Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 1, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/671/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814211966
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814211966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu B., zastúpeného R. proti žalovanému U.,
zastúpenému L., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, a to K., zastúpeného L., o
zaplatenie 975,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 19. marca 2015, č.k. 15C/166/2014-116, takto

r o z h o d o l :

Návrh K. O. zo dňa 08.07.2016 na pokračovanie v konaní pod procesným označením osobitný subjekt
konania z a m i e t a .

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 477,96 eur s úrokom z omeškania 8,75% ročne od 20.10.2012
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania - trovy právneho zastúpenia 347,47 eur a vedľajšiemu účastníkovi trovy konania - trovy
právneho zastúpenia 166,68 eur, a to k rukám právneho zástupcu L.. R. N., advokáta so sídlom

G., L., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi ďalej uložil povinnosť zaplatiť na účet OS
Prievidza súdny poplatok 28,68 eur, do 10 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že
žalobca žalobou podanou dňa 30.06.2014 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 975,98 eur
s úrokom 70,01 eur a s úrokom z omeškania 8,5% ročne zo sumy 975,98 eur od 14.06.2014 do
zaplatenia. Písomným podaním zo 17.02.2015 žalovaný podal vzájomnú žalobu o zaplatenie 477,96
Eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia poskytnutým plnením bez právneho
dôvodu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uplatňuje

voči žalovanému nárok zo zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, ktorý čerpal prostredníctvom
platobnej karty Yes formou výberu hotovosti z bankomatov alebo priamym použitím karty u predajcu.
Zmluva bola podpísaná v mieste predajcu spôsobom upraveným v hlave 2 § 1 Úverových podmienok
spoločnosti B. N. F. R.. Celé vymedzenie predmetu zmluvy má žalobca naformulované v podobe
variantov, pričom žalovaný si označením krížika vybral variant A, ktorý upravuje výšku úverového rámca
15.000,- Sk a výšku mesačnej splátky 600,- Sk. Je nepochybné, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere,pričomzákonospotrebiteľskýchúverochvzneníplatnomkudňuuzatvoreniazmluvyuvedenýtyp

revolvingového úveru nevylučoval zo svojej pôsobnosti. Zmluva ako taká neobsahuje okrem uvedených
dvochúdajovžiadnebližšiepodmienkyobnovovaniarevolvingovéhoúveru,údajeopoplatkoch,úrokoch,
ktoré preukázateľne žalobca od žalovaného požadoval a jeho platby na tento účel aj započítal.
Údaje o úroku, ročnej úrokovej sadzbe, RPMN, údaje o rôznych poplatkoch, ktoré nie sú uvedené vzmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 5 citovaného zákona nemôže veriteľ požadovať.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že súčasťou zmluvy sú Úverové zmluvné podmienky a s týmito bol
žalovaný oboznámený tak ako má predformulované v zmluve, súd sa s týmto tvrdením nestotožnil.

Len samotný odkaz na úverové podmienky nestačí, pretože k uvedenému musí nevyhnutne pristúpiť aj
reálne oboznámenie sa s obchodnými podmienkami, pričom musí byť preukázané, že spotrebiteľ mal
adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok oboznámiť. Okrem toho žalovaný uviedol,
že podpisoval zmluvu, úverové podmienky neboli čitateľné pre malé písmo. V zmluve sa nenachádza
žiadny údaj o výške nákladov spojených s úverom, o spôsobe výpočtu RPMN, o zmene RPMN počas

trvania zmluvy a podobne. I pre uvedenú absenciu zákonnej povinnosti, nemôže byť úver okrem časti
dojednaného úverového limitu platným zmluvným vzťahom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Uvedené
súd konštatoval z dôvodu, že žalobca si plnenie žalovaného započítal najskôr na úrok vo výške 2.479,02
eur, na poplatok za výber z bankomatu 211,74 eur, poplatok za náhradnú kartu 6,64 eur, poplatok za
výpis z účtu 170,29 eur, úrok za hotovostné transakcie vo výške 203,51 eur, ktoré plnenia má žalobca
upravené jednostranne len v úverových podmienkach, resp. Sadzobníku poplatkov ako súčasti príručky

pre držiteľa. Keďže žalobca nepreukázal, že by žalovaného zaväzovali okrem úverovej istiny aj poplatky
a úrok stanovený v Sadzobníku poplatkov a odmien, nemohol si platne započítať platby žalovaného
aj na tieto plnenia. Žalobca má nárok len na vrátenie skutočne vyčerpanej úverovej istiny 4.620,40
eur, pričom žalovaný uhradil už sumu 6.887,69 eur, preto súd zamietol žalobu ako neopodstatnenú.
Žalobca nemôže mať nárok ani na také poplatky ako za výber z bankomatu, výpis z účtu, úrok za

hotovostné transakcie, pretože ide o plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej
miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, pričom uvedená neprijateľná zmluvná podmienka v § 53 ods. 4
písm. t/ sa prostredníctvom prechodného ustanovenia § 879p Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na
právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014. Vychádzajúc z ustanovenia § 457 Obč. zákonníka, považoval
súd vzájomnú žalobu žalovaného za dôvodnú, a preto jej vyhovel. S poukazom na odôvodnenie vyššie,

žalobca má právny nárok len na vrátenie poskytnutej úverovej istiny, pričom vo zvyšnej časti prijatého
plnenia sa jedná u neho o bezdôvodné obohatenie, ktoré prijal bez právneho dôvodu, pretože v zmysle
§ 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch veriteľ nemôže požadovať od dlžníka
plnenia, ktoré zo zmluvy nevyplývajú. Žalovaný platbami zo dňa 18.11.2011 poskytol žalobcovi sumu
39,83 eur, platbou zo dňa 03.07.2012 sumu 135,- eur, platbou zo dňa 18.07.2012 sumu 143,81 eur,

zo dňa 23.07.2012 sumu 39,83 eur, zo dňa 13.08.2012 sumu 39,83 eur, zo dňa 18.09.2012 sumu
39,83 eur, zo dňa 19.10.2012 sumu 39,83 eur, t.j. spolu 477,96 eur. Keďže predchádzajúcimi úhradami
žalovaný žalobcovi splatil úverovú istinu, ktorú žalovaný vyčerpal výbermi z bankomatu, resp. platbou
kartou, je žalobca povinný žalovanému vydať bezdôvodné obohatenie v uplatnenom rozsahu. Žalobca
nedôvodne plnenie poskytnuté žalovaným ako plnenie navyše započítal na úroky a poplatky tak ako

súd uviedol vyššie. Vzhľadom na uvedené zaviazal žalobcu k zaplateniu 477,96 eur s príslušenstvom.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v platnom znení,
žalovanému patrí úrok z omeškania z bezdôvodného obohatenia od 20.10.2012, kedy sa stala splatná
celá suma, a to vo výške úrokovej sadzby 8,75% ročne. O povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému a
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní bol úspešný

žalovaný a vedľajší účastník, preto im prináleží náhrada trov konania v celom rozsahu. Súd osobitne
priznal uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli len vedľajšiemu účastníkovi, ktorý
vstúpil do konania oznámením zo dňa 15.08.2014. Právnemu zástupcovi patrí odmena za 1 úkon podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení z tarifnej hodnoty 1.045,99 eur (975,98 + 70,01), pričom
odmena za jeden úkon je 61,41 eur. Právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka súd priznal odmenu

za úkon prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 25.11.2014 v sume 61,41 eur, vyjadrenie vo veci samej
z 05.12.2014 v sume 61,41 eur, 2x RP á 8,04 eur, spolu odmena a RP bez DPH 138,90 eur, DPH
27,78 eur, spolu odmena s DPH 166,68 eur. Právnemu zástupcovi žalovaného, ktorého zastupoval
totožný právny zástupca, súd priznal odmenu s ohľadom aj na vzájomnú žalobu len za úkony, ktoré
uskutočnil právny zástupcu len za žalovaného, a nie aj za vedľajšieho účastníka v uplatnenom rozsahu.

Právny zástupca si pritom za tieto úkony za vedľajšieho účastníka neuplatňoval, preto považoval súd
aj z hľadiska účelnosti trov takýto postup za možný. Ide o úkon prevzatie veci a zastúpenia zo dňa
29.12.2014 avšak len z rozsahu vzájomného návrhu 477,96 eur, t.j. odmena podľa § 10 ods. 1 vyhlášky
v sume 33,20 eur. V tejto odmene nie je zahrnutá odmena za prevzatie veci a zastúpenia vedľajším
účastníkom tak ako súd priznal vyššie. Ďalej patrí právnemu zástupcovi odporcu odmena za vyjadrenie

a podanie vzájomného návrhu z hodnoty 1.523,95 eur (1045,99 + 477,96), á 71,37 eur, zastupovanie
na pojednávaní dňa 19.03.2015 v sume 71,37 eur, 1x RP á 8,04 eur, 2x RP á 8,39 eur, spolu odmena
a RP bez DPH v sume 200,76 eur. Právnemu zástupcovi patrí v zmysle § 15 písm. a/ vyhlášky náhrada
cestovného za účasť na pojednávaní dňa 19.03.2015 cesta P. a späť, 240 km, spotreba 7,0 l na 100 km,cena za liter paliva 1,300 eur, t.j. cestovné vo výške 32,88 eur, pričom právny zástupca uplatnil cestovné
výdavky len v 1-ici vzhľadom na účasť na pojednávaní i v inej ve ci. Ďalej patrí právnemu zástupcovi
náhrada za stratu času za účasť na pojednávaní za 8 polhodín á 13,98 eur, t.j. spolu v jednej polovici

55,92 eur. Odmena, cestovné náhrady a náhrada za stratu času bez DPH patrí v sume 289,56 eur,
DPH predstavuje 57,91 eur, spolu s DPH 347,47 eur. O povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok zo
vzájomnej žaloby súd rozhodol podľa Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb., a
to položky č. 1 písm. a/, poznámka k položke č. 1, bod 2 veta prvá. Pričom vychádzal z hodnoty
predmetu konania o vzájomnej žalobe, t.j. 6% zo sumy, t.j. 28,86 eur. Žalovaný odvodzoval svoje právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto je v zmysle 4 ods. 2
písm. za/ zákona osobne oslobodený od súdnych poplatkov. V zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona
súd preto vzhľadom na výsledok konania vyrubil súdny poplatok žalobcovi.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a/, b/, e/, d/, f/ v spojení s § 221 ods. 1 h/ a f/ O.s.p. V odvolaní uviedol, že zamietnutím

žaloby mu bola spôsobená materiálna ujma. Dôvodil, že uplatnený nárok žalovaného vzájomnou
žalobou považuje v celom rozsahu za premlčaný trojročnou objektívnou premlčacou dobou v súlade
s § 107 ods. 2 Obč. zákonníka. Poukázal na to, že žalovaný neuplatnil žiadnu výzvu na plnenie a
ani nijakým spôsobom ho nevyzval písomne v súlade so zákonnými ustanoveniami platnými v čase
uzatvorenia zmluvy, ani v súlade s úverovými zmluvnými podmienkami. Mal za to, že celý uplatnený

nárok žalovaného je premlčaný a žiadal, aby sa ním odvolací súd zaoberal, nakoľko táto skutočnosť
je pre dané konanie určujúca. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu v obdobnej veci
pod sp. zn. 16C 48/2015, ktorý sa stotožnil so žalobcovým tvrdením premlčania. Vo vzťahu k výrokom
o uložení povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi namietal, že súd
prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal otázkou účelnosti a dôvodnosti uplatnených trov vedľajšieho

účastníka. Združenie na ochranu spotrebiteľa má možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva,
pričom tieto právne závery ustálil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Co 26/2012,
ako aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cob 259/2011. Poukazoval na to, že spotrebiteľské združenia poberajú od
Ministerstva hospodárstva SR príspevky na svoju činnosť, preto by mali byť schopné hájiť v súdnych
konaniach práva spotrebiteľov bez toho, aby sa nechali zastupovať v konaní advokátom. Ďalej namietal

neodôvodnené priznanie náhrady za stratu času advokáta podľa § 17 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z.z., za
účasť na pojednávaní z G. do P.. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6MCdo 5/2013. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. napadnutý rozsudok zmenil tak, že
vzájomnú žalobu žalovaného zamietne.

3. Žalovaný a vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie považujú za vecne i právne správne. Stotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie, v
zmysle ktorého predmetná úverová zmluva neobsahuje podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch údaj o RPMN ako obligatórnu náležitosť. RPMN nie je uvedená v úverovej

zmluve vôbec a tak je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo správne
urobil súd prvej inštancie. Úverová zmluva zo dňa 12.12.2001 súčasne neobsahuje ani údaj v zmysle §
4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, a to sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
pričom veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného vyplýva, že veriteľ nemá nárok na zaplatenie úrokov alebo iných

poplatkov, ktoré nie sú so spotrebiteľom dojednané priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Bolo
povinnosťou dodávateľa priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť, aká časť z každej jednotlivej
splátky sa bude pripisovať na zaplatenie istiny, aká časť na zaplatenie úrokov prípadne iných poplatkov,
čo sa nestalo. V predmetnej úverovej zmluve sa taktiež nenachádza ani údaj o ročnej úrokovej sadzbe,
a teda sa v nej nenachádza žiadne dojednanie o úrokoch, resp. o iných poplatkoch. Z listín obsiahnutých

v spise vyplýva, že žalovaný reálne čerpal peňažné prostriedky vo výške 4.620,30 eur a reálne žalobcovi
už zaplatil sumu 6.887,69 eur. Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne veriteľovi bez platného právneho
titulu, zakladá na strane spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Momentom prijatia
súm nad rámec sumy čerpaného úveru, t.j. sumy 4.620,40 eur sa žalobca bezdôvodne obohacoval,
keďže žalobca nemá nárok na zaplatenie úrokov a poplatkov, ktoré neboli platne, resp. neboli vôbec

dojednané. Z uvedeného vyplýva, že úhrady, ktoré žalovaný vykonal v prospech žalobcu do výšky
4.620,40 eur, boli zarátané na istinu, t.j. sumu čerpaného úveru a úhrady vykonané nad rámec tejto sumy
je potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie, keďže na úroky a poplatky žalobca nemá nárok.
Vzájomnou žalobou si uplatňoval iba nárok, ktorý pozostáva zo súčtu siedmich úhrad, ktoré uskutočnil vobdobíod18.11.2011do19.10.2012spoluvovýške477,96eur.Bezdôvodnéobohatenietakpredstavujú
úroky a poplatky za poskytnutie úveru, resp. sa jedná o celkovú odplatu za poskytnutie predmetného
úveru, ktoré neboli platne dojednané. Zdôraznili, že úverová zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti

v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo má za následok, že žalobca nemá nárok
na zaplatenie úrokov a poplatkov, ktoré však žalobcovi uhrádzal. Predmetné náležitosti sa práve v
danej úverovej zmluve vôbec nenachádzajú, žalobca ich v nej vôbec neuviedol, a preto je aj v tomto
smere možné ustáliť jeho úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa ich názoru je potrebné považovať
bezdôvodné obohatenie za úmyselné, pri ktorom platí v zmysle ust. § 107 ods. 2 Obč. zákonníka 10-

ročná objektívna premlčacia lehota. O skutočnosti, že sa žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil
sa dozvedel až po porade s právnym zástupcom v priebehu mesiaca november roku 2014. Objektívne
nemožno predpokladať, že žalovaný ako právne neznalý spotrebiteľ by bol schopný vykladať relevantné
právne predpisy a bol by oboznámený s judikatúrou súdov a mohol by sa tak skôr dozvedieť o svojich
nárokoch. Vzájomná žaloba bola teda podaná na súd aj v rámci subjektívnej dvojročnej premlčacej
lehoty. Z týchto dôvodov považovali námietku premlčania za nedôvodnú. Pokiaľ ide o priznanie náhrady

trov konania mali za to, že táto bola súdom prvej inštancie priznaná v súlade so zákonom a v správnej
výške. Nesúhlasili s odvolacou námietkou žalobcu, že im nemala byť priznaná náhrada za stratu času
advokáta stráveného cestou z G. do P. na pojednávanie z dôvodu, že pojednávania sa zúčastnil
advokátsky koncipient. Mali za to, že tento názor nemá oporu v zákone. Navrhli, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému ako aj vedľajšiemu

účastníkovi na jeho strane náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia každému á
47,86 eur za podané vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku, zák. č.

160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Po podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď
dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len "CSP"/,
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /O.s.p./, platný v čase vydania

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 14.05.2015. Podľa prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v

konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc
u uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl.
3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania
odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

6. K. podaním zo dňa 08.07.2016 doručeným odvolaciemu súdu dňa 11.07.2016, ktoré na základe
predchádzajúceho návrhu na vstup vystupovalo v konaní do 30.06.2016 pod procesným označením
vedľajší účastník v súlade s § 93 OSP, navrhlo aby súd s označenou právnickou osobou, ktorej
predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, naďalej konal počnúc od 01.07.2016
pod novým procesným označením osobitný subjekt konania podľa § 95 ods. 1 CSP. V podaní uviedlo, že

zastáva názor, že pokiaľ právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu, bola na základe svojho úkonu (návrh na vstup do konania) riadnym účastníkom konania
pod procesným označením vedľajší účastník, ostávajú účinky jej úkonu zachované, ostáva naďalej
účastníkom konania a nie je potrebné podávať nový (duplicitný) návrh na jej pribratie do konania pod
novým procesným označením osobitný subjekt konania. Inštitút osobitného subjektu konania podľa §

95 CSP svojim obsahom a účelom zodpovedá pôvodnej právnej úprave inštitútu vedľajšieho účastníka
podľa § 93 ods. 2 OSP, a preto ostáva procesná kontinuita zachovaná na základe všeobecného pravidla
o zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti CSP. Právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti CSP musia byť zachované v záujme
ochrany práv účastníkov, ale aj v záujme určitosti procesných vzťahov. Iba pre prípad, že by sa súd

nestotožnil s uvedenou argumentáciou, z opatrnosti navrhoval, aby súd v súlade s 95 ods. 1 CSP pribral
právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, do konania ako
osobitný subjekt konania. Iba pre ten prípad súčasne žiadal, aby mu súd v súlade s § 262 ods. l CSP
priznal náhradu trov konania za obdobie do 30.06.2016.7. Podľa § 95 ods. 1 CSP na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán
verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú

osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na
ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.

8. Odvolací súd po preskúmaní návrhu K. ktoré vystupovalo v konaní do 30.06.2016 pod procesným
označením vedľajší účastník, aby súd s označenou právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je

ochrana práv podľa osobitného predpisu, naďalej konal počnúc od 01.07.2016 pod novým procesným
označením osobitný subjekt konania podľa § 95 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že tento návrh nie je
dôvodný a preto ho zamietol, nakoľko združenie k návrhu nepriložilo v zmysle § 95 ods. 1 CSP súhlas
strany, na ochranu práv ktorej má vystupovať.
9. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej o zamietnutí žaloby žalobcu na začatie
konania, ktorou sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 975,98 eur s úrokom 70,01 eur a s úrokom

z omeškania 8,5% ročne zo sumy 975,98 eur od 14.06.2014 do zaplatenia, v tejto časti podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu,
čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie

použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.
Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto
dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu a v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zmluva
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12.12.2001 uzavretá medzi účastníkmi konania neobsahuje všetky

zákonom požadované náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
platného a účinného v čase jej podpisu, preto bolo potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Žalobca má nárok len na vrátenie skutočne vyčerpanej úverovej istiny 4.620,40 eur,
pričom žalovaný uhradil celkovo sumu 6.887,69 eur, preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď
žalobu žalobcu ako neopodstatnenú zamietol.

10. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo vyhovené vzájomnej žalobe žalovaného a
žalobca bol zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalovanému 477,96 eur s úrokom z omeškania 8,75% ročne
od 20.10.2012 do zaplatenia, aj v tejto časti považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny. Žalobca má právny nárok len na vrátenie poskytnutej úverovej istiny, pričom vo zvyšnej

časti prijatého plnenia sa jedná u neho o bezdôvodné obohatenie, ktoré prijal bez právneho dôvodu,
pretože v zmysle § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z veriteľ nemôže požadovať od dlžníka plnenia, ktoré
zo zmluvy nevyplývajú. Žalobca je preto povinný v zmysle § 457 Obč. zák. žalovanému bezdôvodné
obohatenie vydať. Z listinných dôkazov vyplýva, že žalovaný reálne čerpal peňažné prostriedky vo výške
4.620,40 eur, pričom žalovaný uhradil žalobcovi už sumu 6.887,69 eur. Žalovaný si vzájomnou žalobou

uplatňoval nárok, ktorý pozostával z platieb, ktoré uskutočnil v období od 18.11.2011 do 19.10.2012
spolu vo výške 477,96 eur. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď žalovanému priznal istinu
477,96 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobca v podanom
odvolaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalovaného, odvolací súd dospel k záveru,
že námietka premlčania je nedôvodná. Z podanej vzájomnej žaloby žalovaného, ako aj z jeho výpovede

v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že sa o tom, že predmetný úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov a teda že sa žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil, dozvedel až po porade s
právnym zástupcom v mesiaci december 2014. Vzájomná žaloba žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia bola podaná na súde prvej inštancie dňa 20.02.2015. Za daného stavu možno konštatovať,
že z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že žalovaný sa o

bezdôvodnom obohatení dozvedel v dobe dlhšej ako dva roky spred podania jeho vzájomnej žaloby,
resp. že k bezdôvodnému obohateniu došlo v dobe dlhšej ako tri roky spred podania jeho vzájomnej
žaloby. Z týchto dôvodov bola uplatnená námietka premlčania zo strany žalobcu v podanom odvolaní
nedôvodná.

11. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.12. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 CSP tak, že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).