Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 18, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/301/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110201316
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2110201316.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: L. I., nar.
XX.XX.XXXX, Z. XXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Helena Čerešňová, Horné predmestie 216/16,
Svätý Jur, proti žalovaným: 1/ C. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, Q., zastúpená advokátkou: JUDr.
Zuzana Csenkyová, Dolné Bašty 2, Trnava, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group,

Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia s príslušenstvom, rozhodujúc o náhrade trov konania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 13C 11/2010-293 zo dňa 7. októbra 2014 vo výrokoch II. a III. o náhrade
trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. o náhrade trov konania m e n í tak,
že žalobca má p r á v o na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.800,38 eur a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielnenáhraduinýchtrovkonaniavsume114,50euratodo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.

2. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 420 ods. 1, 822, 823 Občianskeho zákonníka, §
15 ods. 1, 11 ods. 6, 11 ods. 7, 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej ZoPZP), § 517 ods. 2, §
444 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, opatrenia MS SR č. 12384-1/2008-OL zo dňa
14.05.2008, § 6 ods. 1, 2, 3, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., § 3 ods. 1 a 106 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka vecne tým, že z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že pri dopravnej nehode
dňa 28.01.2008 bola spôsobená škoda na zdraví žalobcu, a to v rozsahu ťažkej ujmy na zdraví. Za túto
škodu zodpovedá žalovaná 1/ v zmysle § 420 ods. 1 OZ, nakoľko škoda bola spôsobená jej konaním,
ktorým porušila právnu povinnosť (prispôsobiť rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, povahe a stavu
vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať), a preto je v konaní pasívne vecne legitimovanou.
Zároveň je pasívne vecne legitimovaným aj žalovaný 2/, a to v zmysle § 15 ods. 1 ZoPZP, podľa ktorého

je poškodený (žalobca) oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi
(žalovanému 2/).
Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o
25%, tento súd považoval za neopodstatnený. Výkladom § 5 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. možno
dospieť k jednoznačnému záveru, že v prípade hodného osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,
môže súd zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu maximálne do 50%, pričom

0% je dolná hranica a 50% je horná hranica. Uvedené je zrejmé z jazykového výkladu spojenia „najviac
o 50%", z ktorého vyplýva, že priznané zvýšenie môže byť aj v menšom rozsahu ako 50%,, nie všakv rozsahu vyššom. V prípade žalobcu išlo v čase nehody o 52 ročného muža, ktorý bol pracovne
činný, spoločensky aktívny, vo voľnom čase chodieval na turistiku a pracoval na chalupe. Po nehode
sa stal invalidným, pričom tento stav sa javí ako trvalý, prestal chodiť do spoločnosti, nepracuje na

chalupe, jeho fyzická výkonnosť je obmedzená. V zásade možno uzavrieť, že došlo k zhoršeniu kvality
života žalobcu pred a po nehode, pričom jednoznačnou príčinou zmeny bola práve dopravná nehoda.
Súd je názoru, že nakoľko sa žalobca stal v dôsledku dopravnej nehody invalidným, je tu dôvod
hodný osobitného zreteľa, ktorý opodstatňuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Súd však má za to, že primeraným v tomto konkrétnom prípade je zvýšenie náhrady vo výške 25%,

a nie v maximálnej výške 50%. Pri porovnaní predpokladov na uplatnenie sa žalobcu v živote a v
spoločnosti pred a po vzniku škody má súd za to, že hoci sa žalobcovi v dôsledku zhoršenia zdravia po
dopravnej nehode možnosti jeho uplatnenia vo všetkých sférach života zúžili, nie je zo života vyradený
v mimoriadnom rozsahu a jeho možnosti uplatnenia nezanikli, len v podstatnej miere sa mu sťažili
možnosti výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením zdravia vykonával. Zároveň súd poukazuje
na to, že pred nehodou žil žalobca bežným spôsobom života, nevyvíjal nejakú výnimočnú činnosť či

už v pracovnom, spoločenskom, kultúrnom alebo športovom živote. V dôsledku dopravnej nehody sa
žalobca nestal neschopným vykonávať bežné denné činnosti, nestal sa plne odkázaným na pomoc inej
osoby vo všetkých potrebách. Poškodenie zdravia žalobcu, ktoré u neho nastalo v dôsledku dopravnej
nehody, spôsobilo jeho obmedzenie iba v bežných ľudských aktivitách, nie však v takom rozsahu,
ktorý by odôvodňoval zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo vyššom rozsahu ako

25%. Nedošlo k vylúčeniu účasti žalobcu na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom a kultúrnom
živote, došlo len k vylúčeniu v pracovnom a športovom živote, pričom k tomuto prišlo bližšie ku koncu
produktívneho veku žalobcu než k jeho začiatku. Žalovaný 2/ vyplatil žalobcovi v priebehu konania
poistné plnenie v sume 1.916 eur, označené ako zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia 25%,
ktoré súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu považuje za primerané, keď žalobcovi sa

nepodarilo preukázať, že by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo
odôvodnené vyššie zvýšenie náhrady ako 25%.
Pokiaľ ide o predložené lekárske správy PhDr. R. zo dňa 21.05.2014, MUDr. K. zo dňa 21.03.2014 a
MUDr. M. zo dňa 24.09.2014, tieto nemôžu preukázať odôvodnenosť priznania náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. V prípade zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu alebo výskytu nových

následkov súvisiacich s nehodou žalobcu vzniká nový, resp. ďalší nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktorý predtým neexistoval. Uvedené lekárske správy nie sú dôkazom o
zmene v spôsobe života po nehode.
Žalobca v konaní uplatnil aj príslušenstvo k pôvodne uplatňovaným nárokom na náhradu za bolesť,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu za stratu na zárobku, a to ako úrok z

omeškaniazjednotlivýchplnenízdôvodu,žeboližalovaným2/plnenéažvpriebehukonania.Súdvtejto
časti považoval žalobu rovnako za neopodstatnenú, a to z dôvodu, že v zmysle ustanovení špeciálneho
právneho predpisu, ktorým je zákon č. 381/2001 ZoPZP, má poškodený právo na úroky z omeškania iba
v prípade, že by žalovaný 2/ ako poisťovateľ nesplnil povinnosť podľa § 11 ods. 6. Žalobca si uplatnil
u žalovaného nárok na vyplatenie náhrady za bolesť, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a

náhrady za stratu na zárobku Posledným pokusom o zmier - predžalobnou výzvou zo dňa 02.10.2009,
ktorá bola žalovanému 2/ doručená až dňa 27.01.2010 (viď pečiatku na č.l. 244). Ako príloha sa tu
uvádza Znalecký posudok č. 004/2010 a kópia PN-ky. Listom zo dňa 08.02.2010 však žalovaný 2/
požiadal právneho zástupcu žalobcu o doloženie práve uvedeného znaleckého posudku (označeného
ako „znalecký posudok 2") a kópie PN, na čo žalobca uvedené dokumenty listom zo dňa 17.02.2010

doložil, pričom žalovanému 2/ boli doručené dňa 24.02.2010 (viď pečiatka na č.l. 247). Zo skutočnosti, že
ani súdu v čase doručenia žaloby dňa 25.01.2010 nebol doručený znalecký posudok č. 004/2010, a tento
sa stal súčasťou súdneho spisu až dňa 07.10.2014, má súd za to, že je pravdivým tvrdenie žalovaného
2/, že mu bol znalecký posudok a kópia PN doručené (ako doklady potrebné k šetreniu poistnej udalosti)
až dňa 24.02.2010, a nie skôr. V takom prípade, ak žalovaný 2/ plnil dňa 12.03.2010 sumu 252,56 eura

titulom náhrady za stratu na zárobku, dňa 26.03.2010 sumu 7.664,00 eur titulom náhrady škody za
sťaženie spoločenského uplatnenia a dňa 12.04.2010 sumu 3.544,00 eur titulom náhrady za bolesť, plnil
v lehote troch mesiacov od preukázania nároku na náhradu škody zo strany žalobcu ako poškodeného
(§ 11 ods. 6 ZoPZP), a teda žalobcovi nárok na úroky z omeškania v zmysle § 11 ods. 8 ZoPZP nevznikol.
Súd žalobu považoval za predčasne podanú z dôvodu, že žalobca plnohodnotne (t.j. aj predložením

potrebných dokladov) vyzval žalovaného 2/ na plnenie až počas súdneho konania, a to „predžalobnou
výzvou" doručenou žalovanému 2/ dňa 27.01.2010 (č.l. 244), keď súdne konanie začalo doručením
žaloby súdu už dňa 25.01.2010. Túto „predžalobnú výzvu" pritom žalobca doplnil potrebnými dokladmi,
a teda preukázal svoje nároky, až doručením príloh dňa 24.02.2010 (č.l. 247). Keď potom žalovaný 2/plnil až počas konania, bolo tomu tak z dôvodu, že pred začatím konania možnosť plniť vôbec nemal,
nakoľko mu k tomu žalobca nedal príležitosť.
Prvostupňový súd nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že nemohol vec riešiť mimosúdne pred podaním

žaloby z dôvodu hroziaceho uplynutia premlčacej doby. Pri tomto práve sa uplatní iba subjektívna 2-
ročná premlčacia doba, ktorá v zmysle § 106 ods. 1 OZ začína plynúť od okamihu, keď sa poškodený
dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Súdna prax sa pritom, pokiaľ ide o škodu na zdraví, ustálila na
takom výklade, že pojem „dozvie sa o škode" vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom
úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a

rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť, teda vyčísliť v peniazoch (porovnaj napr. rozhodnutie NS ČR
zo dňa 30.04.2002 sp.zn. 33Odo 477/2001). Pri škode spočívajúcej v bolesti a sťažení spoločenského
uplatneniasapoškodenýdozvieoškodeažvčase,kedymožnoobjektívnevykonaťbodovéohodnotenie
bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové
okolnosti, z ktorých môže škodu, resp. jej rozsah zistiť. Znamená to, že poškodený sa o škode na
zdraví dozvie až po ustálení jeho zdravotného stavu, kedy je v zmysle § 8 ods. 4 zák.č. 437/2004

Z.z. možné vydať lekársky posudok (pri SSÚ spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na
zdraví), pričom súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS ČR zo dňa 13.07.2001 sp.zn. 25Cdo 1169/2000.
V prejednávanom prípade začala teda premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi plynúť až odo dňa 06.11.2009, kedy bola ukončená
posledná hospitalizácia žalobcu (viď str. 4 v ZP č.004/2010), kedy bolo možné vypracovať druhý

znalecký posudok, a uplynula 07.11.2011 (keď 06.11.2011 bola nedeľa). Pokiaľ ide o premlčaciu dobu
pri práve na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, táto začala plynúť odo dňa,
kedy bola žalobcovi vyplatená posledná dávka nemocenského, pretože vtedy mohol stratu na zárobku
vyšpecifikovať,t.j.dňa26.01.2009,auplynuladňa26.01.2011.Vychádzajúczuvedeného,žalobcanebol
nútený podať žalobu dňa 25.01.2010 bez predchádzajúceho pokusu o mimosúdne riešenie, ale mal pred

podaním žaloby dostatok času na uplatnenie si svojich nárokov priamo u poisťovateľa, t.j. žalovaného
2/ bez obavy, že by bezprostredne hrozilo uplynutie premlčacej doby. Opačný postup považuje súd za
uplatňovanie si práv v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a za umelo vytvorené omeškanie
žalovaných s plnením.

3. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá, § 142 ods. 1 a s poukazom
na § 151 ods. 1 O.s.p., a to tak že žalovanej 1/ priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov právneho
zastúpeniaažalovaným1/a2/priznalvočižalobcovispoločnéanerozdielneprávonanáhraduinýchtrov
konania, ktoré im vznikli vyrubením súdneho poplatku za odvolanie v sume 114,50 eur. Pri rozhodovaní
o trovách zastavenej časti konania pritom prihliadol na to, že žaloba bola podaná v tejto časti predčasne.

Preto aj za situácie, že žalovaný 2/ v časti plnil až po podaní žaloby a žalobca vzal žalobu v časti
späť práve z dôvodu čiastočného plnenia zo strany žalovaného 2/, nebola splnená druhá podmienka na
priznanie náhrady trov zastaveného konania žalobcovi, a síce dôvodnosť podanej žaloby. Z uvedeného
vyplýva, že zastavenie konania zavinil žalobca svojim čiastočným späťvzatím žaloby, a preto je povinný
nahradiť trovy druhej strane. Vo zvyšnej časti, ktorá zostala predmetom konania, t.j. v časti o zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, bol žalobca neúspešný, a preto je povinný nahradiť
trovy konania v konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/. V konečnom dôsledku mali preto nárok na plnú
náhradu trov konania žalovaní 1/ a 2/, ktorí si právo na náhradu trov konania uplatnili. Pokiaľ ide o
náhradu trov právneho zastúpenia žalovanej 1/, vyčíslenie bolo súdu doručené dňa 09.10.2014, t.j. v
lehote troch pracovných dní. Súd vyúčtovanie trov právneho zastúpenia preskúmal a priznal žalovanej

1/ náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby a k nim prislúchajúce režijné paušály
1. prevzatie zastúpenia dňa 07.10.2009 á 303,74 eur + režijný paušál á 6,95 eur - 310,69 eura, 2.
vyjadreniekžalobezodňa12.02.2010á303,74eur+režijnýpaušálá7,21eur-310,95eur,3.vyjadrenie
k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo dňa 27.04.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eur - 310,95
eur, 4. účasť na pojednávaní dňa 16.06.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eur - 310,95 eur,

5. odvolanie proti rozsudku zo dňa 14.07.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eura - 310,95 eur,
6. účasť na pojednávaní dňa 05.03.2012 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,63 eur - 311,37 eur, 7.
účasť na pojednávaní dňa 05.09.2012 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,63 eur - 311,37 eur, 8.odvolanie
proti rozsudku zo dňa 15.10.2012 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,63 eur - 311,37 eur, 9. účasť na
pojednávaní dňa 07.10.2014 á 303,74 eur + režijný paušál á 8,04 eur - 311,78 eur, spolu trovy právneho

zastúpenia v sume 2.800,38 eur. Súd nepriznal žalovanej 1/ náhradu trov právneho zastúpenia za tri
úkony právnej služby, a to 1. za podanie vo veci samej zo dňa 07.04.2010 (správne 06.04.2010), nakoľko
jeho obsahom nebolo vyjadrenie vo veci samej, 2. za späťvzatie odvolania zo dňa 22.12.2010, nakoľko
súd tieto trovy nepovažoval za účelne vynaložené, keďže sa im dalo vyhnúť tak, že by odvolanie nebolopodané, 3. za účasť na pojednávaní dňa 05.03.2012 (1/2 z dôvodu odročenia bez prejednania veci),
nakoľko za tento úkon boli trovy vyčíslené duplicitne.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne z dôvodu, že súd
dospel k nesprávnym právnym a skutkovým záverom a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil
tak, že žalobcovi prizná zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v celkovej výške
1.916,- eur a žalovaných zaviaže na úhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Prvostupňový

súd uviedol v odôvodnení, že žalobca údajne podal žalobu „predčasne", pretože až po podaní žaloby bol
súdu predložený znalecký posudok vypracovaný MUDr. Pamulom zo dňa 17.01.2010. Podľa odvolateľa
právožalobcudomáhaťsanáhradyškodynasúdeniejeničímpodmienenéčoznamená,žeakžalobcovi
bola spôsobená škoda a vie kto za ňu zodpovedá, je bez ďalšieho oprávnený domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, pričom ide o základné ústavné právo zakotvené v článku 46 Ústavy
Slovenskej republiky. Keďže ústavné právo domáhať sa svojho nároku žalobcu nie je podmienené

ani vypracovaním znaleckého posudku ani pokusom o mimosúdne riešenie, je napadnutý rozsudok v
rozpore so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky, pretože rozhodnutie spôsobuje odňatie žalobcovi
možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku nemá oporu v zákone.
Ďalej odvolateľ uviedol, že pokus súdu odôvodniť svoje nezákonné rozhodnutie s poukazom na § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka s tým, že podanie žaloby zo strany žalobcu je konaním v rozpore s dobrými

mravmi, toto ustanovenie nedáva kompetenciu súdu rozhodovať o tom, či je uplatňovanie zákonného
ústavného práva konaním proti dobrým mravom. Podľa odvolateľa je nespochybniteľné, ako súd môže
dospieť k záveru, že realizácia ústavného práva je v rozpore s dobrými mravmi najmä keď právo podať
žalobu je upravené absolútne samostatným procesným predpisom a ústavou a samotné toto právo nie
je ničím podmienené a pokiaľ žalobca v konaní svoje právo preukáže, súd je povinný toto právo priznať.

Žalobca utrpel škodu na zdraví 08.01.2008 a škodu na zdraví neutrpel v deň kedy bol vypracovaný
znalecký posudok, pretože tento len kvantifikuje výšku škody. Subjektívna premlčacia lehota podľa
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť 29.01.2008. Žalobca nemá žiadnu povinnosť o
zamýšľanomuplatneníprávaprostredníctvomsúduvopredinformovaťžalovaných.Uvedenáskutočnosť
je predmetom mnohých súdnych rozhodnutí, pričom jediným dôsledkom nezaslania predžalobnej

výzvy je nepriznanie úrokov z omeškania. Dokonca na uvedenom nemení nič ani trojmesačná lehota
podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení na prešetrenie poistnej udalosti, pretože táto lehota
nepodmieňuje podanie žaloby, je to lehota na prešetrenie poistnej udalosti, ktorej jediným významom
je to, že ak poisťovňa lehotu dodrží, nemôže sa dostať do omeškania, teda nevznikne nárok na
úroky z omeškania. Žalobca preto dôvodí, že ústavné právo žalobcu domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde nie je podmienené ani vypracovaním znaleckého posudku ani snahou
o mimosúdne vyriešenie veci, hoci žalobca oboje vykonal. Žalobca je podľa zákona povinný len na to,
aby počas súdneho konania svoje tvrdenia preukázal a to predkladaním dôkazov počas celého súdneho
konania. Ďalej súd uviedol, že poškodený sa údajne o škode dozvie až vtedy, keď je možné vykonať
bodové ohodnotenie škody a teda vypracovať znalecký posudok a teda od tohto momentu začína

plynúť subjektívna premlčacia lehota. Znalecký posudok bol vypracovaný 17.01.2010 a žaloba podaná
25.01.2010 teda po vypracovaní znaleckého posudku, nárok v čase podania žaloby bol relevantne
potvrdený a škoda bola kvantifikovaná, teda bola relevantne určená aj jej výška. Vzhľadom na uvedené
žaloba bola podaná dôvodne a to nielen v zmysle zákona, ale podľa názoru súdu, že poškodený sa o
škodedozvieažvypracovanímznaleckéhoposudku.Odvolateľtvrdí,ženázorsúduotom,žepremlčacia

lehota začína plynúť až odo dňa vpracovania znaleckého posudku nie je správny, pretože § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Obe tieto podmienky boli splnené už
28.01.2008. Pre žalobcu je dôležité znenie zákona, nakoľko súdna a právna prax nie je záväzná, má len
odporúčací charakter. Pokiaľ ide o deklarovaný názor súdu, že premlčacia lehota začína plynúť odo dňa

vypracovania znaleckého posudku toto vyplýva síce zo súdnych rozhodnutí, ale ide o špecifické prípady,
čo si súd neuvedomil. Zároveň je podľa odvolateľa potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v rovnakej
miere sa aj na žalovaného 2/ s poukazom na § 15 ods. 2 sťahuje zákon o povinnom zmluvnom poistení
v zmysle ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako
na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, pričom z uvedeného vyplýva priamy nárok

poškodeného na poistné plnenie voči poisťovateľovi sa premlčí v rovnakej objektívnej a subjektívnej
premlčacej lehote ako nárok poškodeného voči poistenému škodcovi.
V ďalšej časti odvolania sa odvolateľ vyjadril k rozhodnutiu o náhrade trov konania, pretože súd chybne
aplikoval § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Niet pochýb o tom, že na rozhodovanie o trovách sa pretento prípad vzťahuje veta druhá, pretože žalobca vzal čiastočne žalobný návrh späť výlučne ako
následok správania žalovaného 2/, pretože žalovaný 2/ žalovaný nárok počas súdneho konania zaplatil.
Žaloba bola podaná dôvodne, žalobca svoje tvrdenia preukázal, počas trvania súdneho konania väčšia

časť nároku bola splnená, žalobca bol v konaní úspešný a mala byť priznaná náhrada trov konania
práve žalobcovi a nie žalovanému. Pokiaľ ide o zvýšenie 25% sťaženia spoločenského uplatnenia toto
rozhodnutie o výške plnenia závisí výlučne od úvahy súdu, preto neúspech v tejto časti nemôže mať
vplyv na nepriznanie náhrady trov konania s poukazom na § 142 ods. 3 O.s.p. Podľa názoru odvolateľa
žaloba bola podaná dôvodne nielen preto, že na strane žalobcu existoval uplatňovaný nárok, ale na

jeho strane existovala aj dôvodná obava z premlčania nároku a tiež vzhľadom na osobnú skúsenosť so
žalovanou 1/ vedel, že nesplní žalobcove nároky, keďže neplnila ani v minulosti. Pokiaľ ide o priznanie
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia má odvolateľ za to, že súd má síce voľnú úvahu, ale
treba si uvedomiť, že predmetom súdneho konania ostala suma 1.916,- eur a súd má snáď za to, že
suma nedosahujúca ani výšku mesačného zárobku niektorých zdravých členov našej spoločnosti je s
ohľadom na nemožnosť žalobcu nájsť si zamestnanie resp. ani nie tak nájsť ako vôbec vykonávať nejakú

činnosť, vzhľadom na nemožnosť venovať sa pôvodným záujmom a záľubám (aj z dôvodu psychického
poškodenia zdravia) tak vysoká, že by mu bolo čo závidieť? Za hrubý cynizmus považuje odvolateľ
konštatovanie súdu, že škodová udalosť sa stala ku koncu produktívneho života žalobcu. Interpretácia
§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. zo strany súdu nie je správna, pretože podľa odvolateľa je zrejmé,
že samotné ustanovenie v sebe nesie mieru spravodlivosti zohľadňujúcu zdravotný stav poškodeného.

Zároveň má možnosť zvýšiť v rôznych prípadoch hodných osobitného zreteľa náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v rôznom rozsahu (t.j. v závislosti od typu prípadu hodného osobitného
zreteľa) a práve invalidita je tým závažným dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje
zvýšenie náhrady až o 50%.

5. Žalovaný 1/ a žalovaná 2/ odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril
žalovaný 2/, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

6. O odvolaní rozhodol odvolací súd rozsudkom č.k. 24Co/862/2014-325 zo dňa 7.10.2015 tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo výške 1960 eur a vo výroku o náhrade

trov konania potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. I. ÚS 263/2016-33 zo dňa 17. augusta 2016 rozhodol,
že
základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co 862/2014
zo 7. októbra 2015 porušené bolo,
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co 862/2014 zo 7. októbra 2015 vo výroku o náhrade trov
prvostupňového a odvolacieho konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 eur ktorý je Krajský súd v Trnave

povinný vyplatiť na účet JUDr. Heleny Čerešňovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,
vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

8. Ústavný súd v odôvodnení uviedol, že podstatou sťažnosti bola aplikácia ust. § 146 ods. 2 a 142
ods. 3 O.s.p. odvolacím súdom a posúdenie, či sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnil

svoje nároky predčasne tak, že to privodilo pre sťažovateľa záporný výsledok o práve na náhradu trov
konania. Ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ mohol podať žalobu o náhradu škody už v deň kedy
právo mohlo byť po prvýkrát uplatnené na súde, teda hneď ako mohla byť dôvodne podaná žaloba na
priznanie tohto práva a ak sťažovateľ zobral sčasti svoj dôvodne podaný žaloby návrh späť z dôvodu
správania žalovaných, ktorí v priebehu súdneho konania uhrádzali jednotlivé pohľadávky, žalovaní boli

povinní uhradiť náklady trov konania sťažovateľovi v zmysle § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. a nie naopak
ako rozhodli všeobecné súdy. Časť hradenia pohľadávky žalovanými v priebehu súdneho konania bol
z tohto pohľadu bezvýznamný. Znenie § 142 ods. 3 O.s.p. umožňovalo za určitých okolností priznať
plnú náhradu trov konania aj tomu účastníkovi, ktorý vo veci mal úspech len sčasti. Takýmto prípadom
je rozhodnutie, keď výška plnenia závisí na znaleckom posudku, alebo keď súd výšku nároku určoval

podľa § 136 O.s.p., čiže podľa sudcovského uváženia; obidva tieto prípady sa vzťahujú na konanie o
náhradu škody.9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP"), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po tom ako predchádzajúci rozsudok č.k.
24Co/862/2014- zo dňa 7.10.2015 vo výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania bol
zrušený, opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania,

po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§
359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu proti výroku o trovách konania bolo dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o trovách konania zmeniť podľa § 388 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol výrok II. ktorým súd prvej inštancie žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.800,38 eur a to do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, a výrok III., ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne náhradu iných trov konania v sume 114,50 eur a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 22.01.2010, doručenou súdu dňa 25.01.2010
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/, aby spoločne a nerozdielne
zaplatili žalobcovi sumu 14.843,712 eur titulom bolestného, náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a náhrady za stratu na zárobku spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.244,246
eur odo dňa 22.01.2010 do zaplatenia a nahradili trovy právneho zastúpenia. Podaním zo dňa 7.4.2010

doručeným súdu prvej inštancie 16.4.2010 žalobca zobral žalobu čiastočne späť a žiadal, aby súd
konanie zastavil v časti nároku na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 7.664
eur a v časti nároku na náhradu škody za stratu na zárobku vo výške 252,56 eur. Ďalším podaním
žalobca dňa 2.6.2010 (doručeným súdu 4.6.2010) zobral žalobu späť v rozsahu požadovanej náhrady
za bolesť, za sťaženie spoločenského uplatnenia a trval na zaplatení príslušenstva týmto nárokom,

zároveň zobral návrh späť v časti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu
1.916 eur a zotrval na zaplatení zvyšného požadovaného 25% zvýšenia t.j. suma 1.916 eur a zmenil
žalobu v časti príslušenstva tak, že žiadal 9% ročný úrok zo sumy 11.461,24 eur odo dňa 22.1.2010
do 12.3.2010, zo sumy 11.208 eur od 13.3.2010 do 26.3.2010, zo sumy 3.544 eur od 27.3.2010
do 12.4.2010. Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 13C/11/2010-98 zo dňa 16.06.2010 v spojení s

dopĺňacím rozsudkom č.k. 13C/11/2010-103 zo dňa 28.06.2010 priznal duplicitne zvýšenú náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1.916,00 eur s príslušenstvom. Tento rozsudok bol na
základe podaného odvolania zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/278,279/2010-146
zo dňa 22.11.2011 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následne rozhodol Okresný súd Trnava
druhým rozsudkom č.k. 13C/11/2010-217 zo dňa 05.09.2012, ktorým priznal zvýšenú náhradu za

sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1.916,00 eur s príslušenstvom, pričom aj tento rozsudok
bol v rámci odvolacieho konania uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/495/2012-260 zo
dňa 29.10.2013 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Právoplatným sa
stalo odvolaniami nenapadnuté zastavujúce uznesenie v rámci druhého rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 05.09.2012, ktorým prvostupňový súd zastavil konanie v časti o náhradu za bolesť,

sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu straty na zárobku z dôvodu čiastočného späťvzatia
žaloby. Okresný súd Trnava preskúmavaným rozsudkom č.k. 13C/11/2010-293 zo dňa 7.10.2014 žalobu
zamietol, výrokom II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 2.800,38 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu iných trov konania v sume 114,50 eur a

to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozsudkom Krajského súdu č.k. 24Co/862/2014-325 zo
dňa 7.10.2015 bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo výške 1960 eur
a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 263/2016-33 zo dňa 17. augusta 2016rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co 862/2014 zo 7. októbra 2015 vo výroku o náhrade trov
prvostupňového a odvolacieho konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v rozhodnutia súdu prvej inštancie účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. (aktuálne podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní).

14. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie aj keď mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v
pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia.

15. Základným kritériom pre rozhodovanie o náhrade trov konania je kritérium úspešnosti, vyjadrené v
ust. § 142 O.s.p., v odôvodnených prípadoch korigované možnou aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
V dvoch prípadoch dával zákon súdu právo priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek
tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný. Po prvé je to vtedy, ak mal neúspech len v nepatrnej časti.
Výklad tohto pojmu je ponechaný len na úvahu súdu v každom prípade jednotlivo. Po druhé môže

súd priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi/strane aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len
čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Od
znaleckého posudku bude závislé spravidla vyčíslenie škody, určenie výšky nároku za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu vtedy, ak súd
využil zákonnú možnosť a postupoval podľa § 136. Takýto postup je možný iba vtedy, ak výšku nároku

bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Zásada, že účastníkovi/
strane, ktorý mal úspech len čiastočný vo veci, môže súd priznať plnú náhradu trov konania, sa vzťahuje
na všetky trovy, ktoré tento účastník/ strana vynaložil, s jedinou výnimkou a tou je odmena advokáta.
Pri výške odmeny advokáta, ktorej náhradu môže súd účastníkovi/strane priznať, zákon ukladá súdu
povinnosť priznať ju iba vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta počítanej z výšky údom

priznaného plnenia.

16. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnutia súdu prvej inštancie, ak niektorý z účastníkov
zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu
vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. (aktuálne podľa

§ 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane).

17. Naposledy citované ustanovenia o náhrade trov konania Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré bolo zastavené, neboli obmedzené len na určité konania,

ani na dôvody zastavenia konania, platilo to pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu
bolo zastavené. K zastaveniu konania môže/mohlo dôjsť napr. z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania, z dôvodu späťvzatia žaloby. V prípade zastavenia konania vo všeobecnosti platilo,
že žiaden z účastníkov (zo strán) nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady
existovali dve výnimky: prvou bolo, ak niektorý z účastníkov (zo strán) zavinil, že sa konanie muselo

zastaviť, bol povinný nahradiť jeho trovy, zavinenie mohlo existovať na strane žalobcu aj žalovaného,
druhou výnimkou bolo, ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne,
bol povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Ak nebol dôvod na priznanie náhrady trov konania podľa
prvejalebodruhejvýnimkyplatilo,žežiadenzúčastníkov(zostrán)nemáprávonanáhradutrovkonania,
ak bolo konanie zastavené.

18. Pokiaľ išlo o správanie žalovaného, potom muselo ísť výlučne o správanie samotného žalovaného,
nie o správanie niekoho iného alebo o správanie oboch strán. O dôvodnosti podania žaloby bolo treba
uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že
žaloba bola podaná dôvodne najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojil, a to

aj vtedy, ak by uspokojil žalobcu, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Ak malo ísť o také správanie,
ktoré spôsobilo zastavenie konania na ťarchu žalovaného, muselo ísť o procesnú situáciu, kedy sa
žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu). Išlo teda o situáciu, kedy bola požiadavka
žalobcu splnená neskorším správaním (konaním) žalovaného bez toho, aby o veci (meritórne) rozhodolsúd. Pritom medzi správaním žalovaného a žalobným návrhom musela byť vecná spojitosť. V tomto
prípade mal žalobca právo, aby mu žalovaný nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie
svojho práva. Pokiaľ bola dôvodná žaloba vzatá späť pre správanie druhej strany sporu, nesmelo

ísť trovy konania na ťarchu žalobcu, aj keď ten svojím prejavom vôle zastavenie konania vyvolal. Z
uvedeného potom vyplýva, že pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila
zastaveniekonania,bolotrebavychádzaťzporovnaniatoho,čohosažalobcapodanoužaloboudomáhal
(podľa petitu) a dôvodom späťvzatia žaloby. Ak bolo dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne
správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou žalobcu, bolo nevyhnutným dospieť k záveru,

že žalovaný zastavenie konania zavinil. Pri riešení otázky, či účastník (strana) zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť, sa vychádzalo výlučne z procesného hľadiska, keďže nárok na náhradu trov konania je
nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva a zo zreteľom na procesný výsledok. Išlo
teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúmal, či by bol žalobca
v meritórnom konaní úspešný alebo nie.

19. Súd prvej inštancie, ktorý aplikoval na danú vec ustanovenie § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením §
146 ods. 2 veta prvá O.s.p. účinného v rozhodnutia súdu prvej inštancie, nepostupoval pri rozhodovaní
o náhrade trov konania správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania
spočíva v tejto časti na nesprávnom právnom posúdení. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné
zohľadniť, že žalobca zobral sčasti svoj dôvodne podaný žalobný návrh späť v dôsledku správania

žalovaných, ktorí v priebehu konania uhrádzali postupne jednotlivé pohľadávky, tak ako bolo podrobne
vyššie popísané, a preto žalovaní boli povinní uhradiť trovy konania žalobcu v zmysle § 146 ods. 2
druhej vety O.s.p., pričom čas hradenia pohľadávky žalovanými v priebehu súdneho sporu bol už z
tohto pohľadu bezvýznamný. Pokiaľ ide o právoplatné zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie zvýšenej
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a úrokov z omeškania, ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.

umožňovalo za určitých okolností priznať plnú náhradu trov konania aj tomu účastníkovi, ktorý vo
veci mal úspech len sčasti. Takýmto prípadom je rozhodnutie, keď výška plnenia závisí na znaleckom
posudku alebo keď súd výšku nároku určoval podľa § 136 O.s.p., čiže podľa sudcovského uváženia;
obidva tieto prípady sa vzťahujú aj konanie o náhradu škody. Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. dopadá
na daný prípad v zmysle právneho názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky

vydaného v tejto veci. Zohľadniac predmet konania pri ktorom výška nároku závisí od sudcovského
uváženia, možno uzavrieť, že žalobcovi patrí plná náhrada trov konania, napriek tomu, že v určitej časti
nároku nebol úspešný.

20. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

o trovách konania s použitím ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej
inštancie osobitným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnom skončení veci.

21. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).