Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/8/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203747
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 675 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 23. apríla 2014 č. k. 18C/60/2013-47 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 550 eur) a II. žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom
úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn.
3Er/575/2008 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods.
1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1 a 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného
konania (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. i/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení platnom a
účinnom ku dňu začatia exekučného konania) a § 115a ods. 2, § 156 ods. 3 (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že žalobkyňa si v
konaní uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej mali byť spôsobené
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní, keď nesprávny úradný

postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o poverení, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac
ako 10 mesiacov. Po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, keď
žalobkyňa nepreukázala, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do rozhodnutia o nej bola v neistote, nepreukázala hrozbu škody ani riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky, nepreukázala, že v postupe exekučného súdu boli zistené pochybenia
a prieťahy, nepreukázala vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ani ich výšku. Žalobkyňa si

uplatnila nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich
bližšie špecifikovala, keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávnenej (žalobkyne) zapríčinila už povinná
tým, že nesplnila svoj dlh a oprávnená musela prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie, čo znamená
že vznik nákladov žalobkyne ako oprávnenej v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávkynie je v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu v exekučnej veci. Žalobkyňa svoje tvrdenia
o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladovala a určenie/vyčíslenie
výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za relevantný dôkaz o jej vzniku. Samotné

vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku - nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinnou a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinnej,
pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinným je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní - tieto riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto ak by aj
vznikla žalobkyni majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s

postupom súdu v exekučnej veci. V prejednávanej veci bolo zrejmé, že o žiadosti o vydanie poverenia
nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote, čo možno považovať za nesprávny úradný postup, žalobkyňa
však v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala vznik škody, preto akékoľvek ďalšie úvahy súdu o
splnení ďalšej z podmienok vzniku zodpovednosti, t. j. existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody nie sú dôvodné. Za dôvodnú považoval žalovanou vznesenú
námietku premlčania, keď podľa § 19 ods. 1 vety prvej zodpovednostného zákona sa právo na náhradu

škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a v prejednávanej veci zo
žaloby vyplýva, že žalobkyňa si majetkovú škodu vyčíslila za obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, premlčacia doba
začala podľa názoru súdu prvého stupňa plynúť uplynutím 15-teho dňa od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie t. j. od 13.11.2008 (žiadosť doručená 28.10.2008), nakoľko vtedy bolo

oprávnenej - žalobkyni známe, že poverenie nebolo vydané v lehote. Žalobkyňa doručila žalobu súdu
až 27.9.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď v danom prípade táto lehota nemohla ani
spočívať podľa § 19 ods. 3 zodpovednostného zákona, nakoľko trojročná lehota uplynula 28.10.2011 t. j.
ešte predtým, ako bola žalovanej doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 23.4.2012 (keď žalobkyňa nepreukázala kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie v predmetnej

veci doručená žalovanej, súd vychádzal z najskoršieho dátumu, ktorý uviedla žalovaná ako deň, kedy
jej boli doručované žiadosti žalobkyne, v ktorých si uplatnila druhovo rovnaký nárok). Majúc za to, že
žalobou uplatnený nárok bol nedôvodný aj premlčaný, žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej
v konaní trovy nevznikli.

Protiuvedenémurozsudkupodalavcelomjehorozsahuvčasodvolanieibažalobkyňasnávrhomnajeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne

zistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Súduneprislúchapolemizovaťovhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda

sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd
prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť
štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú

„mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od
rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevzniklapotreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd

prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po
právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z

odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne
aiobjektívnepresvedčivo(samozrejmebezambíciepresvedčiťkohokoľvek,najmänieniekohoscelkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)

nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne

nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre

zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu
známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. str. 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase

a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej
veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté by platilo aj v prípade námietky z obdobných
vecí údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste

až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie
opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie
súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).
Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu

nepochybne je, avšak podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok

uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zodpovednostného
zákona v rozhodnom znení výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.
Tvrdenie žalobkyne zo žaloby o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po
dobu viac ako 10 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne
preukázané, že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí 7 mesiacov a 17 dní, pričom žalobkyňa žiadnym

spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty. Exekučný súd bol povinný náležite
skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp.
zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie
základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Zámerom

zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného
konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou
exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť
označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej
na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého

procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je
považovanázaodmietnutúspravodlivosť.Rýchlosťvšakneznamenáprenáhlenosť.Konaniemusíbyťčo
najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti
a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v.
Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP

uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne
zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie
sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť
ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Nebolo

tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala
návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom
súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách. Na uvedený postup
takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný procesný postup súdu
v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o

Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské
súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým exekučných
oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších veciach
exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. vyňala
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už
samotného skutkového základu primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu (žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu), preto ak súd prvého stupňa
žalobu zamietol rozhodol vecne správne.

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie
nekonkretizovala.

Odvolacísúdpoukazujenazodpovednosťodvolateľkyzaobsahovévymedzeniejejodvolaniavspojitosti
s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi v zmysle § 212
ods. 1 O. s. p.. V tejto súvislosti je zjavné, že odvolacie dôvody žalobkyne čiastočne nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V
odvolaní žalobkyne niet zmienky, tobôž protiargumentácie vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa

obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný a v dôsledku vznesenia
námietky premlčania žalovanou nebolo možné žalobkyňou uplatnený nárok priznať. Odvolací súd pritom
nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných než odvolateľkou v odvolaní
vznesených námietok. Odvolací súd sa pritom so závermi súdu prvého stupňa o premlčaní uplatneného
nároku pri absencii relevantnej protiargumentácie odvolateľky stotožnil.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov
prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady

žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala

návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.