Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 10, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 24C/199/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234477
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. René Milták
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1113234477.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. René Miltákom, v právnej veci navrhovateľa:
C. I. J., L.. XX.XX.XXXX, Š. M. T. K. O., práv. zast.: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., so sídlom v
Žiline, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2,
812 72 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 1 021,80 Eur, v lehote

troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.
Súd žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa na základe žalobného návrhu, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu dňa 16.10.2013
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,-
Eur titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktorého sa malo dopustiť Oddelenie hraničnej
kontroly PZ Čierna nad Tisou, v konaní vedenom pod č. p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012 zo dňa

21.04.2012, resp. v konaní vedenom pod č.p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012, zo dňa 09.05.2012 .
Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil tvrdením, podľa ktorého z dôvodu nezákonných rozhodnutí Oddelenia
hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, došlo k pozbaveniu jeho osobnej slobody a to v období od
19.04.2012 do 04.06.2012, t.j. 47 dní.

II.

Súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej (§ 6,
§ 100 ods. 1 Obč. súd. por.) a to výsluchom účastníkov konania a oboznámením sa s
obsahom listinných dôkazných prostriedkov, založených v súdnom spise. Z vykonaného dokazovania
boli súdu preukázané tieto skutočnosti:
Zo zápisnice Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej
polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. PPZ-
HCP-SO11-73-009/2012, zo dňa 21.04.2012 o vyjadrení účastníka konania (č.l. 35-37) vyplýva, že

navrhovateľ pochádza z Konga, ktoré opustil dňa 28.10.2009, nakoľko v Kongu je neustála vojnová
situácia. Matka navrhovateľa ho chcela ochrániť, preto ho poslala študovať na Ukrajinu, z ktorej
následne odcestoval na Slovensko. Navrhovateľ si bol vedomý, že na Slovensko pricestoval s falošným
dokladom (povolenie na vstup do Talianska), a že na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene.
Navrhovateľ však uznal svoju vinu a bol ochotný pre to znášať následky. Príslušným orgánom Úradu
hraničnej a cudzineckej polície bol upovedomený, že z tohto dôvodu dôjde k zaisteniu jeho osoby

a k začatiu administratívneho konania o vyhostení jeho osoby z územia Slovenskej republiky. V
závere zápisnice navrhovateľ uviedol, že sa rozhodol požiadať o azyl. Menovaný bol upovedomený
správnym orgánom, že v prípade konania na prijatie vyhlásenia o azyl, po zaistení, je príslušný Útvarpolicajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, z tohto dôvodu bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC
Sečovce. Navrhovateľ svojím podpisom potvrdil, že počas výpovede nebol na jeho osobu kladený zo
strany policajtov žiadny fyzický, ani psychický nátlak, navrhovateľ vypovedal dobrovoľne. Navrhovateľ

si bol vedomý, že svojím konaním porušil zákony Slovenskej republiky, že sa na území SR zdržiava
neoprávnene a berie na vedomie napomenutie za hore uvedený priestupok v zmysle § 84 ods. 2 zák.
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou,
Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného

zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012, zo dňa 21.04.2012 (ďalej aj ,,rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa zo dňa 21.04.2012") (č.l. 5-6) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od
17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov,
na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb,
nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom k zaisteniu došlo a to na čas
nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením navrhovateľa do Útvaru policajného

zaistenia pre cudzincov Sečovce.
ZvýrokurozsudkuKrajskéhosúduvKošiciach,č.k.1Sp/8/2012-37,zodňa02.05.2012(č.l.7-11)vyplýva
zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 a vrátenie veci správnemu orgánu na
ďalšie konanie.
Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou,

Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného
zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012, zo dňa 09.05.2012 (ďalej aj ,,rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa zo dňa 09.05.2012") (č.l. 12-13) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012
od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov,
na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb,

nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom k zaisteniu došlo a to na čas
nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením navrhovateľa do Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce.
Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 5Sp/11/2012-36, zo dňa 29.05.2012 (č.l. 14-18)
vyplýva zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 a vrátenie veci správnemu

orgánu na ďalšie konanie.
Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 3 Sžz/3/2012, zo dňa 30.05.2012 (č.l.
19) vyplýva, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu boli zrušené rozhodnutia o zaistení navrhovateľa.
Vznikol tak stav, že navrhovateľ bol zadržiavaný bez príslušného rozhodnutia, pričom tento stav najvyšší
súd vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 1 O.s.p. Keďže najvyšší

súd mal preukázané, že stav zaistenia navrhovateľa v čase jeho rozhodnutia trval, resp.
hrozilo jeho opakovanie, návrhu navrhovateľa zo dňa 23. 05. 2012, ktorým sa domáhal urýchleného
rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
vyhovel. Najvyšší súd tak uložil odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci zaistenia
navrhovateľa na základe rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09. 05. 2012 prepustiť zaisteného

C. I.D. J., L.. XX. XX. XXXX, O. T. bezodkladne, najneskôr do 30. 05. 2012 do 24.00 hod. na slobodu.
Z príkazu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej
polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. PPZ-HCP-
SO11-P-18/2012, zo dňa 30.05.2012 (č.l. 82) vyplýva, že navrhovateľ bol prepustený zo zaistenia dňa
30.05.2012 o 16.00 hod.

Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2013 (č.l. 20) o výsledku
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku na
náhradu škody je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, čo v
tomto prípade splnené nebolo, nakoľko z obsahu rozsudkov Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že súd
výslovne neakceptoval návrh právneho zástupcu navrhovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia o

zaistení z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. Podľa
názoru odporcu, predmetné rozhodnutia neboli zrušené pre nezákonnosť.
Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že od začiatku sa v tejto veci cíti pod tlakom, nemohol spávať, na
Slovensko prišiel s cieľom žiadať o azyl, na hraniciach ho zastavili, príslušný orgán s ním uskutočnili
pohovor, v rámci ktorého požiadal o azyl. Polícia mu na to povedala, že má čakať, že potom ho odvedú

do tábora, následne mu však polícia nasadila putá, navrhovateľ sa pýtal na dôvod, policajti mu povedali,
že kvôli bezpečnosti. Navrhovateľ sa následne spýtal, že kam ho chcú odviezť, policajti mu povedali, že
do Humenného. Celé konanie sa uskutočnilo za účasti prekladateľky, ktorá mu tvrdila, že je to v poriadku,
že ho polícia odvedie do Humenného. Potom, keď ho policajti doviezli na neznáme miesto, sa ich spýtal,že kde sa nachádzajú, polícia mu však na jeho otázky neodpovedala. Vyzliekli ho, vtedy si navrhovateľ
uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Pri kontrole vo vlaku s ním policajti komunikovali v jazyku, ktorému
on nerozumel. Policajti si od neho vyžiadali doklady, ktoré im následne vydal. Ihneď pri zadržaní políciou

vo vlaku požiadal o azyl. Pokiaľ ide o časový moment, kedy sa správneho konania zúčastnila tlmočníčka,
navrhovateľ uviedol, že to bolo v deň jeho zaistenia, po zaistení vo vlaku ho odviedli na policajnú stanicu,
kde mu povedali, že má čakať na tlmočníčku, bolo to zhruba o 16.00 hod., resp. niekedy po 16-tej hodine,
keď došla tlmočníčka. Aj v prítomnosti tlmočníčky požiadal políciu o udelenie azylu. Na policajnej stanici
bolo aj tlačivo, na ktoré políciu upozornil, išlo o tlačivo o priznanie statusu azylanta.

Zásah nezákonného rozhodnutia do jeho osobnosti spočíval v tom, že bol psychicky
nastavený tak, že na Slovensku požiada o azyl a že ho odvedú do tábora pre azylantov. Namiesto toho
sa ocitol na policajnej stanici, kde bol zavretý ako vo väznici, bol izolovaný, miestami odmietal na protest
jesť, nemohol spávať. Jediným dôvodom prečo prišiel na Slovensko, hoci si bol vedomý, že má pri sebe
falošný doklad bolo to, aby požiadal o azyl. Je pravda, že pred príchodom na Slovensko žil na Ukrajine,
avšak je to jedna z nebezpečných krajín, kde zažil aj rasové útoky, z tohto dôvodu

nepožiadal na Ukrajine o azyl.
Z písomného vyjadrenia odporcu k žalobe zo dňa 11.02.2014 (č.l. 25-34) vyplýva, že Krajský súd v
Košiciach rozhodoval ako odvolací orgán, teda nepreskúmaval zákonnosť už právoplatného rozhodnutia
tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z. V dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení
navrhovateľa odvolacím orgánom, navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla. V opačnom prípade by každé

jedno rozhodnutie, ktoré by bolo v odvolacom konaní zrušené, zakladalo právo účastníka na náhradu
nemajetkovej ujmy. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 220/2010 zo dňa
30.03.2011, nesprávny postup orgánu štátu, ktorý vyústil v nesprávne rozhodnutie, ktoré nenadobudlo
právoplatnosť, ale bolo zrušené odvolacím orgánom, nemôže založiť objektívnu zodpovednosť štátu,
lebo pochybenie štátu bolo napravené. S poukazom na ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., tu nie je daná

zodpovednosťodporcu.Vychádzajúczobsahuzneniazápisniceovyjadreníúčastníkakonaniač.p.PPZ-
HCP-SO11-P-18/2012 zo dňa 21.04.2012, má odporca za to, že navrhovateľ si zaistenie a obmedzenie
osobnej slobody z dôvodu predloženia falošného dokladu a následného protiprávneho vstupu na územie
SRzavinilsám,pretospoukazomnaust.§8ods.6písm.a)zák.č.514/2003Z.z.,munevznikloprávona
náhradu škody. Podľa názoru odporcu si navrhovateľ nemohol uplatniť nemajetkovú ujmu, opierajúc sa o

ustanovenie § 7 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko uvedené ustanovenie sa týka uplatnenia náhrady škody.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je subsidárnym nárokom a do úvahy prichádza až po tom, ak je
preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením (uznesenie
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 209/2012 zo dňa 29.06.2012). Zo strany navrhovateľa nedošlo
k preukázaniu zákonných predpokladov pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci (1./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2./ vznik škody, 3./ príčinná
súvislosť). Z uvedených dôvodov odporca žiadal žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť.

III.

1./ k existencii hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania
Navrhovateľ sa na základe žalobného návrhu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal
odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody,
ktorého sa malo dopustiť Oddelenie hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, v konaní vedenom
pod č. p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012 zo dňa 21.04.2012, resp. v konaní vedenom pod PPZ-HCP-

SO11-73-018/2012, zo dňa 09.05.2012.
Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou,
Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného
zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012, zo dňa 21.04.2012 (ďalej aj ,,rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa zo dňa 21.04.2012") (č.l. 5-6) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od

17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov,
na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb,
nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky a to na čas nevyhnutné potrebný,
najviac však do 10.10.2012, s umiestnením účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce.

V zmysle § 4 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, platného a účinného ku dňu zaistenia navrhovateľa (dňa 21.04.2012), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo
alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnejsprávy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj
keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu
podľa osobitného predpisu.

V zmysle § 11 písm. a) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy
pre (...) vstup na územie Slovenskej republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy,
cestovnédokladyaoprávnenianavedeniemotorovýchvozidiel,otázkyazylantovaodídencov,evidenciu
obyvateľov, evidenciu cestných motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú

ochranu a ochranu pred požiarmi.
V zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, Policajný
zbor sa člení na službu kriminálnej polície, službu finančnej polície, službu poriadkovej polície, službu
dopravnej polície, službu železničnej polície, službu ochrany objektov, službu hraničnej a cudzineckej
polície, službu osobitného určenia, službu ochrany určených osôb a inšpekčnú službu; organizačnou
súčasťou Policajného zboru je aj útvar kriminalisticko-expertíznych činností, ktorý vykonáva odbornú

činnosť a znaleckú činnosť podľa osobitných predpisov.
S poukazom na citované zákonné ustanovenia má súd za to, že v tomto prípade zodpovedá za prípadnú
škodu, ktorá bude predmetom ďalšieho dokazovania Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, nakoľko je ústredným orgánom štátnej správy pre vstup na územie
Slovenskej republiky a pobyt cudzincov na jej území. Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru

Čierna nad Tisou, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance , Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia
Policajného zboru je v rámci Ministerstva vnútra Slovenskej republiky začlenený do organizačnej
štruktúry Prezídia Policajného zboru.

2./ k existencii zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu na náhradu škody v súvislosti

so zaistením a pozbavením osobnej slobody navrhovateľa rozhodnutím o zaistení zo dňa 21.04.2012
a zo dňa 09.05.2012:
Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci sú: a/ nezákonné rozhodnutie, b/ vznik škody, a c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody.

a/ k existencii nezákonného rozhodnutia:
Podľa názoru navrhovateľa mu v dôsledku nezákonných rozhodnutí Oddelením hraničnej kontroly
Policajného zboru Čierna nad Tisou, ktoré boli následne zrušené Krajským súdom v Košiciach, a ktorých
nezákonnosťbolakonštatovanáajNajvyššímsúdomSR,vzniklanemajetkováujmavsume10000,-Eur.

Podľa názoru odporcu, Krajský súd v Košiciach rozhodoval ako odvolací orgán, teda nepreskúmaval
zákonnosť už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z. V
dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odvolacím orgánom, navrhovateľovi žiadna
škoda nevznikla. V opačnom prípade by každé jedno rozhodnutie, ktoré by bolo v odvolacom konaní
zrušené, zakladalo právo účastníka na náhradu nemajetkovej ujmy. S poukazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 220/2010 zo dňa 30.03.2011, nesprávny postup orgánu štátu,
ktorý vyústil v nesprávne rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené odvolacím
orgánom, nemôže založiť objektívnu zodpovednosť štátu, lebo pochybenie štátu bolo napravené. S
poukazom na ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., tu preto nie je daná zodpovednosť odporcu.
Z rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru

Čierna nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Prezídia Policajného zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012, zo dňa 21.04.2012 (č.l. 5-6) vyplýva,
že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods.
1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody
medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval

na území Slovenskej republiky a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s
umiestnenímúčastníkakonaniadoÚtvarupolicajnéhozaisteniaprecudzincovSečovce.Príslušnýorgán
v odôvodnení rozhodnutia k zaisteniu navrhovateľa uviedol, že zaistenie účastníka konania pre účely
administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostení z územia Slovenskej republiky. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov

správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd.
ZvýrokurozsudkuKrajskéhosúduvKošiciach,č.k.1Sp/8/2012-37,zodňa02.05.2012(č.l.7-11)vyplýva
zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 a vrátenie veci správnemu orgánu naďalšie konanie. Podľa právneho názoru Krajského súdu v Košiciach, z formulácie zákona, že cudzinec
môže byť zaistený ,,na čas nevyhnutne potrebný", je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež
náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas

nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia
najmä z hľadiska účelu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť
rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok
Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011). Administratívne zaistenie nemusí byť
nevyhnutne tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné

dôvody. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného súdu SR, č.k. II. ÚS 264/09-81 zo
dňa 19.10.2010). Podľa názoru krajského súdu, aj keď správny orgán určil koniec lehoty zaistenia (t.j.
deň 12.10.2012), to ešte neznamená, že správny orgán nemohol určiť aj kratšiu a
konkrétnejšiu lehotu. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj
prepustenie navrhovateľa s Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, krajský súd uviedol,

že konanie pred krajským súdom je konaním podľa tretej hlavy O.s.p. o rozhodovaní
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy
O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O.s.p.
Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou,
Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného

zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012, zo dňa 09.05.2012 (č.l. 12-13) vyplýva, že navrhovateľ bol
zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods.
1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi
Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území
Slovenskej republiky a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením

účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Príslušný orgán
v odôvodnení rozhodnutia k zaisteniu navrhovateľa uviedol, že zaistenie účastníka konania pre účely
administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán skúmal skutočnosti, že účastník
konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal

ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky.
Nemá na území Slovenska rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu
mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 88 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu
zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko
menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok

finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie. Po preskúmaní všetkých
skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s čl. 5 ods.
1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil,
že sú splnené podmienky podľa ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán
ďalej zistil, že aj keď účastník konania požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá, pričom podanie

žiadosti o azyl nie je samo o sebe dôvodom na prepustenie zisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,
resp. azylové konanie nie je zaistením účastníka konania dotknuté.
Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 5Sp/11/2012-36, zo dňa 29.05.2012 (č.l. 14-18)
vyplýva zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 a vrátenie veci správnemu
orgánu na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru Krajského súdu v Košiciach, štátny príslušník tretej

krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar
môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať,
že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote šesť mesiacov, to

neplatí ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť
dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov). Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie
o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho
príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí

také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte
cudzincov). Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol
naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo
k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Oprávnenou bolanámietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že správny orgán vo svojom rozhodnutí
vôbec nespomína rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 1Sp/8/2012-37, zo dňa 02.05.2012, ktorým
bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 21. 04. 2012. Od

tohto rozsudku sa totiž odvíjalo následné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu. Bez tejto súvislosti
jepotomnepreskúmateľnéstanoveniezačiatkudobyzaistenianavrhovateľadňom21.04.2012od17:20
hod. v rozhodnutí zo dňa 09. 05. 2012. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na
ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu,
lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov

správneho orgánu, pripojených k prejednávanej veci. O povinnosti správneho orgánu odôvodniť dĺžku
zaistenia z hľadiska účelnosti, efektívnosti i reálnosti vyhostenia, resp. vrátenia štátneho príslušníka
tretej krajiny, vyslovil krajský súd právne záväzný názor v predchádzajúcom rozsudku. K
návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa
s Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, krajský súd uviedol, že konanie pred krajským
súdom je konaním podľa tretej hlavy O.s.p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O.s.p.
Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 3 Sžz/3/2012, zo dňa 30.05.2012 (č.l.
19) vyplýva, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu boli zrušené rozhodnutia o zaistení navrhovateľa.
Vznikol tak stav, že navrhovateľ bol zadržiavaný bez príslušného rozhodnutia, pričom tento stav najvyšší

súd vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 1 O.s.p. Keďže najvyšší
súd mal preukázané, že stav zaistenia navrhovateľa v čase jeho rozhodnutia trval, resp. hrozilo
jeho opakovanie, návrhu navrhovateľa zo dňa 23. 05. 2012, ktorým sa domáhal urýchleného rozhodnutia
v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhovel.
Najvyšší súd tak uložil odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa

na základe rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09. 05. 2012 prepustiť zaisteného C. I.D. J., L..
XX. XX. XXXX, O. T. bezodkladne, najneskôr do 30. 05. 2012 do 24.00 hod. na slobodu.

Z príkazu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej
polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. PPZ-HCP-

SO11-P-18/2012, zo dňa 30.05.2012 (č.l. 82) vyplýva, že navrhovateľ bol prepustený zo zaistenia dňa
30.05.2012 o 16.00 hod.
Vzmysle§5ods.1zák.č.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
V zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
V zmysle § 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom
konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
V zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

V zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Zákon pojem nezákonné rozhodnutie nedefinuje. Podľa dôvodovej správy k zákonu, nezákonným
rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo

právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať,
či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne
právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť
rozhodnutia. Dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, ženezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody.
Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre

jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú (pozri
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 103/2011 zo dňa 30.04.2013).
Z dokazovania vyplýva, že zákon č. 514/2003 Z.z. rozlišuje medzi škodou, ktorá vznikla na základe
právoplatného rozhodnutia, ktoré bol neskôr zrušené (§ 6 ods. 1) a škodou, ktorá vznikla na základe
rozhodnutia, ktoré síce ešte nenadobudlo právoplatnosť, ale sa stalo vykonateľným, pričom bolo neskôr

v dôsledku riadneho opravného prostriedku zrušené (§ 6 ods. 3).
Z dokazovania ďalej vyplýva, že a/ rozhodnutie o zaistení navrhovateľa, vydané Oddelením hraničnej
kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012 dňa 21.04.2012 a
b/ rozhodnutie o zaistení navrhovateľa, vydané Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna
nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia

Policajného zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 dňa 09.05.2012, sa stali vykonateľnými a to v deň
ich vydania, nakoľko v dôsledku ich okamžitej vykonateľnosti bol navrhovateľ počnúc dňom 21.04.2012
zaistený a umiestený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
Z dokazovania ďalej vyplýva, že Krajský súd v Košiciach z dôvodu nezákonnosti zrušil neprávoplatné,
avšak vykonateľné rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 a zo dňa 09.05.2012 s tým,

že vec vrátil príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie a to bez toho, aby došlo k prepusteniu
navrhovateľa na slobodu. Krajský súd v Košiciach k tomu uviedol, že konanie pred krajským súdom
je konaním podľa tretej hlavy O.s.p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O.s.p.

Nezákonnosť vykonateľného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 mala podľa názoru
KrajskéhosúduvKošiciachspočívaťvtom,žesprávnyorgánnedostatočnýmspôsobomodôvodnildĺžku
zaistenia navrhovateľa. Dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v
konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Správny
orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Takéto pochybenie

je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je
esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.
Nezákonnosť vykonateľného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 mala podľa názoru
Krajského súdu v Košiciach spočívať v tom, že správny orgán nedostatočne preskúmal, či bol v tomto
prípade splnený účel zaistenia a v tom, že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné z hľadiska stanovenia

začiatku doby zaistenia. Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či
zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím
o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi
predpismi. Preto oprávnenou bola námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že správny orgán
vo svojom rozhodnutí vôbec nespomínal rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 1Sp/8/2012-37, zo

dňa 02.05.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.
04. 2012. Od tohto rozsudku sa totiž odvíjalo následné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu. Bez
tejto súvislosti bolo potom nepreskúmateľné stanovenie začiatku doby zaistenia navrhovateľa dňom 21.
04. 2012 od 17:20 hod. v rozhodnutí zo dňa 09. 05. 2012.
Nezákonnosť zaistenia navrhovateľa konštatoval aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí

uviedol, že v tomto prípade vznikol stav, v zmysle ktorého bol navrhovateľ zadržiavaný bez príslušného
rozhodnutia, pričom najvyšší súd tento stav vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy
podľa § 250v ods. 1 O.s.p.
Z týchto dôvodov bol navrhovateľ na základe príkazu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru
Čierna nad Tisou, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície

Prezídia Policajného zboru, č.p. PPZ-HCP-SO11-P-18/2012, dňa 30.05.2012 prepustený zo zaistenia z
Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, v ktorom bol nepretržite od 21.04.2012.
Vychádzajúc zo zistených skutočností sa súd nestotožnil s argumentáciou odporcu, (podľa ktorej
rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, a ktoré bolo zrušené v odvolacom konaní
nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), keďže z

dokazovania vyplýva, že v danom prípade síce došlo k zrušeniu neprávoplatných rozhodnutí,
avšak vždy šlo o rozhodnutia vykonateľné, v dôsledku ktorých došlo k zaisteniu navrhovateľa a ktoré
boli vždy zrušené pre nezákonnosť v odvolacom konaní (§ 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.).Táto skutočnosť (nezákonnosť rozhodnutí) bola vždy dôvodom na zrušenie príslušných vykonateľných
rozhodnutí z čoho vyplýva, že navrhovateľ bez pochybností preukázal existenciu vykonateľných
rozhodnutí, ktorými mu mala byť spôsobená nemajetková ujma.

b/ k existencii vzniku škody (nemajetkovej ujmy):
Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že od začiatku sa v tejto veci cíti pod tlakom, na Slovensko prišiel
s cieľom žiadať o azyl, aj keď si bol vedomý, že má pri sebe falošné doklady. Na hraniciach ho zastavili,
príslušný orgán s ním uskutočnili pohovor, v rámci ktorého požiadal o azyl. Polícia mu na to povedala,

že má čakať, že potom ho odvedú do tábora, následne mu však polícia nasadila putá, navrhovateľ sa
pýtal na dôvod, policajti mu povedali, že kvôli bezpečnosti. Potom, keď ho policajti doviezli na neznáme
miesto, sa ich spýtal, že kde sa nachádzajú, polícia mu však na jeho otázky neodpovedala. Vyzliekli
ho, vtedy si navrhovateľ uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Zásah nezákonného rozhodnutia do jeho
osobnosti spočíval v tom, že bol psychicky nastavený tak, že na Slovensku požiada o azyl a
že ho odvedú do tábora pre azylantov. Namiesto toho sa ocitol na policajnej stanici, kde bol zavretý ako

vo väznici, bol izolovaný, miestami odmietal na protest jesť, nemohol spávať.
Odporca, vychádzajúc z obsahu znenia zápisnice o vyjadrení účastníka konania č.p. PPZ-HCP-SO11-
P-18/2012 zo dňa 21.04.2012, mal za to, že navrhovateľ si zaistenie a obmedzenie
osobnej slobody z dôvodu predloženia falošného dokladu a následného protiprávneho vstupu na územie
SR zavinil sám, preto s poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., mu nevzniklo právo

na náhradu škody.
Pod pojmom škoda sa rozumie skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.), resp.
nemajetková ujma vyjadriteľná peniazoch, ak nie je možné škodu uspokojiť inak (§ 17 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z.). Škodou je každá ujma, ku ktorej došlo nedovoleným alebo protiprávnym konaním iného
subjektu, za čo tento subjekt zodpovedá.

Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je osobná sloboda zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny, nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z
dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v

súlade s konaním stanoveným zákonom.
Podľa čl. 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov, zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne
stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich
život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú
bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj

nezákonný vstup alebo prítomnosť.
Podľa čl. 31 ods. 2. Dohovoru, zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné
obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich
postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty
poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na

vstup do iného štátu.
Podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať
zmluvný záväzok.

Podľa § 7 zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo
rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
Podľa § 88 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z., o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom ku dňu
zaistenia navrhovateľa (21.04.2012), policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak
1. existuje riziko jeho úteku, alebo
2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho
vyhostenia,

Podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny, na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78 (Napríklad rozhodnutie Rady
2007/341/ES z 19. apríla 2007 o uzatvorení Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ruskou
federáciou o readmisii (Ú. v. EÚ L 129, 17. 5. 2007), rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29. novembra2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L
332, 18. 12. 2007), ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky
neoprávnený pobyt.

Podľa§88ods.2zákonaopobytecudzincov,rizikomútekuštátnehopríslušníkatretejkrajinysarozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie

štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, nie je
zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty
zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným

na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej
krajinydostatočnenespolupracuje,alebozdôvodu,žemuzastupiteľskýúradnevydalnáhradnýcestovný
doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú
osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka
tretej krajiny.

Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi
tretejkrajinyrozhodnutieozaisteníaumiestništátnehopríslušníkatretejkrajinyvzariadení.Aktotožnosť
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu
o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.
Podľa § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého

odovzdaní orgánom susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, 78) môže byť
umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac siedmich dní od zaistenia.
Podľa § 88 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti
rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok na súd do
15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia; o opravnom

prostriedku rozhodne krajský súd do siedmich dní. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný
účinok.
Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu podľa odseku
7 rozhodne odvolací súd do siedmich dní od predloženia veci odvolaciemu súdu.
Podľa § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu,

ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom
prípade a na čo najkratší čas.
Podľa § 88 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov, rozhodnutie o zaistení stráca platnosť zaradením osoby
do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi.
Podľa § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, ak je cudzinec zaistený podľa odseku 1

písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia,
policajný útvar cudzinca ihneď prepustí.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení platnom a účinnom ku dňu zaistenia navrhovateľa (21.04.2012), azylant sa považuje za cudzinca,
ktorému sa udelilo povolenie na trvalý pobyt. Azylantovi vystaví policajný útvar doklad o pobyte podľa

zákona č. 48/2002 Z. z. Ministerstvo môže azylanta na základe jeho písomnej žiadosti na nevyhnutný
čas ubytovať v pobytovom tábore, kde je povinný primerane uhrádzať výdavky spojené s jeho pobytom.
Podľa § 26 zákona o azyle, azylant je povinný
a) spolupracovať s ministerstvom a príslušnými orgánmi pri jeho integrácii,
b) oznámiť ministerstvu do 20 dní narodenie svojho dieťaťa na území Slovenskej republiky,

c) dodržiavať vnútorný poriadok počas pobytu v pobytovom tábore,
d) oznámiť ministerstvu udelenie štátneho občianstva.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle, žiadateľ je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa
na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo Trestný poriadok neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle, konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom

policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
na území Slovenskej republiky, ak tento zákon neustanovuje inak. Za cudzinca, ktorý nenadobudol
plnoletosť, vyhlásenie podáva jeho zákonný zástupca alebo súdom ustanovený opatrovník. Konanie oudelenie azylu sa nezačne, ak vyhlásenie urobí cudzinec, ktorý už je žiadateľom, alebo ak sa zistí, že
vyhlásenie podala maloletá osoba.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o azyle, príslušným na prijatie vyhlásenia podľa odseku 1 je, ak ide o cudzinca,

ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany pri vstupe na územie Slovenskej
republiky, policajný útvar v mieste hraničného priechodu.
Podľa § 3 ods. 3 zákona o azyle, vyhlásenie podľa odseku 1 policajný útvar zaznamená na úradnom
tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 1, a bezodkladne ho zašle ministerstvu.
Podľa § 3 ods. 7 zákona o azyle, preprava žiadateľa do záchytného tábora sa môže vykonať v sprievode

policajta. Preprava žiadateľa počas jeho umiestnenia v prijímacom centre sa vykonáva v sprievode
policajta,pričomsatátoprepravanepovažujezavstupanipobytcudzincanaúzemíSlovenskejrepubliky.
V pôsobnosti migračného úradu ministerstva sú azylové zariadenia: záchytný tábor v
Humennom,pobytovýtáborvOpatovskejNovejVsi,pobytovýtáborvRohovciach aintegračné
stredisko vo Zvolene. Určenie jednotlivých azylových zariadení (záchytné tábory alebo pobytové tábory),
podľa reálnych potrieb na umiestnenie žiadateľov o udelenie azylu, upravuje riaditeľ migračného úradu

ministerstva svojím pokynom. V súvislosti s realizáciou Schengenskej dohody na účely konania o azyle
riaditeľ migračného úradu ministerstva zriaďuje prijímacie centrá v priestoroch medzinárodných letísk v
Bratislave,Košiciach avPoprade(zdroj:http://www.minv.sk/?zariadenia-migracneho-uradu).
Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 8 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak
a) žiadateľovi udelil azyl štát, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, a žiadateľ môže efektívne

využívať túto ochranu; to neplatí, ak žiadateľa nie je možné do tohto štátu účinne vrátiť,
b) žiadateľ prichádza z bezpečnej tretej krajiny; to neplatí, ak v jeho prípade nemožno túto krajinu
považovať za bezpečnú tretiu krajinu alebo ak žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny nie je možné účinne
vrátiť,
c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát,

d) žiadateľovi udelil azyl členský štát Európskej únie alebo
e) žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v
osobitnom predpise.
Podľa § 8 ods. 2 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne podľa odseku 1 písm. b) do 60 dní od začatia
konania; po uplynutí tejto lehoty nemôže byť žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná. Ak

ministerstvo rozhodne podľa odseku 1 písm. b), vydá žiadateľovi potvrdenie, že jeho žiadosť o udelenie
azylu nebola preskúmaná vo svojej podstate; potvrdenie vydá tiež v úradnom jazyku štátu, do ktorého
bude žiadateľ vrátený.
Podľa § 8 ods. 3 zákona o azyle, ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či
je iný štát príslušný na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na

rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný
na konanie o udelenie azylu.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ
a) sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti
podľa medzinárodných dokumentov,

b) sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako
požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany, alebo
c) je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.
Podľa § 13 ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo ďalej neudelí azyl, ak
a) žiadateľ má ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených

národov, ako je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len "úrad
vysokého komisára"), a môže sa vrátiť do oblasti, kde je taká ochrana alebo pomoc poskytovaná,
b) príslušné orgány štátu pobytu žiadateľa mu priznali práva a povinnosti, aké priznávajú svojim
občanom, alebo práva a povinnosti s nimi porovnateľné,
c) žiadateľ, ktorý má viac štátnych občianstiev, odmieta ochranu štátu, ktorého je štátnym občanom, a

nejde o štát podľa § 8, alebo
d) žiadateľ mohol využiť účinnú ochranu v inej časti krajiny pôvodu, ak v tejto časti nie je opodstatnená
obava z prenasledovania a je v nej možný jeho pobyt; ministerstvo pritom prihliada na všeobecné
okolnosti prevládajúce v tejto časti a osobné pomery žiadateľa.Podľa § 13 ods. 5 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl podľa § 10 aj vtedy, ak
a) žiadateľa možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky
alebo

b) žiadateľ bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry
ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia
väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí
mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky

zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí
sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo
realizovať vyhostenie, či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku,
zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa
25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a
ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu).

Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o
spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych
príslušníkoch tretích krajín (ďalej aj ,,návratová smernica"), môžu členské štáty zaistiť iba štátneho
príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo
o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny

príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.
K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné
dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pri posúdení samotnej spornej právnej otázke,
či bolo možné zaistiť navrhovateľa (v danom žiadateľa o azyl) v konaní o administratívnom

vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho
úteku, bolo rozhodujúce posúdiť, či odporca postupoval v súlade so zákonom, keď zaistil cudzinca,
ktorý požiadal o udelenie azylu, a či riziko úteku, z ktorého odporca vychádzal pri rozhodovaní bolo
možné vyvodiť z púhej informácie navrhovateľa, že má veľa známych v Dánsku a že by chcel ísť k
nim. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie SR bez

oprávnenia a jeho zdržiavaním sa na území SR v úmysle požiadať Slovenskú republiku o
azyl, komplexne odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 3. mája 2013, sp. zn. 1Sža/5/2013
v ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na územie SR bez oprávnenia a
jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže
byť jeho neoprávnený vstup bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca. Najvyšší súd pri tejto otázke

uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca
v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi
citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za
prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým
Ústavným poriadkom SR. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s

náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny
predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať.
stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice
2008/115/ES). Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý
majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín

a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto
upozorňujenanutnosťeurokonformnéhovýkladuzákonaopobytecudzincovpráve sohľadom
na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych
noriem. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je
v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na

územie SR vstúpil v úmysle požiadať o azyl, a je teda nepravdepodobné, že účel zaistenia, v
danom prípade jeho vrátenie na Ukrajinu nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania,
ktoré právoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie, či obmedzenie osobnej slobody považovať za
súladné s Ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany
základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice. Podľa

návratovej smernice (podľa jej preambuly) v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005
o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia
utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal
považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudloúčinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako
žiadateľa o azyl. V danom prípade, odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm.
a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Z obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že

navrhovateľ pred samotným vydaním rozhodnutia pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia prejavil
vôľu o udelenie azylu na území SR. Odporca sa síce realizovateľnosťou a uskutočniteľnosťou
vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu zaoberal, s jeho závermi sa však ani podľa odvolacieho súdu nebolo
možné stotožniť, pretože správy o krajine pôvodu nenasvedčujú záveru odporcu, že Ukrajinu možno
považovať za bezpečnú krajinu. Krajský súd preto správne poukázal na to, že správny orgán už v čase

zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne
správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Vo vzťahu k Ukrajine sa nebude
môcť ani podľa odvolacieho súdu uspokojiť s jej označením za bezpečnú krajinu formálne len preto,
že ratifikovala readmisnú dohodu s EÚ a iné medzinárodné dohovory. Podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je teda možné uzavrieť, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní
o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území SR z pohľadu postavenia

cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, návratovej smernice, a zákona o azyle, ale aj
možnými prekážkami vrátenia cudzinca na územie krajiny, z ktorého prekročil štátnu hranicu v danom
prípade prebiehajúcim konaním o azyle, najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení. Podľa
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je rozhodujúce, či úmysel požiadať o azyl prejavil navrhovateľ

pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu na území, ktorého žiada o
azyl, ale rozhodujúce bolo, že odporca v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľa o tomto úmysle
vedomosť mal, čo sám nespochybňoval (viac pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1Sža/21/2014, zo dňa 29.07.2014).
Pokiaľ ide o otázku zavinenia navrhovateľa v súvislosti s jeho zaistením v tomto konaní, z dokazovania

nepochybne vyplýva, že ak Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, dňa
21.04.2012 rozhodlo o zaistení navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že navrhovateľ počas výsluchu
výslovne požiadal o azyl, príslušným orgánom na prijatie vyhlásenia o azyle, po vstupe navrhovateľa
na územie Slovenskej republiky, bol v tomto prípade policajný útvar v mieste hraničného priechodu,
t.j. Obvodné oddelenie PZ Kráľovský Chlmec. Podanie žiadosti o azyl malo byť následne zo strany

Obvodného oddelenia PZ Kráľovský Chlmec zaznamenané na úradnom tlačive, a bezodkladne
doručené Ministerstvu vnútra SR (§ 3 ods. 3 zákona o azyle). Po tomto úkone mal príslušný správny
orgán umiestniť navrhovateľa v záchytnom tábore v Humennom (§ 3 ods. 7 zákona o azyle). Ak teda
Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou uviedlo navrhovateľovi, že príslušným
orgánom na prijatie jeho vyhlásenia o azyl je Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, kde

navrhovateľa následne po zaistení aj umiestnilo, postupovalo tak v rozpore so zákonom o azyle.

Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sža/21/2014, zo dňa
29.07.2014, pokiaľ vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je
spojené s úmyslom cudzinca požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť neoprávnený

vstup na územie SR dôvodom zaistenia cudzinca.
Podľa Ústavného súdu SR, čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá
žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia
tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na
náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych

okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im
prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri
tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne
odôvodniť. V prípade sťažovateľa je aj z pohľadu ústavného súdu nepochybné, že v rozhodnej dobe
(september 2008) tu vzhľadom na vtedajšie správanie sťažovateľa skutočne existovala dôvodná obava,

že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať na jemu blízkych osobách, a
teda bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do preventívnej väzby. Ústavný súd preto jeho sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú odmietol (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 444/2012,
zo dňa 03.10.2012).
Aj keď z gramatického výkladu ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. nevyplýva, že právo na

náhradu škody nevznikne, ak si osoba zaistenie zavinila sama (zákon hovorí iba o treste, o ochrannom
opatrení a o väzbe), z teleologického výkladu možno dospieť k záveru, že zákonodarca prijatím
takejto právnej normy chcel zamedziť, aby boli odškodňované také osoby, ktoré si obmedzenie alebo
pozbavenie osobnej slobody zavinili svojim vlastným konaním. Uvedenú právnu normu je podľa názorusúdu možné aplikovať v tomto prípade, aj keď navrhovateľ nebol vo väzbe, a ani mu
nebolo uložené ochranné opatrenie, či trest odňatia slobody. Avšak, čo možno chápať pod zavinením
zaistením, ust. § 8 ods. 6 písm. a) bližšie neupravuje (viď nález ústavného súdu).

Zdokazovanianepochybnevyplýva,ženavrhovateľvstúpilnaúzemieSlovenska,abypožiadaloazyl,čo
výslovne uviedol v zápisnici počas výsluchu, uskutočneného dňa 21.04.2012 pred Oddelením hraničnej
kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou. Namiesto začatia konania o udelenie azylu a umiestnenia
navrhovateľavpríslušnomzáchytnomtábore,došlokzaisteniunavrhovateľaajehoumiestneniuvútvare
policajného zaistenia pre cudzincov a to v období od 21.04.2012 do 30.05.2012, resp. k začatiu konania

o jeho administratívnom vyhostení z územia SR. Je pravdou, že navrhovateľ pri zadržaní predložil
falošné doklady (falošné povolenie na vstup do Talianska), čo možno považovať za prečin falšovania a
pozmeňovanie verejnej listiny (§ 352 Tr. zák.). Navrhovateľ ako azylant sa však takýmto skutkom zjavne
nedopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti podľa
medzinárodných dokumentov, a nedopustil sa závažného nepolitického trestného činu mimo územia
Slovenskej republiky, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie azylu (§ 13 ods. 1 zákona o azyle).

Osoba navrhovateľa teda pri prvom svojom prvom kontakte so správnym orgánom svojím správaním
nemohla vzbudiť obavu, odôvodňujúcu postup podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte, práve
naopak, správny orgán mal náležite posudzovať jeho žiadosť o azyl a to postupom pod § 3 ods. 1
zákona o azyle a to bez toho, aby navrhovateľa považoval za osobou, neoprávnene sa zdržiavajúcu
na území SR (návratová smernica). Navrhovateľ pri svojom prvom kontakte s oddelením hraničnej

kontroly prejavil vôľu požiadať o azyl, čo napokon aj oficiálne uskutočnil (zápisnica o jeho vypočutí
zo dňa 21.04.2012). Oddelenie hraničnej kontroly (,OHK") však kládlo väčší dôraz na skutočnosť, že
navrhovateľ neoprávnene vstúpil na územie SR s tým, že počas kontroly predložil falošné listiny (čo
napokonOHKvyhodnotiloakodôvodnazaistenieanaadministratívnevyhostenienavrhovateľa),pričom
ostalo bez väčšieho právneho povšimnutia zo strany OHK, že navrhovateľ požiadal o azyl. Nemožno

tedaklásťzavinunavrhovateľovi,akýmspôsobomOHKvyhodnotilojehožiadosťoazyl,resp.žehoOHK
neodovzdaloObvodnémuoddeleniuOZKráľovskýChlmec.Navrhovateľposvojomzadržaníapožiadaní
o azyl nevzbudzoval odôvodnené podozrenie, že sa bude skrývať alebo že ujde (§ 88 ods. 2 zákona o
pobyte).OHKtaktiežnevyhodnotilbezpečnostnúsituáciunaUkrajinevprípadevrátenianavrhovateľado
krajiny pôvodu. Taktiež nie je zrejmé, prečo začalo konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa,

ak azylové konanie nebolo právoplatne skončené.
Navrhovateľ, ktorý preukázateľne požiadal bezprostredne po zadržaní o azyl, si nemohol takýmto
vyhlásením zapríčiniť zaistenie a to aj s prihliadnutím na právny názor, vyslovený najvyšším súdom v
obdobnej veci (sp. zn. 1Sža/21/2014, zo dňa 29.07.2014). Súd si preto neosvojil argumentáciu odporcu,
podľa ktorej si mal navrhovateľ svojím konaním zapríčiniť zaistenie a pozbavenie osobnej slobody (§ 8

ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.).

c/ k existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody navrhovateľovi:
Z dokazovania nepochybne vyplýva, že ak by sa Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru
Čierna nad Tisou sústredene zaoberalo žiadosťou navrhovateľa o udelenie azylu, nedošlo by k

zaisteniu navrhovateľa po dobu od 21.04.2012 do 30.05.2012. Počas pozbavenia osobnej slobody
trpel navrhovateľ stresom, nepokojom, nespavosťou, cítil sa ponížený, nepochopený, bol izolovaný od
vonkajšieho prostredia, pričom sa v dôsledku nezákonného zaistenia nachádzal v režime, ktorý nebol
v súlade s jeho vôľou.
V danom prípade nastala nemajetková ujma vo sfére osobnostných práv navrhovateľa a to

neodôvodneným pozbavením jeho osobnej slobody po dobu 39 dní. Zo strany Oddelenia hraničnej
kontrolyPolicajnéhozboruČiernanadTisoudošlovtomtoprípadekzásahudozákladnýchprávaslobôd
navrhovateľa, garantovaných nielen Ústavou SR (čl. 17 ), ale medzinárodnými dohovormi, ktorými je
Slovenská republika viazaná.
Navrhovateľ síce v žalobe uviedol, že jeho zaistenie trvalo od 19.04.2012 do 04.06.2012 (t.j. 47 dní), z

dokazovania však vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený v čase od 21.04.2012 do 30.05.2012 (t.j. 40 dní).

d/ k otázke, či samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom:
Podľa názoru odporcu, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je subsidárnym nárokom a do úvahy

prichádza až po tom, ak je preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 209/2012 zo dňa 29.06.2012).
Z dokazovania však vyplýva, že zo strany navrhovateľa došlo k preukázaniu všetkých troch zákonných
predpokladov pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1./nezákonné rozhodnutie , 2./ vznik škody, a 3./ príčinná súvislosť). Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ
bol po dobu 39 dní nezákonne zaistený, kedy nemohol realizovať svoju osobnú slobodu, garantovanú
ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, mal súd za to, že

samotné konštatovanie porušenia práva nie je v prípade navrhovateľa dostatočným zadosťučinením a
to vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pozbavenie slobody).

3/ k opodstatnenosti nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur:
Navrhovateľ sa na základe žalobného návrhu, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu dňa 16.10.2013

domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,-
Eur titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktorého sa malo dopustiť Oddelenie hraničnej
kontroly PZ Čierna nad Tisou, v konaní vedenom pod č. p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012 zo dňa
21.04.2012, resp. v konaní vedenom pod PPZ-HCP-SO11-73-018/2012, zo dňa 09.05.2012 .
V zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

V zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
V zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení

V zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami
uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň

pozbavenia osobnej slobody.
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky (zdroj: http://www7.statistics.sk), priemerná mesačná
nominálna mzda v hospodárstve SR v roku 2011 predstavovala sumu 786,00 Eur. Jedna tridsatina
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom došlo zo strany Oddelenie hraničnej kontroly PZ Čierna nad

Tisou k vydaniu nezákonných rozhodnutí (t.j. v roku 2012) predstavovala sumu 26,20 Eur. Výpočet
nemajetkovej ujmy v tomto prípade predstavuje 39 dní neoprávneného pozbavenia osobnej slobody
navrhovateľa x 26,20 Eur za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, čoho výsledkom je
suma 1 021,80 Eur. Navrhovateľ si v tejto časti žaloby uplatnil 10 000,- Eur. Rozdiel v neprospech
navrhovateľa predstavuje sumu 8 978,20 Eur. Vzhľadom na závažnosť zásahu Oddelenia hraničnej

kontroly PZ Čierna nad Tisou do osobnostných práv navrhovateľa (pozbavenie jeho osobnej slobody,
stres, nespavosť, vyvolanie pocitov úzkosti a neistoty, izolácie od vonkajšieho prostredia, a to po dobu
39 dní, súd s prihliadnutím na gramatický výklad ustanovenia § 17 ods. 4 (zákon upravuje iba dolnú
hranicu nemajetkovej ujmy, nie však hornú hranicu), uznal nárok navrhovateľa vo výške 1 021,80
Eur za dôvodný, pričom vo zvyšnej časti súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Aj keď časové

obdobie od 21.04.2012 do 30.05.2012 predstavuje 40 dní a zákon umožňuje priznať odškodné za každý,
aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, súd nepriznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu za deň
21.04.2012, nakoľko v tento deň bol príslušným orgánom, po neoprávnenom vstupe navrhovateľa na
územie Slovenska oprávnene zadržaný z dôvodu predloženia falošného dokladu a jeho následného
vypočutia. Podľa názoru súdu, ak by po zadržaní navrhovateľa došlo k správnemu vyhodnoteniu

OHK ohľadom žiadosti o azyl, a k odovzdaniu navrhovateľa Obvodnému oddelenou Policajného
zboru Kráľovský Chlmec, nedošlo by k zaisteniu navrhovateľa. Teda deň oprávneného zadržania (t.j.
21.04.2012)nemožnozapočítaťdoobdobianeoprávnenéhozaistenianavrhovateľa,nakoľkoakbydošlo
k umiestneniu navrhovateľa do záchytného tábora z dôvodu začatia konania o udelenie azylu, nemohol
byť navrhovateľ úspešne žalovať štát o náhradu škody spôsobenej oprávneným zadržaním jeho osoby,

uskutočneným dňa 21.04.2012.

Z ust. § 120 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je
viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vecsamú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie skutkového stavu. Nevykonanie
dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť
konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4

Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993,
zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993).
Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku právne nevyhodnotil
ďalšie písomné a ústne vyjadrenia účastníkov, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich právne
vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci

odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné
prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd
vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé
a preskúmateľné (§ 157 ods. 2 Obč. súd. por.).

IV.

V zmysle § 142 ods. 2 Obč. súd. por. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa, ktorý bol v porovnaní s neúspechom v tomto konaní
nepatrný, súd s poukazom na ust. § 142 ods. 2 Obč. súd. por. nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu

trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie Krajskému súdu v Bratislave, do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.