Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 23, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/39/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233592
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233592.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka

Potockého a sudkýň JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/252/2012-89 zo dňa 03. novembra 2014,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/252/2012-89 zo dňa 03.11.2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd zamietol (výrok I.). V celom rozsahu zamietol aj návrh navrhovateľa (výrok II.) a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo
výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385 eur, ktoré vznikli ako následok nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, Okresného súdu Žilina, tým, že nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nestranný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„O. s. p.“), súd dospel k záveru, že dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s.
p. nie je daný, nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.
9NcC/99/2013-20 zo dňa 07.03.2013, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky,
ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Z rovnakého dôvodu nebol podľa záveru okresného
súdu daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
V ďalšom okresný súd uviedol, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18Er/21/2009 doručil prostredníctvom exekútora dňa 09.01.2009

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so
sídlom v Bratislave zo dňa 08.09.2008 sp. zn. SR 08242/08, právoplatný dňa 13.10.2008 a vykonateľnýdňa 16.10.2008. Dňa 16.06.2009 súd vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
pod č. 5511053031.
Súd aplikujúc ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
účinného do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného do 31.05.2010, dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať
uplatňované peňažné plnenie na ním tvrdenom skutkovom základe.
Okresný súd mal za nepochybné, že exekučný súd v konaní 18Er/21/2009 bol povinný udeliť poverenie v

lehote 15 dní od doručenia žiadosti, teda od 09.01.2009, napriek tomu vydal poverenie dňa 16.06.2009.
Poukázal však na to, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011). Oprávnenosť
takého postupu exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C
40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu

93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci

obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).
Súd zdôraznil, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/) je každá zložka
súdneho procesu povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali

v záujme vyššej kvality života. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto
hodnotil a právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto
činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a
nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.
Exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok
(exekučný titul). Vzhľadom na to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia nemal súd pre
svoje rozhodnutie k dispozícii všetky potrebné podklady a vzhľadom na závažnosť a obtiažnosť veci, pri
kladení dôrazu na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, nie je vždy možné dodržanie zákonom stanovenej 15-
dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, nie je jej prípadné nedodržanie

tak závažné ako by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa.
Súd zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie každý prieťah v konaní
možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah (sp. zn. I. ÚS 86/2006, IV. ÚS 440/2012). Pri hodnotení
zbytočných prieťahov v konaní je významná aj skutočnosť, že navrhovateľ pred okresným súdom
inicioval značne vysoký počet exekučných konaní, na ktorú skutočnosť s poukazom na rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 prihliadal.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na okolnosti posudzovaného prípadu, súd dospel k
záveru, že dĺžka konania od podania žiadosti na vydanie poverenia do vydania poverenia v trvaní
cca 5 mesiacov (navrhovateľ nesprávne uvádzal viac ako 7 mesiacov) nemôže byť považovaná za
neprimeranú.

Pokiaľ ide o majetkovú škodu, navrhovateľom predložený znalecký posudok vychádza z tzv. zvýšených
nákladov, pričom majetková ujma je vypočítaná všeobecne, bez toho, aby sa pri uvedenom výpočte
vychádzalo zo špecifík každej jednotlivej veci. Predložený posudok môže slúžiť možno pre štatistické
ukazovatele, ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom - ktorom konaní.
Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú

vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľský subjekt a náklady
vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať
za škodu. Navrhovateľ si vyúčtoval náklady z titulu správy pohľadávok prostredníctvom svojich
zamestnancov, ako aj za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde
a udržiavanie a správu informačného systému, ktoré vyčíslil paušalizovanou sumou, bez riadneho

preukázania výšky týchto nákladov priamo v konaní, keď túto paušálne určenú sumu si uplatňuje aj
v iných konaniach. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú
vec nárok navrhovateľa možno považovať len za náklady podnikateľa vo veci správy a vymáhania
pohľadávok vôbec, t. j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. Navrhovateľom tvrdená škodanemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s tvrdenými
prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k
vzniku tvrdenej škody.

Navrhovateľ podľa okresného súdu v konaní nepreukázal ani naplnenie podmienok podľa § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ tvrdil, že nesprávnym úradným
postupom - neskorým ukončením procedúry - exekučný súd vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa
rizikám s poukazom na to, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinnýmakinsolventnostipovinného,navrhovateľtvrdenéskutočnostižiadnymdôkazomnepreukázal.

Súd nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do udelenia
poverenia, a teda že chcel zvrátiť stav, v ktorom pociťoval podľa jeho tvrdenia neistotu a frustráciu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť
splnené kumulatívne, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný a tento zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech
právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil a tieto mu

nevyplývajú ani zo spisu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.

Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva

na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie.Protirozhodnutiuozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniapodávaodvolanie,pričomvčase

podania odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnejsťažnostinesprávneaplikovalust.§101ods.2 O.s.p.aviedolpojednávanie,naktoromzajeho
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti právneho
zástupcunapojednávaní,avšaknatakom,ktorébudevedenénestrannýmsudcomnanestrannomsúde.Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii

zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.

Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne
však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola
stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla.

Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku
určenej výške. Ak súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom
exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením

sa s predloženým znaleckým posudkom.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom

stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
V závere odvolania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu

pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
jeporušenieprávanazákonnéhosudcuaprávananestrannýsúdnazákladeústavnejsťažnostipodanej
na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po
preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia § 156 ods.
3 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomnéhovyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací
súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Vychádzajúczuvedenéhoodvolacienámietkynavrhovateľa

nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti sudcu odvolací súd poukazuje na to,
že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že sudca,
ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu

súdu v danej veci výslovne uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č.l. 14
spisu). Z obsahu spisu však zároveň vyplýva, že o skutočnostiach oznámených navrhovateľom v návrhu
na začatie konania, pre ktoré mali byť sudcovia Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania
veci vylúčení, rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/99/2013-20 zo dňa 07.03.2013,
ktorým z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčil sudkyňu Okresného súdu Žilina Mgr. Máriu

Kašíkovú, ostatných sudcov okresného súdu (vrátane zákonnej sudkyne v danej veci) z prejednávania
a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa
doručené dňa 10.04.2013. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie,
dovolacie konanie však bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/74/2014
zo dňa 12.06.2014 zastavené. Rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa

doručené dňa 01.08.2014.
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a

len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom

tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý mal, podľa tvrdenia navrhovateľa, svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založiť zodpovednosť odporcu za škodu a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v
ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Ďalšiu námietku navrhovateľa, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101
ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako ako nedôvodnú.
Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci
pojednávanie na deň 03.11.2014. Právny zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na pojednávanie

dňa10.09.2014,napriektomusanapojednávanienedostavil,rovnakoaninavrhovateľ.Ikeďnavrhovateľ
prostredníctvom právneho zástupcu dňa 30.10.2014 požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody
uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v
zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu
tvoriaceho prekážku na jeho strane, brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale

z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol.
Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 03.11.2014
prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil.Zuvedenéhodôvoduneobstojíaninámietka
navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým
a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený

zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. §
118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní
(vo vzťahu k prítomným účastníkom). Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i
námietku navrhovateľa, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa

k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady
na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na
nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V
rámci dokazovania boli pritom vykonané len dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to listiny tvoriace obsah
exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/21/2009 a znalecký posudok Znaleckého ústavu
Ekonomickej univerzity č. 1/2014.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu, z obsahu spisu
vyplýva, že vyjadrenie odporcu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 27.11.2013, teda
v dostatočnom predstihu pred pojednávaním.

Jednou z odvolacích námietok navrhovateľa bola skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej
zároveň rozhodol o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s.
p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, a proti ktorému odvolanie i podáva. Odvolanie čo do výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania však navrhovateľ bližšie neodôvodnil.

Pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu o návrhu na prerušenie konania, skutkové a právne závery
okresného súdu nie sú vo vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) a
odôvodnenie rozsudku aj v tejto časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Pokiaľ navrhovateľ namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným

rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni,
najmä keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už bola
právoplatne vyriešená (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/99/2013-20 zo dňa 07.03.2013,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/74/2014 zo dňa 12.06.2014). Prerušenie
konania prichádza do úvahy v prípade, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá

je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Navrhovateľ navrhol prerušiť konanie podľa §
109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní
oprávnený riešiť), ako aj § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet), s poukazom
na podanú ústavnú sťažnosť, ktorej predmetom je rozhodovanie o porušení práva navrhovateľa na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhovateľ v návrhu na prerušenie konania, ani v
odvolaní, neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola
vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným
súdom. Podanie ústavnej sťažnosti (ktorej podanie však navrhovateľ nepreukázal, či už odtlačkom
prijímacej pečiatky Ústavného súdu SR na sťažnosti, podacím lístkom preukazujúcim podanie sťažnosti

na poštovú prepravu alebo potvrdením Ústavného súdu o vedení príslušného konania), navyše podľa
názoru odvolacieho súdu samo o sebe nezakladá zákonný dôvod na prerušenie konania. Predmetom
konania o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v
danom konaní postupom a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne zaručených základných práv alebo
slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie

konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne
vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (ktoré nie je súd v tomto konaní
oprávnený riešiť, kedy ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. § 135 ods. 1 O. s. p.) alebo § 109 ods.
2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom
ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, zároveň okresný súd vhodne uprednostnil požiadavku

hospodárnosti a rýchlosti konania, keď práve na jej (údajnom) nedodržaní v inom konaní je založený
aj meritórny nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní. Z uvedeného je zrejmé, že súdy o otázke
nestrannosti a nezaujatosti sudcu vo veci právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne o otázku, ktorúsú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. oprávnené posudzovať. Okresnému súdu teda nič
nebránilo pokračovať v konaní.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol skutkové závery a svoje právne úvahy vo vzťahu k
prejednávanej veci, keď zároveň podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal preukázané
splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., najmä vznik škody a
nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu a vznikom navrhovateľom

tvrdenej škody. Námietka navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že lehota na vydanie poverenia
nebola dodržaná (a teda došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pozn. odvolacieho súdu), dospel
však k záveru, že samotná táto skutočnosť neznamená, že by išlo o zbytočné prieťahy v konaní,
ktorých konštatovania sa navrhovateľ domáhal. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný

súd, poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS
471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania
(na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno
totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a

významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal
aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznikom
škody a príčinnou súvislosťou, ktorých splnenie nemal preukázané.
Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas
nečinnosti exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím
sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, a to
aj oboznámením znaleckého posudku predloženého navrhovateľom a s uvedeným dôkazom sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku i náležite vysporiadal a svoje závery i dostatočne zdôvodnil.

Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme,
keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dostatočné argumenty nielen vo vzťahu
k nepreukázaniu existencie škody ale aj nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožnil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním žiadneho z účastníkov, ako vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1,§142ods.1O.s.p.Úspešným
účastníkom odvolacieho konania bol odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania podľa §

151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.