Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/110/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615201011
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8615201011.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne TAJANA, s. r. o., so sídlom v Giraltovciach,
Dukelská 58/65, zastúpenej AK - TARABČÁK, s. r. o., so sídlom v Prešove, Hlavná 13, proti žalovanému
R., správcovi konkurznej spoločnosti úpadcu SVOJPOMOC, spotrebné družstvo Bardejov v konkurze,
so sídlom v Bardejove - Nová Ves, Lipová 4, zastúpenému AK JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., so sídlom
v Ružomberku, Dončova 1451/21, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o nariadenie

predbežného opatrenia, vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3 C 42/2015, o dovolaní
žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. januára 2016 sp. zn. 10 Co 8/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uznesením z 23. septembra 2015 č. k. 3
C 42/2015-59 návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel a žalovanému uložil
povinnosť zdržať sa konania, smerujúceho k speňaženiu nehnuteľností zapísaných vo vlastníctve
žalobkyne na LV č. XXX k. ú. N., LV č. XXXX k. ú. Q., LV č. XXX k. ú. E., do právoplatného skončenia
konania vo veci samej. Vyslovil, že o náhrade trov predbežného opatrenia bude rozhodnuté v konečnom
rozhodnutí vo veci samej. Súd prvej inštancie sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na

nariadenie predbežného a preto tomuto v celom rozsahu vyhovel (§ 76 ods. 4 O. s. p.)

2. Krajský súd v Prešove uznesením z 28. januára 2015 (správne 2016) sp. zn. 10 Co 8/2016 na
odvolanie žalovaného zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti tak, že návrh
žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Odvolací súd mal za to, že neboli splnené
základné podmienky pre vydanie žalobkyňou navrhovaného predbežného opatrenia, pre absenciu

podmienok existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi s tým, že v tejto súvislosti považoval za
potrebnépoukázaťnarozsudokKrajskéhosúduvKošiciachvoveci4Cbi/18/2008z11.júla2013,ktorým
došlo k zamietnutiu návrhu žalobkyne na vylúčenie dotknutých nehnuteľností z konkurznej podstaty
žalovaného, keď práve tituly - kúpne zmluvy, na základe ktorých mala žalobkyňa tieto nehnuteľnosti
nadobudnúť boli prejudiciálne posúdené ako neplatné. V tejto súvislosti rovnako konštatoval, že
žalobkyňa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neosvedčila svoj návrh voči žalovanému ani

nijako nepreukázala porušenie práva žalovaným (predložením rozhodnutia o porušení práva žalovaným
v rámci konkurzného konania vedeného okrem iného aj na majetok, ktorý je predmetom predbežného
opatrenia) a rovnako nepreukázala potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov, t. j. naliehavosť
situácieodôvodňujúcejzákazžalovanémunakladaťsdotknutýminehnuteľnosťami,keďsamažalobkyňa
uvádza, že tieto nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty už v roku 2008 a právoplatne
ohľadom vylúčenia veci z konkurznej podstaty bolo rozhodnuté 22. januára 2015, pričom žalobkyňa

podala návrh na vydanie predbežného opatrenia až 6. marca 2015. Poznamenal, že v prípade, ak
by potvrdil vydané predbežné opatrenie súdom prvej inštancie, došlo by tým fakticky k znemožneniuakýchkoľvek úkonov správcu smerujúcich k speňaženiu dotknutých nehnuteľností, a to aj v tom prípade,
ak by takéto speňažovanie, resp. také úkony boli správcovi uložené konkurzným súdom. Teda správca
konkurznej podstaty žalovaného by bol nielenže obmedzený vo výkone svojich práv a povinností,

ktoré by nemohol plniť napriek vyhlásenému konkurzu na majetok žalovaného, ale toto nariadené
predbežné opatrenie by bezpochyby vyvolalo ďalšie spory medzi účastníkmi konania, minimálne
spočívajúce v náhrade škody žalovaného v prípade, ak by žalobkyňa v konaní o určenie vlastníckeho
práva k dotknutým nehnuteľnostiam nebola úspešná. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol (§ 220 O. s. p.). Zároveň uviedol, že týmto rozhodnutím sa nekončí konanie, ale toto bude
pokračovať vo veci samej, v ktorej bude rozhodnuté aj o trovách tohto konania o nariadení predbežného
opatrenia, vrátane odvolacieho konania vedeného vo veci nariadenia predbežného opatrenia.

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej v konaní bola
odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s.
p.). Poznamenala, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané 28. januára 2015, pričom
menilo uznesenie súdu prvej inštancie z 23. septembra 2015, teda o odvolaní sa rozhodovalo skôr
ako bolo napadnuté uznesenie vydané. Namietala, že tvrdenie odvolacieho súdu, ktorý sa nestotožnil

s právnym názorom žalovaného, že koná nepríslušný súd a daná vec nesúvisí s konkurzným konaním,
pričom žalovanému prisvedčil, že činnosť správcu môže usmerňovať iba súd v rámci konkurzného
konania, je rozporuplné, pretože vyplýva aj z toho, že podľa názoru odvolacieho súdu jedinou výnimkou
na nariadenie predbežného opatrenia v rámci konkurzného konania je § 203 zákona č. 7/2005 Z. z.
Takéto odôvodnenie odvolacieho súdu však považovala za nesprávny právny názor súdu, nakoľko si

neuvedomil,žekonkurznékonanie,vktoromježalovanýsprávcomkonkurznejpodstaty,jevedenépodľa
zákona č. 328/1991 Zb. Za nesprávny právny názor odvolacieho súdu považovala aj to, že odvolací súd
videl v konaní nesplnenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia a taktiež v otázke osvedčenia
návrhu a preukázania porušenia práva žalovaným. Namietala, že odôvodnenie odvolacieho súdu je
nedostatočné, keď ani z odôvodnenia o neprimeranej ujme nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia

zákona má súd toto posudzovať a rovnako ani odôvodnenie, podľa ktorého by predbežné opatrenie
vyvolalo ďalšie spory medzi účastníkmi. Na záver uviedla, že odvolací súd ju neupovedomil o termíne
rozhodnutia o odvolaní a toto ani nebolo zverejnené na stránke súdu, čím jej odvolací súd odňal
možnosť konať pred súdom. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne v celom rozsahu
zamietol a žalobkyňu zaviazal k úhrade trov dovolacieho konania.

5. Dovolanie žalobkyne bolo podané 15. marca 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1

Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vychádzajúc z vyššie uvedeného ako súd
dovolací po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade so zákonom, skúmal
prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia pojednávania. Dospel k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť.

7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.), dovolací súd postupoval
v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle
ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O. s. p.

8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O. s. p.). Dôvody
prípustnostidovolaniaprotirozsudkuvymedzoval§238O.s.p.aprotiuzneseniu§239O.s.p.Dovolaniebolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p.

9. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení.
Žalobkyňoupodanédovolanienesmerujeprotiuzneseniu,ktorébymaloznakytýchuzneseníuvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., proti ktorým bolo dovolanie prípustné; navyše, dovolanie proti uzneseniu o
predbežnom opatrení bolo v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. neprípustné.

10. Dovolanie žalobkyne by vzhľadom na vyššie uvedené bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k
procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. Žalobkyňa procesné vady konania v
zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom
konaní najavo.

11. Dovolateľka namieta, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.

s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumel procesne nesprávny
postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho procesných oprávnení [v zmysle § 18 O.
s. p. mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom
(§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s.
p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].

12. K námietke žalobkyne, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, dovolací súd
poznamenáva, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.

decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací
súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad
pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku
z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie

súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak
zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

13. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,

opísal priebeh konania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáha a čím v odvolacom konaní argumentoval a
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové alebo
právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Obsah spisu v ničom
nedáva podklad pre záver, že na daný prípad sa vzťahuje druhá veta stanoviska R 2/2016. Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

14. Dovolateľka tiež namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že o odvolaní
žalovaného rozhodol bez nariadenia pojednávania.

15. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v
zákonom vymenovaných prípadoch. V ostatných prípadoch bolo vecou rozhodnutia odvolacieho súdu,
či na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie alebo nie(§ 214 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd prejednal a rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, v
súlade s procesnými ustanoveniami O. s. p. Za postup súdu odnímajúci strane sporu možnosť konať
pred súdom, nebolo možné považovať postup súdu v súlade

s príslušnými procesnými ustanoveniami. Týmto postupom preto nemohlo dôjsť k vade
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. K námietke žalobkyne, že odvolací súd rozhodol skôr ako bolo
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vydané, dovolací súd poznamenáva, že pri vyhotovovaní
rozhodnutia odvolacieho súdu došlo k zrejmej nesprávnosti, keď namiesto správneho roku 2016, bol
uvedený nesprávny rok 2015.

16. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade konania,
treba uviesť, že „iná procesná vada“ (v ustanovení § 237 O. s. p. neuvedená) bola do 30. júna 2016
považovaná za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorý ale mohol byť úspešne
uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastávala do
uvedeného dňa názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (viď napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo
134/2010,6Cdo60/2012,7Cdo86/2012a7Cdo36/2011).Ikebytedavpreskúmavanejvecidošloktzv.
inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť
dovolania žalobkyne.

17. Dovolateľka vo svojom dovolaní tiež namietala, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú po právnej
stránke nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však prípustnosť dovolania nezakladalo
(viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014),
preto sa týmito námietkami dovolací súd nemohol zaoberať.

18. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nebolo možné vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s.
p., dovolaciemu súdu nezostávalo nič iné, ako dovolanie žalobkyne odmietnuť podľa § 447 písm. c/ C.
s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

19. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní žalobcu neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.