Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 23, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/362/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613206465
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2613206465.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Reality Bratislava, s.r.o., Bratislava, Údernícka 3, zast.
advokátkou: Mgr. Mariola Gerhátová, Bratislava, Ferienčíkova 2, proti žalovaným: 1/ Z. N., nar. XX. J.
XXXX, bytom N. XXX a 2/ L. N., nar. XX. P. XXXX, bytom tamtiež, o 2.000 eur, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Senica z 23. apríla 2014 č. k. 6C/49/2013-55 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovaných
domáhala zaplatenia 2.000 eur (okrem náhrady trov konania) ako odmeny za sprostredkovanie predaja
ich nehnuteľnosti (rodinného domu) na základe ústnej zmluvy, v zmysle ktorej žalobkyňa nehnuteľnosť
ponúkala na predaj, avšak žalovaní zmluvu so záujemkyňou o kúpu uzavreli bez vedomia žalobkyne
(v snahe vyhnúť sa zaplateniu sprostredkovateľskej odmeny). Žalovaným tiež nepriznal náhradu trov

konania. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. §§ 774 - 777 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom prakticky záverom o neuzavretí účastníkmi
žiadnej zmluvy o sprostredkovaní, resp. o neunesení žalobkyňou dôkazného bremena na opak, keď
je síce pravdou, že žalobkyňa predaj rodinného domu žalovaných inzerovala na svojom internetovom
portáli a žalovaní dom predali záujemkyni nájdenej maklérom žalobkyne, pri disponovaní so svojim
vlastníctvomvšakneboliničímobmedzeníachýbalatuvôľanauzatvoreniesprostredkovateľskejzmluvy.

Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené bolo právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovaných,
ktorým ale v konaní trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu plným vyhovením
žalobe (s alternatívnou požiadavkou na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie). Urobila tak s praktickým podržaním si svojej skoršej argumentácie, vytýkajúc okresnému
súdu vyvodenie z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení a založenie rozhodnutia na
nesprávnom právnom posúdení veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.). Zotrvala
najmä na tom, že so žalovanými uzavrela zmluvu, ktorá nevyžadovala písomnú formu a na základe
ktorej aj plnila ňou prevzatý záväzok, na čo by bez uzavretia zmluvy dôvod nemala, pričom súd prvého
stupňa argumentoval aj rozporne, ak na jednej strane konštatoval neuzavretie zmluvy a na druhej strane

sprostredkovanie predaja žalobkyňou.

Žalovaní navrhli napadnutý rozsudok zrejme potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi a naznačujúc i
možnosť oneskorenosti odvolania (?).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec

(pretože rozhodnutie vo veci samej bolo napadnuté v celom rozsahu a od takéhoto rozhodnutia bolo
závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bezpojednávania, pretože tu síce šlo o vec samu, popri tom však nie aj o prípad potreby dopĺňania či
opakovanie dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem a dospel k záveru,

že odvolaniu treba priznať úspech.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písmena h/ rovnakého paragrafu,
odseku i zákona potom rovnako postupuje, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

K prvému zo zhora citovaných ustanovení základného predpisu civilného procesného práva Slovenskej
republiky platí to, že vada konania v ňom vymedzená (a inak aj ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého
ustanovenia spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces

(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.). Tento záver patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por.

napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra
2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008) a nadväzuje i na závery judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu

Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), podstatou ktorých sú prakticky identické
konštatovania - rozumej, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať tiež
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §

221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Popri práve uvedenom ďalším zo záverov konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho
odvolacieho súdu, na ktorom ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť, je ten, že postihnutie konania

v prvom stupni či výsledku takéhoto konania (rozhodnutia) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s.
p. je tu nielen vtedy, ak súd prvého stupňa nezistil dostatočne skutkový stav preto, že sa pri právnom
posudzovaní veci (predloženej mu na rozhodnutie) obrazne vôbec netrafil (do ustanovenia zákona,
dopadajúceho na prejednávanú vec), ale i vtedy, ak inak správne zvolené ustanovenie nesprávne vyložil(interpretoval), v oboch prípadoch za súčasného splnenia podmienky, že dôsledkom takejto interpretácie
bola nesprávnosť či omyl v skutkových zisteniach, mylný záver o úplnosti alebo dostatočnosti podkladov
pre takéto zistenia, resp. tiež týkajúci sa toho, čo z tvrdení sporiacich sa účastníkov možno a čo

naopak nemožno považovať za preukázané (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 19. novembra 2013 sp. zn. 10Co/188/2012, vydané vo veci Okresného súdu Dunajská Streda jeho
sp. zn. 11C/46/2012). Stále preto treba trvať i na tom, že nemožno prisvedčiť niektorým názorom
teórie i rozhodovacej praxe súdov, 1. preferujúcim (inak za cenu nekorektného narábania s pravidlami
používania štátneho jazyka) nemäkčenú podobu slova „správne“ z ustanovenia, o ktoré tu ide, 2.

Usilujúcim sa takto o výklad v prospech dostatočnosti nájdenia (súdmi prvého stupňa) rozhodného práva
(tu rozumej bez ohľadu na to, či toto bude aj akceptovateľným spôsobom použité) a 3. prakticky sa
zasadzujúcim za povinnosť odvolacích súdov dokončiť konania (čiže prvostupňové rozhodnutia nerušiť,
ale ich potvrdzovať alebo nanajvýš meniť) v prevažnej väčšine prípadov, teda aj vtedy, ak na podporu
spôsobu rozhodnutia zvoleného v prvom stupni bola použitá pochybná či celkom scestná interpretácia
právnych predpisov vzťahujúcich sa na súdenú vec.

O prípad zaťaženia napadnutého rozsudku oboma vyššie spomínanými vadami (a to najmä tou prvou)
šlo potom podľa názoru odvolacieho súdu aj v prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa totiž v uvádzanej súvislosti pochybil (procesne aj právne) predovšetkým tým, že v

rámci vyhodnocovania výsledkov vykonaného dokazovania (v rámci odôvodnenia rozsudku) nevenoval
náležitú pozornosť váhe jednotlivých dôkazov (z ktorých napriek zásade voľného hodnotenia dôkazov a
nepredpísaniu zákonnej sily toho - ktorého dôkazu celkom prirodzene nižšiu mieru hodnovernosti museli
požívať - vo všeobecnosti - výsluchy žalovaných, resp. prednesy konateľa žalobkyne, teda účastníkov
konania oprávnených tvrdiť v záujme dosiahnutia pre nich priaznivého výsledku sporu prakticky

beztrestne čokoľvek, kým naopak priznanie podstatne vyššej miery hodnovernosti bolo namieste u
výsluchov svedkov, vypovedajúcich pod hrozbou trestného stíhania za krivú výpoveď) a takto mu zjavne
unikla i zhoda X. A. a Z. U. (oboch v odôvodnení rozsudku uvádzaných svedkov) na tom, čo z pohľadu
udržateľnostiargumentáciesnažiacejsapresvedčiťonepreukázaníuzavretiazmluvyrozhodnenemohlo
byť bez právneho významu a síce, že obaja svedkovia tu potvrdili prvotný vstup svedkyne zaujímajúcej

napokon postavenie kupujúcej domu žalovaných do rokovaní s maklérom žalobkyne (potom, čo najskôr
v tom čase ešte len budúca kupujúca našla ponuku na internete a následné kontaktovanie v takejto
súvislosti práve makléra žalobkyne treba považovať za praktický dôkaz toho, že internetovou ponukou
spomínanou svedkyňou nemohla byť - spomedzi viacerých možných, tú vlastnú žalovaných z toho
nevynímajúc - práve tá žalobkynina). V prípade vyhodnocovania výsluchu svedka Z. U. potom na

ujmu presvedčivosti úvahy o neuzavretí tzv. sprostredkovateľskej zmluvy bolo to, že tu okresný súd
neuviedol de facto nič spochybňujúce fakt uzrozumenia žalovaných s podmienkami sprostredkovania
oznámenými im maklérom žalobkyne (vrátane provízie tzv. realitnej kancelárie), ničím nevysvetlil to,
ako sa bez uzavretia zmluvy mohla ponuka na predaj domu žalovaných ocitnúť na internetovej stránke
žalobkyne (vrátane kontaktu na makléra celkom nepochybne reprezentujúceho túto účastníčku) a

napokon tu vôbec nebolo sporným, že žalovaní v konečnom dôsledku kúpnu zmluvu uzavreli práve s
X. A., ktorá najskôr kontaktovala makléra žalobkyne (a z doterajších podkladov v spise, ako aj obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku možno len dedukovať, že k „vynechaniu“ žalobkyne z procesu
„finalizácie“ predaja došlo práve pre vytýčenie si neskoršou kupujúcou tzv. cenového stropu, ktorý
nehodlala prekročiť a týmto podmienený spoločný záujem účastníkov kúpnej zmluvy na minimalizácii

výdavkov, spôsobilých privodiť opak a v konečnom dôsledku zvyšujúcich ako riziko neuzavretia zmluvy,
tak i riziko zníženia profitu žalovaných z predaja).

Súd prvého stupňa potom po právnej stránke nevenoval pozornosť ani tomu, že jednou z podstatných
náležitostí sprostredkovateľskej zmluvy podľa § 774 O. z. citovaného (avšak nevyloženého) už v

odôvodnenínapadnutéhorozsudkujezáväzokzáujemcuposkytnúťodmenu,akbolvýsledokdosiahnutý
pričinením sprostredkovateľa.

Za takejto situácie úspech zvládnutia argumentácie o neuzavretí zmluvy, ale najmä o nedostatku
nároku žalobkyne na požadovanú odmenu bol bezprostredne závislý od schopnosti presvedčiť o

tom, že tu k výsledku (predstavovanému predajom rodinného domu žalovaných) došlo bez pričinenia
sprostredkovateľa (celkom, pričom miera pričinenia tu z pohľadu práva nie je rozhodujúcou s jedinou
výnimkou, kedy by záväzok sprostredkovateľa mal spočívať aj v samotnom vyhotovení zmluvy - kedy
by však zároveň nastupovala i ďalšia otázka, ako je to so splniteľnosťou záväzku, ak ho svojimpočínaním zmarí ten, kto na tom môže mať záujem, čiže záujemca sledujúci vyhnutie sa zaplateniu
sprostredkovateľskej odmeny). To sa za aktuálnej dôkaznej situácie podľa názoru odvolacieho súdu
môžepodariťlenťažko(akvôbec),každopádnebysitovšakvyžadovaloďalekovyššiumieruvloženiasa

súdu do problému, než sa to stalo v prípade tentoraz preskúmavaného výsledku konania v prvom stupni.

Odvolaciemusúdupretoanineostávaloiné,nežvzáujmezachovaniaprávaúčastníkovnadvojinštančný
proces (zahŕňajúci i riadne vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni
súdov a tiež poskytnutie argumentácie objektívne spôsobilej presvedčiť o správnosti zvoleného spôsobu

riešenia predostretého problému) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania

podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci v časti, v ktorej táto
ostala predmetom konania, o trovách konania i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.
s. p.) a to s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim na vyššie uvedené, resp. i
prípadné ďalšie relevantné otázky patričné odpovede (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.