Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209213
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209213.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky:
E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. XXXX/XX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49, IČO: 36 858 501,
proti odporkyni: MUDr. E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. XXX/XX, právne zastúpená JUDr. Annou
Mozolíkovou, advokátkou so sídlom F., N. XXXX, o zaplatenie 4.487,87 eur s príslušenstvom, na základe
odvolania odporkyne proti medzitýmnemu rozsudku 0kresného súdu Čadca č.k. 16Cpr/3/2012-184 zo
dňa 7. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e medzitýmny rozsudok okresného súdu vo výroku, že základ nároku navrhovateľky
na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonníka práce je daný.

Vo výroku, že základ nároku navrhovateľky na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku
a doplatenie odstupného podľa zákona č. 62/2013 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a
pôrodných asistentiek nie je daný, odvolaním nenapadnutom, z o s t á v a medzitýmny rozsudok

okresného súdu n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že základ nároku navrhovateľky na
doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č.
311/2001 Z.z. ( Zákonník práce ) je daný.
Vychádzal z toho, že bolo preukázané, že navrhovateľka, ktorá v rozhodnom období pracovala u
odporkyne - detskej lekárky v ambulancii ako zdravotná sestra, vykonávala práce zodpovedajúce
štvrtému stupňu náročnosti práce podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce. Skutočné odmeňovanie
navrhovateľky, dohodnuté v pracovnej zmluve a jej dodatkoch, pritom v zásade vychádzalo z náročnosti

práce pracovného miesta zodpovedajúcemu prvému, resp. druhému stupňu náročnosti práce podľa
prílohy č. 1 k Zákonníku práce, v zmysle kvalifikácie predmetného pracovného miesta navrhovateľky
v pracovnej zmluve a jej dodatkoch. Pracovné činnosti, ktoré navrhovateľka mala u odporkyne
vykonávať, v pracovnej zmluve a dodatku k nej neboli podrobne špecifikované. Podľa vyjadrenia
strán za najnáročnejšiu činnosť, ktorú navrhovateľka vykonávala, možno považovať očkovanie. V
rámci asistencie odporkyni, ale aj pri vykonávaní samostatných úkonov pri očkovaní, zabezpečovaní
dezinfekcie a hygieny, odoberaní biologického materiálu (výberov z úst, nosa, konečníka, moču),

mala navrhovateľka zodpovednosť za zdravie pacientov. V rámci svojich odborných vedomostí musela
byť pripravená poskytnúť v prípade nepredvídateľných situácií prvú pomoc. Kvalifikačná náročnosť
práce navrhovateľky bola vyjadrená aj stupňom požadovaného vzdelania, a to úplným stredným
odborným vzdelaním. Z potvrdenia o zápise do registra sestier Slovenskej komory sestier a pôrodnýchasistentiek vyplýva, že navrhovateľka je evidovaná v registri pod č. 29032, z vyjadrenia MZ SR bolo
zistené, že navrhovateľka je spôsobilá na výkon zdravotníckeho povolania sestra na území SR. K
tomu, aby odporkyňa mohla vykonávať činnosť poskytovateľa ambulantnej zdravotnej starostlivosti

pre deti a dorast, musela ambulanciu personálne zabezpečiť sestrou alebo sestrou so špecializáciou
v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v pediatrii (výnos MZ SR č. 09812/2008-OL z
10.9.2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie
jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, príloha č. 1, I. časť B), z čoho je zrejmé, že na túto prácu
sa vyžadovali odborné znalosti a nemohol ju vykonávať zdravotnícky asistent, či sanitár. Navrhovateľka

poskytovala zdravotnú starostlivosť a vykonávala odborné činnosti, pri ktorých zodpovedala za
zdravie ľudí, preto jej pracovné miesto podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce
zodpovedá štvrtému stupňu náročnosti. Záveru, že pracovnému miestu navrhovateľky nezodpovedá
stupeň náročnosti 1 alebo 2 nasvedčuje i to, že v zdravotníctve druhému stupňu náročnosti práce
zodpovedá výkon sanitárnych pracovných činnosti. Výkon pracovných činností navrhovateľky ako sestry
v detskej ambulancii nie je výkonom sanitárnych pracovných činností, s výnimkou udržiavania hygieny v

ambulancii, čo však nebolo najnáročnejšou činnosťou navrhovateľky. Výpoveď svedkýň E. P. a MUDr. K.
C., navrhnutých odporkyňou, súd vyhodnotil tak, že menované vypovedali v prospech odporkyne, keďže
prvámenovanáspracúvaúčtovnúevidenciuodporkyneasamanavrhovateľkuvdodatkuč.1kpracovnej
zmluve zaradila do prvého, druhého stupňa náročnosti práce, kým druhá menovaná je rovnako ako
odporkyňa detskou lekárkou, ktorá zamestnáva detskú zdravotnú sestru zaradenú do prvého, druhého

stupňa náročnosti práce.

Zároveň rozhodol, že základ nároku navrhovateľky na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za
dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č. 62/2013 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch
sestier a pôrodných asistentiek nie je daný.

Vychádzal pri tom zo skutočnosti, že Ústavný súd SR nálezom č.k. PL.ÚS 13/2012-90 zo dňa 19.7.2013
konštatoval rozpor označeného zákona s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nakoľko
Národná rada SR v lehote 6 mesiacov od zverejnenia predmetného nálezu neuviedla označený zákon
do súladu s ústavou, tento stratil platnosť.

Rozhodnutie o výške nároku, trovách konania a trovách štátu si vyhradil okresný súd na samostatné
rozhodnutie formou rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa a domáhala sa zmeny napadnutého rozhodnutia
tak, že odvolací súd zamietne návrh navrhovateľky, eventuálne zrušenia napadnutého rozhodnutia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietala neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávny je záver
súdu, že navrhovateľka vykonávala v detskej ambulancii odporkyne odborné činnosti v zdravotníctve so
zodpovednosťou za zdravie ľudí. Navrhovateľka samostatne nevykonávala odborné pracovné činnosti
spojené s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti. Podstatu práce zdravotnej sestry tvorí podľa § 12

ods. 1 nariadenia vlády č. 296/2010 Z.z. ošetrovateľská činnosť, ktorú však navrhovateľka v ambulancii
odporkyne nevykonávala; tú reálne vykonáva zdravotná sestra napríklad na lôžkovom oddelení
zdravotníckeho zariadenia. Navrhovateľka nebola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zmysle §
4 zákona č. 578/2004 Z.z., pretože na to nemá povolenie (licenciu), ani iné oprávnenie. Je nesprávny
aj záver súdu, že navrhovateľka vykonávala odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou za

zdravie ľudí; takú charakteristiku je potrebné chápať v súvislosti s kompletnou škálou pracovných
miest v štáte. Zároveň zodpovednosťou za zdravie ľudí nemožno chápať trestnoprávnu zodpovednosť.
Zodpovednosť za zdravie ľudí a za škodu spôsobenú poskytovaním zdravotnej starostlivosti nesie
lekár (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti). Odporkyňa mala povinnosť mať personálne zabezpečenú
detskú ambulanciu sestrou a nemohla mať zdravotníckeho asistenta, ktorý by postačoval vzhľadom na

rozsah činností, ktoré je oprávnený vykonávať. Avšak rozhodujúci je reálny výkon pracovných činností
a nie každá zdravotná sestra u každého poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vykonáva rovnako
náročné práce, resp. všetky pracovné činnosti, na ktoré je oprávnená právnymi predpismi (ambulancie,
špecializované ambulancie, lôžkové oddelenia, zariadenia pre seniorov). Pokiaľ ide o hodnotenie
výpovedí svedkýň, šlo o hodnotenie paušálne a formalistické, pričom obe boli poučené o následkoch

krivej výpovede; preto nie je možné bez ďalšieho ich výpovede odmietnuť. Súd tiež nesprávne a
nedostatočne vyhodnotil námietku týkajúcu sa kvantitatívneho posudzovania vykonávaných pracovných
činností v súvislosti so zaradením zamestnanca do určitého stupňa náročnosti práce, keď tento nemôže
určovať pracovná činnosť, ktorá by predstavovala nepatrný zlomok zo všetkých pracovných činností.Odvolateľka ďalej namietala, že uplatnenie nároku navrhovateľkou je v rozpore s dobrými mravmi. Jedná
sa zrejme o pomstu navrhovateľky po ukončení pracovného pomeru dohodou, keďže nikdy neprejavila
nespokojnosťsomzdouanizaradeniedostupňanáročnostipráce.Navrhovateľkaodnejnajednejstrane

brala finančné odmeny a pracovné oblečenie a obuv, na strane druhej žiada na uvedené neprihliadnuť.
Navrhovateľka tiež odchádzala s dovolením odporkyne z práce pravidelne skôr, avšak žiada priznať
doplatky mzdy, ako keby pracovala celé rozhodné obdobie 40 hodín týždenne. Odvolateľka dodala,
že napriek zaradeniu navrhovateľky do druhého stupňa náročnosti práce, platila jej zmluvnú mzdu
zodpovedajúcu približne minimálnej mzde pre tretí stupeň náročnosti práce. Čo sa úroku z omeškania

týka, odvolateľka sa stotožnila so závermi súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
avšak, podľa jej názoru, bolo potrebné o danom nároku rozhodnúť aj vo výrokovej časti.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne potvrdiť.
Poukazovala na skutočnosť, že zákonodarca v prílohe č. 1 k Zákonníku práce osobitne špecifikoval

činnosti vykonávané v zdravotníctve, a to pri 2., 4., 5. a 6. stupni náročnosti práce. Poukazovala
ďalej na § 31 ods. 1 písm. č/ zákona č. 578/2004 Z.z., v zmysle ktorého jednou z podmienok
na výkon zdravotníckeho povolania je odborná spôsobilosť (na výkon odborných, špecializovaných
a certifikovaných pracovných činností), na § 11, 12 nariadenia vlády č. 296/2010 Z.z., v zmysle
ktorého zdravotná sestra, ktorá získala odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností,

samostatne vykonáva odborné pracovné činnosti spojené s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti.
Rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a na základe indikácie lekára je
upravený v § 2 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 364/2005 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že zdravotná sestra pri
výkone zamestnania poskytuje zdravotnú starostlivosť a vykonáva odborné činnosti v zdravotníctve,
ktoré nemôže vykonávať iný - neodborný pracovník, pričom vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že takmer všetky činnosti uvedené v § 2 označenej vyhlášky navrhovateľka u odporkyne vykonávala.
Tieto sú odbornými činnosťami zverenými výlučne do kompetencie zdravotnej sestry a nie je možné
zabezpečiť ich vykonávanie iným - neodborným pracovníkom, ako tvrdí odporkyňa. Aj administratívne
činnosti spočívajúce v rôznych zápisoch do zdravotných kariet pacientov a vyplňovanie štatistických
údajov pre poisťovne sú v zmysle § 2 ods. 1 písm. h/ označenej vyhlášky považované za

odborné činnosti zverené zdravotnej sestre, ktoré táto vykonáva samostatne. Čo sa námietky rozporu
uplatňovanéhonárokusdobrýmimravmitýka,zaradeniedostupňanáročnostipráceodporkyňaosobitne
nekonzultovala s navrhovateľkou, teda nie je pravdou, že navrhovateľka s týmto zaradením súhlasila.
Odporkyňa zároveň porušila právnu povinnosť, keď je zodpovedná za správne zaradenie zamestnanca
do stupňa náročnosti práce v zmysle § 120 ods. 1 Zákonníka práce. Aj keby navrhovateľka súhlasila

s výškou hrubej mzdy a zaradením do 2. stupňa náročnosti práce, šlo by o úkon, ktorým sa vopred
vzdala svojich práv (§ 17 ods. 1, 4 Zákonníka práce). V súvislosti s úrokom z omeškania poukázala na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 116/2008 a 2 Cdo 76/2011, podľa ktorých zamestnancovi
pri omeškaní s náhradou mzdy zo strany zamestnávateľa patrí aj úrok z omeškania.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vecvrozsahuvymedzenomvustanovení§212ods.1O.s.p.abeznariadeniaodvolaciehopojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom, a zároveň dostatočnom pre
rozhodnutie o základe nároku uplatňovanom navrhovateľkou a vec aj správne právne posúdil. Odvolací
súd si osvojil závery napadnutého rozhodnutia. Preto len na zdôraznenie jeho správnosti uvádza ďalšie
dôvody.

Nemožno sa stotožniť s názorom odvolateľky, že navrhovateľka u nej nevykonávala samostatne
ošetrovateľskú činnosť. Rozsah ošetrovateľskej činnosti vykonávanej sestrou, či už samostatne,
alebo na základe indikácie lekára, je upravený v ust. § 2 vyhlášky č. 364/2005 Z.z. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka vykonávala viacero z činností uvedených v
označenom ustanovení, okrem iných očkovanie, orientačne vyšetrovala zrakovú ostrosť pomocou

optotypov, či zabezpečovala hygienu prostredia vrátane dezinfekcie nástrojov a pomôcok. Zároveň,
minimálne pri očkovaní mohol mať nesprávny postup za následok poškodenie zdravia pacienta, za čo
by zodpovedala navrhovateľka (odhliadnuc od eventuálnej občianskoprávnej zodpovednosti odporkyne,
ako zamestnávateľky navrhovateľky, za škodu tým spôsobenú). Zodpovednosťou za zdravie ľudí vzmysle prílohy č. 1 písm. d/ k Zákonníku práce („poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odborné činnosti
v zdravotníctve so zodpovednosťou za zdravie ľudí“) je potrebné rozumieť zodpovednosť v najširšom
význame - napr. z hľadiska možnosti spôsobenia priameho poškodenia zdravia ľudí. V nadväznosti na

uvedené je zároveň nepodstatné, že navrhovateľka vykonávala prácu v ambulancii odporkyne v rámci
zamestnaneckého vzťahu, a nie nejakým iným, samostatným, spôsobom.

Na účely rozhodovania v súdenej veci nepovažoval odvolací súd za podstatné ani rozlišovať medzi
zdravotnou sestrou vykonávajúcou prácu v ambulancii a zdravotnou sestrou vykonávajúcou prácu

napríkladnalôžkovomoddelení,atozhľadiskanáročnosti(množstvaatď)práce.Zákonníkprácetotižna
účely určenia sadzby minimálneho mzdového nároku rozlišuje 6 stupňov náročnosti pracovných miest,
do ktorých 6 stupňov je nevyhnutné zahrnúť celú existujúcu paletu zamestnaní. Nie je preto v zásade
reálne možné uvažovať pri jednom druhu zamestnania (zdravotná sestra) nad zaradením jeho, hoc aj
niekoľkých„foriem“(zdravotnásestrapracujúcavambulancii,všpecializovanejambulancii,nalôžkovom
oddelení, v zariadení pre seniorov atď), do viac než jedného z uvedených 6 stupňov. Odvolací súd

tým zároveň nepopiera, že medzi jednotlivými formami jedného druhu zamestnania môžu existovať aj
výraznejšie rozdiely v náročnosti práce.
V uvedených súvislostiach je však potrebné dodať, že klasifikácia, ktorú Zákonník práce v jeho
prílohe č. 1 vytvára, slúži, a to je nevyhnutné zdôrazniť, na stanovenie „len“ minimálnych mzdových
nárokov. Preto náročnosť jednotlivých foriem v rámci jedného druhu zamestnania môže nájsť odraz

v mzdovom ohodnotení toho-ktorého konkrétneho zamestnanca. Nemožno spravodlivo požadovať od
zákonodarcu, aby upravil problematiku minimálneho odmeňovania vo vzťahu ku všetkým druhom a
formám existujúcich zamestnaní.

V zásade neobstojí ani námietka odvolateľky, že v jej ambulancii sa pracovné činnosti navrhovateľky kryli

s oprávneniami zdravotníckeho asistenta (ktorého nemožno zaradiť do 4. stupňa náročnosti práce). Tu
odvolací súd poukazuje na výnos MZ SR č. 09812/2008-OL z 10.9.2008 o minimálnych požiadavkách
na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení, príloha č. 1, I. časť B, ktorý jednoznačne upravoval, okrem iného, minimálne požiadavky na
personálne zabezpečenie všeobecnej ambulancie pre deti a dorast tak, že personálne zabezpečenie

tvoria pediater a sestra alebo sestra so špecializáciou v špecializačnom odbore ošetrovateľská
starostlivosť v pediatrii. Odvolací súd zdôrazňuje, v súvislosti s označenou námietkou odvolateľky,
že sa jedná o minimálne požiadavky na personálne zabezpečenie všeobecnej ambulancie pre deti
a dorast. Preto je právne irelevantné tvrdenie odvolateľky, že sa pracovné činnosti navrhovateľky
kryli s oprávneniami zdravotníckeho asistenta. Zároveň nebolo tvrdené, že by v prípade ambulancie

odporkyne šlo o nejakým spôsobom neštandardnú pediatrickú ambulanciu, na ktorú by sa predmetné
minimálne personálne požiadavky nevzťahovali, alebo že by navrhovateľka nevykonávala štandardnú
prácu zdravotnej sestry v pediatrickej ambulancii.

Z hľadiska posúdenia stupňa náročnosti práce je zaradenie navrhovateľky do niektorého zo stupňov

v rámci pracovnej zmluvy v zásade irelevantné, a to bez ohľadu na zaužívanú prax v určitej oblasti,
resp. medzi niekoľkými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti (výpoveď svedkyne P.). Vzhľadom na
vykonané dokazovanie ohľadom druhu navrhovateľkou vykonávaných činností, ako aj vzhľadom na
vyjadrenie (v zmysle potvrdenie) samotnej odporkyne, že jedinou odbornou činnosťou vykonávanou
navrhovateľkou je očkovanie, nie je výpoveď svedkyne MUDr. C. pre konanie významná. Navyše vcelku

opodstatnene súd prvého stupňa zhodnotil, že obe svedkyne, ktoré vypovedali v prospech odporkyne,
navrhla vypočuť práve odporkyňa, keď zároveň jedna svedkyňa pre odporkyňu vykonáva účtovné
práce a druhá je, rovnako ako odporkyňa, detskou lekárkou zamestnávajúcou detskú zdravotnú sestru
zaradenú do 2. stupňa náročnosti práce.

Čo sa námietky rozporu uplatneného nároku s dobrými mravmi týka, odvolací súd (aj v tejto časti)
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľky, že je nevyhnutné v rámci napadnutého
(medzitýmneho) rozhodnutia rozhodnúť vo výroku o úroku z omeškania. Úrok z omeškania je

príslušenstvom uplatnenej pohľadávky a bude postačujúce, keď o tomto čiastkovom nároku rozhodne
súd až v rozsudku priznávajúcom nárok v konkrétnej výške.

O trovách aktuálneho odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.