Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1Tos/112/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010079
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5813010079.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany
Gallovej a JUDr. Márie Urbanovej, na neverejnom zasadnutí konanom 15. októbra 2015 prejednal
sťažnosť podanú odsúdeným U. O. proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/28/2013-243
z 8.9.2015 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného U. O. z a m i e t a ,

pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo uznesením, č.k. 6T/28/2013-243 z 8.9.2015 rozhodol podľa § 419 ods. 1 Tr.
por., z dôvodu § 50 ods. 4 Tr. zák., že odsúdený U. O. sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia, určenej trestným rozkazom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/28/2013 z 29.7.2013,
právoplatným 10.9.2013, a nariadil mu výkon trestu odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov. Podľa § 419

ods. 4 Tr. por., § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. odsúdeného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že trestným rozkazom Okresného súdu
Námestovo, č.k. 6T/28/2013-213 z 29.7.2013 bol U. O. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov,

výkon ktorého mu súd podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Skúšobná doba
podmienečného odsúdenia začala odsúdenému plynúť deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku (správne má byť trestného rozkazu - pozn. nadriadeného súdu), t.j. dňa 11.9.2013 a uplynula
mu dňom 11.3.2015. Súd zistil, že odsúdený sa počas plynutia skúšobnej doby dňa 29.3.2014 dopustil
prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., za ktorý bol právoplatne odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/92/2014 z 30.12.2014. Podľa názoru súdu prvého

stupňa odsúdený svojím správaním počas plynutia skúšobnej doby nevyžil možnosť, ktorá mu bola
daná uložením podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, a zjavne v skúšobnej dobe
neviedol riadny život a svojím úmyselným protiprávnym konaním preukázal, že podmienečný trest,
ktorý mu bol uložený, si v jeho prípade absolútne nesplnil svoj účel, neodradil ho od spáchania iného
trestného činu a nebol tak dostatočným na jeho prevýchovu. S poukazom na tieto skutočnosti potom
súd rozhodol o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov a na výkon

trestu odsúdeného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
vzhľadom na skutočnosť, že z odpisu registra trestov vyplynulo, že ešte nebol vo výkone trestu odňatia
slobody.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 8.9.2015 vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení
a po poučení o opravnom prostriedku sa odsúdený nevyjadril (v zápisnici o verejnom zasadnutí je

nesprávne označený ako obžalovaný - pozn. nadriadeného súdu) a vyjadrenie prokurátora nie je možnéidentifikovať, pretože v zápisnici je uvedené pri prokurátorovi: „nevyjadruje sa vzdáva sa práva podať
odvolanie zahlasuje sťažnosť“.

Dňa11.9.2015súduprvéhostupňaboladoručenávpísomnejformesťažnosťodsúdenéhoU.O.,podaná
prostredníctvom zvoleného obhajcu, v ktorej uvádza:
„Pokiaľ ide o plnenie povinnosti, ktorá je uložená súdom a ktorú má odsúdený plniť počas skúšobnej
doby podmienečného odsúdenia, súd vychádzal z toho, že ustanovenie § 50 ods. 4 Tr. por. stanovuje,
že na osvedčenie sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia je potrebné, aby odsúdený plnil

(teda nie splnil) povinnosti uložené odsúdenému v skúšobnej dobe súdom, t.j. na vyslovenie osvedčenia
nie je nevyhnutne nutné, aby pri každom type uloženej povinnosti musel odsúdený každú povinnosť
aj úplne splniť už v skúšobnej dobe. Záleží na tom, aká povinnosť je odsúdenému uložená a čo je
jej účelom (cieľom). Z uvedeného možno vyvodiť, že ak odsúdený, ktorému bola uložená povinnosť
uhradiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia zameškané výživné, neuhradí úplne a celkom
(do posledného centa) dlžné výživné, ktoré je uvedené v skutkovej vete právoplatného rozhodnutia

súdu, a to do uplynutia skúšobnej doby, neznamená to a priori a automaticky, že súd musí rozhodnúť
o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Chcem aj poukázať
priloženými listinnými dôkazmi, že mám záujem uvedenú situáciu riešiť, a to tým, že som od 1.7.2015
poberateľom príspevku z úradu práce o hmotnej núdzi, spáchaný úmyselný trestný čin, uvádzam, že
tento trestný čin majetkovej povahy, v ktorom som si len zobral staré poškodené veci z BSM, v ktorom

ma exmanželka oznámila polícii a za ktorý si vykonávam trest povinnej práce vo Vasiľove.
Takýto formálny postup súdu by popieral účel podmienečného trestu so stanovením povinnosti uhradiť
dĺžne výživné, nakoľko jeho podstatou bolo a je vytvoriť podmienky na riadne a pravidelné hradenie
výživného do budúcna a zároveň vytvoriť podmienky na hradenie zameškaného výživného, ktoré nebolo
uhradené v minulosti, čo nie je s účelom premeny trestu, nakoľko som v blízkej budúcnosti mohol byť

zamestnaný. Uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody v kombinácii s uložením povinnosti
uhradiť v skúšobnej dobe dlžné výživné, dal štát odsúdenému, ale aj poškodenému, najavo, že hradenie
výživného (bežného aj dlžného) má prednosť pred tým, aby bol odsúdený zbavený slobody, nakoľko
je predpoklad, že takéto „napomenutie“ zo strany štátu bude dostatočné a zabezpečí práve pravidelné
hradenie bežného výživného a zároveň aj pravidelné splácanie zameškaného výživného. Pri tomto type

uloženej povinnosti preto postačí, ak odsúdený, podľa svojich možností a schopností, plní povinnosť
uloženú mu v skúšobnej dobe, teda ak zabezpečí jej riadne a pravidelné hradenie výživného.
Podporne súd poukazuje aj na závery uznávanej zahraničnej odbornej literatúry (napríklad Šámal a kol.:
Trestní zákon. Komentár. I. díl. 6. Vydanie. Praha: C.H.Beck, 2004), ktorá upozorňuje na to, že otázku,
či má byť nariadený výkon trestu preto, že podmienečne odsúdený nesplnil (úplne) uložené povinnosti,

hodnotí súd s prihliadnutím k významu uloženej povinnosti a k závažnosti prípadného porušenia
stanovenej povinnosti. Ojedinelé alebo menej významné porušenie stanovenej povinnosti, ktoré nemarí
účel podmienečného odsúdenia, môže súd vyriešiť napríklad dohovorom (na verejnom zasadnutí) a
podobne, teda bez toho, aby musel nariadiť výkon trestu. K uvedenému možno dodať, že
stav, keď dlžné aj bežné výživné je pravidelne poukazované oprávnenej osobe, je stav zodpovedajúci

záujmom oprávnenej osoby a je aj v súlade s verejným záujmom nezasahovať necitlivým spôsobom do
tejto oblasti v prípadoch, keď výživa dieťaťa je dlhodobo zaistená (nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. ÚS 89/2001). S uvedenými závermi sa s prvostupňovým súdom nestotožňujem, nakoľko by
bolo absolútne neadekvátnym zásahom zo strany štátu, ak by súd v posudzovanom prípade nariadil
výkon trestu, pretože odsúdený by tak stratil prácu a tým aj pravidelne sa opakujúci príjem a možnosť

hradiť výživné.
Z vyššie uvedených dôvodov žiadam ,aby krajský súd zrušil uvedené uznesenie zo dna 8.9.2015 a
nariadil v tejto veci znova konať okresnému súdu.“
Prílohou sťažnosti je kópia rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo z 28.8.2015, z
výroku ktorého vyplýva, že U. O. je fyzickou osobou v hmotnej núdzi a priznáva sa mu pomoc v hmotnej

núdzi v sume 46,40 Eur mesačne od 1.7.2015. Ďalšou prílohou je potvrdenie Obecného úradu Vasiľov
z 11.9.2015, ktorým sa potvrdzuje, že U. O. vykonáva na Obecnom úrade vo Vasiľove od 3.8.2015 trest
povinnej práce. Ďalšou prílohou sú kópie podacích lístkov a kópia platobného príkazu.

Dňa 28.9.2015 súdu prvého stupňa bolo doručené písomné vyjadrenie prokurátora k dôvodom sťažnosti

odsúdeného U. O., v ktorom doslova uvádza:
„Obvinený sa vo svojej sťažnosti zameriava najmä na otázku plnenia si vyživovacej povinnosti počas
plynutia skúšobnej doby, čo však nebolo dôvodom, pre ktorý súd rozhodol o jeho neodsvedčení sa.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prihliadol na odsúdenie U. O. za trestný čin,spáchaný počas skúšobnej doby. Tejto skutočnosti však venuje odsúdený v sťažnosti iba jednu vetu,
ktorou spáchaný trestný čin bagatelizuje. Faktom však ostáva, že odsúdený v skúšobnej dobe spáchal
úmyselný trestný čin, ktorý je z hľadiska trestnej sadzby obdobne závažný ako trestný čin, pre ktorý mu

bol podmienečný trest uložený.
Je zrejmé, že u odsúdeného nenaplnilo podmienečné odsúdenie účel trestu, najmä z hľadiska
individuálnej prevencie. Preto považujem sťažnosťou napadnuté uznesenie súdu za zákonné a
dôvodné. Na základe hore uvedených skutočností navrhujem sťažnosť odsúdeného zamietnuť podľa §
193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.“

Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je
vyjadrený obmedzený revízny princíp, potom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm.

a) alebo b), na základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk,
bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu
konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť
nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej stránky,
či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k

porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.

Sťažnosť proti uzneseniu súdu je prípustná v súlade s ustanoveniami § 185 ods. 1, 2 Tr. por., § 419
ods. 2 Tr. por., bola podaná oprávnenou osobou v zmysle § 186 ods. 1, 2 Tr. por. a v lehote stanovenej

§ 187 ods. 1 Tr. por.

Z hľadiska aplikácie hmotného práva sa krajský súd stotožnil s výrokom napadnutého uznesenia, ktoré
zodpovedá stavu veci a zákonu, a preto sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, v podstatnom dospel k záveru, že mal
jednoznačne preukázané, že odsúdený v skúšobnej dobe neviedol riadny život, pretože 29.3.2014 sa
dopustil protiprávneho konania, ktoré bolo príslušným súdom kvalifikované ako prečin krádeže podľa §
212 ods. 1 Tr. zák., za ktorý skutok bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Námestovo,
sp.zn. 6T/92/2014 z 30.12.2014 a bol mu uložený trest povinnej práce v trvaní 180 hodín.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal iné
uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi
nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom
zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že odsúdený U. O.
sa v skúšobnej dobe odsúdenia na trest odňatia slobody, výkon ktorého mu bol podmienečne
odložený, neosvedčil. Na tomto mieste nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdov tvoria jednotu, a preto nadriadený súd v podrobnostiach poukazuje na dostatočne

odôvodnené uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré dôvody si v plnom rozsahu osvojuje.

Nadriadený súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, možno
hodnotiť len tie okolnosti, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Pritom však treba skúmať správanie
odsúdeného počas celej skúšobnej doby. V prípade odsúdeného U. O. súd prvého stupňa správne

ustálil, že v priebehu skúšobnej doby sa dopustil prečinu, a teda odsúdený nemá snahu sa napraviť a
viesť riadny život, a preto neprichádza do úvahy nič iné, len vysloviť, že sa v skúšobnej dobe neosvedčil
a uložený trest odňatia slobody vykoná.

Nadriadený súd dodáva, že na zabezpečenie účelu trestu u odsúdeného, najmä za účelom

zabezpečenia funkcie individuálnej aj generálnej prevencie, je potrebné odsúdenému U. O. nariadiť
výkon trestu odňatia slobody. Tým, že sa v skúšobnej dobe znovu dopustil protiprávneho konania, ktoré
bolo kvalifikované ako prečin, sám odmietol preukázať, že predchádzajúce odsúdenie, i keď za iný druh
trestnej činnosti, bolo len výnimočným odklonom od inak bezúhonného spôsobu života.Stavu veci a zákonu zodpovedá i rozhodnutie okresného súdu o zaradení odsúdeného U. O. na výkon
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože z odpisu

registra trestov vyplýva, že odsúdený U. O. doteraz nebol vo výkone trestu odňatia slobody.

Dôvody sťažnosti odsúdeného U. O. neboli podkladom pre zrušenie sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa a ani predložené kópie listinných dôkazov, ktoré boli pripojené k
sťažnosti, nemajú taký charakter, ktorý by bol relevantný pre posúdenie spôsobu života odsúdeného

U. O. počas skúšobnej doby pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Podľa názoru
krajského súdu dôvody sťažnosti nie sú spôsobilé zvrátiť správnosť a zákonnosť výroku uznesenia
napadnutého sťažnosťou odsúdeného U. O..

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, nadriadeným
súdom neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva hmotného a procesného súdom prvého stupňa,

ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
krajský súd sťažnosť odsúdeného U. O. zamietol, pretože nie je dôvodná.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.