Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/27/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244927
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1111244927.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B., bývajúcej v C., zastúpenej advokátskou
kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, IČO: 35 955 341, proti
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha
Karvaša 1, IČO: 30 844 789, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25
C 215/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. júla 2015 sp. zn. 3

Co 406/2014, 3 Co 409/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 1 755,49 eur

s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone bankového dohľadu nad Podielovým
družstvom slovenské investície (ďalej len „Družstvo“). Poukázala na to, že bola členom Družstva, ktoré
od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z. z.). Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými

papiermi - spoločnosti Capital Invest, o. c. p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona č. 566/2001 Z.
z. a zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 747/2004 Z. z.“) vykonávať dohľad nad Družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny.
NBS nekonala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č.
566/1992 Zb.“) a napriek tomu, že vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala včas účinné opatrenia
na ich odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani Družstvo, ani jeho členov. Pokiaľ by riadne

vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky žalobkyne nielen chránené, ale aj zhodnotené.
V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu vznikla žalobkyni škoda, za ktorú podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) zodpovedá štát.

2. Žalovaná popierala opodstatnenosť žaloby. Namietala, že nezanedbala bankový dohľad a žalobkyňa

sa svojich práv mala domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom na Družstvo uznesením Okresného
súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp. zn. 3 K 95/2010. Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že
s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti Družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli
vykonávať dohľad len v zákonom vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1.
júna 2010 oprávnená dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo
dlho nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 15. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie postupu

OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom opatrení uložila OCP
povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov a neskôr rozhodnutím z 21.decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb (§ 156 ods. 2 písm. a/
zákona č. 566/2001). Napokon rozhodnutím z 30. mája 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Z týchto dôvodov žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

3. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. marca 2014 č. k. 25 C 215/2011-179 návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej Únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie zamietol, návrh žalobkyne vo veci zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Otázku, či žalobkyni vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd prvej inštancie podľa § 9

zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať všetky tri podmienky
vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu škody, nesprávneho úradného postupu a príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom), ktoré musia byť splnené kumulatívne,
žalobkyňa ale nepreukázala, že NBS zanedbala bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na
to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu NBS, súd prvej inštancie
sa už nezaoberal tým, či žalobkyni vznikla škoda v ňou vyčíslenej výške. Pri zamietnutí žaloby vzal

na zreteľ tiež to, že žalobkyňa sa domáhala uspokojenia svojej pohľadávky v konkurznom konaní
vedenom proti Družstvu ako úpadcovi. V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť
jej pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody bola preto podaná predčasne. Svoj vplyv na riadenie
a hospodárenie Družstva mala žalobkyňa ako člen vykonávať prostredníctvom členskej schôdze,
žalobkyňa ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje oprávnenia nerealizovala. Návrh žalobkyne

na začatie prejudiciálneho konania v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie posúdil ako
návrh na prerušenie konania a tento zamietol z dôvodu, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
o žalobkyňou nastolených otázkach nie je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej;
navyše, prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

4.OkresnýsúdBratislavaIuznesenímz20.júna2014č.k.25C215/2011-200uložilžalobkynipovinnosť
zaplatiť súdny poplatok vo výške 20,- eur [položka č. 7a Sadzobníka, prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.)] za odvolanie
žalobkyne proti rozsudku, ktorým bola zamietnutá jej žaloba o náhradu škody podaná v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

5.KrajskýsúdvBratislavenaodvolaniažalobkynerozsudkomz30.júla2015sp.zn.3Co406/2014,3Co
409/2014, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu, ako vecne správny

(§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), zároveň potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a žalovanej nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na vecne
správnych skutkových a právnych záveroch. Konštatoval, že hmotnoprávnym základom pre uplatnenie
práva na náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z. z. Predpokladmi zodpovednosti štátu podľa tohto
zákona sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
v konaní nebolo preukázané, že by NBS nesprávne úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkal
žalobkyňa, keď až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.
Uviedol,žežalobkyňasimuselabyťvedomá,žesjejinvestícioujespojenériziko,pokiaľalenapriektomu
investovala, nemôže byť jej finančná ujma pričítaná na ťarchu žalovanej. Všetky žalobkyňou namietané

okolnosti o údajnom nesprávnom úradnom postupe NBS sa týkali takých nesprávností, ku ktorým malo
dôjsť v procese rozhodovania NBS; nesprávnosti tejto povahy ale nemožno považovať za dôvod, ktorý
zakladá zodpovednosť štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol
teda v konaní preukázaný nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového dohľadu. Stotožnil
sa so záverom súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním NBS

a škodou žalobkyne. Mal za to, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba
aj tento predpoklad zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a v tejto súvislosti poukázal
na vyhlásenie konkurzu na majetok Družstva a konštatoval, že žalobkyni by škoda mohla vzniknúť až
v prípade, že jej pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu Družstva. K námietke žalobkyne, že
listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne vykonané spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.

s. p., odvolací súd poukázal na to, že v okolnostiach prejednávanej veci obe procesné strany poznajú
obsah listinných dôkazov, preto táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí. Pokiaľ žalobkyňa napadla
ajuzneseniesúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdajtotopotvrdilakovecnesprávne
(§ 219 O. s. p.). Uviedol, že podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutímorgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa s účinnosťou od 1. októbra 2012
spoplatňuje súdnym poplatkom vo výške 20,- eur; v rovnakej výške sa v konaní o takejto žalobe vyberá
aj súdny poplatok za odvolanie vo veci samej (§ 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov). Podaním odvolania vznikla žalobkyni poplatková povinnosť a súd
prvého stupňa jej podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy tohto zákona, správne
vyrubil poplatok 20,- eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p.

6. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v potvrdzujúcich výrokoch podala dovolanie žalobkyňa
(ďalej aj ,,dovolateľka“). Namietala, že v konaní došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.), konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako aj rozhodnutie
prvostupňového súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s.

p.). Podľa názoru dovolateľky odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o jej odvolaní svojvoľne, arbitrárne,
formalisticky a bez vysvetlenia opomenul pre ňu priaznivú judikatúru, preto je napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný. Vykonané dokazovanie bolo neúplné a jeho výsledky boli súdmi nižšieho stupňa
nesprávne vyhodnotené. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na nesprávnych skutkových a
tiež na nesprávnych právnych záveroch. Súdy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili

žalobkyňou správne navrhnuté dôkazy. Následne žalobkyňa v dovolaní rozobrala povinnosti žalovanej
vo vzťahu k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým jej bol vyrubený súdny poplatok za odvolanie,
označila za priečiace sa zákonu. Súdy jej vyrubili súdny poplatok, ktorý nemal byť vyrubený a tým jej
odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), keďže predmetné konanie bolo vecne oslobodené od

súdnych poplatkov. Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Žalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila, rozhodnutia súdov nižších stupňov považovala za vecne
správne a podané dovolanie za nedôvodné. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozsudku v zmysle § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom
nevydal samostatné rozhodnutie.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)
preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

10. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne bolo podané 17. septembra 2015, teda pred 1. júlom
2016, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „O. s. p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého
právneúčinkyúkonov,ktorénastalivkonanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú

zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237, § 238 a § 239 O. s. p.

11. Dovolanie žalobkyne smeruje (okrem iného) proti časti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 3. marca 2014 č. k. 25 C 215/2011-179. Rozsudky odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. Dovolanie žalobkyne

nesmerovalo proti rozsudku, ktoré boli uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva.

12. K dovolaniu žalobkyne proti časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie
Okresného súdu Bratislava I z 20. júna 2014 č. k. 25 C 215/2011-200, dovolací súd uvádza, že tento

výrok, i keď je obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia. Uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolanie žalobkyne
nesmerovalo proti uzneseniam, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto
z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nevyplýva.13. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v §
237 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.

netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; nepreukázaná bola tiež žalobkyňou
namietaná vada konania (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

14. Žalobkyňa vyvodzovala procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.
s. p. z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

15. Najvyšší súd poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, nakoľko dospel
k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej

dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu, napr. sp.zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012,
IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015.

16. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre
rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových
zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v
zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,

R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo
244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

17. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal
strane možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

18. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ

súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu
nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.
s. p. (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

19. Pokiaľ žalobkyňa vyvodzovala procesnú vadu konania z toho, že jej, ako tvrdí, bol vyrubený súdny

poplatok v rozpore so zákonom, dovolací súd uvádza, že samotným vyrubením súdneho poplatku sa
strane sporu neodníma žiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej možnosti pred súdom
konať. Strane sporu zostávajú v plnom rozsahu zachované všetky jej procesné oprávnenia a vyrubenie
súdneho poplatku na tom nič nemení. Na tomto závere zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci a
poznamenáva, že k rovnakému právnemu záveru dospel vo viacerých sporových veciach (viď napríklad

sp. zn. 1 Cdo 218/2014, 2 Cdo 151/2015, 3 Cdo 688/2015, 4 Cdo 468/2014, 7 Cdo 461/2015 a 8 Cdo
27/2016).

20. Žalobkyňa z hľadiska obsahového namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.

21. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania,
ktorá bola uvedená v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v §

238 alebo § 239 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

22.Vzhľadomnauvedenémožnozhrnúť,ževdanomprípadeprípustnosťdovolaniažalobkynenemožno
vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p., § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súdSlovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné
odmietol.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.
2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.