Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 7C/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414201108
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Plutinský

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2015:5414201108.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Rastislavom Plutinským v právnej veci navrhovateľa:

C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, zast.: JUDr. Martin Cibuľa, advokát, Advokátska kancelária
so sídlom M. Pišúta 919/2, Liptovský Mikuláš, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom zo dňa 31.01.2014, doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.03.2014 žiadal, aby súd

zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5
% ročne od 16.09.2013 do zaplatenia a nahradiť navrhovateľovi trovy konania, to všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením policajného orgánu Úradu inšpekčnej služby PZ, Inšpekčný
odbor Banská Bystrica, zo dňa 19.08.2003, sp. zn.: ČVS: Z.-XXX/IBB-PO-XXXX (ďalej len „uznesenie“),
bolo podľa § 163 ods. 1 Tr. poriadku, účinného do 31.12.2005, začaté trestné stíhanie a vznesené

obvinenie voči navrhovateľovi pre trestný čin Zneužívanie vlastníctva podľa § 258 Trestného zákona,
účinného do 21.12.2005, na tom skutkovom základe, že dňa 04.04.2003 ako spoluvlastník demoláciou
zničil objekt súp. č. XXX, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou evidovanou v Ústrednom zozname
pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. XXXX/X, situovanou na
pozemku parc. č. KN XXX/X v katastrálnom území obec D., okres F., v Pamiatkovej rezervácii
ľudovej architektúry, vyhlásenej Uznesením vlády SSR č. 316 zo dňa 14.09.1977, čo vykonal bez
vydania asanačného povolenia príslušného stavebného úradu a bez rozhodnutia Ministerstva kultúry

SR o zrušení vyhlásenia kultúrnej pamiatky. Proti vyššie uvedenému uznaniu podal navrhovateľ včas
sťažnosť, ktorú odôvodnil okrem iného tým, že za skutok, pre ktorý je stíhaný, už bol riešený v
priestupkovom konaní a bola mu uložená pokuta vo výške 829,85 Eur (25.000,- Sk). Prokurátor Vyššej
vojenskej prokuratúry uznesením zo dňa 03.10.2003, sp. zn.: H. XXX/XX, sťažnosť navrhovateľa
ako nedôvodnú zamietol. Po podaní obžaloby, vykonaní dokazovania a podaní viacerých opravných
prostriedkov bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010, sp.zn.: XT/
XX/XXXX uznaný vinným z trestného činu Zneužívanie vlastníctva podľa § 258 Trestného zákona,

účinného do 31.12.2005, na tom skutkovom základe, že dňa 04.04.2003 v čase najneskôr do 15:30
hod. v Pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry D., okres F., ako spoluvlastník odstránil zrubovú
konštrukciu ľudového domu č. XXX, ktorý je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu
- registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok a chránený podľa zákona č. 49/2002 Z. z. o ochranepamiatkového fondu (ďalej len „skutok“), bol mu uložený peňažný trest vo výmere 1.000,- EUR,
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 30 dní a povinnosť nahradiť poškodenej strane Slovenskej
republike v zastúpení Pamiatkového fondu SR škodu vo výške 859,70 EUR. Proti tomuto rozsudku

podal navrhovateľ odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnil tým, že v prvostupňovom konaní bola inter
alia porušená zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v ust. § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por., účinného do
31.12.2005, pretože už bol v priestupkovom konaní potrestaný peňažným trestom vo výške 829,85 EUR.
Rovnakú obranu navrhovateľ uplatňoval aj na hlavnom pojednávaní v konaní pred Okresným súdom
Dolný Kubín. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 24.11.2010, sp. zn.: 2To/118/2010, rozhodol o

odvolaní navrhovateľa tak, že podľa § 258 ods. 1 písm. f), ods. 2 Tr. por., účinného do 31.12.2005,
zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010, sp. zn.: 3T/46/2004, vo
výroku o náhrade škody. Výroky o vine a treste nadobudli právoplatnosť. Proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010, sp.zn.: 2To/118/2010, podal navrhovateľ, prostredníctvom svojho
splnomocneného právneho zástupcu, dovolanie, ktoré opätovne odôvodnil tým, že za skutok, ktorý
sa mu kladie za vinu, bol už raz potrestaný, preto je trestné stíhanie pre ten istý skutok vylúčené.

Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už niekoľkokrát judikoval, že správne
priestupky sú „trestnými“ deliktami v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 16.11.2011, sp.zn.: 3Tdo/33/2011, na základe takejto obrany
odsúdeného (navrhovateľa) rozhodol, že bol porušený zákon v neprospech obvineného C. L., zrušil
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010, sp.zn.: 2To/118/2010 a súčasne aj

ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad a prikázal Krajskému súdu v Žiline, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 25.01.2012, sp.zn. 2To/1/2012, zrušil
rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010, sp.zn.: 3T/46/2004 a podľa § 223 ods. 1
Tr. por., účinného do 31.12.2005, s poukazom na § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por., účinného do 31.12.2005,

per analogiam a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných
slobôd trestné stíhanie proti obvinenému C. L., pre trestný čin Zneužívanie vlastníctva podľa § 258 Tr.
zák., účinného do 31.12.2005, zastavil, vzhľadom na už právoplatne skončené konanie o žalovanom
skutku vo veci priestupku podľa § 105 ods. 2 písm. f) zák. č. 50/1976 Zb. Obcou D. pod číslom P-XX/
XXXX zo dňa 08.04.2003. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.01.2012, sp.zn.: 2To/1/2012

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.01.2012. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát je povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu
nepôsobiacej) interpretácii. Každá majetková a nemajetková ujma spôsobená nezákonným zásahom
štátu proti občanovi má byť odčinená. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, je potrebné vychádzať

z toho, že trestné stíhanie proti osobe nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Navrhovateľ
v priebehu celého predmetného trestného konania opakovane poukazoval na neprípustnosť trestného
stíhania pre porušenie zásady ne bis in idem a riadne a včas (riadnymi aj mimoriadnymi) opravnými
prostriedkami napádal všetky rozhodnutia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Trestné

konanie trvalo takmer deväť rokov a nezákonné súdne rozhodnutia vydané v tomto konaní vyvolali u
navrhovateľa nepriaznivé následky v súkromnom aj spoločenskom živote. Navrhovateľ bol v dôsledku
trestného stíhania terčom všeobecných posmeškov, susedia naňho poukazovali ako na zločinca a
neustále bol konfrontovaný vyčítanými pohľadmi a negatívnymi reakciami svojho okolia. Susedia v
mieste bydliska navrhovateľa sa od nehu stránili. Počas trvania trestného stíhania boli rodinný príbuzní

navrhovateľa taktiež vystavovaný nepríjemným otázkam a posmeškom. Deti navrhovateľa boli tiež
terčom posmeškov od spolužiakov v škole. Všetky tieto okolnosti negatívne poznačili navrhovateľa ako
aj jeho vzťah s rodinnými príslušníkmi. Navrhovateľ prežíval psychické útrapy a úzkosť, v dôsledku čoho
bola navrhovateľovi spôsobená citová ujma. Navrhovateľ musel prežívať nepríjemné veci a nemohol
v dôsledku prebiehajúceho trestného konania a odsúdenia prežívať príjemné veci. Tento stav napriek

ostatným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Žiline stále trvá. V dôsledku trestného
stíhania došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti nielen v
mieste jeho bydliska, ale aj na jeho vtedajšom pracovisku a v priateľských kruhoch. Keďže tieto následky
trestného stíhania sú nezvratné, po dlhých deviatich rokoch neustáleho negatívneho tlak navrhovateľ
nepociťuje samotné konštatovanie porušenia zákona v jeho neprospech za dostatočné a primerané

zadosťučinenia. Ujma, ktorú navrhovateľ utrpel v dôsledku nezákonných rozhodnutí, je takej intenzity, že
je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch a naplniť tak satisfakčnú funkciu v súvislosti so
spôsobenou ujmou. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatnéhorozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Nakoľko
Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 16.11.2011, sp.zn.: 3Tdo/33/2011, rozhodol, že bol poručený zákon
v neprospech žalobcu, zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010, sp.zn.:

2To/118/2010 a súčasne aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a prikázal Krajskému súdu v Žiline,
aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, tento základný predpoklad bol naplnený.
Podľa názoru navrhovateľa zakladajú uvedené okolnosti zodpovednosť odporcu predovšetkým za
nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená zásahom do jeho osobnostných práv a poškodením

jeho dobrého mena a povesti v spoločnosti, pričom prichádza do úvahy jeho zodpovednosť podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Úlohou štátu je zabezpečiť na všetkých úrovniach svojej organizácie a štruktúry
realizáciu princípov právneho štátu. Právny štát by nemal tolerovať porušovanie zákonnosti orgánmi
verejnej moci, ktoré je spoločensky neakceptovateľným javom. Navrhovateľ Žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku zo dňa 11.03.2012, ktorá bola na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

podanáosobnedňa13.03.2013,požiadal,prostredníctvomsvojhosplnomocnenéhoprávnehozástupcu,
MS SR ako príslušný orgán o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami súdov, a to rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010,
sp.zn.: 3T/46/2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010, sp. zn.: 2To/118/2010.
Navrhovateľ požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- EUR ako škodu, ktorá mu bola

spôsobená pri výkone verejnej moci. Podaním zo dňa 10.09.2013, MS SR oznámilo navrhovateľovi, že
jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná, pričom žiadosti nebolo vyhovené, nakoľko podľa názoru MS
SR nebolo v tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej výkonom verejnej moci.

Dňa 26.02.2014 doručil odporca vyjadrenie k návrhu, kde uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa
03.02.2014 navrhovateľ žiadal zaviazať odporcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
10.000,- EUR titulom nezákonného rozhodnutia, pričom navrhovateľ označil ako nezákonné viaceré
rozhodnutia, za jedno z takýchto rozhodnutí označil uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 19.08.2003,
sp. zn. ČSV: Z.-XXX/IBB-POXXXX. V súlade s ustanovením § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,

podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, je potrebné zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia navrhovateľovi posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
keďže vzneseniu obvinenia navrhovateľovi došlo dňa 19.08.2003, teda pred nadobudnutím účinnosti

zákonač.514/2003Z.z.,ktoránastaladňa01.07.2004.Nároknanáhraduškodyspôsobnejnezákonným
rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak aj nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné predbežne prerokovať (§ 9 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb.). Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. na
súde je totiž predbežné prerokovanie tohto nároku na príslušnom orgáne na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Až v prípade, že príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jenu neuspokojenej časti na súde. Ide o zákonom stanovený
postup, ktorý nemožno obísť, jednoznačne musí predchádzať žalobe na súde. Uvedený právny názor
potvrdzuje aj súdna prax, napr. podľa názoru Krajského súdu v Košiciach vysloveného v rozhodnutí

sp.zn. 5Co/209/2007 zo dňa 12.11.007, podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody. Inými slovami, v prípade, že
nebola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. takáto žiadosť bola
podaná, ale ešte neuplynula zákonná šesťmesačná lehota na predbežné prerokovanie takéhoto nároku
zo strany príslušného orgánu konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotnoprávna podmienka

pre podanie žaloby, preto takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a predčasne
podaná zamietnutá. Podľa rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/92/2010 zo dňa 22.09.200
„márne uplynutie lehoty na predbežné prerokovanie nároku je hmotnoprávnou podmienkou konania“.
Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3C0/106/013-152 zo dňa 30.05.2013 „Ak poškodený
písomne nepožiada o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a tým nesplní podmienku pre

následné uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, pre nesplnenie zákonom stanovenej podmienky
prípustnosti návrhu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné návrh zamietnuť.“
Uvedené napokon potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu SR, podľa ktorej „podmienka predbežného
prerokovania musí byť splnená pred podaním návrhu na začatie konania“ (por. Uznesenie Ústavnéhosúdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 zo dňa 26.11.2009). Navrhovateľ doposiaľ s Ministerstvom spravodlivosti
SR predbežne neprerokoval svoj nárok na náhradu škodu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia. S Ministerstvom spravodlivosti SR bol

predbežne prerokovaný iba nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenú rozhodnutiami súdov, čo
napokon potvrdil aj sám navrhovateľ v odôvodnení žaloby keď uviedol, že žiadosťou zo dňa 11.03.2013
požiadal MS SR o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonnými
rozhodnutiami súdov, pričom týmito nezákonnými rozhodnutiami mali byť rozsudok Okresného súdu
Dolný Kubín zo daň 16.09.2010, sp.zn. 3T/46/2004 a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

24.11.2010, sp. zn. 2To/118/2010 a S SR nárok navrhovateľa neupokojilo. Na základe vyššie uvedené
je zrejmé, že navrhovateľ nesplnil hneď prvú hmotnoprávnu podmienku pre úspech v konaní, keď u
neho absentuje predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej uznesením o vznesení
obvinenia, preto je potrebné žalobu (v časti, v ktorej si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok z titulu
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia) ako predčasnú zamietnuť.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu šody spôsobnej
rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní bolo
rozhodnutie zrušené alebo nezákonné.

Podľa ustanovenie § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody nevznikne

ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestní stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest.

Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej nezákonnými rozhodnutiami súdov
(rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn.: 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 a rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline sp.zn.: 2To/118/2010) uplatňuje v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Podľa tohto ustanovenia možno postupovať iba v prípade, ak zákon neustanovuje inak. V danom

prípade zákon ustanovuje inak v § 8, kde upravuje situácie, ak ku škode prišlo rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení a rozhodnutím o väzbe. Navrhovateľom uvádzané súdne rozhodnutia, resp.
minimálne jeho z nich, a to rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 2To/118/2010 z 24.11.2010 spĺňa
definíciu rozhodnutia o treste, keďže toto rozhodnutie bolo v ďalšom konaní dovolacím súdom zrušené
ako nezákonné. Následne Krajský súd v Žiline uznesením sp.zn. 2To/1/2012-511 z 25.01.2012 zrušil

rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn.: 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 a podľa § 223 ods. 1 Tr.
por. S poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por. Per analogiam a s poukazom na čl. 4 Protokolu
č. 7 k Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné stíhanie proti
obvinenému zastavil. Na základe uvedené tak má odporca za to, že je naplnená hypotéza ustanovenia
§ 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. a právo na náhradu škody navrhovateľovi nevzniklo,

keďže medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone (oznámenie o
podpísaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo publikované pod č. 209/1992
Zb.) nedovoľuje trestné stíhanie, keďže práve v dôsledku aplikácie čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo

odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a Trestným poriadkom tohto štátu. V zmysle
obsahu citovaného článku sa totiž pod pojmom trestný čin rozumie aj priestupok, prípadne iný správny
delikt. Nebyť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho výkladu, je možné
predpokladať, že by Najvyšší súd SR nezrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 2To/118/2010 z
24.11.2010 ako nezákonný. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s argumentáciou, ža navrhovateľovi

nevzniklo právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003
Z.z., navrhovateľovi by vzniklo právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods. 1 písm.
a) zákona č. 514/2003 Z.z. iba vtedy, ak by bol na ňom skutočne úplne alebo sčasti vykonaný trest.
Túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal, takže odporca predpokladá, že navrhovateľ peňažný trestnevykonal a preto navrhovateľ ani nie je oprávneným subjektom na náhradu škody/nemajetkovej ujmy
podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., keďže na ňom trest vykonaný nebol. Navrhovateľ
sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nezákonných rozhodnutí v trestnom stíhaní (rozhodnutia

o vznesení obvinenia rozhodnutí súdov, ktorými bol uznaný vinným a bol mu uložený trest), skutkovo
však túto svoju ujmu odvodzuje od začatia a vedenia trestného stíhania, keď v odôvodnení svojej
žaloby uvádza, že „v priebehu celého trestného konania opakovane preukazoval na neprípustnosť
trestného stíhania“, uvádza, že „trestné konanie trvalo takmer deväť rokov“ , poukazuje na to, že bol
„v dôsledku trestného stíhania terčom všeobecných posmeškov, susedia naňho poukazovali ako na

zločinca a neustále bol konfrontovaný vyčítanými pohľadmi a negatívnymi reakciami svojho okolia,
susedia v mieste bydliska navrhovateľa sa od neho stránili, počas trvania trestného stíhania boli rodinní
príbuzní navrhovateľa taktiež vystavovaný nepríjemným otázkam a posmeškom ... musel prežívať
nepríjemné veci a nemohol v dôsledku prebiehajúceho trestného konania prežívať príjemné veci“,
pričom navrhovateľ uzatvára, že „ v dôsledku trestného stíhania došlo v značnej miere k zníženiu jeho
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti nielen v mieste jeho bydliska, ale aj na jeho vtedajšom pracovisku

a v priateľských kruhoch; keďže tieto následky trestného stíhania sú nezvratné, po dlhých deviatich
rokoch neustáleho negatívneho tlaku nepociťuje samotné konštatovanie porušenia zákona v jeho
neprospech za dostatočné a primerané zadosťučinenie“. Odporca poukazuje na rozpor medzi právnym
posúdením a skutkovým vymedzením tvrdenej nemajetkovej ujmy. V prípade, ak navrhovateľ uvádza
ako nezákonné rozhodnutia aj rozhodnutia súdov, od ktorých si odvodzuje vznik nemajetkovej ujmy, nie

je zrejmé, aký vplyv mohli mať rozsudky súdov z roku 2010 na trestné stíhanie navrhovateľa ako celok,
keď trestné stíhanie navrhovateľa začalo ešte v roku 2003. V prípadoch náhrady škody/nemajetkovej
ujmy spôsobnej trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania, oslobodením spod
obžaloby, resp. postúpením veci ne prejednanie príslušnému orgánu, sa právo na náhradu škody/
nemajetkovej ujmy spôsobnej začatím a vedením trestného stíhania posudzuje ako právo na náhradu

škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom za nezákonné rozhodnutie sa
považuje uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom. V prejednávanej veci odporca musí
zopakovať, že navrhovateľ doposiaľ svoj nárok na náhradu škody/nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia
o vznesení obvinenia s MS SR predbežne neprerokoval, preto akékoľvek nároky navrhovateľa z tohto
titulu toho času ani nie sú spôsobilé byť predmetom konania na súde. Ak by aj nárok navrhovateľa z tohto

titulu bol predbežne prerokovaný, čo ale nie je, samotné rozhodnutie o vznesení obvinenia bez ďalšieho
nemá automaticky za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako už odporcu
uviedol, vyššie, nárok navrhovateľa odvíjajúci sa od rozhodnutia o vznesení obvinenia je potrebné
posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., tento však na rozdiel od § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003
Z.z., priznáva iba právna na náhradu škody, nie aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc

od absencie právneho základu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969
Zb., z predložených podkladov nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy aj tak nevyplýva.
Vzhľadom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a vzniku škody sa v
právnej teórii označuje priama väzby javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím

a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym
posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosť (ako príčinou) tejto
ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto
zásadný význam otázky, v čom konkrétne spočíva škoda (nemajetková ujma), za ktorú je náhrada

požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce
časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná

(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,

či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody exituje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne
v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie
príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností. V predmetnej vecinavrhovateľ nepreukázal, že nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia (a nezákonné rozhodnutia
súdov) boli jedinou a výlučnou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy. V odôvodnení svojej žaloby sám
navrhovateľ spochybňuje príčinnú súvislosť medzi rozhodnutiami súdov o treste a vznikom nemajetkovej

ujmy, keď za príčinu vzniku nemajetkovej ujmy považuje deväť rokov trvajúce trestné stíhanie, čím
podstatne oslabuje presvedčivosť svojej argumentácie o vzniku nemajetkovej ujmy (aj) nezákonnými
rozhodnutiami súdov. V prípade, ak žalobca zotrvá na troch tituloch (rozhodnutia o vznesení obvinenia,
rozhodnutiach súdov o treste), od ktorých si odvíja nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, bude potrebné
skúmať (a navrhovateľ to bude musieť preukázať) akou mierou sa na vzniku nemajetkovej ujmy podieľali

rozhodnutia súdov o treste a v akej miere samotné trestné stíhanie, ktoré začalo uznesením o vznesení
obvinenia navrhovateľovi.

Na pojednávanie konanom dňa 27.05.2015 sa nedostavil odporca, ktorý dňa 26.05.2015 doručil súdu
ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, nežiadal odročiť pojednávanie, v celom rozsahu zotrval na
písomnom vyjadrení zo dňa 20.02.2014 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ v celom rozsahu trvá na podanej žalobe a v
detailoch odkazuje na jej písomné vyhotovenie. Podľa názoru navrhovateľa sú splnené podmienky
podľa osobitného predpisu, konkrétne zákona č. 514/2003 Z.z. pre priznanie žalovaného nároku,

teda sú splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa
§ 6 ods. 1 citovaného predpisu, teda nie podľa § 8 citovaného predpisu ako mylne uvádzanú vo
vyjadrení odporca, je zrušenie právoplatného rozhodnutia, čo v tomto prípade znamená zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu a následne naň obsahovo nadväzujúceho rozsudku prvostupňového

súdu. Ústavno-právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v prípade
trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, ako to bolo aj v prejednávanej veci, treba hľadať v ustanovení
článku 46 ods. 3 ústavy SR. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003, a rovnako aj podľa predtým platného zákona o zodpovednosti za škodu č.

58/1969 Z.z. Súdna judikatúra dohodila, že v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi
bola odčinená. Nárok na náhradu škody sa v takomto prípade posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. NS SR konštatoval, že bol porušený zákon v neprospech
navrhovateľa a preto ako nezákonné zrušil jednak uznesenie KS Žilina a jednak naň obsahovo

nadväzujúci rozsudok OS DK. Podľa názoru navrhovateľa ide v takýchto prípadoch o objektívnu
zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť. Navrhovateľ teda uplatňuje svoj nárok podľa § 5 a § 6
citovaného osobitného prepisu a ďalej uvádza, že tak ako to požaduje tento predpis podal podľa
§ 6 ods. 2 citovaného predpisu riadny opravný prostriedok, ako aj mimoriadny opravný prostriedok.
Keďže samotné konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia, vzhľadom na prekonané útrapy a citovú ujmu

navrhovateľa nie je dostatočným zadosťučinením, domáha sa navrhovateľ priznania žalovanej sumy.
Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k žalobe, toto vyjadrenie pokladám za nesprávne a vnútorne protirečivé.
Ako som už uviedol, navrhovateľ sa svojho nároku domáha podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. a nie podľa § 8 ods. 1 citovaného predpisu. K tým argumentom uvedených vo vyjadrení
ďalej uvádzam, že navrhovateľ mienil žalobou predložiť súdu kompletnú informáciu o celom priebehu

trestného stíhania, preto za účelom opisu skutkového deja, uviedol v žalobe aj skutočnosti, ktoré
predchádzali zrušeným nezákonným rozhodnutia. Trestným konaním, resp. trestným stíhaním sa podľa
ustanovenia § 10 ods. 15 Tr. por. označuje trestné konanie podľa trestného poriadku a úsek od začatia
trestného stíhania po právoplatné skončenie veci. To je poznámka ku argumentácií odporcu uvedenej
vo vyjadrení. Ešte chcem uviesť niekoľko viet k argumentácií ohľadne neprejednania nároku pred MS

SR. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku voči odporcovi jednoznačne vyplýva, a vyplýva to aj
z citovaných právnych predpisov, že odporca svoj nárok odôvodňoval vždy poukazovaním na zrušené
nezákonné rozhodnutia KS Žilina a OS DK. Toto tvrdenie nakoniec vyplýva jednoznačne aj z obsahu
článku 2 žaloby, kde je v 2 odseku jednoznačne uvedené 2 veta, že ide o nezákonné súdne rozhodnutia,
tedanieorozhodnutiavydanéorgánmičinnýmivtrestnomkonaní,akotomylneuvádzaodporca,pretože

rozhodnutia z prípravného konania neboli zrušené ako nezákonné. Poukazujú na doterajšie vyjadrenia
a žiadajú žalobe vyhovieť a priznať trovy konania. V prípade zamietnutia žaloby, žiadajú odporcovi trovy
nepriznať, vzhľadom na to, že ide o štátny orgán, ktorý má svoje právne oddelenie.Navrhovateľ uviedol, že o tom aké má následky doteraz, či už v rovine toho trestného konania, alebo
ohľadne tých nezákonných rozhodnutí uviedol, že už tej prvej rovine sa neustále domáhal zastavenia

trestného stíhania. Mal s tým nesmierne problémy. V dedine má neprajníka. Ani rozsudok z pošty mu
ešte nedošiel a on už vykrikoval po dedine aký je neschopný, aký je zločinec. Mal z toho traumu. Začali
sa mu triasť ruky, až musel vyhľadať pomoc odborníka, psychiatra, ktorý mu odporučil liečiť to rôznymi
čajmi. V tom období boli v dedine doplňujúce voľby, kde mal kandidovať za starostu. Bolo nejaké verejné
stretnutie, približne 40 ľudí a neprajníci zozadu vykrikovali „čo ty zločinec, čo chceš?“. K zvoleniu mu

chýbalo pár hlasov. Po plotoch boli plagáty, že je zločinec. Ubralo mu to na hlasoch, ale predovšetkým sa
to prejavilo na jeho zdravotnom stave. Manželka mu zomrela a aj keď si hľadal priateľku, tak jej hovorili,
že je zločinec. Zaujímavé je, že tých rozsudkov bolo viac. Medzi nimi bol aj jeden oslobodzujúci, ale to
už ten neprajník nezverejnil, aby ho očistil.

Na otázky PZ navrhovateľa navrhovateľ uviedol, že tie nezákonné rozsudku boli v roku 2010 a voľby boli

v roku 2012 na konci roka. Na otázku ako to prežívali jeho deti uvádza, že najskôr sa nechceli s ním ani
rozprávať, ale potom keď videli, že je zle tak potom mu aj dcéra nosila rôzne čaje. Na otázku, či to malo
vplyv aj na jeho podnikanie uvádza, že áno, dodnes sú nejaké veci na plotoch, ohovárajú ho. Na otázku,
či sa to prejavilo aj na poklese zákazníkov uvádza, že podľa neho sa to prejavilo aj v poklese zákazníkov.
Pokiaľ hovorí o podnikaní, má na mysli podnikanie v kameňolome štrkodrvu na cesty. Citovaním sa

najviac prejavilo po vynesení tých nezákonných rozsudkov, kde ich nejaký človek zverejnil.

Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie listinnými dokladmi založenými v spise, výsluchom
účastníkov konania, pričom zistil tento skutkový stav:

Uznesením policajného orgánu W.: Z.-XXX/IBB-PO-XXXX zo dňa 28.05.2003 bolo podľa § 160 ods. 1
Tr. por. začaté trestné stíhanie a dňa 19.08.2003 vznesené obvinenie C. L. pre trestný čin zneužívania
vlastníctva podľa § 258 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že: dňa 04.04.2003 ako spoluvlastník
demoláciou zničil objekt súp. č. XXX, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, evidovanou v Ústrednom
zozname pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod číslom XXXX/X,

situovanounaparceleč.KNXXX/Xvk.ú.obceD.,okresF.,vPamiatkovejrezerváciíĽudovejarchitektúry
vyhlásenej uznesením vlády SSR č. 316 zo dňa 14.09.1977, čo vykonal bez vydania asanačného
povoleniapríslušnéhostavebnéhoúraduabezrozhodnutiaMinisterstva kultúrySRozrušenívyhlásenia
kultúrnej pamiatky.

Tomuto predchádzalo rozhodnutie č. P-XX/XXXX zo dňa 08.04.2003 obce D., ktorá ako príslušný
stavebný úrad podľa § 117 zákona č. 50/1976 Zb. uložil C. L. pokutu vo výške 25.000,- Sk za
priestupok podľa § 105 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku, ktorého priestupku sa dopustil odstránením stavby bez povolenia príslušného orgánu, kde z
odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že C. L. ako spoluvlastník nehnuteľnosti sup. č. XXX

dňa 04.04.2003 vykonal asanačné práce na danej nehnuteľnosti bez povolenia na odstránenie stavby a
bez rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Žilina, kedy konal tak i napriek tomu, že bol upozornený,
aby v asanačných prácach nepokračoval. Rozhodnutie o uložení pokuty nadobudlo právoplatnosť dňom
08.04.2003, ktorým sa stalo právoplatné a vykonateľné.

Ako vyplýva i z uznesenia Krajského súdu v Žiline 2To/1/2012 zo dňa 25.01.2012, tak z dokazovania
krajský súd zistil, že skutok právne hodnotený ako trestný čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr.
zák. pre ktorý bolo dňa 28.05.2003 začaté trestné stíhanie a dňa 19.08.2003 C. L. vznesené obvinenie,
je totožný so skutkom, ktorý bol rozhodnutím obce D. ako príslušným stavebným úradom zo dňa
08.04.2003 č. P-XX/XXXX hodnotený ako priestupok podľa § 105 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb.

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Preto súd týmto uznesením zrušil rozsudok Okresného
súdu Dolný Kubín sp.zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 a podľa § 223 ods. 1 Tr. por. s poukazom na
§ 11 ods. 1 písm. f) Tr. por. per analogiam a s poukazom na článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru Rady
Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné stíhanie proti C. L. zastavil.

Ešte predtým však Okresný súd v Dolnom Kubíne svojim rozsudkom sp.zn. 3T/46/2004 zo dňa
16.09.2010 uznal C. L. vinným, že dňa 04.04.2003 v čase najneskôr do 15.30 hod. v Pamiatkovej
rezervácií ľudovej architektúry D., okres F., ako spoluvlastník odstránil zrubovú konštrukciu ľudového
domu č. XXX, ktorý je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľnýchkultúrnych pamiatok a chránený podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, teda
poškodil dôležitý kultúrny záujem tým, že zničil vlastnú vec, ktorá požíva ochranu podľa osobitných
predpisov, čím spáchal trestný čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr. zák. účinného do 01.01.2006

a za to ho odsúdil podľa § 258 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na peňažný trest vo výmere 1.000,-
EUR, resp. pre prípad úmyselného zmarenia tohto trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia slobody
vo výmere 30 dní nepodmienečne. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť
uhradiť poškodenej strane Slovenskej republike, v zast. Pamiatkový úrad SR škodu vo výške 859,70
EUR, zo zvyškom bol poškodený odkázaný na občianske súdne konanie.

O odvolaní obžalovaného C. L. voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 3T/46/2004 zo dňa
16.09.2010 Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 2To/118/2010 zo dňa 24.11.2010 rozhodol tak, že
zrušil tento rozsudok len vo výroku o náhrade škody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom 3Tdo/33/2011 zo dňa 16.11.2011 o dovolaní C. L.

rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu v Žiline z 24.11.2010 sp.zn. 2To/118/2010 z dôvodu § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por. v znení účinnom do 31.08.2011 bol porušený zákon v ustanovení § 254 ods. 1 Tr.
por. v znení účinnom do 31.12.2005 v neprospech obvineného C. L. a napadnuté uznesenie Krajského
súdu zrušil a súčasne mu prikázal aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Vo svojom
rozhodnutí Najvyšší súd poukázal predovšetkým na skutočnosť, že si treba ujasniť, či skutok právne

hodnotený ako trestný čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 pre
ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie je totožný so skutkom hodnotený stavebným
úradom ako priestupok. V prípade kladnej odpovede na túto otázku je potrebné zistiť, či rozhodnutie
stavebného úradu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, či sa teda stalo konečným rozhodnutím.
Ak bude konštatovaná totožnosť skutku, trestné stíhanie by bolo neprípustné v zmysle § 11 písm. f) Tr.

por. účinného do 31.12.2005, kedy dikcia tohto ustanovenia zodpovedá obsahu článku 4 Protokolu č.
7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práve v jeho zmysle je potrebné vyložiť
pojem trestný čin.

Pri právnom posúdení súd vychádzal z nasledovného:

V zmysle čl. 46 ods. 3,4 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správny, alebo nesprávnym úradným
postupom. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

V zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36,37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.
44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

V zmysle § 6 Zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci:

(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

(2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

(3) Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na
právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené
alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané
v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo

zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.(4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil
svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia
nároku na náhradu škody.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu šody spôsobnej
rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní bolo
rozhodnutie zrušené alebo nezákonné.

Podľa ustanovenie § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody nevznikne
ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestní stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest.

Pokiaľ ide o judikatúru, súd vychádzal z nasledovnej:

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, alebo jeho

nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne,
ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 467/08 zo 16.12.2008).

Vzhľadom na zistený skutkový stav a citované ustanovenia súd žalobu zamietol. Vychádzal pri tom
z toho, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu nie je
absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, kde v
danom konkrétnom prípade tomu je tak v § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003. V konaní bolo
nesporne zistené, že navrhovateľ sa dopustil konania - odstránenia stavby súp. č. XXX v obci D., ktorá

bola zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok,
avšak za toto bol postihnutý dvakrát, a to v priestupkovom konaní, a navyše bolo voči nemu začaté
trestné stíhanie, kde bol aj citovaným rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín uznaný za tento skutok
vinným. Je však potrebné konštatovať, že k zrušeniu tohto rozsudku a k zastaveniu trestného stíhania
voči navrhovateľovi došlo z jediného dôvodu, a to vzhľadom na právoplatné skončenie priestupkového

konania za totožný skutok, kedy vzhľadom na článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd pre vymedzenie totožnosti trestného činu sa rozumie pod týmto pojmom
aj priestupok, prípadne iný správny delikt. V zmysle § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 potom
navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo, pretože jeho trestné stíhanie bolo zastavené len z
toho dôvodu, pretože medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone

nedovoľovala trestné stíhanie (oznámenie o podpísaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo publikované pod č. 209/1992 Zb.), pokiaľ už bol navrhovateľ postihnutý v priestupkovom
konaní. Zároveň skutočne treba brať aj do úvahy, že na navrhovateľovi nebol ani úplne, ani z časti
vykonaný trest, a preto by mu náhrada škody, resp. nemajetkovej ujmy nepatrila ani podľa § 8 ods.
1 písm. a) zákona č. 514/2003. Zároveň súd poukazuje, že § 6 a § 8 nemožno vykladať izolovane,

nakoľko sú radené spolu v druhej časti zákona, ktorá upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Podotýka súd, že „skutok“ za ktorý bol postihnutý navrhovateľ v priestupkovom
konaní, resp. za ktorý bol stíhaný bol jednoznačne preukázaný, súd je aj v danom prípade viazaný
rozhodnutím príslušného orgánu o spáchaní tohto priestupku (§ 135 O.s.p.).

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p., a pretože podľa úspechu vo veci
trovy by prinaležali odporcovi, avšak tomuto žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol o tom, že mu tieto trovy
nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.Podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto vykonateľným rozhodnutím,
môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(Zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov).