Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 14, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/148/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114240910
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114240910.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej, JUDr. Romana Tichého, v právnej veci navrhovateľky: F. P., nar.
XX. X. XXXX, bytom I., K. XA, zastúpenej STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Čadca, Fraňa Kráľa
2080, IČO: 47 246 863 proti odporcovi: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom

Bratislava, Kubániho 16, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 13C/412/2014-53 zo dňa 29. 10. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľke na trovách odvolacieho konania 89,50 eur a tieto
uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľky STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Čadca, Fraňa
Kráľa 2080, do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-PC-1974/14-EK zo dňa
4. 12. 2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Victoria rozhodcovský súd v Žiline so sídlom Vojtecha
Tvrdého 792/21, Žilina. Zároveň uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke na trovách konania
255,30 eur titulom trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľky, v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi

účastníkmi 23. 8. 2012 je platná a nie je možné ju považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na
druhej strane s poukazom na ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z. predmetný rozhodcovský
rozsudok zrušil z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a tiež
podľa ust. § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. z dôvodu, že pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Obranu odporcu spočívajúcu v tom,
ževzmysleust.§243dods.1Exekučnéhoporiadkužalobunavrhovateľkyjenutnézamietnuť,považoval
za právne bezvýznamnú, nakoľko účinkom tohto zákonného ustanovenia je prelomenie materiálnej

právoplatnosti, ale nie zrušenie rozhodcovského rozsudku.
O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na úspech navrhovateľky v spore a účelnosť ňou
vynaložených trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie odporca. Vytýkal okresnému
súdu, že postupoval v rozpore s § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia

nepodanie návrhu na vykonanie exekúcie má za následok, že rozhodcovský rozsudok prestáva jeho
účastníkov ďalej zaväzovať. Dôsledkom je teda stav, ako keby rozhodcovský rozsudok neexistoval.
Ani z rozhodnutia okresného súdu nie je možné zistiť žiadny rozdiel medzi účinkami uvedenými v §243d Exekučného poriadku a rozhodnutím o zrušení rozhodcovského rozsudku. Vydaný rozsudok teda
medzi účastníkmi nezavádza žiadny iný stav, ako bol ten, ktorý nastal od 1. 4. 2015 (márnym uplynutím
lehoty na podanie návrhu na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku). Odvolateľ

preto zastal názor, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s účinkami § 243d ods. 1 Exekučného
poriadku a neobjasnil, akú zmenu predstavuje jeho rozhodnutie oproti stavu, ktorý nastal od 1. 4. 2015.
Za nesprávny považoval postup okresného súdu i pri hodnotení porušenia rovnosti účastníkov konania,
pretože ak by súd v konaní vykonal dokazovanie obsahom rozhodcovského spisu, zistil by, že žalobnú
odpoveď mohol žalobca podať po doručení rozhodcovského rozsudku a že jej podanie má za následok

zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 15 ods. 2, 3 rokovacieho
poriadku Stáleho rozhodcovského súdu Victoria. Nestotožnil sa ani s konštatovaním okresného súdu
o tom, že došlo k porušeniu predpisov na ochranu spotrebiteľa tým, že zmluva o revolvingovom úvere
neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Zastal názor, že oznámenie
veriteľov o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu
na uzatvorenie zmluvy, ale je aj súčasťou zmluvy ako takej. Naviac, zákon o spotrebiteľských úveroch

v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných
poplatkov tvoriace jednu splátku, uvedené jednotlivo popri sebe. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti, ako aj počet splátok. Pri inom výklade § 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ by nebolo reálne možné vypočítať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pričom pri
jej výpočte sa vychádza z výšky splátky, z čoho už je zrejmé, že musí ísť o celú splátku. Na podklade

uvedeného žiadal napadnutý rozsudok buď zmeniť a návrh zamietnuť alebo zrušiť rozsudok okresného
súduavecmuvrátiťnaďalšiekonanie.Preprípadúspechusiuplatnilnáhradutrovkonania,ktorévyčíslil.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadala rozsudok okresného súdu ako správny
potvrdiť. Pre prípad úspechu si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslila. Zastala

názor, že v danom prípade boli podmienky pre zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku v
zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, najmä z pohľadu § 40 ods. 1 písm. g/ a j/
citovaného zákona, nakoľko nebola dodržaná zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a
tiež došlo k porušeniu predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, keď rozhodcovský súd v predmetnom
rozhodcovskom konaní priznal odporcovi nárok, na ktorý nemal právo, nakoľko predmetná zmluva o

úvere uzatvorená medzi účastníkmi obsahovala nesprávnu výšku RPMN, nesprávnu výšku celkovej
sumy, ktorú mala splatiť a neobsahovala rozčlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky. Bez ohľadu
na vyššie uvedené zotrvala na názore, že právomoc rozhodcovského súdu nebola daná, a to z dôvodu
neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka účinného v
čase podpísania predmetnej zmluvy. Zastala preto názor, že rozhodcovský súd nemal právomoc jej vec

rozhodovať z dôvodu, že rozhodcovská zmluva je neprijateľná zmluvná podmienka a z dôvodu, že spor
zo spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilým na rozhodovanie rozhodcovským súdom, pretože nie sú
zohľadnené normy na ochranu spotrebiteľa, najmä európske smernice.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a k

správnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ konštatoval, že rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol
predmetom skúmania v predmetnom konaní zo strany súdu, bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovskéhokonaniaavšeobecnezáväznéprávnepredpisynaochranuprávspotrebiteľa.Nadruhej
strane odvolací súd sa nestotožnil s konštatáciou okresného súdu o tom, že predmetná rozhodcovská
zmluva uzatvorená medzi účastníkmi 23. 8. 2012 je platná a nie je možné ju považovať za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Napriek uvedenému však odvolací súd vzhľadom na to, že jeho odlišný postoj
k vyriešeniu platnosti rozhodcovskej zmluvy nemá význam pre rozhodovanie v predmetnom spore,
nakoľko iba podporuje ďalší dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, rozsudok okresného súdu
v konečnom dôsledku ako správny, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch
mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehotenemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať.

S prihliadnutím na citované ustanovenie Exekučného poriadku, ako i námietky odporcu uvedené v
podanom odvolaní, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že znenie uvedeného ustanovenia
nemožno ponímať ako prekážku pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako vyplýva
z jeho znenia na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po lehote troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona nemožno na základe návrhu na vykonanie exekúcie udeliť poverenie na vykonanie

exekúcie s tým, že rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

I keď vo všeobecnosti možno ustáliť, že nepodaním návrhu na vykonanie exekúcie do troch mesiacov od
účinnosti novelizovaného znenia Exekučného poriadku vyjadreného v ust. § 243d ods. 1, podľa ktorého
rozhodcovskérozhodnutieprestávaúčastníkovrozhodcovskéhokonaniamárnymuplynutímlehotytroch
mesiacov od účinnosti zákona zaväzovať, čo znamená, že nemožno na podklade neho ani iniciovať

exekučné konanie za účelom vymáhania nároku vyplývajúceho z takéhoto rozhodcovského rozhodnutia,
i podľa názoru odvolacieho súdu nič nebráni účastníkovi domáhať sa zrušenia rozhodcovského
rozhodnutia bez toho, aby skúmal a zisťoval, či bol voči nemu podaný návrh na začatie exekúcie
na podklade rozhodcovského rozhodnutia, o ktorom je presvedčený, že bol vydaný orgánom, ktorý
na to nemal právomoc alebo sú tu iné dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozhodnutia. Uvedené

napokon vyplýva i z ust. § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní platného v čase
podania žaloby, podľa ktorého žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30
dní od doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. To znamená, že pokiaľ bol 11. 12. 2014 doručený navrhovateľke
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria sp. zn. RK-PC-1974/14-EK zo dňa 4. 12. 2014, žalobu

o zrušenie tohto rozhodcovského rozsudku mohla podať do 30 dní, teda do 10. 1. 2015, pričom odporca
návrh na vykonanie exekúcie mohol podať do 31. 3. 2015 a až po 1. 4. 2015 nemohol iniciovať exekučné
konanie na podklade tohto rozhodcovského rozsudku. To, či odporca podá návrh na vykonanie exekúcie
alebo nie, nemohla navrhovateľka v čase podania žaloby predvídať.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že zmluva o revolvingovom úvere, na podklade ktorej bol vydaný
vyššie poukazovaný rozhodcovský rozsudok, je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko zmluvnými stranami
sú na jednej strane veriteľ ako dodávateľ, ktorého predmetom činnosti je aj poskytovanie pôžičiek
a úverov z vlastných zdrojov, čiže konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na
strane druhej subjekt dlžník, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na uvedenú zmluvu je preto potrebné
aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Základnou
zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ medzi

absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje aj ustanovenia, ktoré vyžadujú
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní.

Faktickým dôsledkom ustanovenia bodu 5 v rozhodcovskej doložke je, že spotrebiteľovi je fakticky

odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Odvolací súd na rozdiel od okresného súdu preto ustálil, že ustanovenie bodu
5 uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy je v rozpore so znením ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, nakoľko výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť,
spočíval na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, čo znamená, že v prípade ak žalobu podá

veriteľ, spotrebiteľovi ako dlžníkovi neostávalo nič iné, len sa podrobiť konaniu na tom súde, na ktorom
veriteľ žalobu podal. Dlžníkovi tak bola odopretá možnosť výberu, či bude spor prejednávať všeobecný
súd alebo sa bude musieť podrobiť rozhodcovskému konaniu. Naviac, v bode 5 uzavretej rozhodcovskej
zmluvy rozhodcovské súdy vybral veriteľ, čo vyplýva i zo skutočnosti, že dlžník iba podpisoval
predtlačený formulár a mal možnosť sa mu jedine podrobiť ako celku alebo ho odmietnuť. Spôsob,

akým bola rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve v prejednávanom prípade koncipovaná
a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými všeobecnými podmienkami, nesvedčí o individuálnom
dojednaní rozhodcovskej doložky, pričom je otázne, či by veriteľ poskytol navrhovateľke ako dlžníkovi
úver aj bez jej podpísania.O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ide aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale

ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútenýnezvratnepodrobiťsarozhodcovskémukonaniu.Rozhodcovskádoložka,ktorázakladálegitimitu
pre exekučný titul v rozhodcovskom konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi všeobecným a súkromným súdom,

ale o tom, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

Právetým,žepodľabodu3abodu5uzavretejrozhodcovskejzmluvyalternatívariešeniasporovspočíva
vždy na tej zmluvnej strane, ktorá podá žalobný návrh, je znemožnený spotrebiteľovi výber medzi
všeobecným a súkromným súdom, naopak núti ho podrobiť sa arbitráži vždy, pokiaľ žalobný návrh podá
veriteľ.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na námietku odvolateľa v tom, že podľa jeho názoru nebola
porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania s poukazom na čl. 15 ods. 2, 3
rokovacieho poriadku, podľa ktorých rozhodcovský súd doručí spolu so žalobou a dôkazmi žalovanému
rozhodcovský rozsudok a vyzve ho na podanie žalobnej odpovede v lehote 10 dní od doručenia výzvy. V

prípade, ak žalovaný podá žalobnú odpoveď riadne a včas, rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok
zruší a vykoná rozhodcovské konanie v zmysle ustanovení rokovacieho poriadku.

Je síce pravdou, že v prípade podania žalobnej odpovede žalovaným riadne a včas podľa čl. 15 ods. 2
rokovacieho poriadku rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok zruší a vykoná rozhodcovské konanie,

na druhej strane však z čl. 15 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že spolu s podaním žalobnej
odpovede je žalovaný povinný zaplatiť poplatok za žalobnú odpoveď v súlade s poplatkovým poriadkom
na základe výzvy rozhodcovského súdu a v prípade, že žalovaný poplatok za žalobnú odpoveď v určenej
lehote nezaplatí, rozhodcovský súd v rozhodnutí o náhrade trov rozhodcovského konania je oprávnený
povinnému účastníkovi uložiť povinnosť zaplatiť tento poplatok priamo rozhodcovskému súdu s tým, že

takéto rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti sa stáva riadnym exekučným titulom.
V nadväznosti na uvedené i odvolací súd dospel k záveru, že znenie čl. 15 ods. 2, 3 porušuje zásadu
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania už len tým, že žalovaný účastník musí za svoju obranu
v rozhodcovskom konaní platiť poplatky v zmysle poplatkového poriadku rozhodcovského súdu, čím
sa v prípade spotrebiteľa sťažuje možnosť dovolania sa ochrany porušených práv a smeruje skôr k

odradeniupodaniažalobnejodpovede.Nadruhejstranemožnozuvedenéhojednoznačnevyvodiťzáver
o tom, že pokiaľ i podpísala navrhovateľka ako spotrebiteľka rozhodcovskú zmluvu s odporcom, nebola
riadneoboznámenásovšetkýmidôsledkami,ktorépreňuzpredmetnejrozhodcovskejzmluvyvyplývajú,
nakoľko súčasťou rozhodcovskej zmluvy neboli rokovacie poriadky jednotlivých rozhodcovských súdov
uvedených v rozhodcovskej zmluve, prípadne ich poplatkové poriadky. To naznačuje, že navrhovateľka

ako spotrebiteľka nemala vedomosť o možnosti podania žalobnej odpovede a ani o tom, že v prípade
vedenia sporu pred rozhodcovským súdom bude musieť platiť poplatky v súvislosti s ochranou a
bránením vlastných práv.

Za správny odvolací súd považoval i záver okresného súdu o tom, že boli porušené pri rozhodovaní

pred rozhodcovským súdom všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, či už
z dôvodov uvádzaných okresným súdom, ale najmä s poukazom na to, že čiastka úveru poskytnutá
navrhovateľke ako dlžníkovi bola uvedená vo výške 1 500,- eur a celková čiastka, ktorú musel dlžník
zaplatiť za celú dobu čerpania úveru predstavovala 3 375,34 eur. To znamená, že navrhovateľka úver
preplatila o viac ako 100 %, čo rozhodcovský súd v napadnutom rozhodcovskom rozsudku absolútne

nezohľadňoval. Neskúmal, či dojednaná úroková sadzba za úver vo výške 70,01 % je v súlade s dobrými
mravmi a uvedená RPMN v súlade so zákonom.

V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného
súdu odvolací súd jeho rozhodnutie ako správne, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Navrhovateľka bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov si návrhom uplatnila, tieto vyčíslila, v
nadväznosti na čo odvolací súd uložil odporcovi uhradiť jej na trovách odvolacieho konania 89,50 eur
a tieto uhradiť na účet jej právneho zástupcu.Toto rozhodnutie senátu Krajského súdu v Žiline bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .