Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 7, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/35/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013896748
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5013896748.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľky F. M., rod. K.,
nar. XX. X. XXXX, bytom E. - Z., N. E. XXX/X, zastúpenej JUDr. Romanom Hriadelom, advokátom so
sídlom v E., M. M. XXX/X proti odporkyni V. O. W., rod. W., nar. XX. X. XXXX, bytom E., ul. J. K. XXXX/
X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o., so sídlom v Žiline, ul. Vajanského
1/2765, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so
sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz - Slovenskou poisťovňou
a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, v konaní o náhradu škody, na

odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného súdu v Žiline, č.k. 16C/127/2004-541 zo dňa 23. 11.
2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke sumu 5 808,94
Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a žiadnemu z
účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 420 ods. 1, § 444 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 2
ods. 1, § 4 ods. 1 a § 6 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke 7,5
násobok základného bodového ohodnotenia vychádzajúc zároveň zo znaleckého posudku MUDr. J.
K. z 10. 6. 2006, kde bolo sťaženie spoločenského uplatnenia obodované 400 bodmi. Prihliadol na
tú skutočnosť, že v dôsledku dopravnej nehody došlo u navrhovateľky k závažnému obmedzeniu v
bežnom živote, keď je na čiastočnom invalidnom dôchodku. Aj keď nebola organizovanou športovkyňou
ani poprednou umelkyňou, súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že predmetná nehoda

zasiahla do schopností navrhovateľky vykonávať dovtedajšiu prácu, ktorá ju živila, a do možnosti starať
sa o domácnosť, čomu sa tiež popri práci venovala. Vykonávala prácu predavačky vyžadujúcu zapojenie
sa do fyzickej práce spočívajúcej v nosení bremien a predmetná nehoda jej predpoklady vykonávať
takúto prácu podstatne obmedzila. Fyzické úkony, najmä nosenie bremien, boli tiež nevyhnutné pri
starostlivosti navrhovateľky o domácnosť, čo tiež po nehode môže iba v obmedzenej miere. Na predmet
tohto konania podľa názoru prvostupňového súdu nemá vplyv skutočnosť, že navrhovateľka sa svojou
vôľou podieľala na dohode o skončení pracovného pomeru po predmetnej nehode ako vyplynulo zo

správy od zamestnávateľa. Každopádne zmena života, ktorá u navrhovateľky nastala, bola nepriaznivá
a výrazná, aj keby v zamestnaní bola zostala. S prihliadnutím na všetky tieto skutočnosti potom súd
uznal ako primerané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na sumu 180 000,- Sk, od čohoodpočítal zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5 000,- Sk a vo zvyšku
návrh zamietol.
V zamietavajúcej časti prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka,

keď konštatoval, že k premlčaniu pohľadávky došlo najneskôr dňom 10. 6. 2008 s prihliadnutím na
vypracovanienovéhobodovéhoohodnoteniaMUDr.J.K.dňa10.6.2006.Pokiaľnanávrhnavrhovateľky
doručený súdu dňa 23. 3. 2009 súd uznesením pripustil zmenu návrhu 19. 5. 2009, kde sa navrhovateľka
domáhaluhradeniasumy49749,68eur,takýtonávrhbolpodanýpouplynutípremlčacejlehotyasúdmal
za to, že navrhovateľka sa domáhala zaplatenia titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

sumy 180 000,- Sk. Do tejto výšky potom bola námietka premlčania neúčinná, ale nad výšku tejto sumy
už bola námietka podľa názoru prvostupňového súdu právne významnou.
Pri rozhodovaní o trovách konania prvostupňový súd vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení
s ust. § 150 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, keď v konaní
boli čiastočne úspešné obidve strany. Osobitný charakter sporu vedie k tomu, aby súd nehodnotil
úspech v konaní aritmeticky, ale prednostne podľa rozhodnutia o základe sporu. To by viedlo k práve

navrhovateľke na náhradu trov konania, ale v tomto prípade bola miera neúspechu výrazne prevažná,
navyše aj zo špecifického právneho dôvodu uznania námietky premlčania v zamietnutej časti, čo viedlo
k tomu, že právo na náhradu trov konania prvostupňový súd nepriznal žiadnemu z účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidve účastníčky konania.

Navrhovateľkaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcužiadalarozsudokprvostupňovéhosúduzrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že
prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ išlo o vznesenú námietku premlčania zo strany
vedľajšieho účastníka. Z ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že pokiaľ ide o právo
na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba. Vylúčenie objektívnej

premlčacej doby treba so zreteľom na osobitnú povahu týchto práv, ale najmä na požiadavku zabezpečiť
poškodeným čo najúčinnejšiu ochranu považovať za celkom opodstatnené. Pri uplatňovaní náhrady
škody, ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie vtedy, keď škoda na zdraví
má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony. Tieto skutočnosti treba mať na zreteli pri
posudzovaní ich prípadného premlčania. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v súdnom konaní v

súvislostispremlčacoudobouavsúvislostisuplatnenouškodounazdraví,resp.sťaženíspoločenského
uplatneniavnadväznostinapremlčaciudobujepotrebnépreukázaťlenvedomosťpoškodenéhooškode
a o tom, kto ju spôsobil. Prvostupňový súd sa neriadil týmito závermi, keď navrhovateľka sa dozvedela
o tom, kto za škodu zodpovedá až z právoplatného rozsudku, resp. trestného rozkazu, ktorý bol vydaný
okresným súdom 16. 12. 2002. V roku 2004 sa už u navrhovateľky začali prejavovať dôsledky úrazu. V

tom čase ale nebola ešte ani liečba ukončená. Tieto dôsledky úrazu sa prejavovali priebežne ešte aj v
roku 2008, v roku 2009 a následne dôkazom tohto konštatovania je aj to, že až v roku 2008 na základe
ďalších vyšetrení bolo rozhodnuté, že u navrhovateľky bola určená miera funkčnej poruchy 50 %, o čom
boli predložené i rozhodnutia sociálnej poisťovne.
Odporkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového

súdu zmeniť a návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac tým, že prvostupňový súd,
i keď vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, nesprávne rozhodol. Návrh navrhovateľky je podľa jej
názoru nedôvodný s poukázaním na dôkazy, ktoré predložila v priebehu konania, a to s poukázaním
na rozhodnutie sociálnej poisťovne, z obsahu ktorého je zrejmé, že bola uznaná za invalidnú, nakoľko
má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Teda v súlade s platnou právnou úpravou v čase, keď došlo k spôsobeniu jej úrazu dňa 14. 7. 2002 nie
je primerané priznať jej zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozpore s ust. § 6
ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. tak ako bolo poškodenie jej zdravia kvalifikované v znaleckom posudku
MUDr. J. K., ktorého závery, pokiaľ ide o bodové ohodnotenie neboli namietané a ani v kontrolnom
znaleckom posudku znalca MUDr. B. Q.. Prvostupňový súd podľa jej názoru pochybil i pri rozhodovaní o

trovách konania, keď prihliadol na ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku, pretože navrhovateľka sa
domáhala voči nej ako odporkyni zaplatenia sumy 39 832,70 Eur za sťaženie spoločenského uplatnenia
s 10 % úrokom z omeškania, pričom takto ňou uplatnený nárok bol premlčaný a ako i v súvislosti s
výrokom rozsudku v merite veci bola úspešná len v pomerne malej časti.

Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť.
Zdravotný stav navrhovateľky bol ustálený najneskôr v okamihu vypracovania lekárskeho posudku
MUDr. J. K., a preto jej námietky uvádzané v odvolaní podľa názoru vedľajšieho účastníka nie sú
dôvodné. Tvrdenia navrhovateľky uvádzané v podanom odvolaní, že u nej došlo k ďalším lekárskymzákrokom v súvislosti s utrpeným úrazom i po vypracovaní znaleckého posudku na takéto konštatovanie
nemajú žiadny vplyv. Je potrebné poznamenať, že ďalší vývoj zdravotného stavu navrhovateľky zjavne
nemal a ani nemá žiadny vplyv na zmenu bodového ohodnotenia jej sťaženia spoločenského uplatnenia.

Znalec v roku 2006 skúmal ďalší vývoj zdravotného stavu navrhovateľky, ku ktorému uviedol, že bolesti
hrudného a driekového seku chrbtice nesúvisia s úrazom, ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej
nehody, ale sú dôsledkom chorobných zmien chrbtice. Tieto zmeny nebývajú zvyčajne ustálené, ich
pokračovaniu sa prakticky nedá zabrániť žiadnou liečbou.
Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na to, že v priebehu odvolacieho konania chce predložiť dôkazy

o ďalšom zhoršovaní zdravotného stavu, na tieto okolnosti odvolací súd by nemal prihliadať, nakoľko
dôkazy bolo potrebné predložiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie pred
prvým stupňom.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O.s.p. ako

vecne správne potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany účastníkov konania

neboli v odvolaní uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch
napadnutého rozhodnutia.
Prvostupňový súd dostatočným a podrobným spôsobom zdôvodnil otázku čiastočného premlčania
nároku. Aj v tejto časti sa odvolací súd preto stotožnil s jeho dôvodmi a neprihliadol na námietku
navrhovateľky.

Pokiaľ odporkyňa poukazovala na nedôvodné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nad rámec
obodovania v znaleckom posudku, ani s takýmto názorom sa odvolací súd stotožniť nemohol.
Je nepochybné, že v dôsledku úrazu, ktorý navrhovateľka utrpela po dopravnej nehode zavinenej
odporkyňou, došlo k výraznému obmedzeniu jej uplatnenia v spoločenskom živote tak ako to opätovne

podrobne zdôvodnil prvostupňový súd a i podľa názoru odvolacieho súdu bolo zvýšenie bodového
ohodnotenia o 7,5 násobok v tomto prípade primerané.

Správne postupoval prvostupňový súd následne i pri rozhodovaní o trovách konania, keď s prihliadnutím
na ust. § 150 O.s.p. žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Odporkyňa síce

mala v konaní pomerný úspech oproti úspechu navrhovateľky, ale nemožno ponechať bez povšimnutia
dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v charaktere konania, kedy si navrhovateľka uplatňovala
svoje nároky na náhradu škody z ublíženia na zdraví a posúdenie tejto otázky bolo výlučne v právomoci
súdu, v čom videl i odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto rozhodnutie aj v tejto časti
ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ust. § 224 ods.
1 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania, lebo ani jedna
z účastníčok nemala v odvolacom konaní úspech.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.