Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/451/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114226136
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5114226136.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom
Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený JUDr. Alan Strelák, advokát, so sídlom
X. Y. XX, L., proti odporcovi: 1/ Z. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, G., 2/ C. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXXX/XX, F. X. H., o zaplatenie 550,- eur s príslušenstvom, odvolaní navrhovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 14C/294/2014-47 zo dňa 18. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcom v 1/ a 2/ rade povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 293,40 eur, ktorú sumu im súd povolil zaplatiť v splátkach po 100,-
eurmesačne,splatnýchvždyk25.dňuvmesiaci,počnúcprávoplatnosťourozsudkustým,žeomeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Návrh vo zvyšku zamietol. Žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil poukazom na nasledovné skutočnosti :

Súd z vykonaného dokazovania mal preukázané, že účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere
č. 320121125 zo dňa 27.7.2012, na základe ktorej mal byť odporcom v 1/ a 2/ rade poskytnutý

spotrebiteľský úver vo výške 400 eur za odplatu 152 eur, ktorý sa zaviazali uhradiť v celkovej výške
552 eur a to v 13 mesačných splátkach prvé tri splátky vo výške 2,- eur a ďalej 10 mesačných splátok
vo výške 54,60 eur so splatnosťou prvej splátky 10 deň po uzavretí zmluvy a následne so splatnosťou
splátok 30 deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Priemerná RPMN z úverov bola vo výške 46,52
eur, RPMN z úverov vo vzťahu vo výške 67,70 eur.
Listom navrhovateľa označeným ako predžalobná upomienka - výzva k úhrade z dlžnej sumy, boli

odporcovia v 1/ a 2/ rade vyzvaní na úhradu záväzkov voči navrhovateľovi. Listom zo dňa 27.12.2012
označeným ako oznámenie o zosplatnení záväzku, navrhovateľ odstúpil od zmluvy a uplatnil si právo
na úhradu celého záväzku.

Súd z výpisu z elektronickej evidencie navrhovateľa zo dňa 17.8.2012 k úveru poskytnutému odporcom
zistil, že vo výpise evidoval navrhovateľ úhradu jednej splátky úveru vo výške 2 eurá s dátumom úhrad

27.7.2012, teda v deň podpisu zmluvy, spolu s úhradou 54,60 eur na domáci servis. Záväzky evidoval
vo výške 400 eur pôžička, 152 eur poplatok za domáci servis 163,80 eur.
Podľa zápisu návštevy klienta odporca v 1/ rade uviedol, že obdržal fin. obnos v plnej výške doma.
Podľa ďalšieho elektronického výpisu z evidencie navrhovateľa zo dňa 28.4.2015 súd zistil okrem iného
aj evidenciu úhrady na domáci servis vo výške 104,60 eur pri úhradách 54,60 eur 27.7.2012, 30 eur
26.9.2012 a 20 eur 9.10.2012.

Súd zároveň zistil, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o domácom servise na základe ktorej sa
navrhovateľ zaviazal poskytovať odporcom 1/ a 2/ konzultačné a nadštandardné služby v starostlivosti oklienta najmä v preberaní zaúčtovanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok, vedenie a kontrolu
splátkového kalendára, upozornenie na termíny splátky a následné následky nesplácania.
Súd zistil, že účastníci uzavreli aj dohodu o zrážkach zo mzdy zo dňa 27.7.2012.

Súd nepovažuje za sporné, že medzi účastníkmi vznikol obchodno-záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere.
Vznik aj obsah tohto zmluvného vzťahu, ktorý sa okrem ustanovení Obchodného zákonníka spravuje aj
ust. zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. súd mal preukázaný.
Súd vykonaním dokazovania, výsluchom odporu v 1/ rade mal preukázané, že navrhovateľ poskytol
odporcom sumu 400,- eur.

Úver mal byť poskytnutý za odplatu 152,- eur, ktorá mala zahŕňať jednak úrok vo výške 20% ročne a
odmenu vo výške 18% istiny.
Súd právoplatným rozsudkom 14C/86/2012-49 zo dňa 2.10.2012 vyhlásil zmluvnú podmienku, podľa
ktorej v sume poplatku za správu úveru je zahrnutá aj suma úrokov, ktoré majú byť zaplatené počas
doby poskytnutia úveru za neprijateľnú. Takéto rozhodnutie súd nepovažuje za svojvoľné, pretože
navrhovateľom použitá formulácia evokuje dojem, že hoci môžu sa zdať vysoké poplatky, tieto obsahujú

už aj úrok, ktorý je však vyčíslený v poplatku za správu úveru a splátkach, hoci veriteľ vždy musí
spotrebiteľapoučiťoprávepredčasnéhosplateniastým,žeúrokyjemožnéúčtovaťlenzpožičanejsumy
za obdobie úveru. Takéto vyčíslovanie zložiek nemá reálny základ a je v rozpore s ust. Obchodného
zákonníka ako aj zákona č. 129/2010 Z. z., najmä ust. § 9 ods. 1 cit. zák., podľa zmluva musí
obsahovať okrem iného aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Určenie všetkých nárokov do jednej splátky
je preto postup v rozpore so zákonom. Napriek vyslovenej neprijateľnej zmluvnej podmienke, z ktorej
nesmie navrhovateľ uplatňovať nároky a postupu v rozpore so zákonom, svojvoľne uplatňuje nároky z
neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v iných konaniach, hoci zákon takéto konanie zakazuje.

Súd skúmaním obsahu zmluvy zistil, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zák.
č. 129/2010 Z. z., v obsahu samotnej zmluvy nebola uvedená RPMN ( v zmluve bola uvedená len
priemerná RPMN a RPMN zo spotrebiteľského úveru bola uvedená vo všeobecných podmienkach).
Súd pritom práve uvedenie RPMN ako jedného z hlavných indikátorov výhodnosti či nevýhodností úveru
pre porovnanie považuje za podstatný údaj zmluvy, ktorú nemožno bez následkov zaradiť napr. do

obchodných podmienok. Takéto zradenie podstatnej náležitosti zmluvy súd považuje za prekvapivé
zmluvné dojednanie, pretože všeobecné obchodné podmienky slúžia pre spresnenie a identifikáciu
zmluvných dojednaní. Ak v obsahu zmluvy bola uvedená priemerná RPMN, musí byť pri tomto
údaji uvedená aj skutočná RPMN z úverového vzťahu, ináč sa obchádza účel zákona v informovaní
spotrebiteľa.

Podľa § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa.
Nakoľko s poukazom na uvedené zistenia, súd podľa § 11 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. považoval
zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.
V ustanovení § 9 ods. 7 zák. č. 129/2010 Z. z. veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje
predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto

zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa
uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými
vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.

Nakoľko súd zistil, že účastníci uzavreli aj zmluvu o domácom servise, ktorej predmetom malo
byť poskytovanie nadštandardných služieb vo forme poskytovania konzultačných a nadštandardných
služieb, spočívajúcich v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe s ňou uzavieranej
úverovej zmluvy, najmä služby spočívajúcej v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na
úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenia na termín splátky a

na prípadné následky nesplácania (čl. I.). Za túto službu sa podľa zmluvy sa odporcovia zaviazali
zaplatiť poskytovateľovi odmenu v prípade ZoDS 163,80 eur, čo prevyšuje odplatu uvedenú v zmluve
o spotrebiteľskom úvere a to aj s pripočítaním úroku. Odplata mala byť uhrádzaná v troch splátkach po54,60 eur, pričom práve v takejto výške mala byť uhrádzaná 4. až 13. splátka, teda vo výške rovnajúcej
sa bežnej splátke úveru.
Súd preto prejudiciálne zaoberal platnosťou tzv. „zmluvy o domácom servise“, nakoľko takáto zmluva

podľa vedomostí súdu z vlastnej praxe najmä iných konaní s navrhovateľom súvisí práve so zmluvou
o úvere, keďže na základe nej práve dlžník platí poplatky, ktoré by neplatil, pokiaľ by neuzavrel zmluvu
o spotrebiteľskom úvere.
Obsah a dohodnuté plnenia v zmluve o domácom servise vylučujú uzavretie zmluvy o domácom servise
samostatne, teda bez zmluvy o úvere. Jednoducho ak sa neuzavrie zmluva o úvere, dlžníkovi nevznikne

povinnosť plniť v splátkach a odpadne možnosť vyberať finančné prostriedky - veriteľom v hotovosti,
rovnako ako ho upozorňovať na plnenie, omeškania a následky omeškania. Naviac, tieto povinnosti a
poučenia mal veriteľ už v čase uzavretia zmluvy. Zároveň od 10.6.2013 sa zakazuje veriteľovi požadovať
od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo
správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver
a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia

spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715
Obchodnéhozákonníka,osobitnéhozákonaalebooosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverového
vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Rovnako podľa § 4a zák. č.
250/2007 Z. z. predávajúci nesmie spotrebiteľovi účtovať poplatky a) za použitie platobného prostriedku
alebo b) za využitie iného spôsobu platby, ako je platobný prostriedok vo výške prevyšujúcej skutočné

náklady, ktoré vznikli predávajúcemu v súvislosti s používaním tohto spôsobu platby.
Súdu je však známe, že takáto zmluva je ponúkaná súbežne so zmluvou o úvere. Predmetom servisu
na základe zmluvy má byť „služba“ veriteľa voči odporcovi vo forme poskytovania konzultačných a
nadštandardných služieb, spočívajúcich v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe s ňou
uzavieranej úverovej zmluvy, najmä služby spočívajúcej v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti

určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenia na termín
splátky a na prípadné následky nesplácania (čl. I.). Za túto službu náleží veriteľovi odplata vo výške
troch splátok. Pre prípad nesplnenia uvedeného záväzku podľa čl. II zmluvy o domácom servise bol
navrhovateľ oprávnený požadovať od klienta jednorazovú zmluvnú pokutu vo výške 10 % z odmeny,
splatnú v okamihu, keď sa klient dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky. Podľa čl.

III. zmluvy, zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú a zaniká písomnou dohodou zmluvných strán,
splnením záväzkov zmluvných strán v plnom rozsahu alebo zánikom zmluvy, ktorá je predmetom
domáceho servisu. Z obsahu zmluvy o domácom servise, ďalej len ZoDS, je zrejmé, že bola uzavretá
výlučne v súvislosti s úverovou zmluvou, na zánik ktorej, resp. na splnenie záväzkov z ktorej bol viazaný
aj zánik tejto zmluvy. Teda podľa názoru súdu ide o závislú zmluvu na príslušnú úverovú zmluvu.

Uvedená skutočnosť je zvýraznená aj tým, že „cena služby“ dosahuje súčet výšky troch mesačných
splátok dohodnutých v danej úverovej zmluve, ktoré podľa zmluvy o úvere sú pri úvere splácané len
v sume 2,- eurá, pričom splátky ZoDS sú splatné v termíne splatnosti prvých troch znížených splátok
zmluvy o úvere.
Súd pritom nemohol opomenúť ani skutočnosť, že ani osobitne uzavretá zmluva o domácom servise

nepriniesla pre dlžníka viac práv a výhod, ako by mal, pokiaľ by zmluvu neuzavrel, pretože s poukazom
na potvrdenia o splátke v „kartičke Splátkový kalendár“ je zrejmé, že výbery vždy musel realizovať
„obchodný zástupca“, tento podľa interných dokladov ich inkasoval, inkasovanú sumu používal na
úhradu svojich provízií a vyplatenie nových úverov. Súd nezistil žiadne iné „poskytovanie služieb“, ako
napríklad finančné poradenstvo, správu majetku a pod., dokonca takéto služby nepotvrdil ani svedok,

ktorý sám tieto služby má poskytovať. Ten uviedol, že pri zmluve o domácom servise vyberá peniaze
v hotovosti, ostatný klienti musia tieto zasielať na účet. Naviac súd nezistil a veriteľ nepreukázal, že by
zástupca navrhovateľa bol zapísaný do evidencie NBS podľa zákona č. 186/2009 Z.z. alebo splnenie
podmienky výkonu pracovného pomeru. Ak osoby konajúce v mene navrhovateľa neboli zapísané v
príslušnom registri finančných agentov a finančných poradcov, nemohli poskytovať žiadne poradenstvo

a nadštandardné služby okrem fyzického vymáhania peňazí. Naviac všetky takéto služby poradenstva
považoval aj vzhľadom na finančnú a sociálnu situáciu dlžníkov za nereálne. Súd tak ako v iných
konaniach, tak ani v tomto konaní totiž nedokázal zistil skutočný rozdiel a výhodu klienta, ktorému je
poskytovaný domáci servis od klienta, ktorému takýto domáci servis poskytovaný nebol najmä v takom
rozsahu, aby bola dôvodná odplata vo výške cca 1/3 úveru, resp. odplata prekračujúca výšku odplaty

a úroku z úveru. Zmluva o domácom servise je vyslovene pre dlžníka nevýhodná, pretože ak by dlžník
uhradil na dlh to, čo mal zaplatiť za služby podľa ZoDS, uhradil by 3 z desiatich splátok.
Súd preto takúto zmluvu považoval za vyslovene účelovú v snahe obísť najvyššiu povolenú hranicu
úrokov a sankcií s cieľom obchádzať zákon a nekalú obchodnú praktiku, ktorou sa zakrývali vysokénáklady dlžníkov pod prísľubom rôznych výhod, ktoré by inak veriteľ bol povinný aj tak poskytovať zo
zákona. Na uvedenom názore súdu nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v niektorých prípadoch súdy
považovali zmluvu za osobitný právny úkon, obdobne ako aj prípadné názory Slovenskej obchodnej

inšpekcie, nakoľko súd nie je viazaný názorom v inom konaní. Súd preto zmluvu o domácom servise
považoval za absolútne neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Nakoľko navrhovateľ poskytol odporcom sumu 400,- eur a uhradili navrhovateľovi na splátku úveru 2
eurá a zmluvu o domácom servise 104,60 eur ako plnenie spojené s úverom, ktoré súd započítal na

úhradu úveru, zaviazal odporcov uhradiť navrhovateľovi zostatok poskytnutej sumy bez poplatkov a
úrokov vo výške 293,40 eur a návrh vo zvyšku zamietol.
Pokiaľ navrhovateľ sa domáhal aj názorov zo zmluvnej pokuty, súd tieto nároky nemohol priznať
jednak pre to, že zmluvná pokuta nebola riadne dojednaná v obsahu zmluvy ale len vo všeobecných
podmienkach ako aj z dôvodu, že ak by aj bola platná, zaisťovala by plnenie z úverovej zmluvy, ktorú
však súd musí z dôvodu absencie základných náležitostí považovať za bezodplatnú, t.j. bez úrokov a

poplatkov.
Všeobecné obchodné podmienky, príp. cenník je možné považovať s poukazom na ust. § 44 ods. 1 zák.
č. 610/2003 Z. z. za súčasť zmluvy. Pokiaľ sa však jedná o charakter spotrebiteľských zmlúv podľa ust.
§ 52 a násl. Občianskeho zákonníka, navrhovateľ ako poskytovateľ služieb musí rešpektovať osobitné
ust. §§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka ako aj ust. zák. č. 250/2007 Z. z..

Súd zistil, že dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté v zmluve, ale je súčasťou všeobecných
obchodných podmienok ako samostatnom zmluvnom dokumente.
V konaní je jedná o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, z ktorej práva a povinnosti upravuje aj špeciálny
predpis zákon č. 250/2007 Z. z.. V zmysle uvedenej právnej úpravy všetky práva a povinnosti medzi
účastníkmi musia byť dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve (§ 4 ods. 6 zák. č. 250/2007 Z. z.).

Súd pri posudzovaní nárokov zo zmluvnej pokuty vychádzal aj z dikcie zákona a to § 544 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka podľa ktorého ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti
zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému
účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v
dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Hoci podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom
na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo
odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu
priložené, pokiaľ sa však jedná o charakter spotrebiteľských zmlúv podľa ust. § 52 a násl. Občianskeho
zákonníka, navrhovateľ ako veriteľ musí rešpektovať osobitné ust. §§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka

ako aj ust. zák. č. 250/2007 Z.z..
Veriteľ ako ten, kto poskytuje spotrebiteľovi službu si nemôže upraviť vo všeobecných podmienkach a
cenníku ľubovoľné povinnosti. V žiadnom prípade všeobecné zmluvné podmienky ani cenník nemôžu
obsahovať ustanovenia, ktorými by bol zakladaný nový právny vzťah. Všeobecné zmluvné podmienky
predstavujú vôľu veriteľa, ktorý v nich upravuje a spresňuje podmienky právneho úkonu, vykladá

jednotlivé ustanovenia, špecifikuje výkon práv a povinností. Obsah všeobecných podmienok a cenníka
je možné odvodiť aj od ich názvu, podľa ktorého je možné sa oprávnene domnievať, že vo všeobecných
podmienkach budú upravené všeobecné práva a povinnosti z právneho vzťahu. Skutočnosť, že vo
všeobecných zmluvných dojednaniach by mali byť upravené iné právne vzťahy, najmä zabezpečenie
úveru, ktorých nepochybne dohoda o zmluvnej pokute je, spôsobuje nepredvídateľnosť a takéto

ustanovenia musia byť hodnotené ako prekvapivé zmluvné dojednania.
Súd poukazuje aj na skutočnosť, že všeobecné obchodné podmienky sú vydané veriteľom ešte pred
uzavretím právneho úkonu a predstavujú určitý rámec povinností a práv, ktoré musí dlžník pred
uzavretím právneho úkonu akceptovať. Obsah všeobecných obchodných podmienok nie je závislý od
vôle dlžníka, dokonca dlžník nemôže meniť jeho obsah a pri uzavretí úkonu ho musí akceptovať.

Naopak dohoda o zmluvnej pokute je samostatný právny úkon, ktorý musí byť účastníkmi dohodnutý
a to v predpísanej písomnej forme. Dohoda je vždy výsledkom prijatia ponuky (akceptácie). Postup pri
predložení návrhu na uzavretie zmluvy a jeho prijatie upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach §
43a až § 47 Obč. zák. Právny úkon v písomnej forme vznikne podpisom právneho úkonu alebo iným
konaním, ktoré vyjadrí písomnú formu úkonu (napríklad napísanie textu úkonu). Podľa § 44 Obč. zák.

zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie
alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu Prijatím návrhu podľa § 43c Obč. zák. je
včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého
možno vyvodiť jej súhlas. Preto ak má byť prijatý návrh v písomnej forme, musí byť aj prijatie vykonanév písomnej forme. Podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Súd nemôže pripustiť výklad podľa ktorého by vo všeobecných podmienkach bolo možné zakladať

nové právne vzťahy, o ktoré druhý účastník vôbec nežiadal a ani ich nemienil založiť. Pokiaľ je
naviac druhým účastníkom spotrebiteľ, musí byť informovaný o všetkých podmienkach a to nie len
tým, že navrhovateľ vloží do zmluvu klauzulu o tom, že sa môže so všeobecnými podmienkami
oboznámiť alebo že sa oboznámil. Všetky práva a povinnosti, základné náležitosti právneho úkonu
a to aj dohody o zmluvnej pokute, ktorá je samostatným právnym úkonom, musia byť obsiahnuté v

zmluve s ktorou sa môže spotrebiteľ oboznámiť, prípadne zmluva musí minimálne obsahovať základné
náležitosti právneho úkony, Navrhovateľ žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal, že by odporca
chcel uzatvoriť dohodu o zmluvnej pokute alebo že by s takýmto návrhom súhlasil. Obdobne súd
poukazuje aj na zdôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ze dne 11. 11. 2013,
ktorý za účinnosti zák. č. 40/1964 Sb. stanovil neprijateľnosť určenia zmluvnej pokuty v obchodných
podmienkach.

Pokiaľ sa jedná o príslušenstvo návrhu (aj vznik kvalifikovaného omeškania, ktorý by mal zakladať právo
na zaplatenie zmluvnej pokuty), navrhovateľom uplatnené úroky z omeškania, súd návrh v tejto časti
zamietol, pretože nezistil, že by sa dostal odporca do kvalifikovaného omeškania. Podľa zmluvy mal
byť síce úver splatený v splátkach, avšak vzhľadom na bezodplatnosť úveru nemožno považovať po
dlžníkovi takéto plnenie, pretože anuitnými splátkami okrem časti istiny bola uhrádzaná aj suma úroku

za dané obdobie, teda dlžník nemohol byť povinný plniť takom rozsahu ako bolo dohodnuté v zmluve. Ak
dlžník nie je povinný platiť úrok a poplatky, nemôže byť platná ani dohoda o splácaní úveru v splátkach,
pretože došlo i nej transformácii právneho vzťahu, kedy dlžník je povinný vrátiť len to, čo si skutočne
požičal. Zákonom predpokladaná existencia úverového vzťahu avšak bez poplatkov a úroku fakticky
chráni veriteľa, aby napr. neúmyselným opomenutím splniť všetky zákonom požadované náležitosti sa

nedostal do postavenia, že by zmluva bola neplatná pre absenciu podstatných náležitostí a mohol by
sa domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia, avšak takýto nárok by však v prípade dlhodobých
úverov mohol byť premlčaný.
Súd je preto názoru, že odporca sa môže dostať do omeškania len obdobne ako pri vydaní
bezdôvodného obohatenia až vtedy, keď mu je známe v akej výške má skutočne plniť a z akého dôvodu.

Do omeškania sa totiž nemohol dostať ani po tom, čo veriteľ vyhlásil „predčasnú splatnosť úveru“,
pretože dlžník sa nemohol dostať do omeškania s úhradami splátok na ktorých úhradu v určenej výške
nebol povinný. Je totiž len na veriteľovi, aby pristupoval zodpovedne k plneniu svojich úloh a právam
spotrebiteľa a ak ním zavinené porušenie zákona vyvolá bezodplatnosť úveru, musí takýto nárok voči
dlžníkovi uplatniť práve z tohto dôvodu a vyzvať ho na takéto plnenie, analogicky ako pri vyzvaní na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak tak veriteľ nespraví, dlžník sa dostane najskôr do omeškania až
po dni, keď súd rozhodne o nárokoch, pretože až vtedy dlžník vie, čo, v akej výške a z akého dôvodu
má plniť. Preto súd návrh na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol, nakoľko dlžník sa môže dostať
do omeškania až vtedy, keď nebude plniť súdom uloženú povinnosť vyjadrenú rozsudkom.
S poukazom na schopnosti odporcov reálnej úhrady dlhu, súd im podľa § 160 ods. 1 O.s.p. povolil dlh

zaplatiť v splátkach vo výške 100 eur mesačne pod stratou výhody splátok.
Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
S poukazom na obdobný pomer úspechu účastníkov súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozsudok súdu prvého stupňa

považuje za nesprávny, vychádzajúci z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z nesprávneho
právneho posúdenia veci a na dôvažok ho považuje za zmätočný. Navrhovateľovi nie je zrejmé, z
akého elektronického výpisu z evidencie zo dňa 28.04.2015 mal súd zistiť, že na službu domáci
servis boli vykonané úhrady tak ako je to uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Navrhovateľ
zaslal na súd vyjadrenie datované ku dňu 29.04.2015 zaslané súdu dňa 07.05.2015, pričom súčasťou

vyjadrenia nebol žiadny výpis, či elektronický výpis z evidencie zo dňa 28.04.2015. Nemôže súhlasiť
s aplikáciou či odkazom na právoplatný rozsudok sp. zn. 14C/86/2012-49 zo dňa 02.10.2012 nakoľko
uvedeným rozsudkom bola vyhlásená zmluvná podmienka iného znenia, ale hlavne v uvedenom
prípade sa jednalo o zákonné pravidlá a ustanovenia podľa predchádzajúcej zákonnej úpravy, tedazákona č. 258/2001 Z.z. Z jeho pohľadu je neprípustné odôvodnenie súdu prvého stupňa, a to
spojenie označeného rozsudku a odkazu na zák. č. 129/2010 Z.z., keďže uvedená formulácia zakladá
neistotu v tom, z akého zákonného ustanovenia súd prvého stupňa vychádzal, keď sa odvoláva na

starú aj novú zákonnú úpravu spotrebiteľských úverov. Taktiež zmluva o spotrebiteľskom úvere č.
320121125 zo dňa 27.07.2012 predmetnú zmluvnú podmienku neobsahuje. Ďalej kategoricky odmietol
postup súdu, ktorý sa mal prejudiciálne zaoberať platnosťou zmluvy o poskytovaní domáceho servisu.
Zmluva o poskytovaní domáceho servisu je samostatnou zmluvou, to potvrdzuje aj rozhodnutie
Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave,

č. P/0390/01/2012 zo dňa 06.11.2012. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia všeobecných
súdov, na vyjadrenie Národnej banky Slovenska. Zmluva o poskytovaní domáceho servisu nebola
predmetom daného konania. Rovnako vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, k názorom súdov
a kontrolných úradov nie je možné započítať úhrady na jeden platný právny úkon, na druhý platný
právny úkon tak ako to vykonal rozhodnutím súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa mal preukázanú
existenciu zmluvného vzťahu založeného zmluvou o poskytovaní domáceho servisu, čiže ani názor,

že súd nemal preukázanú existenciu tohto vzťahu, a preto započítal úhrady za služby domáci servis
na úhrady úveru neobstojí. Navrhovateľ na základe odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa dospel k názoru, že bol porušený princíp právnej istoty a súd prvého stupňa prekročil svoju
právomoci pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci, nakoľko navrhovateľ nevyužil svoju dispozíciu
s konaním a nežiadal priznať plnenie splatného právneho úkonu - zmluvy o poskytovaní domáceho

servisu, ale len zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odporcovia neuplatnili počas konania protinávrh,
či samostatný návrh na určenie neplatnosti zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Navrhovateľ na
základe týchto skutočností dospel k záveru ,že rozhodnutie súdu v tejto časti, t.j. prejudiciálne posúdenie
zmluvy o poskytovaní domáceho servisu má značné znaky svojvôle súdu, čím popiera princíp právnej
istoty súdneho rozhodovania. Súd prvého stupňa svojim postupom porušil právo navrhovateľa na súdnu

ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ďalej podotkol, že dňa 23.03.2012 požiadal o registráciu
obchodného zástupcu p. J. J. do Registra finančných agentov a finančných poradcov, pričom v tento
deň Národná banka Slovenska vykonala aj registráciu. Preto tvrdenie súdu sa nezakladá na pravde,
nakoľko v čase uzavretia bol obchodný zástupca riadne registrovaný v registri vedenom Národnou

bankou Slovenska, čím si splnil navrhovateľ zákonnú povinnosť. Namietal aplikáciu ust. § 44 ods. 1
zák. č. 610/2003 Z.z. nakoľko tento právny predpis neupravuje problematiku spotrebiteľského úveru.
Závery súdu prvého stupňa o zamietnutí nároku navrhovateľa, pokiaľ ide o istinu a pokiaľ ide o úroky z
omeškania, považuje za nepresvedčivé a neodôvodnené. Rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Odporcovia v 1/ a 2/ rade sa k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa písomne
nevyjadrili.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.

1 O.s.p. a bez nariadenia ústneho pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p.

V zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom,

V zmysle ust. § 221 ods. 2 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu,
do právomoci ktorého vec patrí.

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným
zákonom.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s

poukazom na niektoré výsledky vykonaného dokazovania a zistené niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo neprihliadol
na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom odôvodnenia rozsudku
je logický, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom
konaní. Rozsudok prvostupňového súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je potom

nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III.ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV.ÚS 115/03).

Na základe vyššie uvedené, keď rozhodnutie prvostupňového súdu neobsahuje náležitosti v zmysle §
157 ods. 2 O.s.p. je zmätočné, odvolací súd považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.

S poukazom na vyššie uvedené závery, na odvolanie navrhovateľa, odvolací súd nemal inú možnosť
len napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne vykonať dokazovanie výsluchom účastníkov konania,

oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 a nasl.
O.s.p., vo veci opätovne rozhodnúť a rozsudok odôvodniť v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.