Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 20, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/237/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110222283
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3110222283.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: U. G., trvale bytom R., ul. Š. X. XX, zastúpený

zástupcom: CHARGE DAVOUÉ UJJ s.r.o., so sídlom v Trenčíne, ul. Legionárska 14, proti odporcovi:
Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, sudcom JUDr.
Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 20.583,47 eur.

II. Súd návrh vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 24.08.2010, ktorý bol Okresnému súdu Trenčín doručený dňa
25.08.2010, v spojení s podaním zo dňa 07.07.2011 (označenom ako doplnenie žaloby, oprava
chýb v písaní a úprava žalobného petitu), proti odporcovi domáha, aby súd rozhodol o splnení
povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu majetkovej škody vo výške 14.643,37 eur, náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 27.150,81 eur a náhradu trov obhajoby vo výške 3.294,92 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalovaná suma je spolu 45.089,10 eur.

Tento návrh odôvodnil tým, že odporca je zodpovedný za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe na
tom skutkovom základe, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 3T/147/2007 zo dňa 25.
apríla 2008 bol navrhovateľ oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby Krajskej
prokuratúry v Trenčíne sp.zn. 1Kv 51/2006 zo dňa 11. decembra 2007 podanej pre údajný trestný čin
lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písmena a), b) ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
a údajný trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do

31.12.2005, ktorých sa mal dopustiť na základe skutkovej vety obžaloby. Uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp.zn. 2To/57/2008 bolo podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie krajskej prokurátorky
zamietnuté. Právnou skutočnosťou pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
je jeho vzatie do väzby a oslobodenie spod obžaloby. Vo výkone väzby bol navrhovateľ neústavne a
nezákonne na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín č.k. 0Tp/24/2007 od 16.februára 2007 do
9.novembra 2007, z ktorej bol prepustený na základe uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
6To/79/2007. Navrhovateľ bol zamestnaný v spoločnosti Program spol. s r.o. na prevádzke v Q.. Jeho

priemerný čistý príjem za 12 mesiacov v roku 2006 bol vo výške 5.718,91 eur, priemerný hrubý príjem
za 12 mesiacov v roku 2006 vo výške 7.331,84 eur, čomu zodpovedá priemerný mesačný príjem vo
výške 610,99 eur brutto, resp. 20,37 eur na deň. Skutočná majetková škoda počas výkonu väzby od
16. februára 2007 do 9. novembra 2007, t. j. za 8 mesiacov a 9 dní predstavuje sumu 5.071,25 eur (8 x610,99 eur + 9 x 20,37 eur). Ušlý zisk za obdobie od 10. novembra 2007 do 9. mája 2008 predstavuje
čiastku 2.248,02 eur. Po prepustení z výkonu väzby bol totiž navrhovateľ bez zamestnania a príjmov a
poberal len dávku v nezamestnanosti od 10. novembra 2007 do 9. mája 2008 spolu vo výške 1.438,62

eur za 181 dní (7,95 eur x 181). Rozdiel medzi denným priemerným príjmom vo výške 20,37 eur a
príjmom dávky za deň vo výške 7,95 eur je 12,42 eur na deň, čiže za 181 dní rozdiel predstavuje
sumu 2.248,02 eur (12,42 eur x 181). Ušlý zisk za obdobie od 10. mája 2008 do 1. augusta 2008, t.
j. 83 dní predstavuje sumu 1.690,71 eur (83 x 20,37 eur). Ušlý zisk za obdobie od 1. augusta 2008
do 31. mája 2009 predstavuje čiastku 4.411,41 eur. Od 1. augusta 2008 do 31. mája 2009, t.j. 10

mesiacov bol totiž navrhovateľ zamestnaný vo firme Elegance, s.r.o. na polovičný pracovný úväzok
so mzdou dosiahnutou za mesiace august 2008 až december 2008 úhrnom vo výške 809,80 eur a
so mzdou dosiahnutou v mesiacoch január 2009 až máj 2009 úhrnom vo výške 888,69 eur. Spolu
mzda za 10 mesiacov dosiahla čiastku 1.698,49 euro (809,80 eur + 888,69 eur), čomu zodpovedá
priemerná mzda za mesiac vo výške 169,85 eur (1.698,49/10). Rozdiel medzi priemerným príjmom vo
výške 610,99 eur za mesiac a príjmom u zamestnávateľa Elegance s.r.o. vo výške 169,85 eur za mesiac

predstavuje sumu 441,14 eur za mesiac a za 10 mesiacov sumu 4.411,41 eur. Ušlý zisk za obdobie
od 1. júna 2009 do dňa 31. júla 2009, t.j. 2 mesiace predstavuje sumu 1.221,98 eur (610,99 eur x
2). Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o
väzbe najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy, t.j. suma 625,37 Sk (18.761/30), a to za
každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky bola podľa Štatistického úradu SR v roku 2006 vo výške 18.761,-
Sk. Počet dní výkonu väzby u navrhovateľa predstavuje spolu 327 dní. K uplatnenej nemajetkovej ujme
uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 a nasl. citovaného zákona si navrhovateľ
uplatňuje vo výške štvornásobku 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy, t.j. 83,03 eur (4 x 625,37
Sk) s prihliadnutím na osobu navrhovateľa, doterajší jeho život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

na závažnosť obvinenia z trestného činu a následkov, ktoré mu vznikli v jeho súkromnom živote, na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nemu došlo v súvislosti so závažnosťou trestného
obvinenia proti jeho osobe. Navrhovateľ si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za 327 dní väzby vo
výške 27.150,81 eur (327 x 83,03 eur). Podľa § 18 citovaného zákona si navrhovateľ uplatňuje aj právo
na náhradu trov konania (obhajoby) a to podľa špecifikácie obsiahnutej v žalobnom návrhu za úkony

právnej pomoci úhrnom vo výške 3.032,11 eur a náhradu cestovného a náhradu za stratu času úhrnom
vo výške 262,81 eur. Vyčíslená suma 45.089,10 eur tak pozostáva z majetkovej ujmy a ušlého zisku
vo výške 14.643,37 eur (5.071,25 eur + 2.248,02 eur + 1.690,71 eur + 4.411,41 eur + 1.221,98 eur), z
nemajetkovej ujmy vo výške 27.150,81 eur a z trov právneho zastúpenia (obhajoby) podľa § 18 zák. č.
514/2003 Z.z. vo výške 3.294,92 eur (3.032,11 eur ako odmena za úkony právnej pomoci + 262,81 eur

ako cestovné a náhrada za stratu času).

Zástupcovi odporcu bol návrh doručený dňa 11.05.2011. Dňa 02.06.2011 bolo súdu doručené písomné
podanie zástupcu odporcu, v ktorom uviedol, že žalobný návrh považuje odporca za nedôvodný v celom
rozsahu. Na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

je potrebné kumulatívne splnenie troch zákonom predpokladaných podmienok, a to udalosť, ktorá môže
mať za následok vznik škody, vznik samotnej škody a predovšetkým príčinná súvislosť medzi škodovou
skutočnosťou a škodou. V konaní o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe môže byť úspešný
len ten navrhovateľ, ktorý preukáže tri skutočnosti zároveň. Ak nie je daná príčinná súvislosť, nevzniká
zodpovednosť za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vždy sa vyžaduje

dôkaz o jej existencii. Odporca má za to, že v danom prípade nedošlo k naplneniu všetkých troch
zákonných podmienok. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody v rozsahu, v akom si ho nárokuje. Taktiež
podľa názoru odporcu neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní príčinnej súvislosti medzi konaním,
resp. rozhodnutím orgánu verejnej moci vo veci a vznikom prípadnej ujmy na strane navrhovateľa.
Je nepochybné, že trestné stíhanie a v jeho rámci výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej

slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady pre jeho osobný život. Trestné stíhanie a
výkon väzby, ktoré sú realizované v rozpore so zákonom, sú spôsobilé vyvolať popri vzniku materiálnej
škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn.
5Cdo/150/2003 zo dňa 20.10.2005 vyslovil právny názor, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá je
ústavnechránená,másvojrámecapravidlá.Doväzbymožnovziaťlenobvinenúosobu,alennazáklade

rozhodnutia súdu. Preto ak v čase rozhodnutia o väzbe sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide
o zásah zákonný, a preto aj oprávnený. Za predpokladu, že v dôsledku nových dôkazných skutočností
je trestné stíhanie voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie o väzbe následne považovať za
rozhodnutie, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do práv takejto osoby. Pokiaľ teda orgány činnév trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania a pri
vzatí do väzby v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak následne
dôjde k zastaveniu trestného stíhania. Z uznesenia sudcu pre prípravné konanie o vzatí do väzby je

zrejmé, že v čase rozhodovania o väzbe boli splnené všetky jej zákonné predpoklady a navrhovateľ
závažnosťou obvinenia, ktoré bolo vznesené na podklade jeho opoznania a nahlásenia poškodenými
Jurajom Krajčovičom s manželkou, a okolnosťami prípadu, za ktorých sa o väzbe rozhodovalo, nedal vo
veci konajúcemu prokurátorovi, ktorý podal návrh na vzatie obvineného do väzby, a najmä sudcovi pre
prípravné konanie inú možnosť, ako vziať navrhovateľa do väzby podľa 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku.Vzhľadomnazávažnosťvznesenýchobvineníahrozbuvysokéhotrestuvprípadepreukázania
viny, ako aj na skutočnosť, že viacero páchateľov skutku, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, nebolo
v čase vzatia navrhovateľa do väzby stotožnených, existovala reálna obava z pôsobenia obvineného
nielen na už obvinených, ale ja na doposiaľ neustálených páchateľov, resp. iné aktivity smerujúce k
mareniu vyšetrovania. V konečnom dôsledku toto odôvodnenie svojim rozhodovaním potvrdil aj Krajský
súd v Trenčíne, ktorý z rovnakých dôvodov najprv zamietol sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu

o vzatí do väzby a neskôr i potvrdil uznesenie okresného súdu o predlžení väzby navrhovateľa. Až
uznesením zo dňa 09.11.2007, sp.zn. 6Tpo/79/2007, vyhovel krajský súd sťažnosti navrhovateľa proti
uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby a navrhovateľa prepustil z
väzby s odôvodnením, že v doterajšom priebehu väzobného stíhania obvineného došlo k podstatnej
zmene v konkrétnych skutočnostiach zakladajúcich v doterajšom priebehu prípravného konania vznik

a ďalšie trvanie dôvodu kolúznej väzby. Tento dôvod však bol pri uvalení väzby daný a trvanie väzby
bolo svojou dĺžkou primerané okolnostiam prípadu. Väzba svojím trvaním neprekročila čas nevyhnutne
potrebný na vykonanie procesných úkonov, ktorými bol odstránený dôvod väzby, a jej výkonom a trvaním
tak v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k neodôvodnenému zásahu do osobnostných ani iných práv
navrhovateľa, ktorý by odôvodňoval vznik nároku na náhradu škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Z

uvedených dôvodov ministerstvo spravodlivosti žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody nevyhovelo. Odporca ďalej poukázal na to, čo je potrebné považovať za skutočnú
škodu a čo za ušlý zisk. Navrhovateľ v návrhu doručenom žalovanému žiadnym spôsobom nepreukázal
samotný vznik a rozsah škody, ktorú mal utrpieť, a ktorej náhrady sa domáha. Navrhovateľ sa domáha
náhrady skutočnej majetkovej škody vo výške 5.071,25 eur za 8 mesiacov a deväť dní strávených vo

väzbe v čase od 16.02.2007 do 09.11.2007, počas ktorých nemohol poberať mzdu od svojho vtedajšieho
zamestnávateľa, spoločnosti PROGRAM spol. s r.o.. Škoda v podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy
navrhovateľ nemohol vykonávať prácu, a za túto dostávať adekvátnu protihodnotu v podobe mzdy, môže
byť v príčinnej súvislosti s väzobným stíhaním navrhovateľa len za čas trvania pracovného pomeru
navrhovateľa, počas ktorého je vo výkone väzby. Odo dňa jeho skončenia zanikol nárok navrhovateľa

na výplatu tejto mzdy, a teda i nárok na náhradu škody v rozsahu takto nevyplatenej mzdy. Aj v prípade
preukázania existencie a trvania pracovného pomeru navrhovateľa počas výkonu väzby poukázal
na nepresnosť v právnej kvalifikácii uplatneného nároku a v následnom výpočte vzniknutej škody. V
zmysle definície pojmu škoda, uplatnený nárok v tomto prípade predstavuje náhradu ušlého zisku,
ktorý bolo možné, v prípade že by nedošlo ku škodnej udalosti, odôvodnene očakávať s ohľadom na

pravidelný beh vecí (teda že by počas tohto obdobia naďalej mzdu od zamestnávateľa dostával ), a
nie za náhradu skutočnej škody, ktorá sa prejavila zmenšením reálneho majetku navrhovateľa. Majetok
navrhovateľa by sa vyplatenou mzdou zvýšil len o hodnotu čistej a nie hrubej mzdy, preto len z
tejto čistej mzdy navrhovateľa je možné určiť výšku náhrady škody vzniknutej nevyplatením mzdy z
dôvodu väzby. Rovnako je potrebné pri výpočte rozsahu náhrady škody postupovať i v ďalších častiach

uplatneného nároku v podobe ušlého zisku v sume 9.572,12 eur ako rozdielu medzi príjmom z dávky
v nezamestnanosti, resp. z nižšej mzdy a mzdou, ktorú mu mala byť vyplácaná spoločnosťou R. spol.
s r.o.. V prípade týchto nárokov za obdobie od 10.11.2007 do 31.07.2009 však odporca má za to,
že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ako ani príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a
vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal, že jeho pracovný pomer so spoločnosťou R. spol. s r.o.

skončil práve z dôvodu vzatia navrhovateľa do väzby, resp. jej trvania, a taktiež ani skutočnosť, že práve
v dôsledku výkonu väzby si nemohol neskôr nájsť iné zamestnanie, rovnako alebo lepšie ohodnotené
ako jeho predchádzajúce, najmä ak sa, ako sám uvádza, po čase opäť zamestnal v spoločnosti R. spol.
s.r.o.. V čase po skončení výkonu väzby teda nie je možné hovoriť o škode v podobe ušlého zisku z
rozdielu mzdy, ako ani o prípadnej zodpovednosti žalovaného za takúto škodu.

Takisto uviedol, že podľa názoru odporcu na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy je nevyhnutné
preukázaťneoprávnenýzásahdoosobnostnýchprávnavrhovateľazostranyorgánovčinnýchvtrestnom
konaní, pričom o neoprávnenom zásahu do osobnosti fyzickej osoby nie je možné hovoriť v prípade,kde je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom, pokiaľ tak nie sú prekročené
zákonom stanovené medze. Ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických
osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevažuje závažnejší, významnejší a funkčne vyšší zvláštny

verejný záujem. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp zn. 5Cdo
274/2007 z 10.12.2008) neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym
poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť
ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. Ide najmä

o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone
iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá
zákon. Za výkon zákonnej (úradnej) licencie nemožno považovať každé konanie alebo proces, ale iba
také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu
osobnosti je teda vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil
z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno

posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených
zákonom na ich začatí a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonom predpokladané rozhodnutie, nie
je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania.
Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru
zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len

súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Napriek tomu, že súd výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento
postup podlieha hodnoteniu a základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie
takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných
súvislostí posudzovaného prípadu. Pri posudzovaní uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je potrebné dôsledne vziať do úvahy okrem iného tiež vplyv ostatných satisfakčných
prostriedkov, ktoré by mohli byť v danej veci použité na zmiernenie následkov zásahu do osobnostnej
sféry navrhovateľa a taktiež závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Je potrebné vychádzať aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, musí sa prihliadnuť na intenzitu,
povahu a spôsob neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté,

atď.. Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom mal spočívať neoprávnený zásah do jeho
ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ bol vzatý do väzby v súlade s ustanoveniami Trestného
poriadku stanovujúcimi presné podmienky za akých mohlo a môže dôjsť k takejto forme zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa. Čo sa týka výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, túto považuje
odporca za neadekvátnu a ničím neodôvodnenú. Okrem všeobecného a vágneho odôvodnenia údajne

závažného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa odporca poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ
navrhovateľ vychádza z určenia minimálneho nároku podľa § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za
škodu za deň trvania väzby, ničím konkrétnym nezdôvodnil jeho zvýšenie na štvornásobok minimálneho
nároku. Takto určený denný nárok ďalej navrhovateľ násobí číslom 327, ktoré má predstavovať počet
dní strávených vo výkone väzby. Číslo 327 sa však nezhoduje s počtom dní za obdobie od 16.02.2007

do 09.11.2007 počas ktorého trvala väzba navrhovateľa, a to 267 dní. V zmysle § 27b zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31.12.2008. Zákon o zodpovednosti za škodu v znení
do 31.12.2008 ustanovenie § 17 ods. 4, na ktoré sa pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy

navrhovateľ odvoláva, neobsahoval. K uplatnenej náhrade trov právneho zastúpenia v trestnom konaní
podľa § 18 zákona o zodpovednosti za škodu uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani skutočnosť, že
trovy trestného konania skutočne uhradil, teda že mu vznikla škoda, ako ani to, že ich uhradil vo výške
a za úkony tak, ako sú v návrhu vyčíslené. Odporca takisto namietal výšku uplatnenej škody v podobe
trov právneho zastúpenia, za ktoré má niesť zodpovednosť. V prípade preukázania vykonania a úhrady

týchto úkonov navrhovateľom, je podľa názoru odporcu možné v prípade úspechu navrhovateľa priznať
len sumu vo výške 2933,49 eur (4.412,36 - 693,61 -104,49 - 417,96 - 262,81). V prípade, že navrhovateľ
uhradil trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške prevyšujúcej túto sumu, odporca má za
to, že v rozsahu rozdielu navrhovateľovi nevznikla škoda v súvislosti s konaním orgánu verejnej moci
v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Ak by takýmto spôsobom došlo k vzniku škody na strane

navrhovateľa,zodpovednosťzatútonesieprávnyzástupcanavrhovateľa,ktorýhozastupovalvtrestnom
konaní.Navrhovateľ na pojednávaní dňa 13.10.2011 v rámci svojho výsluchu uviedol, že od septembra 2005 až
do 23.03.2007 bol zamestnaný v Q. v herni, ktorú prevádzkovala spoločnosť R., s.r.o.. Dňa 15.02.2007
prišla za ním do herne v Q., kde pracoval, kriminálka z Trenčína, odkiaľ ho odviezli za účelom, aby

ho opoznal korunný svedok. Korunný svedok ho však neopoznal. Napriek tomu nasledujúceho dňa
16.02.2007, keď mal voľno, prišli ku nemu domov do Prievidze policajti, ktorí ho odtiaľ na základe
rozhodnutia súdu zobrali do väzby do Leopoldova. Boli mu odobraté pachové stopy a daktyloskopické
odtlačky. Vo väzbe bol až do 09.11.2007. Napriek tomu, že už boli vykonané všetky úkony, a to odobratie
pachových stop, daktyloskopických stôp, si ho ponechali vo väzbe. Žiadal, aby bol vykonaný dôkaz na

detektore lži, avšak s týmto prokurátor nesúhlasil. Jeho kauza sa spájala s kauzou v R. z toho dôvodu,
že osoby, ktoré boli zúčastnené v R. boli rovnako ako on kukláčmi a boli teda kolegami, kamarátmi.
Kamarátov zobrali v priebehu rokov 2006 a ich v roku 2007. Jednoducho sa spájali prípady, ktoré sa stali
v Belušských Slatinách a v Polomke. Tí, ktorí boli obvinení v kauze Polomka t. j. Kurinský a Červeňan,
boli taktiež obvinení pri predmetnej kauze v Belušských Slatinách. Pokiaľ ide o samotnú väzbu, ak je
človek zobratý do väzby, je vytrhnutý z normálneho života, v ktorom už nemôže ďalej fungovať. Musel

napríklad ukončiť pracovný pomer, musel predať auto kvôli tomu, aby si zabezpečil určité finančné
prostriedky na prežitie vo väzbe. Finančné prostriedky vo väzbe človek potrebuje na to, aby si mohol
zabezpečiť lepšiu stravu, hygienické prostriedky, aby mohol telefonovať s rodinou a samozrejme, aby
mal finančné prostriedky aj pre advokáta. Celá kauza sa medializovala v televízii, v novinách, dokonca
na internete. Celkový pobyt v Leopoldove je ťažko znesiteľný. Pamätal si na to, že jedného dňa ho

mali prísť navštíviť rodičia, brat, synovec, pričom cestou do Leopoldova mali haváriu. Z väzby mu ani
nedovolili zatelefonovať, aby získal informáciu, či sú v poriadku. Po prepustení z väzby dňa 09.11.2007
mal vážne problémy sa zamestnať. Prvého pol roka bol nezamestnaný, evidovaný na úrade práce. Po
pol roku t.j. niekedy v máji alebo v júni 2008, ho na polovičný úväzok zamestnal jeho kamarát vo firme
Elegance. Zúčastnil sa ja preškoľovacieho kurzu a výberových konaní u zamestnávateľov, ktorí mu však

na pohovore samozrejme mimo zápis oznámili, že ho nemôžu zobrať do zamestnania z dôvodu, že bol
obžalovaný zo závažného trestného činu, a navyše v tom období súd ešte nebol ukončený. Takýchto
prípadov bolo minimálne 6. Pokiaľ ide o hľadanie práce, hľadal si ho hlavne sám. V auguste 2009 sa
uvoľnilo miesto vo firme, kde pôvodne pracoval v spoločnosti Program, a tak tam od 01.08.2009 začal
pracovať. V čase od 01.06.2009 do 31.07.2009 taktiež pracoval, bližšie si nespomínal o akú spoločnosť

išlo. Prevádzku mali v Trenčíne a on pre nich vykonával niečo podobné ako obchodný zástupca. Výplatu
však z tejto spoločnosti nevidel. Pracovnú zmluvu mal riadne uzavretú. Pokiaľ ide o následky na jeho
rodinný život v dôsledku väzby, poukázal na skutočnosť, že s jeho bývalou družkou má maloletú dcéru
Y.Z., pričom družka mu bráni stretávať sa s ňou, s poukazom na to, že je kriminálnik. O úpravu styku
s dcérou žiadal súdnou cestou. Vec bola vedená na Okresnom súde Prievidza a je už právoplatne

skončená. Napriek tomu, že rozsudok je v jeho prospech, maloletú dcéru už 3 roky nevidel. Bývalá
družka na neho dávala aj trestné oznámenie, že sa jej vyhrážal zabitím.

Svedok Peter Adamík, brat navrhovateľa, vo svojom výsluchu uviedol, že navrhovateľ pracoval v herni
v Novákoch, odkiaľ ho zobrali policajti najskôr na výsluch a neskôr do väzby. Pokiaľ vie, brat bol bratý

do väzby, aspoň tak to bolo braté zo strany prokurátora a sudcu, len na čas, dokedy budú vykonané
určité dôkazy, t.j. odobratie pachových stôp a daktyloskopických odtlačkov. Väzba mala trvať podľa
ubezpečenia prokurátorky a sudcu len mesiac. Snažili sa absenciu jeho brata vyriešiť tak, že jeho
ostatní kolegovia potiahnu namiesto neho v herni 24 hodín. Nakoľko bol brat vo väzbe viac ako jeden
mesiac, zamestnávateľ musel do herne zobrať niekoho iného a brat dostal výpoveď. Pokiaľ má správnu

informáciu, tak daktyloskopické odtlačky aj pachové stopy neboli vyhodnotené do mesiaca, ale až po
nejakých siedmich mesiacoch. Brat mal v Prievidzi prenajatý byt. Keďže s rodičmi predpokladali, že
brat bude vo väzbe len mesiac, hradili nájomné za neho. Nakoľko z dlhodobého hľadiska nedokázali
platiť nájomné, museli nájom bytu ukončiť. V dôsledku toho, že bol navrhovateľ zobratý do väzby, museli
predať aj jeho osobné motorové vozidlo zn. Audi. Z peňazí, ktoré sa získali predajom auta, sa hradil

jednak advokát, balíky do väzby, cesty za advokátom a všetky veci, ktoré súviseli so zadržaním brata.
Pokiaľ si dobre pamätá, brat bol vo väzbe asi 10 mesiacov. Po prepustení z väzby navrhovateľ nemohol
zohnať zamestnanie, taktiež nemal kde bývať a tak sa nasťahoval k rodičom do Prievidze. Nemohol sa
zamestnať v pôvodnom zamestnaní z toho dôvodu, že na jeho miesto už zobrali iného. Taktiež sa
snažil zamestnať v SBS službe, avšak akonáhle vyšlo najavo, že bol obžalovaný z ozbrojenej lúpeže,

nikto ho nechcel zamestnať. O týchto skutočnostiach vie preto, že on spolu s ním hľadal zamestnanie.
Pokiaľ si dobre pamätá, minimálne u 3 až 4 zamestnávateľov bolo prekážkou práve to, že brat bol vo
väzbe, a že bol obžalovaný z lúpežného prepadnutia. Ďalší problém, ktorý mu spôsobila väzba sa objavil
na súde, kde sa so svojou bývalou družkou súdil o styk s maloletou Y. A.. Bývalá družka sa v konaníbránila tým, že brat je násilný, že má styky na mafii, a že sedel vo väzbe za ozbrojenú lúpež. Po
prepustení z väzby mu pomohli zamestnať sa jeho kamaráti, avšak len na čiastočný pracovný úväzok.
Keď sa uvoľnilo miesto u jeho pôvodného zamestnávateľa, tak sa tam navrhovateľ zamestnal. Celá

kauza sa medializovala nielen v novinách, ale aj na internete, kde bolo uvádzané celé meno brata. Na
internete sa kauza rozoberala konkrétne na stránkach www.mafia.sk a www.cernak.sk. Samozrejme ani
pre neho ani pre otca s mamou táto medializácia nebola príjemná. Všetci to ťažko psychicky znášali.
Pre otca to bolo horšie ešte o to, že bol bývalým policajtom.

Svedkyňa Bc. H. E. vo svojom výsluchu uviedla, že s navrhovateľom dňa 15.07.2005 uzatvorili
pracovnú zmluvu, pričom ako nástup do zamestnania bol stanovený termín 01.09.2005. Navrhovateľ
bol zaradený v prevádzke Herňa v Novákoch. Navrhovateľ patril medzi najlepších zamestnancov, v
Novákoch rozbiehali prevádzku a on im ju pomáhal rozbiehať. Herňa v Novákoch je non-stop prevádzka.
Pracovníci pracujú na zmene v rozsahu 12 hodín a akékoľvek nenastúpenie do práce im skomplikuje
chod. Navrhovateľ v jeden deň nenastúpil do zamestnania. Kedy presne to bolo si nepamätala, bolo

to vo februári alebo marci roku 2007, v ktorom bola s navrhovateľom spísaná dohoda o skončení
pracovného pomeru. Bolo to približne 3-4 týždne pred ukončením pracovného pomeru. Nemali žiadne
informácie, prečo navrhovateľ nenastúpil do zamestnania, preto to obratom išla do Novákov riešiť. Ani
z kolegov jej nikto nevedel povedať, z akého dôvodu navrhovateľ nenastúpil do zamestnania. V ten
deň vyriešili absenciu navrhovateľa tak, že dočasne za neho zastupoval pracovník z inej prevádzky.

Pracovná doba navrhovateľa bola taká, že 12 hodín pracoval a 3 dni mal voľno. Po uplynutí 3 dní po
tom, čo mal navrhovateľ nastúpiť do zamestnania sa dozvedeli, že navrhovateľ mal byť zadržaný na
polícii. Navrhovateľ nenastúpil ani na ďalšiu zmenu a oni opätovne museli zabezpečiť za neho náhradu.
Jeho nenastúpenie do zamestnania brali ako nedorozumenie, ktoré sa behom týždňa vyrieši. Na
navrhovateľovi ako na zamestnancovi im veľmi záležalo, pretože patril medzi najlepších. Za normálnych

okolností by uvedenú situáciu riešili tak, že by zamestnanec dostal výpoveď z dôvodu hrubého porušenia
pracovnej disciplíny pre nenastúpenie do zamestnania. U navrhovateľa to spočiatku riešili tak, že
čerpá dovolenku. Neskôr sa s nimi skontaktoval právny zástupca navrhovateľa JUDr. Uj, ktorý im
uviedol skutočnosti, že navrhovateľ je vo vyšetrovacej väzbe. Advokát navrhovateľa ich požiadal, aby
s navrhovateľom nekončili pracovný pomer, že sa všetko dá do poriadku. Stále teda využívali to, že

navrhovateľovipísali,žečerpádovolenku.Prácakrupiera,ktorúnavrhovateľvykonávalbolazodpovedná
práca, nakoľko išlo o prácu s hmotnou zodpovednosťou. Krupiér si každý deň musel robiť vyúčtovanie,
musel vedieť obsluhovať výherné prístroje, počítač a ruletu. Nájsť náhradu za navrhovateľa nebolo
ľahké. V čase, keď si navrhovateľ vyčerpal celú dovolenku, resp. alikvótnu časť dovolenky, museli riešiť
skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom. Tento vyriešili tak, že s navrhovateľom bol ukončený

pracovný pomer dohodou. K výpovedi nemali dôvod pristúpiť, nakoľko navrhovateľ sa nemohol dostaviť
dozamestnanianiezvlastnéhopričinenia,alezobjektívnychpríčin.Navrhovateľavsúčasnostiopätovne
zamestnávajú na tej istej pozícii ako predtým, aj v tej istej prevádzke. Navrhovateľ nastúpil opätovne do
práce dňa 01.08.2009, hneď po tom, ako sa im uvoľnilo miesto. Čerpaná dovolenka bola navrhovateľovi
riadne preplatená.

Právny zástupca navrhovateľa k veci uviedol najmä to, že navrhovateľ sa návrhom domáha náhrady
škodyztituluobjektívnejzodpovednostiSlovenskejrepublikyzaškodu,ktorúmuspôsobilanezákonnými
rozhodnutiamianesprávnymúradnýmpostupom.Škodapozostávazmajetkovejškodyaznemajetkovej
škody. Zodpovednosť štátu nie je postavená na tom, že by navrhovateľ musel preukazovať protiprávne

konanie, následok a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a následkom. Čo sa týka náhrady
nemajetkovej ujmy, domáha sa štvornásobku 1/30-iny priemernej mesačnej nominálnej mzdy za 327
dní väzby. Štvornásobku preto, lebo navrhovateľ bol Slovenskou republikou daný do jedného vreca s
páchateľmi vraždy v Polomke. Celá vec bola medializovaná v médiách s celoslovenskou pôsobnosťou,
pretože navrhovateľ je rovnako bývalý príslušník útvaru osobitného určenia a ako vyplynulo aj z

rozsudkov súdu 1. a 2. stupňa, oba súdy na prvýkrát dospeli k záveru, že sa lúpeže nedopustil. Toto
trestné stíhanie a väzba a ich medializácia, mali dopad na rodinné a priateľské vzťahy navrhovateľa
voči otcovi, mame, družke a najmä k maloletému dieťaťu. Matka znemožnila styk otcovi s dieťaťom a
rozširovala medializované informácie o prípade a to, že je zločinec a na dieťa nemá nárok. Celá vec mala
svoj dopad aj na psychiku a na duševné zdravie navrhovateľa a aj bez toho, že by predkladali lekárske

správy z vyšetrení, je každému zrejmé, že z hľadiska duševnej stránky je poznačený na celý život.

Súd za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa nariadil pojednávania, na ktorých vykonal
dokazovanie výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi. Nazáklade takto vykonaného dokazovania a na základe skutočností, ktoré medzi účastníkmi konania nie
sú sporné, má súd za preukázaný tento, pre rozhodnutie súdu podstatný skutkový stav:

Z uznesenia tunajšieho súdu č.k. 0Tp/24/2007 - 10 zo dňa 18. februára 2007 vyplýva, že navrhovateľ
bol podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vzatý do väzby, pričom väzba navrhovateľa sa začala dňa 16.02.2007 o 17.50 hod. a túto mal vykonávať
v Ústave na výkon väzby Leopoldov. Sťažnosť prokurátora ako i navrhovateľa ako obvineného proti
uvedenému uzneseniu boli zamietnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. marca 2007 č.k.

6Tpo/18/2007-36. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. novembra 2007 č.k. 6Tpo/79/07-26
bol podľa § 79 ods. 1, 3 Trestného poriadku navrhovateľ ako obvinený ihneď prepustený z väzby na
slobodu. Väzba navrhovateľa tak trvala 267 dní.

Z rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 25. apríla 2008, sp.zn. 3T/147/2007 je zrejmé, že navrhovateľ
ako obžalovaný bol uvedeným rozsudkom oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku spod

obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp.zn. 1 Kv 51/2006 zo dňa 11. decembra 2007 pre trestný čin
lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin
porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,
ktorých sa mal navrhovateľ dopustiť na základe skutkovej vety obžaloby, pretože nebolo dokázané, že
skutok spolu s ostatnými spoluobžalovanými spáchal.

Z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 2To/57/2008 - 1338 zo dňa 12. novembra 2009 vyplýva, že
odvolanie krajskej prokurátorky ako i odvolania poškodených voči vyššie uvedenému oslobodzujúcemu
rozsudku odvolací súd zamietol.

Z pripojeného spisu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, č. 16789/2010-46 vyplýva, že
navrhovateľ podaním zo dňa 17. marca 2010 a doplneným podaním zo dňa 17. mája 2010 požiadal
ministerstvo o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nemajetkovej ujmy a nároku na
náhradu trov právneho zastúpenia spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov o
väzbe. Náhradu majetkovej ujmy a ušlého zisku vyčíslil navrhovateľ vo výške 14.643,37 eur, náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 27.150,81 eur, úkony právnej pomoci vo výške 4.149,55 eur a náhradu
cestovného a náhradu za stratu času vo výške 262,81 eur. Úhrnom si tak uplatnil navrhovateľ náhradu
vo výške 46.206,54 eur. Odporca uplatnený nárok navrhovateľa neuspokojil.

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 3T/147/2007 vyplýva, že v rámci uvedeného trestného

konania boli navrhovateľovi poskytnuté tieto úkony právnej služby, súvisiace s obhajobou navrhovateľa:
13 úkonov po 98,59 eur (prevzatie a príprava obhajoby 16.02.2007, výsluch navrhovateľa ako
obvineného 17.02.2007, návrh na vykonanie dôkazov KR PZ 22.02.2007, návrh na vykonanie dôkazov
KR PZ 25.02.2007, výsluch svedka Kohúta 09.03.2007, žiadosť o urgenciu vykonanie dôkazov KR PZ
22.03.2007, výsluch svedka Samuela Kotiana 02.05.2007, výsluch obvineného W. 02.05.2007, výsluch

svedka Y. X. XX.XX.XXXX, opätovný návrh na vykonanie dôkazov KP TN 11.06.2007, výsluch svedka
Z.. H. X. 04.07.2007, výsluch svedka H. X. st. XX.XX.XXXX, opätovný návrh na vykonanie dôkazov
KP TN 23.08.2007), 13 úkonov po 49,30 eur (verejné zasadnutie o vzatí do väzby OS TN 18.02.2007,
odôvodnenie sťažnosti voči uzneseniu o vzatí do väzby 23.02.2007, vyjadrenie k sťažnosti KP TN proti
väzbe 05.03.2007, podnet na prepustenie z väzby na KP TN 05.04.2007, vyjadrenie k stanovisku KP TN

23.04.2007, verejné zasadnutie OS TN o väzbe 30.04.2007, vyjadrenie k sťažnosti KP TN 08.06.2007,
verejné zasadnutie o predĺžení väzby OS TN 07.08.2007, žiadosť o prepustenie z väzby 23.08.2007,
verejné zasadnutie o väzbe OS TN 04.10.2007, odôvodnenie sťažnosti o väzbe 04.10.2007, vyjadrenie k
návrhu KP TN na predĺženie väzby 05.11.2007, verejné zasadnutie OS TN väzba 06.11.2007), 1 úkon po
52,68 eur (verejné zasadnutie PPO OS TN 14.03.2008), 5 úkonov po 105,36 eur (hlavné pojednávanie v

dňoch 11.04.2008, 14.04.2008, 18.04.2008, 22.04.2008, 25.04.2008), 2 úkony po 115,90 eur (vyjadrenie
k odvolaniu KP TN 12.10.2009, verejné zasadnutie na KS TN 12.11.2009).

Z oznámenia zamestnávateľa navrhovateľa spoločnosti R. spol. s r.o. zo dňa 08.06.2011 vyplýva, že
navrhovateľpracovalvuvedenejspoločnostiakokrupiérod01.09.2005do23.03.2007smiestomvýkonu

práce v prevádzke v Novákoch, Trenčianska cesta 811. S navrhovateľom bol ukončený pracovný pomer
dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu.Z oznámenia zamestnávateľa navrhovateľa v spoločnosti Program spol. s r.o. je zrejmé, že navrhovateľ
dosiahol v roku 2006 čistý príjem celkovo vo výške 172.288,-Sk.

Z potvrdenia Sociálnej poisťovne o vyplatených dávkach nezamestnanosti vyplýva, že navrhovateľovi
boli za obdobie od 10. novembra 2007 do 9. mája 2008 vyplatené dávky v nezamestnanosti celkovo
vo výške 43.340,-Sk.

Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi zo dňa 24. novembra 2011 je

zrejmé, že navrhovateľ bol vedený v evidencii od 10. novembra 2007 do 31. mája 2008. Od 1. júna
2008 sa zamestnal u zamestnávateľa Bundáš s.r.o.. Počas tejto evidencie nebolo navrhovateľovi
sprostredkované zamestnanie. V rámci aktívnych opatrení na trhu práce navrhovateľ neabsolvoval
rekvalifikačný kurz. Kontaktov sa zúčastňoval pravidelne.

Z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou Program spol. s r.o. ako zamestnávateľom a

navrhovateľom ako zamestnancom vyplýva že od 1. augusta 2009 je navrhovateľ opätovne zamestnaný
u svojho pôvodného zamestnávateľa.

Z článkov v denníku Pravda zo dňa 19.04.2008, 26.04.2008 ako i zo dňa 13.11.2009 vyplýva, že trestné
stíhanie navrhovateľa bolo medializované.

Podľa § 27b ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, v súčasnosti účinnom znení, zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi

účinnými do 31. decembra 2008.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a), ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31.12.2008, ďalej len
„zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa
nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v

mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 8 ods. 5 písm.b/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právo
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený

spod obžaloby.

Podľa § 8 ods.6 písm.a/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právo na
náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku

(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ak príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1, ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uhrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenúnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 18 ods.1, ods.2, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému

orgánu. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným
predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.

Podľa § 136 Občianskeho súdneho poriadku ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými
ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Na zistený skutkový stav súd aplikoval citované ustanovenia právnych predpisov a vec právne posúdil.

O návrhu navrhovateľa súd pôvodne rozhodol rozsudkom dňa 09.10.2012. Na základe odvolania oboch
účastníkov konania odvolací súd uznesením zo dňa 30.07.2014 tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na
ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu, že neozrejmil právne významnú skutočnosť, a to dôvody pre
vzatieobvinenéhonavrhovateľadoväzby,ktorýmisanezaoberal.Pretoniejezrejmé,činebolonaplnené
ustanovenia § 8 ods.6 písm.a/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

z ktorého dôvodu, by navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo.

Po vrátení veci na ďalšie konanie, sa preto súd zaoberal aj tým, či existuje skutočnosť, podľa §
8 ods.6 písm.a/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, teda či si
navrhovateľ vzatie do väzby zavinil sám. Zástupca odporcu k tejto skutočnosti na pojednávaní konanom

dňa 08.09.2015 uviedol, že nerozporuje skutočnosť nezavinenia si väzby navrhovateľom, nie je sporné,
že navrhovateľ si sám väzbu nezavinil.

Aj napriek tomu, že skutočnosť, že navrhovateľ si väzbu sám nezavinil, nie je medzi účastníkmi sporná,
súd sa v zmysle § 226 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaoberal aj touto okolnosťou. Ako

uviedol odvolací súd v zrušujúcom uznesení, zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že
jeho zavinené konanie (aspoň v podobe nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie návrhu na
vzatie obvineného do väzby, alebo rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, prípadne rozhodnutia o väzbe
aj bez návrhu v konaní pred súdom. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so
zavinením začatia trestného stíhania v zmysle § 199 Trestného poriadku, alebo vznesenia obvinenia

podľa § 206 Trestného poriadku, pretože skutočnosti, odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby, sú
skutkovo odlišné od tých, pre ktoré možno začať trestné stíhanie alebo vzniesť obvinenie. Z tohto
hľadiska teda nie je významné, či konanie páchateľa vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin,
či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či jeho správanie alebo iné
skutočnosti vyvolali dôvodnú obavu, zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby. Zavinenie poškodeného

na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a to vo vzťahu
ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd, rozhodujúci o väzbe, zvažoval, a ktorými odôvodnil vzatie
obvineného do väzby. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že si
väzbu zavinil sám, ak zavinil splnenie aspoň jedného z nich.

Po oboznámení sa s obsahom spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 0Tp/24/2007, ktorý sa týkal
rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o vzatí navrhovateľa do väzby a po posúdení vyššie
uvedených hľadísk načrtnutých odvolacím súdom, súd konštatuje, že navrhovateľ si väzbu sám
nezavinil. Podľa návrhu prokurátorky krajskej prokuratúry na vzatie navrhovateľa do väzby, bolo
dôvodom návrhu na vzatie navrhovateľa do väzby podľa § 71 ods.1 písm.a/ Trestného poriadku

to, že existuje obava, že navrhovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu
alebo vysokému trestu, ktorý mu hrozí, pretože má hlásený trvalý pobyt aj prechodný pobyt, avšak
sa zdržiava bez prihlásenia na inej adrese. Dôvodom návrhu na vzatie navrhovateľa do väzby podľa
§ 71 ods.1 písm.b/ Trestného poriadku bolo to, že existuje obava, že bude pôsobiť na svedkov aspoluobvinených. Je predpoklad, že bude zadávať úlohy pre ďalšie osoby, ktoré sa podieľali na trestnej
činnosti, ktoré neboli doteraz stotožnené. Svedok poškodený H. X. vyslovil pri svojom výsluchu obavu
o svoju bezpečnosť a život, že ho bude navrhovateľ vydierať a zastrašovať, aby zmenil svoju výpoveď.

V samotnom návrhu na vzatie navrhovateľa do väzby prokurátorka uviedla, že zadržaniu navrhovateľa
predchádzalo dostavenie sa navrhovateľa na základe predvolania na výsluch k vyšetrovateľovi. Z
uvedeného je zrejmé, že žiadne zavinené konanie navrhovateľa nebolo dôvodom podania návrhu na
jeho vzatie do väzby podľa § 71 ods.1 písm.a/ Trestného poriadku.

Sudca pre prípravné konanie, ktorý vzal navrhovateľa do väzby podľa § 71 ods.1 písm. b/ Trestného
poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vznesenie obvinenia proti navrhovateľovi, ktoré
je založené na výpovedi poškodeného H. X. a jeho manželky, ktorým nebol dôvod neveriť, považuje
za dôvodné. Navrhovateľa vzal do väzby s odôvodnením, že z výpovede spoluobvineného W. vyplýva,
že medzi obvinenými, resp. doteraz nestotožnenými spolupáchateľmi stíhaného skutku prebiehala
vzájomná komunikácia a dohovory vedúce k zmierneniu alebo zbaveniu ich prípadnej trestnoprávnej

zodpovednosti. Z tohto je zrejmé, že sa nejednalo o žiadne konanie navrhovateľa, ale iných osôb.
Dôvody, pre ktoré bol navrhovateľ vzatý do väzby boli založené na skutočnostiach, vyplývajúcich z
výpovedí iných osôb, nie zo samotného správania navrhovateľa. Odvolací súd, ktorý rozhodoval o
sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie, ktorý ho vzal do väzby, uviedol,
že dôvodnosť obavy z kolúznych aktivít obvineného podporujú nielen výpovede obvineného H. W.

a poškodených, ale aj tvrdenie samotného obvineného (navrhovateľa) pri výpovedi 16.02.2007 i pri
konfrontácii s poškodenými, že Ing. H. X. ho pri návšteve v herni 15.02.2007 vydieral tým, že ak mu
nedá 100.000,-Sk, zatiahne ho do nejakej lúpeže, ktoré sám neskôr po vznesení obvinenia označil za
skratové. Z uvedeného celkom jasne vyplýva, že žiadne konkrétne a závažné správanie navrhovateľa
nebolo dôvodom pre jeho vzatie do väzby, napr. preukázané ovplyvňovanie poškodených, svedkov,

spoluobvinených a iných osôb.

Pred samotným posúdením dôvodnosti návrhu navrhovateľa súd skúmal, či si navrhovateľ splnil
povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody podľa § 15 ods.1 zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na základe vykonaného dokazovania súd

konštatuje, že tomu tak bolo. Preto sa navrhovateľ môže podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci domáhať uspokojenia nároku na súde.

Ak odporca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/150/2003 v
súvislosti s neexistenciou zodpovednosti štátu za škodu, tak to nie je dôvodné. V uvedenom prípade išlo

o žalobu na ochranu osobnosti a skúmanie existencie neoprávneného zásahu do práv poškodeného
podľa § 13 Občianskeho zákonníka. V danom prípade však súd neposudzuje existenciu zodpovednosti
za neoprávnený zásah, ale zodpovednosť štátu za väzbu vykonanú poškodeným v trestnom stíhaní,
v ktorom bol nakoniec spod obžaloby oslobodený. Zodpovednosť štátu tak vyplýva priamo zo zákona
o zodpovednosti za škodu, po preukázaní, že došlo k vzatiu navrhovateľa do väzby a k tomu, že bol

v danom trestnom stíhaní spod obžaloby oslobodený. O týchto skutočnostiach súd nemá pochybnosť,
medzi účastníkmi neboli sporné a vyplývajú aj z vykonaného dokazovania.

Podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, sa odškodňuje skutočná
škoda, resp. ušlý zisk a takisto nemajetková ujma, ktoré sú v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím

o väzbe. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2Cdo/292/2006, podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej
súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí),

v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide,
ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zodpovednosť nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných
súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná

súvislosť príčiny a následku. Pritom je nemenej významné, že pre záver o existencii príčinnej súvislosti
nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená),
pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.V prvom rade sa súd zaoberal dôvodnosťou návrhu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
vyčíslil ako súčin čísla 327 (počet dní väzby, avšak nesprávny) a čísla 83,03 eur, ktoré predstavuje
štvornásobok 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky. Postupoval tak podľa § 17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu. Štvornásobok zohľadňuje
jeho osobu, doterajší život, pracovné a rodinné prostredie, závažnosť obvinenia a následkov, ktoré
vznikli v jeho súkromnom živote. V tejto súvislosti súd uvádza, že aplikácia uvedeného ustanovenia
však pre daný prípad nie je namieste, nakoľko uvedená úprava bola prijatá až zák.č. 477/2008 Z.z. s
účinnosťou od 01.01.2009, pričom podľa citovaného ustanovenia § 27b ods. 1 zákona o zodpovednosti

štátu sa na vzťahy vzniknuté pred novelou táto úprava neuplatní. V zmysle ustanovenia § 17 ods.
2 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2008 platí, že nemajetková ujma v peniazoch sa
uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň, ak nie je možné
túto ujmu uspokojiť inak. Preto sa súd zaoberal tým, či v danom prípade iba samotné konštatovanie
porušenia práva je dostatočným zadosťučinením.

Súd po tomto posúdení má za to, že ujmu, ktorú utrpel navrhovateľ, nie je možné dobre uspokojiť inak
ako priznaním nemajetkovej ujmy, okrem iného aj preto, že jeho trestné stíhanie je skončené. Ide o
dokonanú skutočnosť, ktorú nie je možné dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav, kedy
navrhovateľ nebol vo výkone väzby. Iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru

súdu s prihliadnutím na okolnosti prípadu, osobu navrhovateľa a dĺžku vykonanej väzby dostatočným
zadosťučinením. Každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, medzi inými aj na ochranu
predzásahomdojejosobnejslobody.Osobnáslobodajednotlivca(vmateriálnompoňatí)predstavujepo
jehoživoteazdravínajvyššiuživotnúhodnotu.Aknietzákonnéhodôvodu,každýmusítotoprávočloveka
rešpektovať. Toto právo je nadzákonné a je garantované v článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení jeho protokolov (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 209/1992 Zb.) a v článku 17 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Hodnota tohto práva je v podstate
nevyčísliteľná, je nehmotná a mnohokrát je vzácnejšia ako akékoľvek hmotné zabezpečenie fyzickej
osoby. Samotné vzatie do väzby vo všeobecnosti výrazne zasahuje do súkromného a osobného života
jednotlivca, do jeho občianskej cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa obvinenie vo veci samej ukáže

ako lživé, čo je následne právoplatne potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého sa
skutku, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, nedopustil. Jednoznačne teda možno ustáliť,
že vzatie do väzby je výrazným zásahom do základných práv jednotlivca.

Preto súd rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi vo výške 11.000 eur, ktorú považuje

za primeranú, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä na osobu navrhovateľa, jeho
doterajší život, závažnosť následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi v súkromnom živote, v spoločenskom
uplatnení ako i v prostredí v ktorom žije a pracuje. Navrhovateľ bol v čase jeho vzatia do väzby
bezúhonný, bol otcom maloletej dcéry (nemala v čase jeho vzatia do väzby ani dva roky), bol riadne
zamestnaný, pričom zamestnávateľ bol s jeho prácou veľmi spokojný. V minulosti bol dokonca v štátnej

službe, pôsobil ako policajt. Nepochybne výkon väzby, teda väzobné stíhanie v trvaní 267 dní, bolo pre
jeho osobu, ale aj pre jeho okolie významným zásahom do jeho osobnosti.

Navrhovateľ požadoval nemajetkovú ujmu vo výške 83,03 eura za každý deň väzby, teda správne
22.169,01 eur (pri správnom počte trvania väzby 267 dní a nie 327 dní, ako uviedol vo svojom výpočte

navrhovateľ). Pokiaľ teda navrhovateľ žiadal nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu ako je 11.000 eur,
nezostávalo súdu iné ako žalobný návrh v prevyšujúcej časti ohľadne majetkovej ujmy zamietnuť.

Pri ustálení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu súd vzal do úvahy aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.01.2012. Aj keď nejde o rozhodnutie súdu Slovenskej

republiky z čoho vyplýva, že nemá žiadnu právnu záväznosť pre konajúci súd, je toto rozhodnutie
vzhľadom na príbuznú právnu úpravu, právnu kultúru, spoločenské vzťahy Českej republiky vo
vzťahu k Slovenskej republike, a aj vzhľadom na jeho odôvodnenie, použiteľné aj pre rozhodnutie
konajúceho súdu. Uvedený súd v ňom zosumarizoval právnu úpravu a súdnu prax pri ustálení
výšky odškodnenia za nezákonnú väzbu v Českej republike, Nemeckej spolkovej republike, Rakúskej

republike, Francúzskej republike, Talianskej republike, Belgickom kráľovstve, Švédskom kráľovstve,
Malte, Maďarskej republike, Rumunskej republike, Fínskej republike, Holandskom kráľovstve, Slovinskej
republike, Nórskom kráľovstve a Poľskej republike. Z nich je zrejmé, že výška tohto odškodnenia
v niektorých z uvedených krajín nie je limitovaná, príp. je určené jej rozpätie a v niektorých jenaopak limitovaná. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia v Rakúskej republike je od 01.01.2011 výška
odškodnenia pri škode spôsobenej v trestnom konaní určená zákonom, pričom minimálne ide o sumu
20 eur a maximálne 50 eur za deň obmedzenia osobnej slobody. Vo Fínskej republike je priemerná

výška odškodnenia 100 eur za deň väzby. V Holandskom kráľovstve sa pohybuje od 80 eur do 105
eur. Najvyššiu výšku odškodnenia je možné dosiahnuť v Talianskej republike v sume 516.456,90
eur, pričom sa v zásade aplikuje aritmetické pravidlo výšky odškodnenia v sume 235,83 eur za deň
väzby. Najvyšší súd Českej republiky v uvedenom rozhodnutí takisto vzal do úvahy aj rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu a rozhodnutia súdov Českej republiky. Po

posúdení uvedených právnych úprav a súdnej praxe Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že
adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí od 500,-Kč do 1.500,-Kč za jeden deň trvania väzby,
teda v čase rozhodnutia súdu ide o rozmedzie približne 18,50 eur až 55 eur. V konkrétnej prejednávanej
veci najvyšší súd skonštatoval, že odškodnenie 1.650,-Kč (cca 66 eur) za jeden deň väzby považoval
za primerané, aj keď nad hornou hranicou uvedeného.

V danom prejednávanom prípade výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 11.000 eur
predstavuje odškodnenie za jeden deň trvania väzby vo výške približne 41,20 eur.

Priznanú náhradu podľa názoru súdu nemožno považovať za symbolické odškodnenie. Práve naopak,
náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú súd navrhovateľovi priznal proti odporcovi zohľadňuje osobu

navrhovateľa a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých ku
škode došlo a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli. Okrem vyššie uvedených hľadísk pri určovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, v ktorých tento súd vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou
väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler proti Slovenskej republike, v ktorom tento súd dňa 17. júla 2012

rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na osobnú slobodu a osobnú
bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005
(viac ako 5 a pol mesiaca) priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur. Prihliadol pritom aj na
čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd Slovenskej republiky v
sume 2.323,57 eur (70.000,-Sk). Sťažovateľ pritom požadoval sumu 163.646 eur. V jednom z nedávnych

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, a to rozsudku z 2. júna 2015 v prípade Yegorov proti
Slovenskej republike, tento súd priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.000 eur za
niekoľko rokov trvajúcu nezákonnú väzbu, pričom sťažovateľ požadoval 100.000 eur z titulu majetkovej
škody a 150.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy.

Obdobne rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, a to napr. v náleze sp.zn. I.ÚS 250/2014 z
24.09.2014, kedy odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri vzatí obvinených
sťažovateľov do väzby a jej výkone od 14.03.2014 do 30.05.2014 sumou 1.000 eur alebo v náleze sp.zn.
II. ÚS 193/2014 z 30.07.2014, kedy odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri
rozhodovaní o prepustení z výkonu väzby, kedy príslušná prokuratúra nekonala v zákonných lehotách

a fakticky o približne 24 dní predĺžila trvanie väzby obvinenej osoby, a to sumou 1.000 eur.

Súd uvedené uviedol preto, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte s
rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorá sa týka náhrad nemajetkovej ujmy. Uvedené priznané výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy však

nie je možné prevziať automaticky do každého iného rozhodnutia. Sú potrebné na určenie určitého
rámca, v ktorom by sa mala priznaná náhrada v konkrétnom prípade pohybovať. V ustálenej judikatúre
súdov Slovenskej republiky takisto naďalej platí, že pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy nie sú
rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
čase a mieste vnímala aj každá iná fyzická osoba. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by

mala odzrkadľovať snahu o spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané
všeobecne. Súdom ustálená výška nemajetkovej ujmy v tomto konaní podľa názoru súdu plní aj svoje
dve primárne funkcie, a to funkciu satisfakčnú (reparačnú) a funkciu preventívnu (odradzovaciu). Teda
napráva nezákonnosť a primerane odškodňuje poškodeného navrhovateľa (vrátane nemajetkovej ujmy)
a takisto pôsobí na odporcu, aby sa v budúcnosti vyvaroval nezákonnému rozhodnutiu.

V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť aj to, že podľa súčasného znenia § 17
ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nemôže byť v súčasnosti
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej sumu 19.000 eur, pretože výška minimálnejmzdyjeaktuálne380eurmesačne.Uvedenéustanovenie,ktoréupravujetzv.limitnáhradynemajetkovej
ujmy, je však účinné až od 01.01.2013. V danom prípade bola nezákonná väzba vykonaná, pred
účinnosťou tohto ustanovenia, pričom podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 27b ods. 1 zákona o

zodpovednosti štátu, súd musí aplikovať na toto konanie uvedený zákon v znení účinnom do 31.12.2008.
Teda určiť výšku náhrady podľa svojej úvahy v zmysle § 136 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá však
nemôže byť svojvoľná.

Okrem nemajetkovej ujmy si navrhovateľ v rámci náhrady škody uplatnil aj sumu 14.643,37 eur, ktorú

tvorí 1. náhrada za ušlú mzdu vo výške 5.071,25 eur v období kedy bol vo väzbe, 2. náhrada za ušlú
mzdu vo výške 2.248,02 eur v období od 10.11.2007 do 09.05.2008, kedy poberal namiesto mzdy iba
dávku v nezamestnanosti, 3. náhrada za ušlú mzdu vo výške 1.690,71 eur v období od 10.05.2008
do 01.08.2008, kedy nepoberal namiesto mzdy žiadnu dávku, 4. náhrada za ušlú mzdu vo výške
4.411,41 eur v období od 01.08.2008 do 31.05.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného
zamestnávateľa, poberal mzdu o nového zamestnávateľa v nižšej výške a nakoniec 5. náhrada za ušlú

mzdu vo výške 1.221,98 eur v období od 01.06.2009 do 31.07.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal
u pôvodného zamestnávateľa, nemal žiadny príjem.

V zmysle škody, ako reálneho úbytku na majetku (skutočnej škody) je zrejmé, že navrhovateľ nesprávne
označil súčet uplatnených súm ušlej mzdy ako škodu, nakoľko ide o ušlú mzdu, teda o ušlý zisk.

Táto nesprávnosť však nemá žiadny vplyv na dôvodnosť resp. nedôvodnosť práva na jej náhradu. Jej
označenie teda nemá žiadny význam pre jej priznanie alebo nepriznanie.

Obrana odporcu spočívajúca v tom, že škoda v podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy navrhovateľ
nemohol vykonávať prácu, a za túto dostávať mzdu, môže byť v príčinnej súvislosti s väzobným

stíhaním navrhovateľa len za čas trvania pracovného pomeru navrhovateľa, počas ktorého bol vo
výkone väzby a nie odo dňa jeho skončenia, nie je dôvodná. Súd má z výsluchu svedkyne Bc. H.
E. za preukázané, že k ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom došlo v priamej príčinnej
súvislosti s jeho väzbou. Svedkyňa uviedla, že pracovný pomer s navrhovateľom museli ukončiť, pretože
z objektívnych príčin sa nemohol dostaviť do práce, pričom nemali iný dôvod na skončenia pracovného

pomeru s navrhovateľom. Pritom s výkonom jeho práce boli spokojní, patril medzi ich najlepších
zamestnancov. Ak by teda navrhovateľ nebol vzatý do väzby, celkom jednoznačne by vykonával svoju
dovtedajšiu prácu, za ktorú by dostával mzdu. Preto navrhovateľovi podľa súdu skutočne prináleží
náhrada ušlého zisku za obdobie ako bolo vyššie uvedené. Nebyť totiž rozhodnutia o väzbe, navrhovateľ
by od svojho zamestnávateľa dostal za toto obdobie (od 24.03.2007 do 09.11.2007, t.j. 7 mesiacov a

16 dní) mzdu vo výške 108.051,-Sk (7 x 14 357,-Sk + 16 x 472) resp. 3.586,64 eur. Pri vyčíslení ušlého
zisku súd vychádzal z potvrdenia zamestnávateľa navrhovateľa, ktoré sa nachádza v pripojenom spise
o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, a podľa ktorého za rok 2006 dosiahol navrhovateľ
čistúmzduúhrnomvovýške172.288,-Sk,t.j.14.357,-Skmesačne(172.288,-Sk/12),resp.472Skdenne
(172.288,- Sk/365).

Preto súd konštatuje, že navrhovateľovi vznikol v priamej príčinnej súvislosti s jeho vzatím do väzby
a jej výkonom ušlý zisk v podobe ušlej mzdy u jeho dovtedajšieho zamestnávateľa. Nemohol u neho
vykonávať prácu a ten mu následne nemohol vyplácať za vykonanú prácu mzdu. Do 09.11.2007 teda
navrhovateľovi jednoznačne patrí náhrada ušlého zisku. Počiatok, od kedy mu patrí, súd stanovil až

na deň, nasledujúci po dni, kedy bol s navrhovateľom ukončený pracovný pomer dohodou, t.j. odo
dňa 24.03.2007. Zo svedeckej výpovede Bc. Janky Gemmelovej vyplynulo, že zamestnávateľ má voči
navrhovateľovi ako svojmu zamestnancovi vysporiadané všetky záväzky do skončenia pracovného
pomerudohodoudňa23.03.2007.Dotohtodňataknavrhovateľovivsúvislostisväzbounevznikolžiadny
ušlý zisk. Pre úplnosť súd dodáva, že obdobie od vzatia do väzby do skončenia pracovného pomeru mal

navrhovateľ u svojho zamestnávateľa vykazované ako čerpanie dovolenky. Pokiaľ sa teda navrhovateľ
domáhal náhrady mzdy i za obdobie už odo dňa vzatia do väzby 16. februára 2007 jeho návrhu nemohlo
byť vyhovené.

Rovnako navrhovateľovi v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby vznikol ušlý zisk

po tom, čo bol prepustený z väzby. Odo dňa prepustenia z väzby, teda od 10.11.2007 až do 09.05.2008,
t.j. 6 mesiacov bol navrhovateľ nezamestnaný. Súd opätovne konštatuje, že nebyť rozhodnutia o vzatí
do väzby, navrhovateľ by sa v takejto životnej situácii neocitol, t. j. naďalej by bol riadne zamestnaný
u svojho pôvodného zamestnávateľa, u ktorého by riadne poberal mzdu. Preto je súd toho názoru, ženezamestnanosť navrhovateľa v období od 10.11.2007 do 09.05.2008 je v priamej príčinnej súvislosti
s rozhodnutím o vzatí do väzby. Na uvedenom závere nemôže zmeniť nič ani tá skutočnosť, že
navrhovateľ svoj pracovný pomer u pôvodného zamestnávateľa ukončil dohodou. Súd zdôrazňuje, že

k dohode medzi ním a jeho zamestnávateľom o skončení pracovného pomeru došlo práve v dôsledku
toho, že navrhovateľ bol vzatý do väzby. Za obdobie od 10.11.2007 do 09.05.2008 (za 6 mesiacov)
by navrhovateľ u svojho pôvodného zamestnávateľa dosiahol vyplatením mzdy celkovo sumu 86.142,-
Sk (6 x 14.357,-Sk). Za toto obdobie, keďže bol navrhovateľ nezamestnaný, poberal len dávky v
nezamestnanosti úhrnom vo výške 43.340,-Sk. Rozdiel medzi vyššie uvedenými sumami 42.802,-Sk (86

142 - 43 340), t.j. 1.420,77 eur predstavuje ušlý zisk, resp. ušlú mzdu, ktorá navrhovateľovi za uvedené
obdobie vznikla, a na úhradu ktorej má voči odporcovi nárok.

Okrem tejto časti celkového ušlého zisku (navrhovateľom označenom ako škoda) si navrhovateľ uplatnil
aj náhradu za ušlú mzdu vo výške 2.912,69 eur, kedy v období od 10.05.2008 do 01.08.2008 a v
období od 01.06.2009 do 31.07.2009 nemal žiadny príjem, pretože nikde nepracoval a nepoberal ani

dávky. Takisto si uplatnil aj náhradu za ušlú mzdu vo výške 4.411,41 eur v období od 01.08.2008 do
31.05.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa poberal mzdu u nového
zamestnávateľa v nižšej výške.

Podľa názoru súdu aj strata tejto ušlej mzdy za uvedené obdobia, s výnimkou obdobia od 01.06.2009 do

31.07.2009,jevpriamejpríčinnejsúvislostisväzbounavrhovateľa.Jezrejmé,žekebynebolnavrhovateľ
vzatý do väzby za normálneho chodu vecí by pracoval u svojho dovtedajšieho zamestnávateľa, ktorý
ho zamestnal opätovne až dňa 01.08.2009, kedy sa u neho uvoľnilo pracovné miesto. Táto skutočnosť
vyplýva z výpovede svedkyne Bc. H. E.. Počas obdobia, kedy bol navrhovateľ evidovaný v evidencii
uchádzačov o zamestnanie mu nebola poskytnutá žiadna pracovná príležitosť a iba vlastným pričinením

a s pomocou svojho brata si navrhovateľ našiel zamestnanie u zamestnávateľa ELEGANCE s.r.o, kde
všakdosahovalnižšípríjemakoupôvodnéhozamestnávateľa.Zaobdobieod01.08.2008do31.05.2009
dosiahol u tohto zamestnávateľa čistú mzdu 1.471,78 eur. V rovnakom období by u pôvodného
zamestnávateľa dosiahol čistú mzdu 4.765,65 eur (vychádzajúc z priemerného čistého príjmu, ktorý u
nehodosiaholvroku2006).Navrhovateľovitakušlamzdavovýške3.293,87eur(4.765,65eur-1.471,78

eur). V období od 10.05.2008 do 01.08.2008 (teda 2 mesiace a 21 dní), kedy navrhovateľ nemal žiadny
príjem, pretože nikde nepracoval a nepoberal žiadne dávky, mu uvedeným spôsobom ušla mzda vo
výške 1.282,19 eur (2x476,56 eur + 21x15,67 eur).

Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu ušlej mzdy za obdobie od 01.06.2009 do 31.07.2009, pretože

navrhovateľ vo svojom výsluchu uviedol, že v čase od 01.06.2009 do 31.07.2009 pracoval. Bližšie si
nespomínal o akú spoločnosť išlo, avšak prevádzku mali v Trenčíne a on pre nich vykonával niečo
podobné ako obchodný zástupca. Pracovnú zmluvu mal riadne uzavretú. Táto skutočnosť vyplýva aj z
listinného dôkazu, a to oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi zo dňa 24.11.2011.
Ako ďalej uviedol, výplatu však od tejto spoločnosti nevidel. Podľa názoru súdu je nedôveryhodné

tvrdenie, že navrhovateľ pracoval na základe pracovnej zmluvy bez poberania mzdy. Takýto záver
odporuje elementárnemu racionálnemu správaniu sa bežného človeka, zvlášť v pozícii navrhovateľa,
ktorý sám uviedol, že sa snažil nájsť si prácu, aby dosahoval príjem, ktorý mu v dôsledku jeho väzby
ušiel. Navrhovateľ neuviedol, že by tohto zamestnávateľa žaloval o zaplatenie nevyplatenej mzdy, alebo
by podával trestné oznámenie pre nevyplatenie mzdy. Čo by bol postup preukazujúci jeho tvrdenie o

tom, že mzdu nemal vyplatenú. Toto tvrdenie je preto podľa názoru súdu účelové. Vzhľadom k tomu,
že navrhovateľ nepreukázal výšku mzdy, ktorú dosiahol u jeho zamestnávateľa v období od 01.06.2009
do 31.07.2009, súd nemohol určiť ani výšku ušlej mzdy, prípadne ustáliť, či vôbec došlo k rozdielu
medzi priemernou mzdou, ktorú dosahoval o svojho pôvodného zamestnávateľa a u zamestnávateľa
v uvedenom období.

Celková výška ušlej mzdy tak potom predstavuje spolu sumu 9.583,47 eur.

V súvislosti s vyčíslením ušlého zisku je potrebné uviesť, že súd berie do úvahy hypotetické skutočnosti.
Podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 4Cdo/319/2008, z 28. apríla 2010) sa za ušlý zisk považuje ujma spočívajúca v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci by sa
to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia
majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konaniaškodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku
ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). V tejto súvislosti súd zdôrazňuje,
že ako vyplýva z uvedeného, táto konštrukcia je postavená na hypotéze o riadnom, pravidelnom

chode vecí. Ide teda o hypotézu, resp. domnienku. Nemožno vylúčiť, že navrhovateľ by nedosahoval
predpokladanú výšku mzdy, alebo naopak, by dosahoval vyššiu mzdu, avšak vzhľadom na nemožnosť
potvrdenia hypotetických skutočností a potrebu spravodlivého rozhodnutia o náhrade ušlého zisku, je
nutné sa uspokojiť s hypotézou o zachovaní pôvodného stavu, teda o dosahovaní priemernej čistej
mzdy, ktorú dosahoval navrhovateľ za určité dlhšie a ustálené časové obdobie. V danom prípade je ním

rok 2006, ktorý predchádzal vzatiu navrhovateľa do väzby.

Navrhovateľ si v návrhu uplatnil aj náhradu trov obhajoby, ktoré súviseli s jeho väzbou. Označil ich
ako trovy konania, pričom tieto pozostávajú z trov za úkony právnej služby v sume 3.032,11 eur a z
cestovného a náhrady za stratu času v sume 262,81 eur.

Podľa citovaného ustanovenia § 18 ods. 1, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a
v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom

bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej osobitným predpisom.

Preto súd rozhodoval aj o tom, či existuje povinnosť odporcu na zaplatenie trov obhajoby, ktoré
pozostávajú z odmeny za úkony právnej služby, ktoré poskytol navrhovateľovi, ako obvinenému, jeho

obhajca v trestnom konaní, v ktorom bol vo výkone väzby.

V rámci uvedeného trestného konania boli navrhovateľovi poskytnuté tieto úkony právnej služby, ktoré
súvisia s prejednávanou vecou: 13 úkonov po 98,59 eur (prevzatie a príprava obhajoby 16.02.2007,
výsluch navrhovateľa ako obvineného 17.02.2007, návrh na vykonanie dôkazov KR PZ 22.02.2007,

návrh na vykonanie dôkazov KR PZ XX.XX.XXXX, výsluch svedka X. XX.XX.XXXX, žiadosť o urgenciu
vykonania dôkazov KR PZ 22.03.2007, výsluch svedka Y. X. 0X.XX.XXXX, výsluch obvineného
W. 02.05.2007, výsluch svedka Y. X. XX.XX.XXXX, opätovný návrh na vykonanie dôkazov KP TN
11.06.2007, výsluch svedka Z.. H. X. 04.07.2007, výsluch svedka Jána Kotiana st. 23.08.2007,
opätovný návrh na vykonaniedôkazovKPTN23.08.2007),13úkonovpo49,30eur(verejnézasadnutie

o vzatí do väzby OS TN 18.02.2007, odôvodnenie sťažnosti voči uzneseniu o vzatí do väzby 23.02.2007,
vyjadrenie k sťažnosti KP TN proti väzbe 05.03.2007, podnet na prepustenie z väzby na KP TN
05.04.2007, vyjadrenie k stanovisku KP TN 23.04.2007, verejné zasadnutie OS TN o väzbe 30.04.2007,
vyjadrenie k sťažnosti KP TN 08.06.2007, verejné zasadnutie o predĺžení väzby OS TN 07.08.2007,
žiadosť o prepustenie z väzby 23.08.2007, verejné zasadnutie o väzbe OS TN 04.10.2007, odôvodnenie

sťažnosti o väzbe 04.10.2007, vyjadrenie k návrhu KP TN na predĺženie väzby 05.11.2007, verejné
zasadnutie OS TN väzba 06.11.2007), 26 x 5,90 eur režijný paušál v roku 2007, 1 úkon po 52,68
eur (verejné zasadnutie PPO OS TN 14.03.208), 5 úkonov po 105,36 eur (hlavné pojednávanie v
dňoch 11.04.2008, 14.04.2008, 18.04.2008, 22.04.2008, 25.04.2008), 6 x 6,32 eur režijný paušál v roku
2008, 2 úkony po 115,90 eur (vyjadrenie k odvolaniu KP TN 12.10.2009, verejné zasadnutie na KS TN

12.11.2009), 2 x 6,95 eur režijný paušál v roku 2009, strata času v súvislosti s návštevou navrhovateľa vo
väzbe v Leopoldove v dňoch 30.03.2007, 20.06.2007, 03.07.2007, 11.07.2007 za 8 polhodín vykonanej
cesty po 9,86 eur, t.j. v sume 78,88 eur. Návštevy obhajcu vo výkone väzby v uvedených dňoch má súd
za preukázané z potvrdenia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov zo dňa 18.03.2010, ktoré sa nachádza v spise
o predbežnom prerokovaní nároku.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľovi ako obvinenému boli jeho obhajcom poskytnuté v rámci jeho
obhajoby právne služby. Navrhovateľ však nepreukázal, že v súvislosti s jeho obhajobou došlo k vzniku
škody na jeho majetku, teda k reálnej ume na jeho majetku.

Vo všeobecnosti pre občianske súdne konanie platí, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania určitej
tvrdenej skutočnosti zaťažuje v konaní toho účastníka, ktorý sa dovoláva použitia nejakej právnej normy
a právneho následku z nej vychádzajúceho. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré
musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľomdôkazného bremena. Nutnosť preukázania tvrdení účastníka konania vyplýva zo skutočnosti, že súdy
rozhodujúce spory v občianskom súdnom konaní sú a musia byť pri rozhodovaní nestranné. Ak by
súd rozhodoval iba na základe riadne nepreukázaného tvrdenia účastníka konania (ktoré je v rozpore

s opačným tvrdením protistrany) automaticky by tým porušil základnú zásadu, a to zásadu jeho
nestrannosti, ktorej zákonným vyjadrením je § 18 Občianskeho súdneho poriadku. Zásada rovnosti
účastníkov konania stanovená v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je transformovaním
zásady rovnosti občanov pred zákonom ustanovenej v článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Súd môže svoje rozhodnutie založiť len na skutočnostiach, ktoré boli v konaní preukázané s vysokou
mierou pravdepodobnosti, blížiacou sa k hranici istoty. Kde sa v konkrétnom prípade táto hranica bude
nachádzať je v zásade individuálne, závislé od posúdenia všetkého čo vyjde v konaní najavo a čo
vyplynie z vykonaných dôkazoch, posúdiac ich jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. V civilnom
konaní, ktoré sa riadi týmto prístupom, pre neunesenie dôkazného bremena postačí, aby druhý účastník
spochybnil tvrdenia protistrany tak, že nebudú z pohľadu súdu preukázané s pravdepodobnosťou

blížiacou sa k istote.

Vznik škody na majetku navrhovateľa, ktorá mu mala vzniknúť na základe toho, že počas jeho trestného
stíhania musel platiť trovy svojej obhajoby, teda odmenu a hotové výdavky svojho obhajcu, navrhovateľ
mienil preukázať listinným dôkazom, tento však súdu nepredložil. Toto jeho tvrdenie tak ostalo iba v

rovine tvrdenia. Samotný odporca požadoval, aby navrhovateľ toto tvrdenie preukázal. Právny zástupca
navrhovateľa mienil takýto dôkaz súdu predložiť (za tým účelom súd odročoval pojednávanie), avšak
neurobil tak s odôvodnením, že sa mu ho nepodarilo nájsť. Síce bolo preukázané, že navrhovateľ mal
počas jeho trestného stíhania zvoleného obhajcu, ktorý ho riadne obhajoval, avšak nebolo preukázané,
že by navrhovateľ skutočne platil tieto trovy. Nebolo preukázané ani to, či obhajca za svoje právne služby

prijal nejaké plnenie. Pritom je povinnosťou advokáta evidovať to, akú sumu peňazí prijal pri výkone
advokácie za svoje služby.

Objektívna pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že navrhovateľ zaplatil zo svojho majetku trovy
obhajoby neexistuje, pretože o tom nepredložil žiadny dôkaz. Preto záver o existencii tejto skutočnosti

možno založiť iba na subjektívnom presvedčení sudcu, ktorý rozhoduje v tomto konaní. Podľa názoru
konajúceho súdu však toto presvedčenie nie je podporené žiadnou inou skutočnosťou, ako je všeobecné
konštatovanie, že je racionálne, aby obvinený platil odmenu a hotové výdavky svojho obhajcu. Tento
racionálny predpoklad však podľa názoru súdu nie je dostatočným na ustálenie, že navrhovateľovi v
súvislosti s obhajobou vznikla majetková škoda, teda reálna ujma na jeho majetku. Je možné ho vyvrátiť

napríklad (takisto nepreukázanou) hypotézou, že právne služby boli poskytnuté navrhovateľovi „pro
bono“, prípadne za cenu nižšiu ako podľa príslušnej vyhlášky.

Podľa názoru súdu navrhovateľom nebol uvedený žiadny ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by mohol
súd skonštatovať, že je neprimerane prísne vyžadovať od navrhovateľa preukázanie zaplatenia trov jeho

obhajoby. Takýmto dôvodom celkom určite nemôže byť to, že jeho obhajca, a zároveň právny zástupca
v tomto konaní, nemôže nájsť dôkaz o tom, že prijal od navrhovateľa peňažné prostriedky za jeho
obhajobu, navyše ak advokát má evidenčnú povinnosť ohľadne svojho príjmu a takisto má povinnosť
archivovať účtovné doklady po určité časové obdobie.

Bez vplyvu na rozhodnutie o tejto otázke súd považuje za potrebné uviesť, že právo na náhradu
škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku vyplatenia odmeny obhajcovi za podanie ústavnej
sťažnosti dňa 11.10.2007, nie je dané, pretože tento úkon právnej služby nebol vykonaný v trestnom
konaní a takisto táto ústavná sťažnosť bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky s
konštatovaním, že nezistil porušenie základných práv navrhovateľa ako obvineného. Dôvodný nie je ani

návrh na náhradu škody vo výške 183,93 eur, ktorá mu mala vzniknúť v rámci náhrady cestovného jeho
obhajcovi za návštevy vo výkone väzby použitím motorového vozidla zn. AUDI A6 so spotrebou 7,6 litra
pohonných hmôt na 100 km. Nielenže navrhovateľ nepreukázal, že toto vozidlo je vo vlastníctve jeho
obhajcu, ale ani to aké pohonné hmoty spotrebúva (medzi naftou a benzínom je cenový rozdiel). Z tohto
dôvodu nie je ani možné posúdiť celkovú dôvodnosť tohto nároku.

Záverom tohto rozsudku súd uvádza, že ak súčasťou argumentácie navrhovateľa bolo aj to, že jeho
kauza, resp. jeho trestné stíhanie bolo medializované, čím bola poškodená jeho nemajetková sféra,
osobnosť, je potrebné uviesť, že s medializáciou trestného stíhania navrhovateľa nemá odporca ničspoločné. Túto medializáciu a z nej vyplývajúci prípadný zásah do osobnostných práv navrhovateľa
nespôsobil žiadny orgán verejnej moci, ale médiá. Preto súd na túto argumentáciu v tomto konaní proti
odporcovi nemohol prihliadať. Inak by súd vyvodzoval občianskoprávnu zodpovednosť odporcu za

konanie iných (zodpovedných) subjektov.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pretože navrhovateľ
aj odporca boli v konaní čiastočne úspešní, pričom miera ich úspechu je takmer rovnaká. Navrhovateľ

sa domáhal žalovanej sumy vo výške 45.089,10 eur, pričom úspešný bol iba v sume 20.583,47 eur, čo
predstavuje 45,65 % zo žalovanej sumy, teda približne jednu polovicu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.