Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 12, 2013

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 10C/241/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7910217948
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2013:7910217948.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Monikou Koščovou v právnej veci navrhovateľa: T.. T. P., M..

XX.XX.XXXX Q. G. XXX/X, P. proti odporcovi P. X U., P..D..G.. P. P. U. K. X, Q., I.: XX XXX XXX zast.
JUDr. Rudolf Adamčík, advokát v konaní o ochrane osobnosti s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I/ Odporca je p o v i n n ý do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na svoje náklady uverejniť v týždenníku
U. X R. nasledovné prehlásenie: „V našom týždenníku č. 47 z 21.11.2008 sme uverejnili na strane 166 -
168 článok „M.Á. F.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na str. 166 - 167, že dokázať J. vinu pred súdom
nebolo ľahké, napríklad advokát T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že 27.06.2000,
teda v čase B. F. sa J. zdržiaval v budove A. P.; aj vďaka tomu si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005

vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu, -keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať
alibi vrahovi nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec. V našom týždenníku č. 12 z 18.03.2010
sme uverejnili na str. 136-137 článok „B.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na str. 137, že advokát T..
T. P. poskytol počas pojednávania v prípade vraždy L. B., Q. J. falošné alibi. V januári r. 2003 advokát
počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q. na istej pumpe, kde ho
zachytila kamera, pretože bol na súde v A.; aj vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku
2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode.

Tieto naše tvrdenia nie sú pravdivé. Naši redaktori pri získavaní informácií k napísaniu týchto článkov
si pravdivosť vyššie uvedených tvrdení neoverili.
Touto cestou sa za uverejnenie vyššie uvedených skutočností advokátovi T.. T. P. ospravedlňujeme“.

II/ Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu XX.XXX Eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III/ V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a

IV/ Navrhovateľovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

V/ Štát n e m á právo na náhradu trov konania titulom súdneho poplatku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným na tunajší súd 28.12.2010 domáhal, aby súd uložil odporcovi

povinnosť ospravedlnenia sa na náklady odporcu v týždenníku U. X R. a náhradu nemajetkovej ujmy.
Svoj návrh odôvodnil tým, že v týždenníku U. X R. č. 47 zo dňa 21.11.2008, ktorého je odporca
vydavateľom bol uverejnený článok pod názvom „M. F.“ /ďalej článok 1/ a to na stranách 166 -
168. V opísanom článku je uvedených viacero nepravdivých tvrdení dávaných do súvisu s menoma priezviskom navrhovateľa. Jedná sa o nasledovné nepravdivé tvrdenia žalovaného: -že dokázať J.
vinu pred súdom nebolo ľahké. Napríklad T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že
27.06.2000, teda v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A. súdu; -aj vďaka tomu si J. v roku

2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a pokojne
behal po slobode, - keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi, nemusel krutou smrťou
zomrieť 10-ročný chlapec. Dňa 28.11.2008 požiadal žalobca žalovaného v zmysle §19 zák. č. 81/1966
Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, o bezplatné uverejnenie
opravy a nepravdivých údajov, avšak žalovaný na túto žiadosť žalobcu do dnešného dňa nereagoval.

Následne potom v týždenníku U. X R. č. 12 zo dňa 18.03.2010 bol uverejnený článok pod názvom
„Kocúrkovo“ /ďalej článok 2/ a to na strane 136 až 137. V opísanom článku je taktiež uvedených viacero
nepravdivých tvrdení dávaných do súvisu s menom a priezviskom žalobcu, jedná sa o nasledovné
nepravdivé tvrdenia žalovaného; -v prípade vraždy L. B. poskytol Q. J. falošné alibi, - v januári r.
2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q. na istej
pumpe, kde ho zachytila kamera, pretože bol na súde v A., „ jednoducho na tej pumpe nebol, bol

som v tom čase v A. na pojednávaní, kde on bol prítomný so svojím kamarátom“, tvrdil T.. T. P.; aj
vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od
prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode. Žalobca poukázal na prvý bod platného
Etického kódexu novinárov schváleného snemom Slovenského syndikátu novinárov dňa 19.10.1990.
Poukázalnato,žeakuverejnínepravdivú,polopravdivú(skreslenú,špekulatívnu,čineúplnú)informáciu,

musí uviesť na pravú mieru vrátane publikovania opravy, resp. odpovede. Poukázal aj na bod II
Etického kódexu novinárov, bod VI Etického kódexu novinárov. S poukazom na uvedené ustanovenie
kódexu uviedol, že je nutné vyvodiť záver, že novinári majú podávať seriózne, overené a vyvážené
(objektívne) informácie a nemajú podľahnúť špekuláciám a šíriť fámy. Poukázal na to, že o obecnú
kritiku nepôjde tam, kde kritika vychádza z nepravdivých podkladov a ktorá z týchto nepravdivých

podkladov následne odvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. V takýchto prípadoch pokiaľ je vytvorený
hodnotiaci úsudok znevažujúci, nie je možné už z toho dôvodu považovať kritiku za prípustnú. V
tejto súvislosti je preto potrebné konštatovať, že ak vybočí kritika z hraníc jej prípustnosti, jedná
sa o exces, ktorý predstavuje neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby so všetkými s tým
spojenými konzekvenciami občianskoprávnej zodpovednosti osoby, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila.

Poukázal na to, že odporca neoprávnene zasiahol do zákonom chráneného práva žalobcu na ochranu
osobnosti. Vzhľadom na vysokú intenzitu toho zásahu umocnenú tiež skutočnosťou, že žalobca sa mal
protizákonných konaní dopustiť ako advokát, má žalobca za
to, že na odstránenie jeho následkov je primerané zadosťučinenie bez náhrady majetkovej ujmy
nepostačujúce a preto si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150.000

Eur. Poukázal na to, že celková forma a úprava opísaného článku evokuje dojem senzačnosti a priťahuje
pozornosť.Včlánkujeuvedenýtitul,menoapriezviskožalobcuakoajjehopovolanie,čomásamozrejmé
zvyšovať stupeň nebezpečnosti jeho konania pre spoločnosť. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd
uložil odporcovi povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na svoje náklady uverejniť v týždenníku
U. X R. nasledovné prehlásenie: „V našom týždenníku č. 47 z 21.11.2008 sme uverejnili na strane

166 - 168 článok „M. F.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na strane 166 až 167, -že dokázať vinu J.
pred súdom nebolo ľahké. Napríklad advokát T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že
27.06.2000, teda v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A.Š. súdu; aj vďaka tomu si Adamčo v roku
2003aopätovnevroku2005vypočuloslobodzujúcerozsudkyodprvostupňovéhosúdu,-kebysanenašli
špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi, nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec. V ďalšom

našom týždenníku č. 12 z 18.03.2010 sme uverejnili na strane 136 až 137 článok „ B.“, v ktorom sme
okrem iného uviedli na strane 137, -že advokát T.. T. P. poskytol počas pojednávania v prípade vraždy
L. B., Q. J. falošné alibi. -V januári r. 2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň
spáchaniavraždyvQ.Q.naistejpumpe,kdehozachytilakamera,pretožebolnasúdevA.;ajvďakatejto
výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového

súdu a mohol pokojne behať po slobode. Tieto naše tvrdenia nie sú pravdivé, pretože advokát T.. T.
P. v trestnej veci odsúdeného Q. J. za vraždu poškodeného B. pred prvostupňovým súdom ako aj
pred odvolacím súdom ako svedok vôbec vypočutý nebol a preto jeho výpoveď pred súdom nemohla
mať vplyv na oslobodzujúce rozsudky a na prepustenie z väzby Q. J.. Naši redaktori pri získavaní
informácií k napísaniu týchto článkov si pravdivosť vyššie uvedených tvrdení neoverili. Touto cestou

sa za uverejnenie vyššie uverejnených nepravdivých skutočností advokátovi T.. T. P. ospravedlňujeme.
Žalovanýjepovinnýuhradiťžalobcovisumu150.000Eurtitulomnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.Z písomného vyjadrenia odporcu zo dňa 20.05.2011 súd zistil, že odporca neuznáva nárok navrhovateľa
a to ani v časti, zdôraznil, že údaje uverejnené v článku o výpovediach žalobcu v prospech obžalovaného

J. sú pravdivé, za týmto účelom navrhol vypočuť obe autorky článku. Predovšetkým zdôraznil, že autorka
článku a žalovaná ako vydavateľ zverejnením žalovaného textu článku len vykonávala svoje ústavou
zaručené práva. Poukázal na článok 26 ods. 2 Ústavy SR, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
Z uvedeného dôvodu žiadal, aby súd návrh v plnom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu
trov žalovanej.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov a listinnými dôkazmi a zistil tento
skutkový stav veci na základe ktorého dospel k nasledovnému právnemu záveru:

Z rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory - uznesenie č. 4067/09 zo dňa 04.12.2009 súd zistil,
že predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory pozastavilo výkon advokácie navrhovateľovi. Z

písomného podania Slovenskej advokátskej komory zo dňa 30.09.2010 súd
zistil, že predsedníctvo SAK na zasadnutí 06.09.2010 prerokovalo žiadosť žalobcu o preskúmanie
dôvodov pozastavenia výkonu advokácie a nezmenilo uznesenie zo 04.12.2000, ktorým mu bol
pozastavený výkon advokácie.
Zo správy Slovenskej advokátskej komory zo dňa 10.01.2013 súd zistil, že rozhodnutie o pozastavenie

výkonu advokácie sa stalo vykonateľným 09.02.2010 na základe domnienky doručenia, nakoľko T.. P.
neprevzal rozhodnutie a zásielka bola vrátená s poznámkou pošty adresát neznámy. Následne T.. P.
rozhodnutie prevzal 15.03.2010.
Súd sa oboznámil s článkom s názvom „Kocúrkovo“, ktorý bol uverejnený na strane 136 až 137
týždenníka U. X R.. Zároveň sa oboznámil aj s článkom s názvom „M. F.“ zo dňa 21.11.2008, ktorý nebol

kópiou z týždenníka U. X R., ale stiahnutý z elektronickej formy z internetu.
Súd sa oboznámil s výzvou navrhovateľa zo dňa 28.11.2008, ktorým žiadal, aby sa redakcia U. X R.
ospravedlnila navrhovateľovi za uverejnenie nepravdivých skutočností o advokátovi - navrhovateľovi.

Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že skutočne nevie na základe čoho vychádzala autorka, keď uviedla,

že navrhovateľ presvedčivo tvrdil ako dôveryhodný svedok, že v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove
A. súdu. V tomto článku nebol nikto iný opísaný iba on. Dokonca si autorka dovolila použiť slová ako
„špinavci alebo klamár“. Z toho článku žaluje iba tie ustanovenia, ktoré boli uvedené v žalobnom návrhu,
pretože tieto veci sa ho neskutočne dotkli a znížili jeho vážnosť. Čo sa týka článku „Kocúrkovo“ uviedol,
že autorka poukázala presne na pojednávanie v januári r. 2003, nemal vedomosť o tejto skutočnosti a

dala by sa vyžiadať zápisnica z pojednávania z toho termínu, kde by táto skutočnosť bola preukázaná
a keď to bude potvrdené, tak v podstate uzná, že pochybil a vezme žalobu späť. Uviedol, že nevie,
odkiaľ autorka nabrala, že mal vypovedať ako svedok v roku 2003 a 2005, keďže J. zastupoval už
od roku 1994, aj v tejto veci zastupoval J. až do roku 2005. Ak autorka poukázala na to, že súd
predvolával navrhovateľa ako advokáta na pojednávania, pričom už mal pozastavenú činnosť a túto

skutočnosť súdu neoznámil, tak uviedol, že mal pozastavenú činnosť dvakrát, prvýkrát z dôvodu, že
nemal správne zaplatené poplatky do advokátskej komory a následne druhýkrát, pričom toto zastavenie
trvá až do dnešného dňa. Uviedol, že bol predvolaný predsedníctvom Slovenskej advokátskej komory
dňa 04.12.2009, kde po prejednaní veci mu povedali, že môže ísť domov a vykonávať činnosť naďalej.
Advokátsku činnosť ďalej vykonával, lebo mal dojem alebo bol teda toho názoru, že ju môže vykonávať,

netušil však, že o dva mesiace dostane rozhodnutie, ktorým sa mu pozastavuje výkon advokácie. Čo
sa týka konania vo veci vraždy 10-ročného chlapca mladej ženy pri Moste pri Bratislave, tam prevzal
právne zastúpenie všetkých troch obvinených J., Q. J. U. asi mesiac pred prvým hlavným pojednávaním.
Čiže v prípravnom konaní ich nezastupoval, o termíne pojednávania vedel ihneď pri prevzatí zastúpenia,
keďže oni už mali predvolania. Bol osobne na súde, kde si chcel prevziať predvolanie a nazrieť do

trestného spisu, predseda senátu sa tam však nenachádzal a preto mu nebolo umožnené nahliadnuť do
súdneho spisu. Uviedol, že oznámil asistentke svoju adresu na ktorej sa zdržiava, keďže sa nezdržiava
na adrese trvalého bydliska, dokonca aj J. predložil plnomocenstvo na zastupovanie jeho osobou, kde
bola uvedená aj adresa v meste, kde sa zdržiava. On sa až z toho článku dozvedel, že má pozastavenú
činnosť, pretože rozhodnutie advokátskej komory o pozastavení výkonu mu bolo doručené až v marci

r. 2010. Čo sa týka toho ako dané články spôsobili alebo skomplikovali jeho život v občianskoprávnej
oblasti, k tomu navrhol vypočuť osoby z rodinného prostredia, kde po
zverejnení článku vznikli medzi ním a jeho priateľkou veľké problémy, dokonca hrozilo, že sa rozídu;
vyzeralo to tak, že nevie aký je, pričom on ako advokát presadzuje názor, že každý, kto sa dopustítrestného činu, musí byť zodpovedný za dané konanie a zastupovať tieto osoby ako advokát je jeho
povinnosťou. Ďalej navrhol vypočuť svoju dcéru a syna, osoby z pracovného prostredia a priateľského
prostredia. Súdu predložil uznesenie Najvyššieho súdu SR v trestnej veci na základe ktorého bola

sťažnosť krajského prokurátora zamietnutá a vlastne Q. J. bol prepustený na slobodu, sú tam uvedené
dôvody, prečo bola táto sťažnosť zamietnutá a nie je tam žiaden dôvod, z ktorých by bol on, teda tým
dôvodom prepustenia. Zároveň predložil súdu rozsudok Krajského súdu v Q. Q. z roku 2003, ktorým bol
J. oslobodený spod obžaloby a tam rovnako nie je zmienka o tom, že by on alebo jeho výpoveď mala
ovplyvniť rozhodnutie v danej veci. Podstata týchto rozhodnutí spočíva v tom, že v článku bolo opísané,

že práve na základe týchto rozhodnutí mal byť J. oslobodený a prepustený a na slobode spáchal tú
trestnú činnosť, ktorá bola opísaná a že on vlastne mu dopomohol svojou výpoveďou ako svedok k tomu,
aby bol oslobodený. On teda tvrdí, že nemá to nič spoločné s jeho osobou, pretože dôvody prepustenia
boli uvedené v samotných rozhodnutiach, ktoré súdu predložil a nemajú nič spoločné s jeho osobou
ani s jeho výpoveďou. Uviedol, že nebol v roku 2003 ani v roku 2005 vypočutý ako svedok na hlavnom
pojednávaní pred súdom, bol obhajcom v tejto veci od samotného začiatku, od zadržania Q. J. až do

odvolacieho konania prvého začiatkom roku 2004 ešte pri prvom oslobodzujúcom rozsudku. V novembri
r. 2003 bol ako obhajca obžalovaného a potom už na odvolacom konaní na Najvyššom súde SR. V
januári r. 2004 už nebol obhajcom obvineného ani na hlavnom pojednávaní, ani vôbec. Uviedol, že Q. J.
sa od začiatku bránil tým, že bol v rozhodnom čase na Okresnom súde v Trebišove, možno predniesol
túto skutočnosť ako advokát v záverečnej reči, ale bol aj jeho advokátom, teda nie ako svedok. Ako

obhajca bol povinný predniesť túto skutočnosť, keď sa ňou bránil jeho klient, lebo je veľký rozdiel medzi
postavením obhajcu a svedka. Zopakoval, že povinnosťou advokáta v trestnom konaní je brániť záujmy
klienta, teda presadzovať tie skutočnosti, ktorými sa bráni on. Uviedol, že v žiadnom prípade na súde
nebol vypočutý ako svedok, nemohol to tvrdiť. Čo sa týka odôvodnenia uplatnenej sumy nemajetkovej
ujmy uviedol, že celý život robil v odbore v tom, ktorom robí, bol skoro 20 rokov prokurátor, odvtedy je

advokát. A. je taký aký je, nie je to veľké mesto, nie je to veľký okres, tu ho každý pozná a tieto články
mu neskutočne ublížili. On sám vie, čím prešiel, keď tieto články boli uverejnené, tu ho každý pozná v
budove od vrchu až po spodok, má tri deti vysokoškolsky vzdelané. Poukázal na to, čo sa im narobilo
v ich životoch uverejnením týchto článkov. Suma nie je tabuľkovo určená, on dospel k záveru, že je
dôvodná v takej výške, v akej ju uplatnil. Uviedol, že táto suma vôbec nemusela byť uvedená, avšak

stačilo sa ospravedlniť alebo reagovať na jeho výzvu na ospravedlnenie, ktorá bola doručená. Zároveň
uviedol, že podával aj trestné oznámenie na p. C. aj na Š..
Z rozsudku Krajského súdu v Q. Q. č.k. 2T/31/2001 zo dňa 14.11.2003 súd zistil, že v predmetnej veci
bol obžalovaný Q. J. oslobodený spod obžaloby pre trestný čin vraždy ako spolupáchateľa; súd na
strane 4 citovaného rozsudku skonštatoval, že „obranu obžalovaného ohľadne jeho pobytu a miest,

kde sa nachádzal v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 sa nepodarilo dôkazmi, ktoré boli vo veci
vykonané ani potvrdiť, ale ani vyvrátiť. Navrhované dôkazy obžalovaným ohľadne tejto skutočnosti sú
jeho blízki priatelia a z tohto pohľadu nemožno vysloviť istotu, že obžalovaný v kritické dopoludnie sa
nachádzal v L. A.“.
Súd sa oboznámil s uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 2To/4/2004 zo dňa 14.11.2003.

Z rozsudku Krajského súdu v Q. Q. č.k. 2T/31/2001 zo dňa 21.06.2005 vo veci obžalovaného Q. J. súd
zistil, že súd na strane 7 rozsudku skonštatoval, že „svedkovia T. B. a T.. T. P. potvrdili, že obžalovaný bol
na tomto pojednávaní a jeho prítomnosť nevylúčili ani svedkovia T.. J. L. a U. F.; obhajobu obžalovaného
ohľadne jeho pobytu v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 v A. nebolo možné vyvrátiť, ale ani
potvrdiť vzhľadom na to, že jeho obranu v tomto smere potvrdili len jeho blízki priatelia“.

Z rozsudku Krajského súdu v Q. Q. č.k. 2T/31/2001 zo dňa 28.06.2007 vo veci obžalovaného Q. J.
súd zistil, že súd na strane 25 citovaného rozsudku skonštatoval, že „na druhej strane prítomnosť
obžalovaného na Okresnom súde v A. kritického dňa jednoznačne potvrdil len T.. T. P., pričom svedok T.
B. sa nevedel vyjadriť s určitosťou, kde vôbec obžalovaného na súde videl, t.j., či v pojednávacej sieni,
na chodbe alebo v bufete. Nakoniec pri hodnotení tvrdení týchto svedkov súd nemohol neprehliadnuť,

že T.. P. bol obhajcom obžalovaného a T. B. je jeho blízky priateľ a ani sám obžalovaný sa nevedel
jednoznačne vyjadriť, či v kritický deň bol v budove okresného súdu alebo v reštaurácii (čl. 1706)“.
Súd sa oboznámil s uznesením OR PZ Bratislava 5, odbor: kriminálnej polície ČVS: ORP-226/1-OVK-
B5-2011 zo dňa 05.08.2011, ktorým bolo trestné stíhanie vo veci prečinu ohovárania zastavené, lebo
nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zároveň sa súd oboznámil

s uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava 5, č. 4Pv/186/11-9 zo dňa 02.09.2011, ktorým bolo
uznesenie ORP-226/1-OVK-B5-2001 zo dňa 05.08.2011 zrušené ako neopodstatnené.
Z vyjadrenia T.. U. K., predsedu senátu Krajského súdu Q. Q. súd zistil, že T.. T. P. v trestnej veci XT/XX/
XXXX nebol predvolaný na hlavné pojednávanie a tým nebol ani vypočutý ako svedok v súdnom konaní.Jeho výpovede z prípravného konania (čl. 717 - 720) boli totiž na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so
súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítané.
Súd sa oboznámil so zápisnicou o výsluchu svedka T.. T. P. zo dňa 15.03.2001 a 26.06.2001

vykonanom Ministerstvom vnútra SR, sekciou vyšetrovania kriminalisticko-expertíznych činností PZ,
odbor: vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti oddelenie vyšetrovania Q. Q..
Súd sa oboznámil so zápisnicou o hlavnom pojednávaní zo dňa 20. a 21.06.2005, z ktorej zistil, že
na strane 10 citovanej zápisnice je uvedené, že podľa §211 ods. 1 Trestného poriadku so súhlasom
obžalovaného a prokurátora sa čítajú výpovede svedkov, okrem iného aj T.. T. P. čl. 717 - 721 bez

pripomienok.
Z prednesu navrhovateľa súd zistil, že v trestnom konaní nebol vypočutý ako svedok, bol vypočutý
v roku 2001 v prípravnom konaní, avšak obvinený J. nedal súhlas na pozbavenie jeho mlčanlivosti.
Z uvedeného dôvodu mu orgány činné v trestnom konaní umožnili, aby ďalej J. v trestnom konaní
zastupoval.Ztohodôvodunebolaanivroku2003nahlavnompojednávaníoboznamovanájehovýpoveď
a preto tieto jeho výpovede nemali vplyv na oslobodenie účastníka. V roku 2005 bolo pojednávanie v

zložení iného senátu a zrejmé im táto skutočnosť ušla, preto bolo oboznamované s jeho výpoveďou. Čo
sa týka jeho výpovede žiadne alibi J. nerobil. J. sa bránil tým, že v čase, kedy malo dôjsť k vražde B.,
bol na pojednávaní v A. a je logické, že vyšetrovateľ toto jeho tvrdenie preveroval. V rámci trestného
konania potom vypočul všetkých ľudí, ktorí mali byť prítomní na pojednávaní v Trebišove, to znamená
predsedu senátu a ďalších advokátov a všetkých troch obvinených v tejto trestnej veci a svedkov. On

vypovedal tak, ako si to
pamätal a na tejto výpovedi do dnešného dňa bude trvať, pretože si tieto udalosti pamätá tak, ako ich
prezentoval a v žiadnom prípade nerobil alibi J.. Nikto zo svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom
konaní nepotvrdil, že tu J. nebol, dokonca svedok F.D. a B. potvrdil, že tu J. bol takisto ako on; ani
predseda senátu, ani advokát nevylúčili túto možnosť, pretože J. nepoznali, takže to nemohli vylúčiť.

Opätovne tvrdil, že ako svedok v trestnom konaní vypočutý nebol pred súdom a zo žiadneho rozsudku
oslobodzujúceho nevyplýva dôvod oslobodenia, jeho výpoveď.
Z výpovede svedkyne Ľ. C. súd zistil, že je autorkou článku, ktorý je napádaný a je predmetom tohto
konania. Uviedla, že pokiaľ si spomína na článok, bol o J. a T.. P. ho zastupoval ako právny zástupca.
Citované časti napádané navrhovateľom sa týkali hlavne vraždy B., z ktorej bol obžalovaný J. a pred

prvostupňovým súdom niekoľkokrát oslobodený. Uviedla, že si myslí, že ten článok vyšiel až vtedy, keď
bol J. právoplatne odsúdený za tú vraždu a z týchto skutočností vyplýva, že sa konanie naťahovalo
z dôvodu, že boli obžalovanému poskytnuté alibi na deň vraždy ako vyplýva aj z rozsudkov v tomto
prípade aj z kuloárnych rozhovorov, keďže tento spor sledovala od začiatku. Z rozhovoru so sudcami
vyplývalo, že to alibi, ktoré poskytoval navrhovateľ bolo v tom prípade ťažiskové. Mala aj rozsudky,

kde sa hovorí, že J. bol v čase vraždy na inom mieste, tak je vyslovene v rozsudkoch uvedené, že to
dosvedčoval navrhovateľ. Nepamätala si presne, z ktorého rozsudku to vyplývalo, ale bol to odsudzujúci
rozsudok. Vychádzala aj z tých predchádzajúcich rozsudkov a tie boli, ak si pamätá v roku 2003 a 2005.
Vzhľadom na to, že článok bol uverejnený v roku 2008 predpokladala, že vychádzala z rozsudku, ktorý
bol v roku 2008. K tomu, odkiaľ čerpala informáciu, „že dokázať J. vinu nebolo ľahké“ uviedla, že to

čerpala z odsudzujúceho rozsudku, okrem iného aj z tých rozhovorov a z toho ako sledovala priebeh
daného procesu. Sudcovia, keď hovorili, prečo bol J. oslobodený, vždy to hovorili ako prvú a podstatnú
vec, bolo to pri kuloárnych rozhovoroch, nie pri odôvodnení rozsudku; jednalo sa o sudcov, ktorí už
nerozhodovali v danej veci, ale predtým rozhodovali, čiže priamo v senáte, ktorý rozhodoval vo veci
neboli. K druhému tvrdeniu uviedla, že to čerpala z rozhodnutia, nevedela uviesť presne, z ktorého roku

bolo dané rozhodnutie, ale uviedla, že niekde v dokumentoch bolo dané tvrdenie svedka uvedené. Čo
sa týka tretieho tvrdenia uviedla, že keby bol J. odsúdený v tom roku 2003 alebo 2005, nedošlo by k
tej vražde, z ktorej bol obžalovaný J.. Uviedla, že pri príprave článkov vychádzala prioritne zo zdrojov
policajných, prokuratúry, súdu a tiež podsvetia. Ďalej uviedla, že informácia pokiaľ nie je potvrdená z
minimálne dvoch nezávislých zdrojov, tak sa nedostane von, nie je publikovaná a čo sa týka skutočností,

či dáva možnosť vyjadriť sa aj konkrétnej osobe k zisteným skutočnostiam, uviedla, že väčšinou sa o to
snaží, ale sú prípady, keď si myslí, že je to nezmyselné.
Z výpovede svedkyne T. Š. súd zistil, že článok písala na základe toho, že sledovala kauzu vraždy v
L. U. Q.. Keďže vraždu B. nesledovala od začiatku všetky tieto informácie si hľadala prostredníctvom
mediálneho vyhľadávača, čiže to, čo bolo uvedené v tom článku, zistila, že bolo odvysielané v januári

r. 2003 v televízii L.. V článku neuviedla, z ktorého média bola čerpaná táto informácia. Následne sa
kontaktovala s kolegyňou a to p. C., našla jej články, konzultovala s ňou, čo a ako bolo a na základe toho
urobilazávertohtočlánku.Napojednávanívroku2003nebola,jedinýmzdrojomboliinformáciemediálne
zverejňované a na tento rozsudok ju upozornila aj kolegyňa p. C.. Informácie, ktoré boli zverejnenéa neboli napadnuté si neoverovala. Uviedla, že nevie o tom, čo sa týka tých informácií, mediálny
vyhľadávačsivyhľadalinformáciuzverejnenúvtelevíziiL.,aleajinéinformácievinýchmédiáchovražde
B.. Uviedla, že tvrdenie, ktoré bolo uverejnené v článku, bolo prednesené redaktorovi televízie L..

Čerpala informáciu z článku, kde bol doslovný prepis z danej relácie. Reláciu nevidela, jednalo sa o
televízne noviny odvysielané niekedy v januári okolo 20., 21. v roku 2003.
Súd sa oboznámil so správou uverejnenou v mediálnom archíve M. L., J..P.. s dátumom vydania
22.01.2003, relácia A. M. 19.00.
Súd sa oboznámil so zápisnicou z hlavného pojednávania konaného 21. a 22.01.2003 č.k. 2T/31/01

vedenom na Krajskom súde v Q. Q., z ktorej súd zistil, že na pojednávaní bol prítomný okrem iných
aj obhajca T.. T. P., pričom na hlavnom pojednávaní bola prednesená obžaloba zo strany prokurátora,
predstúpila poškodená C. B. s uplatnením nároku na náhradu škody a bol vypočutý obžalovaný Q. J..
Súd sa oboznámil so zápisnicou z hlavného pojednávania v konaní 2T/31/2001 vedenom na Krajskom
súde v Q. Q. dňa 28. a 30.04.2003, zápisnicou z hlavného pojednávania konaného 28. až 30.05.2003
a zápisnicou z hlavného pojednávania zo dňa 11., 12 a 14.11.2003.

Z výpovede svedkyne T. C. súd zistil, že obidva články, ktoré boli uverejnené spôsobili rozpad jej rodiny.
Mala s rodičmi dobré vzťahy a následne sa rozhádali hlavne s rodičmi. S rodičmi sa nenavštevuje,
mama a otec volajú hlavne kvôli vnúčatám. Predtým sa navštevovali a udržiavali vzťahy. Keď vyšiel prvý
článok samozrejmé jej mama volala, že sa chce s ňou rozprávať, vtedy sa rozhádali, ona tvrdila svoje a
svedkyňa svoje. Matka jej povedala nech zváži, či chce zotrvať v takom vzťahu. Jednoducho od začiatku

uverila tomu, čo písali v tom článku. Takisto po druhom článku volala, že zrejmé to bude pravda, keďže
to vyšlo druhýkrát a vtedy aj ona začala uvažovať, či nie je lepšie z toho vzťahu vycúvať. Ak rozprávala
s rodičmi o týchto článkoch obhajovala svojho partnera, lenže jej matka je obyčajná dedinská žena,
jednoducho jej neverila. Pred deťmi, ktoré budú mať 17 a 13 rokov tieto články skrývali, nechceli, aby
o tom vedeli, ale jedného dňa starší syn prišiel zo školy a pýtal sa, či písali o navrhovateľovi niečo v

U. X R.. Jednoducho v škole mu bolo povedané, že poskytoval nejaké alibi vrahovi. Obom synom to
vysvetlili, rozprávali sa s nimi. Viackrát sa k tejto téme nevracali, vysvetlili im to a uviedla, že má pocit,
že týmto veciam ešte nerozumeli. Viackrát sa o tejto veci s nimi nerozprávali. Ako uviedla, matka ju
tlačila k rozchodu, po tom druhom článku už aj ona začala uvažovať o tom, lenže pre ňu to bolo ťažké,
keďže tento vzťah bol založený na citoch a povedala si, že by bolo nerozumné na základe takejto veci

z toho vzťahu vycúvať. Je s navrhovateľom 8 rokov a za tento čas jej nijakým spôsobom neublížil ani
jej chlapcom, takže v tom vzťahu zotrvala. Čo sa týka vzťahu k rodičom po tom druhom článku sa to
zhoršilo, netelefonujú si, nestretávajú sa iba chlapci chodia k starým rodičom. Čiže ona osobne s rodičmi
kontakt neudržiava iba keď sa náhodou stretnú v meste, tak si odzdravia. Čo sa týka vzťahu k ostatným
osobám v meste, často sa jej kamarátky pýtali na tieto články a neustále musela dookola vysvetľovať,

každý to chcel vedieť. Po prvom článku sa utiahla do úzadia, pretože jej bolo ťažké ísť ráno aj na rožky. P.
sú malé mesto, každý každého pozná, takže cítila tie pohľady ľudí ako by ju každý spájal s tým článkom.
Uviedla, že má XX-ročnú babku v Q., ktorú navštevuje a tá sa dozvedela od ľudí z Q., že navrhovateľ
má pozastavený výkon, že nerobí a pýtala sa jej, že prečo. Bolo ťažké vysvetliť tejto žene, aby pochopila
tieto veci, tak len jej povedala, že má problémy v práci a nerozvádzala to, ale pri každej návšteve sa

jej to vypytuje a je z toho nešťastná. Uviedla, že to, čo jej bolo vytýkané, bolo, že čo je to za človeka
ako osoba navrhovateľa, ako môže žiť s takým človekom, ktorý poskytuje nejaké alibi vrahovi. Otec jej
vytýkal, že on na takého človeka by nemohol pozrieť, nie ešte s ním žiť.

Matka jej vytýkala to isté. Oni v podstate to berú ako väčšina ľudí, tak, že keby nebolo navrhovateľa,

J. nemusel zavraždiť toho chlapčeka, pripisujú vinu navrhovateľovi. Vie o tom, že navrhovateľ má
pozastavenú činnosť advokáta od februára r. 2010. Má rovnako vedomosti o tom, že bol obžalovaný zo
spáchania trestného činu marenia spravodlivosti.
Z výpovede svedkyne L.. V. B. súd zistil, že nepamätá si presne, kto ju informoval o prvom článku
uverejnenom v roku 2008. Keď sa dozvedela, že takýto článok vyšiel, tak si ho samozrejmé prečítala

a ostala zhrozená nad tým, čo tam bolo napísané. Už samotný ten úvod článku presne ho nevedela
citovať, tak to bola veta, z ktorej zostala maximálne zhrozená a prekvapená. Samozrejmé si prečítala
celý článok a zapamätala si z neho jednu jedinú vetu, ktorú si bude pamätať navždy; znela: „ je smutné,
že sa nájdu špinavci ochotní poskytnúť alibi vrahovi, keby to tak nebolo, nemusel by zomrieť 10-ročný
chlapec.“ Presnú citáciu si už nepamätala. Táto veta sa jej osobne veľmi dotkla, lebo z obsahu toho

článku vyplynulo, že tým špinavcom je jej otec. Nech to znie akokoľvek pateticky, ale dotklo sa jej to
o to viac čo sa popísalo, keď si predstavila, že jej otec je špinavec a ona ako dcéra je tiež špinavec.
Prvú vec, ktorú urobila po prečítaní toho článku bolo to, že zdvihla telefón a otcovi zavolala, vynadala
mu a prerušila akúkoľvek komunikáciu a styk s otcom. Samozrejmé reakcie okolia nenechali na sebadlho čakať a tak, ako predpokladala všetci sa jej vypytovali, či je to pravda, doslova vulgárne hovorili o
navrhovateľovi, čo je to za človeka, ako môže niečo také robiť a podobne. Následne v roku 2009 vyšla
kniha od p. L., kde bolo vlastne napísané v podstate to isté, čo v tomto článku, to ju utvrdilo, že ten článok

je pravdivý. Veľmi sa na otca hnevala, vôbec sa nestýkali, nerozprávali. Otcovi neposkytla priestor na
to, aby jej to vysvetlil, nechcela sa s ním kontaktovať, myslela, že to bude lepšie kvôli tomu, aby ju s
ním nikto nedával do súvisu, aj keď každý vedel, že je jeho dcéra. Potom vyšiel nový článok v roku
2010, kde sa opäť riešila táto téma, kde opäť bolo napísané, že navrhovateľ poskytoval falošné alibi
J.. Tento článok si prečítala, otca nekontaktovala, nechcela mať s ním nič spoločné. Niekedy koncom

roka 2010 za ňou prišiel brat, rozprávali sa a on jej hovoril, že nevie, či tak celkom presne sú tie články
pravdivé a či náhodou otcovi nekrivdia, pretože brat bol v B. za nejakým advokátom a ten mu vravel, že
otec v žiadnom prípade neposkytol žiadne falošné alibi, pretože je advokát a nemohol to urobiť. Chcela
potom nejakým spôsobom otca kontaktovať, cítila potrebu si tieto veci vysvetliť, vzhľadom na to, že ju
brat zneistil a tak otcovi zavolala a chcela sa s ním stretnúť. On odmietol prísť na to stretnutie do A.,
takže išla za ním do P.. Porozprávali sa, po dlhých rokoch mu poskytla priestor na to, aby jej vysvetlil

tieto veci z jeho pohľadu. Dnes sú ich vzťahy naďalej narušené týmito udalosťami, nikdy už nebudú také
ako predtým, lebo tá dôvera už tam nebude. Mladšia sestra sa s otcom nekontaktuje vôbec. Uviedla, že
tieto články ovplyvnili aj jej pracovný život, učí na cirkevnej strednej škole, kde jej nadriadení sa snažia
klásť dôraz na morálku a toto asi s morálkou nekorešponduje. Takže musela čeliť narážkam zo strany
kolegov, žiakov, keďže majú žiakov, ktorí sú už dospelí a rozumejú týmto veciam a kvôli tomu sa na

pracovisku dodnes necíti dobre. Stále má pocit, že o nej hovoria, keď náhodou vyjde nejaký článok, čo
sa týka mafie a vrahov v tejto súvislosti nikdy, nikto si neodpustí nejakú narážku na jej osobu. Uviedla,
že vulgárne výroky tretích osôb boli veľmi hrubé vulgárne slová, bolo jej nepríjemné reagovať na tieto
narážky. Na svoju obranu sa snažila povedať, že sa s otcom nestýka, že sa do toho nemieša a nevie
o čo ide. Rovnako čelila narážkam kolegov. Uviedla, že týmto článkom verila a verila aj tomu obsahu.

Tieto články ju pripravili o roky, ktoré mohla stráviť s týmto človekom v dobrom vzťahu.

Z výpovede svedka L. P. súd zistil, že o tom, čo bolo uverejnené sa dozvedel jednak z toho článku,
jednak od svojich známych, od rodinných priateľov, ktorí sa ho pýtali, či o niečom takom vie, či jeho
otec poskytoval alibi J.. Nevedel o tom a takisto si o tom prečítal v tom článku. Samozrejmé sa bavil o

tom článku aj so svojím otcom po tom, ako tento článok čítal. Presné detaily ako to bolo si nepamätal,
bolo to dávno, ale vedel určite, že sa dosť pohádali na tom článku a to hlavne preto, lebo otcovi vravel,
že čo je to za človek, keď vrahom poskytuje falošné alibi a či si neuvedomuje, že má rodinu aj on, aj
deti a že tu potrebujú žiť medzi týmito ľuďmi a nikdy v živote nemali dočinenia s mafiou ani s ničím
iným a dosť sa to týkalo ako rodiny tento článok. Otec vravel, že to nie je pravda, ale on mu neveril.

Po hádke mu vytýkal tieto veci, povedal mu nech si robí, čo chce, ale že by ho veľmi mrzelo, keby ako
rodina doplatili na tieto veci. V presvedčení o tom, že mu jeho otec klame, odišiel preč, pohádali sa a
bol vnútorne presvedčený o tom, že to, čo je tam popísané je pravda. V tom čase nežili v spoločnej
domácnosti, boli v kontakte, udržiavali sporadické vzťahy a hlavne po tom článku a hádke už nemal
chuť sa stretávať s navrhovateľom ani rozprávať. Svojím spôsobom sa ich vzťahy narušili. Po určitom

čase, keď počúval všetkých známych, kamarátov, čo to má za otca, vyšla ešte aj kniha, kde bolo takisto
napísané, že poskytoval falošné alibi a to ho utvrdilo v tom, že keď o svojom otcovi pochyboval, tak sa
asi rozhodol správne, keď je to napísané aj v knihe. Pamätal si, že jeho kamarát mal nejaký problém a
potreboval obhajcu, tak sa ho spýtal, či mu nevie poradiť nejakého obhajcu, a tak mu poradil T.. B. S. B.
a následne, keď išiel do B. za T.. B., ten sa ho pýtal na otca a spýtal sa ho, či neverí svojmu otcovi, tak

mu povedal, že keby nemali pravdu U. X R. aj tá kniha, nedovolili by si niečo také uverejniť. Vtedy mu
T.. B. vysvetlil, že to vôbec nie je pravda, lebo jeho otec zastupoval J. v trestnej veci, takže nemohol pred
súdom vypovedať ako svedok. Svedok sa ho opakovane pýtal, či to je určite tak a on mu to celé vysvetlil.
Keď prišiel domov k mame, ktorá tieto veci veľmi ťažko znášala, povedal to svojim sestrám a vysvetlil
im, že ako to vlastne je v skutočnosti s tým svedectvom navrhovateľa, ktoré je napísané v novinách.

Následne sa otcovi ospravedlnil, že reagoval na to tak, ako reagoval. Ich vzťahy sa obnovili, pretože
dovtedy sa veľmi nestretávali. Čiže za dané obdobie od zverejnenia prvého článku do toho druhého
článku sa stretávali minimálne. Kontakt s otcom obnovil až po tom druhom článku, cítil sa dosť trápne.
V podstate sa s ním ani v tom období nechcel kontaktovať. Uviedol, že tieto články ovplyvnili jeho život
aj v iných oblastiach, čo sa týka jeho súkromného života, priateľov, známych takým spôsobom, že sa

robili intrigy, že je P. syn, že otec je v mafii a stále sa o tom rozprávalo a teraz sa to potvrdilo, že on je
taký istý a všelijaké špinavosti okolo toho.
ZvýpovedesvedkaC.P.súdzistil,žekonkrétnevieodvochčlánkochzroku2008a2010.Týmtočlánkom
nevenoval pozornosť, ale má o nich vedomosť, pretože v tom období a už aj predtým navrhovateľzastupoval Obec K. a keďže sa písali rôzne články o ňom a viedli reči po dedine, poslanci v dedine
ho napádali, že aký človek obec zastupuje ako právnik. V tom čase bol P. a ešte stále je a keďže ho
napádali a hovorili mu, že by ich taký človek nemal zastupovať, on tým rečiam nevenoval pozornosť v

roku 2008, pretože vie, že navrhovateľ je dobrý právny zástupca, poznal ho už predtým ako okresného
prokurátora. Rok 2008 ukočíroval po týchto popísaných článkoch, ktoré sa viedli; poslancov presvedčil,
že ho nezaujímajú tieto reči, ale činnosť, ktorú pre obec robí navrhovateľ, tak bol kľud. Až v roku 2010,
keď sa objavili opäť články hlavne U. X R. a rôzne, ho poslanci a ľudia opäť napádali, že akého má
právneho zástupcu v obci, tak mu musel povedať, že jeho činnosť právneho zástupcu na obecnom úrade

musí skončiť. Osobne ho to netešilo, pretože on má na neho svoj názor a aj teraz ho má a bol by rád,
keby z toho
vyviazol a bol očistený a opäť by s ním vstúpil do rokovania, aby bol právnym zástupcom obce a keby
mal nejaký doklad v rukách o tom, ktorý by mohol svojim poslancom predložiť, že sa mýlili, bol by s tým
spokojný, pretože ho nezaujímajú tieto reči, jeho zaujíma činnosť pre obec. Pokiaľ by mohol uviesť, chcel
by poukázať na to, že navrhovateľ im pomáhal aj v iných činnostiach a to napr. v športe, chodil na rôzne

športové aktivity, veľakrát pomohol aj finančne, financoval rôzne občerstvenia po zápase. Financoval
rôzne aktivity napr. pri nakupovaní darčekových predmetov pri sviatkoch ako je R. R., L. a rôzne. Uviedol,
že ukončil spoluprácu s navrhovateľom po tom druhom článku v roku 2010. Uviedol, že to bolo tak, že
mu to ukázali „tuna máš kamaráta“. V podstate chcel poukázať na to, že ho zahanbili v dedine, keď po
obecnom zastupiteľstve išli na pivo a tam bol každý múdry, poukazovali, nadávali, očierňovali právneho

zástupcu na základe článkov, ktoré mu priniesli alebo mu ukázali, pričom on im povedal, že „aj Ty si ho
poznal a nepozeral som na to, čo sa o ňom hovorí“. Navrhovateľ obec zastupoval už v roku 1999.
Súd sa oboznámil s uznesením Krajského súdu v B. č.k. 6To/54/2011 zo dňa 14.03.2012, ktorým bol
zrušený rozsudok Okresného súdu D. zo dňa 20.04.2011, č. 3T/161/2010 a vec vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovým rozsudkom bol navrhovateľ uznaný vinným pre zločin marenia

spravodlivosti podľa ust. §344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
Z výpovede svedkyne L. Y. súd zistil, že navrhovateľa spoznala prostredníctvom jeho priateľky asi pred 8
alebo 9 rokmi. Jeho priateľku pozná 20 rokov, nakoľko spolu vychovávali deti a tak sa vlastne zoznámila
s navrhovateľom. S navrhovateľom a jeho priateľkou nie je v kontakte asi štyri roky, pretože zistila nejaké
skutočnosti. Býva s mamou a keďže chodí do práce, nevenovala týmto skutočnostiam veľkú pozornosť,

ale nakoľko jej matka prišla jedného dňa domov a začala rozprávať o tom, s kým sa kamaráti, povedala,
že si nepraje, aby ich deti chodili k nim a opačne. Keď prišli deti priateľky navrhovateľa k nim, tak
ich matka vyhodila, povedala, že to je taká spoločnosť, kde dieťa nepatrí a že navrhovateľ dáva alibi
vrahom, ktorí zabíjajú deti. Ona si následne na internete našla ten článok, čítala U. X R.. Potom zistila,
že navrhovateľ má pozastavenú aj činnosť a neskôr jej sestra, ktorá býva v B., nakoľko vedela, že sa

pozná s priateľkou navrhovateľa, upozornila ju ešte na nejaké veci napr. na knihu, že sa tam tiež písali
takéto veci. Tak vlastne povedané pre pokoj v rodine, keďže má chorú matku, úplne prerušila styky s
navrhovateľom a jeho priateľkou a takisto aj syn. Čítala v článku, že navrhovateľ poskytol J. falošné alibi,
ktorý išiel potom zabiť nejaké dieťa. Toto bolo také závažné, keďže ona také veci nemusí a nechce mať
v blízkosti takého človeka a nič s ním spoločné. V tom článku boli popísané aj iné veci, ale táto veta jej

utkvela v pamäti. Čítala iba jeden článok na internete potom tam bolo aj viac toho popísané aj v U., Sme
aj na T., ale nezaujíma ju to. Celý život robí a s vrahmi a s takýmito vecami nechce mať nič spoločné.
Po tomto článku, po prečítaní prerušila všetky vzťahy s nimi. Predtým chodili aj na chatu, normálne
sa navštevovali aj na P., pomáhali si, nebol problém. Označila by tento vzťah ako priateľský na vyššej
úrovni, čiže blízky priateľský vzťah, pretože ona má syna rovnako starého ako oni a udržiavali priateľský

vzťah veľmi blízky a navzájom sa dopĺňali, chodili spolu na futbal, výlety, dokonca ich vozila aj na futbal.
V podstate má strach o svojho syna a keď niečo také sa deje naokolo, dokonca aj v práci sa o tom
rozprávalo. Ona robí 16 rokov v Košiciach, keďže sa priatelili ich spomenula a potom sa jej vypytovali,
keď to čítali alebo to sledovali, či to nie je ten dotyčný pán. Na otázku, či v prostredí, v ktorom žije sa na
adresu navrhovateľa stretla s nejakými vyjadreniami, uviedla, že v celom meste v P. o navrhovateľovi

rozprávajú. Uviedla, že sa s navrhovateľom o tomto článku nerozprávala, je
dosť striktne vychovávaná a jej matka si nepriala, aby sa rozprávala s navrhovateľom a matka je pre ňu
všetko a je aj chorá, takže si niečo také nemohla dovoliť, 20 rokov ju opatruje. Uviedla, že sa stretla v
meste s priateľkou navrhovateľa, ktorá ju volala k nim na kávu, nepovedala jej rovno, ale povedala jej,
že má na práci niečo iné a že toho má veľa a nemá čas k nim chodiť.

V zmysle ust. čl. 154c ods. 1,2 zák. č. 460/1992 Zb. /ďalej Ústava/, Medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právnehoporiadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Iné
medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak

tak ustanovuje zákon.
Podľa čl. 10 ods. 1,2 zák. č. 23/1991 Zb. Listiny základných práv a slobôd a čl. 19 ods. 1,2 Ústavy, Každý
máprávonazachovaniesvojejľudskejdôstojnosti,osobnejcti,dobrejpovestianaochranumena.Každý
má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 12 Ústavy, Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa ust. čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5
a 8 /ďalej Dohovor/, Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie.
Podľa ust. §11 Občianskeho zákonníka /ďalej OZ/ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.

Podľa ust. §13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
poskytnuté primerané zadosťučinenie.
Z obsahu a povahy vyššie uvedených jednotlivých sankčných povinností, ktoré postihujú pôvodcu
neoprávneného zásahu je zrejmé, že sú rôznorodé. Je to vyvolané jednak mnohotvárnosťou obsahu

osobnosti fyzickej osoby a jej jednotlivých hodnôt, tvoriacich jej fyzickú a morálnu jednotu ako
celok a tomu zodpovedajúcu mnohotvárnosť obsahu všeobecného osobnostného práva ako celku,
nakoľko úmyslom štátu bolo zabezpečiť postihnutým osobám v tejto spoločensky významnej otázke čo
najúplnejšiu právnu ochranu.
Jednotlivé sankcie za nemajetkovú ujmu sú založené na objektívnom princípe, t. j. vznikajú bez zreteľa

na zavinenie pôvodcu zásahu. To znamená, že na strane pôvodcu zásahu sa nevyžaduje existencia
priameho alebo nepriameho úmyslu ani nedbanlivosti vedomej či nevedomej.
Podmienkou k vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným
zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ust. §13 OZ musia byť splnené hmotnoprávne podmienky:
existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení

alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), neoprávnenosť
takéhoto zásahu a existencia príčinnej súvislosti.

Čo sa týka existencie zásahu spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo len
v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), neoprávnenosť takéhoto

zásahu a existencie príčinnej súvislosti: v konaní nebolo
sporné, že odporca ako vydavateľ uverejnil v týždenníku U. X R. č. 47 zo dňa 21.11.2008 článok pod
názvom „Nájomný vrah“ a to stranách 166-168 a týždenníku č.12 zo dňa 18.03.2010 článok pod názvom
„B.“. Navrhovateľ tvrdil, že v článku bolo uvedených viacero nepravdivých tvrdení dávaných do súvisu
s jeho menom a priezviskom.

Pri posudzovaní primeranosti zásahu do slobody prejavu vo vzťahu k zásahu do osobnosti fyzickej
osoby je potrebné rozlišovať, či obsahom prejavu boli fakty alebo hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok
vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z
hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných - subjektívnych kritérií. Fakty - skutkové
tvrdenia sa opierajú o objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania - pravdivosť

tvrdenia je teda overiteľná. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich
úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Je potrebné poukázať na to, že i tam, kde vyhlásenie prerastie do
hodnotiacehoúsudku,môžeprimeranosťzásahuzávisieťodtoho,čiexistujedostatočnýskutkovýzáklad
pre napadnuté vyhlásenie, pretože aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho
podporu môže byť prehnaný. Otázka posúdenia, či sa jedná o uverejnenie faktov alebo hodnotiacich

úsudkov závisí od celkového kontextu jednotlivého prípadu, pričom hranica vymedzujúca toto posúdenie
nie je jednoznačná.
Čo sa týka jednotlivých tvrdení uvedených v článku, súd dospel k záveru, ktoré vyjadrenia sú faktom a
ktoré hodnotiacim úsudkom nasledovne:
1- že dokázať J. vinu pred súdom nebolo ľahké. Napríklad advokát T.. T. P. ako dôveryhodný svedok

presvedčivo tvrdil, že 27.06.2000, teda v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A. súdu;
Druhú vetu predmetného vyjadrenia súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok vyvodený z faktu avšak
podaný čitateľovi spôsobom zvýrazňujúcim závažnosť svedeckej výpovede navrhovateľa, použitím
slov „dôveryhodný“ a „presvedčivo“. Je pravdou, že navrhovateľ vypovedal v prípravnom konaní akosvedok o tom, že v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove trebišovského súdu, čo mal súd za
preukázané z pripojeného trestného spisu, avšak v prípravnom konaní boli vypočutí aj iní svedkovia,
ktorí rovnako tvrdili túto skutočnosť a iba samotná autorka použitím slov „dôveryhodný“ a „presvedčivo“

priradila svedeckej výpovedi navrhovateľa výnimočnosť s cieľom vyvolania senzácie vzhľadom na
celkový kontext článku. Prvá veta predmetného vyjadrenia bola vyhodnotená ako hodnotiaci úsudok
autorky bez náležitého skutkového základu, nakoľko osobám znalým práva a pohybujúcim sa v súdnom
konaní neprináleží označiť nikdy a za žiadnych okolností tenktorý prípad za ľahký resp. ťažký,
všetky prípady musia byť riešené s primeranou vážnosťou a priebeh konania záleží aj na tom, aká

je pripravenosť jednotlivých účastníkov súdneho konania, teda, či podaná obžaloba je založená na
takých skutočnostiach, ktoré možno bez všetkých pochybností preukázať a akonáhle obžaloba nie je
spracovaná dostatočne kvalitným spôsobom poskytuje obvinenému a jeho právnemu zástupcovi široký
priestor na to, aby tvrdenia obžaloby vyvrátil. Ak autorka vyslovila tento hodnotiaci úsudok, potom
ho možno chápať aj tak, že obžaloba nebola spracovaná dostatočne kvalifikovane, podložená takými
dôkazmi, ktoré by umožnili tvrdenia obvineného spochybniť alebo vyvrátiť resp. takými dôkazmi, ktoré

by jednoznačne a bez všetkých pochybností preukázali vinu obvineného (obžalovaného).
2-aj vďaka tomu si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od
prvostupňového súdu;
Predmetné vyjadrenie súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok prehnaný s verejnosti podsúvaným
názorom a pravduskresľujúci, nakoľko z pripojeného súdneho spisu Krajského

súdu v Q. Q. č. k. 2T/31/2001 súd zistil, že navrhovateľ bol vypočutý ako svedok v rámci prípravného
konania, v štádiu od podania obžaloby do roku 2004 navrhovateľ vystupoval ako obhajca obžalovaného,
zo zápisnice z hlavných pojednávaní v roku 2003 nevyplýva, že by bola výpoveď navrhovateľa z
prípravného konania použitá ako dôkaz, teda na výpoveď navrhovateľa ako svedka z prípravného
konania súd pri hodnotení dôkazov neprihliadal. Z uvedeného dôvodu preto si J. nemohol vypočuť aj

vďaka svedeckej výpovede navrhovateľa oslobodzujúci rozsudok od prvostupňového súdu tak ako to
uviedla autorka.
Čo sa týka rozsudku z r. 2005, výpovede navrhovateľa, nakoľko v tom čase už nebol obhajcom
obžalovaného, boli na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so súhlasom prokurátora a obžalovaného
prečítané, čo mal súd za preukázané z pripojeného trestného spisu ako aj z písomného vyjadrenia

T.. K.. V rozsudku na strane 7 je výslovne uvedené, že obhajobu obžalovaného ohľadne jeho pobytu
v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 v A. nebolo možné vyvrátiť ale ani potvrdiť, vzhľadom na
to, že jeho obranu v tomto smere potvrdili len jeho blízky priatelia. Nebol teda v rozhodnutí vyslovený
jednoznačný a nepochybný záver, že obvinený nebol na mieste činu, a výpoveď navrhovateľa z
prípravného konania nebola jediným dôkazom na preukázanie tohto tvrdenia, avšak nakoľko obžaloba

neoznačila také dôkazy, ktorými by tieto tvrdenia vyvrátila, súd, nakoľko vznikli pochybnosti, rozhodol
v prospech obžalovaného.
V rámci prípravného konania a následne súdneho konania boli zabezpečované výpovede o okolnostiach
dôležitých pre trestné konanie. Posúdenie, ktoré dôkazy svedčia v prospech obžalovaného a ktoré v jeho
neprospech bolo v právomoci súdu v spomínanom trestnom konaní, kde sa senát vo svojom rozhodnutí

vysporiadal s vyhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.
Vyjadrenia v článku boli podané takým spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený
obraz o tom, ako navrhovateľ vypovedal, spôsobom, ktorý evokuje záver, že navrhovateľ podľa potreby
a okolností vypovedal v tom ktorom štádiu súdneho konania tak, aby ovplyvnil priebeh súdneho konania
v prospech obvineného. Súd sa v jednotlivých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými dôkazmi, keď ich

vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a nakoľko v trestnom konaní ešte stále platí
zásada in dubio pre reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, súd aj náležite rozhodol.
3-keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný
chlapec
Uvedené vyjadrenie súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok prehnaný, s cieľom pôsobiť na emócie

čitateľov.
4- v prípade vraždy L. B. poskytol Q. J. falošné alibi
Uvedené vyjadrenie súd vyhodnotil ako pravduskresľujúci fakt.
K bodu 3 a 4- súd z pripojeného súdneho (trestného) spisu zistil, že navrhovateľ bol vypočutý ako
svedok v rámci prípravného konania, jeho výpoveď v trestnom konaní od podania obžaloby do roku

2004 zohľadnená nebola, nakoľko v danom čase vystupoval navrhovateľ ako obhajca obžalovaného,
výpovede navrhovateľa boli až na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so súhlasom prokurátora a
obžalovaného prečítané. Výsluch navrhovateľa bol realizovaný MV SR sekciou vyšetrovania a
kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,oddelenie vyšetrovania Q.Á. Q. dňa 15.03.2001 a 26.06.2001 teda v čase, keď ešte neprebiehalo
konanie pred súdnym senátom, keď boli zabezpečované výpovede o okolnostiach dôležitých pre trestné
konanie. Posúdenie, či sa jedná o alibi falošné, nie je predmetom tohto konania, riešiť danú

otázku bolo v právomoci súdu v spomínanom trestnom konaní, kde sa senát vo svojom rozhodnutí
vysporiadal s vyhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Súd poukazuje
aj na tú skutočnosť, že v roku 2003 navrhovateľ vystupoval v konaní ako obhajca obžalovaného a
zo zápisnice z hlavných pojednávaní v roku 2003 nevyplýva, že by bola výpoveď navrhovateľa z
prípravného konania použitá ako dôkaz.

Vyjadrenia pod bodom 4 v článku 2 boli podané takým spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si
absolútne skreslený obraz o tom, ako a kedy navrhovateľ vypovedal, spôsobom, ktorý evokuje záver, že
navrhovateľ podľa potreby a okolností vypovedal v tom ktorom štádiu súdneho konania tak, aby ovplyvnil
priebeh súdneho konania v prospech obvineného. Súd sa v jednotlivých rozhodnutiach vysporiadal
so všetkými dôkazmi, keď ich vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a nakoľko v
trestnom konaní ešte stále platí zásada in dubio pre reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného,

súd aj náležite rozhodol. Nikdy v žiadnom štádiu trestného konania nebolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že sa zo strany navrhovateľa jednalo o „falošné alibi“ ako to označila autorka článku 2
(vyjadrenie pod bodom 4). Nebolo totiž preukázané, že by bol navrhovateľ stíhaný pre trestným čin
krivej výpovede (§175 zák. č. 140/1961 Zb) alebo bolo v súvislosti s jeho výpoveďou iniciované iné
konanie. Toto tvrdenie autorky článku 2 bolo bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu a

bolo prehnané, so špekulatívnym a verejnosti podsúvaným názorom. Navyše samotná autorka vo svojej
výpovedi uviedla, že tieto tvrdenia vychádzali z rozsudkov, ktoré boli vydané v trestnej veci, konzultácií
s kolegyňou autorkou článku 1 a mediálne zverejňovaných informácií, avšak v žiadnom z rozsudkov
nebola výpoveď navrhovateľa označená za krivú výpoveď alebo falošné alibi, iba samotná autorka z
vlastnej iniciatívy bez znalosti práva vyhodnotila výpoveď navrhovateľa ako falošné alibi.

Akautorkačlánku1uviedla,ženavrhovateľoznačenýakošpinavecposkytolalibivrahovi(vyjadreniepod
bodom 3) a tieto vyjadrenia sa opierali aj o kuloárne rozhovory, ktoré mala so sudcami, ktorí prejednávali
danú vec, je potrebné poukázať na to, že je potrebné rozlišovať medzi subjektívnym názorom sudcu ako
súkromnej osoby a názorom sudcu prezentovaným v súdnom rozhodnutí, kde sa rozhoduje v senáte na
základe objektívne preukázateľných dôkazov.

5- januári r. 2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q.
na istej pumpe, kde ho zachytila kamera, pretože bol na súde v A.; „Jednoducho na tej pumpe nebol.
Bol som v tom čase v A. na pojednávaní, kde on bol prítomný so svojim kamarátom“ tvrdil T.. T. P..
Aj vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od
prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode.

Uvedené vyjadrenie súd vyhodnotil ako pravduskresľujúci fakt, nakoľko je síce pravdou, že uvedené
vyjadrenie vyslovil navrhovateľ ale nebolo to vôbec v januári r. 2003 a už vôbec nie počas pojednávania.
Uvedené vyjadrenie vyslovil navrhovateľ jednak vo svojej výpovedi ako svedok v prípravnom konaní
a to vyjadrenie, z ktorého čerpala autorka, bolo uverejnené v televíznych správach a vyslovil ho
navrhovateľ na otázku redaktora televízie, ktorý rozhovor spracoval do reportáže. Uvedené mal

súd za preukázané jednak zo zápisníc z hlavných pojednávaní v roku 2003 v trestnom konaní z
pripojeného trestného spisu, kde bolo jednoznačne preukázané, že na pojednávaní v januári nebola
vôbec navrhovateľom prednesená uvedená skutočnosť, nakoľko na samotnom pojednávaní došlo iba
k výsluchu obžalovaného, výpovede autorky článku a správy z mediálneho vyhľadávača, kde je slovný
prepis celej reportáže.

Súd opätovne poukazuje na to, že vyjadrenia v článku boli podané takým spôsobom, že umožnili
čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený obraz o tom, ako navrhovateľ vypovedal, kedy poskytol
predmetnú informáciu a za akých okolností.

K vyjadreniu „aj vďaka tejto výpovedi...mohol pokojne behať po slobode“ súd opätovne poukazuje na
svoje odôvodnenie k vyjadreniu pod bodom 2.

Záverom k obom článkom súd udáva, že čitateľovi v predmetných článkoch bol priamo predložený názor,
že navrhovateľ sa dopustil protiprávneho a amorálneho správania, ktoré je v rozpore s verejnou mienkou

a etikou advokáta. Absencia dostatočného spôsobu poskytnutia informácií do takej miery, že to čitateľovi
neumožňuje urobiť si vlastný úsudok vychádzajúci z pravdivých skutočností, a tieto čitateľovi neznáme
okolnosti, môžu mať vplyv na právo chránené ustanovením § 11 a nasl. OZ, majú za následok, že v
skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé. Pre zachovanie práva na slobodu prejavu je dôležité,aby osoba, ktorá publikuje hodnotiaci úsudok o určitej skutočnosti, okrem vyslovenia svojho úsudku,
zároveň poskytla čitateľom dostatok informácií pre vytvorenie objektívneho názoru na danú skutočnosť.

Podľa ust. čl. 26 ods. 1,2 Ústavy, Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače
nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa ust. čl. 19 ods. 1,2 Ústavy, Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.
V danom prípade podľa názoru súdu dochádza ku stretu dvoch základných práv rovnakej úrovne
teda základného politického práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného
v čl. 26 ods. 1,2 Ústavy a práva na ochranu osobnosti zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy. Je

vždy vecou nezávislých súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého (konkrétneho)
prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom.
Vyplýva to aj z imperatívu, ktorý obsahuje čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri
obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade boli publikované neprimerane zasahujúce skutkové
tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré mali difamačný charakter, preto boli objektívne
spôsobilézasiahnuťdoosobnostnýchprávnavrhovateľaaobjektívnespôsobiléprivodiťujmunaintegrite
navrhovateľa tým, že znížili vážnosť navrhovateľa a jeho dôstojnosť v očiach rodiny, známych a
spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, teda bolo porušené

jeho právo garantované čl. 19 Ústavy.
Súdprihliadolajnatúskutočnosť,žeaniautorkačlánku1aniautorkačlánku2neposkytlažiadenpriestor
aj odlišným názorom priamym rozhovorom s navrhovateľom, aby sa k predmetným skutočnostiam
vyjadril, pričom obe museli mať vedomosť o tom, že navrhovateľ považuje tvrdenia tam uvedené za
nepravdivé, nakoľko navrhovateľ už na prvý článok reagoval výzvou na zverejnenie ospravedlnenia.

Vydavateľaanisamotnáautorkačlánku1napredmetnúvýzvunereagovaliuverejnenímospravedlnenia,
ale naopak vydavateľ reagoval uverejnením ďalších článkov na adresu navrhovateľa -článok zo dňa
18.03.2010
autorka článku 2, ktorá ako sama uviedla, konzultovala predmetné informácie s autorkou článku 1.

Podľa ust. §13 ods. 2 OZ, Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa ust. §13 ods. 3 OZ, Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na
osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia,
poskytnutiepríslušnejmorálnejsatisfakcietrebauprednostniť.Lenvtýchprípadoch,kdedošlokzníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu

nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a
spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch.
Čo sa týka priznania morálneho zadosťučinenia formou uverejnenia ospravedlnenia, súd v tejto časti
žalobného návrhu vyhovel iba v rozsahu uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia, nakoľko mal za to,
že ospravedlnenie v rozsahu uvedenom v petite žalobného návrhu nespĺňalo zásady primeranosti,

keď navrhovateľ žiadal uverejniť, že v trestnej veci odsúdeného Q. J. za vraždu poškodeného B. pred
prvostupňovým súdom ako aj pred odvolacím súdom ako svedok vôbec vypočutý nebol a preto jeho
výpoveď pred súdom nemohla mať vplyv na oslobodzujúce rozsudky a na prepustenie z väzby Q. J..
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ vypovedal ako svedok, jeho svedecká výpoveď
bola pri rozhodovaní v roku 2005 použitá ako dôkaz a to, či bola alebo nebola svedecká výpoveď použitá

zákonným spôsobom, nie je súd oprávnený posudzovať v tomto konaní. V napádaných vyjadreniach ani
nebolo vytýkané za nepravdivé, že by mal byť navrhovateľ ako svedok vypočutý pred prvostupňovým
alebo odvolacím súdom, a to, že navrhovateľ vypovedal ako svedok síce v prípravnom konaní, v konanípreukázané bolo. Z uvedeného dôvodu súd návrh v časti uverejnenia ospravedlnenia v prevyšujúcej
časti, nad rámec znenia uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia, zamietol.

Z návrhu navrhovateľa súd zistil, že má za to, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť
jeho osoby v spoločnosti, z uvedeného dôvodu považuje za opodstatnené a spravodlivé priznanie nielen
morálneho zadosťučinenia formou uverejnenia ospravedlnenia ale aj zadosťučinenia v peniazoch.
Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá a to závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Neoprávnený zásah v osobnostnej sfére sa prejavil tak, že navrhovateľ musel čeliť nepríjemným
situáciám v rodine, vo vzťahu k priateľom a vo vzťahu s osobám z pracovného prostredia. Poukázal na
to, že celý život robil v odbore v tom, ktorom robí, bol skoro 20 rokov prokurátor, odvtedy je advokát.
A. je taký aký je, nie je to veľké mesto, nie je to veľký okres, tu ho každý pozná a tieto články mu
neskutočneublížili.Onsámvie,čímprešiel,keďtietočlánkyboliuverejnené,tuhokaždýpoznávbudove
od vrchu až po spodok, má tri deti vysokoškolsky vzdelané. Poukázal na to, čo sa im narobilo v ich

životoch uverejnením týchto článkov. Uviedol, že táto suma vôbec nemusela byť uvedená, avšak stačilo
sa ospravedlniť
alebo reagovať na jeho výzvu na ospravedlnenie, ktorá bola doručená. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že uverejneným článkom bolo poškodené jeho meno ako advokáta ako aj jeho vážnosť, pretože žije
na vidieku a uverejnené vyjadrenia určite značne ovplyvnia dôveryhodnosť, ktorú postavenie advokáta

vyžaduje.

Ako bolo vyššie uvedené, v ust. §13 ods. 2 Občiansky zákonník počíta s možnosťou primeraného
peňažného zadosťučinenia, keď morálna satisfakcia v konkrétnom prípade nepostačuje, pričom
zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v

spoločnosti v značnej miere. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno používať
k vyváženiu a zmierňovaniu bežnej, či len krátkodobej pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti
fyzickej osoby. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí
byť v konkrétnom prípade vylúčená. Možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia
predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia javí v konkrétnom

prípade ako nedostatočné, čiže stráca svoju účinnosť a funkčnosť alebo ako nepostačujúce z hľadiska
intenzity trvania rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie fyzickej osoby v rodine,
v zamestnaní, pri podnikaní, v spoločnosti apod. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u
osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (R NS SR č. 1 Cdo 89/97). V zmysle rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza
prostredníctvom tlače (R NS SR č. 3Cdo 61/2000, R NS SR 1/Co/15/97).

Súd za účelom posúdenia, ako sa neoprávnený zásah prejavil v živote navrhovateľa a aká ujma mu bola
spôsobená, vypočul svedkov z rodinného prostredia p. C., p. B., p. P., z prostredia známych p. Y. a z
pracovného prostredia p. P.. Súd nevypočul svedkyňu Ilavskú, ktorú navrhol za svedka právny zástupca
odporcu, nakoľko uvedená svedkyňa bola vypočutá v obdobnom konaní vedenom na tunajšom súde (č.
j. 2C32/2011 vec prejednávaná v tomto senáte) a tam svedkyňa uviedla, že nemá dôvod rozoberať svoje

súkromné veci s tretími osobami a preto nemá dôvod sa k predmetu konania vyjadrovať. Z uvedeného
dôvodusúdnepovažovalzahospodárnepredvolávaťuvedenúsvedkyňuzmiestabydliskavU..Rovnako
súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne p. L. - matky svedkyne p. Y., nakoľko súd prihliadol
na zdravotný stav menovanej a jej vek a zároveň mal za to, že nie je dôvod pochybovať o pravdivosti
výpovedi svedkyne p. Y., nakoľko tá bola spochybnená právnym zástupcom odporcu, avšak právny

zástupca nevzniesol žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce záver pre spochybnenie výpovede
svedkyne.

Z výpovede svedkyne p. C. mal súd za preukázané, že uverejnené články ako ona sama uviedla,
spôsobili rozpad jej rodiny. Ovplyvnili vzťahy s jej rodičmi, ktorí jej dohovárali, aby opustila navrhovateľa,

s ktorým v tom čase žila v družobnom pomere. Ohrozili jej vzťah s navrhovateľom, po prvom článku mu
ešte dôverovala, no po druhom článku aj sama začala zvažovať rozchod, napriek tomu ťažké obdobie
zvládli a vzťah trvá doposiaľ. Najmä sa zhoršil jej vzťah k rodičom, ktorí článkom uverili a prerušili
telefonický kontakt a ani sa nestretávajú. Svedkyňa z dôvodu, že žije s navrhovateľom, musela čeliť ajinvektívam zo strany iných osôb v meste, ich dotazom a nepríjemným pohľadom. Súd teda dospel k
záveru, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv
navrhovateľa a články uverejnené odporcom boli príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe prerušenia

vzťahu navrhovateľa a jeho partnerky s jej rodičmi. Pre toto konanie bola podstatná tá skutočnosť, že z
dôvodu vlastného rozhodnutia po uverejnení článkov, rodičia priateľky navrhovateľa, ktorí informáciám v
článku uverili, prerušili úplne kontakty s priateľkou navrhovateľa a s navrhovateľom. Medializácia osoby
navrhovateľavyvolalanásledkyvpodobeprerušeniavzťahovsostatnýmiosobamivmeste,spriateľkami
družky, navrhovateľ sa stal aj keď nie priamo osobne príčinou rozhovorov.

Z výpovede svedkyne L.. B., dcéry navrhovateľa a p. P., syna navrhovateľa mal súd za preukázané,
že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv
navrhovateľa, nakoľko obaja svedkovia po uverejnení prvého článku kontaktovali navrhovateľa, vynadali
mu a prerušili akúkoľvek komunikáciu s ním. Svedkyňa B. navrhovateľovi neposkytla priestor na
vysvetlenie, nechcela ho viac kontaktovať z dôvodu, aby ju s ním nikto nedával do súvisu. Uverila
tým článkom. Uverejnený článok ovplyvnil aj jej pracovný život, keďže učí na cirkevnej škole, kde sa

kladie dôraz na morálku, musela čeliť narážkam zo strany kolegov a aj žiakov, ktorí verili tým článkom.
Článok uverejnený odporcom v r. 2008 bol jedinou príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe narušenia
a zhoršenia vzťahu so svedkyňou, teda v rodinnom prostrední. Svedok P. sa po uverejnení článku a
jeho prečítaní s navrhovateľom pohádal, kde mu vytýkal tieto veci a bol vnútorne presvedčený , že
to, čo je v článkoch napísané, je pravda, aj keď mu to navrhovateľ vysvetľoval, ale neveril mu. Nežili

v spoločnej domácnosti ale boli v kontakte, no po druhom článku už nemal chuť sa s ním stretávať
ani rozprávať. Ich vzťahy sa narušili, o navrhovateľovi pochyboval, od uverejnenia prvého článku do
uverejnenia druhého článku sa stretávali minimálne. Článok uverejnený odporcom v r. 2008 bol prvotnou
príčinou a článok uverejnený následne v r. 2010 bol ďalšou príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe
narušenia a zhoršenia vzťahu so svedkom, teda v rodinnom prostrední.

Z výpovede svedka P. mal súd za preukázané, že uverejnené informácie z článkov rozoberali nielen
poslanci obecného zastupiteľstva obce, ktorú v tom čase navrhovateľ zastupoval, ale aj miestni
obyvatelia, ktorí týmto informáciám verili a spochybňovali morálny kredit právneho zástupcu obce. Z
uvedeného dôvodu najmä po uverejnení druhého článku bola ukončená spolupráca s navrhovateľom
ako právnym zástupcom obce; po uverejnení prvého článku sa svedkovi podarilo situáciu ohľadne

právneho zastúpenia obce ukočírovať, po druhom článku musel spoluprácu ukončiť. Súd mal výpoveďou
svedka za preukázané, že po uverejnení článkov ohľadne osoby navrhovateľa reagovali osoby v obci
negatívnym spôsobom vo vzťahu k osobe navrhovateľa, uverili informáciám tam zverejneným, teda
súd dospel k záveru, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa a články uverejnené odporcom boli príčinou, ktorá vyvolala následky v

podobe poškodenia dobrého mena navrhovateľa a jeho dôveryhodnosti a bezúhonnosti ako advokáta.
Z výpovede svedkyne p. Y. mal súd za preukázané, že svedkyňa udržiavala dlhodobo s navrhovateľom a
jehopartnerkoupriateľskévzťahy,samavzťahoznačilaakoblízkypriateľskývzťah,ktorésauverejnením
článku narušili. Po uverejnení a prečítaní prvého článku (na internete) na odporúčanie svojej matky a na
základe informácií od sestry žijúcej v B., kontakty s navrhovateľom a jeho priateľkou úplne prerušila a v

súčasnom období sa vôbec nestretávajú. Uviedla, že aj na pracovisku sa jej vypytovali na navrhovateľa
a rovnako uviedla, že aj v celom meste (mesto P.) o navrhovateľovi
rozprávajú. Článkom uverila, čo súd vyvodil z toho, že sa vyjadrila, že s vrahmi a takýmito vecami nechce
mať nič spoločné. Súd teda dospel k záveru, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu
došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a uverejnené články boli príčinou, ktorá vyvolala

následky v podobe prerušenia vzťahu svedkyne s navrhovateľom a jeho priateľkou.

Z výpovedí svedkov z rodinného prostredia (p. C., L.. B., P.) mal súd za preukázané, že vzťahy v
celej rodine boli publikovaním článkov o osobe navrhovateľa, dlhodobo narušené. Uvedené osoby
pociťovali v čase keď bol uverejnený článok, psychickú traumu umocnenú neustálymi obavami, akým

ďalším hanlivým spôsobom bude osoba navrhovateľa zviditeľňovaná. Každý z členov najbližšej rodiny
sa s medializáciou osoby navrhovateľa musel vysporiadať nielen sám so sebou ale aj vo vzťahu k
ostatným členom rodiny a najmä vo vzťahu k prostrediu, v ktorom ten-ktorý člen rodiny pôsobil, či
už v okruhu zamestnania, vlastných rodičov alebo priateľov. Rozhodujúcim kritériom je to, že došlo k
narušeniu ich vzájomných vzťahov ako takých. Súd mal za to, že zvýšený tlak prostredia v dôsledku

medializácie ohľadne osoby navrhovateľa mohli pociťovať aj z toho dôvodu, že bývajú v prostredí,
kde je nízky stupeň anonymity, kde sa ľudia navzájom pomerne dobre poznajú, sú si blízky, nakoľko
mestá A. a P. nie sú tak veľkým mestom, aby sa tam ľudia žijúci niekoľko generácií navzájom dobre
nepoznali ale aspoň nemali o sebe vzájomnú vedomosť. Súd prihliadol na skutočnosť, že uverejnenýčlánok v r. 2008 bol prvým článkom, teda prvotnou príčinou zásahu do chránených osobnostných práv
navrhovateľa, ktorá bola znásobená uverejnením ďalšieho článku. Z výpovedí svedkov z prostredia
blízkeho navrhovateľovi (p. Y. a p. P.) mal súd za preukázané, že medializáciou osoby navrhovateľa sa

ich vzájomné vzťahy s navrhovateľom narušili, nakoľko uverili informáciám uverejneným v článku a z
obavy o svoju osobu obmedzili komunikáciu ako aj osobné stretnutia s navrhovateľom. Súd mal teda
za preukázané, že nepriaznivá medializácia osoby navrhovateľa negatívne ovplyvnila dôveryhodnosť
a česť osoby navrhovateľa, negatívnym spôsobom ovplyvnila vzájomné vzťahy s osobami z blízkeho
prostredia a negatívnym spôsobom poznačila bezúhonnosť navrhovateľa a jeho odbornosť v očiach

verejnosti.

Z formy napísaného článku a intenzity skresľujúcich a teda nepravdivých informácií tam uverejnených
súd dospel k záveru, že bola znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti. Nie je totiž
nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré si článok prečítajú.
Stačí, ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Od čitateľa

nemožno požadovať, aby jednotlivé články študoval od slova do slova, či dokonca používal metódy
právnického výkladu. Predpokladá sa, že informácie v informačných prostriedkoch vníma bežným, často
aj celkom povrchným spôsobom.
V predmetnej veci súd dospel k záveru, že uverejnením článku došlo k takým zásahom, ktoré boli
objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite navrhovateľa tým, že znížili vážnosť navrhovateľa a jeho

dôstojnosť v očiach rodiny, priateľov či známych a navyše aj spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť
jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Vzhľadom na spôsob zásahu, že bol zásah vykonaný
prostredníctvom tlače, súd mal za to, že tento zásah mal širokú publicitu. Ako bolo uvedené vyššie,
čitateľovi v predmetnom článku bol priamo predložený názor, že navrhovateľ sa dopustil protiprávneho
a amorálneho správania, ktoré je v rozpore s verejnou mienkou, etikou advokáta a právom. Informácie

v článkoch boli poskytnuté čitateľom takým spôsobom, ktorým čitateľovi nebola daná možnosť urobiť si
vlastný a objektívny úsudok o veci. Vzhľadom na okolnosti za akých k zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa došlo a tvrdenia odporcu v článkoch sa nejednalo o zásah bežnej povahy, pričom
navrhovateľ nie je verejnou osobou, nemusí znášať tzv. znížený prah kritiky svojej osobnosti a zásahu
do chránených osobnostných práv, práve naopak, už titulom výkonu svojho povolania potrebuje požívať

určitý stupeň dôvery zo strany obyvateľstva. Súd preto dospel k záveru, že práve priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch predstavuje účinný vyvažovací právny prostriedok proti nežiaducim a vo verejnosti
široko pôsobiacim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb.

Kritériá výšky priznania nemajetkovej ujmy závisia od závažnosti zásahu, t. z. čím je zásah závažnejší

tým i výška nemajetkovej ujmy je vyššia. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená
dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal
v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa (R NS SR č. 4 Cdo 15/03).
Súd mal za preukázané, že uverejnenie článku sa negatívne prejavilo v rodinnom, blízkom priateľskom
a aj pracovnom prostredí navrhovateľa, že všetky osoby uverili tvrdeniam uverejneným v článku a to

spôsobilo naštrbenie dôvery nielen v rodinnom prostrední ale aj blízkom prostredí. Svedkovia poukázali
na to, že boli svedkami, ako sa o osobe navrhovateľa rozpráva napríklad v škole a pracovisku (výpoveď
L.. B., p. Y.), v reštauráciách (p. P.), obchode a pod.
Na základe uvedeného mal súd za to, že primeranou a skutkovému stavu zodpovedajúcou výškou
peňažného zadosťučinenia, s prihliadnutím na konštantnú judikatúru ESĽP je súdom priznaná výška

nemajetkovej ujmy XX.XXX Eur a preto v prevyšujúcej časti návrh nad rámec priznanej sumy zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. §142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle
ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov
konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od

znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
V tomto konaní mal navrhovateľ úspech iba čiastočný (vo veci peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
bol čiastočne neúspešný), avšak rozhodnutie o výške plnenia v tomto prípade záviselo od úvahy súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov
konania nepriznal.

Podľa ust. §2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb o súdnych poplatkoch /ďalej ZoSP/, Ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú
časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.Podľa Položky 7b písm. b, Sadzobníka súdnych poplatkov zákona, je súdny poplatok z návrhu na
ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy 66 Eur a 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej
ujmy.

V tomto konaní bol navrhovateľ rozhodnutím súdu oslobodený od súdneho poplatku. Súdny poplatok z
návrhu na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy sa vyrubuje z výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy, nie priznanej nemajetkovej ujmy. Podľa výsledku konania v takom prípade by súdny
poplatok predstavoval sumu 4.566 Eur (zo sumy 150.000 Eur), úspech navrhovateľa predstavuje 7%
(10.000 Eur) a úspech odporcu 93% (140.000 Eur).

Nakoľko úspech odporcu v konaní na účely platenia súdneho poplatku prevažuje nad úspechom
navrhovateľa, súd o náhrade trov konania titulom súdneho poplatku rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Trebišov.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí /§42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ďalej OSP/
uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo

postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§205 ods. 1 OSP/.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť v
zmysle ust. §205 ods. 2 OSP len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1 OSP,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§205a OSP/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona /§251 ods. 1 OSP/.