Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 10, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/678/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414205846
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414205846.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO : 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Advokátska
kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO : 36 613 843, proti žalovanému I. Q., narodeného XX.
XX. XXXX, bytom U., Q. armády XX/XX, na neznámom mieste, zastúpeného Bc. Zuzanou Turzovou,

zamestnankyňou Okresného súdu Žiar nad Hronom, o 204,68 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/172/2014-72 zo dňa 15. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, v ktorej žalobca navrhoval, aby bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť mu sumu 204,68 € spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 02. 2010 do 20.
08. 2010 vo výške 4,58 €, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 204,68 € od 21. 08. 2010 do zaplatenia
v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Okresný súd v konaní zistil, že žalobca si uplatňoval v konaní nárok na zaplatenie finančnej

hotovosti na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 12. 2011 zo zmluvy uzavretej medzi
žalovaným a právnym predchodcom žalobcu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalovaný právnemu
predchodcovi žalobcu splácať 33 000,-Sk v splátkach vo výške 881,-Sk od 20. 9. 2005 do 20. 8.
2010. Konečná splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010. Žalobca si v konaní uplatňoval splátky úveru
od 20. 2. 2010 do 20. 8. 2010 v počte 7, teda vo výške 204,68 €. Aj keď z ustanovenia zmluvy
o úvere vyplýva, že účastníci uzatvorili zmluvu podľa § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb., teda,

podľa Obchodného zákonníka, podľa názoru okresného súdu, v čase rozhodovania treba vzťah medzi
účastníkmi posudzovať podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
Obchodného práva. Nie je sporné, že zmluva o úvere je vo vzťahu k žalovanému spotrebiteľským
úverom, a preto súd pri právnom posudzovaní návrhu vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa posudzujú aj lehoty pre plynutie premlčacej doby. Orgán rozhodujúci o nároku zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva a na oslabenia nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa). Na základe uvedeného súd sa z úradnej povinnosti zaoberal otázkou premlčania
nároku, a mal za to, že splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010, a preto od 21. 8. 2010 začala plynúť
premlčacia lehota na uplatnenie práva z predmetnej zmluvy , ktorá bola trojročná a plynula odo dňa, keď

saprávomohlovykonaťpoprvýraz(§101Občianskehozákonníka).Právosapremlčí,aksanevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžníkpremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Premlčacia lehota teda začala plynúť 21. 8. 2010 a plynula 21. 8. 2013. Žalobca podal návrh na súd po
uplynutí premlčacej lehoty až 29. 11. 2014 a z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľa zamietol.

3. Žalovaný mal vo veci úspech v konaní, náhradu trov konania si ale neuplatnil, a preto okresný súd
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca. Podľa jeho

názoru okresný súd nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce
sa premlčacej doby, nakoľko bol potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o
zmluvu o úvere, a teda, absolútny obchodno - záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá 24. 08. 2005, pričom v období do 31. 12.
2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy
upravené v 8 časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obz. V dôsledku

toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení §
879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.
01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnym úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008. To znamená,
že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je
možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54

OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami Obz. bez
ohľadu na povahu účastníkov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR 7MCdo 9/2014
zodňa24.03.2015,2MCdo 3/2011zodňa28.04.2011,6MCdo4/2012zodňa27.03.2013,rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 15Co/28/2013
zo dňa 30. 10. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014,

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12. 09. 2013 a rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30. 09. 2014.
Ďalej žalobca namietal aplikovanie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“). Nesúhlasil s tým,
aby v danom prípade súd postupoval podľa vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť až

01.05.2014.Podľajehonázoruaplikácioutohtoustanoveniadochádzakznačnémunarušeniuprincípov
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, ale i k porušeniu ďalších práv žalobcu. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu, resp.
napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie.

5. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

6. Okresný súd o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 15. 04. 2015. Krajskému súdu v Banskej
Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa 27. 07. 2015. Dňom
01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte

aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutie účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení §-u 470 ods. 1 CPS a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok
zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej
(od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní

nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.
Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na
základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery
vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS XX/XXXX).

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a
contrario) CSP rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu zamietol (výrok v poradí I.) av súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí II.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2, CSP potvrdil
ako vecne správny.

9.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je
vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací
súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a

na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) o premlčaní, ako aj jeho
ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve (§§ 52 a nasledujúce OZ), aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, konkrétne § 5b tohto zákona.

12. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu bola aplikácia právnej úpravy na predmetný právny vzťah,
ak žalobca namietal, že ,,súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka,

keďže ide o zmluvu o úvere, teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo
strán je spotrebiteľ.“ K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza nasledovné:

13. Pokiaľ žalobca polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej
zmluvy podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do

31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať
komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej
zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia
venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali
(aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa,

alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a
jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka platného
v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva
o dielo alebo iné odplatné zmluvy opravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §-u 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda
definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné
vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vychádzajúc z európskej legislatívy,
ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať,
nemožno úpravu v občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale ide len o užšie vymedzenie

pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v Slovenskej republike totiž v čase
uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy nebola plne v súlade so Smernicou
č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne
opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek

fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho
obchodom, podnikaniu, alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje
na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť
transponovaná do slovenského právneho poriadku.

14. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je nesporné a v konečnom
dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona č. 634/1992Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za spotrebiteľskú
zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

15. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 19. 06. 2013, v
ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na

úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo, k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

16. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne
vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa

inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky
zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale i ďalších úprav, napr. ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné

pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

17. Odvolací súd sa stotožňuje aj s aplikáciou ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov účinného od
01. 05. 2014 na prejednávanú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná

prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má
procesnoprávny charakter. Ustanovenie §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom
č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej apalikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014,
3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka ( prednostné
použitie Občianskeho zákonníka ), aj ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01.
05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že
od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“. Právny názor žalobcu,

podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného
Zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu,
nie je preto správny.

18. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa

ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom
na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa
preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle.

Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve
preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo
stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to
s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu

dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké
právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo
v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností
účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je

priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom
danej právnej úpravy je teda snaha
o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosťdosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností.
Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo
vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,

spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a
takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného
zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

19. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu

zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387
ods.2CSPnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie potvrdil.Okresnýsúdsprávnerozhodolionáhrade
trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu,
že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle
ust. § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli

preukázané,odôvodnené,aktorébypredstavovaliúčelnevynaloženévýdavkyžalovaného(§251CSP),
nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, v ktorej žalobca navrhoval, aby bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť mu sumu 204,68 € spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 02. 2010 do 20.
08. 2010 vo výške 4,58 €, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 204,68 € od 21. 08. 2010 do zaplatenia
v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Okresný súd v konaní zistil, že žalobca si uplatňoval v konaní nárok na zaplatenie finančnej hotovosti
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 12. 2011 zo zmluvy uzavretej medzi žalovaným a
právnym predchodcom žalobcu č. 222432343, na základe ktorej mal žalovaný právnemu predchodcovi
žalobcu splácať 33 000,-Sk v splátkach vo výške 881,-Sk od 20. 9. 2005 do 20. 8. 2010. Konečná

splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010. Žalobca si v konaní uplatňoval splátky úveru od 20. 2. 2010 do 20.
8. 2010 v počte 7, teda vo výške 204,68 €. Aj keď z ustanovenia zmluvy o úvere vyplýva, že účastníci
uzatvorili zmluvu podľa § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb., teda, podľa Obchodného zákonníka,
podľa názoru okresného súdu, v čase rozhodovania treba vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Nie je

sporné, že zmluva o úvere je vo vzťahu k žalovanému spotrebiteľským úverom, a preto súd pri právnom
posudzovaní návrhu vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa posudzujú aj
lehoty pre plynutie premlčacej doby. Orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj
bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva a na oslabenia nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť

alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával (§ 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Na základe
uvedeného súd sa z úradnej povinnosti zaoberal otázkou premlčania nároku, a mal za to, že splatnosť
úveru nastala 20. 8. 2010, a preto od 21. 8. 2010 začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie práva
z predmetnej zmluvy , ktorá bola trojročná a plynula odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý

raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčacia lehota
teda začala plynúť 21. 8. 2010 a plynula 21. 8. 2013. Žalobca podal návrh na súd po uplynutí premlčacej
lehoty až 29. 11. 2014 a z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľa zamietol.3. Žalovaný mal vo veci úspech v konaní, náhradu trov konania si ale neuplatnil, a preto okresný súd
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca. Podľa jeho
názoru okresný súd nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce
sa premlčacej doby, nakoľko bol potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o
zmluvu o úvere, a teda, absolútny obchodno - záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá 24. 08. 2005, pričom v období do 31. 12.

2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy
upravené v 8 časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obz. V dôsledku
toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení §
879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.
01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnym úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008. To znamená,
že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je

možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54
OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami Obz. bez
ohľadu na povahu účastníkov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR 7MCdo 9/2014
zodňa24.03.2015,2MCdo 3/2011zodňa28.04.2011,6MCdo4/2012zodňa27.03.2013,rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 15Co/28/2013

zo dňa 30. 10. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014,
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12. 09. 2013 a rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30. 09. 2014.
Ďalej žalobca namietal aplikovanie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“). Nesúhlasil s tým,

aby v danom prípade súd postupoval podľa vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť až
01.05.2014.Podľajehonázoruaplikácioutohtoustanoveniadochádzakznačnémunarušeniuprincípov
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, ale i k porušeniu ďalších práv žalobcu. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu, resp.
napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie.

5. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

6. Okresný súd o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 15. 04. 2015. Krajskému súdu v Banskej
Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa 27. 07. 2015. Dňom

01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutie účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení §-u 470 ods. 1 CPS a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok
zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej

(od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní
nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.
Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na
základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery
vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 36/1995).

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a
contrario) CSP rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu zamietol (výrok v poradí I.) a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí II.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2, CSP potvrdil

ako vecne správny.

9.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je
vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací

súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a
na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) o premlčaní, ako aj jeho
ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve (§§ 52 a nasledujúce OZ), aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, konkrétne § 5b tohto zákona.

12. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu bola aplikácia právnej úpravy na predmetný právny vzťah,
ak žalobca namietal, že ,,súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka,

keďže ide o zmluvu o úvere, teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo
strán je spotrebiteľ.“ K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza nasledovné:

13. Pokiaľ žalobca polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej
zmluvy podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do

31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať
komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej
zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia
venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali
(aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa,

alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a
jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka platného
v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva
o dielo alebo iné odplatné zmluvy opravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §-u 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda
definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné
vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vychádzajúc z európskej legislatívy,
ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať,
nemožno úpravu v občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale ide len o užšie vymedzenie

pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v Slovenskej republike totiž v čase
uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy nebola plne v súlade so Smernicou
č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne
opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek

fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho
obchodom, podnikaniu, alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje
na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť
transponovaná do slovenského právneho poriadku.

14. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je nesporné a v konečnom
dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona č. 634/1992
Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za spotrebiteľskú
zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

15. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobrilaj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom
skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver,
ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo, k porušeniu ústavných práv veriteľa.

16. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne
vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa
inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky

zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale i ďalších úprav, napr. ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

17. Odvolací súd sa stotožňuje aj s aplikáciou ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov účinného od
01. 05. 2014 na prejednávanú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má
procesnoprávny charakter. Ustanovenie §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom

č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej apalikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014,
3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka ( prednostné

použitie Občianskeho zákonníka ), aj ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01.
05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že
od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“. Právny názor žalobcu,
podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného
Zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu,

nie je preto správny.

18. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa
ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom
na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť

dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa
preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve
preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo

stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to
s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu
dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké
právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo

v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností
účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je
priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom
danej právnej úpravy je teda snaha

o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť
dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností.
Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo
vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,

spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a
takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného
zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).19. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387
ods.2CSPnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie potvrdil.Okresnýsúdsprávnerozhodolionáhrade

trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu,
že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle
ust. § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli
preukázané,odôvodnené,aktorébypredstavovaliúčelnevynaloženévýdavkyžalovaného(§251CSP),
nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.