Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/98/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710205507
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1710205507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: JUDr. Karol Kovár, správca
konkurznej podstaty úpadcu X.. A. C., P.., so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, IČO: 35 789 697, proti
žalovanému: S.. S. S., D. S. XX, D., zastúpenému advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, so sídlom Klincová
37, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo

dňa 17. marca 2014, č.k. 5C/139/2010 - 187, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca titulom ochrany
osobnosti domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaslať jemu a súčasne Okresnému
súdu Bratislava II k sp. zn. 51C/5/2010, písomné ospravedlnenie v znení špecifikovanom
v žalobnom petite, ako aj povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške

1.000 eur; a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania 837,25 eur s tým, že o trovách štátu
rozhodne samostatným uznesením. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/5/2010 doručil súdu písomné vyjadrenie vo veci, ktoré obsahovalo
okrem iného aj výroky: "Navrhovateľ predkladá opis neexistujúcich skutkových stavov, svojich názorov
adomnienokavýmyslovaklame.","Pravdaje...taká,ževdôsledkuodporcovhoklamania,navrhovateľv
časeaktívnejspolupráce(odroku1997až2008)spoznalibaakéhosiklamárskehoherca,čopodvodníka

schopného dlhé roky hrať rolu poctivca. Herca, ktorý pri dvanásťročnom skoro dennodennom jednaní o
pracovných otázkach, pri spoločnom plánovaní atď. klamal, cigánil. Ktorý vedome zatajoval a postupne
dopĺňal účtovné doklady s cieľom osobného prospechu.", "odporca zjavne cíti nutkanie, či dokonca
neovládateľnúpotrebusvojevnútornépocityaemócieonenávistianepriateľstvevočiodporcovioznámiť
čo najširšej verejnosti. Robí tak húževnato, vytrvalo, vždy keď môže, už piaty rok. Zjavne niet dôvodu
a vnútornej brzdy, aby tak neurobil teraz. Pre úplnosť odporca oznamuje, že navrhovateľ je preňho -
potom,akoodporcaodkrylsvojuľstivosť,svojeklamstvo,túžbupocudzommajetkuapod.nezaujímavýa

nepútavý.", "Tvrdenie odporcu o existencii takéhoto sporu (65 mil. Sk pozn. D V) je iba ďalší blud a prejav
psychickej traumy spomedzi množiny iných bludov a psychických a iných tiarch zaťažujúcich
navrhovateľa, ev. ide o jeho ďalšie klamanie. Istotne je pre odporcu zaťažujúce žitie v neustálom strachu
a podozrievaní, že každý usiluje o jeho majetok. Ide o stav navrhovateľom nediagnostikovateľný
a neovplyvniteľný". Z výpovedí svedkov Q. D., I. T.H., X.. D. Z., mal preukázané, že títo nemali
vedomosť o existencii, ani o obsahu predmetného písomného vyjadrenia žalovaného v označenom

súdnom konaní. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa článku 19 ods. 1
ÚstavySR,článku10ods.1Listinyzákladnýchprávaslobôd,podľaust.§11,§13ods.1,2.Občianskeho
zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko konanie žalovaného nespĺňaznakyzásahudoosobnostnýchprávžalobcu,pričomakbyajtakýtozásahpredstavovalo,išlobyozásah
dovolenýaoprávnený.Poukázalnaskutočnosť,žedoručeniestanoviskaodporcuakoúčastníkakonania
do súdneho spisu nemožno bez ďalšieho pre účely posúdenia existencie zásahu do osobnostných

práv navrhovateľa považovať za zverejnenie týchto difamujúcich údajov, a v konaní nebolo tvrdené, ani
preukázané, že by žalovaný zverejňoval a šíril jeho subjektívne názory obsiahnuté vo vyjadrení mimo
označeného súdneho konania. V tejto súvislosti zdôraznil, že k súdnemu spisu má prístup zákonný
sudca, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent senátu, ktorý sú povinní k jednotlivých spisom
pristupovať s profesionálnou zodpovednosťou a sú viazaní povinnosťou mlčanlivosti,

a to aj po zániku ich funkcie (§ 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z.z., § 53 ods. 1 písm. e/ zákona č.
381/2001Z.z.),pričomprávonazeraťdonehomajúprávoibaúčastnícikonaniaaichzástupcovia,apreto
skutočnosť, že vyjadrenie žalovaného sa nachádza v spise, nemá za následok jeho zverejnenie, za ktoré
nemožno považovať ani publikovanie súdneho rozhodnutia v danej veci, nakoľko identifikačné údaje
sú v publikovanom rozhodnutí anonymizované. Zároveň zdôraznil, že v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky je právom každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, čo zahŕňa i jeho oprávnenie uplatňovať všetky jeho práva účastníka
občianskeho súdneho konania, medzi ktoré patrí i právo vyjadriť sa k veci, návrhom na dokazovanie a ku
všetkým dôkazom a zároveň povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti. V súlade s
uvedeným dôvodil, že predloženie písomného vyjadrenia k predmetu sporu je posudzované ako výkon

vyššie označenej povinnosti, resp. práva účastníka konania, ktorý je krytý tzv. zákonnou licenciou, a
preto, keď v danej veci boli sporné výroky obsahom písomného podania žalovaného doručeného do
súdneho spisu, nepochybne v rámci výkonu jeho subjektívneho práva účastníka konania vyjadriť sa k
predmetu sporu, nemožno toto jeho konanie bez ďalšieho považovať za úmyselnú snahu zdiskreditovať
žalobcu, avšak iba za vyjadrenie jeho subjektívneho názoru na konanie navrhovateľa, ktoré v žiadnom

prípade nie je tzv. excesom, ktorý by mal za následok neoprávnenosť tohto konania. Dospel preto
k záveru, že predmetným konaním žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu a podanú žalobu bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť, a to v celom rozsahu,
teda i v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, keď nebol daný základ uplatneného nároku. V
nadväznosti na návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov K.. O. D., K.. Š. Ž. O.

K.. U. C.P., uviedol, že vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že títo svedkovia nemali vedomosť o písomnom
podaní odporcu zo dňa 22.02.2010 založenom do súdneho spisu vo veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 51C/5/2010 dňa 09.04.2010, od ich výsluchu upustil. O trovách konania rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za
6 úkonov právnej služby podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., spolu v sume 837,25 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nesprávne vec právne posúdil, a tiež tým, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytkal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový

stavveci,keďsavôbecnezaoberalotázkoukonkrétnychokolnostíprípaduanizisťovanímmieryintenzity
zásahu do osobnostných práv úpadcu, a nevysporiadal sa ani so skutočnosťou, že súdne konanie je
verejné. Rovnako neprihliadol na skutočnosť, že sporové strany medzi sebou vedú množstvo vzájomne
súvisiacich súdnych sporov, a tak spis v prejednávanej veci (sp. zn. 51C/139/2010) môže byť použitý ako
dôkaz v inej právnej veci, čím sa okruh osôb oprávnených nahliadnuť do spisu ešte rozšíri. Zdôraznil,

že výroky žalovaného výrazne zasiahli do intímnej sféry úpadcu, ktorému právo na jej ochranu vytvára
garančný rámec ochrany jeho súkromného života. Namietal tiež správnosť postupu súde prvej inštancie,
ktorým hrubo zasiahol do práva na spravodlivé súdne konanie úpadcu; ako i do jeho práv ako správcu
konkurznej podstaty; keď konajúca zákonná sudkyňa na záver pojednávania v danej veci konaného
dňa 17.3.2014 úpadcovi oznámila že (už) vzhľadom na vyhlásenie konkurzu nie je účastníkom konania,

a následne vyhlásila napadnutý rozsudok, ktorým žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietla,
pričom napadnutý rozsudok samotnému úpadcovi ani nedoručila. V tejto súvislosti tiež vytýkal súdu prvej
inštancie, že sa pre účely rozhodnutia vo veci samej nevysporiadal so skutočnosťou, že predmetom
tohto konania sú predovšetkým nemajetkové práva úpadcu, a preto tu existuje pochybnosť
i o jeho aktívnej legitimácii v prejednávanej veci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Odvolacísúd;spoukazomna§470ods.1,2zák.č.160/2015Z.z.,Civilnýsporový poriadok(ďalejlen
"CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), beznariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca
domáhal ochrany osobnosti, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný
na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci konaním
žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom na vec aplikoval

zodpovedajúce ustanovenia § 11, § 13 ods. 1,2. Občianskeho zákonníka, a svoje dôvody, pre ktoré
podanej žalobe nevyhovel aj dostatočne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok
súvisiacich s predmetom konania, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti
vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý

spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uvádzaných
tvrdení v podanom odvolaní (odvolacích dôvodov), keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
6. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že doručením písomného vyjadrenia

žalovaného zo dňa 22.02.2010 Okresnému súdu Bratislava II v rámci konania vedeného pod sp. zn.
51C/5/2010, nedošlo k zverejneniu jeho tvrdení na adresu žalobcu (úpadcu A. C.), keď v tejto súvislosti
nemožno prisvedčiť ani argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že súdne konanie je verejné.
Verejným je totiž v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a Občianskeho súdneho poriadku len
pojednávanie; a bezvýnimočne iba vyhlásenie rozsudku; pričom v konaní nebolo preukázané,

že by tretia osoba, odlišná od zákonnej sudkyne a zamestnancov konajúceho súdu, bola v dôsledku
konania žalovaného s obsahom predmetných výrokov na adresu žalobcu oboznámená. Túto skutočnosť
potvrdili aj vypočutí svedkovia Q. D.A., I. T., X.. D. Z., ktorí o obsahu tohto vyjadrenia taktiež nemali
vedomosť.
7. Správny je tiež záver súdu prvej inštancie, že ak by aj došlo k zverejneniu sporných výrokov,

nepredstavuje ich prezentácia pred súdom vybočenie (tzv. exces) z výkonu subjektívneho
práva žalovaného prezentovať v súdnom konaní svoj náhľad na prejednávanú vec, vrátane stanoviska
k podaniam protistrany, v tomto prípade k podanej žalobe a argumentácii žalobcu. Na tom nič nemení
ani obsah a charakter tvrdení a výrazov žalovaného, keď tieto mali súvis s prejednávanou vecou.
8. Správne potom prvoinštančný súd; na základe dostatočne vykonaného dokazovania a správne

ustáleného skutkového stavu veci; dospel k záveru, že nakoľko sporné výroky žalovaného neboli
sprístupnené verejnosti a naviac ich nemožno považovať za exces z výkonu práv
žalovaného, vyplývajúcich mu z Občianskeho súdneho poriadku; ktorá skutočnosť neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcu vylučuje; žaloba v preskúmavanej veci nebola podaná
dôvodne, nakoľko zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv žalobcu.
9. Námietky žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou konkrétnych
okolností prípadu ani zisťovaním miery intenzity zásahu do osobnostných práv úpadcu, považuje
odvolací súd za nedôvodné a účelové, keď bez zreteľa na tieto ďalšie okolnosti veci neboli splnené
zákonomstanovenépredpokladyprepriznanieochranypodľaust.§13ods.1,2Občianskehozákonníka,

nakoľko k zásahu do osobnostných práv v danej veci nedošlo.
10. Súd prvej inštancie zároveň postupoval správne, keď; v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti
konania; nevypočul navrhovaných svedkov K.. O. D., K.. Š. Ž. O. K.. U. C.. Ich výpovede totiž nemohli
objasniť žiadne skutkové okolnosti významné pre rozhodnutie súdu; a privodiť pre žalobcu priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tak svojim postupom neodňal žalobcovi možnosť konať pred

súdom.
11. Pokiaľ žalobca (JUDr. Karol Kovár, správca konkurznej podstaty úpadcu X.. A. C., P..)
v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že zasiahol do práva úpadcu, ako i do jeho práva, na
spravodlivé súdne konanie tým, že na záver pojednávania konaného dňa 17.3.2014 úpadcovi oznámil,
že vzhľadom na vyhlásenie konkurzu (už) nie je účastníkom konania, napadnutý rozsudok mu nedoručil,

pričom pre účely rozhodnutia vo veci samej sa nezaoberal ani otázkou jeho aktívnej legitimácie, odvolací
súd dospel záveru, že táto jeho argumentácia je pre účely posúdenia vecnej správnosti napadnutého
rozsudku bez právneho významu. Odvolací súd totiž v rámci prieskumu napadnutého rozsudku nie je
oprávnený prihliadať na prípadné procesné pochybenia súdu prvej inštancie, ak sa netýkajú (a nie sú vneprospech) odvolateľa. V preskúmavanej veci; na rozdiel od žalobcu; úpadca sám odvolanie nepodal,
a preto ani prípadné procesné pochybenia súdu prvej inštancie, ktorými (podľa tvrdenia žalobcu) došlo
k zásahu do práva na spravodlivé súdne konania úpadcu, ktoré naviac nemali vplyv na vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, nemôžu viesť k zmene, či zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
vo veci samej.
12. Napokon, pokiaľ ide o námietku žalobcu smerujúcu k pochybnostiam o jeho aktívnej vecnej
legitimácii v danej veci odvolací súd uvádza, že hoci je pravdou, že touto otázkou sa súd prvej inštancie
výslovne nezaoberal, nebolo to však nevyhnutne potrebné vzhľadom na dôvody, pre ktoré nebolo

možné podanej žalobe vyhovieť, a preto žalobcom namietaný nedostatok nemôže byť v preskúmavanej
veci dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Ani v tomto smere preto argumentácia žalobcu v
podanom odvolaní nemôže obstáť.
13. Súdu prvej inštancie; ktorý sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami významnými pre rozhodnutie v merite veci a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil;
teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom

posúdení otázky existencie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu obsahom písomného
vyjadrenia žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/5/2010, pričom
ani na základe odvolacích námietok žalobcu nemožno dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu tejto
otázky odvolacím súdom.
14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu ako nedôvodnú v celom

rozsahu zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP).
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).