Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 7, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/17/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615010035
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5615010035.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany
Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 7. marca 2017 prejednal odvolanie
podané obžalovaným W. I., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
3T/14/2015-327 z 19.10.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného W. I. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3T/14/2015-327 z 19.10.2016, bol obžalovaný W.
I. uznaný za vinného, že:
„hoci mu jeho vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine a rozsudkom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10P/253/2009-25 zo dňa 30.11.2009, právoplatným a vykonateľným dňa
30.12.2009, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, sa zaviazal platiť mesačné výživné na svoje deti

K. E., nar. XX.X.XXXX a E. E., nar. XX.X.XXXX sumou 66,39 eura na každého z nich, vždy do 15. dňa v
mesiaci do rúk ich matky G. E., trvalé bytom Z. X. G. XXXX/XXXA, M. G., od marca 2014 do 19.10.2016
túto svoju vyživovaciu povinnosť úmyselne v Liptovskom Mikuláši ani inde neplnil, o prácu sa nezaujímal,
z posledných zamestnaní bol prepustený vlastným pričinením a hoci mal príjem, výživné neplatil, čím
za uvedené obdobie dlhuje na výživnom 4.248,96 eura, pričom uvedeného skutku sa dopustil napriek
tomu, že bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 1T/93/2011-183

zo dňa 25.2.2014 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu vo
výmere 3 roky“,

čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Tr. zák.
(§ 138 písm. b/ Tr. zák.), za čo bol odsúdený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), § 38

ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 48 ods.
2 písm. a) Tr. zák. ho súd zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Zozápisniceohlavnompojednávaníz19.10.2016vyplýva,žepovyhlásenírozsudku,jehoodôvodnenía
po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný uviedol, že sa k odvolaniu nevyjadruje, chce si ponechať

lehotu na rozmyslenie, prokurátorka uviedla, že sa vzdáva práva podať odvolanie.

Dňa 2.11.2016 súdu prvého stupňa bolo doručené písomné podanie obžalovaného W. I. označené
ako „Odvolanie“ s textom: „podávam odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš so
spisovnou značkou 3T/14/2015“.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátorka navrhla odvolanie obžalovaného
zamietnuť ako nedôvodné, pretože rozsudok okresného súdu považuje za zákonný a správny.Obžalovaný uviedol, že nemá výhrady k určeniu výšky zameškaného výživného ku dňu vyhlásenia
rozsudku okresným súdom. Toto zameškané výživné ešte nezaplatil, aj keď v súčasnosti pracuje a
exekútor mu strháva z platu bežné výživné dvakrát po 66,30 Eur a na zameškanom výživnom mu bolo

doteraz strhnuté za dva mesiace asi 300,- Eur. Z výplaty mu zostáva len životné minimum. Pravdou je,
že nie je schopný si zohnať peniaze na zaplatenie celého zameškaného výživného a je si vedomý toho,
že platenie výživného zanedbal. Teraz sa snaží dať si život do poriadku. Rozhodnutie o jeho odvolaní
ponecháva na krajskom súde a v tejto súvislosti nič iné nenavrhuje.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie konanie je vo svojej podstate návrhovým
konaním, keď odvolací súd nepreskúmava každé rozhodnutie súdu nižšej inštancie z úradnej povinnosti,
ale len na návrh oprávnenej osoby, ktorý zákonodarca nazval odvolanie. Z ustanovenia § 311 Tr.
por. jednoznačne vyplýva, aké skutočnosti tvorí obsah odvolania. Obžalovaný na podporu svojho

odvolania neuviedol žiadne argumenty. Krajský súd poznamenáva, že kvalitu a obsah každého súdneho
rozhodnutia v podstatnej miere predurčuje strana konania kvalitou svojej argumentácie. Obžalovaný
tým, že neodôvodnil svoje odvolanie, žiadnym spôsobom neumožnil krajskému súdu v rámci prieskumu
napadnutého rozsudku zamerať pozornosť na chyby, ktoré by obžalovaný napadnutému rozsudku a
postupu súdu, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku vytýkal, a preto podrobil napadnutý rozsudok

všeobecnému prieskumu v súlade s § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého na chyby, ktoré neboli v odvolaní
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. b/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie
skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom
rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom
pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne

rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové
zistenia.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v

napadnutom rozsudku (čo možno usúdiť z podaného odvolania bez ohľadu na to, že nie je odôvodnené),
nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania

žalovaného skutku, precíznym a erudovaným spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré
predchádzalopodaniuobžaloby,ajehosprávneprávnezáverymajúdostatočnýskutkovýzákladvriadne
vykonanom dokazovaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto jenadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por.,

t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam,
odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám
na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného
ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia

nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd
prvého stupňa. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v
podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Pri absencii konkrétnych odvolacích námietok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o druhu a výmere
trestu, odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a vzhľadom na vyššie ustálený záver o právnej
kvalifikácii súdeného skutku, stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o druh a výmeru
uloženého trestu obžalovanému. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prvého stupňa správne

aplikoval relevantné ustanovenia hmotného práva. K odôvodneniu výroku o treste urobenému okresným
súdom krajský súd nemá čo dodať, nakoľko okresný súd aj uloženie trestu obžalovanému odôvodnil
vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste. Podľa názoru odvolacieho súdu uložené tresty budú v dostatočnej miere

plniť svoj účel stanovený § 34 ods. 1 Tr. zák. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza
zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich
páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom,
aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti
pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu

prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,
a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má
uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej
činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu
je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu

občanov spoločnosti. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel
trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o
možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

V súvislosti s obsahom konečného návrhu obžalovaného W. I., ktorý predniesol na verejnom zasadnutí v
konaní pred odvolacím súdom, poukazuje krajský súd na skutočnosť, že obžalovaný nepreukázal, ktoré
zameškané výživné mu v súčasnosti v rámci exekučného konania exekútor strháva z platu. Z obsahu
vyšetrovacieho spisu totiž vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/93/2011z 25.2.2014, bol obžalovaný W. I. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207
ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. (§ 138 písm. b/ Tr. zák.), pričom podľa skutkovej vety rozsudku, ktorý
nadobudol právoplatnosť 15.3.2014 vyplýva, že ku dňu hlavného pojednávania mal dlh na zameškanom

výživnom vo výške 5.577,54 Eur. Obžalovaný na verejnom zasadnutí nešpecifikoval, ktoré zameškané
výživné sa rieši v rámci pribiehajúceho exekučného konania, teda či ide o exekúciu, v rámci ktorej
sa rieši zameškané výživné v prebiehajúcom trestnom konaní alebo zameškané výživné, ktoré bolo
konštatované v rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/93/2011, a to zameškané
výživné k 25.2.2014. Z tohto dôvodu krajský súd nepristúpil k úprave skutkovej vety súvisiacej s výškou

zameškaného výživného v prebiehajúcom trestnom konaní.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku
obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré
by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného
prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného W. I. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.