Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/88/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815207617
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8815207617.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej, v spore žalobcu: Prvej stavebnej sporiteľne,
a.s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335, 004 proti žalovaným: 1. M. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX V. 616, 2. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. XXX, o zaplatenie 8.917,73
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k.
7C/282/2015-46 zo dňa 15.01.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo výške 182,- Eur a úroku z úveru zo sumy
7.792,40 Eur od 01.07.2015 do zaplatenia vo výške 6,59 % p.a.

II. V prevyšujúcej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania sa rozsudok zrušuje a vec sa vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) konanie
o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 127,66 Eur zastavil,
žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 8.073,89 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.201,55 Eur od 01.07.2015 do 27.07.2015, zo
sumy 8.137,72 Eur od 28.07.2015 do 29.09.2015, zo sumy 8.073,89 Eur od 30.09.2015 do zaplatenia

a nahradiť trovy konania vo výške 449,40 Eur. Zároveň žalovaným povolil splácať dlh v mesačných
splátkach po 100,- Eur mesačne, počnúc mesiacom, ktorý nasleduje po právoplatnosti rozsudku, vždy
do 25-tého dňa toho ktorého mesiaca, pod následkom straty výhody splátok a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobca
ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzavreli dňa 08.02.2013 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, v súlade

s ktorou poskytoval žalobca žalovaným medziúver č. XXXXXXX 0 02 vo výške 9.000,- Eur, ktorý sa
po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných
podmienok sa mal zmeniť na stavebný úver pod číslom XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 5.916,42
Eur. Právne vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, kde sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nastali podmienky predpokladané v zmluve tým,

že dlžník podstatne porušil zmluvu, a v dôsledku toho žalobca dňa 09.12.2014 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť celého úveru a zároveň žiadal žalovaných o vrátenie celého zostatku úveru. Po čiastočnom
späťvzatí zostala predmetom konania suma 8.790,07 Eur, pričom súd prvej inštancie mal za preukázaný
nárok na zaplatenie istiny v sume 8.073,89 Eur. Jedná sa o istinu úveru, ako aj o úrok z úveru dovyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého
úveru ku dňu 09.12.2014, teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu
lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi

vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 09.12.2014, potom už nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania. Vzhľadom na uvedené žalobcovi nepriznal nárok na úrok z úveru vo výške 6,59% ročne zo
sumy 7.792,40 eur od 01.07.2015 do 27.07.2015, zo sumy 7.728,57 Eur od 28.07.2015 do 29.09.2015
a zo sumy 7.664,74 Eur od 30.09.2015 do zaplatenia a v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. Vo
vzťahu ku poplatku za vedenie úverového účtu splatným dňa 08.02.2013 v sume 29,- Eur uviedol,

že predmetné dojednanie vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že žalobca ako veriteľ
poskytol žalovaným ako dlžníkom úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver
spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášali žalovaní ako spotrebitelia, ktorí za
poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatili žalobcovi ako veriteľovi odplatu vo forme
úroku z úveru, preto na žalovaných nemožno prenášať úhradu takýchto nákladov. Vo vzťahu k nároku

žalobcu vyplývajúceho z titulu prijatia do poistenia spolu v sume 18 eur súd prvej inštancie uviedol,
že žalobca nijako súdu nepreukázal, či žalovaní skutočne poskytli písomný súhlas, podľa ktorého boli
prijatý do poistenia a taktiež nepredložil súdu žiaden iný doklad preukazujúci vznik poistenia, prípadne
doklad o jeho nevzniknutí. Vyjadril názor, že žalovaní s najväčšou pravdepodobnosťou sa pre poistenie
nerozhodli po uzavretí úverovej zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika, resp. vzniku poistnej udalosti,

ale že prijatie už vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzatvorenia predmetnej
úverovej zmluvy. Preto takýto nárok zamietol. Ďalej žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik
záväzku žalovaných hradiť žalobcovi poplatok za individuálne riešenie omeškaných splátok vo výške
15,- Eur a teda neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky
v časti nároku na tento poplatok, pretože súdu nepreukázal, či skutočne došlo k individuálnemu riešeniu

omeškania splátok, aké reálne náklady mu v súvislosti s vykonaním takéhoto úkonu vznikli, aby súd
mohol tieto následne posúdiť v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej
inštancie žalobcovi ďalej nepriznal nárok na poplatky za upomienky spolu v sume 120 eur, keďže
žalobca nepreukázal zaslanie upomienok a ani nepreukázal, že by mu za zaslanie týchto upomienok
vznikli nejaké reálne náklady v uvedenej výške. V závere uviedol, že aj napriek tomu, že úverová

zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný zákonník, prednosť majú osobitné
ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie vzhľadom na osobné, rodinné a majetkové pomery žalovaných povolil im v zmysle

§ 160 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu zaplatiť peňažné plnenie, na zaplatenie ktorého
boli v rozsudku zaviazaní, v mesačných splátkach po 100,- Eur mesačne, počnúc mesiacom ktorý
nasleduje po právoplatnosti tohto rozsudku, vždy do 25-tého dňa toho ktorého mesiaca, pod následkom
straty výhody splátok.

4. Poukázal na ustanovenia § 96 ods. 1 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom do 30.06.2016 (ďalej len ,,O.s.p.“), § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1,
2 a 3, § 517 ods. 1 a 2, § 788 ods. 1 a § 796 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.

6. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca a to proti III. výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka namiesto toho, aby aplikoval ustanovenia
Obchodného zákonníka. Mal za to, že použitie Obchodného zákonníka na právnu úpravu zmluvy o úvere

vyplýva priamo z kogentného ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka, nejde o zmluvnú podmienku.
Na úverovú zmluvu bez ohľadu na povahu účastníkov je preto nutné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na to, že súd nesprávne posudzoval uvedený záväzkový vzťah podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, nesprávne posúdil žalobcov nárok na úroky za úver, keď nevzal do úvahy
príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 497, § 502, § 503 Obchodného zákonníka), z ktorých

vyplýva nárok na úrok za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, teda aj po splatnosti
úveru, keď peňažné prostriedky ešte žalobcovi vrátané neboli. Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky za ktorých je dlžník
povinný uvedenú povinnosť splatiť. Účelom ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka je poskytnúťveriteľovi právne prostriedky na jeho ochranu pre prípad omeškania dlžníka s plnením splátok, nie
zhoršenie postavenia, ktoré mal pred uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca
ďalej poukázal na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré zakotvuje povinnosť spotrebiteľa

uhradiť úroky a náklady vzniknuté za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru až do
jeho splatenia v prípade, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver pred lehotou splatnosti. Bolo by teda
nelogické a v rozpore s dobrými mravmi, požadovať od dlžníka, ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné
povinnosti menej ako od toho, ktorý plní v súlade so zmluvou o úvere. Súd prvej inštancie vychádzal lez
z rozhodovacej činnosti súdov, ktoré nemožno považovať za záväznú a nevzal do úvahy právnu úpravu

zmluvy o úvere obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Žalobca je preto toho názoru, že jeho nárok na
6,59 % za úver mu prináleží zo sumy istiny od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho
vrátenia, teda aj za dobu od 10.12.2014 do zaplatenia. Ďalej poukázal na nedostatočné odôvodnenie
zamietnutého nároku žalobcu na zaplatenie sumy 716,18 Eur. Poplatky, ktoré žalobcovi súd prvej
inštancie nepriznal predstavujú len sumu 182,- Eur, teda nie je zrejme ako súd prvej inštancie dospel
k sume 8.703,89 Eur a prečo zamietol žalobcov nárok na zaplatenie sumy 716,18 Eur. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia tak odporuje princípom spravodlivého procesu, pokaľ ide o jeho úplnosť,
zrozumiteľnosť a presvedčivosť, v dôsledku čoho je nepreskúmateľne. Zároveň žalobca uviedol, že
otázka, či veriteľovi prináleží úrok za úver aj za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, je
otázkou zásadného významu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v III. výroku a v uvedenom
rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, ak bude rozsudok potvrdený,

vyslovil odvolací súd, že je dovolanie prípustné.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací príslušný na rozhodnutie o odvolaní
(§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v §
470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti ,

ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p.,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia
oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné čiastočne.

8. Odvolateľ v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že na právny vzťah medzi stranami sporu aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce
zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

9. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si
inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť
stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým
zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v

prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez
ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti
ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv.
Teda ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,

a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy
spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v
Obchodnom zákonníku.

10. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so
zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

11. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa
však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná

osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny
vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne
občianske právo. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva jedôvodnéaplnevsúladesprincípmiochranyspotrebiteľaaplikovaťobčianskoprávnuúpravuanieúpravu
obchodnoprávnu. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych
právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne

zjednodušené. O dualistickej úprave záväzkového práva na Slovensku, vyslovili svoj názor odvolacie
súdy vo viacerých rozhodnutiach, ktoré sa týkajú obdobných právnych vzťahov. Aplikačná prax je
v súčasnej dobe zjednotená tak, že záväzkové vzťahy, ktoré upravujú spotrebiteľský vzťah medzi
dodávateľom služby a spotrebiteľom, je potrebné upraviť v prípade netotožnej právnej úpravy v prospech
nepodnikateľa, teda spotrebiteľa. Tieto závery vyplývajú z viacerých rozhodnutí Krajského súdu v

Prešove (sp. zn. 6Co/81/2012, 2Co/13/2014). Rovnako dospel k takémuto záveru Ústavný súd SR v
svojom rozhodnutí I. ÚS 402 2005/13. Tieto závery nepochybne podčiarkujú správnosť postupu súdu
prvej inštancie, ktorý vychádzal práve z takto ustálenej judikatúry a vychádzal z Občianskeho zákonníka,
ktorý je právnym predpisom pre práve inštitút spotrebiteľských vzťahov (§ 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a to v dôsledku transpozície čl. 8 smernice EHS 93/13).

12. Vo vzťahu ku odvolacej námietke žalobcu ohľadne nepriznania nároku na úroky za úver až do
vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, odvolací súd uvádza, že aplikačná prax súdov sa
otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda či popri úroku z omeškania a iných
sankciách tieto patria už zaoberala. Ako správne súd prvej inštancie poukázal, Najvyšší súd SR vo veci
sp. zn. 4Obo/143/98 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti

dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Existuje však aj odlišný názor,
podľa ktorého dispozitívna norma neobsahuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky
z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie peňazí a preto ich treba platiť až do ich
vrátenia (napr. NS ČR z 27.06.2007 sp. zn. 33Odo/657/2005).

13. Zásadný posun v uvedenej otázke však predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie. Výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky
za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-416/11,
AZI), čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa má vykladať tak, že pojem „značná nerovnováha“ (poškodiť

spotrebiteľa) treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve; a na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery
treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne,

mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom
dojednaní. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na
užívanie finančných prostriedkov, t.j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú
dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od
počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako so

zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet
však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky
popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatný do splatnosti, zákon priznáva za
zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie a to či už zákonné napr. úroky z omeškania s kogentne
stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu).

14. Je nepochybné, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškania
a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná
otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z
omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje

úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech žalovanej. Zákon totiž umožňuje
po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

15. Odvolací súd uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité

vrátenie celej požičanej istiny. Kým dohodnutý úrok predstavuje cenu za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi
istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v
režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobiepostupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká
veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť

celúsumupožičanýchpeňažnýchprostriedkov,vdôsledkučohonajehostraneodpadáobmedzeniejeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľ na úroky
za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré
by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý

a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a
plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by teda o stav, podľa ktorého by sa
popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky,
ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše došlo by k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol
tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky, a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej

nečinnosti. Takáto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.

16. Odvolací súd preto má za to, že prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z
omeškaniaplatiťďalšiesankcieajposplatnostipohľadávkyatoajúrokyzaposkytnutieúveru,spôsobuje
značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej

úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo vzťahu k
výške úveru. Je preto viac než nepravdepodobné, aby si spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal
s dodávateľom, ktorý by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.

17.Podľanázoruodvolaciehosúdunietpretokogentnejúpravy,podľaktorejbybolomožnépriznaťúroky

dohodnuté popri úrokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy a
preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a
tiežvyvolávahrubúnerovnováhuvneprospechslabšejzmluvnejstrany.Odvolacísúdsapretostotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepatrí nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení
úveru.

18. V odvolacej námietke žalobcu poukazujúc na ustanovenie § 16 zákona 129/2010 Z.z., odvolací súd
uvádza, že zákon v citovanom ustanovení § 16 ods. 1 upravuje povinnosť platiť úroky pri predčasnom
splatení spotrebiteľského úveru a nehovorí o úrokoch po splatnosti úveru.

19. Pokiaľ súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok vo výške 182,- Eur na zaplatenie poplatkov za
vedenie účtu, za poistenie, individuálne riešenie omeškania a za upomienky z dôvodu neprijateľnosti,
ako aj neunesenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie neuviedol žiadne významné právne skutočnosti, ktorými by spochybnil dôvodnosť
vyslovených skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje s

hodnotením predmetných zmluvných podmienok a na doplnenie správnosti uvádza :

20. Poplatky za uzavretie zmluvy za vedenie a správu úverového účtu, sú bez akýchkoľvek pochybností
aj podľa názoru odvolacieho súdu takými zmluvnými podmienkami, ktoré vyjadrili finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, a slúži v skutočnosti záujmom

dodávateľa. Zdá sa, že aj zákonodarca v rámci zák. č. 132/2013 Z.z., na ktorý poukazuje súd prvej
inštancie, reagoval na súdnu prax a aj v súlade s dôvodovou správou k označenému zákonu bolo
cieľom aj vyslovene zakázať stavebnej sporiteľni požadovať od stavebných sporiteľov, ktorí sú fyzickými
osobami - nepodnikateľmi, poplatky alebo akúkoľvek odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru
alebo účtu, na ktorom je úver vedený a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového

vzťahu. Poplatky za vedenie účtu sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou tak, ako to napokon posúdil
výslovným zákazom označenom v zákonnej norme aj samotný zákonodarca. Znaky neprijateľnej
zmluvnejpodmienkynapĺňaliajneprimeranépoplatkyzaupomienky, ktorésúpredmetomtohtokonania.
Poplatky, ktoré umožňujú žalobcovi (poskytovateľovi úveru) získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú
skutočné náklady za upomienku narušujú rovnováhu zmluvných strán. Objektívne takto účtované

poplatky upravené jednostranne len sadzobníkom spracovaným dodávateľom sú spôsobilé získať od
spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu skutočné náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru.21. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
zamietnutí žaloby vo výške 182 Eur a úroku z úveru zo sumy 7.792,40 Eur od 01.07.2015 do zaplatenia
vo výške 6,59 % p.a. postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

22. V prevyšujúcej zamietavej časti pristúpil k zrušeniu rozsudku v tejto časti z nasledovných dôvodov.
Podľa §220ods.2C.s.p.,vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

23. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 220 ods. 2 C.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo strany a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou

náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
strany na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998.

24. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu
základnéhoprávanaspravodlivékonaniepodľačlánku46ods.1ÚstavySRačlánku6ods.1Dohovoruo
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“

25. Riadne a presvedčivo vyargumentované odôvodnenie súdneho rozhodnutia je logicky jedna z
nevyhnutných podmienok preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti rozhodnutia súdu, pričom súd je povinný
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2

C.s.p.) a v neposlednom rade odôvodnenie musí nevyhnutne zodpovedať výroku rozsudku. Nedostatok
riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, lebo
sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.

26. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie dôsledne a riadne neodôvodnil

zamietnutie žaloby v prevyšujujúcej časti nad sumu 182,- Eur a úroku z úveru zo sumy 7.792,40 Eur
od 01.07.2015 do zaplatenia vo výške 6,59 % p.a. Z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú jasné a
zrozumiteľné argumenty pre ktoré zamietol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 716,18 Eur. Súd prvej
inštanciesíceuviedol,žesuma8.073,89Eurpozostávazistinyúveru,akoajúrokuzúverudovyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru, no tieto položky nešpecifikoval.

27. So zreteľom na uvedené odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.
rozsudok v prevyšujúcej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a v súlade s ustanovením§ 389 ods. ods. 1 písm. b) C.s.p. a vec vrátil podľa § 391 ods. 1 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

28. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne tento nárok žalobcu preskúmať, rozhodnúť o ňom,
pričomrozhodnutiejepotrebnénáležitevsúladesustanovením §220ods.2C.s.p.odôvodniť.Vďalšom
konaní rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (396 ods. 3 C.s.p.).

29. V súvislosti s návrhom žalobcu na vyslovenie prípustnosti dovolania odvolací súd poukazuje na

ustanovenie § 419 a nasl. C.s.p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).