Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 10, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/59/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112239646
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112239646.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: P.. Z. K., nar. XX.X.XXXX, bytom
N. Š. - E., F. XXX/X, zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Prešov, Sládkovičova
8, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám.
13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 8.3.2013 č.k. 10C/397/2012-36, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovanej priznáva návrh na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej
(odporcovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi (navrhovateľovi) 1.565,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75 % ročne za sumy 1.565,36 eur za obdobie od 18.11.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania vo výške 20 eur a na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 379,42
eur, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že :

2.1 Žalobca v konaní uplatňuje proti štátu nárok na náhradu škody vo výške 1565,36 eur spôsobenej
mu nezákonným rozhodnutím, dôvodiac, že bol trestne stíhaný pre trestný čin nevyplatenia mzdy a
odstupného, pričom táto vec bola prejednaná na tunajšom súde pod sp. zn. XT/.XX/XXXX. Konanie
skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, pričom v priebehu trestného konania boli náklady spojené s jeho
obhajobou vo výške 1.565,36 eur.

2.2 Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe vydaného uznesenia o začatí
trestného stíhania bol žalobca trestne stíhaný pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa §
248a ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Následne na základe obžaloby Okresného
prokurátora v Prešove zo dňa 18.7.2003 bolo vedené trestné konanie pod sp. zn. XT/.XX/XXXX pred
Okresným súdom Prešov. Tento rozsudkom zo dňa 24.3.2011 oslobodil navrhovateľa spod obžaloby
prokurátora okresnej prokuratúry z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom. Tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť po tom, čo Krajský súd v Prešove zobral na vedomie späťvzatie odvolania

okresného prokurátora krajským prokurátorom. V priebehu konania si žalobca zvolil obhajcu, pričom na
trovách právneho zastúpenia zaplatil sumu 1.565,36 eur. Túto sumu žiadal od žalovanej (odporcu) ako
náhradu škody, a to žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 15.05.2012, pričom odporca
vyhodnotil jeho žiadosť ako nedôvodnú, čo mu oznámil podaním zo 07.11.2012.2.3 Pre právne posúdenie zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa poukázal na ust. § 27 zák.
č. 58/1969 Zb. (účinného v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania, resp. podania žaloby

Okresnej prokuratúry Prešov) i ust. § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 58/1969 Zb.. Uzavrel, že v danom prípade je nutné na uplatnený nárok
aplikovať zák. č. 58/1969 Zb., pretože rozhodnutia, ktoré spôsobili vznik škody u žalobcu, boli vydané
počas účinnosti tohto zákona. Po citácii ust. § 1 ods. 1, 2, § 3, § 10 zák. č. 58/1969 Zb. súd prvého
stupňa konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, je existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym
právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných
prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu a vznik tejto zodpovednosti predpokladá
aj to, že nezákonné rozhodnutie sa zrušilo, teda zbavilo platnosti. V zmysle ustálenej súdnej praxe
štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím, či vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo

právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Rozhodovanie súdov sa ustálilo na názore,
že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesenie obvinenia. Predmetný zákon
zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Nie je teda
nutné posudzovať správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu

povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
je výsledok tohto konania. V konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ bol oslobodený
spod obžaloby a táto skutočnosť je rozhodujúca pre posúdenie nároku na náhradu škody. Skutočnosť,
že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tomto závere nič nemení.
Judikatúradospelakzáveru,žeideošpecifickýprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatím

a vedením trestného stíhania, aj keď zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade
oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. V danom prípade sa vychádza z analogického výkladu
úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca
bol oslobodený spod obžaloby a na zaplatených trovách obhajoby mu vznikla škoda na majetku vo
výške 1.565,36 eur. Je nepochybne zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

oslobodením spod obžaloby a vyplatenými trovami obhajoby, čím boli podľa názoru súdu splnené všetky
podmienky pre priznanie náhrady škody na zaplatených nákladoch obhajoby. Všetky úkony obhajoby
možno považovať za účelné a podmienené úkonmi orgánov činných v trestnom konaní, bez ktorých
by tieto trovy neboli vznikli. Predmetné úkony boli vyúčtované a ich výška je v súlade s vyhláškou o
odmenách a náhradách advokátov, účinnou v čase vyúčtovania a vzniku týchto trov. Žalobca v priebehu

trestnéhokonaniavyužilvšetkyriadneopravnéprostriedkyvočivydanýmrozhodnutiam,podalisťažnosť
proti uzneseniu o začatí trestného stíhania, ktorá bola následne zamietnutá ako nedôvodná. Súd prvého
stupňa preto dospel k záveru, že návrh je dôvodný a boli preukázané všetky podmienky pre vznik
nároku na náhradu škody v zmysle citovaného zákona. Zodpovednou osobou za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánom štátu je Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje príslušný ústredný orgán,

teda Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom nárok bol uplatnený dôvodne čo do jeho
rozsahu, preto súd návrhu vyhovel v celom rozsahu.

2.4 Súd prvého stupňa zároveň priznal žalobcovi taktiež právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo
sumy 1.565,36 eur vo výške 8,75 % od 18.11.2012 do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania s

plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po doručení odpovede na žiadosť o predbežné
prejednanie nároku, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s nariadením vlády SR č. 87/95 Z.
z., podľa ktorého je úrok z omeškania o 8 %-tuálnych bodov vyšší ako základná sadzba Európskej
centrálnej banky platnej k 1. dňu omeškania. Nakoľko ku dňu 18.11.2012 táto predstavovala 0,75 %,
súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne za obdobie

od 18.11.2012.

2.5 Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do
30.6.2016), keď súd priznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 20,- eur na
zaplatenom súdnom poplatku a na náhradu trov konania vo forme trov právneho zastúpenia za štyri

úkony právnej pomoci vo výške celkom 379,42 eur.

3. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalovaná. Nesúhlasí s rozsudkom súdu prvej inštancie.
Poukazuje na to, že v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť úspešnýlen ten žalobca, ktorý preukáže, že bola splnená podmienka vydania nezákonného rozhodnutia i že
mu vznikla v tejto súvislosti škoda a že táto škoda by nebola vznikla, keby v príslušnom konaní k
vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo. Ak nie je daná príčinná súvislosť, nevzniká zodpovednosť

za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vždy sa vyžaduje dôkaz o jej
existencii. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, ktoré konkrétne rozhodnutie vydané
v trestnom konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. XT/XX/XXXX považuje súd za nezákonné.
Nie je zrejmé, či nezákonným rozhodnutím je uznesenie o začatí trestného stíhania, uznesenie o
vznesení obvinenia, či prípadne za nezákonné súd považuje podanie obžaloby, či iné rozhodnutie alebo

postup orgánov verejnej moci v označenom trestnom konaní. Právo na náhradu škody spôsobenej v
dôsledku trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením dotyčnej osoby spod obžaloby, zastavením
trestného stíhania, prípadne postúpením veci na prejednanie inému orgánu, nie je právom vyplývajúcim
priamo z ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. (resp. zák. č. 514/2003 Z.z.), pretože v uvedených prípadoch
nedochádza k zrušeniu právoplatných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní (ako to v dôvodoch
rozhodnutia uviedol prvostupňový súd), čím nie je splnená podmienka nezákonnosti rozhodnutia v

zmysle § 4 zák. č. 58/1969 Zb. Súd sa v dôvodoch rozhodnutia odvolával „na ustálenú súdnu prax“,
podľa ktorej štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím či vedením trestného stíhania, ktoré sa
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím. V zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR „Všeobecná
súdna prax“ nie je a nemôže byť primárnym zdrojom práva pre rozhodovanie súdu v konaní. Ak chce
súd konajúci vo veci túto súdnu prax aplikovať podporne, je túto aplikáciu nutné podrobiť komparácii

právneho a skutkového stavu prejednávaného prípadu a konkrétnych rozhodnutí súdov v obdobných
veciach. Len z tejto komparácie je potom možné vysloviť záver, či sú v prejednávanej veci dané rovnaké
podmienky,zaakýchbolovobdobnýchveciachužrozhodnutéačijemožnénaprejednávanýprípadtieto
rozhodnutia a závery v nich vyslovené uplatniť. Dôvody prvostupňového rozsudku neobsahujú žiadne
konkrétne súdne rozhodnutie, o ktoré by súd svoj právny záver o oprávnenosti nároku žalobcu opieral,

resp. z ktorého pri posudzovaní vychádzal. Žalovanej je pritom známe aj rozhodnutie NS SR sp. zn.
4MCdo/15/2009, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,akktakémutorozhodnutiu
došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Uvedené

rozhodnutie zároveň konštatuje, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto
bolo spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 - § 4
zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo
bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný

alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Žalovaná už vo vyjadrení k
podanému odvolaniu poukázala na závery súdnej praxe založené na tom, že za nezákonné rozhodnutie,
z ktorého je možné uplatniť si náhradu škody ním spôsobenej, je možné na účely zák. č. 58/1969
Zb. považovať aj uznesenie o vznesení obvinenia, avšak len v prípadoch, kedy dôjde k zastaveniu
trestného stíhania (oslobodenia spod obžaloby) z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní

trestného činu obvineným (teda, že sa skutok nestal, resp. že ho nespáchal obvinený). Do pozornosti
súdu dala žalovaná aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR, podľa ktorých v každej trestnej veci je na
mieste v každej fáze trestného konania starostlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vo svojej
aktuálnej, najmä však v dôkaznej situácii vyvíja, pozorne sledovať aktuálny stav vykonávaných dôkazov
a s tým spojené hodnotenie situácie reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Podľa názoru žalovanej

nie je možné každé trestné stíhanie, ktoré neskončí právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, paušálne
považovať za nezákonné, ale vždy je treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu a na dôvody, pre
ktoré trestné stíhanie skončilo inak ako vydaním právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Vznesenie
obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine
obvineného, táto sa práve až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje. V predmetnej

veci je však relevantným to, že žalobca bol spod podanej obžaloby oslobodený na základe zmeny
právnej úpravy a použitia novšieho ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo pre žalobcu v postavení
obžalovaného priaznivejšie. Obžaloba prokurátora zo dňa 18.7.2003 bola podaná pre skutok právne
kvalifikovanýakotrestnýčinnevyplateniamzdyaodstupnéhopodľa§248aods.1,3zák.č.140/1961Zb.
účinného do 31.12.2005. V dvoch nasledujúcich rozhodnutia vydaných súdom prvého stupňa takto bol

obžalovaný aj uznaný vinným z trestného činu. Po zrušení týchto rozhodnutí odvolacím súdom následne
už rozsudkom z 24.3.2011 č.k. XT/XX/XX-XXX súd oslobodil žalobcu spod podanej obžaloby v celom
rozsahu, pretože v novom Trestnom zákone (§ 214 ods. 1, 2 zák. č. 300/2005 Z.z. účinného od 1.1.2006)
boli ustanovenia pre obžalovaného priaznivejšie. Takýto stav vyplývajúci z týchto rozhodnutí v trestnomkonaní nezakladá záver o tom, že v čase začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia neboli
splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného podozrenia zo
spáchania trestného činu podľa predpisov platných a účinných v čase vznesenia obvinenia. K zastaveniu

trestného stíhania a oslobodeniu spod obžaloby nedošlo z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným (teda, že sa skutok nestal, resp. že ho nespáchal obvinený), ale
v dôsledku zmeny právnej úpravy a použitia novšieho ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo pre
žalobcuvpostaveníobžalovanéhopriaznivejšieaniejepretodôvodposudzovaťtrestnéstíhaniežalobcu
ako nezákonné. S takouto obranou sa súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyporiadal.

Právne posúdenie veci súdom prvého stupňa preto žalovaná považuje za nesprávne, vychádzajúce len
zo zovšeobecňujúcich záverov, postrádajúce možnosť preskúmania rozsudku vo vzťahu ku konkrétnym
skutkových zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Za takéhoto stavu je aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Žalovaná namieta aj to, že nie je možné z dôvodov rozhodnutia
ustáliť ani príčinnú súvislosť medzi konkrétnym rozhodnutím a vznikom ujmy na majetku, ktorú žalobca
deklaruje. Súd sa nevyporiadal s námietkou žalovanej, že v prípade žalobcu nie je medzi vedením

trestného stíhania a povinnosťou žalobcu uhradiť zvolenému obhajcovi trovy obhajoby daná priama
príčinná súvislosť, pretože v konaní nešlo o nutnú obhajobu, ktorá by zakladala povinnosť žalobcu zvoliť
si pre svoje zastupovanie obhajcu. Bez takto preukázanej priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a uplatnenou škodou nie je možné konštatovať vznik nároku na jej náhradu. Žalovaná
preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu

zamietol, alternatívne rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na to, že ak má byť štát skutočne považovaný
za materiálny právny štát (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť,

že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii.
Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania orgánov verejnej moci je výsledok konania a nie to, či
orgán verejnej moci pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Toto žalobca dáva do
pozornosti predovšetkým s výhradami žalovanej, že súd prvého stupňa nekonkretizoval vo svojom
rozsudku, ktoré rozhodnutie vydané v konaní pod sp. zn. XT/XX/XXXX má byť nezákonné. S odkazom

aj na rozhodnutie NS SR z 18. 8. 2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009 zdôrazňuje, že nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania. Za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. súdy argumentovali, že právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia možno spravidla uplatniť v prípadoch, keď

toto rozhodnutie nebolo zrušené, ale trestné stíhanie obvinenej osoby bolo zastavené, alebo táto osoba
bola spod obžaloby oslobodená. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom bola odčinená. Systematickým
a logickým (extenzívnym) výkladom sa dospelo k záveru, že rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má aj zastavenie trestného stíhania

a oslobodenie spod obžaloby. Pri takomto výsledku trestného stíhania je potrebné potom vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že teda nemalo byť proti nemu vznesené obvinenie. Neposudzuje
sa pritom správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale
rozhodujúci je výsledok trestného stíhania. Odkázal v tomto smere aj na závery vyplývajúce z rozsudku
NS ČR z 23.2.1990 sp. zn. 1Cz/6/90. Podľa názoru žalobcu neuvedenie konkrétneho rozhodnutia

orgánu činného v trestnom konaní v dôvodoch rozhodnutia nemôže byť tou skutočnosťou, ktorá by
zakladala vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Za nedôvodnú označuje
aj námietku žalovanej, že sa súd prvého stupňa nezaoberal okolnosťami vznesenia obvinenia voči
žalobcovi, ani dôvodom zastavenia trestného stíhania. Poukazuje na to, že už v čase po novelizácii
Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) a ust. § 248a (trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného)

súdy zohľadňovali skutočnosť, či právnická osoba, resp. fyzická osoba v deň splatnosti vždy mala
finančné prostriedky na výplatu, ktoré nevyhnutne nepotrebovala na zabezpečenie činnosti právnickej
osoby alebo zamestnávateľa, ktorý bol fyzickou osobou. Táto súdna prax potom bola inkorporovaná do
následnej právnej úpravy § 214 Tr. zák. účinného od 1.1.2006. Uvedené však nie je podstatným pre tento
druh konania, t.j. aby súd mal za povinnosť zisťovať, z akých dôvodov bolo obvinenie vznesené, resp.

prečo súd oslobodil žalobcu spod obžaloby. Nesúhlasí ani so žalovanou, že nie je splnená podmienka
príčinnej súvislosti medzi konkrétnym rozhodnutím a vznikom škody spočívajúca vo vynaložení trov
obhajoby, a to z dôvodu, že v trestnom konaní nešlo o prípad povinnej obhajoby. Právo obvineného
na obhajobu, ako súčasť práva na spravodlivé konanie, je potrebné považovať za súčasť procesnýchpráv obvineného nielen podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ale aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je povinnosťou všeobecných súdov umožniť obvinenému
uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo

nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. V posudzovanej veci aj pri
aplikácii § 20 zák. č. 58/1969 Zb. i ust. § 442 ods. 1 Obč. zák. boli trovy spojené s obhajobou žalobcu
skutočnou škodou. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo správne zisteného skutkového stavu.
Vec bola správne aj právne posúdená. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preskúmateľné, spĺňa
náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto uplatnené odvolacie dôvody podľa žalovaného

nie sú dané. Žalobca preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnil si aj nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalovanej rozsudkom č.k.
14Co/53/2013-71 zo dňa 23.1.2014 tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol. Mal
za to, že:

5.1 Žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 6.5.2003,
ktoré neúspešne napadol sťažnosťou (zamietnutá sťažnosť rozhodnutím prokurátora z 23.5.2003).
Toto uznesenie žalobca považuje za nezákonné, pretože trestné stíhanie skončilo oslobodením spod
obžaloby. V rámci odvolacieho konania, vzhľadom aj na uplatnené odvolacie dôvody, bolo potrebné

vyriešiť zásadnú právnu otázku spočívajúcu v tom, či v prípade, ak bol žalobca v trestnom konaní spod
obžaloby oslobodený, má podľa ust. § 1 a § 4 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a či do nároku na náhradu škody možno pojať aj trovy
obhajoby v prípade, ak si v trestnom konaní obhajcu zvolil obvinený sám.

5.2 Nepochybným je záver súdu v trestnom konaní vyplývajúci z jeho rozsudku zo dňa 24.3.2011
XT/XX/XX-XXX, ktorým žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu podľa § 226 písm. b) zák. č.
141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. poriadok účinný do 31.12.2005) z dôvodu, že skutok,
pre ktorý bol obžalovaný podľa obžaloby stíhaný, nie je trestným činom. Dôvody rozhodnutia poukazujú
okrem iného aj na to, že pre obžalovaného sú priaznivejšie ustanovenia nového Trestného zákona

účinného od 1.1.2006, pretože tento pri trestnom čine podľa § 214 ods. 1, 2 Tr. zák. oproti ust. § 248a
ods. 1, 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 na prospech obžalovaného požaduje aj skúmanie potreby
peňažných prostriedkov na zabezpečenie fungovania podnikateľského subjektu. Obžalovaný proti
rozsudku odvolanie nepodal, čím nemohlo byť vo veci ani teoreticky privodené pre neho priaznivejšie
rozhodnutie akým by mohlo byť rozhodnutie podľa § 226 písm. a/ Tr. por..

5.3 Samotná skutočnosť o oslobodení žalobcu spod obžaloby v trestnom konaní by bez ďalšieho
zakladala teda dôvod založený na tom, že došlo tak k zrušeniu uznesenia o začatí trestného konania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

5.4 Pri výklade a aplikácii právnych predpisov však nemožno opomínať i účel a zmysel, ktorý nie je
možné hľadať v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné i princípy uznávané
demokratickými právnymi štátmi. Povinnosťou súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať
priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež zisťovať a formulovať čo je konkrétnym právom
tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. V zmysle týchto zásad nie je

dôvodným priznať právo na náhradu škody v prípadoch, v ktorých došlo ku spáchaniu trestného činu
a skutočnosť, že páchateľ nebol za jeho spáchanie odsúdený, závisela na objektívnych zákonom
stanovených podmienkach. Priznanie práva na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním v
prípade, keď sa trestne stíhaná osoba podľa záverov urobených v trestnom konaní v skutočnosti
dopustila protiprávneho konania zodpovedajúceho vtedy aplikovateľnej skutkovej podstate trestného

činu (uvedeného v predchádzajúcom Trestnom zákone), by pritom bolo v príkrom rozpore so zásadou
ex iniuria ius non oritur (z bezprávia právo vzísť nemôže).

5.5 Zo systematického a logického výkladu § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a tiež jeho porovnaním s
ust. § 5, § 6 cit. zák. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby

majú v zmysle ust. § 4 cit. zák. rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní
trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých
zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodunemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ust. § 5 ods. 2 a §
6 ods. 3 označeného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky,
lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Z uvedeného vyplýva záver,

že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má
pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 - § 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na
náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo však nemá ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený len preto, že vzhľadom na priaznivejšie právnu úpravu, ktorá medzičasom
ohľadom trestnej zodpovednosti nastala, nie je pre trestný čin zodpovedný, pretože tento skutok, ktorý

predchádzajúca právna úprava kvalifikovala ako trestný čin, už teraz trestným činom nie je. V tejto
súvislosti treba vychádzať z rozhodnutia súdu v trestnom konaní, ktorý nekvalifikoval dôvod oslobodenia
spod obžaloby tak, že by sa žalobca nebol takéhoto trestného konania dopustil, ale tým, že tento skutok,
ktorý žalobca spáchal, nie je trestným činom.

5.6 Základ nároku na náhradu škody za takéhoto stavu, vychádzajúc aj z výsledkov trestného konania,

nie je preto daný. Z týchto dôvodov v zmysle ust. § 220 O.s.p. odvolací súd dospel k záveru o potrebe
zmenenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a zamietnutia žaloby.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dňa 24.3.2014 žalobca dovolanie, ktorým žiadal, aby Najvyšší
súd SR ako súd dovolací podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa

23.1.2014 č.k. 14Co/53/2013-71 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov
dovolacieho konania.

7. Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozhodol o dovolaní žalobcu uznesením č.k. 1Cdo 162/2014-92 zo
dňa 30.6.2016, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23.1.2014 sp. zn. 14Co/53/2013-71

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu interpretácia a aplikácia ustanovení zákona
č. 58/1969 Zb. aj s ohľadom na ustálenú judikatúru v tejto oblasti tak, ako to odôvodnil odvolací súd vo
svojom rozsudku, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, je zjavne jednostranná
a v rozpore s princípmi spravodlivosti. Po citácii § 5 ods. 2 písm. b/ zákona č. 58/1969 Zb., §
226 písm. b/ zákona č. 141/1961 Zb., § 135 ods. 1 tretia veta O.s.p. konštatoval, že z predmetných

ustanovení vyplýva, že právo na náhradu škody nemá ten, kto bol oslobodený spod obžaloby v dôsledku
toho, že nebol trestne zodpovedný. Medzi okolnosti, ktoré vylučujú trestnú zodpovednosť patrí jednak
vek a jednak nepríčetnosť. Zmena zákona spôsobuje zánik trestnosti činu, nie však zánik trestnej
zodpovednosti. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby v dôsledku toho, že skutok nebol trestným
činom. Tento dôvod sa uplatní vtedy, ak sa skutkový dej uvedený v obžalobe síce stal, avšak nenapĺňa

znaky skutkovej podstaty trestného činu. Nenaplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu môže
spočívať v tom, že chýbajú objektívne alebo subjektívne znaky. Ak by bol dôvodom oslobodenia
žalobcu spod obžaloby zánik trestnosti činu, jednalo by sa o dôvod v zmysle § 226 písm. e/ zákona č.
141/1961 Zb. Z uvedeného je však zrejmé, že predmetné dôvody sa netýkajú trestnej zodpovednosti
žalobcu, nakoľko jeho trestná zodpovednosť bola v konaní nesporná. Preto nie je možné subsumovať

právny režim nepriznania náhrady škody v zmysle § 5 ods. 2 písm. b/ zákona č. 58/1969 Zb. na
oslobodenie spod obžaloby z dôvodu podľa § 226 písm. b/ zákona č. 141/1961 zb. Ak súd v trestnom
konaní oslobodil žalobcu spod obžaloby a dôvodom tohto oslobodenia neboli skutočnosti uvedené v
zákonnom ustanovení § 5 ods. 2 písm. b/ zákona č. 58/1969 Zb., nemôže potom občianskoprávny súd
svojvoľne vyhodnocovať dôvody oslobodenia spod obžaloby tak, že žalobca nebol trestne zodpovedný

s ohľadom na priaznivejšiu právnu úpravu. Dovolací súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nerešpektuje ustanovenia § 1 a § 4, § 5 ods. 2 písm. b/ zákona č. 58/1969 Zb.
a popiera už ustálenú judikatúru a súdnu prax v predmetnej veci (napríklad rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, sp. zn. 4MCdo/15/2009, sp. zn. 4Cdo/183/2009, sp. zn. 3Cdo/398/2012,
sp. zn. 5Cdo/28/2014, sp. zn. 7Cdo/262/2015). Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú

neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu preto viedli dovolací súd k záveru, že
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené právo dovolateľa v zmysle ustanovenia §
237 písm. f/ O.s.p. Preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Vec bola opätovne predložená Krajskému súdu v Prešove na prejednanie podaného odvolania proti

rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd v Prešove je funkčne príslušný na rozhodnutie o podanom
odvolaní aj v zmysle ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. - ďalej Civilný sporový poriadok - CSP, ktorý je
účinný od 1.7.2016.9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

11. Podľa citovaných ustanovení § 470 ods. 1, 2 O.s.p., ktoré sú intertemporálnymi ustanoveniami,
prijatými v súvislosti s nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, treba aplikovať uvedenú

normu aktuálne aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však
treba procesné účinky realizovaných úkonov predo dňom účinnosti zákona posudzovať aj v súvislosti
s právnou úpravou, ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých
ustanovení O.s.p., ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti s realizáciou dokazovania i s prijatými
skutkovými závermi, ktoré boli realizované po pravidlách kontradiktórneho procesu daných aplikáciou
ust. § 120 ods. 1, 4 i § 153 ods. 1 O.s.p.

12. Krajský súd pred meritórnym rozhodnutím vo veci vyzval žalovanú, s poukazom na závery
vyplývajúce z uznesenia dovolacieho súdu a v ňom zdôrazňovanú záväznosť právneho názoru
vyslovenéhodovolacímsúdompresúdynižšiehostupňasodkazomnaustanovenie§243dods.1 O.s.p.
(teraz § 455 CSP), aby v lehote 10 dní odvolaciemu súdu písomne oznámila, či na podanom odvolaní

proti rozsudku súdu prvej inštancie trvá, alternatívne, aby uviedla skutočnosti, na ktoré by mal odvolací
súd brať zreteľ (pri viazanosti dôvodmi ňou podaného odvolania) pri prejednaní podaného odvolania
aj pri viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu tak, že môžu pre odvolateľa privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

13.11.Žalovanávovyjadrenízodňa20.9.2016uviedla,ženasvojomodvolaníprotirozsudkuOkresného
súdu prešov zo dňa 8.3.2013 č.k. 10C/397/2012-36 a tam uvádzaných odvolacích dôvodoch, ako aj na
ich zdôvodnení, v celom rozsahu trvá. Na rozdiel od dovolacieho súdu považuje rozsudok odvolacieho
súduzodňa23.1.2014č.k.14Co/53/2013-71ozamietnutížalobyzavecnesprávny,súladnýsozákonom
č. 58/1969 Zb., ako i s judikatúrou vzťahujúcou sa k prejednávanej veci. Dovolací súd v uznesení sp.

zn. 1Cdo/162/2014 odmietol právny názor odvolacieho súdu, že žalobcovi nevzniklo právo na náhradu
škody z dôvodu, že pre zmenu zákona nastalú v priebehu trestného stíhania nebol za svoj čin trestne
zodpovedný, ako nesprávny a arbitrárny. Zmenu právnej úpravy nemožno podľa dovolacieho súdu
považovať za dôvod zániku trestnej zodpovednosti, pričom za okolnosti, pre ktoré nevzniká nárok
na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním považuje výlučne len oslobodenie spod obžaloby z

dôvodov uvedených v ustanovení § 5 ods. 2 písm. b/ zák. č. 58/1969 Zb., teda nedostatok trestnej
zodpovednosti, udelenie amnestie, alebo amnestiu. Takýto reštriktívny výklad dovolacieho súdu však
podľa názoru žalovanej neobstojí. V tejto súvislosti poukázala na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2004, časť ktorého doslovne vo vyjadrení citovala. V ďalšej časti vyjadrenia
opätovne, v zhode s podaným odvolaním, poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

22.5.2010 č.k. 8Co/251/2010-103, ktorým tento potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
27.10.2010 č.k. 9C/66/2008-75, zamietajúci žalobu o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Toto rozhodnutie bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorú
Ústavný súd SR uznesením zo dňa 7.11.2012 sp. zn. I.ÚS 548/2012-13 ako zjavne neopodstatnenú
odmietol. Žalovaná zastáva názor, že závery odvolacieho súdu nie sú v rozpore so žiadnym ustanovení

zákona č. 58/1969 Zb., ako ani ustálenou judikatúrou, na ktorú v zrušujúcom uznesení poukázal dovolací
súd, ale naopak, túto zohľadňuje v celom rozsahu, teda nielen podmienky za ktorých nárok na náhradu
škody vznikne, ale i okolnosti, za ktorých k vzniku nároku nedochádza. V ďalšom žalovaná v celom
rozsahu zotrvala na odvolacích dôvodoch a ich zdôvodnení vymedzenom v odvolaní zo dňa 17.4.2013.

14. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 3.10.2016 k vyjadreniu žalovanej poukázal na odôvodnenie
trestného rozsudku, z ktorého vyplýva, že dôvodom na oslobodenie obžalovaného spod obžaloby bola
nielen zmena zákona, ale aj skutočnosť, že podľa vtedy platnej úpravy nenapĺňal znaky špeciálneho
subjektu t.j. osoby, ktorá sa mohla dopustiť žalovaného trestného činu. Aj z tohto dôvodu nebol
skutok trestným činom, a preto aj uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Ak bol žalobca v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby, tým vznikol
jeden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Zákonnosť
rozhodnutia nie je možné riešiť v konaní o náhrade škody ako predbežnú otázku. Žalobca odmietazáver, že právny názor dovolacieho súdu nie je záväzný. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, v čom rozhodnutie odvolacieho súdu nerešpektovalo ustanovenie zákona č. 58/1969 Zb. a
tiež poprelo ustálenú judikatúru. Aj s poukazom na uvedené je právny názor dovolacieho súdu záväzný

aj v posudzovanej veci.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
(§ 455 CSP), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym

dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP).

16. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania
do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,

aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

17. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené

odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal
potrebné dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil.
Jeho právne posúdenie zodpovedá právnemu názoru dovolacieho súdu vyslovenému v predmetnej veci
uznesením 1Cdo/162/2014 zo dňa 30.6.2016. Súd nižšieho stupňa je právnym názorom dovolacieho

súdu viazaný (ust. § 243d ods.1 O.s.p. - účinného v čase rozhodnutia dovolacieho súdu a tiež aktuálne
účinného ust. § 455 CSP). Pri nezmenení skutkových zistení prijatých súdom prvej inštancie a v tej
súvislosti viazanosti odvolacieho súdu skutkovým záverom súdu prvej inštancie, odvolací súd sa riadil
právnym názorom dovolacieho súdu a konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo
správne zisteného skutkového stavu, ktorý súd prvého stupňa aj správne posúdil. Rozsudok súdu prvej

inštancie akceptuje závery z judikatúry, na ktorú odkázal vo svojom rozhodnutí dovolací súd.

18. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom v správnom
konaní ako aj v konaní pred súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo

treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie, štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu,
ktoré na túto organizáciu prešli.

19. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti sa podľa odseku 1 nemožno zbaviť.

20. Podľa § 3 citovaného zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

21. Podľa § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

22. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ak tento s odkazom na aplikáciu ust. 27 ods. 2

zák. č. 514/2003 Z.z. zdôraznil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Doterajším predpisom je teda
zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu alebo nesprávnym úradným
postupom. Ak teda nezákonným rozhodnutím, od ktorého odvádza žalobca svoj nárok na náhradu

škody proti štátu má byť uznesenie o začatí trestného stíhania a predovšetkým uznesenie o vznesení
obvinenia proti žalobcovi realizované uznesením vyšetrovateľa OÚJP PZ Prešov Č.: X.-XXX/XX-XXXX
zo 6.5.2003, ide tak každopádne o rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred účinnosťou zák. č. 514/2003
Z.z.. Toto zodpovedá aj judikovaným záverom vyplývajúcim napr. z rozhodnutia NS SR 1Cdo/16/2005,ktoré okrem iného zdôraznilo, že nároky na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. sú svojou povahou
nárokmi občianskoprávnymi, ale predovšetkým pre toto rozhodnutie je určujúcim, že judikoval aj to, že
prípady, ktoré nastali pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z. treba posudzovať podľa zák. č. 58/1969 Zb.

23. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca bol rozsudkom
Okresného súdu v Prešove zo dňa 24.3.2011 XT/XX/XX-XXX oslobodený spod obžaloby Okresnej
prokuratúry v Prešove podľa § 226 písm. b) zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr.
poriadok účinný do 31. 12. 2005) z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný podľa obžaloby stíhaný,

nie je trestným činom. V súvislosti s právnym zastúpením vznikla žalobcovi škoda na majetku vo výške
1.565,36 eur, a to na zaplatených trovách obhajoby. Je nepochybne zrejmá príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. oslobodením spod obžaloby a vyplatenými trovami obhajoby, čím boli
splnené všetky podmienky pre priznanie náhrady škody na zaplatených nákladoch obhajoby. Všetky
úkony obhajoby možno považovať za účelné a podmienené úkonmi orgánov činných v trestnom konaní,
bez ktorých by tieto trovy neboli vznikli. Predmetné úkony boli vyúčtované a ich výška je v súlade

s vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov, účinnou v čase vyúčtovania a vzniku týchto trov.
Zodpovednou osobou za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánom štátu je Slovenská republika, v mene
ktorej vystupuje príslušný ústredný orgán, teda Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Nárok
bol uplatnený dôvodne aj čo do jeho rozsahu. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že by sa náhrada škody
proti štátu vzniknutá znášaním nákladov obhajoby mala týkať len tých prípadov, v ktorých by malo ísť

o nutnú obhajobu danú pravidlami trestného konania. Každý má právo na obhajobu ( dať sa zastúpiť
advokátom) v každej trestnej veci bez ohľadu na to, či ide o vec s povinnosť mať obhajcu (viď aj čl.
47ods. 2 Ústavy SR).

24. Za danej situácie preto boli podľa názoru odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky pre

priznanie uplatnenej náhrady škody. Preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi
právo na náhradu škody voči žalovanej v sume 1.565,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75
% ročne, vecne správne.

25.Uplatnenéodvolaciedôvodysanevenujúvyčísleniuvýškyžalobcovipriznávanýchtrovtohtokonania.

Pretože žalobca bol v konaní úspešný, patrí mu aj nárok na náhradu trov konania (správne na ne
aplikoval súd prvej inštancie ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Pri absencii konkrétnych odvolacích výhrad voči
výške týchto trov nemal ani odvolací súd dôvod vo vzťahu ku výške náhrady tento výrok preskúmavať.

26. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

27. V odvolacom konaní bola žalovaná neúspešná. Žalobca uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Pri aplikácii ust. § 396 ods. 1, § 251, § 255 ods. 1 CSP je dôvodným záver o priznaní
náhrady trov odvolacieho konania úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní. Preto odvolací súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).