Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 2, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/194/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204171
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313204171.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705,
právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: M. W., bytom XXX XX S. C. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanému:
Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42
309 166, právne zastúpený Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Janka Kráľa 7, 974
01 Banská Bystrica, o zaplatenie 478,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Humenné zo dňa 27. 06. 2016, č. k. 12C/99/2013-76 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie v časti o
zaplatenie zmenkového úroku nad výšku 0,06 % denne od 03. 12. 2009 do zaplatenia zastavil. V
prevyšujúcej časti návrh zamietol, pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu

účastníkovi trovy konania vo výške 99,82 Eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že predmetom konania je spor zo zmenky, ktorú
žalobca predložil ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku. Táto zmenka zabezpečuje splnenie
záväzku žalovaného zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril so spoločnosťou A., s.r.o. N. ako veriteľom.
Zmluvu o úvere uzatváral žalovaný ako fyzická osoba nepodnikateľ a je tiež vystaviteľom žalovanej

zmenky. Zmluva o úvere sa teda vyhodnotila ako zmluva spotrebiteľská.

3. Keďže vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ a zmenkou bola zabezpečená pohľadávka vzniknutá zo
spotrebiteľskej zmluvy, bolo povinnosťou súdu ex offo skúmať predmetnú zmenku až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve. Bolo potrebné preveriť, či táto dohoda je zákonná a ak nie, prihliadnuť na možnú
absolútnu neplatnosť úkonu, v ktorom má nárok základ. V rámci súdneho konania, ktoré je založené
na zmenke, sa musí aj bez námietok dlžníka skúmať nekalá povaha zmluvných podmienok, z ktorých

zmenka vychádza, prípadne ktoré sú priamo konkrétne premietnuté v zmenke a poskytnúť ochranu
právam spotrebiteľa. Žalobca pripojil k návrhu len samotnú zmenku a preto bolo potrebné zistiť povahu
a podmienky vzniku pôvodného záväzkového vzťahu. Na predloženej zmenke je uvedené číslo totožné
s číslom úverovej zmluvy tvoriacej súčasťou exekučného spisu v konaní pôvodného vystaviteľa zmenky.Do konania bol preto pripojený príslušný exekučný spis Okresného súdu Humenné sp. zn. XXEr/XXXX/
XXXX.

4. Po oboznámení sa s obsahom úverovej zmluvy, súčasťou ktorej boli aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, sa jednoznačne preukázalo, že zmenka bola vystavená ako zabezpečovací právny
prostriedok k spotrebiteľskej zmluve. Zmenka má všetky formálne náležitosti. Po formálnej stránke je
platným právnym úkonom, ale pre svoju platnosť, vzhľadom k tomu, že ide o akcesorický zabezpečovací
právny úkon, je nevyhnutná aj platnosť primárneho právneho úkonu, ktorý zabezpečuje, teda úverovej

spotrebiteľskej zmluvy a platnosť príslušného článku všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na
základe ktorého blankozmenka bola veriteľom vystavená. Úlohou súdu bolo preto z úradnej povinnosti
skúmať platnosť primárneho právneho úkonu spotrebiteľskej zmluvy a platnosť príslušného článku
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na základe ktorého zmluvné strany uzatvorili dohodu o
vyplnení zmenky v budúcnosti. Bez platnej dohody o vypĺňacom práve nemôže byť platná ani vyplnená
zmenka.

5.Dojednanieovypĺňacomprávezmenkyjeneprijateľnouzmluvnoupodmienkoutiež podľaustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, lebo požaduje od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu
ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Takéto zmluvné dojednanie predstavuje neprijateľnú
podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve.

6. Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevzniesol námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu je súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu
majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri vyplnení blankozmenky a
tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej

vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. V prípade
zistených nedostatkov je súd povinný konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom.
Ak by došlo odčleneniu abstraktného vzťahu so zmenky, nemohol by súd aplikovať právne predpisy o
ochrane spotrebiteľa, čím by došlo k zmareniu účelu spotrebiteľského práva a tým aj k odopretiu práva
spotrebiteľa na súdnu ochranu.

7. Dohoda o vyplnení zmenky je neprijateľná zmluvná podmienka, a to podľa čl. 2 písm. a) v spojení
s ustanovením prílohy ods. 1 písm. s) Smernice Rady 93/13/EHS o podmienku, v ktorej účinkom a
dôsledkom by bolo priznanie za nesplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokého
príslušenstva pohľadávky - zmenkový úrok 0,25 % denne.

8. Už Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 6.5.2008 vydanom vo veci 4Obo 161/2007 konštatoval
absolútnu neplatnosť úverovej spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 39 OZ. Zároveň mal za to, že
z absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky.
Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny

úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje
ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide
tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití
prostriedkov, ktoré samy o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska
pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa

niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a
nežiaduci.

9. V danom prípade cieľom indosovania zmenky na žalobcu bolo inkasovať zmenkovú sumu bez toho,
aby zmenkový dlžník mohol voči takémuto postupu vzniesť námietky a bez toho, aby súd z úradnej

moci namiesto spotrebiteľa aplikoval kogentné zákonné ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa.
Takémuto nekalému konaniu nemôže byť poskytnutá právna ochrana.

10. Keďže žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky, ktorá sa považovala za neplatnú, súd prvej
inštancie žalobu zamietol.

11. Zároveň rozhodol o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Rozhodnutie v
tejto časti odôvodnil tým, že podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu boli splnené.12. Čo sa týka trov konania o týchto sa rozhodlo podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p..

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok

zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod
uviedol, že žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec
nenavrhli. Podľa ust.§ 120 O. s. p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O. s. p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal

aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne,
ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého
dôkazumôžebyťpríčinoutoho,žesúdnemôžerozhodnúť.Potrebavykonaťďalšiedôkazymusívyplynúť
zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových
strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových

strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje
právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom,
ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe Čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť

akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto
nariadením. Súd navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné
považoval to, že žalovaný so spoločnosťou A. s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá
je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako
spotrebiteľ. Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.

K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol
dospieť k nespornosti týchto skutočností.

14. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným

abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v
zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné zdôrazniť,
že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní
uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval,

ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu bolo nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p.,
porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a
dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú

samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka
je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená
v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom
uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.

Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia.
Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje
použitie len istého druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a podobne. Z uvedeného
vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou
vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ustanovenia § 4 ods. 6

zákona č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“,
je zrejme, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože
inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zmenky zo strany veriteľa.
Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava

explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.

15. Vo vzťahu k pripusteniu vedľajšieho účastníka do konania žalobca poukázal na to, že konanie
je európskym konaním vo veciach s nízkou hodnotou sporu a je právne regulované NariadenímEurópskeho parlamentu a Rady č. 861/2007. Procesný postup súdu a strán v konaní je upravený
označeným nariadením a to odlišne od vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom
poriadku. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo.

Právna úprava označeného nariadenia obsiahnutá v Čl. 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a pripúšťa
aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v Občianskom súdnom poriadku len výnimočne a to vtedy,
ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným procesným právom uplatniteľným
v členskom štáte. Pre oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania doručené súdu pred
01.01.2015 je potrebné, aby si konajúci súd zabezpečil vyjadrenie účastníka, na ktorého stranu

vedľajší účastník vstupuje. Len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania nemôže
automaticky zakladať právo vedľajšieho účastníka na účasť v konaní a ani to, že osoba, popri ktorej
vedľajší účastník vstúpil do konania, s takýmto úkonom súhlasí. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR
ani vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov, nemôže do konania
vstúpiť proti vôli toho, popri kom chce v konaní vystupovať a teda účasť vedľajšieho účastníka nesmie
byť účastníkovi nanútená, ak si ju sám neželá, nakoľko by sa to priečilo povahe a účelu občianskeho

súdneho konania.

16. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

17. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní
dôkazov. V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na
žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje
pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu

upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného
tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež

použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo

čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo

veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

19. Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení
§ 120 v znení účinnom do 30.06.2016 upravoval dôkaznú povinnosť. Uvedené ustanovenie umožňovalo

súdu výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhovali účastníci, ak ich vykonanie bolo nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o
vyplňovacomprávezmenkyobsiahnutejvovšeobecnýchúverovýchpodmienkachprávnehopredchodcu
žalobcu. Za takejto situácie súd prvej inštancie musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

20. V zmluve o úvere nachádzajúcej sa v pripojenom exekučnom spise okrem údajov potrebných na
identifikáciu žalovaného ( meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu), iné údaje uvedené nie sú.Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúciv rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto
podnikania,čísloživnostenskéhoregistra,inéoprávnenieakoživnostenskýlist)vôbecvyplnenéneboli.Z
iných konaní je pritom známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce

činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich
obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom
charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

21. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie

je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybnosti všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už
vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka.

S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade
pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp.
jeho právny nástupca. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie,
čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný

nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý
neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp.
podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal
v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods.
1 veta prvá O.s.p. si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia
uvedený nebol. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností
preukázaný.

22. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať

jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu

spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa

je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi, ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné

vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky

vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva

možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše jezrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

23. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky

nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

24. Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

25. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny

predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti

prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

26. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo
vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie

§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §

54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

27. Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa

ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov
konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzenie
brániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej
právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v

ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007.

28. Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. bola s účinnosťou od
15.10.2008 zavedená druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní.Nové ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. však práve v prípade právnických osôb zameraných na ochranu
práv spotrebiteľa nevyžaduje preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu. Cieľom navrhovanej
úpravy je vychádzajúc z dôvodovej správy rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých

existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov,
ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného
záujmu vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácii by bolo
takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku sporu. V praxi ide hlavne o právnické osoby v
postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou,

o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne.

29. Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľov musia mať právo vstupovať do sporov o
individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 tejto smernice priznáva
týmto združeniam procesné práva pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica

teda nič nehovorí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľov v individuálnych sporoch. Toto
mlčanie sa ale v žiadnom prípade nedá chápať ako zákaz takejto činnosti. Z článku 8 Smernice Rady č.
93/13 EHS vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre spotrebiteľa, ako
tie, ktoré sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva v
konaní. Občiansky súdny poriadok účinný do 31.12.2014 v ustanovení § 93 a ani v iných ustanoveniach

neupravoval, aby podmienkou pre vstup vedľajšieho účastníka do konania mal byť výslovný súhlas
účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať.

30. Vedľajší účastník v súlade s ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014
do konania mohol vstúpiť buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú

prostredníctvom súdu. Možnosť vstupu do konania bola obmedzená len dobou trvania konania. Vedľajší
účastník tak mohol vstúpiť do konania kedykoľvek od momentu jeho začatia až do doby, kedy sa konanie
skončilo. Začiatok konania je daný dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané
uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu (§ 82 ods. 1 O.s.p.).

31. Ak Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka ako
združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu
a jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom zo strany žalovaného, bolo pripustenie
vstupu vedľajšieho účastníka do konania vhodným prostriedkom pre dosiahnutie toho, aby žalovaný ako
spotrebiteľ mohol účinnejšie brániť svoje práva vyplývajúce z uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.

32. Na právnu úpravu vyplývajúcu z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015
prihliadať nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015,
teda v dobe keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť podnetu aj súhlas
účastníka so vstupom do konania.

33. Zákon č. 353/2014 Z. z. účinný od 01.01.2015 neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia a preto je
potrebné jeho účinky vykladať v súlade s princípom zákazu pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných
ustanoveniach výslovne uvedené inak, je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne
platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem

pre skôr začaté konania. V takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona s tým,
že právne účinky úkonov uskutočnených skôr zostávajú v platnosti. Čo sa týka nepravej retroaktivity
v procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu, z povahy procesného práva vyplýva, že
nové procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania
zahájené pred jeho účinnosťou. Účinky procesných úkonov súdu a účastníkov, ktoré s nimi spájala či

nespájala skoršia úprava však zostávajú zachované. Oznámenie o vstupe predstavuje procesný úkon
vedľajšieho účastníka, ktorým oznamuje svoj vstup do konania a preto sa na takýto procesný úkon
vedľajšieho účastníka musí vzťahovať právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. v znení
účinnom do 31.12.2014.

34. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 síce už inštitút vedľajšieho účastníctva neupravuje,
avšak v ustanovení § 470 ods. 2 veta prvá sa zaoberá právnymi následkami úkonov, ktoré nastali pred
nadobudnutím jeho účinnosti. Vychádzajúc z tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vychádzajúc z tohtoprechodnéhoustanoveniaipo1.7.2016účinkyprocesnéhoúkonuvedľajšiehoúčastníka,ktorýmoznámil
svoj vstup do konania musia byť i naďalej zachované a teda s týmto subjektom je potrebné konať až
do právoplatného ukončenia veci.

35. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s

ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že
žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).