Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/442/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710214695
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5710214695.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M. R., bytom U., proti žalovanej POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou
WERNER & Co. s. r. o., so sídlom v Bratislave, Stromová 54/A, IČO: 36 869 643, o neplatnosť úverovej
zmluvy a o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 772 €, vedenom na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 21C/286/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 14. januára

2015 sp. zn. 7Co/477/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 14. januára 2015, sp. zn. 7Co/477/2014 potvrdil rozsudok

Okresného súdu Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) z 15. apríla 2014, č. k. 21C/286/2010-371,
ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 25. augusta
2010 uzatvorenej medzi účastníkmi konania (výrok I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
finančné zadosťučinenie vo výške 220 € (výrok II.). Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie
sumy 552 € (výrok III.) zostal nedotknutý. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, že sporná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, ktorá neobsahuje náležitosti

predpísané zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to údaj o úrokovej
sadzbe spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/ cit. zákona), ročnú percentuálnu mieru nákladov
(§ 9 ods. 2 písm. j/ cit. zákona), a preto je neplatná. Nedostatok uvedených náležitostí spôsobuje, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Sporný úver bol poskytnutý za úrok
(odplatu) vo výške 96 % z dlžnej sumy ročne. „Dohoda“ ceny za poskytnutie úveru, ktorá predstavuje
takmer 4-násobok obvyklej ceny úveru, bola formulovaná úmyselne nejasne, aby spotrebiteľ nevedel,

čo v skutočnosti za poskytnutý úver zaplatí. Uvedené dojednanie súd prvej inštancie správne vyhodnotil
ako extrémne nemorálne a z týchto dôvodov vyhlásil celú spornú úverovú zmluvu za neplatnú. Rovnako
správne súd prvej inštancie rozhodol o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi,
ktorý sa ako spotrebiteľ domáhal ochrany práva pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách (§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Je teda nepochybné, že v súvislosti
s úspešným uplatnením tohto práva mal nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd

nepovažoval za dôvodnú námietku odvolateľa, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý vec prejednal
dňa 8. apríla 2011 a dňa 31. mája 2011 aj v jeho neprítomnosti, došlo k odňatiu jeho možnosti konať
pred súdom a k porušeniu zásady rovnosti zbraní. Z obsahu spisu mal preukázané, že dňa 8. apríla
2011 boli žalovaná a jej právny zástupca riadne predvolaní, svoju neúčasť na tomto pojednávaní
neospravedlnili. Aj na pojednávanie konané dňa 31. mája 2011 boli žalovaná ako i jej právny zástupca
riadne predvolaní a pokiaľ svoju neprítomnosť ospravedlnili kolíziou pojednávaní, odvolací súd uviedol,

že kolízia pojednávaní nie je bez ďalšieho dôvodom na odročenie pojednávania. Kolízia môže byť
dôvodom odročenia pojednávania v prípade, ak nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby si zvoliliného zástupcu. V danom prípade právny zástupca žalovanej ako dôvod účasti na inom pojednávaní
uviedol okolnosť, že je jediným konateľom spoločnosti a zároveň advokátom, ktorý vykonáva advokátsku
činnosť u právneho zástupcu žalovanej. Túto „preťaženosť“ právneho zástupcu žalovanej nepovažoval

odvolací súd za vážny dôvod pre odročenie pojednávania, ani za skutočnosť, na základe ktorej nemožno
spravodlivo žiadať od žalovanej, aby si zvolila iného zástupcu. Je zodpovednosťou právneho zástupcu
žalovanej zorganizovať si množstvo práce tak, aby povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona o
advokácii, plnil riadne. Právny zástupca žalovanej netvrdil a ani nepreukázal, že nepriaznivá personálna
situácia v jeho advokátskej kancelárii vznikla náhle a nepredvídateľne tak, že nebolo možné usporiadať

si plnenie pracovných povinností tak, aby sa mohol zúčastniť pojednávania pred súdom prvej inštancie.
Nedôvodná bola i námietka o nezaslaní listinných dôkazov žalovanej, resp. jej právnemu zástupcovi,
ktoré boli predkladané žalobcom na uvedených pojednávaniach. Z obsahu zápisníc o pojednávaní
vyplýva, že listiny, ktoré tam boli predložené, boli riadne oboznámené a pokiaľ by sa žalovaná, resp.
jej právny zástupca pojednávania zúčastnili, mali možnosť a vytvorený priestor s obsahom týchto listín
sa riadne oboznámiť. To, že svoje procesné právo nevyužili, nemožno považovať za odňatie možnosti

konať pred súdom. Napokon nedôvodná bola aj námietka žalovanej týkajúca sa nepreskúmateľnosti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vrátane neuvedenia, prečo súd nevykonal dôkaz výsluchom
svedka pána G.. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí, dáva odpoveď na skutkovo a právne relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, v dostatočnom rozsahu uvádza, prečo bolo žalobe

vyhovené. Nevykonanie žalovanou navrhovaného dôkazu môže viesť prípadne iba k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Rovnako ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd nevidel dôvod výsluchu
svedka navrhovaného žalovanou. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odvolací súd v zmysle
§ 224 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) ponechal na súd prvej inštancie.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Navrhla ho (spolu s rozsudkom
okresného súdu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že
sa jej postupom súdov oboch inštancií odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Existencia tohto dôvodu spočíva v prejednaní veci bez prítomnosti účastníka na dvoch pojednávaniach

dňa 8. apríla 2011 a dňa 31. mája 2011, nedoručení dôkazov doručených žalobcom súdu prvej inštancie
na vyššie uvedených pojednávaniach a na pojednávaní dňa 25. marca 2014, ktorého sa žalovaná
prostredníctvom svojho právneho zástupcu zúčastnila, a v nedostatočnom odôvodnení rozsudku
odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O. s. p.). V tomto smere dovolateľka poukázala na skutočnosť, že súd
prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu nevypočul pána G., jeho rozsudok je vnútorne rozporný a

absentuje odôvodnenie vo vzťahu k judikatúre uvádzanej žalovanou.

3. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

4.Vzhľadomktomu,žedovolaniebolopodanépred1.júlom2016,t.j.zaúčinnostizákonač.99/1963Zb.

Občianskysúdnyporiadokvzneníneskoršíchpredpisov,dovolacísúdpostupovalvzmysleprechodných
ustanovení § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala včas dovolateľka zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,

že dovolanie treba odmietnuť.

6. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým by bolo dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1, 2 a
3 O. s. p. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod
žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O. s. p., je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.7. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v §
237 ods. 1 O. s. p. Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

8. Dovolateľka tvrdí, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.
s. p. Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne
nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania [v zmysle § 18 O. s. p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].

9. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s.
p. konkrétne namietala prejednanie veci bez jej prítomnosti, a to na dvoch pojednávaniach dňa 8.
apríla 2011 a dňa 31. mája 2011, nedoručenie dôkazov doručených žalobcom súdu prvej inštancie na
vyššie uvedených pojednávaniach a na pojednávaní dňa 25. marca 2014 a nedostatočné odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu.

10.Podľačl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávo,abysajehovecverejneprerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.

11. Obsahom tohto základného práva nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie
pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych
súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na odročenie
riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2
O. s. p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď I. ÚS 68/1998).

12. V zmysle § 24 O. s. p. sa účastník môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, pričom
si ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta; jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť (§ 25 ods.
1 O. s. p.). Zástupca, ktorému bolo udelené plnomocenstvo pre celé konanie, je oprávnený na všetky
úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O. s. p.).

13. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.

14. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd podľa okolností toho-ktorého prípadu. Dôležitým
dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho
zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného
zástupcu. Ak v takom prípade súd, napriek žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec

v neprítomnosti účastníka a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v
zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (R 41/2002, R 32/2002). Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že samotná
kolízia pojednávaní právneho zástupcu účastníka nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie
pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 77/2002).

15. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z

hľadísk objektívnych i subjektívnych.

16. V prejednávanej veci najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že pokiaľ sa týka pojednávania
dňa 8. apríla 2011, toto sa začalo o 10.00 hod., súd prvej inštancie na úvod pojednávania konštatoval,že žalovaná mala predvolanie na pojednávanie riadne a včas doručené; svoju neprítomnosť na
pojednávaní však neospravedlnila, preto súd pojednával aj v jej neprítomnosti. V zmysle úradného
záznamu na č. l. 88 spisu ospravedlnenie neúčasti na predmetnom pojednávaní a žiadosť o odročenie

pojednávania bolo do podateľne súdu doručené o 11.15 hod., teda už v čase po pojednávaní. Po
takomto zistení súd prvej inštancie rozhodol, že vo veci sa bude ďalej konať, napriek predchádzajúcemu
vyhláseniu o skončení dokazovania. Čo sa týka pojednávania dňa 31. mája 2011, neúčasť na tomto
pojednávaní ospravedlnila žalovaná e-mailovým podaním zo dňa 27. mája 2011, doplneným písomne
dňa 31. mája 2011; pojednávanie žiadala zároveň odročiť. Právny zástupca žalovanej uviedol, že na

rovnaký deň bolo už skôr vytýčené pojednávanie na Okresnom súde v Rožňave, kde tiež zastupuje
žalovanú. Je spoločnosťou s ručením obmedzeným s jediným spoločníkom, ktorá poskytuje právne
služby prostredníctvom jediného konateľa a advokáta, pričom nezamestnáva žiadneho advokátskeho
koncipienta; žalovaná so substitučným zastúpením nesúhlasila. Súd prvej inštancie v tomto prípade
konštatoval, že žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila s tým, že sa zároveň musí
zúčastniť pojednávania v ten istý deň v Rožňave; žalovaná ospravedlnila svoju neúčasť na všetkých

troch pojednávaniach, ktoré boli doteraz vytýčené, pričom presvedčivý dôvod svojej neúčasti, ktorý by jej
neúčasť ospravedlnil, neuviedla, preto opätovne pojednával v neprítomnosti žalovanej. Okresný súd
Rožňava na dopyt Okresného súdu Martin uviedol, že žalovaná ani jej právny zástupca sa pojednávania
dňa 31. mája 2011 nezúčastnili z dôvodu rokovania o mimosúdnej dohode; svoju neúčasť ospravedlnili
(č. l. 121 spisu). Súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej po prvýkrát rozsudkom z 31. mája 2011, č.

k. 21C/286/2010-122 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 31. mája 2011, č. k. 21C/286/2010-133.
V dôsledku podaného odvolania odvolací súd uznesením z 9. januára 2013, č. k. 7Co/292/2011-276
rozhodol tak, že „výroku rozsudku okresného súdu, ktorým v časti o zaplatenie sumy 552 € titulom
finančného zadosťučinenia návrh zamietol, sa nedotýka; v ostatnej časti rozsudok okresného súdu
v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 31. mája 2011 zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie

konanie“. Následného pojednávania na súde prvej inštancie dňa 25. marca 2014 sa zúčastnil žalobca
i právny zástupca žalovanej. Súd prvej inštancie rozhodol po druhýkrát vo veci samej rozsudkom z
15. apríla 2014, č. k. 21C/286/2010-371, ktorý odvolací súd rozsudkom zo 14. januára 2015, sp. zn.
7Co/477/2014 potvrdil. Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že právny
zástupca žalovanej netvrdil a ani nepreukázal, že nepriaznivá personálna situácia v jeho advokátskej

kancelárii vznikla náhle a nepredvídateľne tak, že nebolo možné usporiadať si plnenie pracovných
povinnostítak,abysamoholzúčastniťpojednávaniapredokresnýmsúdomdňa31.mája2011.Zobsahu
spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie uvedeného dňa právny zástupca žalovanej prevzal 16.
mája 2011 a mal teda dostatok času na to, aby informoval zastúpenú žalovanú o vzniknutej kolízii ako
aj o tom, že preferuje iné pojednávanie. Od dovolateľky, ktorá podľa vyjadrenia právneho zástupcu

nesúhlasila so substitúciou (č. l. 101 spisu), bolo vzhľadom na časový odstup dvoch týždňov spravodlivé
požadovať, aby si na pojednávanie zvolila iného zástupcu. Dôvodná nie je ani námietka o nezaslaní
listinných dôkazov, predložených žalobcom na uvedených pojednávaniach, žalovanej. Z obsahu
zápisníc o pojednávaní vyplýva, že predložené listiny boli riadne oboznámené; žalovaná mala možnosť
a vytvorený priestor s obsahom týchto listín sa riadne oboznámiť a vyjadriť sa k nim. V konaní bolo

navyše preukázané, že žalovaná, resp. jej právny zástupca sa dňa 31. mája 2011 nezúčastnila na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie ani na kolidujúcom pojednávaní na Okresnom súde Rožňava.
To, že žalovaná svoje procesné právo nevyužila, nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom. Najvyšší súd tiež konštatuje, že všetky žalovanou vytýkané procesné vady konania, a to
prejednanie veci bez jej prítomnosti na dvoch pojednávaniach dňa 8. apríla 2011 a dňa 31. mája

2011 ako i nedoručenie dôkazov doručených žalobcom súdu prvej inštancie sa týkajú postupu súdu
prvej inštancie (sčasti ešte pred vyhlásením v poradí prvého rozsudku), pričom s týmito sa dostatočne
v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal už odvolací súd.

17. V súvislosti so žalovanou namietanou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

možno vyvodiť, že odňatie možnosti konať pred súdom vidí aj v tom, že súdy oboch inštancií sa v
odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s ňou uvádzanou argumentáciou, čím v podstate
namieta aj nedostatok ich odôvodnenia. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že judikatúra
najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu
konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky

nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach
proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijatéstanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu
prvej inštancie, preto nebol dôvod na postup podľa druhej vety citovaného stanoviska.

18. V danom prípade treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a
stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

19. Napokon, pokiaľ žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov, konkrétne výsluch pána G., je potrebné uviesť, že podľa právnej úpravy do 30. júna 2016
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu. V týchto súvislostiach najvyšší súd poukazuje na naďalej
opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo
130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do

obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS
97/97). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená ani právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS
50/04).

20. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z

ustanovení § 238, § 239 O. s. p., v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej
podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

22.1 Toto rozhodnutie vo veci samej prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.

22.2 V časti výroku o trovách dovolacieho konania rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.