614202521
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614202521.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: R. L., nar. X.X.XXXX, bytom M., M.. H. a W.
č. XXXX/X, o zaplatenie 2.688,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Senica, č. k. 11C/39/2015-73 zo dňa 24. júna 2015, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej, zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku zastavil konanie o zaplatenie
istiny v sume 60 eur spolu s príslušenstvom, druhým odsekom výroku vo zvyšku žalobu zamietol a
tretím odsekom výroku žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1 a ž 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54
ods. 1 a 2, § 100, § 101, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1 a 2, § 563, Občianskeho zákonníka (ďalej len

OZ), § 2, § 3 ods. 1 až 5, 8, § 4 ods. 1 až 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že z výsledkov vykonaného
dokazovania vyvodil ten právny záver, že žaloba nebola podaná dôvodne vzhľadom na ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. Medzi predchodcom žalobcu (Consumer finance holding, a.s.) a žalovanou
prišlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere 20.8.2010. Žalovaná nesplácala poskytnutý
spotrebiteľský úver spolu s úrokmi riadne a včas. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 11.8.2014 uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Consumer finance Holding, a.s. , Hlavné

námestie 12, Kežmarok (ďalej len právnym predchodcom žalobcu) prišlo k postúpeniu pohľadávky
na žalobcu. Ku dňu postúpenia dlžná suma podľa vyjadrenia žalobcu predstavovala žalovanú sumu.
Žalobca podaním doručeným súdu dňa 10.6.2015 vzal žalobu čiastočne späť o zaplatenie sumy 40 eur
s príslušenstvom a následne podaním doručeným súdu dňa 22.6.2015 vzal žalobu čiastočne späť v
časti zaplatenia sumy 20 eur s príslušenstvom. V tejto časti súd konanie zastavil podľa § 96 ods.1 O.s.p.
Po čiastočnom späťvzatí žaloby napokon žalobca trval na zaplatení sumy 2.628,94 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.688,94 eura od 11.2.2011 do 7.4.2014 vo výške 763,14

eura, úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.668,94 eura od 8.4.2014 do 14.7.2014 vo výške 63,84
eura, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.648,94 eura od 15.7.2015 do 1.6.2015 vo
výške 209,67 eura a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.628,94 eura od 2.6.2015 do
zaplatenia. Súd posúdil nárok žalobcu aj s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.o ochrane spotrebiteľa, ktoré súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
ukladá povinnosť prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, vrátane jeho premlčania, a
to aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolal a zistil, že predmetom

konania je suma, ktorej splatnosť nastala viac ako tri roky pred podaním žaloby. Žaloba na súd podaná
dňa 17.3.2014, pričom splatnosť úveru resp. jeho zvyšku nastala dňom 10.2.2011 (čo napokon žalobca
potvrdil nepriamo aj tým, že od 11.2.2011 si uplatnil aj úrok z omeškania), teda posledný deň lehoty na
podanie žaloby na súd bol deň 10.2.2014 . Žaloba tak bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej
lehoty a preto ju súd s poukazom na toto ustanovenie zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa §

142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko
táto si žiadne trovy konania neuplatnila ani jej žiadne nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie a uplatnil si náhradu trov konania. Podľa

žalobcu súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca nesúhlasil, aby v
danom prípade súd postupoval v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť
dňa 01.05.2014. Aplikáciou § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (prikázanie orgánom rozhodujúcim o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy,vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania) dochádza k značnému

narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu
diskriminácie podľa č. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k
porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k
narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných a práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods.
3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Podľa žalobcu aplikáciou ustanovenia §
5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho

stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu
na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu
do jeho majetkových práv. Súd aplikovaním porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR,
podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnychpredpisovmusíbyťvsúladesÚstavouSR.Žalobcapodpornepoukázalnaviacerérozhodnutia
Ústavného súdu SR, a to sp.zn. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 36/95, III. ÚS 348/06. Žaloba bola podaná
dňa 17.03.2014, pričom § 5b nadobudol účinnosť až dňa 01.05.2014. Žalobca namietal, že súd na
daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby,
nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a

teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
Napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvu označenú ako zmluva o poskytnutí pôžičky, ide o
úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tomto smere žalobca poukazuje
na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013,
sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015,

sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 132/2013 zo dňa 21.11.2013, ako ďalšie rozhodnutia krajských
súdov, z ktorých vyplýva, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Žalobca nepovažuje uplatnený nárok za premlčaný, k začiatku plynutia 4-ročnej premlčacej doby došlo
dňa 11.02.2011 a ku dňu podania žalobného návrhu neuplynula.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7.Rozsudoksúduprvejinštanciebolnapadnutýodvolanímžalobcuvjehozamietajúcejčastiavzávislom
výroku o trovách konania. V časti, v ktorej súd konanie zastavil, rozsudok napadnutý nebol a preto v
tejto časti nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil.

9. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň
sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s

odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 20.8.2010 uzatvoril právny predchodca žalobcu (Consumer finance
holding, a.s.) so žalovanou zmluvu o pôžičke č. 5006053, na základe ktorej poskytol predchodca žalobcu
žalovanej pôžičku v celkovej sume 2.148,58 eura. Žalovaná sa zaviazala túto pôžičku splácať v

pravidelných 83. mesačných splátkach v sume po 50,17 eura. Do podania žaloby zaplatila podľa
tvrdenia žalobcu len sumu 30 eur. Po podaním žaloby zaplatila ešte sumu 60 eur. Vzhľadom k tomu,
že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať riadne a včas, predchodca žalobcu vyzval žalovanú
listom zo dňa 22.7.2010 označeným ako predžalobná upomienka k okamžitej úhrade všetkých
splátok jednorazovo. RPMN bola v zmluve dohodnutá vo výške 23,97 %, celkové náklady spotrebiteľa

vo výške 2.015,53 eura. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 11.8.2014 uzatvorenej
medzi žalobcom a spoločnosťou Consumer finance Holding, a.s. (právnym predchodcom žalobcu)
bola pohľadávky voči žalovanej postúpená na žalobcu. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu,
že nárok žalobcu bol uplatnený po uplynutí trojročnej premlčacej lehote. Žalobca žalobu podal dňa
17.3.2014, pričom splatnosť úveru resp. jeho zvyšku nastala dňom 10.2.2011. Posledný deň lehoty na

podanie žaloby na súd bol deň 10.2.2014.

11. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď
aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací
súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

12. V prejednávanej veci síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle
súdom prvej inštancie správne aplikovaného § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie
uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.

Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

13. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť

uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od
1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným

od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny. Z
citovaného ustanovenie vyplýva, že ide o právnu normu, ktorá má procesný charakter (orgán konajúci arozhodujúcionárokoch)avšeobecneplatí,žepočaskonaniasaaplikujeúčinnáprocesnáprávnanorma,
nie napr. procesná právna norma účinná v čase začatia konania. Ak sa na konanie nemá aplikovať
účinná procesná právna norma v čase konania a rozhodovania, musí to vyplývať z prechodných a

záverečných ustanovení procesnej právnej normy.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie procesné ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom

č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu
na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej
normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy.

15. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

16. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a
nasledujúcichObchodnéhozákonníkaav§100anasledujúcichObčianskehozákonníka.Právnaúprava
premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej

úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. Hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú
širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného
zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. V prípade spotrebiteľských
zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského

práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci
prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na
jeho vykonanie.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované
ustanoveniepretoukladáorgánuaplikujúcemuprávopoužiťvprospechspotrebiteľavšetkyustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní
otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je
priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný

vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa
vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

18. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou,
sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje

zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

19. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie

spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.

20. Je preto potrebné uzavrieť, že na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011
sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012,

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

21. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku

a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci
účinnosťtohtoustanoveniabolaposunutáažna1.apríl2015,predmetnéustanovenieponímavýkladový
status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze

nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

22. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp.
zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba
zhodnevsporezozmluvyospotrebiteľskomúvereaplikovaliust.§5bzákonač.250/2007Z.z.oochrane

spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor
vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo 17/2014.

23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne

správny potvrdil.

24. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná. Vzhľadom na to, že žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací

súd rozhodol, že žalovanej sa náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 C.s.p.

25. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).