Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, July 31, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/806/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5309200001
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5309200001.13

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: Mgr. U. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XX, K., zastúpená JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom so sídlom M. XXXX/XX, XXX XX
B., proti odporcovi: Lesné spoločenstvo Kysučné, s.r.o., so sídlom Makov, IČO: 36 005 843, zastúpený
Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom
Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, o zaplatenie 1.659,70 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní

navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 4C/7/2009-556 zo dňa 25. septembra 2014,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i aokresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľky zamietol (výrok I.), navrhovateľke zároveň
uložilpovinnosťnahradiťodporcovitrovykonaniavovýške 1.481,15Eurdo3dníodprávoplatnosti

rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu (výrok II.).
V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľka si podaným návrhom uplatnila proti odporcovi nárok
na zaplatenie nájomného za rok 2005 v celkovej výške 50.000,00 Sk (1.659,70 Eur) so 6% ročným
úrokom z omeškania od 01.01.2006 do zaplatenia. Z rozhodujúcich skutkových tvrdení mal preukázané,
že navrhovateľka žiadala nájomné - zmluvný nárok na základe nájomnej zmluvy uzavretej dňa
04.01.2000. Skutkové tvrdenia v návrhu neobsahovali skutkový stav, ktorý by bolo možné subsumovať

pod ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej už len „OZ“). Je zrejmé, že kým uplatnenie nároku
na nájomné na základe nájomnej zmluvy si vyžaduje tvrdenie o platnej nájomnej zmluve, rozhodujúce
skutkové tvrdenia pre vydanie bezdôvodného obohatenia si vyžadujú odlišné tvrdenia o neplatnej alebo
neexistujúcej nájomnej zmluve. Také tvrdenia navrhovateľka neprodukovala. I keď neskôr produkovala
tvrdenia, že žiada žalovanú sumu zaplatiť aj ako bezdôvodné obohatenie, resp. titulom nástupníctva
po svojom právnom predchodcovi z titulu postúpenia pohľadávky nájomného z L. G. na ňu, okresný

súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že ide len o inú právnu kvalifikáciu na základe totožného
skutkovéhostavu.Vpodrobnostiachvtomtosmereuviedol,žeskutkovétvrdenianavrhovateľkyuvedené
v návrhu zodpovedajú hypotéze právnej normy nájmu a nájomného podľa § 663 a § 671 ods. 1
OZ, nezodpovedajú hypotéze právnej normy bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ ani
hypotézam právnych noriem ostatných nárokov, ktoré navrhovateľka dodatočne a účelovo produkovala.
Na základe uvedeného mal za to, že skutkové tvrdenia odlišné od skutkových tvrdení v návrhu sú

zmenou návrhu. V zmysle ust. § 95 ods. 1, 2 O.s.p. rozhodol o zmene návrhu tak, že túto nepripustil,
nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania neumožňovali súdu rozhodnúť o zmenenom návrhu. V
ďalšej časti odôvodnenia poukázal na skutočnosť, že konanie v prejednávanej veci bolo prerušené do
právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6C/648/2001. V označenej
veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Čadca dňa 18.09.2012, č.k. 6C/648/2001-793,
odvolací súd rozsudkom zo dňa 09.07.2013, č.k. 5Co/479/2012-918 rozsudok okresného súdu zmenil

a určil, že darovacia zmluva č. V 1901/2000 uzavretá medzi L. G. a navrhovateľkou, ktorá sa týkala
nehnuteľností zapísaných na LV XXXX kat. úz. U. je neplatná. Navrhovateľka podala proti rozsudkuodvolacieho súdu dovolanie, Najvyšší súd SR rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku odvolacieho
súdu. Táto procesná situácia však nemala vplyv na pokračovanie v predmetnom konaní, nakoľko
dovolacie konanie nemá vplyv na predmet tohto sporu.

Okresný súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaných dôkazov mal preukázaný
nasledovný skutkový stav a vyvodil z nich nasledovné závery: Z darovacej zmluvy č. V 1901/2000 zo dňa
19.09.2000 mal preukázané, že túto uzavrela navrhovateľka s otcom L. G. na podiely v nehnuteľnostiach
zapísaných na LV XXXX kat. úz. U.. Vklad zmluvy bol povolený dňa 13.11.2000. Až dňom vkladu
sa navrhovateľka stala spoluvlastníčkou podielov na základe vyššie označenej darovanej zmluvy. Z

nájomnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom mal preukázané, že bola uzavretá na
totožné podiely, ktoré navrhovateľka získala darovacou zmluvou č. V 1901/2000. Nájomná zmluva
bola uzavretá dňa 04.01.2000. Porovnaním dátumov 13.11.2000 a 04.01.2000 mal súd preukázané,
že navrhovateľka uzavrela nájomnú zmluvu skôr, než nadobudla vlastnícke právo k predmetu nájmu.
Z uvedeného vyvodil právny názor, že nájomná zmluva zo dňa 04.01.2000 je absolútne neplatným
právnym úkonom podľa § 39 a § 123 OZ, nakoľko v čase uzavretia nájomnej zmluvy navrhovateľka ešte

nebola vlastníčkou predmetu nájmu. Navrhovateľka netvrdila uzavretie ústnej nájomnej zmluvy, keby aj
tomu tak bolo, bola by neplatná z rovnakých dôvodov ako písomná nájomná zmluva. Preto na základe
neplatnej nájomnej zmluvy navrhovateľke nevzniklo právo na zaplatenie nájomného podľa § 671 ods.
1 OZ.
Ďalšou okolnosťou, ktorou sa súd v konaní zaoberal, bol úkon odstúpenia od darovacích zmlúv. Za

situácie, keď právoplatným rozsudkom vydaným v konaní sp. zn. 6C/648/2001 bolo rozhodnuté o
neplatnosti darovacích zmlúv, je nevyhnutné konštatovať, že platným spôsobom možno odstúpiť len od
platného právneho úkonu. V nadväznosti na ust. § 154 ods. 1 O.s.p. sú darovacie zmluvy neplatné, preto
treba vychádzať zo záveru, že neplatné je aj odstúpenie od darovacej zmluvy. V prípade, že by dovolací
súd dospel k záveru, že darovacie zmluvy sú platné, bolo by potrebné skúmať platnosť úkonu odstúpenia

od darovacích zmlúv z viacerých hľadísk v nadväznosti na § 48 ods. 1, 2 OZ. Aj v prípade platného
odstúpenia od darovacích zmlúv však platí záver podľa § 48 ods. 2 OZ, podľa ktorého darovacia zmluva
by sa zrušila od počiatku a vlastníkom by sa stal ku dňu jej uzavretia, t.j. ku dňu 19.09.2000 darca L. G..
Odstúpenie od darovacej zmluvy teda nemá právnu relevanciu k predmetu tohto sporu.
Pokiaľ ide o okolnosť tvrdenú navrhovateľkou, že jej právny predchodca (L. G.) dohodou postúpil na ňu

právo na nájomné tvoriace predmet tohto sporu, takéto tvrdenie je tiež právne irelevantné vo vzťahu
k tomuto sporu. L. G. sa nestal nositeľom práva na zaplatenie nájomného za spoluvlastnícky podiel
navrhovateľky, ktorý bol predmetom nájomnej zmluvy zo dňa 04.01.2000. Zmluvou o postúpení preto
nemohol na navrhovateľku platne postúpiť právo na zaplatenie nájomného za rok 2005, keďže nebol
nositeľom tohto práva. Na navrhovateľku mohol postúpiť len právo na zaplatenie nájomného na základe

nájomnejzmluvyuzavretejmedzinímaodporcom.Predmetomtohtokonaniajevšakprávonazaplatenie
nájomného na základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom.
V závere odôvodnenia rozsudku uviedol, že bolo potrebné vyriešiť aj otázku zaujatosti konajúcej
sudkyne, a to vzhľadom k neustálym sťažnostiam právneho zástupcu odporcu. Okresný súd v
tomto smere uviedol, že pre neho bol záväzný záver nadriadeného súdu vyslovený v uznesení zo

dňa 31.10.2012, č.k. 6NcC/36/2012-348 ako i záver nadriadeného súdu zo dňa 06.02.2014, č.k.
10NcC/19/2014-428, z ktorých záverov vyplýva, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania
predmetnej veci. Právny zástupca odporcu naviac ku dňu rozhodnutia súdu nedoručil rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSRotom,žekonajúcasudkyňajevylúčenázprejednávaniaarozhodovaniapredmetnej
veci. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého priznal odporcovi

účelne vynaložené trovy spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.

Proti rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá ho navrhla zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
nové prejednanie a rozhodnutie.
V dôvodoch odvolania uviedla, že okresný súd podľa uznesenia zo dňa 25.09.2014 (uznesenie

okresného súdu zo dňa 25.09.2014, č.k. 4C/7/2009-563 o nepripustení zmeny návrhu - poznámka
odvolacieho súdu) nepripustil nič, doslova ani právo účastníka na úžitky z veci, čo je v právnom
štáte neudržateľné. Vo vzťahu k vyššie označenému ustanoveniu zároveň poukázala na skutočnosť,
že návrh zo dňa 02.01.2009 bol samostatným návrhom na začatie súdneho konania. V ďalšej časti
odvolania uviedla, že podaným návrhom sa domáhala zaplatenia požadovanej sumy za rok 2005,

pričom vychádzala jednak z nájomnej zmluvy, ale i z ďalších skutočností, najmä z výšky, akú odporca
v roku 2005 vyplácal ostatným podielovým spoluvlastníkom. Nemôže sa stotožniť s právnym názorom
okresného súdu nerešpektujúcim autonómiu vôle zmluvných strán z dôvodu, že nájomná zmluva zo dňa
04.01.2000 je absolútne neplatným právnym úkonom. Zo znenia ust. § 663 OZ vyplýva, že nájomnouzmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne užíval alebo z nej bral
úžitky. Toto ustanovenie teda nepodmieňuje, že prenajímateľom môže byť výlučne iba vlastník veci.
Nájomná zmluva teda nemôže byť neplatná iba preto, že sa prenajme cudzia vec. V čase uzatvárania

nájomnej zmluvy zo dňa 04.01.2000 bol L. G. podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 25,5 podielov,
ktoré užíval odporca. L. G. prejavil v tom čase vôľu časť svojich podielov darovať svojim dcéram,
preto odporca s ním uzatvoril nájomnú zmluvu už iba k rozsahu 5,5 podielov a na zvyšné podiely boli
uzatvorené nájomné zmluvy s navrhovateľkou (10 podielov) a jej sestrou U. M. (10 podielov). Neobstojí
potom tvrdenie súdu, že navrhovateľka ako prenajímateľka nebola oprávnená s predmetom nájmu

v tom čase disponovať, a to už aj z toho dôvodu, že za prenajímateľku uzatváral nájomnú zmluvu
priamo s odporcom jej splnomocnenec L. G.. V konaní bolo preto potrebné, aby sa L. G. ako svedok
vyjadril ku skutkovému stavu, najmä k uzavretiu nájomných zmlúv. Aj v prípade neplatnosti nájomnej
zmluvy je tu nájomný vzťah založený na základe rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov, keďže užívanie
spoločnej veci je podriadené pod ust. § 139 OZ. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodli väčšinoví
spoluvlastníci, pričom navrhovateľka je iba jednou z približne 320 spoluvlastníkov a v žalovanom období

bol jej spoluvlastnícky podiel iba vo výške 1/105-ín k celku. Výška podielu navrhovateľky rozhodnutie
väčšiny teda nemôže zmeniť a navrhovateľka ho musí rešpektovať. V závere odvolania uviedla, že
svoje vlastnícke právo nestratila určením neplatnosti darovacích zmlúv so všetkými následkami, pretože
dňa 20.06.2013 odstúpila od darovacej zmluvy. V samom závere odvolania poukázala i na pochybenie
okresného súdu pri priznaní trov konania odporcovi, ktorému boli priznané trovy aj za úkony - námietku

zaujatosti, ktorú vznášal právny zástupca odporcu vo svojom mene.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhovateľka v priebehu celého konania nenavrhovala
žiadne listinné ani iné dôkazy na preukázanie skutočnosti, či odporca predmetnú nehnuteľnosť užíva
alebo nie. V tomto smere teda navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia ohľadne

užívania predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľka ani jej právny zástupca nemali žiadne ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania, toto sa ohľadom užívania predmetných nehnuteľností ani nevykonávalo.
Navrhovateľka počas celého súdneho konania riadne nešpecifikovala svoj návrh a riadne neuviedla
ani titul, na základe akého sa svojho nároku domáha. Zmätočne na každom pojednávaní najskôr
tvrdila, že ide o bezdôvodné obohatenie, následne že ide o nájomné či o vyplatenie úžitkov, tiež si

uplatňovalapredmetnýnárokztitulupostúpeniapohľadávky.Samotnékonanienavrhovateľkyvzbudzuje
pochybnosti a špekulácie, keďže odstúpila od darovacej zmluvy v čase, kedy videla, že konanie o
neplatnosť darovacej zmluvy je vedené na okresnom či odvolacom súde. Pokiaľ navrhovateľka v konaní
poukazovala na postúpenie pohľadávky, s tým súvisí aj otázka, prečo právny predchodca postupoval na
navrhovateľku pohľadávku, keď z návrhu navrhovateľky vyplynulo, že mala byť vlastníčkou predmetnej

nehnuteľnosti. K tvrdeniu navrhovateľky, že postačuje iba riadne skutkové odôvodnenie veci a ona
ako navrhovateľka nemusí svoj nárok právne kvalifikovať, neobstojí. V tomto smere poukázala na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 3NCdo/6/2010. Z označeného rozsudku teda
nesporne vyplýva, že navrhovateľ musí označiť hmotnoprávnu normu, podľa ktorej si nárok uplatňuje. Za
správny považoval názor okresného súdu o absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy, navrhovateľka ju

skutočne nemohla platne uzavrieť, ak v čase jej uzavretia nebola ešte vlastníčkou veci. V tomto smere je
irelevantné tvrdenie navrhovateľky, že nájomnú zmluvu uzatváral priamo s odporcom jej splnomocnenec
L. G., naviac navrhovateľka nemohla splnomocniť menovaného na vykonanie právneho úkonu, na ktorý
nebola oprávnená sama. Ak navrhovateľka vo svojom odvolaní tvrdí, že darovacie zmluvy už nemajú
žiadnu relevanciu, keďže odstúpila od darovacej zmluvy dňa 20.06.2013 a zároveň uzatvorila novú

darovaciu zmluvu, potom odporca uviedol, že nerozumie, na základe akého dôvodu sama navrhovateľka
podala dovolanie. Na základe týchto skutočností odporca navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok
okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), podľa § 212 ods. 3 a § 221 ods. 1 O.s.p.
zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd návrh navrhovateľky zamietol v podstate
s odôvodnením, že nájomná zmluva, z titulu ktorej si uplatňovala žalovanú sumu, bola uzavretá
skôr ako sa samotná navrhovateľka stala spoluvlastníčkou nehnuteľností, ktoré mal užívať odporca.
Z uvedeného dôvodu preto považoval nájomnú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon podľa §39 a § 123 OZ. Pokiaľ sa týka ďalších dôvodov, na základe ktorých si navrhovateľka uplatňovala
žalovaný nárok (či už z titulu bezdôvodného obohatenia, nástupníctva po právnom predchodcovi, titulom
postúpenia pohľadávky a titulom užívania spoluvlastníckeho podielu), okresný súd tieto ďalšie tvrdenia

navrhovateľky považoval za zmenu návrhu, ktorú uznesením zo dňa 25.09.2014, č.k. 4C/7/2009-563
nepripustil. V odôvodnení uznesenia uviedol len to, že mal za to, že stav skutkových tvrdení a dôkazov
neumožňuje, aby súd rozhodol o zmenených návrhoch.
Za inú vadu konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ a § 212 ods. 3 O.s.p.) sa považuje procesná nesprávnosť,
ktorá je dôsledkom porušenia procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale

nezakladá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. zmätočnosť
rozhodnutia. Môže ísť o porušenie niektorého z ustanovení zákona, ktoré upravujú konanie, pričom
však musí byť zároveň splnený predpoklad, že výskyt danej vady konania mohol viesť k nesprávnemu
rozhodnutiu vo veci. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada, ja keď
nebola výslovne v odvolaní namietaná.
Pokiaľ sa v občianskom súdnom konaní uplatňuje právo na plnenie, jeho základom sú žalobou

tvrdené právne významné skutočnosti a predmetom je žalobný petit. Opísaním právne významných
a rozhodujúcich skutočností v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. žalobca určuje, o čom a na akom
skutkovom základe má súd rozhodnúť. Zo súhrnu opísaných rozhodujúcich skutočností uvedených v
žalobe musí teda vyplynúť, o aký právny pomer žalobca svoj nárok opiera (právny dôvod žaloby).
Výslovné uvedenie právneho dôvodu v žalobe nie je jeho náležitosťou. O iný predmet konania, a teda

o zmenu žaloby ide spravidla v prípade, ak žalobca požaduje iné plnenie alebo požaduje síce rovnaké
plnenie, ale odvodzuje ho z iného skutku, ako ho opísal v žalobe (podobné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 24.03.2010, sp. zn. 3Obdo 31/2009). Zmena návrhu na začatie konania nesmie byť v
rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu
sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ust. § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto žalobcovi možnosť

zmeniť návrh na začatie konania so súhlasom súdu; súd zmenu tohto návrhu nepripustí vtedy, ak
by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Úvaha
či výsledky konania môžu, resp. nemôžu byť pokladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s
predbežným hodnotením dôkazov a táto úvaha má byť výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a
jeho myšlienkového postupu. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny

návrhu. Ide v podstate o aplikáciu neurčitého právneho pojmu „výsledky doterajšieho dokazovania“ vo
vzťahu k okolnostiam danej konkrétnej veci. Táto úvaha súdu (ako každá iná) však musí byť jasná,
presvedčivá a dostatočne odôvodnená. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na judikačnú prax
Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie zo dňa 16.04.2009, sp. zn. 5Cdo/205/2008), Ústavného súdu SR
(napr. III.ÚS 311/2007, resp. I.ÚS 181/2008), ale i na samotné znenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p., z ktorého

možno dospieť k záveru, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku (podľa konkrétnej situácie
i uznesenia) musí obsahovať výklad zákonnosti a spravodlivosti výroku súdneho rozhodnutia. Zároveň
nesmie byť v ňom miesto pre dohady a domnienky. Povinnosť vysvetliť úvahy súdu v odôvodnení svojho
rozhodnutia v prípade, že rozhodnutie nevyplýva priamo zo zákonného textu, zdôrazňuje i Ústavný súd
Českej republiky v Náleze sp. zn. I.ÚS 403/2003, v ktorom okrem iného uviedol, že všeobecný súd

nemôže (najmä pokiaľ ide o zložitý prípad) reprodukovať len text zákonného ustanovenia a k nemu bez
ďalšieho priradiť svoj právny záver bez toho, aby zároveň bolo zrejmé, akou cestou k tomuto právnemu
záveru dospel a aké argumenty pritom použil. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že pokiaľ sa
v odôvodnení rozhodnutia súd obmedzí iba na odcitovanie ustanovenia právneho predpisu, prípadne
na konštatovanie, že na základe určitého právneho predpisu bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo

výroku súdneho rozhodnutia, takéto druhy súdnych rozhodnutí považuje judikatúra Ústavného súdu SR
za zjavne neodôvodnené, resp. nepreskúmateľné.
Okresný súd v prejednávanej veci uznesením zo dňa 25.09.2014, č.k. 4C/7/2009-563 nepripustil
zmenu návrhu zo dňa 02.01.2009 (č.l. 1 - 2 spisu), návrhu zo dňa 20.04.2009 (č.l. 108), návrhu
zo dňa 08.07.2010 (č.l. 189), návrhu zo dňa 31.05.2012 (č.l. 254), návrhu zo dňa 09.04.2014 (č.l.

445), návrhu zo dňa 11.08.2014 (č.l. 527). Tiež nepripustil zmenu návrhu opakovane produkovanú do
zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.09.2014, ktorou zmenou mala navrhovateľka žiadať priznať nárok
aj ako bezdôvodné obohatenie, titulom núteného nájomného vzťahu podľa zák. č. 181/1995 Z. z.,
titulom postúpenia pohľadávky, titulom užívania nehnuteľností na základe neplatnej nájomnej zmluvy.
Okresný súd v odôvodnení vyššie označeného uznesenia uviedol len to, že zmenu návrhu nepripustil z

dôvodu, že stav skutkových tvrdení a dôkazov mu neumožňuje, aby rozhodol o zmenených návrhoch.
Takéto (strohé) odôvodnenie je nielen nepreskúmateľné, ale zároveň i nesúvisí so zákonnými dôvodmi,
pre ktoré súd zmenu návrhu nepripustil. V zmysle ust. § 95 ods. 2 O.s.p. zákonným dôvodom pre
nepripustenie zmeny návrhu je to, že výsledky doterajšieho dokazovania nemôžu byť podkladom prekonanie o zmenenom návrhu, nie to, že stav skutkových tvrdení a dôkazov neumožňuje, aby súd o
zmenených návrhoch rozhodol (ako to uviedol okresný súd v odôvodnení uznesenia zo dňa 25.09.2014).
Tým, že okresný súd nepripustil zmenu návrhu z dôvodov, ktoré ust. § 95 ods. 2 O.s.p. ani nevymedzuje

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 1MCdo/4/2010), zaťažil konanie
procesnou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko navrhovateľke
neposkytol dostatok skutkových a právnych argumentov odôvodňujúcich záver o zamietnutí návrhu
aj vo vzťahu k iným alternatívne uplatňovaným titulom. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že nespochybňuje závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2011, sp. zn.

2Cdo/161/2011, v zmysle ktorého nemôže súd vyššej inštancie preskúmavať správnosť úvahy súdu
riešiaceho otázku, či výsledky, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom navrhnutou zmenou, môžu
alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, nakoľko v danom prípade úvaha
okresného súdu v uznesení zo dňa 25.09.2014, č.k. 4C/7/2009-563 zjavne absentovala. Pri jej absencii
potom nebolo možné posúdiť ani jej správnosť.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje i na nejasnosť uznesenia okresného súdu

zo dňa 25.09.2014 o nepripustení zmeny návrhu (presnejšie o nepripustení viacerých podaní, resp.
prednesov navrhovateľky a jej právneho zástupcu, ktoré okresný súd považoval za zmenu pôvodného
návrhu). Napríklad okresný súd nepripustil zmenu návrhu zo dňa 02.01.2009, hoci išlo o pôvodný (prvý)
návrh navrhovateľky na začatie konania. Odvolací súd zastáva názor, že prakticky nie je možné, aby v
samotnom návrhu na začatie konania bola zároveň obsiahnutá i jeho zmena. Čo sa týka podania zo dňa

20.04.2009 (č.l. 108), navrhovateľka v ňom uviedla len to, že ponecháva na súd, či v jej prípade sa ňou
uplatnený peňažný nárok posúdi ako nárok z nájomného vzťahu, z núteného nájomného vzťahu alebo z
bezdôvodného obohatenia. Z obsahu označeného písomného podania nevyplýva, že by navrhovateľka
uvádzala iné (nové) skutkové tvrdenia, ako tie, ktoré uviedla v pôvodnom návrhu. Podanie zo dňa
08.07.2010 (č.l. 179), ktoré okresný súd tiež považoval za zmenu návrhu, predstavuje podľa obsahu

vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu odporcu proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 19.04.2010,
ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania. Pokiaľ navrhovateľka v tomto podaní poukazuje na
okolnosť, že odporca od roku 2000 užíva aj jej podiely a odmieta platiť akékoľvek náhrady spojené s
užívaním jej podielov, čím sa bezdôvodne obohacuje, ide len o opakované tvrdenia z predchádzajúcich
podaní.Toistémožnokonštatovaťivovzťahukpodaniunavrhovateľkyzodňa31.05.2012,ktorépodanie

predstavuje odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo dňa 05.04.2012 a v ktorom navrhovateľka
opakovane uvádza, že s odporcom vedie viacero sporov o vydanie bezdôvodného obohatenia a že
sa dožaduje vydania tohto bezdôvodného obohatenia. O nejasnosti uznesenia okresného súdu zo dňa
25.09.2014 svedčí i rozhodnutie o nepripustení zmeny návrhu zo dňa 11.08.2014 (č.l. 527 spisu), keďže
písomné podanie navrhovateľky zo dňa 11.08.2014 smerovalo ku konaniu vedenému na Okresnom

súde Čadca pod sp. zn. 13C/33/2006, čo je iné konanie ako táto prejednávaná vec. Odvolaciemu
súdu nakoniec nie je zrejmé, prečo okresný súd považoval za zmenu návrhu prednesy právneho
zástupcu navrhovateľky na pojednávaní konanom dňa 25.09.204, keď sám súd v uznesení uvádza
(výrok II.), že išlo o opakované prednesy právneho zástupcu navrhovateľky. Ak teda išlo o opakované
(tie isté) prednesy navrhovateľky ako tie, ktoré boli prednesené (ústne či písomne) v skorších štádiách

prvostupňového konania, nemohlo ísť o ďalšiu zmenu návrhu, o ktorej by mal súd rozhodovať.

Vzhľadom na vyššie uvedené vady konania, ktoré zakladajú vecnú nesprávnosť rozhodnutia a zároveň
postup, ktorým dochádza k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, odvolací súd rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd sa v ďalšom konaní opätovne vyporiada s otázkou nároku uplatneného navrhovateľkou
v tomto konaní vrátane jeho alternatívneho uplatňovania a vykonané dokazovanie vyhodnotí v súlade
s ust. § 132 O.s.p.. Výsledky hodnotenia dôkazov zahrnie i do odôvodnenia rozsudku, ktoré bude
spĺňať kritériá uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Rovnako bude potrebné, aby okresný súd v

odôvodnení nového rozhodnutia toto riadne zdôvodnil aj z hľadiska právnych ustanovení, ktoré pri
rozhodnutí aplikoval. V novom rozhodnutí vo veci samej okresný súd rozhodne i o náhrade všetkých
trov doterajšieho konania vrátane trov tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.