Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoP/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215212205
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2215212205.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. P., nar. XX. T. XXXX a N. P., nar. XX. T.
XXXX, obe bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda,
matky: A. P., rod. L., nar. X. T. XXXX, bytom C. M. G., F. C. XX, t. č. M. U. XXXX/XX, R. P., zast.
advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, Dunajská Streda, Ružová 265 a otca: T. P., nar. XX. L. XXXX, bytom
Q., D. XX, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva rodičov,

o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 24. marca 2016 č. k. 6P/31/2015-73
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživného, zročného výživného, ako aj
trovách konania r u š í a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ zveril maloletú A. P., nar. XX.X.XXXX a maloletú N. P., nar.

XX.X.XXXX na čas od 1.10.2013 do 30.9.2015 do osobnej starostlivosti matky; II/ otcovi uložil povinnosť
platiť výživné na každé z maloletých detí v období od 1.10.2013 do 30.9.2015 85 eur mesačne k rukám
matky; III/ dlh na zročnom výživnom za toto obdobie po započítaní uhradeného výživného 50 eur na
každé dieťa v mesiacoch august 2015 a september 2015 v sume 1.940 eur na každé dieťa
povolil otcovi zaplatiť spolu s bežným výživným plateným v čase po rozvode manželstva v mesačných
splátkach po 20 eur na každé z detí počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou výhody splátok a IV/

žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust.
§ 36 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1 až 6 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení), vecne potom tým, že v priebehu konania bolo manželstvo rodičov maloletých
detí právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 13P 42/2015-96, ktorým
boli obe maloleté deti na čas po rozvode manželstva zverené do osobnej starostlivosti matky, ktorá je
zároveň oprávnená ich zastupovať; otcovi bola uložená povinnosť platiť výživné na každé z

maloletých detí 110 eur na čas po rozvode manželstva. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť
čo do rozvodu 17. septembra 2015, preto rozhodnutie vo veci o úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností na čas po rozvode manželstva sa týka obdobia od 1.10.2013 do 30.9.2015. Proti citovanému
rozsudku čo do určenia výšky výživného podal otec odvolanie, o ktorom Krajský súd v Trnave rozhodol
rozsudkom č.k. 25CoP 50/2015-132, keď zmenil v tejto časti rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 13P 42/2015-96 a otcovi uložil povinnosť platiť na výživu maloletej N. výživné v sume 80 eur

mesačne a taktiež na výživu maloletej A. výživné v sume 80 eur mesačne. Krajský súd poukázal
v citovanom rozhodnutí, že je potrebné brať zreteľ na pravidlo priority výživného patriaceho maloletému
dieťaťu, pred všetkými inými výdavkami jeho rodičov (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine) a teda aj
otcom vymenované výdavky ako i na zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej výživné zamestnaného rodiča
by sa malo pohybovať v rozpätí 20-25% jeho priemerného čistého mesačného príjmu. Krajský súd v
Trnave vychádzal zo štvrtinového podielu výživného z príjmu povinného, čo predstavuje 154,22 eur a za

daných okolností za primerané, vzhľadom na zdravotný stav detí považoval výživné aspoň čiastočne
nad uvedenú hranicu a to v rozsahu sumy 160 eur, čo na každé dieťa predstavuje výživnévo výške 80 eur mesačne. Čistý mesačný príjem otca v čase rozhodovania Krajského súdu v Trnave
predstavoval616,80eur.Na obdobieod1.10.2013do30.9.2015súdmalvykázanýčistýmesačnýpríjem
otca na 9.398,43 eur, ktorý sa skladá z príjmov plynúcich na základe dohôd o prácach vykonaných

mimo pracovného pomeru a z príjmu plynúceho z pracovného pomeru. Čistý mesačný príjem otca
potom po odpočítaní jeho daňových povinností a odvodov predstavoval 678 eur mesačne z čoho 1/4-
ina jeho príjmu predstavuje 169 eur mesačne a túto sumu bolo potrebné rozdeliť medzi dve maloleté
deti, pričom na každé z nich pripadá suma 84,75 eur, ktorú zaokrúhlil na 85 eur. V uvedenom období
mala matka maloletých detí zvýšené náklady so zdravotným stavom detí, ktoré v dôsledku problémov

s vývinom chrbtice museli absolvovať špeciálne cvičenia, za ktoré matka platila v súkromnom zariadení
ESCALUMEN s.r.o. v Dunajskej Strede. Okrem toho maloletá A. nosí okuliare a chodí na pravidelné
kontroly k oftalmológovi. Za primerané výživné na toto obdobie považoval výživné vo výške 85 eur
mesačne, ktoré korešponduje s bežnou praxou súdu, ktorú určujú výživné v rozpätí 20-25% z čistého
priemerného mesačného príjmu povinného. Keďže sa jedná o obdobie na čas do rozvodu manželstva
od 1.10.2013 do 30.9.2015, ktoré obdobie už uplynulo, súd neupravil styk otca s maloletými deťmi ani

nerozhodol o tom, ktorý z rodičov bude deti zastupovať a spravovať ich majetok, pretože je to
nadbytočné anevykonateľné.Totoobdobienebolospornéanizostranyotca,pretožeotecpotvrdil,žeod
1.10.2013 s matkou detí nežili v spoločnej domácnosti a neplatil výživné, ktoré začal platiť až v auguste
2015 mesačne po 50 eur na každé z detí. Otcovi takto vzniklo dlh na výživnom za uvedené obdobie
24 mesiacov 2.040 eur na každé dieťa (24 x 85 eur) od takto vyčísleného dlhu 2.040 eur bolo potrebné

odpočítať výživné platené otcom na každé z detí po 50 eur za mesiace august a september 2015. Teda
od sumy 2.040 eur odpočítal 100 eur a dostal tak celkový dlh otca 1940 eur. Ostatné platby po 50 eur
mesačne sa už týkali výživného na čas po rozvode manželstva. Tento dlh na zročnom výživnom súd
povolil otcovi detí splácať k rukám matky v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným,
ktoré platí na čas po rozvode manželstva vo výške 80 eur mesačne na každé dieťa. O trovách konania

rozhodol prvostupňový súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania z dôvodu, že konanie je možné začať aj bez návrhu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec a to vo veci samej v časti výživného aj zročného
výživného s návrhom na zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Uviedol, že v zmysle zákona je možné priznať výživné len od začatia súdneho konania
a spätne ho možno priznať len pre maloleté deti, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Matka
žiadnym spôsobom nepreukázala, prečo by malo dôjsť k zvýšeniu výživného pred podaním návrhu.
Taktiež výška výživného od 2. júla 2015 do právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva mala byť
stanovená v súlade s rozhodnutím krajského súdu, teda vo výške, v akej bola určená v konaní na čas

po rozvode.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania otca celú vec (pretože
odhliadnuc od napadnutia rozsudku predmetom konania bolo výlučne zvýšenie výživného, o ktorom

konanie šlo začať i bez návrhu a v takom konaní súd nebol viazaný návrhmi účastníkov vrátane tých
odvolacích) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo o vec samu, na druhej
strane však s prihliadnutím k výskytu závažného procesného pochybenia súdu prvého stupňa o žiaden
zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní (a teda ani o prípad
možnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o veci s konečnou platnosťou).

Podľa § 77 ods. 1 Zák. o rodine právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia súdneho konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry
súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký

závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné
procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiumožno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).

Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva
zaručovanéhonielenvnútroštátnymprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky(tupor.najmäčl.46anasl.
Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale
i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu
odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky tzv. finálneho
produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia.
To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn.

I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005),
v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky

vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu
a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným
a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v
nej uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,

resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a

povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo (za
naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho
súduspôsobompredpokladanýmvustanovení§221O.s.p.(zrušenierozhodnutiasúduprvéhostupňa),
tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadneho sporu o tom, že práve o prípad zaťaženia napadnutého

rozsudku takouto vadou šlo i v prejednávanej veci.

Súdu prvého stupňa predovšetkým nešlo nevytknúť, že vôbec neodôvodnil, prečo priznal výživné so
spiatočnou platnosťou podľa návrhu matky, tzn. odo dňa 1. októbra 2013 do právoplatného rozhodnutia
vo veci rozvodu manželstva rodičov, ktorým boli upravené práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom

na čas po rozvode manželstva. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by mal mať súd prvého
stupňa preukázanú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, aby mohol priznať výživné spätne,
t. j. pred podaním návrhu.

Okresný súd taktiež neposkytol presvedčivé argumenty na podporu názoru, podľa ktorého by malo byť

okolnostiam prípadu v prejednávanej veci primeraným práve výživné vo výške 85 eur na každé dieťa.
Tunajší odvolací súd vo veciach výživného ustálil, že rozhodovanie o otázkach výživného s relatívne
krátkym časovým odstupom po rozhodnutí v inom konaní (rozsudok č.k. 13P/42/2015-96 zo dňa
17.7.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 25 CoP/50/2015-132 zo dňa 13.1.2016)týkajúcomsarovnakejotázky(rozumejvýškyvýživnéhoatedaajskúmaniapotriebvýživouoprávneného
a možností a schopností výživou povinného) prakticky vylučuje určenie výživného v neskoršom
rozhodnutí inou sumou než v tom skoršom (pokiaľ pravda nejde o prípad relevantnej, čiže podstatnej

zmeny pomerov spadajúcej práve do obdobia medzi vydaním oboch v tomto smere porovnávaných
rozhodnutí či pomerov podávajúcich sa z výsledkov im predchádzajúcich konaní).

Uvedené nedostatky boli takého rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť bez toho, aby bol
celkom zvrátený výsledok konania na súde prvého stupňa a tiež bez toho, aby odvolací súd aj nesplnenú

povinnosť súdu prvého stupňa riadne odôvodniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu nahradil vlastnou
výlučnou aktivitou v tomto smere.

Z dôvodu nutnosti zachovať účastníkom možnosť reálne konať pred súdom v oboch stupňoch súdov (i
pre zásadnú neprípustnosť dovolaní v tzv. rodinných veciach) neprichádzalo do úvahy a naplnený tak
bol dôvod zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa

ust. § 221 ods. 1 písm. f/ (čiastočne inak i podľa písm. h/) a ods. 2 O. s. p..

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania
bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a

až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda
konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.