Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 26, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 8C/405/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315214346
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Karaffa

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2315214346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Máriom Karaffom, v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 zastúp.: Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o náhradu
majetkovej škody 755,86 eur a nemajetkovej ujmy 151,17 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Dunajská Streda dňa 27.09.2012

domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 nesprávnym úradným
postupomOkresnéhosúduDunajskáStreda,pretožetentonerozhodoložiadostiovydaniepovereniana
vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy
o úvere č. 2430023 dlžníkom (povinným) C. F., X.. X.XX.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 6512/2009) v zákonom stanovenej lehote a
rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu

755,86 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 151,17 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania. Vo svojom návrhu doručenému Okresnému súdu Dunajská Streda
zároveň žalobca vzniesol námietku zaujatosti sudcov uvedeného súdu a vzhľadom na ich pomer k veci
a stranám sporu žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázaní veci inému
súdu. Krajský súd v Trnave rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Dunajská Streda sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu
Galanta.

2. Súd nariadil vo veci pojednávanie a v súlade s ustanovením § 157 Civilného
sporového poriadku pojednával v neprítomnosti strán sporu, ktorí svoju neprítomnosť písomne
ospravedlnili.

3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou
č. l. 1-4, vyjadrením žalovanej č. l. 14-25, exekučným spisom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.

6Er/863/2009 a zistil tento skutkový stav veci:

4. Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrholpísomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2430023
dlžníkom (povinným) C. F., X.. X.XX.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor

pridelil exekučnej veci číslo EX 6512/2009). Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod
ktorou sa exekučné konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia
tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd

napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala
si takú spoluprácu so stranami sporu, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 15.2.2011 (konanie pritom začalo 31.7.2009) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 564 dní). Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného súdu,

ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že opísaný
postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť

okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
vecitakéúkony,ktorémalismerovaťkodstráneniuprávnejneistoty,vktorejsažalobcavpredmetnejveci
počassúdnehokonanianachádzal,čojezákladnýmúčelomprávazaručenéhovčlánku48ods.2Ústavy
Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si z

dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
Zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože

samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že nesprávnym úradným postupom
došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedol, že žalobca mohol ak by došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu

mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil mu správať sa
so starostlivosťou riadneho hospodára. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako
spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv a uviedol aj
ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek

účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný
zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky

a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov,
vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale
aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol,

že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že stranám sporu sa súdna ochrana poskytnev zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady

nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) navrhovateľ žiada sumu 151,17 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny

s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Žalobca ďalej
uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby
na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V

prvom rade mala za to, že návrh je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na
konkrétne dôkazy, najmä odkazuje na exekučný spis, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.
Zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z
dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu

nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca na odstránenie prieťahov v konaní podnikol to,
že podával Žiadosti o informáciu o stave konania, čo ale podľa žalovanej nie je možné považovať
za riadny prostriedok na zabránenie tvrdených prieťahov. Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012 boli jej
doručenéprvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa23.4.2012,vzhľadom
na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca

ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať
na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Uviedla,
že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril

akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám
požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené
exekučné tituly neplatí. Zo samotného § 44 ods. 2 exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Žalovaná
označila judikáty Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR z ktorých vyplýva, že vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu

rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodnutia Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny
úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda

súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu,
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po trochrokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému vzniesla odporkyňa námietku premlčania
tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenianavykonanieexekúciepreddňom23.4.2009.Žalobcanepreukázalexistenciuškodyanároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či
si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani
za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej

nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a

fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil v čom sa ako situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim
zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie
je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu

spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornila na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú

predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa....“. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku

podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí,
že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej

ujmy voči štátu. Žalovaná uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, uplatnenou

majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám,
a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že
si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy,
preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom

rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca,
ktorý na svojom návrhu trval.6. Z exekučného spisu Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn.6Er/863/2009 súd zistil, že súdny
exekútor dňa 16.9.2009 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie
bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 6512/09. Súd uznesením č. k. 6Er/863/2009 - 29 zo dňa

17.1.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu,
že exekučný titul bol v rozpore so zákonom.

7. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

8. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

9. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
mocištátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Zanesprávnyúradnýpostup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

11. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom od 1.1.2013 Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

12. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

13. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

14. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku
na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a
pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady
škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

15. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebojeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína

príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

16. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

17. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

18. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

19. Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

20. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom ku
dňu začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

21. Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení platnom

a účinnom ku dňu začatia exekučného konania, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

22. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od
01.06.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

23. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel
k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej
a doručeným dňa 23.4.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.

z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

24. Žalobca sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v

zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a z dôvodu vykonania
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k
prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu

na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola bytakáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský
rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2011 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia

na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad
neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred
účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na
základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z

19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v
dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia
žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských
rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

neexistovala. Zákon síce určoval lehotu na vydanie poverenia na základe iných exekučných titulov,
ale nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to,
že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno
považovať za jednoduché, pre ktoré bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na vydanie poverenia teda zákonná lehota neexistuje. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa

nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase, keďže na vydanie rozhodnutia (zamietnutie poverenia) zákonom
stanovená lehota neexistovala.

25. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa

neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie

náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd
opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné

súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresný
súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v

konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať exekučný titul a zistiť, či

nie je v rozpore so zákonom. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj
bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, či
priebeh rozhodcovského konania (uznesenie Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn.
5Cdo/291/2010). Podľa názoru Ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka
existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená

(§ 45 zákona a rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky
vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu (preskúmania exekučného titulu) tým, že by vykonal tento
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, práve naopak, zákonodarca exekučnému súduuložil povinnosť preskúmavať, či exekučné tituly nie sú v rozpore so zákonom. Zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Žalobca však mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie

konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú
namieta.

26. Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 564 dní. Súd
zistil,žežiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutápo488dňochoddoručenianávrhu.Údaježalobcu

súnesprávne,zavádzajúceavyplývaznich,že žalobcaakooprávnenýnemaloveciprehľad,nazáklade
čohovyznievajújehovyjadreniaoúdajnejmajetkovejškode,čidôvodochprenemajetkovúškoduznačne
nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobcu vyvracia. Čo sa týka materiálnej škody
žalobca vyčíslil túto škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru nemôže byť
viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom
proti dlžníkovi zo vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Žalobca by však musel preukázať v prvom

rade, že by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v sume,
v ktorej ich požaduje od žalovaného (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom
rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s

ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď., preto
má súd za to, že nemôže žalovaný niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak,
ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Nároky, ktoré si
žalobca uplatňuje, je možné preto považovať za hypotetické. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz
o vzniknutej škode. Žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu

smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky
v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho
dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným
a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu
povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na

samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského
subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny
orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských
úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Žalobca v žalobách neuvádza ani to,
či predmetné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Súd však nevidel dôvod, aby sa

nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola
preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného
súdu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba,

pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval
a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.
Požadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodloženánijakými
reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,

čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a
predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu spojené s touto podnikateľskou
činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu,

považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok k na náhradu
škodyvočištátu,keďžeuplatnenáškodamalažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalobca teda

nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, súlad postupu žalobcu s
dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Podľa súdu sa žalobca snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.27. Nakoľko žalovaná namietala, že návrh bol podaný predčasne, súd sa najprv vysporiadal s
touto námietkou. V danej veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručená 23.4.2012. Medzi podaním žiadosti o
predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby (27.9.2012) nebola dodržaná zákonná lehota 6
mesiacov. Táto však uplynula počas tohto konania a preto má súd za to, že táto námietka žalovanej
nie je vzhľadom na uvedené dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov zo strany žalovanej uspokojený nebol.

28. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote,
resp. vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovou škodou a

nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

29. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalovanému súd priznal

100% náhrady trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.