Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 13, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Nc/12/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112217083
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:3112217083.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ X., bývajúcej v T., 2/ T., bývajúceho v T.,
obaja zastúpení Mgr. Martinom Berecom, advokátom v Trenčíne, Pod Sokolice č. 1/B, proti žalovanej
TATRA ESTATE a.s., so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova č. 2, IČO: 00 168 653, o zaplatenie 821,20
eurspríslušenstvom,vedenejnaOkresnomsúdeTrenčínpodsp.zn.14C198/2012anaKrajskomsúde
v Trenčíne pod sp. zn. 6 Co 1139/2015 o oznámení sudcu Krajského súdu v Trenčíne o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený a prejednávania a rozhodovania veci v odvolacom konaní, takto

r o z h o d o l :

Sudca Krajského súdu v Trenčíne JUDr. A. n i e j e v y l ú č e n ý z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 1139/2015 (vec Okresného súdu Trenčín sp. zn. 14 C 198/2012).

o d ô v o d n e n i e :

Sudca Krajského súdu v Trenčíne, JUDr. A., ktorý ako predseda senátu 6 Co má rozhodnúť o odvolaní
žalobcov proti rozsudku súdu prvého stupňa, oznámil podľa § 15 ods. 1 O.s.p. predsedovi súdu, že

sú tu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V liste z 21. decembra
2015 uviedol, že v predmetnej veci na súde prvého stupňa ako zákonný sudca nekonal, avšak v
obdobnej právnej veci vedenej pod sp. zn. 15 C 235/2012 rozhodoval o návrhu žalobcov C. a O. proti
súčasnému žalovanému, v ktorej bol uplatnený nárok na rovnakých skutkových okolnostiach. Žalobkyňa
v predmetnej veci je dcérou žalobcov vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 235/2012, v ktorej rozhodoval ako
zákonnýsudcanasúdeprvéhostupňaažalovaný2/jeichzaťom.Vovecisp.zn.15C235/2012rozhodol

tak, že žalobu zamietol a tento rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
Na základe týchto skutočností sa domnieva, že by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nestrannosti a
nezaujatosti pri rozhodovaní v danej právnej veci na odvolacom súde, i keď on osobne sa necíti byť
zaujatý.

Predseda Krajského súdu v Trenčíne majúc za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu,

predložil vec podľa § 15 ods. 1 O.s.p. súdu uvedenému v § 16 ods. 1 O.s.p., Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne (§ 16 ods. 1
tretia veta O.s.p.), posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti
sudcu krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a

rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah sudcu k prejednávanej veci alebo taký jeho
osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by i pri všetkej možnej snahe o

správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť
k vydaniu nezákonného rozhodnutia.V zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní
len ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom.

Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná.
K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto
ustanoveniemásudcazachovávaťkprejednávanejveci,kúčastníkomkonaniaakichzástupcomvecný,
profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od

účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom
osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. O nestrannosť musí dbať predovšetkým
sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok
schopnosti ovládať nielen svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby
v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosť o
jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z
ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných

dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.
Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu
a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné
brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti
rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti
sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri

subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak.
Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej
zaujatosti (pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o
nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu,
že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice
must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu
nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v
objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či je takáto obava objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že

prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná
obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho
automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské

vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi
spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala
dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP, nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkomaleboichzástupcomdosahujetakýcharakteraintenzitu,žeajnapriekzákonomustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať “sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS
332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu
a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu)
existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozritiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je
nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce
je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť
prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa
nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy,
ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k

veci disponuje.

Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu
zostáva - ako fyzická (súkromná) osoba - subjektom práv a povinností a vstupuje do mnohých
interpersonálnychvzťahovrôznejintenzity.Ažvprípade,žebytentovzťahnadobudolcharakterbližšieho
osobného-priateľskéhovzťahu,pôjdeookolnosťvzbudzujúcuopodstatnenépochybnostionezaujatosti

a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci predpokladaný
ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Bližší osobný - priateľský vzťah je vzťah takej intenzity, ktorý presahuje
rámec bežnej interakcie medzi občanmi a predpokladá vytvorenie si určitého vnútorného emocionálneho
vzťahu založeného okrem iného na dôvere, úprimnosti, družnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci,
tolerancii, porozumení, t.j. takého puta medzi jeho účastníkmi, ktoré navonok sa prejavuje, okrem iného,

napr. aj pravidelnými priateľskými stretnutiami i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločným
trávením času, rôznych pobytov a dovoleniek.

Samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade by
mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca subjektívne
vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované
alebo ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti. Akceptácia príliš
rozširujúceho nazerania na okolnosti spochybňujúce nestrannosť sudcu môže v konečnom dôsledku
viesť k situácii, že pri dlhodobejšom výkone funkcie (sudcu) konkrétnym sudcom sa vytvorí nemalý okruh

osôbvovzťahukuktorým,akoúčastníkomkonania,bynemoholbyťčinnýdotknutýsudca.Takýtoprístup
by bol nielen fakticky kontraproduktívny, ale aj právne (ústavne) dlhodobo neudržateľný.

Vychádzajúc z uvedeného nestrannosť JUDr. A. nemôže ohroziť samotná skutočnosť, že v skutkovo
obdobnej veci iných žalobcov, ktorých predtým osobne ani nepoznal, rozhodoval ako zákonný sudca na

súde prvého stupňa. Len dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci nemôže
byť skutočnosť, že žalobcovia sú v príbuzenskom pomere (dcéra a zať) žalobcov v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 235/2012, keďže žiaden osobný vzťah ani k týmto osobám nie je zo strany sudcu
tvrdený a z jeho vyjadrenia nevyplýva, že by jeho vzťah k žalobcom bol takej intenzity, akú predpokladá
§ 14 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd poznamenáva, že pre vznik dôvodných pochybností, ktoré by mali za

následok vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je totiž nutné, aby kontakty sudcu s
okolím zásadným spôsobom presiahli rámec štandardného vzťahu a z hľadiska tvrdeného vzťahu by
nadväzne nemalo ísť len o konštatovaný formálny rozmer tohto vzťahu. Tento by musel nadobudnúť aj
vnútorný - emocionálny rozmer vlastný pre existenciu bližšieho osobného vzťahu (či už v pozitívnom
alebo negatívnom zmysle) predpokladaného ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Skutočnosť, že sudca

rozhodoval v inej právnej veci (i keď na základe rovnakého skutkového stavu) ktorej účastníkmi boli
príbuzní žalobcov, nedáva základ pre pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti pri rozhodovaní
v predmetnej veci.

V súlade s judikatúrou ESĽP, ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky k záveru, že v prípade menovaného sudcu nemožno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti, ktoré by boli relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Dospel k názoru, že neexistuje žiadny
dôvod, ktorý by objektívne zakladal pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemožno objektívne pochybovať
o tom, že by voči účastníkom nepostupoval nezaujato, neutrálne, že by im nepriznal rovnaké možnosti
na uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho súdneho konania, a vôbec, že by vec objektívne -

podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia - neposúdil so zreteľom na všetky skutočnosti významné
pre rozhodnutie.Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by mohla byť považovaná
za relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., rozhodol tak, že predseda senátu Krajského súdu v Trenčíne
JUDr. A. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.