Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 14, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/110/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713201974
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2713201974.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.
Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so
sídlom Košická 58, Bratislava, IČO: 38 838 825, zastúpeného splnomocnencom: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovanému: Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Ul. Y. M. XXXX/XX, Q., zastúpenému JUDr. Jánom Pekarom, advokátom, AK so sídlom Potočná 191/39,

Skalica, o zaplatenie 2.593,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Skalica zo dňa 21. októbra 2015, č.k. 3C/111/2013-146, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u
j e a vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu
trov právneho zastúpenia k rukám jeho advokáta v sume 628,24 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd výrokom prvým zamietol návrh žalobcu, ktorým sa tento
domáhal zaplatenia sumy 2.593,59 eur spolu s úrokom vo výške 18,40% ročne z istiny 2.593,59 eur
od 22.12.2010 do zaplatenia a úrokom z omeškania 9% ročne z istiny od 02.06.2012 do zaplatenia a
zároveň výrokom druhým súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho
zastúpenia k rukám JUDr. Jána Pekara, advokáta, v sume 737,88 eur a to do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 39, § 40 ods. 1, § 524 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, vecne svoje rozhodnutie odôvodnil záverom o neplatnosti zmluvy o
postúpení žalovaných pohľadávok, z ktorého dôvodu žalobca potom nie je v tomto spore vecne aktívne
legitimovaný.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zdôvodňoval tým, že z vykonaného dokazovania mal zistené,
že žalobca si v konaní uplatňuje pohľadávky, ktoré mal nadobudnúť od Slovenskej sporiteľne, a.s.,
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 21.12.2010, pričom išlo o pohľadávky zo zmluvy o
splátkovom úvere č. 0252915944 zo dňa 25.09.2006, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému
úver vo výške 33.000,- Sk. Dlžník sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť spolu s úrokmi a

to v dohodnutých mesačných splátkach s dohodnutou konečnou splatnosťou úveru dňom 20.09.2011.
Predmetnú zmluvu o úvere vyhodnotil súd prvej inštancie ako zmluvu spotrebiteľskú, ktorá skutočnosť
nebola medzi účastníkmi sporná. Podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postupcombola Slovenská sporiteľňa, a.s., a postupníkom žalobca, podľa tabuľkovej časti tejto zmluvy bola
žalovanému poskytnutá suma 1.095,40 eur, z čoho zostatok pohľadávky je 3.007,16 eur, istina
celkom a do splatnosti 2.593,59 eur, postupujú sa úroky 413,57 eur, uvedený je počet dní omeškania

1492, riadny úrok 1492, sadzba 26,40, výška omeškanej splátky 1.508,50 eur. Listom z 28.12.2010
oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s., žalovanému postúpenie pohľadávky žalobcovi. Z dokazovania mal
súd zistené, že Slovenská sporiteľňa, a.s., nepristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru z
predmetnejzmluvy,t.j.konečnásplatnosťúverubola20.09.2011.Žalovanývkonanínamietolnedostatok
vecnej legitimácie žalobcu v spore s poukazom na nesplnenie podmienok ustanovených v § 92 ods.

8 zákona o bankách, preto sa súd najskôr musel zaoberať touto námietkou. Súd posudzoval platnosť
postúpenia pohľadávky s ohľadom na skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej zákon o bankách v
ustanovení § 92 ods. 8 ukladá pred postúpením pohľadávky určité povinnosti. Banka je takto povinná
vyzvať dlžníka, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len
časti peňažného záväzku, na zaplatenie dlhu, ktorá povinnosť však nebola zo strany banky splnená
a nebol tak v konaní preukázaný zákonný predpoklad na postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu,

ktorý bankou nie je, preto nemohlo dôjsť ani k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky
medzi bankou a žalobcom dňa 21.12.2010. Súd mal za to, že v predmetnom ustanovení nejde len
o prelomenie bankového tajomstva, ale toto ustanovenie súvisí s možnosťou postúpenia pohľadávky
bankou na subjekt, ktorý bankou nie je a tiež súvisí so splatnosťou pohľadávky banky. V uvedenom
prípade bolo preukázané, že banka nevyužila právo ukončiť zmluvný vzťah spôsobom uvedeným vo

všeobecných obchodných podmienkach t.j. vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy, pričom
pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti by sa bol stal splatným celý úver a žalovaný by následne bol povinný
banke splatiť úver v stanovenom termíne v celej výške. Písomná výzva banky na zaplatenie dlhu, ktorá
by bola doručená žalovanému, bola by aj dôkazom v konaní preukazujúcim v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách poskytnutie dodatočnej lehoty na plnenie. Takáto situácia však nenastala, zákonom

stanovené podmienky pre postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt neboli splnené a keďže zmluva
o postúpení pohľadávky odporuje účelu zákona o bankách a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka ide
o právny úkon neplatný a nedovolený, z ktorého žalobca nemohol nadobudnúť právo veriteľa a domáhať
sa od žalovaného ako dlžníka splnenia záväzku. Na strane žalobcu teda nie je daná aktívna vecná
legitimácia v tomto konaní, čo bolo dôvodom vedúcim súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a žalobcovi, ktorý po začatí konania
vzal čiastočne žalobu späť v časti o zaplatenie 1.831,21 eur ( v ktorej časti súd posúdil konanie ako
zastavené zavinením žalobcu), a súčasne ktorý bol neúspešný vo zvyšku žalovanej sumy, súd uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za 5 úkonov
právnej služby v plnej výške a 2 úkony právnej služby vo výške 1/4 základnej sadzby tarifnej odmeny a

za každý z takto priznaných úkonov aj sumu režijného paušálu v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z..

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý ho napadol v celom rozsahu a navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že návrhu žalobcu vyhovie, alternatívne aby
rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že

súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi
konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že v danej veci
ide o prípad spotrebiteľského úveru, pričom § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch obsahuje

ustanovenie, podľa ktorého ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na
tretiu osobu, vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka.
Pri uvedenom ustanovení je poznámka č. 22 smerujúca k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka.
Poukázal ďalej na účel Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého v zmysle jeho § 1 tento
zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom s organizáciou, riadením podnikaním a so

zánikom bánk..., pričom § 92 Zákona o bankách je súčasťou ustanovení 14 časť Bankové tajomstvo.
Podľa názoru odvolateľa je účelom § 92 tohto zákona úprava výnimiek z bankového tajomstva. Toto
ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k
§ 92 vládneho návrhu zákona o bankách, podľa ktorej v ustanoveniach odsekov 1 - 7 (teraz odsek 8)

sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Hlavným účelom § 92 vrátane odseku 8
tohto zákona bolo teda aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie
možnosti postúpiť pohľadávku. Žalobca sa ďalej odvolával na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla
2014 sp.zn. IV. ÚS 15/2014, v ktorom Ústavný súd SR zdôraznil, že jedným zo základných princípovvýkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k
neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia

zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Z ústavného hľadiska požiadavky
právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné aby o neplatnosti právneho
úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Tiež poukázal na nález
Ústavného súdu SR z 01. apríla 2014, sp.zn. I. ÚS 640/2014, v ktorom súd poukázal na to, že
prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne

neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy
(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti) ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Odvolateľ pripomenul, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bolo
podľa všeobecných obchodných podmienok dané nasledovné ( bod 18.14 VOP) „klient súhlasí s tým,
že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či

sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého
vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek
požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu
osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči
nej na tretiu osobu výlučne z predchádzajúcim písomných súhlasom banky. Odvolateľ tiež pripomenul,

že Národná banka Slovenska dala jasné vyjadrenie a stanovisko k otázke postúpenia nesplatených
pohľadávok všeobecne, pričom uvedené rozhodnutie tomuto jednoznačne odporuje. Zákon o bankách
ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o
bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Ústavný súd SR rovnako ako i Ústavný súd
ČR pritom preferujú platnosť právneho úkonu, a neumožňujú hľadať jeho neplatnosť „za každú cenu“,

neumožňujú vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti.
Namietal, že súd prvej inštancie sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s obsahom jeho podania zo dňa
24.08.2015 a že nezohľadnil ustanovenia § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch platného
a účinného v čase uzavretia zmluvy a to napriek tomu, že v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR
sp.zn. IV. ÚS 15/14 „z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie

vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje
za neplatný. Podľa odvolateľa je napadnutý rozsudok postihnutý aj vadou nepreskúmateľnosti a to
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Rozsudok podľa neho vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je
preskúmateľný, pričom podľa odvolateľa zakladá aj porušenie ústavných práv žalobcu na súdnu a
inú právnu ochranu a logickým postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím

súdom a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd musí v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre účastníkov konania ale aj pre
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom
prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky a podľa žalobcu absentuje popis myšlienkového

postupu, ktorým k nim súd dospel. Poukázal tu na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, zaoberajúce sa náležitosťami riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia ako aj rozsudok
EĽSP vo veci Beian proti Rumunsku, v ktorom sa konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej
istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne. Záverom odvolateľ uviedol, že namieta tiež
účelnosť trov právneho zastúpenia, kedy podľa rozsudku súd priznal žalovanému náhradu za písomné

vyjadrenie k veci po prevzatí právneho zastúpenia a neskôr aj za vyjadrenie zo dňa 22.07.2015 a zo dňa
07.10.2015, pričom také množstvo písomných vyjadrení považuje vo vzťahu k žalobcovi za neúčelné.
Nič totiž nebránilo žalovanému, aby obsah svojho písomného podania zo dňa 07.10.2015 predniesol
na pojednávaní dňa 21.10.2015.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359
a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.

1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/111//2013 je zaplatenie
pohľadávok zo zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalovaným,
ktoré pohľadávky mal žalobca nadobudnúť od právneho predchodcu zmluvou o postúpení pohľadávok.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu a v závislom výroku o trovách konania.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil. Odvolací súd preberá argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v
odôvodnení napadnutého rozsudku, najmä záver o tom, že v danom prípade nepreukázanie naplnenia
podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách má za následok neunesenie

dôkaznéhobremenažalobcuopostupiteľnostipredmetnejpohľadávkyzbankynainúosobubezsúhlasu
žalovaného. Postúpenie pohľadávky bolo v tomto prípade absolútne neplatným právnym úkonom v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaným v tomto spore.
Vzhľadom k odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné k argumentácii uvedenej
v odôvodnení napadnutého rozsudku doplniť nasledovné:

10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje z
úverovej zmluvy č. 0252915944 zo dňa 25.09.2006, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou,
a.s.. Predmetom konania sú pohľadávky zo spotrebiteľského úveru uzavretého podľa zák. č. 258/2001
Z.z, o spotrebiteľských úveroch, v ktorom vzťahu žalovaný vystupoval v pozícii spotrebiteľa.

11. Je potrebné zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu, ktorým je
bankový úver a tento na rozdiel od iných úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj
špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť
v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou

bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal žalobca nadobudnúť
žalovanúpohľadávkuatopostúpenímpohľadávky.Napreukázanieaktívnejlegitimáciežalobcapredložil
Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010, uzavretú medzi SLSP ako postupcom a žalobcom
ako postupníkom.

12. Žalobca sa v konaní odvolával na ust. § 17 ods. 1 aktuálne platného zákona o spotrebiteľských
úveroch, podľa ktorého ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na
tretiu osobu vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka,
pričom odkaz citovaného ustanovenia (22) smeruje k ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Rovnako
poukázal na ust. § 4 ods. 6 zák.o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predmetnej

úverovej zmluvy, podľa ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis.
7) Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného
predpisu. Aj toto ustanovenie odkazuje na § 524 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nespochybňuje
skutočnosť, že na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti a aj v prípade postúpenia pohľadávok zo
spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka ( podľa § 524

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s
ňou spojené) avšak aj nasl. § 525, z ods. 1 ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej
obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, ktoré ustanovenie slúži na ochranu dlžníka. Pohľadávky banky
voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky

sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle §
27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a
nasl. citovaného zákona, tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením
pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení
obsah právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, keď nový veriteľ už nebude zo zákona povinný

takéto tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona
dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok
a síce takto postupiteľné sú iba také pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90
dní a banka ho na splnenie omeškaného dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky jepohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie, ktoré je svojím
obsahom a účelom v rozpore so zákonom a teda neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo a to osobitne v prípadoch, kde

stranou sporu je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako
orgánu ochrany práva, čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. Vo všeobecnosti
môže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda aj iná
ako peňažná, môže byť splatná, nesplatná alebo aj budúca, avšak musí to byť pohľadávka určitá a
existujúca. V prípade bankových úverov však § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom

zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru práve
tým, že vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo
zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Zákonodarca tu pritom
výslovne zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
v omeškaní. Pod formuláciou „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“ treba rozumieť

nesplácaný zročný dlh. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že
banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek „živý“ úver po uplynutí relatívne krátkej doby v
porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť
nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách
a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného

vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným - nebankovým subjektom. Tento postup
by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od
dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z uvedeného teda
vyplýva ( a to bez ohľadu na skutočnosť, do akej časti zákona je ust. § 92 zákona o bankách zaradené),
že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú

nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka písomnej
výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.

13. V prejednávanej veci teda správne postupoval súd prvej inštancie, keď skúmal, či sú splnené
základné predpoklady platného postúpenia zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu a to jednak, či

predmetom postúpenia bola na to spôsobilá pohľadávka a či je tu existencia písomnej výzvy banky
žalovanému, ktorý bol nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní, čo však žalobca nepreukázal. Z
dokazovania vyplynulo, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.09.2011 a banka napriek
tomu, že žalovaný si svoju povinnosť splácať riadne a včas záväzky zo zmluvy neplnil, za trvania
úverového vzťahu nepristúpila k predčasnému zosplatneniu úveru, ale dňa 21.12.2010 postúpila

žalobcovi „živú“ pohľadávku vyplývajúcu z predmetnej úverovej zmluvy, ako vyplýva z prílohy č. 1
splatnú až dňa 20.09.2011, ktorej zostatok ku dňu postúpenia bol 3.007,16 eur. V tom čase, t.j. ku
dňu postúpenia pohľadávky, neboli ešte viaceré splátky úveru splatné, ale stali sa nimi až následne
po postúpení pohľadávky. I keď by - vo vzťahu k neuhradeným splátkam, zročným do obdobia
predchádzajúceho 3 mesiace pred postúpením pohľadávky, bol žalovaný v čase postúpenia už 90

dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo v spore preukázané, že by bol aj bankou býval
písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku. Pokiaľ ide potom o splátky zročné po tomto období, tak
u nich nebola splnená ani podmienka existencie 90 dňového omeškania predchádzajúceho postúpeniu
pohľadávky. Žalobca tak nepreukázal, že by pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia
naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., postúpenie je v zmysle §

39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, a žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaným,
pretože na neho neprešla žalovaná pohľadávka.

14. K výhrade žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil v bode 18.14
VOP, kde bolo medzi veriteľom a dlžníkom dohodnuté, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená

kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné,
podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu
nato,čibankavznieslavsúvislostistakoutopohľadávkouakúkoľvekpožiadavkualebonie,vočiklientovi
na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Takto udelený súhlas ( pre
upresnenie odvolací súd uvádza, že podľa predloženej kópie VOP nie je toto dojednanie obsiahnuté

v bode 18.14 ako tvrdí žalovaný, ale v bode 19.16 ) žalovaného však nepovažoval odvolací súd za
platný. Odvolací súd si ustálil, že v uvedenom prípade ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je
nepochybne vzťahom spotrebiteľským ( v zmysle § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa) a
potom vychádzal z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmúobsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu,

v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov, t.j. ako by danú situáciu
upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej
veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by sa zákonný
zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z.. Ust. 19.16 VOP potom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky
pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením dochádza k zmene dlžníkovho
( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. má
chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to
banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti
a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o

jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie
tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP ho o túto ochranu
oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument, ktorý žalovaný
musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže nejde o
ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho považovať

za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

15. K odvolacej námietke žalobcu, poukazujúcej na viaceré nálezy Ústavného súdu SR, z ktorých

vyplýva, že súdy by sa mali vyvarovať prílišnému formalizmu a mali by smerovať prioritne k takému
výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, a nie k výkladu vedúcemu k neplatnosti, ak do úvahy
prichádzajú obidva výklady, keď neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, odvolací súd
uvádza, že prihliadnutie súdu na skutočnosť, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza, ktorého následkom je v zmysle § 39 OZ absolútna neplatnosť takéhoto

právneho úkonu, nemožno považovať za formalizmus. Navyše odvolací súd poukazuje na osobitný
charakter prejednávanej veci, v ktorej ide o pohľadávky zo spotrebiteľského vzťahu, preto je potrebné na
tento právny vzťah aplikovať režim ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutý v Občianskom zákonníku (§ 52
a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Keďže predmetom sporu sú pohľadávky
zo spotrebiteľského vzťahu, je tu dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva, čo

vyplýva okrem iného aj z ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., ktoré ukladá orgánom
rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý
vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vymedzovalo v čase vydania napadnutého rozhodnutia ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá
pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie sa týmto aj riadil, napadnutý rozsudok vyššie uvedené požiadavky spĺňa pričom súd prvej

inštancie aj vysvetlil a patrične zdôvodnil, prečo rozhodol práve ním zvoleným spôsobom a tomuto
zdôvodneniu nemožno uprieť logiku ani dostatočnú presvedčivosť. Pokiaľ sa aj súd prvej inštancie nie
celkom dostatočne vysporiadal so špecifickými námietkami žalobcu, obsiahnutými v jeho podaní zo
dňa 24.08.2015 ( obsiahnutými aj v podanom odvolaní), odstránil toto pochybenie odvolací súd za
použitia ust. § 387 ods. 3 veta prvá CSP vo svojom odôvodnení a odvolaním napadnutý rozsudok, ktorý

považoval za vecne správny, potom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, tu žalobca napadol výšku žalovanému priznanej náhrady
trov právneho zastúpenia a to výlučne v časti odmeny za úkon právnej služby, ktorý bol podľa nehoneúčelný a síce písomné vyjadrenie k veci zo dňa 07.10.2015. Po preštudovaní spisového materiálu dal
odvolací súd žalobcovi v tomto smere za pravdu. Je totiž nevyhnutné posudzovať všetky náklady, ktoré
účastníkovi v priebehu konania vznikli, cez prizmu účelnosti uvedenú v ust. § 142 ods.1 O.s.p. a teda aj

náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc. Odvolací súd v zhode s názorom odvolateľa považoval priznanie
advokátom vyúčtovanej náhrady za podanie písomného vyjadrenia k veci zo dňa 07.10.2015 ( v poradí
užtretiehovkonaní)zanedôvodné,pretožeišlooúkonnadbytočnýatedaneúčelnevynaložený,pretože

svoj názor mohol prezentovať osobne na pojednávaní dňa 21.10.2015, na ktorom bol prítomný, a za
ktorý úkon mu tiež bola náhrada priznaná ( rozdielna situácia by nastala, ak by účastník písomným
vyjadrením nahrádzal svoje ústne vyjadrenie pri neprítomnosti na pojednávaní). Z uvedených dôvodov
odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP výrok v časti priznaných trov plne úspešnému žalovanému
zmenil znížiac náhradu o sumu 109,64 eur ( z toho 101, 25 eur tarifná odmena a 8,39 eur režijný paušál)
zodpovedajúcu odmene za tento neúčelný úkon právnej služby.

18. Napokon odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že aj v odvolacom konaní bol plne
úspešný žalovaný, s tým, že za použitia v súčasnosti účinného ust. § 262 ods. 2 CSP už bude o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodovať súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).