Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 26, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/371/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111215095
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3111215095.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu X., zastúpeného O. proti žalovanému
D., o neplatnosť výpovede, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k.
26C/142/2011-350 zo dňa 08. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu
výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 24.02.2011, doručené žalobcovi dňa 25.02.2011, je neplatné.
Zamietol návrh žalovaného, aby súd určil skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Vyslovil,
že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie
odôvodnil ust. § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 3, 5, §

74, § 77 a § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, účinného v čase výpovede. Dospel k záveru, že
žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, bol podaný dôvodne. Uviedol, že dňa 25.10.2010 bol žalobca
upozornený na porušenie pracovnej disciplíny s tým, že v prípade opakovaného porušenia pracovnej
disciplíny zamestnávateľ bude nútený skončiť so žalobcom pracovný pomer výpoveďou. V upozornení
zamestnávateľ žalobcovi oznámil, že kontrolou, vykonanou dňa 06.09.2010, bolo zistené, že žalobca

porušil pracovnú disciplínu tým, že si v období od 09.6.2008 do 05.09.2010 riadne
neplnil povinnosť predkladania zmlúv a objednávok z verejného obstarávania na ich zápis do evidencie
elektronického informačného systému, keďže nepredložil na zápis všetky takéto dokumenty, ako aj tým,
že nesplnil príkaz riaditeľa na predloženie všetkých chýbajúcich dokumentov v lehote do 09.09.2010 na
ich zápis do evidencie elektronického informačného systému, pričom túto povinnosť si
úplne nesplnil ani do 25.10.2010, hoci bol na túto skutočnosť už upozornený prípisom zamestnávateľa

zo dňa 04.10.2010. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že z písomných upozornení na
porušenie pracovnej disciplíny, zo zápisníc z pracovných porád, z e-mailu O.
S. o chýbajúcich objednávkach a chýbajúcich zmluvách je zrejmé, že k takémuto porušeniu malo dôjsť
aj zo strany iných technikov žalovaného, nielen žalobcu. Z vyjadrenia O. S., ako svedkyne, vyplynulo,
že prax bola taká, že objednávky zasielali zodpovední pracovníci na sekretariát. Niektoré zmluvy boli
na sekretariáte aj viac ako pol roka, kým boli nahodené do systému. Stalo sa, že v roku 2010 sa

evidovali zmluvy predložené na sekretariáte v roku 2009. Pokiaľ ide o list, dodržiavanie pracovných
úloh, vyplývajúcich z ON 3-3, verejné obstarávanie - vyjadrenia k odstráneniu nedostatkov, svedkyňa
uviedla, že pri jeho vypracovaní vychádzal z evidencie objednávok a zmlúv v počítači, pričom pripustila
možnosť, že tieto zmluvy boli napríklad zo strany žalobcu medzičasom zaslané na sekretariát a až
následne skenované. Súd preto mal dôvodné pochybnosti o takomto porušení pracovnej disciplíny
zo strany žalobcu, preto z tohto dôvodu výpoveď z pracovného pomeru považoval za neplatnú. K

ďalšiemu porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom, pre ktoré s ním zamestnávateľ ukončil pracovný
pomer výpoveďou, malo dôjsť tak, že žalobca nevykonal riadnu ohliadku poškodeného žľabu (rímsy) anevyhotovil z nej zápis, nevyplnil formulár č. 019-02 a nezaslal ho vedúcemu oblastnej správy DaBF,
hoci bol na to povinný podľa organizačnej normy zamestnávateľa č. ON
3-007-02 Zabezpečenie základnej prevádzkovej údržby (bod 6.1.2, 6.1.3, 6.1.4), platnej a zverejnenej

od 12.04.2010 na intranetovej stránke zamestnávateľa, ku ktorej mal neobmedzený prístup od októbra
2007anezabezpečilopravupoškodenéhožľabutohtobytovéhodomu,potrebaktorejmubolanahlásená
nájomcom tohto bytového domu X.. C. K. najskôr ústne začiatkom júla 2010 a následne aj
písomnou žiadosťou zo dňa 02.09.2010, v ktorej ho žiadal o zabezpečenie vykonania tejto opravy, hoci
bol na to povinný do 30 dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti, a ani písomne nevyrozumel žiadateľa

o ďalšom postupe tak, ako mu to ukladá bod 6.4 ON 3-007-02, čo bolo zistené kontrolou MO SR,
vykonanou v období od 16.11.2010 do 18.01.2011. K porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu
ohľadne odstránenia závady na poškodenej rímse malo dôjsť už okolo 01.04.2010, t. j. pred písomným
upozornením zo dňa 25.10.2010. Napriek tomu žalovaný so žalobcom ukončil pracovný pomer,
ako keby došlo z jeho strany k porušeniu pracovnej disciplíny po predmetnom písomnom upozornení.
Vyvodil preto záver, že po písomnom upozornení zo dňa 25.10.2010 zo strany žalobcu nedošlo k

ďalšiemu porušeniu pracovných povinností, preto žalovaný nemohol dať žalobcovi výpoveď podľa § 63
ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a preto súd z tohto dôvodu považoval výpoveď za neplatnú. Čo sa týka
ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ku ktorému malo dôjsť tak, že žalobca nevykonal
riadnu ohliadku poškodeného žľabu (rímsy) a nevyhotovil z nej zápis, ako aj nevyplnil požadovaný
formulár,anitentodôvodnepovažovalsúdzarelevantnýnaskončeniepracovnéhopomerusožalobcom.

Dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že žalobca po nahlásení závady nevykonal ohliadku
poškodeného žľabu (rímsy). Aj keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca opravu rímsy
nezabezpečil, avšak podľa názoru súdu bolo tomu tak len z dôvodu, že sa mu nepodarilo predmetnú
závadu identifikovať a naviac, z dôvodu jeho snahy o hospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami
žalovaného,pretovtomtosmerenemožnokonaniežalobcuhodnotiťakoporušeniepracovnejdisciplínyi

s poukazom na skutočnosť, že zistenie závady, resp. jej odstránenie mienil riešiť z dôvodu hospodárnosti
v rámci opravy samotnej nehnuteľnosti. Zo svedeckej výpovede X.. C. F., bývalého riaditeľa žalovaného,
vyplynulo, že predmetom predaja mali byť aj byty na S. XX v R.. Byty sa predávali nájomníkom za nízke
ceny, preto bolo logické, že nebudú opravovať a rekonštruovať bytovky, v ktorých sa majú byty predávať.
Do plánu opráv sa zaraďovali len akútne stavy, bežné opravy a údržby sa nevykonávali vôbec, resp.

len vo výnimočných prípadoch a v súlade s tým, čo bolo naplánované. Súd prvej inštancie
tak dospel k záveru, že žalobca pri plnení svojich povinností nepostupoval svojvoľne, nerešpektujúc
svojho zamestnávateľa, naopak, vo vzťahu k žalovanému sa správal hospodárne, v súlade s jeho
požiadavkami. Jediné, čo možno žalobcovi vytknúť, je, že v konaní nepreukázal, že potrebný formulár
po vykonanej ohliadke vyplnil a zaslal ho svojmu zamestnávateľovi, čo však samo osebe nepostačuje

na ukončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou. Žalobca svojím konaním žalovanému nespôsobil
žiadnu škodu. Výpoveď považoval za neplatnú aj z dôvodu, že má pochybnosť o vierohodnosti žiadosti
o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru zo dňa 07.02.2011, vzhľadom na námietku žalobcu,
ktorý nemal žiadnu vedomosť o tom, že malo dôjsť k prerokovaniu jeho výpovede odborovým orgánom,
ako aj z dôvodu, že zo žiadnych iných dôkazov nevyplynulo, že žalovaný požiadal odborový orgán

o prerokovanie výpovede žalobcu, teda súd mal za to, že k tomu zo strany žalovaného nedošlo.
Výpovede svedkov X.. N. K. a D. I., vzhľadom na ich zamestnanecký pomer k žalovanému, považoval
za nedôveryhodné, pretože u ich možno predpokladať snahu privodiť svojou výpoveďou žalovanému
priaznivejšie rozhodnutie v predmetnej veci, preto na ne neprihliadal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozporoval
záver súdu prvej inštancie, že po písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny

zo dňa 25.10.2010 zo strany žalobcu nedošlo k ďalšiemu porušeniu pracovných povinností. Uvedené
uvažovanie súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov označil za účelové a rozporné so zásadami
logiky. Pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny, súvisiacej so žiadosťou o opravu rímsy X.. C. K.,
zdôraznil, že postup žalobcu bol na základe sťažnosti na žalobcu zo dňa 15.11.2010 prešetrovaný
Sekciou kontroly - inšpekciou ministra obrany MO SR v období 16.11.2010 - 18.01.2011. Až následným

potvrdenímopodstatnenostitejtosťažnostibolomožnéobjektívneustáliť,žedošlokporušeniupracovnej
disciplíny zo strany žalobcu. Nesprávne uvažovanie súdu prvej inštancie viedlo k nesprávnemu záveru
súdu, že druhé porušenie pracovnej disciplíny vlastne predchádzalo prvému porušeniu, keď súd za prvé
porušenie pracovnej disciplíny nesprávne považoval ústny podnet X.. K. z apríla 2010, resp. júla 2010.Súdu vytýkal ignorovanie výpovedí svedkov X.. N. K. a D. I.. Namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia
nie je zrejmé, aké konkrétne dôvody viedli súd prvej inštancie k tak závažnému záveru, že výpovede
uvedených svedkov sú nedôveryhodné. Považoval za potrebné si uvedomiť, že všetci zúčastnení

svedkoviamalizamestnaneckýpomeružalovaného.Aksavnejakýchskutočnostiachjavísúduvýpoveď
svedka rozporuplná/nedôveryhodná, súd musí uviesť, v čom konkrétne vidí pochybnosť a túto riadne
zdôvodniť. V opačnom prípade zdôvodnenie spôsobuje nedôveryhodnosť rozhodnutia vo veci samej a
vyvoláva právnu neistotu. Uviedol, že svedkyňa O. S. vo svojej výpovedi pripustila možnosť, že niektoré
zmluvy, ktoré mali byť evidované v systéme, boli medzičasom žalobcom zaslané na sekretariát

a až následne skenované. V odvolaní žalovaný zdôraznil, že svedkyňa sa vyjadrila o možnosti, že tomu
takbolo,nevyjadrilasavšak,žetomutakurčitebolo.Taktiežnebolopreukázané,čimaloísťodokumenty
žalobcu,aleboodokumentyostatnýchtechnikov,ktorúskutočnosťsúdbližšieneskúmal.Prirozhodovaní
sa tak opieral o skutočnosť, ktorá v konaní nebola bližšie objasnená. Považoval za potrebné uvedomiť si,
že v čase doručenia upozornenia o porušení pracovnej disciplíny určite neboli všetky zmluvy od
žalobcu na sekretariáte, a tak nedošlo zo strany žalobcu k riadnemu splneniu si povinnosti, a to ani

napriek dvom dodatočným lehotám (do dňa 09.09.2010 a do dňa 08.10.2010), preto súd prvej inštancie
nemôže opierať neplatnosť výpovede o tento dôvod. Súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že nedôvodne
spája skutočnosť, že žalobca opravu rímsy nezabezpečil s tým, že sa mu nepodarilo predmetnú závadu
identifikovať a s jeho snahou o hospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami žalovaného, z
ktorých dôvodov konanie žalobcu nemohol hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny. Zdôraznil, že

pokiaľ by dôvodom nevykonania opravy bola snaha žalobcu o hospodárne nakladanie s finančnými
prostriedkami,prektorénebolavykonanáopravapoškodenejrímsy,potombymuselabyťsťažnosťX..K.
kontrolným orgánom zamietnutá ako nedôvodná. K tomu nedošlo a sťažnosť kontrolný orgán vyhodnotil
ako opodstatnenú. Zatekanie domu môže spôsobiť závažnejšie poškodenie konštrukcie budovy, ide
o nevyhnutnú opravu. Snaha o šetrenie prostriedkov v tomto prípade nebola namieste, nemôže byť

braná ako dôvod nevykonania opravy, o čom svedčí fakt, že po vykonaní riadnej ohliadky
a identifikácie závady X.. K. bola oprava v celkovej sume 180 Eur zabezpečená. Na rozdiel od záveru
súdu prvej inštancie zastával názor, že hmotnoprávna podmienka prerokovania výpovede bola zo strany
žalovaného splnená. Uviedol, že samotné pochybnosti súdu o tom, či žalovaný požiadal odborový orgán
o prerokovanie výpovede žalobcu ešte nesvedčia o tom, že tieto pochybnosti sa zakladajú na

pravde. Len na základe pochybností súdu nesmie súd následne vysloviť záver, že k prerokovaniu
výpovede zo strany žalovaného nedošlo. Samotná D. I., predsedkyňa OZ, vo svojej svedeckej výpovedi
potvrdila, že túto žiadosť osobne prevzala, ktorý dôkaz súd bezdôvodne nevzal do úvahy, a tak dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že žiadal súd, aby vyslovil, že výpoveď je neplatná
a rozhodol, že pracovný pomer žalobcu skončil ku dňu právoplatnosti rozsudku, pričom nemožno od

neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Žalovaný neprechováva voči žalobcovi
dôveru, ktorá je potrebná pre korektné pracovné vzťahy, o to viac, keď žalovaný spravuje majetok štátu
a naviac, žalobca má od 01.11.2012 nárok na starobný dôchodok a je súčasne vlastníkom nasledovných
obchodných spoločností: O., s.r.o., so sídlom H. X, D., Z. Q., s.r.o., so sídlom H. X, D., W., s.r.o., so
sídlom H. X, D., v ktorých je žalobca spoločníkom a v spoločnostiach Z. Q., s.r.o. a W., s.r.o. aj jediným

konateľom.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
je vydaný v súlade s právnymi predpismi, na základe dôkladného a dôsledného vyhodnotenia
produkovaných dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí. K vytýkanému porušeniu pracovnej disciplíny

uviedol, že problém doloženia chýbajúcich dokladov bol problémom celej organizácie a nie iba žalobcu,
alebo iba niektorých zamestnancov. Takýto stav bol oficiálne žalovaným tolerovaný viac ako dva roky.
Je preto zrejmé, že nemožno pričítať jej nesplnenie za porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo
byť použité ako argument pre skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že žalovaný nikdy nepreukázal,
kedy a aké dokumenty odovzdal, resp. neodovzdal na zaevidovanie žalobca. Nie je zrejmé, koľko ich

neodovzdal k 09.09.2010, koľko k 08.10.2010 a koľko k 25.10.2010. Pokiaľ ide o druhé porušenie
pracovnej disciplíny, žalobca ani len teoreticky nepripúšťa svoje zlyhanie. V danej situácii žalobca konal
najlepšie ako mohol, hájil záujmy zamestnávateľa a hospodárnosť vynakladania prostriedkov „štátu“.
Zdôraznil, že nevykonaním opravy nebola nikomu spôsobená žiadna škoda. Ak žalobca nie úplne
„politicky korektne“ odkomunikoval situáciu sťažovateľovi, alebo nevypísal v danom prípade formuláre,

asi len ťažko to možno považovať za porušenie pracovnej disciplíny. I.-X. výslovne nekonštatovala, že
by mal byť žalobca disciplinárne riešený, ani to, či sťažnosťou došlo k nejakej ujme. Žalobca tak zastáva
názor, že tento dôvod nebol skutočným pre jeho výpoveď. Zotrval na názore, že žalovaný si nesplnil
povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce. Uviedol, že všetky osoby, prítomné na pojednávaní,na ktorom vypovedala svedkyňa I., mohli posúdiť absolútnu nehodnovernosť jej výpovede, ktorá bola
súdom vyhodnotená tak, ako bola vyhodnotená. Výpoveď svedka K. niesla jasné signály osobnej
animozity voči žalobcovi a napriek tomu, že malo ísť o svedka, javilo sa, že šlo o tvrdenie právneho

zástupcu žalovaného. S námietkami žalovaného, ohľadne hodnotenia dokazovania, sa preto nemožno
stotožniť. Uviedol, že svedkyňa S. pripustila „možnosť“, že zaevidovanie zmlúv nekorešpondovalo s ich
predložením na sekretariáte. Vo svojej výpovedi vysvetlila, že niektoré zmluvy na sekretariáte boli aj viac
ako pol roka, kým boli nahodené do systému. Ak žalovaný spochybňuje úvahy súdu v tejto časti,
podotkol, že bolo na žalovanom, aby tieto skutočnosti preukázal. Výlučne žalovaný mohol jednoznačne

vyvrátiť, alebo potvrdiť „že to tak bolo“, nepreukázal nič, iba konštatoval, že žalobca lehoty nesplnil.
Uviedol, že medzi nevyhnutné opravy, tak ako vyplýva zo zoznamu predloženého žalobcom, patrili tak
závažné opravy ako opravy výťahov, kotlov, strechy, okien, potrubí, čerpadiel, kde je úplne zrejmé, že
išlo o činnosti na udržanie bytových domov v užívania schopnom stave. Zatekanie do bytu sťažovateľa
sa takým nejavilo, nebolo ho možno verifikovať, a tak žalobca (ani svedok K.) na ohliadke žiadnu závadu
nezistili. Spôsobenie škody nikto nepotvrdil, sťažovateľ nijakú náhradu škody nikdy nepožadoval, preto

je jasné, že ku žiadnej škode nedošlo a žalobca striktne dodržiaval zákon a dôsledne chránil majetok
pred poškodením. Za neopodstatnené považoval aj argumenty žalovaného k rozhodnutiu
súdu o zamietnutí návrhu žalovaného na určenie skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného.
Uviedol, že dôvera žalovaného voči žalobcovi, či žalobcova údajná nespoľahlivosť je len zástupným
argumentom.Akbyzdôvoduprvéhoporušenianemalmaťžalobcadôveružalovaného,takbypotomtúto

jeho dôveru nemal žiaden technik a aj veľa ostatných zamestnancov. Argument žalovaného, že spravuje
majetok štátu, súvisí s tým, že žalobca nezabezpečil (nevyhnutnú) opravu tohto majetku a žalovaný
1) ju musel zabezpečiť iným zamestnancom. Bolo preukázané, že táto oprava nebola nevyhnutnou a
ani jej nevykonaním nevznikla žiadna škoda (ani na majetku štátu). Žalobca je majiteľom/konateľom
spoločností s ručením obmedzeným, avšak dve z uvedených spoločností existujú v nezmenenom stave

už od roku 2007 a žalovaný tento stav (roky) nikdy nenamietal. Žiadna z týchto spoločností nemala vplyv
na plnenie pracovných úloh žalobcom a nebolo by tomu tak ani v prípadnej budúcnosti. Je faktom, že
žalobca je poberateľom starobného dôchodku, ktorý fakt nemôže byť použitý proti jeho oprávneným
záujmom a nemôže byť použitý ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie preto považoval za vecne správne.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm. b), § 391 ods. 1
CSP. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 385 CSP.

5. V danom prípade odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa
24.02.2011, doručená žalobcovi dňa 25.02.2011. Zároveň bol zamietnutý návrh žalovaného, aby súd
určil skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Podaným odvolaním žalovaný namieta,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím
uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

6. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Skutkovú vadu môže vyvolať nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania.

7. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou odvolacieho súdu je v prípade
odvolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, posúdiť, či súd prvej inštancie na

zistený skutkový stav použil správny právny predpis, a či ho správne interpretoval.

8. Žalovaný v podanom odvolaní spochybňuje správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie,
domáha sa revízie skutkových zistení urobených súdom prvej inštancie.

9. Ťažisko dokazovania spočíva najmä na súde prvej inštancie. Vykonané dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP,
§ 132 O.s.p.). Hodnotenie dôkazov úvahou súdu neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov.
Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zistenéhoskutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prirodzenými zákonmi a musí byť preskúmateľná v
inštančnom postupe. Súd je povinný formulovať svoje hodnotiace závery spôsobom, ktorý zodpovedá
zásadným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a

štylistické hľadiská. Z ust. § 191 CSP (§ 132 O.s.p.) možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si
odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, uviesť, prečo niektoré z nich pokladá za
nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy a podobne.

10. Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého základným predpokladom je rovnosť

procesných strán. Na základe zásady kontradiktórnosti súdne rozhodnutie musí vychádzať
predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v spore, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa
k požiadavkám a k tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Významnú
úlohu v procese hodnotenia dôkazov zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie musí
vychádzať zo základného starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo, aj v
ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov

však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 CSP) s tým, že súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax (§ 220 ods. 2 veta druhá CSP) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008).

11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie namietané rozhodnutie neodôvodnil dostatočným
spôsobom. Aj keď možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je extrémne rozsiahle, bolo

povinnosťou súdu prvej inštancie, aby sa v okolnostiach danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia
vyporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi a z týchto jednoznačne ustálil, ktoré tvrdenia procesných
strán považoval za preukázané, a ktoré nie, a či procesné strany uniesli dôkazné bremeno, ktoré ich v
konaní zaťažovalo. Hodnotenie, že súd mal dôvodné pochybnosti, neobstojí.

12.Výpoveď,alebookamžitéskončeniepracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľajezamestnávateľ
podľa § 74 Zákonníka práce, účinného v čase výpovede, povinný vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov,inakjeneplatná.Zástupcazamestnancovjepovinnýprerokovaťvýpoveďalebookamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu,

platí, že k prerokovaniu došlo.

13. Výpoveď je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru, adresovaný druhému
účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Splnenie povinnosti
zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov výpoveď danú zamestnancovi (§ 74

Zákonníka práce) je hmotnoprávnou podmienkou platnosti tejto výpovede. Účelom uloženia predmetnej
povinnosti je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním
postavenia zamestnávateľa. Hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 Zákonníka práce je splnená, ak
je prerokovaná so zástupcami zamestnancov skôr, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu
skončiť s ním jednostranne pracovný pomer.

14. Vzhľadom na prejednanciu zásadu má strana sporu v konaní jednak povinnosť tvrdenia, jednak
povinnosť dôkaznú. Následky, spojené s ich nesplnením v podobe vecného nepriaznivého rozhodnutia,
nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa
týkajú tieto procesné povinnosti strany sporu, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá

upravuje sporný právny pomer medzi procesnými stranami. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. V posudzovanom prípade zamestnávateľa
zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať splnenie hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 74 Zákonníka
práce. Nesplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky spôsobuje neplatnosť výpovede. Znamená to, že
pokiaľ súd dospeje k záveru, že táto podmienka platnosti výpovede nebola splnená, je možné prijať

záver, že výpoveď je neplatná bez potreby zaoberať sa ďalšími argumentmi žalobcu, spochybňujúcimi
platnosť výpovede. Či žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru zo dňa 07.02.2011 bola
odborovému orgánu doručená, musí byť jednoznačne vyhodnotená spôsobom vylučujúcim akúkoľvek
pochybnosť.15. Žalobca vedomosť o žiadosti o prerokovanie výpovede popiera. S ohľadom na túto námietku žalobcu
a s poukazom na to, že zo žiadnych iných dôkazov nevyplynulo, že žalovaný požiadal odborový orgán
o prerokovanie výpovede, súd prvej inštancie uviedol, že má dôvodné pochybnosti o tom, že žalovaný

o prerokovanie výpovede odborový orgán požiadal. D. I. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, že
je predsedníčkou odborovej organizácie a žalovaný ich v minulosti písomne vyzval na prerokovanie
výpovede žalobcu. Výpoveď žalobcu neprejednali. Vysvetlila, že potom, ako jej bola doručená žiadosť o
prerokovanie výpovede z pracovného pomeru zo dňa 07.02.2011, túto skutočnosť oznámila jednotlivým
radovým členom odborovej organizácie a následne sa dohodli, že to nebudú prerokovávať. Výslovne

potvrdila, že žiadosť o prerokovanie výpovede žalobcu prevzala osobne. Za daných okolností žalovaný
v podanom odvolaní opodstatnene namieta, že v dôsledku vykonaného dôkazu výpoveďou svedkyne I.
je zrejmé, že hmotnoprávna podmienka prerokovania výpovede bola zo strany žalovaného splnená.

16. Súd prvej inštancie výpoveď D. I. (zhodne s výpoveďou X.. N. K.) považoval za nedôveryhodnú,
pretože vzhľadom na ich zamestnanecký pomer u žalovaného možno predpokladať ich

snahu privodiť svojou výpoveďou žalovanému priaznivejšie rozhodnutie v predmetnej veci, preto na ne
neprihliadal. Skutočnosť, že svedkyňa D. I. je zamestnancom žalovaného, neznamená, že jej výpoveď
nemohla byť vierohodná. Vyhodnotenie dôkazu - výpoveď svedka z hľadiska pravdivosti predpokladá
posúdenie vierohodnosti nielen s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám
sporu a prejednávnej veci, ale aj akým spôsobom skutočnosti, o ktorých svedok vypovedal, vnímal,

ako sa správal pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a
pod.). Celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti alebo nepravdivosti
tvrdených skutočností.

17. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, v znení účinnom v čase výpovede, zamestnávateľ môže
dať zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol
okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej
závažnéporušeniepracovnejdisciplínymožnodaťzamestnancovivýpoveď,akbolvposlednýchšiestich
mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

18. Aby zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce,
musí mať preukázané, že zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu. Súdna prax pripúšťa,
aby v zákonnom výpovednom dôvode bolo obsiahnutých viac skutočností, ktoré sú dôvodom na
skončenie pracovného pomeru. Nie je možné opomenúť, že dôkazné bremeno preukázať porušenie

pracovnej disciplíny zaťažuje výlučne zamestnávateľa. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne
postihnuteľnéakodôvodkskončeniupracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa,musíbyťporušenie
pracovných povinností zamestnancom zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň
intenzity. Menej závažné porušenie pracovnej disciplíny je v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e) dôvodom
výpovede z pracovného pomeru. Menej závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na výpoveď

z pracovného pomeru len v prípade, ak ide o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a ak
zamestnanecbolvposlednýchšiestichmesiacochvsúvislostisporušenímpracovnejdisciplínypísomne
upozornený na možnosť výpovede. Nižší stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny, než je menej
závažné porušenie, Zákonník práce neupravuje; každé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré nedosahuje
intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, postihnuteľnej možnosťou okamžitého skončenia pracovného

pomeru, je preto vždy menej závažným porušením pracovnej disciplíny.

19. Zákonník práce nestanovuje, pri ktorom menej závažnom porušení pracovnej disciplíny je potrebné
zamestnanca písomne upozorniť na možnosť výpovede. Výkladom ust. § 63 ods. 1
písm. e) Zákonníka práce možno dospieť k záveru, že zamestnávateľ musí písomne upozorniť na

možnosť výpovede najneskôr pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, ktoré predchádzalo
menej závažnému porušeniu, po ktorom nasledovala výpoveď. Nakoľko listom zo dňa 25.10.2010 bol
žalobca upozornený na porušenie pracovnej disciplíny s tým, že zamestnávateľ mu zároveň oznámil,
že v prípade opakovaného porušenia pracovnej disciplíny bude zamestnávateľ nútený skončiť s ním
pracovný pomer výpoveďou, je podstatné pre posúdenie, či boli splnené podmienky pre výpoveď podľa

§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, či žalobca porušil pracovnú disciplínu tiež aj po 25.10.2010. Nie
je pritom rozhodujúce, že kontrola Ministerstva obrany Slovenskej republiky, sekcia kontroly - inšpekcie
ministerstvaobranyvykonalakontrolusťažnostiX..C.K.,podanúdňa15.11.2010naMinisterstvoobrany
Slovenskej republiky v časovom období od 16.11.2010 do 18.01.2011. Záver o tom, či žalobca porušilpracovnú disciplínu po 25.10.2010, predstavuje skutkové zistenia súdu. Skutkový záver, že k porušeniu
pracovnej disciplíny zo strany žalobcu ohľadne odstránenia závady na poškodenej rímse malo
dôjsť už okolo 01.04.2010, žalovaný v podanom odvolaní spochybňuje s tým, že takýto záver nemá

oporu vo vykonanom dokazovaní. Aj keď súd prvej inštancie na túto okolnosť vykonal dokazovanie, nie
je zrejmé, z čoho vyvodil, že k porušeniu pracovnej disciplíny ohľadne poškodenej rímsy malo dôjsť už
okolo 01.04.2010, pričom písomná žiadosť o odstránenie závady bola doručená sťažovateľom až dňa
02.09.2010 a následná sťažnosť na nečinnosť dňa 15.11.2010, z čoho je zrejmé, že aj po 25.10.2010
pretrvávala požiadavka X.. C. K. na opravu rímsy v bytovom dome.

20. Žalobcovi bola daná zo strany žalovaného výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré predpokladá splnenie hmotnoprávnej
podmienky platnosti výpovede, a to, že žalobca bol v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny
na možnosť výpovede v posledných šiestich mesiacoch písomne upozornený. Ak by žalobca bol
na možnosť výpovede upozornený, hoci pracovnú disciplínu neporušil, nebola by táto podmienka

predpokladaná v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce splnená. Výpoveď by bola neplatná tiež v
prípade,akbyvovýpovedivytýkanéporušeniepracovnejdisciplíny(menejzávažnéporušeniepracovnej
disciplíny) nebolo v konaní preukázané. Preto súd prvej inštancie bol povinný skúmať splnenie tejto
hmotnoprávnej podmienky výpovede a tiež každé z porušení pracovnej disciplíny, ktoré bolo postihnuté
výpoveďou. Aby však súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti výpovede, musia právnemu záveru

o neplatnosti výpovede predchádzať nepochybné skutkové zistenia o tom, že žalobca sa nedopustil
porušenia pracovnej disciplíny, resp. porušenie pracovnej disciplíny nedosahuje intenzitu, ktorá zakladá
dôvod na výpoveď. Nepostačí, aby súd konštatoval, že o porušení pracovnej disciplíny má dôvodné
pochybnosti, a preto dospel k záveru o neplatnosti výpovede. Rovnako nepostačí, že porušenie
pracovnej disciplíny, spočívajúce v nevykonaní ohliadky, zamestnávateľ nepreukázal, keď sa zároveň

konštatuje, že predmetnú závadu sa žalobcovi nepodarilo identifikovať (ktorý záver by nasvedčoval
tomu, že ohliadka vykonaná bola) a opravu rímsy nevykonal z dôvodu hospodárneho prístupu k
finančným prostriedkom žalovaného (ktorý záver by zhodne nasvedčoval tomu, že žalobca opravu
považoval za potrebnú). Takéto konštatovanie súdu prvej inštancie v spojení so záverom, že žalobca
formulár po vyplnenej ohliadke nevyplnil a nezaslal svojmu zamestnávateľovi, čo prvostupňový súd

vytkol žalobcovi, nezakladá jednoznačný zaver, že žalobca sa nedopustil takého menej závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo dôvod na výpoveď z pracovného pomeru.

21. Skutkový záver, že žalobca sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom, je vzhľadom na vyššie uvedené predčasný. V ďalšom konaní je preto súd prvej inštancie

povinný jednoznačne ustáliť, či sa žalobca dopustil porušenia pracovnej disciplíny s tým, že dôkazné
bremeno zaťažuje žalovaného a len v prípade, že žiaden skutok, za ktorý bola žalovanému daná
výpoveď, nedosiahne stupeň menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, možno preskúmavanú
výpoveď považovať za neplatnú. V závislosti od posúdenia žaloby o neplatnosť výpovede súd
rozhodne aj o nároku žalovaného, ktorý sa domáhal určenia skončenia pracovného pomeru žalobcu u

žalovaného.

22. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).