Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 16, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/834/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114210165
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114210165.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu F., zastúpeného G. proti žalovanému Y., o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 03. septembra 2015, č.k. 17C/94/2014-164, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 5.000 Eur. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol výrokom III. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že
rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 2T/77/2007 zo dňa 25.09.2007 bol žalobca
uznaný vinným v bodoch 1 a 2 pre pokračovací trestný čin úverového podvodu sčasti (v bode 1) ako

účastník - pomocník a v bode 3 pre prečin ublíženia na zdraví a pre prečin výtržníctva za skutky, ktoré
mal spáchať v bode 1 dňa 10.09.2004, v bode 2 dňa 28.05.2004 a v bode 3 dňa 15.04.2006. Za skutky
uvedené pod bodom 1 a 2 rozsudku bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a
10 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Za skutok pod bodom
3 súd upustil od uloženia súhrnného trestu, vzhľadom k trestnému rozkazu Okresného súdu Trenčín,
sp.zn. 0T/19/2006 zo dňa 08.08.2006 na 1 rok odňatia slobody. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodoval na
verejnomzasadnutíKrajskýsúdvTrenčínedňa12.01.2010,ktorýpopreskúmanínapadnutéhorozsudku
nezistil žiadne chyby odôvodňujúce podanie odvolania a ani odvolaním vytýkané chyby, v dôsledku
čoho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V odôvodnení uznesenia Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 12.01.2010 sp.zn. 2To/127/2007, odvolací súd konštatoval, že nezistil žiadne
pochybenia v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku uvádzané žalobcom v odvolaní.
Uvedené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne žalobca napadol dovolaním zo dňa 29.10.2010, ktorým

sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a zastavenia trestného stíhania. Rovnako tiež vyslovenia
porušenia zákona v neprospech poškodeného. V dovolaní žalobca namietal, že odo dňa 21.01.2010
kedy nastúpil na výkon trestu odňatia slobody uložený mu rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica sp.zn. 2T/77/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 2To/127/2007 v
trvaní 3 roky a 10 mesiacov, vykonáva trest odňatia slobody na podklade nezákonného rozhodnutia
súdu. Napriek tomu, že Krajský súd v Trenčíne v čase rozhodovania o odvolaní žalobcu mal

vedomosť o rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.10.2008 sp.zn. 4T 118/08, právoplatnom
dňa 21.10.2008, napadnutý rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25.09.2007, sp.zn.
2T/77/2007 s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona nezrušil a trestné konanievedené proti žalobcovi nezastavil. O uvedenom dovolaní žalobcu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej
republiky na verejnom zasadnutí dňa 23.02.2011. Dovolací súd rozsudkom zo dňa 23.02.2011 sp.zn.
3Tdo 52/2010 vyslovil, že napadnutým uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.01.2010

sp.zn. 2To 127/2007 bol vo vzťahu k žalobcovi porušený zákon v ustanovení § 89 ods. 19, ods. 20
zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, § 9 ods. 1 písm. e/ Trestný poriadok, § 281 ods.
1 Trestný poriadok a zrušil predmetné uznesenie Krajského súdu v Trenčíne v celom rozsahu, ako aj
ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce. Zároveň prikázal Krajskému súdu v
Trenčíne, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Konštatoval, že s odkazom na §

89 ods. 19, ods. 20 Trestného zákona je nespochybniteľné, že protiprávne konanie obvineného, ktorého
sa dopustil dvoma dielčimi skutkami spáchanými 28.05.2004 a 10.09.2004, a pre ktoré bol odsúdený
rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 25.09.2007, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.01.2010 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3
roky a 10 mesiacov, tvorí čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu úverového podvodu,
ktorého sa dopustil dňa 22.09.2004, a pre ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II zo dňa 21.10.2008, sp.zn. 4T 118/2008 a teda, že v čase rozhodovania Krajského súdu
v Trenčíne dňa 12.01.2010 existovala prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 9 ods. 1
písm. e/ Trestného poriadku, ktorú predstavoval rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 4T
118/2008 zo dňa 21.10.2008, o existencii ktorej Krajský súd v Trenčíne preukázateľne mal vedomosť.
Následne Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 20.10.2011 sp.zn. 2To/32/2011 s

poukazom na rozsudok dovolacieho súdu a jeho závery rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d/,
ods. 2 Trestného poriadku, § 320 ods. 1, písm. c/ Trestného poriadku, § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného
poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine za skutky uvedené v bode 1 a 2 a uloženom
treste odňatia slobody, ako aj výrok o náhrade škody rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica
zo dňa 25.09.2007 sp.zn. 2T/77/2007 s tým, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi pre skutky

obžaloby Okresnej prokuratúry Považská Bystrica zo dňa 21.05.2007 sp.zn. 1Pv 550/2006 uvedené
v bode 1, 2 právne kvalifikované ako pokračujúci trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods.
1, 3 Trestného zákona, sčasti ako účastník podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona účinného
do 31.12.2005 zastavil. Žalobca si žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
doručenou J. dňa 18.10.2013, uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp.zn. 2To/127/2007 zo dňa 12.01.2010. O vybavení žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bol žalobca upovedomený písomne listom zo dňa 25.04.2014 tak, že J.
žiadosť žalobcu posúdilo ako nedôvodnú. Žalobca bol dňa 21.01.2010 dodaný do výkonu trestu odňatia
slobody, na základe príkazu na dodanie do výkonu trestu, ktorý vydal Krajský súd v Trenčíne, po tom, čo
nezákonným rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu proti rozsudku, ktorým mu bol uložený uvedený

trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a 10 mesiacov. Vo výkone tohto trestu bol do 23.02.2011, kedy bol
na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2011 sp.zn. 3Tdo 52/2010
prepustený z výkonu trestu. Dňa 18.10.2012 žalobca nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v trvaní
6 rokov, na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín sp.zn. 1T/29/2012 z 30.05.2012, v ktorom sa
nachádza doposiaľ. Žalobca bol odsúdený za trestný čin lúpeže, ktorý spáchal ako spolupáchateľ dňa

26.09.2011. Žalobca bol podľa odpisu z registra trestov doposiaľ desaťkrát odsúdený za spáchanie
trestného činu, a to v rozpätí rokov 1991 do roku 2012 (nerátajúc odsúdenie, ktoré sa týka nezákonného
rozhodnutia v tejto veci), z čoho mu bol päťkrát uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Dňa
22.12.2014 mu bol sprísnený výkon trestu odňatia slobody z ústavu so stredným stupňom stráženia na
maximálny stupeň stráženia. Ako uviedol sám žalobca, vo výkone trestu odňatia slobody bol celkovo

10 rokov. Dňa 29.09.2010 sa žalobcovi narodil syn H. R., pričom jeho matkou je R. R., bývalá priateľka
žalobcu, ktorá vypovedala v tomto konaní ako svedkyňa. Žalobca je v súčasnosti trestne stíhaný za
prečin zanedbania povinnej výživy, pretože si podľa podaného trestného oznámenia riadne neplní
vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi H.. Konštatoval, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje
právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím,

a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 2To/127/2007 zo dňa 12.01.2010. Pred samotným
posúdením dôvodnosti návrhu žalobcu súd skúmal, či si žalobca splnil povinnosť vopred predbežne
prerokovať svoj nárok na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje, že tomu
tak bolo. Preto sa žalobca môže podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci domáhať uspokojenia nároku na súde. Pre vznik zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, v danom prípade
musí byť splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia. V prvom rade musí byť nevyhnutne
preukázaná existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré je nezákonné a takéto rozhodnutie bolozrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Existenciu nezákonného rozhodnutia súd konštatoval na
základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Tdo/52/2010 z 23.02.2011, v ktorom je
vo výroku vyslovené, že napadnutým uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 12. januára 2010, sp.zn.

2To/127/2007 vo vzťahu k obvinenému F. X. bol porušený zákon. V ďalšom texte výroku tohto rozsudku
najvyšší súd dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zrušil v celom rozsahu. V
dolnej časti strany 9 rozsudku Najvyššieho súdu tento uviedol, že porušenie zákona krajským súdom
je evidentné. V súvislosti s argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom, že nedošlo k
nezákonnému rozhodnutiu (žalovaný uviedol, že je tohto názoru, že odvolací súd v

prejednávanom prípade nepostupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 11 Trestného poriadku, ak
nevyhľadal a nevykonal stranami nenavrhnutý listinný dôkaz, spis Okresného súdu Bratislava II sp.zn.
4T/118/2008, jedine vykonaním ktorého by mohol dospieť ku skutkovým a právnym záverom, na základe
ktorých bolo zrušené jeho rozhodnutie v dovolacom konaní) a v tom, že ak k nemu aj
došlo, uloženie trestu si zavinil žalobca sám (žalovaný uviedol, že v rámci svojho práva na obhajobu mal
žalobca reálnu možnosť navrhnúť vykonanie dôkazu v odvolacom konaní k tej skutočnosti, ktorá nastala

po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, avšak pred rozhodnutím
odvolacieho súdu o jeho odvolaní, túto možnosť v rámci svojej obrany v odvolacom konaní nevyužil na
dosiahnutie priaznivého rozhodnutia v odvolacom konaní a využil ju až v rámci dovolacieho konania),
súd uviedol, že akákoľvek polemika o správnosti, resp. zákonnosti uznesenia Krajského súdu v Trenčíne
v tomto konaní je zo strany žalovaného účelová. Konajúci súd sa v tomto konaní nemôže zaoberať

správnosťou, resp. zákonnosťou uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, pretože na to nemá právomoc.
Týmito okolnosťami, resp. vlastnosťami rozhodnutia sa zaoberal v dovolacom konaní dovolací súd, ktorý
je nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne, a nakoniec skonštatoval nezákonnosť uznesenia Krajského
súdu v Trenčíne. Rovnakými argumentmi, aké prezentoval v tomto konaní žalovaný sa dovolací súd
zaoberal. Napokon správnosť dovolacích dôvodov skonštatoval aj zástupca generálneho prokurátora

Slovenskej republiky a navrhoval dovolaciemu súdu, aby dovolaniu vyhovel (ako je uvedené na 6
strane rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Tdo/52/2010). Súd sa v tejto otázke
v tomto občianskom súdnom konaní necíti byť kvalifikovanejším na to, aby skonštatoval, že Najvyšší
súd postupoval nesprávne, ak zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne. Nakoniec rozhodnutie
Najvyššieho súdu nebolo zrušené a je právoplatné. Je potrebné ho rešpektovať a vychádzať z neho.

Takýto postup súdu zodpovedá aj § 135 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku a hlavne § 6 ods.1
druhá veta zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý ustanovuje, že
súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody podľa tohto zákona, je viazaný rozhodnutím príslušného
orgánu o tom, že rozhodnutie je nezákonné. Pri polemike účastníkov konania o tom, či si žalobca
sám zavinil uloženie trestu, podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné akceptovať argumentáciu

žalovaného, a naopak je potrebné prisvedčiť správnosti argumentácie žalobcu spočívajúcu v tom, že
podľaprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky ovineatrestezaspáchanýtrestnýčinrozhodujevýlučne
súd. Navyše naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 9 Trestného poriadku musí tak súd,
ako aj orgán činný v trestnom konaní, skúmať obligatórne a v prvom rade. Ustanovenie § 9 ods. 1
písm. e/ Trestného poriadku (ako jedného z dôvodov neprípustnosti trestného stíhania) je premietnutím

čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za
ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby za splnenia podmienok totožnosti
skutku a totožnosti obvineného. To, že si uloženie trestu nemohol žalobca sám zaviniť, implicitne vyplýva
aj z konštatovania Najvyššieho súdu, že zo strany krajského súdu došlo k evidentnému porušeniu
zákona. Žalovaný v rámci tejto argumentácie tvrdil, že žalobca si uloženie trestu zavinil sám najmä

tým, že v konaní pred Okresným súdom Považská Bystrica sám uznal svoju vinu. K tejto argumentácii
súd uvádza, že žalobca nepopieral spáchanie trestného činu ani počas jeho trestného stíhania, ani
počas tohto konania, avšak v prípade jeho nezákonného odsúdenia mali súdy, resp. odvolací súd
prihliadať na skutočnosť existencie prekážky "res iudicata" v zmysle § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného
poriadku. Preto nakoniec aj došlo k nezákonnému odsúdeniu. Súd na základe uvedeného konštatoval,

že k nezákonnému rozhodnutiu, ktorým bol žalobcovi uložený trest došlo, pričom uloženie trestu si
žalobca nezavinil sám. Žalobca si v návrhu uplatnil právo na náhradu škody v sume 200 Eur, ktorá
mu vznikla vynaložením nákladov na písacie potreby, (2x mesačne písacie pero, 2x mesačne linajkový
zošit formátu A4, 60 listov) a poštové známky. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že
vo všeobecnosti pre občianske súdne konanie platí, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania určitej

tvrdenej skutočnosti zaťažuje v konaní toho účastníka, ktorý sa dovoláva použitia nejakej právnej normy
a právneho následku z nej vychádzajúceho. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré
musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom
dôkazného bremena. Aplikujúc uvedené v tomto konaní, súd konštatuje, že dokázanie toho, že žalobcovivznikla škoda 200 Eur zaťažuje žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje, že
toto tvrdenie, resp. táto skutočnosť nebola dokázaná. Existenciu škody mienil žalobca preukázať
pôvodne výsluchom svedka, otca žalobcu, pričom neskôr pre nedostavenie sa predvolaného svedka

na pojednávanie, od tohto navrhnutého dôkazu upustil. Iný dôkazný prostriedok, ktorý by bol spôsobilý
túto skutočnosť preukázať, nebol žalobcom súdu predložený ani označený. Nutnosť preukázania tvrdení
účastníka konania vyplýva zo skutočnosti, že súdy rozhodujúce spory v občianskom súdnom konaní sú
a musia byť pri rozhodovaní nestranné. Ak by súd rozhodoval iba na základe riadne nepreukázaného
tvrdenia účastníka konania (ktoré je v rozpore s opačným tvrdením protistrany), automaticky by tým

porušil uvedenú základnú zásadu, a to zásadu jeho nestrannosti, ktorej zákonným vyjadrením je § 18
Občianskeho súdneho poriadku. Zásada rovnosti účastníkov konania stanovená v článku 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky je transformovaním zásady rovnosti občanov pred zákonom ustanovenej
v článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na skutočnosti, že žalobca neuniesol vyššie uvedené
dôkazné bremeno nie je spôsobilé zmeniť nič ani to, že žalobca nepredpokladal, že bude dodaný
do výkonu trestu ihneď, a že v dôsledku toho neexistuje žiadny priamy dôkaz o výške majetkovej

škody a takisto ani nepriamy dôkaz, ktorou má byť početná korešpondencia žalobcu z výkonu trestu
s jeho bývalou priateľkou. Vzhľadom k nepreukázaniu existencie škody (reálnom úbytku) na majetku
žalobcu, súd návrh v časti uplatnenej náhrady škody zamietol. Okrem uvedenej majetkovej škody si
žalobca v tomto konaní uplatnil aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú mal utrpieť nezákonným
rozhodnutím, a ktorú vyčíslil v sume 500.000 Eur. V zmysle § 17 ods.2 zákona o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza poškodenému
iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň, ak nie je možné túto ujmu uspokojiť
inak. Preto sa súd zaoberal tým, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je
dostatočným zadosťučinením. Súd po tomto posúdení mal za to, že ujmu, ktorú utrpel žalobca, nie je

možné dobre uspokojiť inak ako priznaním nemajetkovej ujmy, pretože jeho trestné stíhanie je skončené.
Ide o dokonanú skutočnosť, ktorú nie je možné dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav,
kedy žalobca nebol odsúdený a nevykonával nezákonný trest. Iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je podľa názoru súdu s prihliadnutím na okolnosti nezákonného odsúdenia a
dĺžku vykonaného trestu odňatia slobody dostatočným zadosťučinením. Preto rozhodol aj o priznaní

nemajetkovej ujmy žalobcovi. Po posúdení návrhu žalobcu a jeho argumentácie súd zistil, že žalobca
sa domáha jeho odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel jednak na jeho osobnej slobode (1.),
takisto v jeho rodinnom živote, zahŕňajúcom jeho rodičovský vzťah k jeho maloletému synovi H. a jeho
vzťahkrodičom(2.),anakoniecvjehopartnerskomvzťahusbývaloupriateľkou(3.).Každúzuvedených
újm súd posudzoval podľa kritérií uvedených v § 17 ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci. Prihliadal na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Súd rozhodujúci o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobcovi
pri porušení jeho práva na osobnú slobodu, prihliadal okrem iného aj na osobu poškodeného žalobcu.

Tá je špecifikovaná tým, že žalobca je recidivista, pričom vo výkone trestu odňatia slobody bol spolu
približne v trvaní 10 rokov, za úmyselnú trestnú činnosť. Ujma, ktorú utrpí na nezákonnom pozbavení
svojej osobnej slobody nemôže byť objektívne taká istá, ako u človeka, ktorý nikdy nebol pozbavený
jeho osobnej slobody. Táto okolnosť je významná pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v tejto
súvislosti žalobca utrpel. Na podporu názoru súdu slúži aj to, že sám žalobca prostredníctvom jeho

právneho zástupcu uviedol, že žalobcovo obmedzenie osobnej slobody je pre neho menej podstatným
aspektom celej vzniknutej kauzy. Na druhej strane však súd vzal do úvahy aj okolnosti, za ktorých došlo
k nezákonnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti je významné, že k porušeniu zákona došlo evidentným
spôsobom, čo uviedol vo svojom rozhodnutí dovolací súd. Skutočnosť, na ktorú poukazoval žalobca a to,
že sám z vlastnej iniciatívy dosiahol zrušenie nezákonného rozhodnutia nemá zvláštny význam, pretože

je prirodzené, že zrušenia nezákonného rozhodnutia sa domáha práve ten, kto ním bol dotknutý. Táto
okolnosťtedaniejevdanomprípadešpecifická,naopakjeobvyklá. Prirozhodnutísúduovýškenáhrady
nemajetkovej ujmy súd prihliadol najmä na to, že počas výkonu trestu odňatia slobody na základe
nezákonného rozhodnutia, sa žalobcovi narodil jeho doposiaľ jediný syn. Je nesporné, že na základe
nezákonného rozhodnutia (teda v priamej príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím) vykonal žalobca

(nezákonný) trest odňatia slobody od 21.01.2010 do 23.02.2011. Takisto je nesporné a preukázané, že
bol vo výkone trestu odňatia slobody aj dňa 29.09.2010, teda v čase, kedy sa mu narodil jeho
syn H.. Tým je nespochybniteľné, že žalobca bol objektívne obratý o možnosť byť prítomný pri narodení
jeho dieťaťa a pri jeho výchove a starostlivosti o neho v počiatkoch jeho života. Táto skutočnosť má naodškodnenie žalobcu najvýznamnejší vplyv. To, či by tomu bolo opačne, teda v prípade, že by žalobca
nebol vo výkone nezákonného trestu odňatia slobody a či by táto skutočnosť bola prínosom pre výchovu
a vývoj dieťaťa žalobcu je len hypotetizovaním. Podľa názoru súdu je nespochybniteľné, že aj žalobca

(aj napriek jeho osobným pomerom popísaným vyššie) má mať rovnakú možnosť ako každý iný rodič,
byť pri narodení jeho dieťaťa a takisto počas prvých dní jeho života. Ide o významnú osobnú stratu,
ktorá sa nedá ničím nahradiť a je možné ju len kompenzovať. Túto stratu žalobca utrpel v dôsledku
nezákonného rozhodnutia, a preto je nevyhnutné ju odškodniť. Pri výške náhrady tejto nemajetkovej
ujmy však súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania. Je zrejmé, že ak sa žalobca

dopustil po narodení jeho syna ďalšej trestnej činnosti, za ktorú bol následne odsúdený a bol mu uložený
trest odňatia slobody na šesť rokov, jeho postoj k životu vyplývajúci z jeho roly otca, na ktorú sa odvoláva,
sa nezmenil. To svedčí aj o tom, že si veľmi neváži svoju rolu otca, a teda nemá pre neho významnejšiu
hodnotu. Je objektívne nezodpovedné, ak ani napriek svojmu spoločenskému statusu vyplývajúcemu z
rodičovstva, nie je schopný a ochotný prestať páchať trestnú činnosť. Preto je legitímna pochybnosť o
tom, akú subjektívnu ujmu mohol žalobca utrpieť, ak v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemohol byť

pri narodení jeho syna a počas prvých dní jeho života. Táto okolnosť má takisto vplyv na výšku náhrady
za nemajetkovú ujmu, a to v negatívnom zmysle pre žalobcu. Tvrdenia žalobcu o tom, že sa ocitol na
periférii spoločnosti ako z hľadiska ekonomického, tak aj sociálnych väzieb, že nezákonná represia,
ktorú bol nútený vykonávať nemohla plniť po jej vykonaní preventívnu funkciu, práve naopak, deprivácia
a frustrácia z nezákonného obmedzenia a odňatia osobnej slobody vyvoláva opačný efekt, sú podľa

názoru súdu rovnako účelové ako jeho tvrdenie o tom, že si našiel priateľku, s ktorou si vybudoval vážny
citovo silný vzťah a tvrdenia o naštrbení vzťahu s jeho rodičmi. Tieto tvrdenia sú vyvrátené vykonaným
dokazovaním. Samotná bývalá priateľka žalobcu jednoznačne uviedla, že vzťah so žalobcom bol nudný
avôbecjunenapĺňal,nepovažovalahozaperspektívny.Žalobcunepovažovalazaotcasvojhobudúceho
dieťaťa a neplánovala sa za neho vydať. Nechcela s ním byť, keď zistila, že je s ním tehotná, iba chcela,

aby jej pomáhal s malým synom a v tehotenstve. Takisto uviedla, že to bol žalobca, ktorý ju nútil zotrvať
vo vzťahu s ním, dokonca sa jej vyhrážal aj tým, že povybíja okná na ich dome. Tvrdenie žalobcu o tom,
že výkon nezákonného trestu mal za následok narušenie jeho partnerského vzťahu je tak vyvrátené
výpoveďou jeho bývalej priateľky, ktorá uviedla, že práve po prepustení žalobcu (teda keď bol na
slobode) sa zhoršil jej vzťah k nemu, chcela sa s ním rozísť, ale on nechcel. Nakoniec sa s ním rozišla.

V tejto súvislosti súd uviedol, že je to predovšetkým spôsob života žalobcu (páchanie trestnej činnosti)
a následne uložené tresty odňatia slobody, ktoré neumožňujú žalobcovi viesť riadny život. Žalobca
bol od roku 1991 desaťkrát odsúdený za spáchanie úmyselných trestných činov. Teda nie je daná
priama príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a ujmou v uvedenej nemajetkovej sfére
žalobcu. Žalobcom tvrdené, avšak nepreukázané (naopak vyvrátené) tvrdenie o tom, že jeho bývalá

priateľka prežívala pocit beznádeje z "arogancie moci", nie sú významné. Preto sa aj táto argumentácia
žalobcu, spočívajúca v popisovaní prežívania vzniknutej situácie jeho bývalou priateľkou javia ako
účelové. Ustálenie príčin rozpadu vzťahu žalobcu a jeho bývalej priateľky tak ako to popisuje žalobca,
je len účelovým a nepreukázaným tvrdením. Zhrnúc tieto skutočnosti má súd za to, že ujma v bývalom
partnerskom vzťahu žalobcu nie je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím,

a teda nie je možné na ňu pri odškodnení žalobcu prihliadať. K rovnakému záveru súd dospel aj pri
ujme, ktorú mal žalobca utrpieť v jeho vzťahu s jeho rodičmi. žalobca žiadnym dôkazným prostriedkom
nepreukázal túto ujmu. Naopak zo skutočnosti, ktorú uviedol samotný žalobca, a to, že počas výkonu
nezákonného trestu za ním rodičia neprišli vyplýva, že tento vzťah nie je taký, aby nezákonným
rozhodnutím utrpel ujmu. Nenavštevovanie žalobcu vo výkone testu jeho rodičmi žalobca odôvodňoval

tým, že zdravotný stav otca a pracovná vyťaženosť matky, im neumožňovali návštevy žalobcu. Tieto
tvrdenia vo vzťahu k matke žalobcu sa súdu javia účelové, pretože pracovný pomer, nie je objektívne
takou skutočnosťou, ktorá by neumožňovala návštevy žalobcu. Je zrejmé, že počas pracovného pomeru
je možné nepracovať, existujú voľné dni, prípadne dovolenka. Je len na rozhodnutí zamestnanca, akým
spôsobom využije voľné dni, kedy nepracuje. To, či by otec žalobcu prišiel navštíviť žalobcu do výkonu

trestu, ak by mu to zdravotný stav umožňoval, žalobca nepreukázal. O nedostatku intenzívneho vzťahu
rodičov k žalobcovi svedčí to, že žalobca sa od svojej mladosti dopúšťa páchania trestných činov. Je
zrejmé, že žiadny rodič nemôže mať pozitívny vzťah k takejto skutočnosti. Preto súd aj v tejto súvislosti
konštatuje, že má za to, že ujma vo vzťahu žalobcu k jeho rodičom nie je v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím, a teda nie je možné na ňu pri odškodnení žalobcu prihliadať. Pokiaľ sa

týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, súd predovšetkým považoval za potrebné uviesť, že výška
žalobcom požadovanej náhrady celkom zjavne nezodpovedá zákonným kritériám na jej určenie podľa §
17 ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a takisto nezohľadňuje
zákonný limit tejto náhrady. V zmysle § 17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú privýkone verejnej moci nemôže byť v čase rozhodnutia súdu priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške presahujúcej sumu 19.000 Eur, pretože výška minimálnej mzdy je aktuálne 380 Eur mesačne
(podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 297/2014 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej

mzdy na rok 2015). Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi, je výška odškodnenia poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
maximálne päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Pritom maximálna výška odškodnenia podľa uvedeného
zákona sa poskytuje v prípadoch, kedy bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví, dokonca smrť.
Uvedené ustanovenie, ktoré upravuje tzv. limit náhrady nemajetkovej ujmy, je účinné od 01.01.2013.

V danom prípade bolo nezákonné rozhodnutie vydané, pred účinnosťou tohto ustanovenia. Aj keď
súd pripustil opodstatnenosť v právnej teórii uvádzaného možného výkladu, že toto ustanovenie by
sa nemalo použiť v prípade, ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané pred účinnosťou novely, ktorou
bol zavedený tento limit (napr. z dôvodu popretia princípu úplného odškodnenia, porušenia zákazu
retroaktivity a pod.), je však toho názoru, že vzhľadom k neexistencii prechodných ustanovení k novele
zákonom č. 412/2012 Z.z., nie je možné postupovať ináč, ak má byť zachovaná zásada, že súdy

zákony aplikujú a nie ich tvoria. Ak by zákonodarca mienil upraviť túto otázku inak, uviedol by to v
uvedenej novele. Naopak v dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z.z. je uvedené, že "zavedením
novej úpravy sa stáva pôvodná právna úprava bezpredmetnou, a preto nie je potrebné, aby bola naďalej
súčasťou zákona". Z uvedeného je zrejmý úmysel zákonodarcu aplikovať tento limit na všetky prípady (s
ohľadom na čas jej vzniku) zodpovednosti za škodu. Takisto podľa názoru súdu nejde prijatou novelou

o odňatie už existujúceho práva, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy nebolo poškodenému
odňaté. Existencia a zistenie tohto práva je v konečnom dôsledku podmienkou pre
rozhodnutie súdu o splnení povinnosti žalovaného na jej náhradu. Nie je možné zamieňať právo na
náhradu nemajetkovej ujmy s právom na konkrétne peňažné plnenie, ktoré vzniká až rozhodnutím súdu
o výške náhrady nemajetkovej ujmy (povinnosti žalovaného na jej náhradu). Táto konkrétna náhrada

nie je v čase rozhodnutia súdu daná, ešte neexistuje, vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia súdu
o jej priznaní, teda aj o jej výške, na základe úvahy súdu. Rovnaký mechanizmus, princíp, platí aj
pri vzniku omeškania, kedy súdy vo svojej rozhodovacej činnosti skonštatovali, že do omeškania s
plnením nemajetkovej ujmy sa povinný subjekt dostáva až po uplynutí patričnej lehoty podľa rozhodnutia
súdu. Vyššie uvedené je však bez zásadnejšieho významu pre rozhodnutie súdu o návrhu žalobcu,

pretože podľa názoru súdu v danom prípade patrí žalobcovi náhrada nemajetkovej ujmy v nižšom
rozsahu, akým je limit po uvedenej novelizácii. Súd v zmysle § 136 Občianskeho súdneho poriadku
podľa svojej úvahy priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 Eur.
Takúto náhradu podľa názoru súdu nemožno považovať za symbolické odškodnenie, ako by sa to
mohlo javiť porovnávajúc výšku žalovanej náhrady. Práve naopak, náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú

súd žalobcovi priznal proti žalovanému zohľadňuje osobu žalobcu a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých ku škode došlo a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy aj rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, v ktorých tento súd vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou
väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler proti Slovenskej republike, v ktorom tento súd dňa 17. júla

2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na osobnú slobodu a
osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra
2005 (viac ako 5 a pol mesiaca) priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000 Eur. Prihliadol
pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd Slovenskej
republiky v sume 2.323,57 Eur (70.000,- Sk). Sťažovateľ pritom požadoval sumu 163.646 Eur. V jednom

z najnovších rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, a to rozsudkom z 2. júna 2015 v prípade
Yegorov proti Slovenskej republike, tento súd priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
26.000 Eur za niekoľko rokov trvajúcu nezákonnú väzbu, pričom sťažovateľ požadoval 100.000 Eur z
titulu majetkovej škody a 150.000 Eur z titulu nemajetkovej ujmy. Obdobne rozhodoval aj Ústavný súd
Slovenskejrepubliky,atonapr.vnálezesp.zn.I.ÚS250/2014z24.09.2014,kedyodškodnilnemajetkovú

ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri vzatí obvinených sťažovateľov do väzby a jej výkone od
14.03.2014 do 30.05.2014 sumou 1.000 Eur alebo v náleze sp.zn. II. ÚS 193/2014 z 30.07.2014, kedy
odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri rozhodovaní o prepustení z výkonu
väzby, kedy príslušná prokuratúra nekonala v zákonných lehotách a fakticky o približne 24 dní predĺžila
trvanie väzby obvinenej osoby, a to sumou 1.000 Eur. Súd uvedené uviedol preto, že primeranosť

nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, aj v kontexte s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa týka náhrad nemajetkovej ujmy.
Uvedené priznané výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy však nie je možné prevziať automaticky do
každého iného rozhodnutia. Sú potrebné na určenie určitého rámca, v ktorom by sa mala priznanánáhrada v konkrétnom prípade pohybovať a priznať by sa následne mala s prihliadnutím na okolnosti
uvedené v § 17 ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktoré sú zistené v konkrétnej prejednávanej veci. Takisto je nutné dodržať aj vyššie spomínaný limit

uvedený v § 17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ustálenej
judikatúre súdov Slovenskej republiky takisto naďalej platí, že pri posudzovaní náhrady nemajetkovej
ujmy nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto
v danom čase a mieste vnímala aj každá iná fyzická osoba. Výška priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy by mala odzrkadľovať snahu o spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto

prijímané všeobecne. Súdom ustálená výška nemajetkovej ujmy v tomto konaní podľa názoru súdu plní
aj svoje dve primárne funkcie, a to funkciu satisfakčnú (reparačnú) a funkciu preventívnu (odradzovaciu).
Teda napráva nezákonnosť a primerane odškodňuje poškodeného žalobcu (vrátane nemajetkovej ujmy)
a takisto pôsobí na žalovaného, aby sa v budúcnosti vyvaroval nezákonnému rozhodnutiu. Súd vzal
do úvahy aj okolnosti, za ktorých došlo k nezákonnému rozhodnutiu, teda to, že v prípade odsúdenia
žalobcu nebol dodržaný zákon a iba z iniciatívy žalobcu (využitím mimoriadneho opravného prostriedku)

došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Takisto vzal do úvahy okolnosti uvádzané vyššie a aj to,
že žalobca pred výkonom trestu odňatia slobody na základe nezákonného rozhodnutia mal príjem
iba z brigádnickej činnosti, pretože nebol v žiadnom pracovnom pomere. Ak žalobca poukazoval na
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Cdo/185/2011,ktorýmbolpotvrdenýrozsudok
OkresnéhosúduTopoľčanyzodňa07.07.2010,sp.zn.6C/164/2008,ktorýmbolžalobcovipriznanýnárok

na náhradu škody vo výške 120.000 Eur s príslušenstvom, súd v tejto súvislosti uvádza, že vo veci,
ktorú prejednával Okresný súd Topoľčany sa jednalo o žalobcu, ktorý bol trestne stíhaný viac ako 10
rokov (v rámci ktorého takisto vykonal nezákonný trest odňatia slobody v trvaní viac ako 5 mesiacov,
rozsudok ukladajúci trest bol zrušený a po obnove konania bol žalobca oslobodený spod obžaloby).
Súd v tejto veci rozhodoval na základe inej právnej úpravy, a to zákona č. 58/1969 Zb., pričom náhradu

nemajetkovej ujmy priznal podľa čl. 5 ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Táto právna úprava v tom čase neustanovovala žiadne limity tejto náhrady, ale ani kritériá, pre
jej určenie. V uvedenom prípade boli zistené následky na strane poškodeného iné ako v prejednávanom
prípade u žalobcu, pričom išlo o závažnejšie následky s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho
rodinný, spoločenský a pracovný život (rozvod manželstva, obmedzenie podnikania poškodeného).

Je potrebné však uviesť, že podľa zistenia konajúceho súdu bol rozsudok Okresného súdu Topoľčany
zo dňa 07.07.2010, sp.zn. 6C/164/2008 (spolu s rozsudkom odvolacieho súdu), na ktorý sa žalobca
odvoláva, neskôr zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2013 sp.zn.
6MCdo/15/2012. O neskoršom stave, resp. výsledku konania po tomto zrušení, súd nemá vedomosť. V
tomto uznesení dovolací súd naopak uviedol, že rovnako ako generálny prokurátor nepovažuje za riadne

odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy 120.000 Eur bez zohľadnenia ďalších právnych
predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito
ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody (v trvaní
päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou

spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Preto túto
argumentáciu žalobcu označil súd za nepresvedčivú. K argumentácii žalobcu, v ktorej poukazoval
na stav slovenskej justície súd uvádza, že obraz justície v očiach verejnosti nemôže byť podkladom
pre rozhodnutie súdu, pretože zlý obraz verejnosti nemôže mať vplyv na konkrétnu ujmu žalobcu. V
opačnom prípade, by súd odškodňoval povesť justície a nie konkrétnu ujmu na strane žalobcu. V danom

prípade nemožno uvažovať v rovine, ktorú načrtol žalobca, resp. jeho právny zástupca, že
slovenská justícia zničila životy a budúcnosť členom mladej, vznikajúcej rodiny, nakoľko toto tvrdenie
je vyvrátené výpoveďou svedkyne, bývalej priateľky žalobcu, ktorá celkom jednoznačne uviedla, že
príčinou rozchodu so žalobcom bolo správanie sa žalobcu po prepustení na slobodu. V súčasnosti
to nie sú súdy, ktoré majú negatívny vplyv na rodinný život žalobcu, ale jeho skutočný vzťah s jeho

bývalou priateľkou, ktorá na neho podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu
zanedbania povinnej výživy a skutočnosť, že ho sama nechce informovať o ich spoločnom synovi. K
argumentácii žalobcu, v ktorej poukazoval na to, že v prípade absencie justičného omylu v žalobcovom
prípade, by prežívanie tehotenstva žalobcu a následné umožnenie výchovy a starostlivosti o jeho syna,
mohlo žalobcov pozitívny životný reštart ešte umocniť, opierajúc toto tvrdenie o výskumy Oregon State

University a Northwestern University súd uvádza, že jednak nemá výsledky tejto štúdie preukázané,
a jednak je potrebné uviesť, že súd rozhoduje o konkrétnom poškodenom, a nemôže vziať do úvahy
všeobecné výsledky výskumu, ktoré nemajú žiadny vzťah ku konkrétnej veci. Je všeobecne známe,
že zo všeobecných pravidiel existujú výnimky, preto poukazovanie na všeobecné štatistiky nemôžemať význam pre rozhodnutie súdu v konkrétnej veci. V tejto súvislosti súd uvádza, že výsledky tejto
štúdie sú tak všeobecné, že ak by aj bola riadne preukázaná, nemohla by ovplyvniť rozhodnutie súdu v
danom prípade. Pri poukazovaní na hladinu testosterónu u mužov ako na výrazný kriminogénny faktor,

vzniká takisto legitímna otázka, prečo sa dopúšťajú násilného kriminálneho správania aj ženy, ktorých
hladina testosterónu je výrazne nižšia ako u mužov. Pokiaľ právny zástupca žalobcu uviedol, že súd
pri určení výšky nemajetkovej ujmy by mal prihliadať na všetky zistené skutočnosti, teda najmä na to,
že predvolanie na pojednávanie na krajskom súde nebolo žalobcovi riadne doručené, zo dňa na deň
bol vzatý do výkonu trestu a za normálnych okolností by mu bola poskytnutá lehota aspoň 30 dní a

mal by tak dostatok času na zariadenie si svojich osobných vecí, súd uviedol, že skutočnosť doručenia,
resp. nedoručenia predvolania na pojednávanie na krajskom súde nemá vplyv na výšku nemajetkovej
ujmy, pretože ide málo významnú skutočnosť. Táto skutočnosť je čiastková, nevýznamná pri rozhodných
okolnostiach, ktorými sú najmä osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k ujme došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Takisto nie je pravdou, že

za normálnych okolností by mu bola poskytnutá lehota aspoň 30 dní a mal by tak dostatok času na
zariadeniesisvojichosobnýchvecí,pretožepodľa§408ods.1Trestnéhoporiadkulenčosarozhodnutie,
podľa ktorého sa má vykonať trest odňatia slobody, stalo vykonateľným, predseda senátu odvolacieho
súduihneď vydá príkaz na zadržanie odsúdeného na účel jeho dodania do výkonu trestu odňatia slobody
a zároveň nariadi výkon trestu odňatia slobody a dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody,

ak mu bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, čo bolo splnené v prípade nezákonného
odsúdenia žalobcu. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval súd za dôvodnú. V danej
veci ide o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 8 zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pri ktorom podľa § 19 ods.2 tohto zákona, právo na
jej náhradu podlieha premlčaniu len v tzv. subjektívnej trojročnej lehote podľa § 19 ods.1 uvedeného

zákona. Návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 12.05.2014, pričom o práve na náhradu škody
sa dozvedel žalobca dňa 23.02.2011 na verejnom zasadnutí, na ktorom dovolací súd zrušil predmetné
nezákonné rozhodnutie. Podľa § 19 ods.3 zákona lehota neplynula počas predbežného prerokovania
nároku odo dňa podania žiadosti, do skončenia jej prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov,
teda od 18.10.2013 do 18.04.2014 (šesť mesiacov). Je teda zrejmé, že premlčacia doba troch rokov

plynula žalobcovi do 23.08.2014, pričom žalobca si uplatnil právo na náhradu škody na súde v čase,
kedy mu ešte neuplynula (dňa 12.05.2014). Vzhľadom k tomu, že žalobca si po pripustení zmeny návrhu
na začatie konania uplatnil úroky z omeškania iba z majetkovej škody, ktorú mu súd nepriznal, súd
nemohol priznať žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 200 Eur. Nad rámec potreby rozhodnutia však
súd uviedol, že podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci (v znení účinnom, teda účinnom od 01.01.2013), ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku na súde. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok

na náhradu škody, alebo ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. V zmysle uvedeného mohlo
nastať omeškanie žalovaného v danom prípade dňom uplynutia šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, pretože oznámenie J. že neuspokojí nárok žalobcu bolo právnemu zástupcovi
žalobcu doručené až dňa 05.05.2014. Preto poukazovanie žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/185/2011, v ktorom sa Najvyšší súd opieral o rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Co 15/97, a ktoré oba vychádzali z inej právnej úpravy ako je v
súčasnosti účinná (pritom účinnej už v čase začatia tohto konania), nie je správne. Vzhľadom k
uvedeným dôvodom súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur a vo zvyšnej
časti návrh zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s § 150 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože žalobca aj žalovaný boli v

konaní čiastočne úspešní. Žalobca bol vzhľadom na výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
úspešný v pomerne nepatrnej časti, avšak súd prihliadal najmä na predmet tohto konania, teda na to,
že toto konanie bolo vyvolané nezákonným rozhodnutím žalovaného a takisto na skutočnosť, že výška
plnenia závisela na úvahe súdu. Samotný predmet konania súd považuje za dôvod hodný osobitného
zreteľa, preto žalovanému náhradu trov konania, ktorú si v konaní uplatnil, nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný. Žalobca navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom
súdu,ženáhradunemajetkovejujmyvsume5.000Eurnemožnopovažovaťzasymbolickéodškodnenie.Namietal, že súd prvej inštancie dôkazy nesprávne vyhodnotil a na ich základe dospel aj k nesprávnym
záverom. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dôkaz oboznámením zápisnice svedkyne R. R.,
ktorá vypovedala v trestnom konaní na základe jej trestného oznámenia, v obsahu ktorej uvádzala a

vypovedala odlišné skutočnosti ako na pojednávaní vykonanom v tejto právnej veci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Žalovaný v odvolaní navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. Zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Namietal, že súd sa nezaoberal navrhnutými dôkazmi predloženými žalovaný, a
to vykonanie dôkazu - konkrétne listinným dôkazom - vyjadrením Krajského súdu v W. (predsedu
senátu H.. R. W. a členov odvolacieho trestného senátu H.. D. P. a H.. H. J.) zo dňa 27.11.2013,
ktoré bolo žalovanému poskytnuté pri predbežnom prejednaní nároku žalobcu a takisto stanoviskom
podpredsedu Krajského súdu v W. H. N. F., v ktorých menovaní sudcovia z dôvodov uvedených vo

svojichpodaniachjednoznačnenavrhovaližiadosťžalobcuopredbežnéprerokovanienárokuzamietnuť.
Zo strany súdu nedošlo k vykonaniu týchto dôkazov a ani súd nerozhodol, že tieto dôkazy z určitého
dôvodu nevykoná. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke námietky premlčania. Mal
za to, že za deň začatia konania na súde by bolo možné považovať deň 12.05.2014 len vtedy, ak by
zo strany žalobcu nedošlo k zmene žaloby podaním zo dňa 16.06.2015, ktoré aj súd uznesením na

pojednávaní dňa 16.06.2015 pripustil. Za deň začatia konania o návrhu žalobcu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy je preto potrebné považovať až deň 16.06.2015, ku ktorému sú nároky žalobcu na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy bezpečne premlčané. Ďalej dôvodil, že žalobca si uloženie trestu
zavinil sám najmä tým, že v konaní pred Okresným súdom Považská Bystrica sám uznal svoju vinu,
ktoré vyhlásenie už nemôže odvolaním napadnúť a nakoľko prokurátor nepodal proti tomuto rozsudku

odvolanie, odvolací súd v konaní sp. zn. 2To/127/2007 nemohol už preskúmať výrok o vine. Ak si
krajský súd v rámci odvolacieho konania v konaní sp. zn. 2To/127/2007 o odvolaní žalovaného síce
vyžiadal aktuálny odpis registra trestov, z ničoho nevyplývalo, že by sa vo vzťahu k odsúdeniu Okresným
súdom Bratislava II malo jednať o pokračujúcu trestnú činnosť, keď sám žalobca takúto skutočnosť
v odvolaní nenamietal, práve naopak, vyslovil názor, že skutok pod bodom 1/ a 2/ napadnutého

rozsudkubymalbyťposúdenýakodvasamostatnéskutky.Zavineniežalobcu,podľanázoružalovaného,
spočíva ďalej v tom, že v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava II žalobca mal vedomosť o
tom, že bol Okresným súdom v Považskej Bystrici dňa 25.09.2007 pod sp. zn. 2T/77/2007 vyhlásený
oslobodzujúci rozsudok, o ktorom neskôr v odvolacom konaní rozhodoval Krajský súd v Trenčíne dňa
12.01.2010 pod sp. zn. 2To/127/2007. Túto skutočnosť však žalobca pred Okresným súdom Bratislava

II v konaní sp. zn. 4T/118/2008 neuviedol, čím si zavinil uloženie trestu. Zdôraznil, že súd v konaní
podľa ustanovení Trestného poriadku (č. 301/2005 Z.z.) už nemá vyhľadávaciu povinnosť. Zavedenie
zásady kontradiktórnosti do trestného procesu výrazne ovplyvnilo aj prieskumnú povinnosť odvolacieho
súdu, ktorá je z hľadiska rozsahu zákonom obmedzená len na napadnuté výroky a na ne obsahovo
nadväzujúcevýroky.Spoukazom nauznávanúzásaduvigilantibusiruascriptasunt,vodvolacomkonaní

žalobcoviničnebránilopodľa§311ods.4Trestnéhoporiadkudoplniťsvojeodvolanieonovúskutočnosť,
teda, že bol medzičasom právoplatnej odstúpený Okresným súdom Bratislava II, ktoré odsúdenie
by mohlo tvoriť prekážku rozhodnutej veci, eventuálne by mohlo predstavovať dôvody pre uloženie
súhrnného trestu. Poukázal na to, že vzhľadom na osobu žalobcu a jeho predchádzajúcu a nasledujúcu
trestnoprávnu minulosť a skutočnosť, že uloženie trestu si zavinil sám, dostatočným zadosťučinením a v

danom prípade je forma morálnej kompenzácie. Nedôvodné preto bolo z uvedených dôvodov priznanie
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur. Pokiaľ jediným dôvodom, pre ktorý súd priznal žalobcovi sumu
5.000 Eur je tá skutočnosť, že žalobca bol objektívne obratý o možnosť byť prítomný pri narodení jeho
dieťaťa a pri jeho výchove, namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca aj skutočne
mohol zúčastniť pri pôrode svojho syna a čo sa týka starostlivosti žalobcu o svojho syna, jej úroveň

demonštruje trestné stíhanie žalobcu pre prečin zanedbania povinnej výživy. Pre spresnenie uviedol, že
Y. nevydala nezákonné rozhodnutie, takže apel súdu na žalovaného, aby sa vyvaroval nezákonného
rozhodnutia, nie je adresovaný správne. Ďalej žiadal, aby v prípade potvrdenia rozsudku, aby patričná
lehota na plnenie bola určená na 2 mesiace od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ sa týka náhrady trov
konania uviedol, že v danej veci išlo o dve samostatne žalovateľné návrhy, ktoré mohli byť predmetom

dvoch samostatných konaní. Z tohto dôvodu mal súd posudzovať procesný úspech, resp. neúspech
účastníkov konania pre každé z uvedených konaní osobitne. V konaní o náhradu škody bol v celom
rozsahu úspešný žalovaný, takže za toto konanie mu patrí náhrada trov konania v zmysle § 142 ods. 1
O.s.p. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy mal žalovaný neúspech len v pomerne nepatrnej časti,a keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, mal súd postupovať podľa § 142 ods. 3
O.s.p. a takisto priznať žalovanému plnú náhradu trov konania spočívajúcich v nákladoch na dopravu.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že zotrváva na svojich doterajších
prednesoch a písomných vyjadreniach a odvolanie žalovaného žiadal zamietnuť. Poukázal na to, že
žalovaný v odvolaní opätovne uvádza rovnaké skutočnosti ako v prvostupňovom konaní, s ktorými sa
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyporiadal. Aj k žalovaným vznesenej námietke premlčania
súd venoval náležitú pozornosť. Za správny považuje aj výrok III napadnutého rozsudku, týkajúci sa

náhrady trov konania. Mal za to, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, pre ktoré by
bolo možné uložiť žalovanému na plnenie povinnosti dlhšiu lehotu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani odvolanie žalovaného

nie sú dôvodné.

7. Po podaní odvolania žalobcom a žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho
konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /
ďalejlen"CSP"/,ktorýokreminéhozrušilzákonč.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok/O.s.p./,platný

v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 18.08.2015 a odvolanie žalovaného dňa
22.09.2015. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá

CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Vychádzajúc u uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP
uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho
stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
preto sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu v zmysle §

387 ods. 1 CSP.

9. K jednotlivým námietkam žalobcu a žalovaného, uvádzaným v odvolaní, odvolací súd dodáva:

Námietka žalobcu sa týkala výšky priznanej nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur a nevykonania

dôkazu - oboznámením zápisnice svedkyne R. R., ktorá vypovedala v trestnom konaní na základe jej
trestného oznámenia, v obsahu ktorej uvádzala a vypovedala odlišné skutočnosti ako na pojednávaní
v tejto právnej veci. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto námietky nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie
podrobne a výstižne zdôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur (str. 20, 21,
22, 23 ,25), s ktorými dôvodmi sa odvolací súd plne stotožňuje a na ne poukazuje, preto ich nebude

opakovať. Pokiaľ sa týka druhej námietky odvolateľa, súd prvej inštancie zdôvodnil v odôvodnení
rozsudku (str. 14), prečo nevykonal dokazovanie oboznámením zápisnice svedkyne R. R. v trestnom
konaní na základe jej trestného oznámenia, ktorá mala objasňovať jeho vzťah k synovi ako i ich vzťah
žalobcu a svedkyne, na ktorú poukazoval žalobca, nakoľko žalobca jednak nevedel riadne označiť, o
ktorú zápisnicu sa jedná, ale najmä preto, že súd prvej inštancie zistil okolnosti vzťahu medzi žalobcom

a svedkyňou a žalobcom a jeho synom z výpovede svedkyne vykonanej v tomto konaní, ktorá má vyššiu
dôkaznú hodnotu ako navrhovaný neurčitý listinný dôkaz. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením plne
stotožňuje.
Námietky žalovaného sa týkali odignorovania navrhnutých dôkazov súdu prvej inštancie, dôvodnosti
vznesenej námietky premlčania, zavinenia trestu žalobcom, priznania nemajetkovej ujmy a jej výšky

žalobcovi, paričnej lehoty a náhrady trov konania. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené námietky
neobstoja. Odvolateľ v odvolaní vzniesol v podstatnej miere odvolacie námietky totožné s námietkami
vznesenými pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne vyporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožňujea naň poukazuje. Pokiaľ ide o nevykonanie listinných dôkazov - vyjadrením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 27.11.2013 a stanoviskom predsedu Krajského súdu v Trenčíne, v ktorých podaniach menovaní
sudcovia a podpredseda krajského súdu jednoznačne navrhovali žiadosť žalobcu o predbežné

prerokovanie nároku zamietnuť, odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá, druhá O.s.p.,
podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spočívajúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred

súdom. Naviac, oboznámenie uvedených navrhovaných dôkazov, by bolo podľa názoru odvolacieho
súdu nadbytočné z dôvodu, že žalovaného písomné podania a prednesy boli totožné s obsahom
navrhovaných dôkazov, s ktorými podaniami a prednesmi sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal.
Súd prvej inštancie správne posúdil aj dôvodnosť vznesenej námietky premlčania žalovaným. Neobstojí
tvrdenie žalovaného, že žalobca sa po zmene žaloby zo dňa 16.06.2015 domáhal zaplatenia síce
tej istej sumy, ale z iných dôvodov. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že titulom nemajetkovej

ujmy sa žalobca domáha zaplatenia 500.000,- Eur, a to za 398 dní odňatia slobody, to znamená, že
dôvod, pre ktorý bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma sa nemenil. K námietkam o zavinení trestu,
nemajetkovej ujme a jej výške odvolací súd plne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (str.
20 až 27), s ktorými dôvodmi sa plne stotožňuje, a preto ich nebude opakovať. Pokiaľ sa týka paričnej
lehoty, táto vyplýva z ust. § 160 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého zákonná paričná lehota je lehota 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. I keď vo výroku táto lehota nebola určená, jej dĺžka je zrejmá z citovaného
zákonného ustanovenia a žalovaný v odvolaní neuviedol žiaden dôvod na jej predĺženie na dobu 2
mesiacov. Správny je aj výrok o náhrade trov konania, keď súd prvej inštancie v danej veci využil
aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko samotný predmet konania aj odvolací súd považuje za dôvod
hodný osobitného zreteľa.

10. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1

CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani jedna zo
strán nemala úspech v odvolacom konaní.

12. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).