Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/144/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8807209374
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8807209374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu Obce Pavlovce, IČO
00 332 658, Pavlovce , 094 31 Hanušovce nad Topľou, právne zastúpeného JUDr. Bartolomejom
Kaščákom, advokátom, AK so sídlom vo Vranove nad Topľou, M.R.Štefánika 171, proti žalovanému T.
F., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XX, právne zastúpenému JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, AK so
sídlom v Košiciach, Šoltésovej 5, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou, č.k. 11C 77/2007-494 zo dňa 20.10.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňauložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu56.843

eur a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že predmetom tohto konania je
náhrada škody v celkovej výške 56.843 eur, teda 1.712.454,- Sk, ktorá škoda pozostáva z úrokov
vyčíslených znalkyňou v trestnom konaní vedenom proti žalovanému, a to vo výške 1.023.639,- Sk, z
trov konania v obchodnej veci vo výške 123.593,- Sk a exekučných trov vo výške 565.220,- Sk. Po citácii
ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 1, 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, §
373, § 757 Obchodného zákonníka, § 13 ods. 1, 4 zákona .č 369/1990 Zb., § 7 ods. 1 zákona č. 138/1991

Zb. o majetku obci, § 2 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platobných pomerov starostov
obcí a primátorov miest, § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa rozviedol
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Zdôraznil, že základom vzniku právnej zodpovednosti
je porušenie právnej povinnosti, teda správanie, ktoré sa prieči právu, preto je protiprávne. Môže
ísť o zavinené protiprávne správanie alebo o nezavinené protiprávne správanie, pričom ide o vôľové
konania, ktoré smerujú k určitému výsledku. Termín konanie teda v sebe zahŕňa tak správanie aktívneho
charakteru, teda komisívne, ako aj opomenutie, teda správanie pasívneho charakteru (omisívne). Ako

ďalší predpoklad náhrady škody je potrebné považovať existenciu škody, teda majetkovú ujmu, ktorá sa
prejaví v majetku poškodeného a ktorá je objektíve vyjadriteľná v peniazoch. Za príčinnou súvislosťou
medzi porušením povinností a vznikom škody je potrebné vidieť vzťah príčiny a následku, teda to, že bez
porušenia povinností by škoda nevznikla. Má objektívnu povahu a jej aplikácia v oblasti práva spočíva
v skutkovom zistení. Za subjekt oprávnený požadovať náhradu škody považoval súd prvého stupňa
osobu, ktorá bola oprávnená požadovať splnenie určitej povinnosti, resp. osobu, voči ktorej sa škodca
dopustil porušenia povinností a za subjekt, od ktorého možno náhradu škody požadovať považoval toho,

kto podľa zákona za spôsobenú škodu zodpovedá. Ďalej uviedol, že v predmetnom konaní žalobca
svoj nárok opieral o porušenie povinností žalovaného ako starostu obce. V konaní mal preukázané,
že žalovaný vykonával verejnú funkciu starostu obce v rokoch 1994 až 2002 a zároveň podnikal pod
obchodným názvom ZEMASFALT. Počas výkonu funkcie starostu obce žalovaný uskutočnil v obciU. výstavbu miestnych a účelových komunikácii na základe zmluvy o dielo uzavretej dňa 4.5.1998.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 8Cb 27/2002 zistil, že žalovaný si
ako živnostník na základe zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom uplatnil nárok na zaplatenie ceny za

vykonané dielo v sume 2.471.943,- Sk s príslušenstvom, o ktorom nároku rozhodol súd rozsudkom zo
dňa 14.3.2002, ktorým zaviazal obec U. zaplatiť v predmetnom konaní žalovanému sumu 2.471.943,- Sk
s 10 % ročným úrokom z omeškania od 29.11.1999 do zaplatenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 23.3.2002. Keďže právoplatne priznaná pohľadávka nebola z rozpočtu obce uhradená, bola vedená
proti obci exekúcia Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 8Er 143/2003, v rámci ktorej bola

pohľadávka oprávneného (v predmetom konaní žalovaného) vymožená. Z trestného spisu Okresného
súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 1T 301/2005 mal súd prvého stupňa preukázané, že voči žalovanému
sa viedlo trestné konanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Trestného zákona z dôvodu,
že ako starosta obce U., okres F. M. A. v rokoch 1994 až 2002 a zároveň majiteľ stavebnej firmy
ZEMASFALT vedel o finančných možnostiach obce a vedel, že obec nemala v rozpočte vyčlenené
finančné prostriedky na výstavbu a opravu miestnych a účelových komunikácii a napriek tomu dovolil,

aby dňa 4.5.1998 v U. bola podpísaná zmluva o dielo medzi Obcou U. a jeho firmou ZEMASFALT na
výstavbu a opravu miestnych a účelových komunikácii s tým, že obec firme za vykonané práce zaplatí
až vtedy, keď sa v rozpočte nájdu príslušné finančné prostriedky. Preto po vykonaní prác ani nevystavil
faktúry, pričom dňa 29.9.2001 ako majiteľ firmy ZEMASFALT podal Krajskému súdu v Prešove žalobu,
ktorou sa domáhal, aby obec U. bola zaviazaná na zaplatenie aj 18 % úrokov z omeškania zo sumy

2.471.943,- Sk, z čoho úroky z omeškania činili 1.044.497,- Sk, pričom o uvedené sumy poškodil obec
U., pretože následne v exekučnom konaní bola uvedená suma poukázaná jeho firme ZEMASFALT.
Teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že niekoho uviedol do omylu a spôsobil tak na
cudzom majetku značnú škodu. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 8.4.2009 bol
však žalovaný spod tejto obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Poškodený,

teda obec U., bola odkázaná na konanie občianskoprávne. Z odôvodnenia trestného rozsudku vyplýva,
že postup obžalovaného bol síce v konaní 8Cb 27/2002 zákonný, ale nebol etický. Za rozhodujúce
považoval to, že istina, ktorá vyplynula zo zmluvy o dielo bola obžalovanému právoplatne priznaná v
konaní 8Cb 45/2005 vrátane úrokov z omeškania, preto v konaní obžalovaného domáhať sa priznanej
sumy a následne ju vymáhať v exekučnom konaní nevidel podvodné konanie. S rozhodnutím súdu

prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý odvolanie okresného prokurátora zamietol rozhodnutím
č.k. 2To 37/2009-681 zo dňa 17.12.2009.

Súd prvého stupňa poukázal tiež na to, že počas výkonu funkcie starostu obce žalovaným bolo
súdom právoplatne rozhodnuté o povinnosti obce U. zaplatiť žalovanému podnikajúcemu pod menom

ZEMASFALT sumu 2.471.943,- Sk s 10 % úrokom z omeškania od 29.11.1999 do zaplatenia, ako
aj nahradiť trovy konania vo výške 123.595,- SK, keďže obec U., teda žalobca, si uloženú povinnosť
nesplnil, podal žalovaný návrh na vykonanie exekúcie, ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn. 8Er 143/2003.
Konštatoval, že k povinnosti zaplatiť uvedené sumy bola zaviazaná obec ako právnická osoba, za
ktorú konal žalovaný ako starosta obce, teda ako osoba fyzická. Žalovaný v pozícii podnikateľa vykonal

práce v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 4.3.1998 a tieto vyfakturoval faktúrami zo dňa 1.10., 12.10,
13.10 a 17.10.1999. Podľa tvrdenia samotného žalovaného faktúry prevzala obec dňa 15.11.1999,
teda ich splatnosť nastala dňom 29.11.1999, odkedy bol priznaný aj úrok z omeškania vo výške 10
%. Prvostupňový súd zdôraznil, že v čase splatnosti faktúr žalovaný vykonával funkciu starostu obce.
Dospel k záveru, že napriek tomu, že na právne postavenie starostov obcí nie je možné aplikovať

Zákonník práce, neznamená to absolútne zbavenie sa zodpovenosti starostu obce za jeho konanie
počas výkonu funkcie. Mal za to, že žalovaný vo funkcii starostu obce bol povinný konať tak, aby
nedochádzalo ku škode na majetku obce a ak tak nekonal, nesie za to zodpovednosť ako fyzická osoba.
Starosta vo svojej funkcii totižto nepožíval imunitu, ktorá by ho zbavovala zodpovednosti za škodu ním
spôsobenú, keďže opačný názor by pripustil svojvôľu fyzickej osoby vykonávajúcej funkciu starostu

obce. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R16/2006. Prvostupňový súd mal
zato,ženapriekprávoplatnémuexekučnémutitulužalovanýakostarostaobcenemoholuprednostňovať
svoje záujmy ako podnikateľ. Ako starosta vedel a musel vedieť o zlej finančnej situácii a mal zrealizovať
kroky k tomu, aby sa s obcou dohodol na splátkovom kalendári s výškami splátok, ktoré by boli v
možnostiach obce a zamedziť tak vzniku škody obci. Svoje povinnosti si však žalovaný ako starosta

obce po predložení faktúr obci, teda po dni 15.11.1999 nesplnil, teda nepredchádzal tomu, aby došlo
k omeškaniu s úhradou faktúr a aby nevznikala škoda spočívajúca v úrokoch z omeškania. Žalovaný
bol starostom totižto ešte asi tri roky po dátume splatnosti faktúr za vykonané dielo, preto bolo dôvodné
domnievať sa, že za uvedené obdobie bolo jeho povinnosťou zabezpečiť finančné prostriedky na úhradufaktúr a vyhnúť sa tak omeškaniu. Ak žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil, nesplnil si tak prevenčnú
povinnosť, ktorá mala zabrániť vzniku škody obci spočívajúcej v zmenšení jej majetku zaplatením úrokov
z omeškania, zbytočnej úhrady trov obchodného sporu a trov exekúcie.

Porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného skúmal prvostupňový súd aj vo vzťahu k trovám konania
súvisiacim s obchodnoprávnym sporom, počas ktorého bol žalovaný ešte vo funkcii starostu. Mal za
to, že žalovaný nevynaložil všetko úsilie, aby k sporovému konaniu nedošlo, teda aby nevznikla ďalšia
škoda predstavujúca trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku, teda vo výške 123.595,-

Sk. Keďže nárok v predmetom konaní nebol sporný, tak súd prvého stupňa mal za to, že žalovaný ako
podnikateľ sa mohol s obcou dohodnúť mimosúdne, prípadne uzavrieť zmier, kedy by došlo k zníženiu
súdneho poplatku, ale aj v tomto prípade žalovaný uprednostnil svoje záujmy ako podnikateľa pred
záujmami obce. Zo strany žalovaného tak došlo k spoločensky nežiadúcemu konaniu aj napriek tomu,
že takýto postup nebol v danom čase vyslovene zakázaný.

Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody predstavujúcej trovy exekúcie vo výške 565.220,- Sk
súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný mohol predísť exekúcii, keďže rozsudok v obchodnej veci
8Cb 27/2002 nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2002, kedy bol žalovaný ešte starostom, teda sa
mohol napríklad dohodnúť na splátkovom kalendári. Zdôraznil, že žalovaný svoje tvrdenia o tom, že
sa snažil dohodnúť s obcou hodnoverným spôsobom v konaní nepreukázal a tiež nepreukázal to, že

mal zabezpečené financovanie realizovaného projektu zo štátneho rozpočtu. Nepreukázal tak, že ako
starosta obce mal reálnu možnosť získať prostriedky na financovanie predmetu zmluvy, ale naopak
svojim konaním vystavil rozpočet obce neprimeranému riziku, čoho následkom bola nútená správa.
Samotnú výšku škody mal preukázanú zo znaleckého posudku vyhotoveného v trestnom konaní, ako
aj zo spisu 8Cb 27/2002 a z exekučného spisu. Žalobca tak zaplatil v rámci exekučného konania

okrem istiny aj úroky z omeškania, trovy konania a trovy exekučného konania, čo predstavuje celkovú
sumu 56.843 eur. Keďže o túto sumu došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, súd prvého stupňa túto
sumu žalobcovi priznal v celej výške. Naviac zdôraznil, že správanie sa žalovaného bolo neetické
a neštandardné, teda v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že obdobnému správaniu sa
žalovaného, ktorý uzavrel zmluvu o dielo na jednej strane ako starosta obce a na druhej strane ako

podnikateľ mala zabrániť následná právna úprava zákonom č. 357/2004 Z.z., ktorý rieši otázku stretu
verejného a osobného záujmu aj pri výkone funkcie starostu obce. Zdôraznil však, že absencia takejto
právnej úpravy v predchádzajúcom období nemôže spôsobiť toleranciu spoločensky nežiadajúcich
javov, akým bolo uprednostnenie osobných záujmov žalovaného pred záujmami obce, a to zvlášť za
situácie, keď konanie žalovaného spôsobilo nútenú správu obce. Na situácii nič nemení ani skutočnosť,

že dňa 13.11.2008 bola uzavretá dohoda o splátkovom kalendári so súdnym exekútorom. Žalovaný
totižto nepreukázal snahu o získanie finančných prostriedkov. Do spisu bolo predložené veľké množstvo
zápisnicu z rokovania obecného zastupiteľstva, ktoré však nesvedčili o snahe žalovaného dohodnúť sa
nariešenívzniknutejsituácie,avšakzozápisnícvyplývalenskutočnosť,žeotázkadlhubolapredkladaná
obecnému zastupiteľstvu, avšak riešená bola predovšetkým otázka odvolania žalovaného z pozície

starostu obce. Žalovaný ako starosta obce neurobil ani kroky smerujúce napr. k uznaniu dlhu.

Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčacia citoval súd prvého stupňa ustanovenie § 100, § 101 a
§ 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ktoré ustanovenia uviedol, že začiatok
plynutia premlčacej lehoty je závislý nielen od momentu protiprávneho konania, ale aj od momentu

vzniku skutočnej škody, teda zmenšenie majetku poškodeného a jeho vedomosť o tejto škode. Keďže
úroky z omeškania, trovy predchádzajúceho konania a trovy exekúcie boli uhrádzané počas exekúcie,
námietku žalovaného o premlčaní nároku považoval za nedôvodnú. Súd prvého stupňa žalobu v
časti o priznanie úrokov z omeškania vo výške 7 % zo sumy 56.843 eur od 27.6.2006 do zaplatenia
považoval za nedôvodnú, keďže úroky z omeškania, trovy pôvodného konania a trovy exekúcie boli

uhrádzané postupne žalobcom počas vykonávania exekúcie a celková výška škody bola ustálená počas
predmetného konania. Preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania.

Vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa citoval ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti odvolanie
žalovaný.Namietal, že ohľadom škody žiadanej žalobcom, ktorá predstavuje trovy exekúcie vo výške 565.220,-
Sk je potrebné zistiť, či vzhľadom na čas priebehu tohto konania bolo v moci žalovaného predísť tomuto
konaniu a zabrániť tak vzniku trov exekúcie.

Nestotožnil sa s názorom prvostupňového súdu a mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Za právny nezmysel považoval to, že okresný súd rozlišoval medzi T. F. ako starostom a T. F. ako
podnikateľom.

Vyslovil názor, že každá fyzická osoba má len jednu právnu subjektivitu a nemôže v právnom prostredí
vystupovať v dvojjedinom postavení. Ak ako fyzická osoba má nárok na úrok z omeškania podľa
právoplatného súdneho rozhodnutia súdu voči obci U., tak súčasne v tom istom čase tie istné úroky z

omeškania z tej istej zmluvy o dielo a z toho istého súdneho rozhodnutia nemôžu byť na jeho strane
škodou, ktorú by mal zaplatiť obci U..

Poukázal na to, že ak súvisiaci rozsudok je záväzný pre všetkých zainteresovaných, potom nie je možný
ten záver, že tu obci vznikla škoda pozostávajúca z úroku z omeškania, z trov súdneho konania a z trov

exekúcie; to isté nemôže byť legálnym plnením na strane jedného subjektu (oprávneného) a súčasne
škodou na strane druhého subjektu (povinného) Iný záver je v právnom štáte ústavne neudržateľný.

Pokiaľ okresný súd vyšiel žalobcovi v ústrety a pokúsil sa mu pomôcť s argumentáciu cez ust. § 415
Občianskehozákonníka,takušlojehopozornosti,žeajnesplnenieprevenčnejpovinnostimusívyústiťdo

spôsobenia škody. V danej veci ale obci U.iadna škoda nevznikla a okrem toho dielo podľa zmluvy obec
dostala a miestne komunikácie má vo svojom vlastníctve. Z uvedeného dôvodu nesplnenie prevenčnej
povinnosti vyvodzovať z toho, že počas funkčného obdobia starostu sa mu nepodarilo zaplatiť faktúry v
lehote splatnosti, je neskutočné tvrdenie, ktoré nemá oporu v zákone o obecnom zriadení a v súvisiacich
predpisoch. Ak sa obci nepodarilo zabezpečiť mimorozpočtové krytie danej investičnej akcie, nemôže

to byť podraditeľné pod § 415 Občianskeho zákonníka a v tomto smere ide o svojvôľu okresného súdu
pri aplikácii právnych noriem. Poukázal na to, že kým bol vo funkcii starostu obce, tak na úhradu dlžnej
sumy sa podarilo zabezpečiť sumu 481.390,00 Sk, čo zjavne vyplýva zo správ súdneho exekútora JUDr.
Moskviča, ako aj zo znaleckého posudku Ing. R. L. č. 7/2008, ktorý je súčasťou trestného spisu 1 T
301/2005.

Zdôraznil, že keďže dielo bolo vykonané a odovzdané, tak zástupca obce nemal žiadny dôvod namietať
proti žalobe a akurát namiesto úroku z omeškania vo výške 18,25 % sa dohodol úrok z omeškania iba
vo výške 10 % ročne. Predísť plateniu úrokov z omeškania splátkovým kalendárom bolo ponúknuté
súčasnému starostovi, ktorý to iracionálne odmietol.

Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ odvolací súd v zrušujúcom uznesení v tejto veci upozornil na ústavný
zákon č.. 357/2004 Z. z. v platnom znení, tak jeho argumentácia je nepatričná, pretože aj po účinnosti
tohto zákona v zmysle čl. V ods. 6 platí, že zákaz podľa odseku 2 druhej vety sa na starostov nevzťahuje,
t. j. na starostov sa nevzťahuje zákaz podnikania a nemôže tak ísť o stret záujmov ako sa to mylne

interpretuje.

Poukázal na to, že z opatrnosti zotrval na vznesenej námietke premlčania, pretože ak protižaloba bola
podaná dňa. 31.7.2006, tak minimálna 2-ročná subjektívna premlčacia lehota k jednotlivým položkám,
ktoré tvoria údajnú škodu, márne uplynula už pred podaním protižaloby. Ak okresný súd bol toho názoru,

že škoda obci vznikla, tak vzhľadom na vznesenú námietku premlčania mal žalobu zamietnuť. Citoval
ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je subjektívna premlčacia doba dvojročná a
pre začatie jej plynutia je významný (primárny) subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch položiek: kedy
sa poškodený dozvie o škode a kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá.
Objektívnapremlčaciadobajetrojročnápriškodespôsobenejznedbanlivostiazačneplynúťodokamihu

škodnej udalosti. Túto objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pre
plynutie subjektívnej premlčacej doby. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd vyporiadal so
začiatkom plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Ak si žalobca uplatňuje v rámci náhrady
škody úroky z omeškania, trovy konania a trovy exekúcie, tak je zrejmé, že pri úrokoch z omeškaniaa trovách konania musela škoda vzniknúť najneskôr momentom právoplatnosti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č. k. 8Cb 27/2002 - 37 zo dňa 14.03.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dna
23.03.2002 a ak si žalobca škodu uplatnil až 31.07.2006, tak minimálne tieto dve položky sú nepochybne

premlčané. Pokiaľ ide o ďalšie úroky z omeškania a trovy exekúcie, tak škodu spôsobil súčasný starosta
obce,ktorémuzostranysúdnehoexekútoraprizačatíexekúciebolponúknutýsplátkovýkalendár,ktorým
by sa pôvodná splatnosť nahradila novou splatnosťou, čím by zanikol nárok na úroky z omeškania v
zmysleprávoplatnéhorozsudkuamalobytovplyvajnaexekučnétrovy,čonovýstarostanepochopiteľne
odmietol.

Závery súdu o nezabezpečení financovania realizovaného projektu zo štátneho rozpočtu, resp., že
svojimkonanímvystavilrozpočetobceneprimeranémuriziku,čohonásledkombolanútenáspráva,resp.
že mal možnosť exekúcii predísť uzavretím primeraného splátkového kalendára, považoval žalovaný
za nepreukázané. Trval na tom, že vo funkcii starostu obce urobil všetko na získanie finančných
prostriedkov a časť sa aj podarilo získať. Ako oprávnený z exekučného titulu súhlasil so splátkovým

kalendárom a návrh na exekúciu podal iba preto, že s p. B. nebolo možné uzavrieť žiadnu dohodu.
Trval na tom, že počas jeho pôsobenia vo funkcii starostu nebola ani exekúcia, ani nútená správa. Obec
mala dosť prostriedkov na chod samosprávy, preto exekúciu a následne nútenú správu si obec vynútila
sama. Napokon namietam tiež nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý na 15.
str. uzatvára, že "týmto bolo nepochybne preukázané porušenie povinnosti", ale už nie je uvedené,akej

povinnosti, nie je odkaz na konkrétne ustanovenie zákona o obecnom zriadení, či zákona o majetku
obcí. resp. iného ustanovenia.

V závere zdôraznil, že v súvisiacej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 301/2005 bol spod obžaloby
okresného prokurátora právoplatne oslobodený, a to za skutok, ktorý je identický s tým, čo je predmetom

protižaloby. Teda ak bol oslobodený spod obžaloby, tak nemohol porušiť žiadne mimotrestné normy,
inak by musel byť odsúdený. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Vranov nad Topľou č. k. 11 C/77/2007 - 494 zo dňa 20.10.2014 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Kodvolaniužalovanéhosavyjadrilžalobcapodanímzodňa19.1.2015.Odvolaniežalovanéhopovažoval
za nedôvodné a niektoré závery za nadsadené, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

Zdôraznil, že žaloba obce nesmeruje proti žalovanému ako podnikateľovi pod obchodným názvom
Zemasfalt, ale proti žalovanému ako starostovi a štatutárnemu orgánu obce U., ktorý mal povinnosť

predísť súdnemu sporu a následne aj exekúcii proti obci. Žalovaný ako starosta obce sa rozhodol
uzavrieť zmluvu o dielo zo dňa 4.5.1998 so svojou vlastnou firmou, hoci vedel, že

a) nemá zabezpečené v rozpočte obce plánované na tento účel žiadne finančné prostriedky (rozpočet
obce), čím dôjde k porušeniu finančnej disciplíny,

b) faktúry vyhotovené jeho firmou ako dodávateľom pre obec ako objednávateľa:
- č. 990124 na 341.006,80 Sk zo dňa 13.10.1999 bola doručená obci 31.8.2002,
- č. 990081 na 168.437,50 Sk zo dňa 1.10.1999 bola doručená obci 31.8.2002,
- č. 990078 na 73.359 Sk zo dňa 13.10.1999 bola doručená obci 14.10.2002,
- č. 990126 na 1.889.140,40 Sk zo dňa 1.10.1999 bola doručená obci 18.11.2002.

Hoci boli faktúry doručené k zaúčtovaniu až v roku 2002, v konaní sp. zn. 8Cb 27/02 pred súdom uznala
obec úroky z omeškania 10 % od 29.11.1999. Žalovaný po doručení rozsudku obci nezariadil splnenie
rozsudku, ani neuzavrel splátkový kalendár, ale ako podnikateľ podal proti obci exekúciu, kde trovy činili
65.220,-Sk. Pre obec tak vznikli značné náklady a obec sa dostala do nútenej správy. Ako starosta obce,

žalovaný bol povinný týmto škodám predísť. V trestnom konaní bol síce spod obžaloby oslobodený,
ale preto, že spáchaný skutok nie je trestným činom a nie preto, že by sa skutok nestal. Keďže skutok
sa udial, obec ako poškodená bola odkázaná na konanie v občianskoprávnych veciach. Oslobodzujúci
rozsudok sp. zn. 1T 301/2005 nemá priamy dopad na tento spor o náhradu škody, lebo predmetom
trestného stíhania bolo skúmanie, či obžalovaný T. F. sa nedopustil svojim konaním trestného činu

podvodu podľa § 250ods. 1, 4Tr. zákona.

Navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutej časti a zaviazať žalovaného na náhradu odvolacích trov.Krajský sú v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal
v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom
a vyvodil z nich aj správny právny záver. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného
považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Žalovaný vo svojom odvolaní spochybnil rozlišovanie medzi žalovaným ako podnikateľom a žalovaným
ako starostom obce tvrdením, že vždy ide o tú istú fyzickú osobu. K tomuto odvolací súd uvádza,
že takéto rozlišovanie je v súlade s právnym poriadkom, ktorý vo všeobecnosti delíme na verejný a
súkromný. Fyzická osoba sa tak v priebehu svojho života dostáva do životných situácii, v ktorých
vystupuje v súkromnoprávnom alebo verejnoprávnom vzťahu. Od takéhoto právneho postavenia sa
potom odvíja posudzovanie jednotlivých právnych úkonov danej osoby, ako aj ich právnych dôsledkov.

Postavenie tej istej fyzickej osoby nie je rozdielne len vo vzťahu k uvedenému deleniu práva na verejné a
súkromné, ale fyzická osoba sa dostáva do rozdielneho postavenia aj v oblasti samotného súkromného
práva, keď vystupuje napr. v záväzkových vzťahoch ako občan (nákup v obchode pre súkromné účely)
alebo v záväzkových obchodných vzťahoch, kde vystupuje ako fyzická osoba, podnikateľ (zmluva
o dielo). Z uvedeného vyplýva, že z konania fyzickej osoby v rôznych postaveniach plynú pre túto

fyzickú osobu rôzne práva a povinnosti, ktoré zákon s daným postavením spája. Vedomosť o konkrétnej
skutočnosti (v danom prípade vedomosť žalovaného o nedisponovaní obce finančnými prostriedkami
na financovanie výstavby a opravy miestnych a účelových komunikácii) môže preto privodiť ten
dôsledok, že konkrétna fyzická osoba v rôznych pozíciách vykoná právne úkony podľa svojho zváženia,
avšak s vedomím znášania dôsledkov konkrétneho konania. V predmetnom konaní bolo nepochybne

preukázané, že žalovaný vykonával verejnú funkciu - starostu obce U., pri výkone ktorej sa mal riadiť
predovšetkým Ústavou SR a všeobecne záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k výkonu tejto
funkcie. Žalovaný vo funkcii starostu obce porušil ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetkuobci,vzmyslektoréhobolojehopovinnosťouhospodáriťsmajetkomobceamajetkomvštátnom
vlastníctve, ktorý bol obci zverený v prospech rozvoja obce a jej občanov a nie spôsobom, ktorého

dôsledkom bola nútená správa obce. Žalovaný vystavil obec neprimeranému finančnému zaťaženiu,
ba dokonca priamemu riziku nesplnenia záväzku, keď ako štatutárny orgán obce uzatvoril zmluvu
o dielo na realizáciu opravy a výstavby miestnych komunikácií, resp. na uzatvorenie takejto zmluvy
splnomocnil ďalšiu osobu. Je nepochybné a vyplýva to aj z písomnosti predložených v trestnom spise
týkajúcich sa rozpočtu obce na roky 1998 a nasledujúce, že rozpočet obce vôbec nepočítal s tak

rozsiahlou investíciou a pokiaľ sa žalovaný ako starosta obce spoliehal na dodatočné zabezpečenie
finančných prostriedkov, tak konal nerozvážne a nezodpovedne, za čo musí niesť zodpovednosť. Porušil
tak ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je každý povinný počínať si tak,
aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Keďže všetky
nároky žalobcu (úrok z omeškania, súdny poplatok v obchodnom spore a trovy exekúcie) by neboli

vznikli, ak by sa žalovaný nedopustil vyššie opísaného konania, teda uzatvorenia zmluvy o dielo,
nesie zodpovednosť za škodu predstavujúcu uvedené nároky, zaplatením ktorých došlo k zmenšeniu
majetku žalobcu. Porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným, okrem nezabezpečenia finančných
prostriedkov na úhradu predložených faktúr, nevykonania prejavu uznania dlhu a tiež neuzavretia
dohody o prijateľnom splátkovom kalendári, ako to konštatoval súd prvého stupňa, je možné vidieť aj v

konaní vyššie opísanom, na čo poukazuje aj prvostupňový súd.

Odvolacia námietka žalovaného, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, keďže má vo svojom vlastníctve
miestne komunikácie je nedôvodná, keďže predmetom náhrady škody nie je cena diela, teda zhotovenia
miestnej komunikácie, ale nároky súvisiace so vznikom pohľadávky žalovaného ako podnikateľa a

jej včasným neuhradením. Právne irelevantné je namietanie skutočnosti, že zo strany žalovaného
nejde o porušenie prevenčnej povinnosti, ak nezabezpečil mimorozpočtové krytie investičnej akcie.
Takáto námietka žalovaného postráda logickú súvislosť s tvrdením žalovaného v priebehu konania,
že predmetná investičná akcia mala byť krytá z mimorozpočtových finančných prostriedkov, ktorých
možnosti a rozsah zabezpečenia mal a musel žalovaný ovládať, keďže vo funkcii starostu obce bol

už od roku 1994. Súd prvého stupňa nevytkol žalovanému, že ako podnikateľ sa domáhal zaplatenia
sumy diela na súde ako to namieta žalovaný vo svojom odvolaní, ale vytkol žalovanému ako starostovi
obce to, že takémuto konaniu mohol predísť správnymi a prijateľnými právnymi krokmi tak, aby uchránil
obec od majetkovej ujmy. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že nemohol podal skôr návrh na exekúciu,keďže pohľadávka mu bola priznaná právoplatne až 23.3.2002, tak k tomuto tvrdeniu, ako aj tvrdeniu, že
ako starosta obce nemohol predísť obchodnoprávnemu sporu odvolací súd uvádza, že splatnosť faktúr
nastala v období od 1.10 do 17.10.1999 a tieto faktúry prevzala obec dňa 15.11.1999. Napriek tomu

sa tento záväzok neodrazil v rozpočte obce ako pasívum v nasledujúcich rokoch (čl. 330-341 spisu 1T
301/2005) a ani na zasadnutí obecného zastupiteľstva sa tento dlh neriešil, ako to správne konštatoval
vo svojom rozhodnutí aj súd prvého stupňa. Žalovaný ako starosta obce zodpovedný za majetkové
pomery obce tak neučil žiadne efektívne kroky k zníženiu zadĺženosti obce, obec vystavil omeškaniu
s úhradou ceny diela, súdnemu sporu, ako aj exekučnému konaniu. Žalovaný žiadnym spôsobom

nepreukázal, že vykonával kroky vo vzťahu k štátu smerujúce k zabezpečeniu finančných prostriedkov
na úhradu dlhu obce, teda nebol predložený žiaden písomný doklad a nebol ani navrhovaný svedok,
ktorýbytakétokonaniežalovanéhodosvedčil.Naopak,listinnédôkazysvedčialenoneriešenívzniknutej
situácie (zápisnice zo zasadnutí obecného zastupiteľstva), resp. o zanedbaní povinností žalovaného
vyplývajúcich mu zo zák. č. 303/1995 Z.z. vo vzťahu k zavedeniu ozdravného režimu obce (audit čl.
425 trestného spisu).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného, že tomuto zákon nezakazoval podnikať.
Súdprvéhostupňavosvojomrozhodnutívžiadnejčastineuvádza,žežalovanémupočasvýkonufunkcie
starostu obce by malo byť zakázané podnikať. Súd prvého stupňa poukázal len na to, že súčasťou jeho
podnikania bola aj činnosť, ktorá vystavila obec neprimeranému riziku a išlo o stret záujmov. Práve v

konaní žalovaného ako starostu obce a zároveň podnikateľa, ktorý pre obec zhotovoval predmet zmluvy
o dielo, videl súd prvého stupňa neetické správanie, s čím sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.
Žalovanýporušilsľubstarostuobce„ochraňovaťzáujmyobce“a„uplatňovaťÚstavuSR,ústavnézákony,
zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia“,
ako aj ust. § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí hospodáriť s majetkom obce v prospech

rozvoja obce a jej občanov.

Žalovaný vo svojom odvolaní namietal premlčanie žalovaného nároku z dôvodu, že protižaloba v
pôvodom konaní bola podaná dňa 31.7.2006, pričom prípadný nárok žalobcu na náhradu škody vznikol
právoplatnosťou rozsudku v obchodnom spore, teda v konaní 8Cb 27/2002. Vychádzajúc z obsahu

trestného spisu (čl. 25 vyšetrovacieho spisu) nárok na náhradu škody bol uplatnený novým starostom
obce dňa 28.2.2005 pri jeho výsluchu. Premlčacia lehota na náhradu škody je upravená v ust. § 106
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, teda táto sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u
iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

S poukazom na citované ustanovenie je jednoznačný záver, že k premlčaniu práva žalobcu na náhradu
škody nedošlo. Právo na náhradu škody bolo riadne žalobcom uplatnené v trestnom konaní a až
do jeho právoplatného skončenia premlčacia lehota spočívala. Začiatok plynutia premlčacej lehoty
naviac je potrebné počítať až po vykonaní jednotlivých úhrad žalobcom, ku ktorým došlo v priebehu
exekučného konania, teda v časovom rozpätí od 9.3.2004 do 22.2.2010. Exekučné konanie bolo

začaté dňa 29.4.2003 a k prvej platbe zo strany žalobcu došlo dňa 9.3.2004. Znamená to, že až
uvedeným dátumom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre uplatnenie nároku
žalobcu. Postupnými platbami tak dochádzalo k zmenšeniu majetku žalobcu a tým aj k postupnému
začiatku plynutia premlčacích lehôt. Tieto lehoty však neuplynuli do 28.2.2005, kedy náhrada škody bola
uplatnená v trestnom konaní. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku, preto ak žalovaný

poukazuje na začiatok behu premlčacej lehoty od právoplatnosti rozsudku, tak tento názor je právne
neprípustný a odvolacia námietka v tomto smere je nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že ešte samotným priznaním pohľadávky nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu a v konečnom dôsledku
bolo iba na žalovanom, či bude vymáhať celú priznanú sumu alebo či z jeho strany dôjde k čiastočnému
vzdaniu sa nároku, napr. vo vzťahu k úrokom ako to prezentoval aj v priebehu predmetného konania.

Žalovaný svoje odvolanie oprel aj výsledok trestného konania, teda poukázal na to, že bol spod obžaloby
oslobodený. Odvolací súd však zdôrazňuje, že žalovaný bol oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorého
sa dopustil nie je trestným činom a nie z dôvodu, že skutok sa nestal. Bolo preto v právomoci súdu vobčianskoprávnom konaní posúdiť porušenie povinnosti žalovaného v občianskoprávnej rovine. Súd v
trestnom konaní posudzoval iba to, či došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu a nie
aj to, či žalovaný nesie občianskoprávnu zodpovednosť.

S poukazom na uvedené považoval odvolací súd odvolacieho námietky žalovaného za nedôvodné a
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods.
1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.