Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 28, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8106222653
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8106222653.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu Mesto Prešov, Hlavná 73, Prešov, zast.
JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom Sládkovičova 8, Prešov, proti žalovanému PONECO
s.r.o. so sídlom Jesenná 12, Prešov, IČO: 36707996, zastúpený JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom,
advokátska kancelária so sídlom v Prešove, ul. Jesenná č. 8, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 7.4.2009 č.k. 8C 258/2006-249 a odvolaní
žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 18.6.2009 č.k. 8C 258/2006-331 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím

rozsudkomurčil,žežalobcajevlastníkomparcielC-KNXXX -ornápôdaovýmereXXXXm2,C-KNXXX/
X - ostatné plochy o výmere XXXX m2, E-KN č. XXXX/XX - Orná pôda o výmere XXX m2, zapísaných na
LV č. XXXXX, k.ú. K.. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 6.829,43
eur na účet právneho zástupcu žalobcu, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 17,09 eur na
účet Okresného súdu Prešov.

2. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že základným predpokladom nadobudnutia vlastníctva
rozhodnutím štátneho orgánu je právomoc štátneho orgánu, t.j. oprávnenie v konkrétnej veci rozhodovať
o vzniku (zániku) vlastníckeho práva. Takýmto štátnym orgánom bol v čase vydania rozhodnutia
o vyvlastnení Mestský národný výbor - odbor výstavby a územného plánovania v Prešove. Dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia MsNV, odbor výstavby a územného plánovania v Prešove
dňa 12.9.1977 nadobudol Československý štát vlastnícke právo k nehnuteľnosti pozemok pkn, vložka

č. XXX, mpč. XXXX/X, zapísaný v pozemkovej knihe k.ú. K.. Správu nehnuteľnosti vykonával MsNV,
finančný odbor v Prešove. Skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo zapísané do katastra nehnuteľnosti
podľa zák. č. 22/1964 Zb. je bez právneho významu, nakoľko zápis právnych vzťahov podľa zák. č.
22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný účinok (deklaratórny charakter). Dňom účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991 nadobudol žalobca sporné nehnuteľnosti do
vlastníctva podľa § 2 ods. 1 a 7 zák. č. 138/1991 Zb.

3. Súd prvej inštancie ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dedičstvo predstavuje majetok
poručiteľa, do ktorého patria aj práva a povinnosti, záväzky a pohľadávky, ktoré mu patrili ku dňu smrti a
ktoré sú prevoditeľné na iné osoby. Osvedčenie o dedičstve vydané podľa § 175 Zca O.s.p. len deklaruje
to, čo už nastalo smrťou poručiteľa.
4. Z vykonaného dokazovania bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že nehnuteľnosti evidované na LV č.
XXXXX, k.ú. K. v čase smrti poručiteľky (5.4.2000) S. S., rod. G. neboli v jej vlastníctve a preto ani

nemohli prejsť na dedičku I. H., nar. X.XX.XXXX v zmysle zásady, podľa ktorej „nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než má sám“ („nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“) dedičkaS.. I. H. nemohla uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu dňa 11.8.2006, kde ako kupujúci vystupoval S. K.. V
dôsledku toho je absolútne neplatný aj následný prevod spočívajúci v kúpnej zmluve zo dňa 15.8.2006
na kupujúceho, spoločnosť Cartes, s.r.o., ako aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam,

podpísaná dlžníkom, spoločnosťou Cartes, s.r.o. a veriteľom spoločnosťou BENC, s.r.o. a na jej základe
uzavretá zmluva o vykonaní dražby zo dňa 28.11.2006.
5. Vo vzťahu k realizovanej dražbe nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, k.ú. K. sa súd prvej
inštancie zameral najmä na chronológiu a charakter postupu jednotlivých prevodcov záložného dlžníka,
záložného veriteľa a vydražiteľa sporných nehnuteľností v súčinnosti s konateľom žalovaného, ktorý

predchádzal samotnej dražbe. Za podstatné považoval súd prvej inštancie, že k dražbe nehnuteľnosti
podľa zák. č. 527/2002 Z.z. došlo v priebehu tohto konania o určenie vlastníckeho práva. Prvý
nadobúdateľ nehnuteľnosti S. K. od dedičky S.. I. H. len jeden deň po nadobudnutí vlastníckeho práva
(14.8.2006) previedol nehnuteľnosti kúpnou zmluvou na spoločnosť CARTES, s.r.o. (15.8.2006), ktorá
následne dňa 18.8.2006 uzavrela zmluvu o pôžičke so spoločnosťou BENC, s.r.o., predmetom ktorej
bola pôžička 10.000.000 Sk. Dňa 18.8.2006 CARTES, s.r.o. konajúca konateľom K. Z. uzavrela aj

zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Dňa 3.10.2006 konateľ spoločnosti CARTES,
s.r.o. Peter Jarkovský prevzal oznámenie záložného veriteľa o začatí výkonu záložného práva a
to predajom zálohu prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Dňa 23.11.2006 CARTES s.r.o. prevzala
uznesenie tunajšieho súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktorým spoločnosti bolo uložené zdržať
sa inštalácie betónových prekladov a iných prekážok zabraňujúcich prístup na nehnuteľnosti zapísané

na LV č. XXXXX k.ú. K.. Len 5 dní od prevzatia uznesenia o nariadení predbežného opatrenia záložný
veriteľ dňa 28.11.2006 predložil dražobníkovi návrh na vykonanie dražby spoločne s plnomocenstvom,
prehľadomovýškepohľadávkyavrovnakýdeňobajauzavrelizmluvuovykonanídražby. Dňa11.1.2007
sa uskutočnila dobrovoľná dražba, kde nehnuteľnosti vydražil I. K., zast. Petrom Kaníkom, za sumu
7.400.000 Sk. I. K. dňa 8.2.2007 predal vydražené nehnuteľnosti žalovanému, vklad vlastníckeho práva

bol povolený dňa 16.2.2007. Z oznámenia Správy katastra vyplýva, že pôvodný LV č. XXXXX k.ú. K.
neobsahoval zápis vlastníka I. K., pretože pod položkou výkazu zmien XXX/XX boli pri zápise vlastníctva
žalovaného na základe povolenia vkladu kúpnej zmluvy vyznačené obidva tituly nadobudnutia súčasne,
t.j. Z - XXX/XX - osvedčenie o priebehu dražby N XX/XX Nz XXXX/XX ako aj kúpa V XXX/XX. Z čoho
vyplýva, že Správa katastra Prešov nedokázala realizovať zmeny na LV č. XXXXX k. ú. K. rýchlejšie

ako dochádzalo k prevodom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX. Žalovaný bol zapísaný do
Obchodného registra dňa 6.12.2006 s jediným konateľom K. Z.. Žalovaný už v priebehu konania dňa
23.4.2007 oznámil v Prešovskom večerníku pozostalým ponuku na odpredaj hrobových miest v cene
podľa znaleckého posudku. Kúpna zmluva zo dňa 15.8.2006, v ktorej je kúpna cena určená v sume
6.903.000,- Sk ako aj Kúpna zmluva zo dňa 8.2.2007, s dohodnutou kúpnou cenou vo výške 7.500.000,-

Sk sú z hľadiska svojho obsahu a štruktúry veľmi podobné, zamenení sú len účastníci zmluvy a kúpna
cena, ktorá je v obidvoch prípadoch vyplácaná v hotovosti. V hotovosti mala byť podľa zmluvy vyplatená
aj pôžička zo dňa 18.8.2006 v sume 10.000.000,- Sk.
6. Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že celý postup, ktorý predchádzal
dražbe nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, k.ú. K., bol koordinovaný, vopred naplánovaný žalovaným, resp.

jeho konateľom. Takéto konanie podľa súdu prvej inštancie je konaním zjavne v zlom úmysle a v rozpore
s dobrými mravmi. Cielené prevody sporných nehnuteľností mali podľa súdu za cieľ vyvolať účinky
nadobudnutia vlastníckeho práva z titulu dobrovoľnej dražby ako originárneho spôsobu nadobudnutia
vlastníctva ešte pred skončením konania o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,
na ktorých je zriadený cintorín ako miesto odpočinku a piety, ktoré podľa súdu nemá byť predmetom

obchodovania. Takéto konanie je podľa súdu v rozpore s dobrými mravmi. Ide o konanie, ktoré sa
prieči takému výkonu práv a povinností, ktoré sú v súlade s pravidlami demokratickej spoločnosti a
jej morálky, s princípmi právneho štátu, občianskej spolupatričnosti, slušnosti, vzájomnej tolerancie,
ohľaduplnosti a rešpektu. Podľa súdu konaním žalovaného došlo k zjavnému zneužitiu práva, kedy
síce po formálnoprávnej stránke pozitívne právo správne použil, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok,

ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Týmto výsledkom malo byť odpredávanie hrobových miest
pozostalým na mestskom cintoríne v Prešove, čo by podľa súdu znamenalo neprimeraný zásah do
dobromyseľne nadobudnutých práv pozostalých, ktorí v dobrej viere už viac ako štyridsať rokov na
svoje náklady zriadili pomníky a starajú sa o miesta posledného odpočinku svojich blízkych, pričom
za hrobové miesta platia poplatky. Takéto konanie v rámci občiansko-právnych vzťahov nemôže podľa

súdu požívať právnu ochranu. Je vždy na súde, aby zvážil intenzitu porušenia zákona v každom
konkrétnom prípade. Stabilitu práva, právnu istotu a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v
právo či inštitúcie právneho štátu ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem,
pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátunad prepätým formalizmom. Podľa súdu zmyslom a účelom zákona o dobrovoľných dražbách (ratio
legis) je privodiť uhradzovaciu funkciu výkonom zabezpečovacieho prostriedku, ktorým je záložné
právo. No konanie žalovaného prostredníctvom jeho konateľa podľa súdu smerovalo k nadobudnutiu

vlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiamoriginárnymspôsobom,takabyjehovlastníctvonemohlo
byť odvodzované od žiadneho právneho predchodcu, a to v čase prebiehajúceho súdneho konania
o určenie vlastníckeho práva k založeným nehnuteľnostiam. Právne úkony realizované spoločnosťou
Cartes, s.r.o. a spoločnosťou PONECO, s.r.o., zastúpených konateľom K. Z. zodpovedali po formálnej
stránke zákonným normám, avšak ich cieľom bol vznik takých práv a povinností, ktoré sú v rozpore s

účelom a zmyslom zákona. Zároveň súd prvej inštancie posúdil platnosť dobrovoľnej dražby s tým, že
túto nemožno považovať za platnú, a preto nemožno prihliadať na vlastníctvo nadobudnuté žalovaným.
Súd prvej inštancie na základe uvedených dôvodov žalobe vyhovel v celom rozsahu, o trovách konania
rozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.aúspešnémužalobcovipriznalnáhradutrovkonaniavsume6.829,43
eur. Svoj dopĺňací rozsudok odôvodnil tým, že uznesením bolo priznané svedočné svedkovi Z.. S.
H. vo výške 17,09 eur, ktoré je právoplatné a vykonateľné a vzhľadom na to, že súd prvej inštancie

vyhovel žalobe v celom rozsahu a u žalovaného nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov a rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, zaviazal vo výroku tohto dopĺňacieho rozsudku
žalovaného uhradiť trovy štátu vo výške 17,09 eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu
Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto dopĺňacieho rozsudku.
7. Proti tomuto rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol odvolaciemu

súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému
náhradu trov konania a právneho zastúpenia a vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku navrhol odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil tak, že zaviaže žalobcu k náhrade trov konania
voči štátu vo výške 17,09 eura. V odvolaní okrem iného poukázal aj na ust. § 132 ods. 1 zák. č.
40/1964 Zb. s tým, že originárne sa nadobúda vlastníctvo vytvorením novej veci, spracovaním veci,

nadobudnutím úžitkov a prírastkov veci, prisvojením si veci. K týmto prípadom možno priradiť aj
nadobudnutie vlastníctva zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo vydržaním. Možno tu zahrnúť
ajnadobudnutievlastníckehoprávapríklepomlicitátora(zapodmienky,ževydražiteľzaplatípožadovanú
cenu). Pri výklade o spôsoboch nadobúdania vlastníctva treba klásť dôraz na originárne (pôvodné,
neodvodené, prvotné) spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Pôvodnosť týchto spôsobov spočíva v tom, že

právo vlastníka sa neodvodzuje od žiadneho právneho predchodcu, prípadne vlastníctvo predchodcu
úplne zaniklo. Originárne nadobudnuté vlastníctvo má obsah, ktorý vopred vylučuje uplatnenie zásady,
že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než má sám. Nadobudnutie vlastníctva originárnym
spôsobom totiž vylučuje stotožniť tento obsah s oprávneniami predošlého vlastníka, ktoré z rozličných
dôvodov mohli byť zúžené alebo modifikované rozmanitými obmedzeniami obsahu vlastníckeho práva.

Ďalej poukázal na znenie ust. § 2 zák. č. 257/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a ust. § 27 ods. 1, §
21 ods. 2, 3 tohto zákona a uviedol, že v prípade návrhu na určenie neplatnosti dražby ide o prekluzívnu
trojmesačnú lehotu, v rámci ktorej osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach nepodala
návrhourčenieneplatnostidražbynasúd,nemásúdpouplynutítejtolehotyzákonnéoprávnenieskúmať
- dokazovať platnosť, resp. neplatnosť dražby. Dobrovoľná dražba sa v danom prípade uskutočnila

dňa 11.1.2007. Týmto dňom začala plynúť trojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej bolo možné podať
žalobu o určenie jej neplatnosti. Uvedená lehota uplynula dňa 11.4.2007, v jej priebehu nikto neuplatnil
na súde právo podľa § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách voči účastníkom dražby. Márnym
uplynutím tejto lehoty zaniklo aj právo žalobcu a v tomto konaní ho z dôvodu preklúzie nedostatku
pasívnej legitimácie, rozdielneho predmetu konania nebolo možné priznať iba pri zjavnej neobjektívnosti

súdu prvej inštancie. Dražba je preto platná, lebo jej neplatnosť neurčil súd v konaní podľa § 21 ods. 2
uvedeného zákona, pričom túto otázku nebolo možné posudzovať ako otázku predbežnú. Poukázal aj
na judikatúru českého a slovenského Najvyššieho súdu v tejto oblasti s tým, že I. K. sporné nehnuteľnosti
vydražil podľa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách dňa 11.1.2007. Žalovaný nadobudol
sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva od I. K. na základe kúpnej zmluvy, vklad vlastníckeho práva,

ktorý bol povolený pod I dňa 16.2.2007. Odvolateľ sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania,
jeho postup bol v súlade so zákonom, pokiaľ na základe kúpnej zmluvy nadobudol predmet sporu do
svojho vlastníctva. Odvolateľ zastáva názor, že súd prvej inštancie bol pri hodnotení dôkazov a platných
zákonov neobjektívny, žiadny súd v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nevyslovil, že
dražba, na základe ktorej jeho právny predchodca nadobudol predmetné nehnuteľnosti, je neplatná.

Pokiaľ nie je neplatná, tak je platná a potom je odvolateľ právoplatným vlastníkom nehnuteľností, ktoré
sú predmetom sporu, pretože tieto nadobudol od vydražiteľa na základe kúpnej zmluvy a ktorej vklad
vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.2.2007. Odvolateľ považuje konanie súdu prvej inštancie za
konanie v rozpore so zákonom pokiaľ posudzoval otázku platnosti dražby ako otázku predbežnú a knámietkam odvolateľa ktorými poukazoval na inštitút originárneho nadobudnutia predmetu sporu jeho
právnym predchodcom neprihliadol. V prípade, keď sú právne závery súdu prvej inštancie v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za
stojace v rozpore s čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
8. Odvolateľ zastáva právny názor, že je nepodstatné, ako, kedy, za akú dobu a medzi akými účastníkmi
dochádzalokprevodompredmetusporu.Jenepodstatnéskúmanierelevantnostivyvlastnenia.Poukázal
na zjavné pochybenie súdu prvej inštancie pri jeho neobjektívnom vyhodnocovaní dôkazov, o ktoré sa

v odôvodnení opiera. Je nelogické odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý okrem iného uviedol, že
konaním odvolateľa došlo k zjavnému zneužitiu práva, ktoré bolo vraj správne použité, avšak s cieľom
dosiahnuť výsledok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Týmto výsledkom malo byť odpredávanie
hrobových miest pozostalým na mestskom cintoríne, čo by podľa súdu prvej inštancie znamenalo
neprimeraný zásah do dobromyseľnosti nadobudnutých práv pozostalých, pričom za hrobové miesta
platia poplatky. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy - odpoveď

Mesta Prešov zo dňa 4. 10. 2005, ktoré navrhlo právnemu zástupcovi S.. I. H. za predmet sporu kúpnu
cenu vo výške 250,- Sk/m2, vytkol nezohľadnenie uznesenia z riadneho zasadnutia MsZ v Prešove zo
dňa 24. 7. 2006, ktoré odsúhlasilo odkúpenie predmetných nehnuteľností za cenu 600,- Sk/m2, návrh
na zámenu nehnuteľností, odpoveď Mesta Prešov spol. Cartes, s.r.o. zo dňa 20. 9. 2006, v ktorom
mesto navrhovalo odkúpenie predmetných nehnuteľností za kúpnu cenu 600,- Sk/m2. Odvolateľ ďalej v

odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo sa spoločnosť Cartes, s.r.o. mala domnievať,
že Mesto Prešov je vlastníkom predmetných nehnuteľností, že boli vyvlastnené, že ich mesto vydržalo,
ak ich samo chcelo odkúpiť. Dobromyseľný vlastník sa nespráva tak, že to, čo dobromyseľne užíva ako
svoje, chce potom odkúpiť. Z opísaného postupu nadobúdania nehnuteľností, ako ich opisuje súd prvej
inštancie je zrejmé, že názor súdu prvej inštancie je zavádzajúci, pretože pred podaním žaloby dňa 18.

10. 2006 boli vykonané tieto právne úkony: 15. 8. 2006 bola uzavretá kúpna zmluva medzi M. K. a spol.
Cartes, 18. 8. 2006 uzavretá zmluva o pôžičke a záložná zmluva medzi spol. Cartes a spol. Benc a 3. 10.
2006 oznámenie záložného veriteľa spol. Cartes o začatí výkonu záložného práva. Okrem iného uviedol,
že dňa 4. 12. 2006 žalobca osobne prevzal žiadosť o uverejnenie oznámenia o dražbe na úradnej tabuli
obce v dvoch vyhotoveniach. Dňa 16. 1. 2007 žalobca prevzal oznámenie o výsledku dražby zo dňa 11.

1.2007adňa19.2.2007prevzalodžalovanéhonávrhnamajetkoprávnevysporiadaniepredmetusporu.
Namietol tvrdenie, že k dražbe nehnuteľnosti došlo v priebehu konania o určenie vlastníckeho práva,
pretože vyššie uvedené úkony, uvedené prevody, ako aj oznámenie o začatí výkonu záložného práva
prevzal právny predchodca žalovaného pred podaním žaloby zo strany žalobcu. Z dôkaznej situácie je
zrejmé, že žalobca vedel o dražbe, vedel, kto vydražil a čo, žalobu o určenie neplatnosti dražby však

nepodal. Podľa názoru odvolateľa žalobca úmyselne žalobu o určenie neplatnosti dražby nepodal.
9. Žalovaný nesúhlasil ani s trovami právneho zastúpenia tak, ako boli priznané právnemu zástupcovi
žalobcu. Vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku uviedol, že odvolaním napadol rozsudok vo veci samej,
ako aj čo do výroku o trovách konania. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ považuje meritórne
rozhodnutie súdu prvej inštancie za nezákonné, žiadal odvolací súd o jeho zmenu zamietnutím žaloby

v celom rozsahu a priznania mu náhrady trov konania a právneho zastúpenia.
10. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu rozsudok potvrdiť ako vecne správny a pripustiť dovolanie na
otázku, ktorú formuloval vo svojom rozsudku zo dňa 30.10.2012.
11. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd po zrušení predchádzajúceho potvrdzujúceho rozsudku
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 448/2010 zo dňa 13.4.2011 a zrušení potvrdzujúceho

rozsudku uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/441/2012 zo dňa 16.12.2015 opätovne prejednal
odvolanie žalovaného, preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a § 378 zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie sú
splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku, ani na jeho zmenu.

12. V prvom rade je potrebné poukázať na predmetný nález Ústavného súdu SR, ktorý v uvedenom
náleze konštatuje, že „prioritným právnym problémom prejednávanej veci je preukázanie vlastníctva
sporných nehnuteľností“. Žalovaná odvodzuje svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam postupne
od S.. I. H., ktorá ich mala nadobudnúť dedením po poručiteľke S. S. G., zomrelej dňa X.X.XXXX
(osvedčenie sp. zn. 26D 2590/2004, Dnot XXX/XXXX zo dňa 6.12.2004), ktorá ich zmluvou z 11.8.2006

previedla na S. K., tento zasa zmluvou z 15.8.2006 na Cartes, s.r.o. Následne mal sporné nehnuteľnosti
nadobudnúť I. K. na dobrovoľnej dražbe konanej 11.1.2007 na návrh záložného veriteľa Benc, s.r.o. v
rámci výkonu záložného práva zriadeného na tieto nehnuteľnosti, zriadeného zmluvou medzi záložnýmveriteľom a Cartes, s.r.o. ako záložcom. Žalovaná mala sporné nehnuteľnosti nadobudnúť priamo od I.
K. zmluvou z 8.2.2007.
13. V prejednávanej veci sa javí, že vlastníkom nehnuteľností sa stal žalobca na základe rozhodnutia

o vyvlastnení z 9.8.1977 číslo Výst. Finc. 8751/77-Pk v súlade s vtedy platnými predpismi. Okolnosť,
či bol alebo nebol zapísaný do evidencie nehnuteľnosti je vzhľadom na evidenčný charakter (ani
Občiansky zákonník, ani zák. č. 22/1964 Zb. neviazali nadobudnutie žiadneho vecného práva zápisom
do evidencie) nepodstatné. Tento dôkaz sám o sebe postačuje na dokázanie tvrdenia žalobcu, že
uvedené nehnuteľnosti nadobudol dňa 12.9.1977. Žalovaná doposiaľ počas konania opak (že by k

nadobudnutiu nehnuteľnosti nikdy nedošlo) nedokázala. Odvolací súd nemôže prisvedčiť tvrdeniu, že
správanie žalobcu (snaha uzavrieť kúpnu zmluvu s predchodcami žalovanej) nenasvedčovalo tomu,
že je vlastníkom. Toto správanie bolo totiž vedené snahou usporiadať vlastnícke vzťahy nielen právne,
ale aj evidenčne (v katastri nehnuteľnosti), ktorého podkladom ale môže byť len právny úkon alebo
verejná listina (spravidla rozsudok súdu o určení vlastníctva). Snahu o uzavretie právneho úkonu
(nadobúdacej zmluvy) preto odvolací súd považuje len za prejav snahy čo najskôr a čo najefektívnejšie

si obstarať titul, ktorý by umožnil priamy zápis žalobcu ako vlastníka do katastra. Opačný postup -
najmä súdne konanie sa z pohľadu žalobcu mohlo javiť nielen neistejšie, ale aj nákladnejšie (čoho
dôkazom je napokon aj toto konanie). Tieto úvahy sú ale v konečnom dôsledku nepodstatné, pretože aj
rokovania o „kúpe“ nehnuteľností nemôžu zmeniť na fakte, že žalobca sporné nehnuteľnosti nadobudol
vyvlastnením, pretože takéto rokovania nemožno v žiadnom prípade považovať za prejav vzdania sa

svojho vlastníckeho práva zo strany žalobcu. Keďže sa javí, že vlastníkom nehnuteľností sa stal dňa
12.9.1977 žalobca, prestala nimi byť ako vlastníčka poručiteľka S. S. G.. Z uvedeného dôvodu ich
nemohla zdediť S.. I. H., t.j. sa nemohla stať ich vlastníčkou. Ako nevlastníčka nemohla ďalej týmito
nehnuteľnosťami disponovať, keďže platí, že nevlastník nemôže na iného previesť vlastnícke právo,
pretože ho sám nemá („nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“). Pokiaľ preto v

rade nadobúdacích titulov od S.. I. H. až po žalovanú vystupujú prevodné zmluvy, nemohli tieto spôsobiť
prevod vlastníckeho práva, keďže v žiadnom prípade ním ani prevodca nedisponoval. Nadobudnutie
týmto spôsobom by tu prichádzalo do úvahy v prípade, ak by v rade medzi S.. I. H. a žalovanou došlo k
originárnemunadobudnutiu,ktorébybolonezávisléodvlastníckehoprávapredchodcualebozasplnenia
podmienok uvedených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa

16.03.2016.
14. Žalovaná pritom tvrdí, že právnou skutočnosťou spôsobujúcou originárne nadobúdanie (aj od
nevlastníka) je dobrovoľná dražba konaná 11.1.2007, ktorá nebola napadnutá, v dôsledku čoho
nemožno skúmať jej platnosť, a ktorá preto spôsobila, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
nadobudol I. K..

15. Tento názor žalovanej je nesprávny s poukazom na rozhodnutie č. 61 uverejnené v stanoviskách a
rozhodnutiach vo veciach občianskoprávnych v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 4/2014,
podľa ktorého „ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal
sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci a to ani
v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až § 33 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných

dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti
(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (uznesenie Najvyššieho súdu SR z18.12.2012 sp. zn.
2MCdo/20/2011).“
16. Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom SR
nemôže posudzovať otázku platnosti konanej dobrovoľnej dražby, pretože sa žalobca v trojmesačnej

lehote ustanovenej v § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách nedomáhal vyslovenia
jejneplatnosti,čímjehoprávozanikloaneplatnosťdražbysataknemohlaposudzovaťvinomkonaníako
otázka predbežná (porovnaj aj judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 272/2007, 2Cdo 66/2008,
3Cdo 186/2010).
17. Po vyriešení otázky zásadného právneho významu Najvyšším súdom SR už v citovanom rozhodnutí

zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR 4/2014 č. 61 (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 18.12.2012 sp. zn. 2MCDo 20/2011 je zrejmé, že dobrovoľná dražba
nespôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom vtedy, ak ten, ktorého vec bola dražená v
rámci dobrovoľnej dražby nebol jej vlastníkom. Jednoducho povedané, vykonanie dobrovoľnej dražby
nie je originárnym nadobudnutím vlastníckeho práva.

18. Najvýznamnejším v prejednávanom prípade je však nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS
549/2015 zo dňa 16.3.2016, podľa ktorého z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba
postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnejkolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej
viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto

nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list

vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
19. Podľa čl. 14 uvedeného nálezu aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné
súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky
k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu

v doterajšej judikatúre Ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I.ÚS 50/2010) o nové
interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality, najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila
právnyúkonsdôverouvurčitý-jejdruhoustranouprezentovanýskutkovýstav.Navyše,akbolpotvrdený
údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej
moci (kataster nehnuteľností, súd a podobne).

20. Podľa čl. 15 tohto nálezu princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov
je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by
bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R-14/2009). Otázkou dobrej viery

takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho
spochybňovaní treťou osobou.
21. Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv. nevyhnutného
dvojinštančného posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom,
keďže v ústave o dvojinštančnosti niet zmienky (porov. nález Ústavního soudu ČR sp. zn. I. ÚS 777/07,

ze dne 31. 07. 2008).
22. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009:
23. „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu
súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací
súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť
prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z
hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“

24. Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C
201/2001), citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:
25. „Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně
významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil,
ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou

podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto
rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“
26. Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009),
je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:
27. „Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť

zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení
jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom
na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho
predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom
(§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R. Urban;

www.otvorenepravo.sk).
28. So zreteľom na uvedené keďže doteraz sa súd prvej inštancie uvedenými okolnosťami a kolíziou
ústavných hodnôt princípom ochrany, vlastníckeho práva žalobcu a prípadným princípom ochrany
dobrej viery žalovaného nezaoberal z uvedených hľadísk a zároveň ak súd prvej inštancie založil svojerozhodnutienatomzáklade,žeprejudiciálnepreskúmavalplatnosť,resp.neplatnosťdobrovoľnejdražby,
pričom tak už po uplynutí trojmesačnej lehoty na podanie tejto žaloby vykonať nemohol, tak takýmto
postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné práva a tým

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nemožno tento nedostatok napraviť v odvolacom
konaní, čo je dôvodom pre zrušenie rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
29. Dobromyseľnosť nadobúdateľa sa má podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať prísne, teda, či
so zreteľom na všetky okolnosti danej veci mohol byť nadobúdateľ dobromyseľný v čase nadobudnutia

nehnuteľnosti, že predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho právneho predchodcu a nie inej
osoby. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať,
mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré
vykonáva, patria. Zreteľ je potrebné brať na všetky okolnosti prípadu, avšak najmä na spôsob využívania
nehnuteľností, jej polohu a pod.

30. Doktrína rozeznává tři koncepce dobré (zlé) víry-. Podle prvního krajně subjektivistického přístupu
je ve zlé víře pouze ten, kdo jistou skutečnost subjektivně věděl (neposuzuje se však, zda tato osoba
měla či mohla o této skutečnosti vědět). V souladu s druhou koncepcí je ve zlé víře i ten, kdo o rozhodné
skutečnosti sice nevěděl, ale věděl by o ní, kdyby se nedopustil hrubé nedbalosti (díky své hrubé
nedbalosti o příslušné skutečnosti vědět měl). Třetí koncepce pak vychází z předpokladu, že v dobré

víře nemůže být ten, kdo věděl o určité skutečnosti, stejně jako ten, kdo by věděl, kdyby se nedopustil
jakékoliv (tedy nikoliv jen hrubé) nedbalosti (www.pravnickeforum.cz).
31.Ochranapoctivéhonabyvatelemůženastatpředevšímvtěchkonkrétníchpřípadech,jestliženevěděl
o vlastnickém právu třetích osob k věci, popř. o něm ani vědět neměl a nemohl (dobrá víra) a jednal v
souladu s požadavky obvyklé péče a starostlivosti. Nicméně dobrá víra nabyvatele má právní relevanci,

a tudíž je chráněna, pouze výjimečně (www.pravnickeforum.cz).
32. Dobrá víra jako výraz poctivosti v jednání účastníků podle rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 3 Cz
42/87 ze dne 31. srpna 1987: „Dobrá víra je přesvědčení nabyvatelovo, že nejedná bezprávně, když si
určitouvěc(právo)přisvojuje.“Tedynabyvatelprávnevědělasohledemnaokolnostivědětnemohl,resp.
nebyl povinen vědět, jaký je právní stav. Na tento rozsudek navazuje i současná judikatura Nejvyššího

soudu, jakož i Nejvyššího správního soudu. Psychologický pohled na dobrou víru konstantně zaujímá
Nejvyšší soud České republiky tedy i nadále, naposledy v rozsudku sp. zn. 31 Cdo 3177/2005 ze dne 30.
ledna 2008, v němž klade otázku, čeho (jakých skutečností) se má dobrá víra „dalšího nabyvatele“ týkat.
Rozhodovací praxe soudu je ustálená v závěru, že dobrá víra je - obecně vzato - vnitřní přesvědčení
určité osoby, že nejedná protiprávně. Jde tedy o psychický stav, o vnitřní přesvědčení subjektu, které

samo o sobě nemůže být předmětem dokazování. Tím mohou být skutečnosti vnějšího světa, jejichž
prostřednictvímsevnitřnípřesvědčeníprojevujenavenek,tedyokolnosti,znichžlzedovoditpřesvědčení
příslušné osoby o její dobré víře (viz např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 23. února 1999, sp. zn. 21
Cdo 1465/98, nebo usnesení Ústavního soudu ze dne 3. 6. 2004, sp. zn. III. ÚS 50/04). Podle rozsudku
Nejvyššího soudu ze dne 18. března 2008, sp. zn. 28 Cdo 4833/2007 dobrá víra zaniká v okamžiku, kdy

se držitel seznámil se skutečnostmi, které objektivně musely vyvolat pochybnost o tom, že mu věc po
právu patří anebo že je subjektem práva, jehož obsah vykonává (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne
7. května 2002, sp. zn. 22 Cdo 1843/2000) (www.pravnickeforum.cz).
33. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vo veci rozhodnúť v naznačenom smere a umožniť
stranám realizáciu ich procesných práv a poskytnúť možnosť prieskumu správnosti nových, avšak z

hľadiska právneho posúdenia rozhodujúcich skutkových zistení. Teda súd prvej inštancie vyrieši otázku
vlastníctva sporných nehnuteľností a posúdi prípadnú kolíziu ústavných hodnôt, princípu ochrany dobrej
viery nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a opätovne rozhodne
o trovách konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).